Súhrn

názorov, ktoré analyzujem a obhajujem na tejto stránke

Pokúsim sa zhrnúť obsah tejto stránky stručne, bez komentárov, ako sa to zvykne robiť vo vedeckých publikáciách.

  1. V každodennom živote nenarážame na nehmotného boha zďaleka tak často ako na hmotu, nestretávame sa s jednoznačnými prejavmi jeho pôsobenia tak, ako sa stretávame s prejavmi pôsobenia matérie. Dokonca jestvujú milióny ľudí, ktorí sa s nehmotným bohom, ani jeho prejavmi, za celý život nestretli. Na druhej strane niet nikoho, kto by nemal žiadne skúsenosti s hmotou. Preto tí, ktorí ateistom tvrdia, že nehmotný boh jestvuje a v našom svete sa prejavuje, im musia toto svoje tvrdenie dokázať, ak chcú, aby im uverili. Bremeno dôkazu leží na bedrách veriacich, nie ateistov. Samozrejme tým netvrdím, že veriaci nesmú veriť bez dôkazu. Veriť možno bez akéhokoľvek dôkazu čomukoľvek, a ľudia to aj často robia. Ibaže potom je to ich celkom súkromná vec.

  2. Čím úspešnejšie chce človek v svete prežiť, tým lepšie ho musí poznať. Systematicky a profesionálne sa poznávaním sveta zaoberajú prírodovedci – fyzikmi počínajúc a biológmi končiac. Poznávanie sveta je v podstate hľadaním pravdy o tom, ako tento svet funguje, akými pravidlami sa riadi. Obsahom poznávania je aj vysvetľovanie rôznych javov, pričom sa vždy dáva prednosť vysvetleniu jednoduchšiemu pred zložitejším, za predpokladu, že sú obe vysvetlenia rovnako presné. Pravda sa overuje pozorovaním, experimentami, overovaním predpovedí. Úspešné kroky na ceste k poznaniu predstavujú vedecké teórie, ktoré nemusia byť nutne dokonalé, ani presné, ale musia umožňovať predpovedať správanie prírody do tej miery, do akej sa to dá. Ak sa nájde teória, ktorá umožní predpovedať správanie prírody presnejšie a umožní vysvetliť viacero javov, nahradí starú teóriu obvykle tým, že ju do seba zahrnie ako špecifický prípad teórie novej.

  3. Niektoré javy ľudia vysvetľujú aj nevedecky. Nevedecké vysvetlenie obvykle neberie ohľad na kauzálnu podmienenosť javov, unáhlene zovšeobecňuje malý počet pozorovaní, ignoruje fakty a protirečenia, uprednostňuje vysvetlenia, ktoré vedú k predstave o výnimočnom postavení človeka v prírode, postuluje na vysvetlenie javov prírody neoveriteľné predpoklady, existenciu neoveriteľných entít, pripisuje prírode vlastnosti a intencie, aké mávajú ľudia. Obvykle ignoruje mnohé vedecky dokázané fakty. Niet preto divu, že nevedecký postoj k svetu nie je v súlade s vedeckým.

  4. Tvrdím, že existencia boha sa vedecky nedá dokázať a preto považujem vieru v existenciu takej entity za nevedeckú. Veriaci nemožnosť vedeckého dôkazu boha občas pripúšťajú, ale ako alternatívu dôkazu ponúkajú subjektívne zážitky, ktoré si už z definície môžu overiť a potvrdiť len oni sami. O bohu hovoria veľmi obrazným jazykom, spomínajú jeho hľadanie, „otváranie“ sa jeho prijatiu, dokonca tvrdia, že „nájdenie“ boha je vecou božieho rozhodnutia, alebo ako oni hovoria, božej milosti, ktorú človek nemôže ovplyvniť. Tvrdím, že subjektívne zážitky môžu byť argumentom iba pre subjekty, ktoré ich zakúsia a na príklade veľmi hlbokého vnímania hudby sa pokúšam ukázať, že existencia ani tých najvýnimočnejších zážitkov neoprávňuje postulovať na ich vysvetlenie neoveriteľné predpoklady, či entity.

  5. Z toho všetkého robím záver, že ak sa existencia boha nedá dokázať vedecky, nedá sa dokázať vôbec a navrhujem preto vedecký dôkaz toho, že boh nejestvuje. Zdôrazňujem, že ide o dôkaz vedecký, nie logický a teda nie taký, ktorý by poskytoval úplnú istotu. Úplnú istotu o vonkajšom svete totiž neposkytuje vonkoncom nič. Používam pritom aj fakt, že prijatie existencie boha ako hypotézy, nič nevysvetľuje, nič nové nepredpovedá, naopak popis prírody len zbytočne komplikuje, čo odporuje aj prastarej zásade tzv. Ockhamovej britvy.

  6. Keďže aj niekoľkých významných vedcov – najmä ak ide o nositeľov Nobelovej ceny – možno po určitom vypreparovaní ich názorov považovať za veriacich, vysvetľujem, aký význam má tento pomerne zriedkavý jav a dospievam k záveru, že väčšina tvrdení o ich viere je jednoducho klamom (či už z neznalosti, alebo ako tzv. pia fraus), že zopár vedcov, ktorí sa sami deklarovali ako veriaci, sú takí, že uznávajú existenciu čohosi, čo za boha možno považovať len veľmi ťažko a rozhodne ich nemožno označiť za kresťanov. Jestvuje však pár, ale naozaj len pár takých, ktorých možno považovať za veriacich v tradičnom význame tohoto slova. Toto všetko však aj tak nemá význam, pretože fakt, že je niekto napríklad aj tým najvýznamnejším fyzikom, nezaručuje, že jeho kladný postoj k bohu čokoľvek dokazuje.

  7. Chápem, že základným zdrojom poznatkov o obsahu judaizmu a kresťanstva je Biblia, preto analyzujem jej obsah v pár systematickejších esejách a príležitostne prakticky všade. Na rozdiel od väčšiny ateistov totiž Bibliu veľmi dobre poznám, celý život ju študujem, som schopný čítať dokonca hebrejský originál Starého zákona a grécky originál Nového zákona, študoval som mnoho teologických disciplín, a preto sa považujem za kvalifikovaného o týchto textoch hovoriť a interpretovať ich. Ukazujem, že Biblia obsahuje protirečenia a amorálnosti, ktoré vylučujú, aby mala čokoľvek spoločného s aspoň trochu racionálnym a láskavým bohom.

  8. Analýza Biblie ukazuje, že ide o text, ktorý nenesie na sebe ani najnepatrnejšie stopy božského pôvodu, božskej inšpirácie. Má len „mytologickú“ hodnotu, poučuje nás o tom, čomu v staroveku ľudia verili. Za najvážnejší argument proti vierohodnosti Biblie považujem jej „románový charakter“, teda to, že obsahuje preveľa popisov toho, čo si jej hrdinovia mysleli, či konali bez akýchkoľvek svedkov.

  9. Za morálne považujem také správanie ľudí (a im podobných bytostí), pri ktorom čo najmenej bezdôvodne ubližujú druhým a spravodlivosť opierajú o symetriu svojich vzájomných stavov. Pôvod morálneho cítenia vidím v rodičovských inštinktoch, ktoré sme zdedili od zvieracích predkov a ktoré sa v ľudskej spoločnosti ďalej rozvíjajú výchovným pôsobením od raného detstva, verbalizáciou čoho vznikajú morálne „zásady“. Rezolútne odmietam predstavu, že morálne zásady majú božský pôvod a tvrdím, že ak sa akákoľvek bytosť správa z ľudského hľadiska hlboko amorálne, diskvalifikuje ju to ako boha. Neakceptujem pseudoargumenty, ktorými veriaci „vysvetľujú“, že boh môže pripustiť krátkodobé zlo len preto, lebo tým sleduje dobro, o ktorom my nevieme. Vysvetlenie, ktoré sa opiera o naše nepochopenie, nepovažujem za vysvetlenie, lebo vysvetlenie má byť už z definície ekvivalentné chápaniu. Preto tvrdím, že Jahwe – bytosť popisovaná v Starom zákone ako boh – vykonala, požadovala alebo schvaľovala toľko amorálností, že nemôže byť v žiadnom prípade bohom. Ak sa potom tvrdí, že Kristus je totožný (či aspoň intímne spriaznený) s touto amorálnou bytosťou, diskvalifikuje to aj jeho. Nepovažujem však takú úvahu za dostačujúci argument proti existencii boha. Také a podobné úvahy neexistenciu boha iba silne podporujú.

Na záver vysvetlím, prečo ja, človek intenzívne vyťažený vedeckou prácou, doslova márnim svoj drahocenný čas touto činnosťou, prečo – ako mi mnohí vyčítajú – „útočím“ na kresťanstvo. Neútočím, ja sa iba bránim. Za čias komunizmu som sa kresťanov zastával, sympatizoval som s nimi, vydával som sa na verejnosti za kresťana. Prečo? Úspešne predstierali trpiacu menšinu, deptanú okovami komunizmu. Nemali mocenské ambície, nebolo o nich ani len počuť. Dnes ich však už počuť – na môj vkus až priveľmi.

Či si myslíte, že by som venoval toľko energie kritike ideológie, o ktorej by som ani nepočul, ktorá by ma neohrozovala? Ale zo Slovenska sa stáva farská republika, ktorá bude čochvíľa výkladnou skriňou Vatikánu. Nebránim nikomu vyznávať akýkoľvek názor – ako by som aj mohol, veď nemám moc – pokiaľ mi on sám nevnucuje svoje vzory správania, odôvodňované len jeho súkromným presvedčením. Postupne sa však stávam členom menšiny, o ktorej si myslím, že je v práve, ale musí bezmocne mlčať, keď ju o jej práva okliešťujú. Veď sa už čoskoro zakážu interrupcie a keď moju dcéru, nedajbože znásilní slabomyseľný netvor, budem ja povinný akceptovať slabomyseľného vnuka? To nie je zásah do môjho súkromia? A čím bude toto rozhodnutie parlamentu motivované? Len tým, že si ktosi bez dôkazu myslí, že znásilnením počatý plod s genetickou výbavou slabomyseľného, je želaním fiktívnej bytosti, v ktorú verí on, ale nie ja, ani moja dcéra? Toto nie je hrubý zásah do súkromia neveriacej menšiny?

Svoje deti som chránil (a uchránil) pred zhubnou komunistickou ideológiou, hlásajúcou, že baník je viac než lekár i inžinier spolu, a teraz sa mám pripravovať chrániť svojich vnukov pred zhubnou kresťanskou ideológiou, hlásajúcou nehanebne, že kajúci sa masový vrah je lepší človek, než bezúhonný ateista? Mám sa už teraz báť choroby, pri ktorej budem umierať niekoľkomesačným dusením len preto, že ktosi – veriaci v akúsi fiktívnu bytosť – rozhodol, že keď sa nevládzem zabiť sám, nesmie mi pomoc pri samovražde nikto poskytnúť? Obávam sa, že toto je iba začiatok, iba príprava na zmeny, ktoré si nechcem ani domýšľať.

Ak cirkev prestane zasahovať do môjho života, ak obmedzí svoje pôsobenie na svoje kostoly a svoje ovečky, ak o nej nebudem počuť – prečo by som mal pokračovať? Vydýchnem si s úľavou a zruším túto stránku. Veď ja mám zmysluplnej práce vyše hlavy, mňa za túto „osvetovú“ činnosť nikto neplatí.

Príspevok ešte nie je hotový.