Otvorený list

„Potom im povedal: Choďte po svete, kážte evanjelium všetkému stvoreniu.“ Mk 16, 15

Kristus viac razy vyzýval svojich učeníkov, aby jeho blahozvesť šírili po celom svete a všetkým ľuďom bez rozdielu. O jeho slová sa opiera misijné úsilie všetkých evanjelizátorov až po dnešné časy. Naozaj som počul o misionároch, ktorí pôsobia ešte aj v súčasnosti na Ďalekom Východe, Kaukaze, v Indii, Grónsku, Afrike, či Južnej Amerike. Iba v srdci Európy akosi nič podobné nepozorujem. Pripadá mi to dosť zvláštne. Prečo je tomu tak? Prečo misionári putujú na kraj sveta do nehostinných krajín, vystavujú sa riziku malárie a žltej zimnice, predierajú sa pralesmi k ľuďom hovoriacim exotickými jazykmi, k národom s veľmi odlišnou kultúrou, ale zanedbávajú svoju vlasť? Z historického hľadiska mi to pripadá podivné, keď uvážim, že kedysi dávno cirkev (katolícka) svoju vieru šírila aj v strede Európy veľmi bojovne, provokovala intelektuálov, aby sa k viere vyjadrili, nútila ich k všemožným prehláseniam, a ak s ich názormi nebolo spokojná, stíhala ich veľmi prísne – občas až smrťou. Nechápem, prečo zo svojej bojovnosti poľavila až tak veľmi, že si neveriacich ani nevšíma.

Keď pred vyše sto rokmi začínali misionári šíriť vieru na Novej Guinei, mali problém hneď s formuláciou kréda, pretože Papuánci nepoznali pojem „otec“: žili v matriarcháte, nechovali domáce zvieratá a nevedeli ani len to, že deti sa bez súlože narodiť nemôžu – pojem „otec“ sa teda v ich jazyku nevyskytoval. A takým ľuďom bolo treba zvestovať vieru „vo všemohúceho otca“, takých bolo treba krstiť „v mene otca i syna“. Zvestovanie viery v civilizovaných krajinách by na podobné prekážky nenarážalo, bolo by podstatne ľahšie. Že by misionárom záležalo hlavne na množstve ľudí obrátených na pravú vieru? Ani to však v svetle Písma neobstojí. Veď hľa čo hovorí Pán: „Keby niekto z vás mal sto oviec a stratil by jednu z nich, či nenechá deväťdesiatdeväť na pustatine a nejde za stratenou, dokiaľ ju nenájde?“ (Lk 15, 4). Aby som to povedal lapidárne: veriaci by mohli napríklad mňa považovať za takú stratenú ovcu, snažiť sa o môj návrat do stáda, ale zdá sa mi, že o moju záchranu nejaví nikto ani najmenší záujem, aj keď sa nikto nemôže vyhovárať, že o mojich názoroch nevie, lebo sa s nimi nijak neskrývam.

Viem, samozrejme, že istý druh evanjelizácie sa deje aj u nás doma, ibaže mi je akýsi podozrivý. Nechápem, prečo sa evanjelizačné pôsobenie dnešných cirkví v civilizovaných krajinách obmedzuje len na malé deti, mládež, na intelektuálne zaostalé vrstvy obyvateľstva, na alkoholikov, narkomanov, ľudí duševne nezrelých, či nevyrovnaných. Prečo sa cirkev vrhá iba na ľudí neúspešných, zúfalých, rozháraných, problémových? Duševne zdraví, rozhľadení a spoločensky úspešní už pre ňu nie sú zaujímaví? Pripadá mi to ako správanie slabocha, ktorý si trúfa len na slabších. Prečo sa cirkev neobracia so svojim poslaním na vzdelaných ateistov, na ľudí, ktorí dobre poznajú Bibliu, ktorí o náboženskej viere vedia viac než väčšina veriacich? Prečo sa bojí otvorenej polemiky? Bojí sa, že by v nej neuspela?

Prečo cirkvi agitujú len v uzavretých kostoloch, prečo evanjelizátori oslovujú len izolovaných jednotlivcov? V dnešnej dobe masovokomunikačných prostriedkov by som očakával verejnú diskusiu zástancov viery s neveriacimi, pred mikrofónmi rozhlasových staníc, pred objektívmi televíznych kamier. Ja sa takej konfrontácie nebojím. Prečo sa jej bojí cirkev? Prečo som takmer na desiatku listov odoslaných do rôznych náboženských redakcií nedostal žiadnu odpoveď? Veď hádam aj pre dnešok, aj pre našu spoločnosť ešte platí stále Kristova výzva, ktorou končí Matúšovo evanjelium:

„Ježiš pristúpil k nim a povedal im: Daná je mi všetka moc na nebi a na zemi. Choďte teda, čiňte mi učeníkmi všetky národy, krstiac ich v meno Otca, i Syna, i Ducha Svätého a učiac ich zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal. Ajhľa, ja som s vami po všetky dni, až do konca sveta. Amen.“ (Mt 28, 18-20)

Táto výzva sa mi zdá byť celkom jednoznačná. Prečo potom počujem v rozhlase a vidím na televíznej obrazovke iba relácie určené veriacim? Prečo sa cirkvi usilujú len o prehlbovanie viery už veriacich a zanedbávajú neveriacich? Prečo sa cirkvi nesnažia oslovovať nerozhodných agnostikov, či neveriacich? Veď sa tak spreneverujú poslaniu, ktoré im uložil ich Pán! Sami dobre vedia, že prijatie viery je pre nekonečnú budúcnosť človeka rozhodujúce, ako vyplýva z pokračovania citátu použitého ako motto: „Kto uverí a bude pokrstený, bude spasený, ale kto neuverí, bude odsúdený“ (Mk 16, 16). Želajú veriaci neveriacim večné „odsúdenie“? Láska k blížnemu predsa velí starať sa o spásu nielen svoju, ale aj tých druhých. Notorickú námietku, že neveriaci evanjelium už poznajú, nemôžem akceptovať. Poznať text Biblie ešte neznamená vedieť, že popisuje pravdu. Veď potom by misijná činnosť mohla skončiť rozdaním evanjelií s inštrukciou „prečítajte si to, aby ste sa nemohli vyhovárať, že ste o podmienkach spasenia nevedeli“. To by bol čistý alibizmus, a tak sa misionári naozaj nesprávali ani voči Papuáncom.

Alebo že by som si to len zle vysvetľoval, že by moja profesia nesprávne ovplyvnila moje predstavy? Propagáciu učenia si totiž predstavujem zhruba tak, ako poznám šírenie odborných poznatkov na vedeckých konferenciách. Tam sa zídu ľudia, ktorých zjednocuje nejaký spoločný predmet záujmu a referujú o svojich predpokladoch, názoroch, dôkazoch, zisteniach, odhaleniach, objavoch. Tí druhí ich pozorne počúvajú, analyzujú ich tvrdenia, pýtajú sa na detaily, žiadajú si bližšie vysvetlenie toho, čomu nerozumejú, alebo tvrdo kritizujú to, čo sa im nezdá byť pravdivé. Aj účastníci vedeckých konferencií sa snažia šíriť svoje názory – len preto sa na konferenciách zúčastňujú. Dalo by sa povedať, že aj vedci na konferenciách po celom svete „kážu svoje evanjelium“. Žeby toto nebol ten správny model šírenia viery? Nechápem, čo zlé môže byť na tom, že vedci prezentujú svoje názory verejne, že nikoho z účasti na výmene názorov nevylučujú. Príspevky, ktoré na konferencii odzneli, sa publikujú v zborníkoch, aby si ich mohol každý prečítať, aby každý, kto má o predmet konferencie záujem, mohol sám posúdiť, kto svoje názory dokázal obhájiť a kto nie.

Neviem si pomôcť, ale nevidím nič neprijateľné na svojej predstave, že uprostred civilizovanej krajiny by sa evanjelizácia mala konať na spôsob vedeckej konferencie, či diskusie: ako verejný dialóg medzi zástancami a odporcami konkrétnych názorov. Odmietam evanjelizáciu chápať len a výlučne ako špecifickú formu „vymývania mozgov“, známeho v anglickom kontexte ako brainwashing. Vyzývam preto predstaviteľov cirkví, aby sa so svojou misijnou činnosťou neschovávali v materských školách a na prvých stupňoch škôl základných, vo väzniciach a hospicoch, v ústavoch pre slobodné matky, centrách pre liečbu drogových závislostí, ani medzi samovrahmi po psychiatrických klinikách, ale aby vystúpili na verejnosti a vystavili svoju vieru dialógu so vzdelanými neveriacimi, ktorí nehľadajú riešenie svojich sociálnych, či psychických problémov, ale iba pravdu o podstate sveta. Veď evanjelizátori sú o svojej pravde hlboko presvedčení, sú zaštítení morálnou silou samého „boha, otca všemohúceho, stvoriteľa neba i zeme, sveta viditeľného i neviditeľného… i jeho jediného syna Ježiša Krista“, ktorý im prisľúbil: „nestarajte sa vopred, čo budete hovoriť; ale hovorte, čo vám bude dané v tú hodinu. Lebo nie ste to vy, ktorí hovoríte, ale Duch Svätý“ (Mk 13, 11). Vyzývam preto predstaviteľov všetkých cirkví na verejný dialóg o viere, ktorý by mali chápať ako svoju povinnosť – veď „misijná úloha zahŕňa ohľaduplný dialóg s tými, čo ešte neprijímajú evanjelium“ (KKC § 856).

Som pripravený kedykoľvek sa takého verejného dialógu zúčastniť – a to nielen raz, ale aj opakovane. Som dokonca taký ústretový, že som ochotný čeliť sám hoci aj neobmedzene veľkému kolektívu evanjelizátorov.

Ak sa na túto moju výzvu nikto neozve, budem musieť s poľutovaním urobiť pre seba len jeden jednoduchý záver: cirkvi a ich predstavitelia sa dialógu vyhýbajú, pretože svoju pravdu obhájiť vedia len medzi súvercami. Vyhýbajú sa kritike, lebo na ňu nevedia reagovať. Sú argumentačne „silní“ len medzi slabými…

Tento záver som formuloval zámerne tvrdo: hodil som ním rukavicu. Zdvihne ju niekto?

Adam Roman (6. apríl 2003)

Kľúčové slová: vyzva, verejny dialog, hladanie pravdy, evanjelizacia ako pravo a povinnost cirkvi, misijna cinnost