Alexis Carrel (1935)


Okrem objavu tepenného stehu položil Alexis Carrel (1873 – 1944) aj základy kultivácie tkanív in vitro: udržal pri živote tkanivo slepačieho srdca mimo tela vyše 20 rokov (v špeciálnom, ním objavenom živnom roztoku) a jeho meno dodnes nesú mnohým biológom dobre známe Carrelove nádoby. Svojimi prácami otvoril cestu k transplantácii orgánov, k liečbe rozsiahlych popálenín rozmnožením vlastnej kože pacienta mimo jeho tela. Preložil som niekoľko odstavcov z jeho bývalého svetového bestsellera Človek, tvor neznámy (preloženého do 19 jazykov), len aby som ilustroval, že aj človek ocenený najvyššou vedeckou poctou, človek obetujúci celý svoj život v prospech ľudstva, môže mať názory, ktoré nás môžu privádzať do rozpakov. Bol by som rád, ak by čitateľ na tomto príklade pochopil, že veľmi rozšírený názor, podľa ktorého kladný postoj laureáta Nobelovej ceny voči náboženstvu možno použiť ako dôkaz pravdivosti náboženskej viery, je chybný argumentum ad hominem. Prosím čitateľa, aby si nezaujate prečítal nasledujúce odstavce a usúdil, či so všetkým tu napísaným súhlasí. Nič viac nežiadam. Tu sú citáty:

Istota, ktorú prináša veda, je úplne odlišná od istoty, ktorú prináša viera. Tá posledná je omnoho hlbšia. Nemôže byť otrasená dôkazmi. Podobá sa istote, ktorú dáva jasnovidectvo… Vedeckým pozorovaním bolo zistené, že jasnovidectvo a telepatia jestvujú. (s. 109)

U moderného človeka vzácne pozorujeme prejavy mystickej činnosti alebo náboženského citu. Sklon k mystičnosti je výnimočný aj vo svojich najjednoduchších formách. Je oveľa vzácnejší než zmysel mravný. Predsa však zostáva jedným z najzákladnejších prejavov človeka. (s. 118)

Pre väčšinu dnešných ľudí sú kostoly iba múzeami mŕtvych náboženstiev. Chovanie turistov, navštevujúcich katedrály v Európe, jasne ukazuje, ako úplne vymizol náboženský cit z moderného života. Mystická činnosť bola daná do kliatby väčšinou náboženských vyznaní. (s. 119)

Náboženské cítenie prijíma rozmanitú formu podobne ako zmysel mravný. Vo svojom najjednoduchšom tvare predstavuje nepresne definovanú túžbu po sile, presahujúcej hmotné i duchovné útvary nášho sveta, akúsi neformulovanú modlitbu, túžbu po absolútnejšej kráse, než akú môže poskytnúť umenie alebo veda. Je blízke estetickému cíteniu. Láska ku kráse vedie k mysticizmu… Krása, ktorú sleduje mystik, je vždy bohatšia a ťažšie definovateľná než ideál umelca. Nemá tvar. Nemožno ju vyjadriť žiadnym jazykom. Je skrytá mimo vecí tohoto sveta a zriedkakedy sa prejavuje. (s. 119)

Mysticizmus v svojom najvyššom stupni si vyžaduje veľmi zložité metódy a prísnu disciplínu, predovšetkým asketizmus. Do mysticizmu nemožno vniknúť bez asketickej prípravy, asi tak ako sa nikto nestane atlétom bez absolvovania telesného výcviku… Každý, kto podnikne túto ťažkú cestu, sa musí zriecť všetkých vecí tohoto sveta a nakoniec i seba samého… Postupne sa zbavuje vlastného ja. Jeho modlitba sa stáva kontempláciou… Nemôže popísať svoje zážitky. Ak sa pokúsi vyjadriť čo cíti, požičiava si niekedy, ako to robil svätý Ján od Kríža, výrazy zmyselnej lásky. Jeho myseľ uniká z priestoru i času. Chápe nevyjadriteľné. Dosahuje vyšší stupeň zjednotenia, je v Bohu a jedná s Ním. (s. 120)

Život všetkých veľkých mystikov prechádza rovnakými stupňami. Musíme prijímať ich zážitky tak, ako nám ich popisujú… Môžeme sa na nich dívať ako na hrdinov alebo ako na šialencov. Nikto sa však nesmie pýtať, či sú ich mystické zážitky pravé alebo falošné, či sú autosugesciou, halucináciami alebo cestou duše mimo rozmery nášho sveta a jej splynutím s vyššou skutočnosťou… Mysticizmus je nesmierne štedrý; prináša človeku splnenie jeho najvyšších prianí, vnútornú silu, duševné osvietenie, božskú lásku aj trvalý pokoj. (s. 121)

Veľkí bádatelia sa vždy vyznačovali hlbokou intelektuálnou poctivosťou. Sledovali fakty, nech viedli kamkoľvek. Nikdy sa nepokúšali nahradiť fakty vlastným prianím… Citové funkcie sú však nutné pre intelektuálny pokrok. Musia sa však obmedziť iba na nadšenie; túto vášeň nazýva Pasteur vnútorným bohom. Myšlienky sa rodia iba v ľuďoch, ktorí sú schopní lásky a nenávisti. (s. 122)

Rozvojom iba citových, estetických a mystických činností vznikajú menejcenní jednotlivci, leniví fantasti, duše obmedzené a slabé. S takými typmi sa stretávame často, hoci vzdelanie je dnes dostupné každému. (s. 122)

Väčšina civilizovaných ľudí prejavuje iba elementárne formy vedomia. Sú schopní jednoduchej práce, aká v modernej spoločnosti zaručuje existenciu jednotlivcov. Vyrábajú, konzumujú a uspokojujú svoje fyziologické potreby. Majú záľubu v hromadnom pozorovaní atletických produkcií, s radosťou sledujú detinské a vulgárne filmy, radujú sa z rýchlej a pohodlnej dopravy a z pozorovania rýchlo sa pohybujúcich vecí. Sú zmäkčilí, sentimentálni, chlipní a násilní… Sú nesmierne početní. Splodili spústy detí, ktorých inteligencia zostáva podpriemernou. Tvoria časť obyvateľstva, zloženého z troch miliónov zločincov, žijúcich na slobode a vo väzniciach, a ľudí slabomyseľných, menejcenných a šialených, ktorí prepĺňajú ústavy a špeciálne nemocnice… Myseľ väčšiny ľudí môžeme prirovnať k nádrži, obsahujúcej malé množstvo vody pochybnej kvality a pod nízkym tlakom. (s. 123)

Pokrok civilizácie je výsledkom rozháranosti géniov. Ľudstvo dosiaľ nikdy nič nezískalo úsilím davov; je hnané vpred vášňou nepočetných abnormálnych jednotlivcov, plápolaním ich intelektu, ich ideálmi vedenia, dobra a krásy. (s. 124)

Najdôležitejšie prípady zázračného zhojenia sú zaznamenané v chorobopisoch lekárskeho bureau v Lourdes. Náš súčasný názor na vplyv modlitby na patologické poruchy sa zakladá na pozorovaniach pacientov, ktorí boli takmer okamžite vyhojení z rôznych afekcií, napríklad tuberkulózy pobrušnice, studených abscesov, zápalov kostí, hnisavých rán, kožnej tuberkulózy, rakoviny, atď. Priebeh hojenia u jednotlivých pacientov sa príliš nelíši: často sa pociťuje prudká bolesť a potom hneď náhly pocit vyhojenia. V niekoľkých sekundách, minútach a najneskôr za niekoľko hodín sa rany zajazvia, patologické príznaky zmiznú a vráti sa chuť do jedla … Jedinou nepostrádateľnou podmienkou pre takéto zhojenie je modlitba; ale nie je nutné, aby sa chorý sám modlil, ba dokonca nemusí byť ani nábožensky veriacim človekom. Stačí, keď sa niekto v jeho okolí ocitne v stave modlitby. (s. 131)

Úroveň intelektu poklesla nesmiernym rozšírením novín, lacnej literatúry, rozhlasu a kín. Polovzdelanosť sa stáva zo dňa na deň všeobecnejšou aj napriek výbornému vyučovaniu na školách, gymnáziách a univerzitách. Ba dokonca, aj keď je to akokoľvek podivné, stretávame sa často s nedostatočným intelektom aj u ľudí s veľkými vedeckými znalosťami. Školopovinné deti a študenti formujú svojho ducha podľa nezmyslov, poskytovaných verejnými zábavami. Spoločenské prostredie nijak nepodporuje rozvoj intelektu, ba práve naopak, všetkou silou ho brzdí. (s. 133)

Umelci a vedci zásobujú spoločnosť krásou, zdravím a mocou a žijú a umierajú v chudobe. Lupiči si žijú v pokoji a blahobyte a gangsteri požívajú ochranu politikov, sú rešpektovaní sudcami, sú hrdinami, ktorých obdivujú deti v kinách a ktorých napodobujú v svojich hrách. Bohatý muž má vždy pravdu. Môže zapudiť svoju starnúcu ženu, vystaviť biede a chudobe svoju starú matku, olúpiť tých, ktorí mu zverili peniaze, bez toho, že by stratil úctu svojich priateľov… Farári zracionalizovali náboženstvo a zničili jeho mystické základy, ale nepodarilo sa im prilákať moderného človeka. V poloprázdnych kostoloch márne kážu zoslabnutú mravouku. Uspokojujú sa s úlohou polície, pomáhajúc v záujme mocných uchovať kostru súčasnej spoločnosti, alebo ako politici lichotia chúťkam davu. (s. 134)

Prírodný výber sa už dávno nemôže uplatniť, pretože hygiena a lekárstvo zachovalo pri živote mnoho menejcenných jednotlivcov… Jedinou cestou, ako uniknúť hrozivej prevahe slabochov, je lepší vývoj silných… Ak sa nám podarí urobiť silných jednotlivcov ešte silnejšími, pomôžeme tým účinne aj slabochom, lebo dav vždy ťaží z ideí a vynálezov elity. Namiesto toho aby sme vyrovnávali organické a duchovné nerovnosti, mali by sme ich naopak zväčšovať. (s. 251)

Množenie ľudí nemožno pochopiteľne regulovať tak ako plemenitbu zvierat. Musí sa však zabrániť ďalšiemu množeniu menejcenných a úchylných jednotlivcov… Žiadny zločinec nenapácha toľko biedy v celej skupine ľudí ako dedičný sklon k choromyseľnosti. Dobrovoľná eugenika nie je nemožnosťou… Žiaden človek nemá právo spôsobovať biedu druhému človeku a tým menej privádzať na svet deti, predurčené k biednemu živoreniu. (s. 254)

Je naliehavým príkazom doby, aby sa už prestalo s premenou roľníkov, remeselníkov, umelcov, učiteľov a vedcov na manuálne či duševne pracujúci proletariát, ktorý nemá nič, iba svoje ruky, alebo svoj mozog. Vznik tohoto proletariátu bude večnou hanbou priemyselnej civilizácie; prispel k zániku rodiny ako spoločenskej jednotky a k oslabeniu inteligencie a mravného citu. Ničí zbytky kultúry. Je nutné odstrániť všetky formy proletariátu… Zväzok muža a ženy by mal trvať aspoň ako u vyšších ľudoopov tak dlho, pokiaľ sa mláďatá nestanú úplne samostatnými… Moderná spoločnosť sa musí všetkými prostriedkami snažiť, aby vypestovala lepšie ľudské plemeno. Žiadna finančná ani mravná podpora by nemala byť príliš veľká pre tých, ktorí by múdrym manželským spojením počali geniálnych jednotlivcov. (s. 256)

Človek musí zdôrazňovať svoju jedinečnosť, namiesto toho aby sa podobal sériovo vyrábanému stroju. Ak máme obnoviť ľudskú osobitosť, musíme prelomiť normalizujúci rámec školy, továrne a úradov a zbaviť sa základných názorov technickej civilizácie. (s. 267)

Ľudské typy, namiesto toho aby boli normalizované, mali by byť naopak ešte ostrejšie rozdelené a ich rozdiely v konštitúcii zachované a zväčšované vhodnou výchovou a spôsobom života. (s. 268)

Už sme hovorili o tom, aké obrovské sumy sa vydávajú na väznice, ústavy pre choromyseľných a na obranu proti gangsterom a bláznom. Prečo si zachovávame tieto neužitočné a škodlivé stvorenia? Abnormální bránia vývoju normálnych. Tomuto faktu musíme otvorene čeliť. Prečo sa nezbavuje spoločnosť zločinných a nenormálnych typov lacnejším spôsobom? Nemôžeme sa stále pokúšať o triedenie na zodpovedných a nezodpovedných, trestať vinníkov a šetriť tých, ktorí sa síce dopustili zločinu, ale ktorí sú pokladaní za morálne nevinných. (s. 269)

Avšak s tými, ktorí zavraždili, lúpili vyzbrojení automatickými pištoľami a guľometmi, unášali deti, pripravili chudobných o ich úspory alebo vedome oklamali verejnosť v dôležitých veciach, s tými by sa malo humánnym a lacným spôsobom skoncovať v malých ústavoch, kde by boli komory naplnené vhodným, bezbolestne smrtiacim plynom. Rovnako by možno bolo účelné postupovať aj proti choromyseľným, ktorí sa dopustili zločinu. Moderná spoločnosť by nemala váhať s rozhodnutím, ako hájiť svojich zdravých členov. Pred touto nutnosťou musia ustúpiť filozofické systémy a sentimentálne predsudky. Dokonalý a úplný vývoj ľudskej osobnosti je konečným cieľom civilizácie. (s. 270)

Žijeme vo svete, ktorý nie je pre nás, vo svete, ktorý sa zrodil z omylov nášho rozumu a z neznalosti našej skutočnej podstaty. Takému svetu sa samozrejme nedokážeme prispôsobiť; nezostáva nám preto nič iné, než sa proti nemu vzbúriť. (s. 272) [Tým kniha končí.]

Myslím si, že medzi názormi tohoto laureáta nájdete takmer všetko – až také sú pestré. Mnohé sa navzájom popierajú a vylučujú. Má človek potom právo vybrať si spomedzi nich akurát to, čo sa mu hodí, ostatné ignorovať, a argumentovať „veď aj Alexis Carrel, nositeľ Nobelovej ceny, si to myslí“?? Nepovažujem to za správny postup. Ale čomu potom možno veriť v prípade takej významnej osobnosti? Domnievam sa, že výlučne názorom, za ktoré dostal Nobelovu cenu. Jedine tie sú totiž overené jeho celoživotnou prácou a obstáli v kritike vedeckej obce celého sveta.

Ak už však chceme veriť aj niečomu inému, potom podľa možnosti iba tomu, čo si vieme aj my sami zdôvodniť. Ak si niečo nevieme zdôvodniť, mali by sme radšej mlčať. Mňa v tejto súvislosti ako ilustrácia napadá výrok jedného politika: „Ptáte se mně soudruzi, komu teď věřit; říkám vám: věřte straně!“ Zamyslite sa nad ním. Už prvá časť je podozrivá. Určite poznáte aspoň meno toho človeka. Bol dosť známy…

Zdroj: Alexis Carrel, Man the Unknown, Hamish Hamilton, New York 1935.

Preložil a komentoval Adam Roman


Návrat na esej Laureáti Nobelovej ceny o bohu.