Táto kniha, ktorú som kúpil v predajni „Dobrá kniha“ za 291 Sk (vydalo ju Centrum pro studium demokracie a kultury, Brno 2002), na mňa urobila zatiaľ najlepší dojem zo všetkých diel veriacich vedcov, ktoré som prečítal. Fyzik a teológ v jednej osobe v nej veľmi kultivovane, prístupne a jasne, bez akýchkoľvek náznakov fundamentalizmu, popisuje podstatu vzťahu vedy a viery. Povedal som si, že ak by ma o opodstatnenosti kresťanstva mal niekto presvedčiť, bude to určite on. Veď posúďte sami jeho otvorenosť:

„Bible nepochybně obsahuje pravdy o Bohu; nepochybně přivedla mnoho lidí k duchovně hlubokému životu a k velmi velkorysým činům … Avšak obsahuje také málo povznášející materiál, kde se mluví o aktech genocidy, prezentovaných jako boží příkazy, o pomstychtivých kletbách nad nepřáteli, o sadistických symbolech věčného mučení.

Adekvátní a čestný přístup k bibli musí brát v úvahu všechny tyto rysy…

Ježíš byl potulný neoficiální učitel, prorok a divotvůrce v pohraniční provincii ňímské říše. V soudobých sekulárních dějinách nezanechal prakticky žádné stopy. Jeho význam je právě v jeho tvrzení, že je v něm jedinečným způsoben přítomen Bůh…

Tak jako Newton musí ustoupit Einsteinovi a Bohrovi, tak existuje posun paradigmatu mezi ranými izraelskými kmeny s jejich místním božstvem JHVH, a pozdějším poznáním jediného Pána celé země, který chce spásu všech lidí.“ (str.118-119)

FORMA

Táto kniha ma milo prekvapila autorovou otvorenosťou, jasnosťou a – zdá sa – aj serióznosťou. Autor sa nepokúša podvádzať ani klamať, čo je u apologétov kresťanstva vlastnosť pomerne zriedkavá. Otvorene pripúšťa, že to, čo hovorí o viere, sú naozaj iba dohady. Formálne sa to prejavuje okrem iného tým, že väčšinu svojich tvrdení formuluje podmieňovacím spôsobom, napríklad: „Je-li Ježíš více než člověk, pak je možné, že nebyl vázán smrtí; vstal-li Ježíš z mrtvých, pak je možné, že je více než pouhý člověk.“ V kľúčových momentoch sa však aj on uchyľuje ku kategorickým vyhláseniam, ale robí tak naozaj zriedkavo a bez akéhokoľvek pokusu o zahmlievanie. Jednoducho, v jeho prípade je čitateľovi úplne jasné, čo treba považovať za vedecky overenú pravdu, a čo iba za autorovu hypotézu.

Čitateľovi, ktorý chce získať populárnu predstavu o metódach vedy, o vzniku a vývoji vesmíru, o antropickom princípe, odporúčam prvé tri kapitoly knihy ako vynikajúci a neobvykle jasný popis súčasného stavu vedy (žiaľ, takmer výlučne fyziky).

OBSAH

Prvú kapitolu Interakce začína autor konštatovaním, že ľudia si kladú aj takéto legitímne otázky: „Mají dějiny kosmu… nějaký smysl, anebo se věci jen tak dějí ve světě, který nemá žádný konečný cíl? … Je ve věku vědy možné, abychom čestně a s naprostou vážností přijímali také náboženství?“ (str. 9). Ďalej venuje pozornosť vzťahu vedy a teológie na historických príkladoch Galilea a Darwina. Túto časť prvej kapitoly v podstate uzatvára konštatovaním: „Teologie došla k poznání, že důstojnost lidstva nezávisí ani na tom, zda sídlí ve středu vesmíru, ani na tom, zda Homo sapiens je druh stvořený zvlášť a v jednom okamžiku.“

Vzápätí pokračuje popisom povahy vedy, čo predstavuje stručné (a poučné) zhrnutie tzv. filozofie vedy. Nasleduje analogický popis povahy teológie. Ten začína neproblematickým konštatovaním, že „většina lidí… více či méně ví, o čem mluvíme, když jde o fyzický svět, ale Bůh je zcela jiný druh bytí, o jehož existenci a charakteru vládne velká neshoda“ (str. 24) a končí hádam tiež prijateľným konštatovaním „věda i teologie se snaží poznat význam svých setkání s mnohotvárnou skutečností… tyto dvě disciplíny jsou v hloubce intelektuálně spřízněné“ (str. 27) Z celej analýzy vyplýva jeden podružný záver: autor nepovažuje teológiu za vedu, na rozdiel od niektorých slovenských fyzikov. Samozrejme, to nie je argument v prospech ničoho, iba konštatovanie, ktoré ukazuje, že so svojim názorom, že teológia nie je veda, nie som sám ani medzi veriacimi.

Zbystril som pozornosť pri vete: „Ani věda, ani teologie nemohou podat jasný, věcný výklad o skutečnostech, které nevidíme (kvarky, Bůh)“ (str. 29). Po peknom vysvetlení úlohy modelov pri vysvetľovaní vedeckých javov ma však zaskočila poznámka: „Také teologie užívá často modelů. Může mluvit o Bohu jako o přísném Soudci, nebo jako o milosrdném Otci.“ (str. 30) Žiaľ, nie som ochotný uznať, že by sa taký model svojim interpretačným významom čo i len približoval modelu molekúl plynu ako biliardových gulí, ktorý podľa autora (aj podľa mňa) celkom dobre poslúžil na výstavbu kinetickej teórie plynov.

Veda a teológia

Druhá kapitola Vědecký obraz světa poskytuje laickému čitateľovi veľmi pekné a zrozumiteľné vysvetlenie kvantovej teórie, kozmológie, teórie chaosu a rôznych aspektov problému času. Čitateľom vrelo odporúčam, aby si ju prečítali. Tu sa obmedzím len na niekoľko poznámok.

„V myslích současných vědců není zárukou reality objektivita, ale inteligibilita (pochopitelnost) – věří v elektrony, protože jejich existence dává smysl velkým oblastem fyzikální zkušenosti.“ (str. 42)

Tento názor, s ktorým bez výhrad súhlasím, súvisí s tým, čo občas formulujem v trochu inej forme: nato, aby som niečo považoval za pravdivé, nestačí, aby som to vedel demonštrovať – musím to vedieť aj vysvetliť. To je pre mňa jeden z dôvodov, prečo by som napr. aj štatisticky významne potvrdenú schopnosť jednotlivca predpovedať budúcnosť nepovažoval za overenú, pokiaľ by mi niekto uspokojivo nevysvetlil jej mechanizmus. Tak odpovedám astrológom, veštcom, prútikárom, zázračným liečiteľom, homeopatom, fyzioterapeutom – ale aj teológom.

Existuje styl myšlení, který lze nazvat „kvantový trik“: rychle a nelegitimně se přechází např. od EPR k tvrzení, že telepatie je vysvětlena… Pojem komplementarity je možná analogicky užitečný pro teologii, když uvažuje o některých svých vlastních matoucích dualitách (jako je tvrzení o lidské a božské přirozenosti v Kristu), ale komplementarita sama o sobě není vysvětlovacím principem… Je třeba mít na paměti, že fyzik chápe proč komplementarita funguje… v kvantové teorii. To však neopravňuje, abychom tuto ideu bezmyšlenkovitě aplikovali v jiných disciplínach.“ (str. 42-43)

Toto by si mal prečítať Krempaský a dôkladne o tom pouvažovať. Možno by potom ani nezačal tárať o aplikácii Bohrovho princípu komplementarity na vzťah vedy a teológie, ktorou zasvinil celý zborník Kresťanstvo a fyzika.

„Kosmolog musí zkoumat oblasti chování hmoty, které přesahují naše jisté poznání a připouštějí jen domněnky… Před tímto obdobím [10-9 s] se teorie stávají stále více spekulativní a nejisté… je třeba mnoho výkladů o kvantové kosmologii v populární literatuře přijímat s určitou opatrností. (str. 44)

Žádná z těchto koncepcí nebyla vypracována zcela uspokojivě, mají pouze status domněnek s různym stupněm přijatelnosti a zajímavosti.“ (str. 45)

Toto varovanie má význam hlavne pre veriacich, ktorí hypotetické výsledky kozmológie podozrivo horlivo prijímajú ako dôkaz stvorenia vesmíru. Až sa mi zdá, že pri čítaní literatúry o kozmológii ignorujú také slová ako „možno, azda, zdá sa, možno predpokladať, pravdepodobne …“ Singularite nerozumejú úplne ani tí, ktorí sa ňou profesionálne zaoberajú, ale laici ju už vedia „presne“ interpretovať. Ja sa touto oblasťou fyziky tiež zaoberám a práve preto veľmi dobre viem, ako je zaťažená intuíciou autorov, aproximáciami, hrubými odhadmi a ako sú už základné myšlienky všeobecnej teórie relativity vzdialené od tzv. „zdravého rozumu“. Preto o jej svetonázorových implikáciách odmietam hovoriť – viem veľmi dobre, že každé slovo má v nej svoj presný význam, a že laici mu môžu dať význam iný, ktorý je na hony vzdialený tomu, na čo myslel fyzik.

Na tému antropického princípu sa autor vyjadruje takto:

Silný antropický princíp tvrdí, že vesmír musí byt takový, že je schopen vyvinout život. Nemá povahu vědeckého princípu, protože jeho teleologický charakter nepochybně znamená, že důvod pre vysvětlení musí hledat mimo vědu.“ (str. 47)

Myslím si, že táto krištáľovo priezračná veta si nevyžaduje žiaden komentár (škoda len, že ju nečítala Eva Majerníková, ktorá v spomínanom zborníku označuje antropický princíp za plod modernej kozmológie). Pridávam ešte pár citátov o nutnosti a náhode, o evolúcii, ktorým autor venuje vcelku dosť málo pozornosti:

„Genetické mutace obracejí náhodně proud života jedním směrem spíše než druhým, zatímco poměrě přesné předávání genetické informace z generace na generaci zachováva integritu druhů a přitom jim umožňuje z dlouhodobého hlediska mít účast na procesu přírodního výběru, který probíhá v zákonitě pravidelném prostředí. (str. 49)

Je nepochybně nahodilé, že existují žirafy a že jejich krk má určitou délku, ale že teď někde ve vesmíru existují živé bytosti, to je možnost, která, jak se zdá, byla zabudovaná do jeho budoucnosti od samého začátku.“ (str. 50)

O pôvode človeka sa autor zmieňuje iba okrajovo, v súvislosti s témou „pádu“:

„Příběh o neposlušnosti Adama a Evy a o jejich vyhnání z ráje (Gn 3) měl v křesťanském myšlení od doby sv. Pavla významnou úlohu, kdežto v židovské tradici se mu zjevně žádný význam nepřikládá. (str. 77)

Vývojovou linii hominidů si můžeme představovat jako postupné narůstání jednak vědomí sebe sama, jednak vědomí Boha. V určitém stádiu vábení Já a vábení božství spolu začala soupeřit a to byl odvrat od pólu božského Jiného a příklon k pólu lidského ega … Není nutné si myslet, že se to stalo v jediném rozhodujícím skutku… Do světa tedy poprvé vstoupila ne smrt, ale smrtelnost, smutné poznání lidské skutečnosti… Takto je možné nově pojmout křesťanskou nauku o pádu.“ (str. 79)

Áno, tak nejak je možné „po novom“ chápať kresťanskú náuku o páde – ak sa jej človek silou-mocou nechce vzdať. Autor zrejme starostlivo váži slová: nepochybne netvrdí, že túto náuku je nutné chápať po novom. Táto možnosť „nového chápania“ sa teda ponúka iba kresťanom, ale nič nového nehovorí tým, ktorí o žiadnom „páde“ nevedia…

V kapitole o teizme a teológii prírody poznamenáva:

„Lidé se mohou z přírody radovat, ale nakonec je to příběh vyprávěný idiotem, plný zmateného rámusu a beze smyslu. Takový je deprimující obraz, který nám předkládají ateističtí biologové jako Jacques Monod a Richard Dawkins.“ (str. 93)

Jeden a ten istý obraz budú, samozrejme, rôzni diváci vnímať rôzne. To, že ho Polkinghorne vníma deprimujúco, je iba výpoveďou o jeho osobnom postoji a nemá žiadnu argumentačnú váhu. Pokiaľ viem, R. Dawkinsa tento „příběh vyprávěný idiotem“ nenapĺňa depresiou, ako sa možno dozvedieť hneď z prvých viet jeho TV rozhovoru.

„Přes všechno strádání a utrpení světa existuje hluboká lidská naděje, že nakonec bude všechno dobré, že dějiny mají vposledku smysl. (str. 99)

Přes nevyhnutelný fakt smrtelnosti existuje hluboká lidská intuice, že smrt není posledním slovem. Německý ateistický filosof Max Horkheimer mluvil o nutnosti, aby vrah netriumfoval nad svou nevinnou obětí.“ (str. 100)

Možno tieto slová označiť ináč než úprimné priznanie sa k faktu, že zdrojom viery je túžba po spravodlivosti, želanie dožiť sa konečnej satisfakcie?

Kresťanstvo

Za kľúčovú kapitolu celej knihy považujem šiestu kapitolu Křesťanská teologie. Začína ľúbivou analógiou, ktorá je však dosť podozrivá:

„Přírodní zákony sice působí stále, ale pokusy jsou události, v nichž lze tyto zákony poznat zvlášť dobře. Podobně zjevení záleží v osobách a dění, v nichž lze zvlášť dobře poznat boží přítomnost, třebaže Bůh je přítomen stále. Avšak je tu důležitý rozdíl. Pokusy jsou dílem lidského důmyslu; setkání s Bohem jsou nezaslouženým darem.“ (str. 117)

S napätím som očakával dôkaz druhej z citovaných viet a preto som preskočil ku kľúčovému bodu kresťanstva, ku Kristovmu vzkrieseniu. Tu autor najprv vynikajúco formuloval problém: „Dvě základní otázky tedy jsou: Existuje svědectví? a Dává to smysl?“ (str. 124). Keďže druhej otázke už notoricky nerozumiem, sústredím sa na prvú – ak totiž na ňu bude jestvovať záporná odpoveď, druhej bude už zbytočné sa venovať. Ale tu ma autor hádam po prvý raz vážne a hlboko sklamal. Uvádza päť bodov, veľmi nepriamych a neposkytujúcich nič iné, než ilúziu svedectva.

Prvým svedectvom je podľa autora toto:

„Stalo se něco, co zklamané a demoralizované učedníky Velkého pátku proměnilo jen několik týdnů později v přesvědčené hlasatele Kristovy vlády… Ať tuto změnu způsobilo cokoli, muselo to být souměřitelné s úplnou změnou postoje, kterou vyvolalo.“ (str. 125)

Obrovským nedostatkom takého uvažovania (autor to sám nepovažuje za argumentáciu) je to, že sa opiera o predpoklad, že evanjeliá predstavujú historicky presný a spoľahlivý dokument, že podľa neho boli učeníci naozaj sklamaní a demoralizovaní, ale že sa po pár týždňoch naozaj nápadne zmenili… Tento predpoklad o vierohodnosti evanjelií nie je jednak ničím podopretý a jednak by sme potom mohli bez ďalších úvah rovno predpokladať, že evanjeliá sú také spoľahlivé, že ich správa o vzkriesení úplne na jeho potvrdenie postačuje. Konštatovanie, že udalosť o ktorej je reč, je „súmerateľná“ so zmenou správania ľudí, mi pripadá naozaj kuriózne. Nejestvuje totiž taká zmena ľudského správania, ktorá by bola „súmerateľná“ so zázrakom, lebo žiadnu zmenu ľudského správania nemožno prirovnať k zázraku.

Najstarším svedectvom je vraj Pavlova správa o tom, že Ježiš „bol vzkriesený na tretí deň“ (1 Kor 15, 4). Autor zdôrazňuje, že „tento materiál tedy vzniká velmi záhy v životě křesťanské komunity, velmi brzy po událostech, o nichž mluví.“ (str. 125) Naozaj ma prekvapuje, že toto by serióznemu fyzikovi mohlo stačiť ako svedectvo čohokoľvek. Vzkriesenie nie je predsa udalosť rovnakej kategórie ako okolnosti smrti Napoleona, či cholerová epidémia na východnom Slovensku v roku 1831. Čakal by som preto jej mohutnejšie potvrdenie.

Za tretie svedectvo považuje Polkinghorne fakt, ktorý používam ako argument proti vzkrieseniu: „zmrtvychvstalého Krista nebylo snadné spoznat… Tuto strukturu opožděného poznání… můžeme považovat za známku, že jde o autentickou historickou vzpomínku na to, co se stalo.“ (str. 125) O štvrtom svedectve – prázdnom hrobe – sa mi už ani nechce zmieňovať. Ale za piate svedectvo by sa už seriózny vedec mohol hádam aj červenať:

„Víru ve zmrtvýchvstání nepřímo podporují některé aspekty života církve: Volba, aby speciálním křesťanským dnem byl první den v týdnu (místo sedmého dne, židovského sabatu), je zakotvena, jak se zdá, ve víře, že to byl den Kristova zmŕtvychvstání.“ (str. 126)

Na všetky tieto svedectvá nemôžem naozaj reagovať inak, než poukazom na kritérium, ktoré jasne formuloval David Hume:

„Žádné svědectví není s to dokázat zázrak, ledaže by šlo o svědectví takového druhu, že by jeho klamnost byla zázračnější než fakt, který se snaží dokázat.“

Treba však priznať, že Polkinghorne netvrdí, že tieto svedectvá majú hodnotu dôkazov:

„Argumentace, kterou jsme zde krátce naznačili… podává svědeckou motivaci pro víru v zmrtvýchvstání.“ (str. 126)

Načo ale po tom o nich vôbec hovorí? Prečo nepovie priamo, že prijíma kresťanstvo len a len ako vieru, ktorá sa mu osobne a súkromne páči? To by bolo naozaj oveľa priamejšie a pochopiteľnejšie. Nie som jediný, kto také počínanie nechápe. Za mnohých spomeniem Richarda Dawkinsa, ktorý na adresu autora a jemu podobných hovorí: „Neviem pochopiť, kvôli čomu to robia. Nerozumiem, čo sa pridá k ich životu, alebo k pokladnici ľudského poznania touto dimenziou vysvetlenia navyše.“

Tvrdenie o vzkriesení, ktoré po citovanom bezprostredne nasleduje, však už naozaj nie je hodné vedca, nech už sú jeho motívy akékoľvek.

„Kdyby k němu nedošlo, o Ježíšovi bychom po tak tragickém konci jeho života nikdy neslyšeli.“ (str. 126)

Odkiaľ pramení autorova istota o tom, čo by sa bolo počas dvoch tisícov rokov dialo, keby sa na začiatku niečo konkrétne nebolo stalo? Toto tvrdenie je naozaj vyslovené kategoricky, niet v ňom žiadne spochybnenie, autor ho formuluje ako tvrdenie logicky isté. Lenže ono také zďaleka nie je. Ako môže vzdelaný fyzik deklarovať, že bez Kristovho vzkriesenia by nebolo kresťanstva? Jestvuje predsa mnoho náboženských vier, ktoré nemajú pôvod v historickom fakte. Ako to, že počúvame dodnes o obetovaní Izáka, o príhodách Mohameda, či akýchkoľvek tvrdeniach náboženstiev, ktorým dnes veria milióny veriacich? Považovať existenciu viery za dôkaz historického faktu mi pripadá ako obrátenie kauzálneho vzťahu, ako robiť z existencie senzačnej správy dôkaz udalosti, ktorá je jej obsahom (na spôsob porekadla „bez vetra sa ani lístok nepohne“).

Aj eschatologické úvahy sa čítajú celkom príjemne, ale čitateľ si už zvyká na ich obsahovú prázdnotu:

„V čistě naturalistických termínech, jichž musí užívat věda, se smrt jeví jako konec. Ale v teologických termínech je rozhodující jedině Bůh, … který nedopustí, aby tvorové, kteří jsou předmětem jeho lásky, upadli prostě do nicoty… Zdá se, že je koherentní věřit, že Bůh uchová v paměti strukturu, již je lidská bytost, a obnoví ji v aktu vzkříšení…“ (str. 136)

Upozorňujem čitateľov, že slovo „koherentný“ neznamená logický, ani pravdivý. V anglickom origináli tam odhadujem slovo „plausible“, čo sa dá preložiť aj ako „prijateľný“. Som si úplne istý, že tu autor toto slovo použil s plnou rozvahou a aj preto si ho naďalej vážim.

Nasledujúce predstavy a úvahy sa mi tiež celkom páčia, iba sa mi neodbytne vnucuje pocit, že sa tu krásnymi a vyberanými slovami nehovorí prakticky už o ničom:

Jestliže lidská bytost tvoří psychosomatickou jednotu, pak osoba obnovená božím činem vzkříšení musí mít nové tělo, jež by bylo nositelem duše. Ale není nutné, aby ‚látka‘ tohoto těla byla stejná jako látka, jež tvoří tělo současného světa. Naopak je nezbytné, aby taková nebyla… Věda zná pouze hmotu tohoto světa, nemůže však teologii zakázat věřit, že Bůh je schopen vytvořit něco naprosto nového.“ (str. 137)

Túto formuláciu vzájomného vzťahu vedy a teológie považujem za nádhernú, a napĺňa ma až slasťou! Veda podľa autorovej mienky zrejme môže kdekomu kdečo zakázať, ale teológii nemôže zakázať vieru v citovanú predstavu. Horlivo a bezvýhradne s autorom súhlasím, lebo sa domnievam, že nikto nedokáže nikomu zakázať žiadnu vieru (to iba bývalí komunisti sú takí otrlí, že tvrdia, že viery ich zbavila len a len vláda ateistov). Považujem toto autorovo vyhlásenie za naozaj brilantnú formuláciu úlohy a postavenia teológie v spoločnosti: teológia je ľudská činnosť, ktorej náplňou je iba viera v svojvoľne zvolené tvrdenia, pričom neberie ohľad na žiadne iné fakty. Je to aj priznanie k tomu, že pre svoju vieru nemá teológia doslova žiadne argumenty; ale aj k tomu, že jediné, čoho je teológia schopná, je vzpierať sa argumentom – len tak, bez akéhokoľvek dôvodu, či vysvetlenia.

Ale ak veda nemôže brániť teológii vo viere v boha – o čo sa, mimochodom, nikdy ani nepokúšala, lebo boh nie je predmetom jej záujmu – tým menej môže teológia brániť vede a vedcom, aby verili v materialistický monistický základ sveta, o ktorom ich presviedča každodenná skúsenosť. Otázkou je potom už iba to, prečo sa politické organizácie veriacich – rôzne cirkvi – snažia brániť celému zvyšku ľudstva v iných vierach. Napríklad, v posledných dňoch (píše sa jún 2003) sa kresťania na Slovensku snažia brániť svojim spoluobčanom veriť, že plod ešte nie je človekom a že preto potrat nie je vraždou. A keďže kresťania nedokážu tým druhým v ich viere zabrániť, snažia sa ich legislatívnou mocou prinútiť ku konaniu, ktoré nevyplýva z ničoho iného, iba z ich kresťanskej viery.

Náboženská skúsenosť

O čo teda Polkinghorne opiera svoju kresťanskú vieru? Hádam len netvrdí, že verí bez akéhokoľvek dôvodu, že verí len preto, lebo ho k viere v detstve vychovali? Nejaký dôvod pre vieru musí predsa len mať, keď o nej píše celé knihy. Ale po prečítaní podstatnej časti analyzovaného diela čitateľ usúdi, že vedecké argumenty ani historické svedectvá to zrejme nebudú. Zostáva teda už len osobná náboženská skúsenosť, o ktorej možno sporadicky občas kdesi čosi počuť. Tej venuje autor iba trocha viac než jednu stranu a začína takto:

„Náboženská zkušenost – setkání s posvátnem – má mnoho forem.

Mystika. Mysticismus je široce dosvědčen ve všech náboženských tradicích. Přesně vzato to není vágní a podivínska religiozita, ale intenzivní zkušenost jednoty, kterou jedni popisují jako jednotu s Jedním (setkání s nevýslovným tajemstvím Boha), druzí jako jednotu se Vším (identifikace s totalitou skutečnosti) … Křesťanský teolog bude chápat mystickou zkušenost jako setkání s Bohem v jeho imanenci.“ (str. 120)

Nehodlám sa tváriť, že som týmto vetám hlboko porozumel. Neporozumel som im totiž vôbec. Nie som naklonený interpretovať svoje výlučne subjektívne zážitky ako doklad čohokoľvek, nachádzajúceho sa objektívne mimo mňa. Možno som duševne nezrelý, možno som tupý a bezcitný sebec, ale najhlbšie zážitky aké som v svojom živote zažil, boli vyvolané hudbou. Tie by ma však nikdy nenapadlo chápať ako „stretnutie s Bohom v jeho imanencii“, napriek tomu, že to, čo som pri rôznych príležitostiach vo svojom živote počul o mystike, mi pripadá len ako bledá ozvena práve takýchto zážitkov. Ďalšie autorove príklady ma v mojom postoji iba „utvrdzujú“.

Posvátno. Komplementární setkání s boží transcendencí záleží v numinózním setkání s Posvátným Jedním, ve strašlivé, zdrcující, posvátnou hrůzou naplňující zkušenosti konečnosti před tváří Nekonečného. Klasickou biblickou zprávou o tomto jevu je Izajášovo vidění v chrámě, kdy viděl Pána na vysokém a vznosném trůnu, vidění, jež ho naplnilo silným pocitem hříšné nehodnosti (Iz 6, 1-8).“ (str. 121)

Zážitky presne takého typu nepoznám, pretože „silný pocit hriešnej nehodnosti“ je mi úplne cudzí (obávam sa však, že je rovnako cudzí aj väčšine bežných veriacich, ba i mnohým biskupom, arcibiskupom, ale aj podaktorým kardinálom a pápežom). Ale pocit pokory pred mohutnosťou Vesmíru, pocit mojej malosti a stratenosti v jeho hlbinách, mojej efemérnosti v plynutí času – to sú pocity, ktoré sú mi veľmi blízke a napĺňajú ma svojráznym oslobodzujúcim pocitom. Zažívam ich pri astronomických pozorovaniach, keď sa dívam do výseku kozmických hlbín, ktoré mi umožňuje vidieť kužeľ tieňa Zeme (krásne ich popisuje C. Sagan), pri výstupoch na ľudoprázdne končiare, počas dlhých túr, keď nocujem úplne sám na hrebeňoch hôr, či pri putovaní uprostred hlbokých lesov, desiatky kilometrov od najbližšieho ľudského sídla, alebo keď pozorujem hry naivných detí a dívam sa do ich úprimných a dôverčivých očí. Nikdy ma však nenapadlo hľadať za týmito emóciami ani „Posvätného Jedného“, ani „tvár Nekonečného“. Vždy tam vidím iba to, čo tam naozaj je: nezvyknem totiž zo svojich skúseností extrapolovať nič mystické.

Vesmír je obrovský a zložitý, ja som nepatrný a bezvýznamný. Toto vedomie ma napĺňa pokorou, ale aj radosťou, že som sa na tvári Zeme, tu pod Slnkom, vôbec objavil a mal možnosť toto všetko pozorovať. Viem, že jedného dňa neodvratne a definitívne zaniknem a budem pokračovať len v životoch tých, ktorých som tu na Zem splodil. Podobné emócie vidím nesmelo prebleskovať na stránkach biblickej knihy Kazateľ, ale naozaj plne ich vyjadruje až moderná svetová literatúra, napríklad aj nepochybne ateistický spisovateľ Jack London v mnohých svojich dielach – hádam najzreteľnejšie v mojom obľúbenom románe Tulák po hvězdách (Svoboda, Praha 1972):

„Jsem muž zrozený z ženy. Mých dní je namále, ale má podstata je nezničitelná. Byl jsem žena zrozená z ženy. Byl jsem žena a rodil jsem děti. A budu se rodit znovu. Ach, nespočetněkrát se budu rodit znovu, a přece ti tupí hlupáci okolo si myslí, že když mi stáhnou krk provazem, způsobí, že přestanu existovat. (str. 223)

Umíral jsem zimou a hladem, bojem a povodní. Sbíral jsem bobule na mrazivé páteři světa a vyhrabával jsem jedlé kořínky na mokřinách a na lukách s mastnou půdou… Drtil jsem morkové kosti na místech královských měst, která… měla být zbudována staletí po mé smrti. A zanechával jsem kosti svých dočasných tělesných schránek na dnech močálů, na ledovcovém štěrku a v asfaltových jezerech…

Zažil jsem mnoho příchodů rovnodennosti a při mnoha jsem umíral, milý čtenáři… jenže si to nepamatuji a ty také ne.

Byl jsem kdysi Syn pluhu, Syn ryby, Syn stromu. Trvají ve mně všechna náboženství od počátků lidského náboženství. A když Dominie v neděli v kapli zde ve Folsomu uctívá Boha svým poctivým, novodobým způsobem, vím, že v něm, v Dominiem, dosud přežívá uctívání Pluhu, Ryby, Stromu – ano, i uctívání Astarty a Noci. (str. 261)

Já jsem onen člověk, jeho úhrn, jeho celek, bezsrstý dvounožec, který se probojoval z bahna vzhůru a stvořil lásku a zákon z anarchie plodného života, který řval a vyl v džungli…“ (str. 263)

Aké úbohé sú v zrovnaní s týmito popismi slová Izaiáša, spomínané Polkinghornom. Ak si ich čitateľ neprečíta, ani netuší, aký biedny text mu autor na podporu svojich názorov ponúka. Hľa, tu sú v plnej sláve a kráse:

„V roku, keď zomrel kráľ Oziáš, videl som Pána sedieť na vysokom a vznešenom tróne; lem jeho rúcha napĺňal chrám. Nad ním stáli serafíni; každý mal po šesť krídel: dvoma krídlami si zakrývali tvár, dvoma si zakrývali nohy a dvomi lietali [nesmierne dôležité a ohromujúce informácie o duchovných bytostiach!].

A jeden druhému volal:

Svätý, svätý, svätý
je Pán zástupov,
celá zem je plná jeho slávy.

Prahy [hmotných] dverí sa chveli od hlasu volajúceho a dom sa naplnil dymom. Vtedy som povedal:

Beda mi, áno, som stratený.
Veď som muž s nečistými perami
a bývam medzi ľudom s nečistými perami;
a moje oči videli kráľa, Pána zástupov.

I priletel ku mne jeden zo serafínov, v ruke mal žeravý uhlík, ktorý vzal kliešťami [aby sa nepopálil?] z oltára, dotkol sa mi úst a riekol: Ajhľa, tento sa dotkol tvojich perí a zmizla tvoja vina, tvoj hriech je odpustený! [Nevedel som, že na odpustenie hriechov sú potrebné uhlíky.] A počul som hovoriť hlas Pánov: Koho pošlem a kto nám pôjde? Nato som povedal: Hľa, tu som, pošli mňa!“ (Iz 6, 1-8)

Priznajte si úprimne: je tento primitívny popis zrovnateľný čo i len trochu s textom J. Londona, sú emócie, ktoré vyjadruje Izaiáš, zrovnateľné s emóciami vyjadrenými tamtým – rozhodne nie špičkovým – spisovateľom, či s emóciami vyjadrenými C. Saganom? Prečo veriaci Polkinghorne vníma hĺbku tam, kde jej niet a prečo neprítomnú hĺbku pripisuje akurát „Posvätnému Jednému“? Myslíte si, že na to má naozaj objektívne dôvody? Ja sa domnievam, že nie, že si na biblický text, ktorý som zvýraznil, jednoducho zvykol od detstva, keď ho počúval v omši ako „Sanctus, sanctus, sanctus, Dominus Sabaoth. Pleni sunt coeli et terra gloria tua!“ Zdá sa vám toto vysvetlenie úplne protiprirodzené, nemožné, či absurdné? Aj mňa tento latinský text povznáša, keď ho počujem v omšiach veľkých majstrov, napríklad vo Verdiho Requiem. Nie však kvôli obsahu textu, ale vďaka nádhernej hudbe, ktorá s ním znie. Nie text vyvoláva posvätné emócie, ale emócie posväcujú banálny kostrbatý text!

Modlitba a bohoslužba. Mnozí náboženští lidé možná neměli zkušenost mystické či posvátné skutečnosti, ale podávají svědectví o vědomí boží přítomnosti. Příležitostí k takovému setkání s Bohem bude často osobní modlitba (včetně ukázněné a stálé služby Bohu) a veřejná bohoslužba (u křesťana včetně eucharistie, svátosti těla a krve Kristovy).“ (str. 121)

Náboženskú skúsenosť by som rád chápal ako niečo, čo človeka privedie k viere, čo jeho vieru mohutne potvrdí, čo je jej dôvodom a ospravedlnením. Modlitby a verejné bohoslužby však nepovažujem za dôvod, ale len za prejav viery – a to prejav, žiaľ, zväčša veľmi povrchný a formálny. Nič viac o tomto odstavci preto neviem povedať. Iba by som hádam poznamenal, že začiatok textu mohol byť značne kategorickejší: len pramálo veriacich čo i len raz v živote zažilo hoci len náznak mystickej skutočnosti!

Bezútěšnost. Známým aspektem duchovního života jsou také zkušenosti boží nepřítomnosti. I největší světci prožívali období „vyprahlosti“, kdy se zdá, že Bůh je daleko. Tato zkušenost „pouště“ není totéž co nevíra, protože člověk se tu nevzdává skrytého Boha, ani když nevidí žádné známky boží přítomnosti.“ (str. 121)

Teší ma, že autor priznáva, že aj svätci poznajú občas božiu neprítomnosť. Nemožno sa potom diviť neveriacim, keď ju nepoznajú nikdy, či keď je pre nich napr. holokaust svedectvom neprítomnosti boha. Božia prítomnosť, zdá sa, nie je taká zrejmá, ako sa nám snaží nahovoriť sv. Pavol: „Lebo čo je neviditeľné z Neho, Jeho večná moc a božskosť, to od stvorenia sveta rozjímaním môžu pozorovať z Jeho diel, aby nemali výhovorky.“ (Rim 1, 20)

Klamy. Náboženské zkušenosti tohoto druhu jsou vysoce osobní. V tak subjektivní oblasti nevyhnutelně existuje možnost iluzí. Upozorňuje na to i křesťanská duchovní tradice a zároveň se snaží o kritické hodnocení. Je totiž známo [komu?], že náboženství je vždy [?] ohroženo démonickými deformacemi jak na spoločenské rovině církve (křížové výpravy a pronásledování), tak na individuální rovině (vidění a nebeské hlasy vybízející ke strašlivým destruktivním činům nebo – v lepším [?] případě – klamné přesvědčení o osobním významu a poslání). Proto existuje obor duchovního vedení, jímž zkušení lidé pomáhají druhým, aby poznali pravdu a odmítli klam. Tuto potřebu rozlišování uznáva i Nový zákon: ‚Milovaní, nevěřte každému vnuknutí, nýbrž zkoumejte duchy, zda jsou z Boha‘ (1 Jan 4, 1).“ (str. 121 – 122)

Autorom i cirkvami uznávaná možnosť ilúzií v subjektívnych zážitkoch je pre mňa jasným dokladom toho, že ich nemožno jednoznačne interpretovať ako dôkazy ich božského pôvodu. Náboženská skúsenosť je teda nutne – ako tvrdí autor – zaťažená omylom. Kto však potom vie dokázať, že nie je v nej omylom úplne všetko, ako sa domnievam ja? A o čom svedčia spomínané „démonické deformácie“? O tom, že citované križiacke výpravy a prenasledovania nekresťanov sú dielom diabla, nie ľudí? Na základe akých jednoznačných kritérií „odbor ľudského vedenia“ dokáže jednoznačne odlíšiť pravdu od klamu? Príliš veľa otázok? Možno, ale nie ja som na vine – do týchto problémov sa dostali veriaci sami tým, že akceptovali vieru v existenciu neoveriteľných entít. Ja som takú vieru neakceptoval a také problémy nemám.

Ak by som to mal zhrnúť, nenašiel som v týchto úvahách nič, čo by ma viedlo k názoru, že individuálna náboženská skúsenosť by mohla predstavovať akýkoľvek argument v prospech objektívne uznateľnej viery v existenciu boha. Ak však viera v boha je len vecou individuálneho zážitku, individuálneho rozhodnutia izolovaných jednotlivcov, nemožno ju použiť ako argument voči nikomu inému. Ľudia zdieľajúci vieru v boha sa môžu samozrejme združovať do akejkoľvek organizácie (obvykle sa združujú do rôznych cirkví), ale táto organizácia nemá žiadne právo vnucovať svoje názory ľuďom, ktorí nie sú jej členmi. Cirkev má z tohoto hľadiska presne také spoločenské postavenie, význam a hodnotu, ako spolok záhradkárov, či filatelistov, kynologická spoločnosť, spolok priateľov piva, „Sloboda zvierat“, združenie dobrovoľných hasičov – nepredstavuje jednoducho nič, čo by malo právo usmerňovať celú spoločnosť, čo by malo právo zvyšku populácie predpisovať svoje normy a vnucovať svoje názory, ako názory správne, oprávnené, či pravdivé.

ZÁVER

Som veľmi rád, že sa autor v jednom odstavci vyjadril tak jednoznačne a explicitne:

„Kristovo zmrtvýchvstání není něčím, co může být postaveno mimo veškerou pochybnost nebo zcela jasně pochopeno. Jestliže se událo, je to nejvýznamnější událost všech časů a nese v sobě hluboké implikace pro to, kdo Ježíš skutečně byl. Jestliže se neudálo, křesťanství je buď oklamáno nebo redukováno na jakési zbožné přání, aby tomu tak bylo.“ (str. 127)

Domnievam sa, že pri takej voľbe z dvoch možností, nepredstavuje pre nikoho veľký problém uznať, že druhá alternatíva je oveľa jednoduchšia a teda aj pravdepodobnejšia, pretože klam, či zbožné prianie je notorickou súčasťou nášho života, na rozdiel od nezvyčajných zázračných udalostí s hlbokými implikáciami.

„Nikdo nemůže přesvědčit skeptika proti jeho vůli, ale pro víru existuje významná motivace jak historická, tak teologická. Je to víra, kterou vyznává autor této knihy.“ (str. 127)

Tu sa autor trochu pohral so slovami, aby v prospech viery aspoň naznačil nejaké zdanie argumentov. Aby bolo jasné, v čom táto hra spočíva, budem ho parafrázovať: „Nikto nemôže presvedčiť veriaceho proti jeho vôli, ale pre ateizmus jestvuje viac než len významná motivácia, potvrdzovaná obsahom všetkých prírodných vied, aj ich dejinami – jestvuje celá záľaha dôkazov zo všetkých oblastí ľudského myslenia a skúseností.“ Preto je veľká škoda, že pre vieru jestvuje iba motivácia, nie dôkazy, je škoda, že je to motivácia iba historická a teologická, nie vedecká.

Zhrňme na záver názory, ktoré formuluje Polkinghorne, významný teológ a fyzik v jednej osobe. Predstavuje príklad naozaj krajne tolerantného kresťana, kresťana, ktorý prisudzuje viere naozaj veľmi skromné miesto v jej porovnaní s vedou. Jeho príklad nám ukazuje, že náboženská viera prešla naozaj ďalekú cestu, od besnej nenávisti ku každej cudzej viere, od neľudskej nenávisti k inovercom, od pohľadu na neveriaceho ako na netvora, až k pokornému priznaniu, že viera je iba vyjadrením želania človeka, že veda nemôže vieru zakázať, že evanjeliá nič nedokazujú, iba poskytujú svedeckú motiváciu pre vieru … S takto formulovanou úlohou a významom viery bude bez váhania súhlasiť každý ateista. Príklad Polkinghorna ukazuje, že jestvujú ľudia, ktorí deklarujú, že sú veriaci, ale svoju vieru nevystavujú na obdiv sveta, iba skromne priznávajú, že oni tak veria i keď to nijak nevedia dokázať. Ich príklad ukazuje, že rozumné a tolerantné kresťanstvo vie byť skromné, vedomé si toho, že ho nič seriózne nepodporuje. Jednoducho, jestvujú dnes už aj kresťania, ktorých by pred pár storočiami, v zenite cirkevných dejín, považovali za zradcov Krista a kresťanskej viery.

Veľmi hutne takýto konečný osud všetkých náboženských hnutí formuloval (na príklade „christian science“) Stefan Zweig :

„Křesťanská věda nezvítězila ani nebyla poražena, tiše zasunula meč do pochvy a přizpůsobila se světu i vědě: typický to osud všech duchovních revolt! Každé náboženské hnutí vstoupí po počátečním zápalu nevyhnutelně do stadia snášenlivosti, kdy se víra již nevyvíjí, nýbrž ustrne, z utváření vznikne pevný tvar, z organismu organizace: to se stalo i s učením Mary Bakerové-Eddyové … divoká bystřina, která za [jejího] života … nebezpečně ohrožovala oblasti vědy, teče nyní zcela pokojně ve státem zregulovaném korytě.“ (S. Zweig, Léčení duchem, Mladá fronta, Praha 1999, str. 194)

Ale nedajme sa príkladom Polkinghorna pomýliť! Predstavuje naozaj krajne sebakritické teologické názory, predstavuje naozaj nezvyklú výnimku medzi veriacimi, podobnú v mnohých ohľadoch názorom teológa a antropológa Teilharda de Chardina. Väčšina veriacich je však, žiaľ, omnoho fundamentalistickejšia, omnoho bojovnejšia, oveľa agresívnejšia.

S istotou však môžem povedať, že ak by názor Polkinghorna bol typickým názorom kresťana, bolo by už kresťanstvo mŕtvou ideológiou, ktorú by už nebolo za čo kritizovať. Také kresťanstvo by už bolo iba neškodnou vierou, vedomou si svojej bezmocnosti. Bolo by to náboženstvo, schopné mierovej koexistencie s ateizmom. Preto treba Polkinghornove názory rozširovať a podporovať!

A to je aj dôvod, pre ktorý si autora vážim, aj preto pre mňa zostane John Polkinghorne navždy veriacim, ku ktorému budem prechovávať hlbokú a nepredstieranú úctu. Možno natrafím na viacerých takých, ale on zostane už navždy prvým, ktorého som spoznal!

Kľúčové slová: veda, fyzika, biologia, nabozenstvo, krestanstvo, ideologia, demagogia, pravda, viera, rozum, dokaz, boh, logika, teizmus, ateizmus, agnosticizmus, agnostik, cirkev, argument, protirecenie, recenzia, recenzie

Recenzia ešte nie je hotová.