Občas sa mi dostane do rúk zaujímavá kniha, či článok, ktoré ma milo, či nepríjemne prekvapia. Rád by som sa k nim stručne vyjadril a preto som vytvoril túto stránku, na ktorej budem príležitostne uverejňovať svoje dojmy a postrehy. Občas tu budem odpovedať aj na návrhy čitateľov týkajúce sa literatúry.


 

Jean Vague: Aurora nad brodom Iaboka – História človeka, história ľudí
J + K Nemšová 1999

Na autora s vágnym menom Jean Vague ma viackrát upozorňoval jeden z účastníkov diskusného fóra (s prezývkou Šašo) a tvrdil o ňom, že predstavuje autoritu, u ktorej by som hádam mohol nájsť seriózne a prijateľné zdôvodnenie, prečo moderná veda neverí Darwinovej evolučnej teórii opierajúcej sa o náhodné mutácie, presnejšie prečo vraj uznáva mikroevolúciu, nie však už makroevolúciu. Keď som knihu po prvý raz uvidel, nebol som si istý, či ide o toho istého autora. Čitateľ mi potvrdil, že autor je ten istý, nepotvrdil mi však totožnosť knihy.

Usúdil som, že ľudia zvyknú písať rovnaké knihy a preto som sa rozhodol kúpiť si ju, aj keby to nebola tá odporúčaná: veď autor v nej bude vyjadrovať zrejme rovnaké názory. Keď som si ju pred kúpou v predajni zbežne prezeral, bolo mi čosi podivné na texte, ktorý znel akosi poeticky. Doma som si knihu pozrel lepšie. Venovanie na titulnom liste znie „Akademik – profesor Jean Vague M. D. a francúzski vedci venujú túto knihu slovenským kresťanským intelektuálom a inteligencii.“ a príhovor k nej napísal kardinál Korec. Usúdil som, že bude celkom zaujímavé citovať „Príhovor Jána Chryzostoma kardinála Korca“ v plnom rozsahu:

Oboznámil som sa s francúzskym originálom knihy akademika Jeana Vaguea: L’Aurora sur le gué de Iaboc. Je to kniha encyklopedická, gruntovná, profesora - klinika, vedca svetového mena, ktorá získala po prvom vydaní v roku 1993 cenu Francúzskej akadémie (cena Biguetova) i cenu Akadémie morálnych a politických vied (cena Vigné d’Octona).

Kniha podáva objektívne i kriticky históriu Človeka i ľudstva, filozofie, náboženstiev, prírodných a humanitných vied, sociálnych i politických smerov a udalostí v duchu kresťanského svetového názoru a pápežských encyklík zvlášť dvadsiateho storočia. Preto táto kniha bude užitočná pre učiteľov, vysokoškolákov, klerikov a kňazov, inteligenciu a intelektuálov, ktorí v nej nájdu nielen poučenie, ale aj oporu pre ich kresťanský svetonázor.

Vždy zbystrím pozornosť, ak niekto, komu príliš nedôverujem, vrelými slovami odporúča nejaké dielo. Na obale knihy bol voľný červený pásik, kde sa po francúzsky oznamovali obe ocenenia. Akosi nepoznám Académie Francaise, preto som sa pozrel do lexikónu Larousse, z ktorého som sa dozvedel, že som sa naozaj nemýlil: nejde o Académie des sciences, teda inštitúciu vedeckú, ale akadémiu, ktorú v roku 1634 založil kardinál Richelieu a o ktorej Larousse uvádza iba to, že vydáva slovníky a francúzsku gramatiku. A pustil som sa do prezerania kúpeného diela (cena 275,- Sk).

FORMA

Keďže po francúzsky viem dosť dobre (viď môj preklad francúzskeho textu Romaina Rollanda), začalo sa mi po chvíli brieždiť. Kniha nie je písaná poeticky, ale má francúzsky slovosled. Jeho typickým znakom je kladenie prídavného mena za určované podstatné meno („la femme fatale“, doslova „žena osudová“), kladenie vedľajších viet na začiatok súvetia. U mnohých viet som francúzsky slovosled jasne cítil a vedel by som zo slovenského prekladu zrekonštruovať francúzsky originál. Vetu „Podriadená prísnym požiadavkám, vedecká experimentálna metóda je nová“ (str. 12), by som upravil do tvaru „Vedecká experimentálna metóda, podriadená prísnym požiadavkám, je novinkou“. Aj veta „Pochádza pravdepodobne z jedného páru manželského, ľudstvo, množiac sa, spočiatku sa silne členilo“ (str. 321) sa dá ľahko opraviť: „Ľudstvo, ktoré pochádza pravdepodobne z jedného páru [iste nie manželského!], sa pri množení spočiatku veľmi členilo“. Vetu „Tuto tiež rovnováha sa ustaľuje medzi bytím živým a jeho prostredím“ (str. 77) by vedel opraviť každý, ak si uvedomí, že „bytie živé“ označuje asi živý organizmus. Smelo tvrdím, že takmer každá veta prekladu na sebe nesie známky francúzskeho pôvodu, čo nie je dobrá vizitka pre prekladateľa. Niekedy sa však ten francúzsky pôvod nedá rekonštruovať: „Menej zrejmé veľké, zaujímajú iba vedcov.“ (str. 34) Celkom zaujímavé sú aj vety bez prísudku, ibaže ich obsah potom zostáva zahalený mystickým tajomstvom:

Nie je dávno, pred poslednou triedou lýcea, ktorá nesie meno humanity, studia humanitatis Cicerona, nacentrované na kultúru jazyka a nasledujúci rok rétoriky umenie voliť, disponovať a exprimovať slová, oznamovať, komunikovať svoju myšlienku podľa diela Aristotela. (str. 15)

Vynechanie iných vetných členov tiež výdatne podporuje zrozumiteľnosť: „Souflot bol poverený, potom, po jeho smrti, jeho žiak Rondelet.“ (str. 256) Alebo: „Rýchlosť pohybu našej galaxie prekračuje predstavu a exponenty“ (str. 240). A čo veta, ktorej obsah iba matne tuším, pretože sa mi zdá, že viem, čo ňou autor asi chce povedať:

Darwinovská taxonómia zdá sa oponuje škole kladistov, vetiev genealogickej okolo Henniga, pre ktorého platí iba dichotómia typov morfologických a tiež fenetika numerická Sokala a Sneatha založené iba na matematickej interpretácii morfológie. (str. 124)

Keď som takých viet prečítal po sebe viacero, začínala sa mi natískať otázka, či prekladateľ nebol okrem francúzskeho textu ovplyvnený aj francúzskym koňakom. Čítal po sebe „fenetiku numerickú“, alebo nie? Ký ďas to má byť? Hádam len nie numerická genetika?

Mnohé vety prekladu sú síce skomolené, ale každý čitateľ by ich vedel opraviť: „Veľký počet vedomostí a techník nedostupných jednému človeku viedol k potrebnému násobeniu medicínskych špecializácií, s rizikom vyhnúť sa, že celý človek bude zabudnutý praktickým lekárom.“ (str. 200) Záhadou zostáva, prečo ich neopravil prekladateľ – nemal hádam čas? Prečo potom prekladal?

Horšie je, že kniha sa len tak hemží aj chybami gramatickými (a pravopisnými), vrátane tých najtvrdších: „S alebo bez božského kráľa“ (str. 219), „Štyria veľký vedci 17. storočia…“ (str. 241), alebo:

Muž ďakuje chromozómu Y pôvodu otcovského za vývoj sekréčnych semenníkov ich buniek intersticiálnych mužského hormóna testosteróna, ktorý od štádia embryonálneho diferencuje genitálne cesty mužské a ich bunkami Sertoliho hormónu protiženského, ktorý potláča vznik ženských genitálnych ciest. (str. 94)

Jedna popudená čitateľka mi napísala, že prof. Korec je známy milovník slovenčiny a preto nerobí chyby. Výraz „hormóna testosteróna“ je preto podľa nej správny. Odpovedal som jej: „Potom si zrejme sadnete do vlaka a vyberiete sa do prírody, nadýchať sa čistého vzducha.“

Posledný príklad je súčasne dobrou ilustráciou toho, ako sa prekladateľ úporne snažil, aby čitateľovi ponúkol, keď už nie dobrodružstvo poznania, tak aspoň dobrodružstvo čítania. Ubezpečujem čitateľa, že na každej z 350 strán je najmenej 5-10 chýb uvedených typov. Dovolím si dokonca tvrdiť, že v tejto knihe je hádam len zopár bezchybných viet.

Uzavriem svoju kritiku prekladu perlou zo strany 98: „Prostriedky atrakcie dvoch sexov sú početné… Predohru k spáreniu črtá niekoľko aspektov parády sexuálnej. Počínajúc insektami až po cicavcov, niekedy tiché, nepochybné náčrty, od miliónov storočí všetkého, čo človek vynájde neskôr v tejto oblasti.“

Nikto sa mi dúfam nebude čudovať, že som sa po pár stranách rozčúlil a položil si v duchu lapidárnu otázku „Ktorý idiot toto preložil?!“ Odpoveď som našiel veľmi rýchlo pohľadom na zadnú stranu: Prof. MUDr. Rudolf Korec, DrSc., rodák (údajne nie brat, iba vzdialený príbuzný) pána kardinála. Netvrdím, že kardinálov predslov napĺňa znaky nepotizmu, ale keď o úrovni prekladu vedel, mohol na ňu menovca upozorniť a nemusel tvrdiť, že táto zlátanina „bude užitočná pre učiteľov, vysokoškolákov, klerikov a kňazov, inteligenciu a intelektuálov“. Veď tomuto úbohému prekladu sa nedá rozumieť, nikto ho do konca nedočíta – ani sám kardinál nie – bez poškodenia svojho duševného zdravia!

Teraz už chápem, prečo som si nevedel zapamätať ani len názov knihy: zo štyroch slov sú v ňom chybné dve – teda polovica. Názov mal znieť „Svitanie nad brodom cez Jabok“ (prekladateľ akoby nikdy nečítal Bibliu a nevie, že Iaboc je francúzsky prepis mena potoka Jabbok, kde Jákob bojoval s bohom (elóhím) tvárou v tvár). Rozhodol som sa, že knihu vrátim predajni, v ktorej som ju kúpil, ako nefunkčný nepodarok: rozhlasový prijímač má umožňovať počúvanie vysielania, kniha má umožňovať aspoň čítanie. Kniha, ktorá sa čítať nedá, sa nemá predávať!

Uvedomujem si, že Jean Vague je v tom nevinne. On nemôže za to, že jazyková zdatnosť špičkového predstaviteľa slovenskej katolíckej inteligencie je taká vysoká. Nemôže ani za to, že kardinál sa v úvode vyhol kritike práce svojho menovca poznámkou, že čítal francúzsky originál a tým možno naznačil, že s prekladom nemá nič spoločné. Ale aj taký alibizmus je amorálny!

Obsahu knihy sa budem venovať neskôr, keď sa prinútim prečítať aspoň najpodstatnejšie časti dôležitých kapitol. Bude si to však vyžadovať veľké sebazaprenie a preto to nebude tak skoro.

OBSAH

16. 11. 2002


Kľúčové slová: veda, fyzika, biologia, nabozenstvo, krestanstvo, ideologia, demagogia, pravda, viera, rozum, dokaz, boh, logika, teizmus, ateizmus, agnosticizmus, agnostik, cirkev, argument, protirecenie, recenzia, recenzie