Predvčerom (10. 5. 2002) večer ma vyrušil hluk z ulice. Vyjadroval akési nadšenie väčšej skupiny ľudí. V TV správach som sa potom náhodou dozvedel o akomsi úspechu slovenských hokejistov. Včera večer bol už rámus dôraznejší. V TV správach som videl tisíce ľudí na námestiach. Skoro ako v novembri 1989. Nechápal som. Dnes ráno som sa z rozhlasu dozvedel, že sme sa stali majstrami sveta v hokeji. No dobre, a čo má byť?! Pri každom usporiadaní neprázdnej množiny musí byť predsa niektorý prvok prvý. A hneď som si uvedomil smutný fakt, že prvého nositeľa Nobelovej ceny ešte stále nemáme – nemáme totiž žiadneho. Prázdna množina sa nedá usporiadať.

Som človek chápavý, viem všeličomu porozumieť. Ale na druhej strane sa aj mnohým veciam divím. A teraz sa divím nadšeniu miliónov Slovákov nad tým, že čierne teliesko nazývané puk, ktoré dostávalo impulzy od slovenských hráčov, sa po mnohých odrazoch (občas aj od korčúľ ruských hráčov) dostalo v Göteborgu do ruskej bránky. Že sa to stalo štyrikrát a že do slovenskej bránky sa to isté, alebo podobné teliesko dostalo trikrát. Dve skupiny ľudí hrali spoločenskú hru, riadiacu sa istými pravidlami, ktorej výsledok závisel z veľkej časti od náhody. Podľa pravidiel tej hry vyhrala skupina slovenských hráčov. Čo s tým mám spoločné ja, čo s tým majú spoločné tie nadšené milióny?

Kde je prameň tohoto podivného správania ľudí, ktoré jeden nositeľ Nobelovej ceny charakterizoval takto:

Väčšina civilizovaných ľudí prejavuje iba elementárne formy vedomia. Sú schopní jednoduchej práce, aká v modernej spoločnosti zaručuje existenciu jednotlivcov. Vyrábajú, konzumujú a uspokojujú svoje fyziologické potreby. Majú záľubu v hromadnom pozorovaní atletických produkcií, s radosťou sledujú detinské a vulgárne filmy, radujú sa z rýchlej a pohodlnej dopravy a z pozorovania rýchlo sa pohybujúcich predmetov. Sú zmäkčilí, sentimentálni, chlípni a násilní…

Chápem živočíšny pôvod potešenia „z pozorovania rýchlo sa pohybujúcich predmetov“, ktorý zreteľne vidno na správaní malých detí a pri sledovaní pohybu puku pri hokejových zápasoch. Naši diví predkovia sa možno živili aj lovom malých zvierat a preto máme toto potešenie zrejme vrodené. Ja však nechápem čosi iné. Nechápem nadšenie, ktoré sa formuluje zvolaním „Vyhrali sme!!!“ Nechápem, čo má spoločného s pohybom puku, naháňaným v Göteborgu skupinou Slovákov, ten kto toto vykrikuje na námestí v Bratislave, Košiciach a po všetkých krčmách na Slovensku.

Trochu to, samozrejme, chápem. Slovák sa identifikuje so slovenskými hráčmi, prenáša na nich svoje komplexy a sny. Vo svojej mizérii má príležitosť aspoň prenesene sa stotožniť s úspechom, byť hrdým na seba – ale aj zámienku znova sa raz poriadne opiť. Lenže má na to akékoľvek objektívne oprávnenie? Má na to nejaký rozumný dôvod? Možno sa mu pupok prevaľuje od hektolitrov vypitého piva cez opasok, možno nikdy nestál na korčuliach. Čo teda zo seba prenáša na slovenských hráčov? Iste nie príslovečnú schopnosť Slovákov hrať hokej, lebo takej vlastnosti jednoducho niet. Iste nie slovenskú vrtkosť, pohotovosť a rýchlosť – lebo ani toho niet. Tak čo teda?

Žeby to, že aj on aj oni hovoria tým istým jazykom? Je slovenský hokejista „náš“ človek len preto, lebo sa narodil na našom krásnom Slovensku a hovorí našou ľubozvučnou írečitou slovenčinou? Takému postoju, tejto hrdosti na vlastný národ, sa občas hovorí vlastenectvo. Podivné mi na ňom pripadá to, že podľa dôslednej doktríny vlastenectva by nemal jestvovať na svete žiaden národ, na ktorý by nebol niekto hrdý. Vlastenectvo by potom malo byť univerzálnou vlastnosťou, čo by ho degradovalo na triviálnu samozrejmosť. Ale vlastenectvo je v ústach politikov i farárov jednou z najvyšších hodnôt. Na druhej strane mi je vlastenectvo podozrivé vtedy, keď sa dva národy dostanú do konfliktu. Vtedy sa naň apeluje ako na dôvod, pre ktorý majú mať mladí a zdraví ľudia k vlastnému životu asi taký postoj ako k bezcennej handre.

Je dôvodom nadšenia športového fanúšika na úspechy národného mužstva naozaj vlastenectvo? Predpokladajme na chvíľu, že je. V takom prípade by jednotiacim prvkom bola národnosť, príslušnosť k národu. Lenže čo národnosť predstavuje? Schopnosť dohovoriť sa s ktorýmkoľvek príslušníkom svojho národa svojim rodným jazykom. Ale to je asi tak všetko. Prečo mám byť hrdý na úspechy toho, kto hovorí mojim jazykom? Prečo mám byť hrdý na úspechy niekoho, kto sa narodil na území, ktoré má historicky podmienené hranice? Či mám byť naň hrdý len preto, že má rovnaký pas ako ja? A čo s neúspechmi? Mnohí Nemci boli za vojny hrdí na svoj národ, ríšu i svojho Führera, po vojne však už neboli hrdí na jeho Dachau, Birkenau, ani Treblinku. Byť hrdý na vlastný národ je veľmi pochybný zdroj hrdosti. Ešte horšie je, keď sa táto hrdosť spojí s nenávisťou k iným národom. Volá sa to potom už nie vlastenectvo, ale nacionalizmus, alebo šovinizmus.

Ale stotožnenie s národom má v prípade športu ešte ďalší problém. Akíže sú to slovenskí hráči, keď za peniaze hrajú za družstvá iných národov? Kto je v športe Slovákom? Keby za Slovensko hrali černosi (naozaj neviem, či by to bolo podľa pravidiel možné, ani ma to nezaujíma), aj vtedy by sa s nimi bežný Slovák stotožňoval, aj vtedy by vyhralo Slovensko a prenesene s ním aj on?

Myslím si, že sa bežný človek s úspešnými krajanmi identifikuje hlavne preto, že sa s niekým identifikovať chce, či potrebuje. Priemerný človek, ktorý nemá na čo byť hrdý sám, si hľadá náhradu v hrdosti na niekoho, s kým sa môže stotožniť. A už nijak zvlášť nezáleží na tom, o čo toto stotožnenie opiera. V prípade športu je také stotožnenie samozrejme celkom neškodné. Je to však príklad davovej psychózy, ktorá sa pod riadením šikovného demagóga možne nebezpečne zvrátiť na peklo na zemi. Na vine nie sú samozrejme športoví nadšenci. Na vine je nutkanie človeka združovať sa, identifikovať sa s druhými na základe iracionálnych dôvodov, alebo celkom bez dôvodov, „len tak“. Športové zápolenia nesú len drobnú vinu na tom, že túto ľudskú potrebu udržiavajú, podnecujú, že udržiavajú tlejúci plamienok nacionalizmu a iracionálneho stotožňovania sa s nejestvujúcimi hodnotami.

Prečo to robia? Tu je odpoveď veľmi jednoduchá: ako vždy ide len a len o peniaze. O peniaze za vstupenky, reklamy, predaj suvenírov. Ak by bohatý mecenáš mohol skúpiť najlepších hráčov z celého sveta a zostaviť z nich napríklad kanadské družstvo, ktoré by neustále vyhrávalo, nevyhrával by národ, vyhrávalo by bohatstvo. A k tomu všetko nakoniec aj smeruje. V národných družstvách hrajú kúpení hráči, z prostého ľudského zápolenia sa stáva veľký biznis a diváci tento prerod svojim hlúpym fandením podporujú. Preto nemám rád športové zápolenia takého typu. Človek pohyb potrebuje pre udržanie telesného i duševného zdravia. Lenže potrebuje sa sám pohybovať, nie dívať sa pred televíznou obrazovkou na pobehovanie druhých. Preto pred sledovaním majstrovstiev sveta v hokeji, futbale, olympiád a všetkých ostatných súťaží dávam prednosť osamelému lezeniu po končiaroch, dlhým pochodom po krásnej členitej prírode. Dávam prednosť zbieraniu cenných a hlbokých zážitkov, z ktorých potom čerpám suroviny pre hlboké prežívanie hudby a iných plodov ušľachtilej ľudskej činnosti. Viem, že už starí Rimania hovorili, že plebs potrebuje Panem et circenses, teda chlieb a hry. Mňa však nehreje pocit príslušnosti k davu, v ktorom sú si všetci rovní. Oni sú si totiž rovní len chvíľu. Spomeniete si na hokejové nadšenie o mesiac, spomeniete si naň dokonca aj zajtra, keď vám šéf – tiež Slovák, ktorý bol tiež v extáze z víťazstva Slovenska – dá výpoveď? Budete sa zajtra objímať so zlodejom, ktorý vás okradol len preto, že je Slovák? Pomôže hokejové víťazstvo Slovensku z nezamestnanosti, biedy, korupcie? Aj vy aj ja vieme, že nie. Prečo sa potom nad tým toľko vzrušovať?

Námietka, že to preháňam, že ide iba o prostú ľudskú zábavu, tiež celkom neobstojí. Správanie dospelých pri takých príležitostiach, ako sú majstrovstvá sveta, či olympiády, kopíruje mládež. Tá sa učí vidieť hodnoty tam, kde nie sú žiadne a ignorovať ich tam, kde sú. Tí mladí budú raz dospelými a budú svojimi hlasmi rozhodovať o rozpočte na školstvo, zdravotníctvo a šport. Na americké univerzity sa už dávno prijímajú študenti podľa toho, či zapadnú do univerzitného tímu ragby, či bejzbalu. Prevracia sa tým predstava celej populácie o hodnotách. Takmer na všetkých pobytoch na zahraničných univerzitách ma hostitelia iritovali tým, že o mojej krajine vedeli len podľa jej športových úspechov. Nikto si ani len nespomenul na Heyrovského. Áno, šport by mohol byť neškodnou zábavou, ak by sa pestoval amatérsky, ak by nepostihoval celú spoločnosť. Ak by sa nestával predmetom toho, čo sa v Amerike nazýva „show bussiness“, keby sa zo športovcov nevytvárali novodobí bôžikovia, rovnako ako zo spevákov, či hercov. Keby šport nedotváral obraz celospoločenského pokrytectva, gýčovitej podpriemernosti a devalvácie hodnôt.

Príspevok bude pokračovať analýzou vzťahu športu a náboženstva.

Kľúčové slová: sport, vlastenectvo, nacionalizmus, nabozenstvo, boh, viera