Už veľmi dávno som si všimol, že mnohých partnerov v diskusii irituje, keď hovorím o sebe – samozrejme najmä vtedy, keď hovorím o sebe čosi pozitívne: vysvetľujú si to ako moju bezuzdnú pýchu. V skutočnosti na to mám jediný dôvod: seba poznám najlepšie a nechápem prečo by som si mal vymýšľať príhody iných ľudí, keď žiadna fantázia neprekoná to, čo som okúsil na vlastnej koži.

„Dobro konať kde len možno, slobodu ľúbiť nadovšetko a pravdu ani na tróne nezaprieť.“
Ludwig van Beethoven

Zvlášť pôvabné mi nedávno pripadalo také pohoršenie pri diskusii s matematikom, ktorý sa otvorene označoval za solipsistu a trápil ma otázkami, ako mu dokážem, že jestvujem (moju otázku, ako on dokáže mne, že jestvuje, nepovažoval za korektnú). Neustále dookola omieľal, že preň sú absolútne isté iba jeho vnemy a na moje nebol zvedavý. Z istých dôvodov sa ostinátnou súčasťou jeho argumentácie stalo to, že ma obviňoval z pýchy. Preto som mu nakoniec povedal, že tým, že hovorím o svojich skúsenostiach, vychádzam v ústrety jeho centrálnej predstave, že s absolútnou istotou môže človek poznať iba obsah svojho vedomia a preto hovorím prednostne o tom, čo poznám z vlastnej skúsenosti. Odvtedy obvinenia z mojej pýchy prestali. Až sa čudujem, prečo tak zrazu.

Dúfam, že po tomto úvode mi už nikto nebude vytýkať, že v celej tejto eseji budem venovať pozornosť prevažne svojim osobným skúsenostiam s hudbou – skúsenosti iných ľudí s hudbou naozaj nepoznám ani zďaleka tak dobre, ako svoje vlastné. Nepohoršujte sa preto nado mnou a vydržte môj egocentrizmus až do konca. Verím, že sa napriek nemu mnohé dozviete aj o sebe.

Asi vo veku desiatich rokov som v rádiu náhodou začul skladbu, ktorá ma vtedy nič netušiaceho úplne ochromila. Pod jej vplyvom sa zmenili moje vizuálne vnemy – naraz bolo všetko okolo mňa akési čisté, priezračné, farebné, voňavé. Cítil som príjemné teplo v „útrobách“, cítil som sa byť ľahší, hlboko, pomaly a so slasťou som dýchal, cítil som svoj spomalený tep, chlad v hlave. Po doznení skladby som si horúčkovito na kus papiera napísal jej názov: Romanca F-dur pre husle a orchester, Op. 50, Ludwiga van Beethovena. Pod dojmom tejto skladby som bol hádam po celý zvyšok tohoto významného dňa.

Na druhý deň ráno som s hrôzou zistil, že si neviem spomenúť na jej melódiu a neviem si teda opakovane vyvolať ani ten povznášajúci pocit. Nakoniec som bosý a len v trenkách (bol som proletárske dieťa, žijúce na periférii spoločnosti, a v takom „oblečení“ som obvykle trávieval letné prázdniny) odišiel do predajne Supraphonu, kde som predstieral, že si chcem kúpiť gramoplatňu s touto skladbou (gramofón sme doma nemali). Predavačka na moje dobre skrývané nadšenie takú platňu našla. Ja som sa však tváril, že si ju pred kúpou chcem vypočuť. Tej žene otrávenej letnou horúčavou sa to akosi nevidelo, ale nakoniec súhlasila. Po prvých tónoch sa opäť dostavil ten úžasný pocit a ja som len počúval a počúval a iba ako cez hmlu som vnímal, ako sa ma predavačka opakovane pýta, či to už nestačí. Nakoniec som bez slova z predajne ušiel a cestou domov som si melódiu vrýval do pamäte. Doma som pochytil husle a neúnavne som si ju prehrával. Potom som dostal strach, že si ju aj tak nezapamätám, a urobil som si kostrbatý notový zápis.1

1 Túto skladbu som po rokoch hral na „absolventskom“ koncerte so sprievodom malého symfonického orchestra miestneho konzervatória. Až tak ma tento prvý zážitok poznamenal.

Toto bola moja prvá hlboká skúsenosť s vážnou hudbou. Dnes mám na CD všetky diela Beethovena a ešte stovky ďalších skladieb iných majstrov, v ktorých som „našiel zaľúbenie“. Párkrát do mesiaca sa zavriem sám do izby a dostávam sa pomocou hudby do „tranzu“. Za roky som si vypracoval techniku, ako sa do toho stavu dostať rýchlo a efektívne, ale stále najkvalitnejší zážitok prežijem, keď som hudbe vystavený neočakávane.

Teraz popíšem čo možno najvernejšie obsah emócií, ktoré vo mne hudba vyvoláva. Viem, že pocity sa popisujú veľmi ťažko, ale pokúsim sa o to. Vychádzam z faktu, že všetci máme takmer úplne zhodnú funkciu nervového systému a že preto pravdepodobne rovnaké podnety vyvolávajú aj v rôznych ľuďoch (štatisticky) rovnaké, alebo aspoň podobné duševné reakcie. Keď teda popíšem životné situácie, mohol by som aspoň naznačiť aj emócie, ktoré ich obvykle charakterizujú, či aspoň sprevádzajú.

Jednu výraznú skupinu tvoria emócie, aké sa dostavujú po dlhom napätí: uvoľnenie po skúške, po prekonaní ohrozenia života, po dlhej a mučivej neistote. Sú to hlboké oslobodzujúce pocity, čosi ako zmes radosti a plaču. Také čosi cítim pri pohľade na zriedkavé filmové zábery z oslobodených koncentračných táborov, keď na tvárach kachektických ľudí badať len grimasu úsmevu. Je to akýsi pocit satisfakcie, akoby hovorili: „tak predsa sme to prežili!“.

Inú skupinu predstavujú emócie, aké zažíva rodič pri pohľade na dieťa. Vidí jeho ničím neskalenú radosť, ale on vie, že tá radosť nepotrvá naveky, on sa bojí toho, čo by mohlo znenazdania prísť po rokoch a cíti čosi ako túžbu uchrániť toho maličkého tvora, objať ho objatím ochranným, bezpečným. Rodič s dieťaťom spolucíti, spoluprežíva jeho radosť, ale on vie o všeličom, o čom dieťa ani netuší. Rodič dúfa, že sa nič zlé nikdy nestane, ale vie o rôznych možnostiach a žičí dieťaťu. A práve kombinácia tejto žičlivosti s nehou a obavou vytvára špecifické zafarbenie tejto emócie.

Veľmi výraznú skupinu mojich emócií tvoria také, ktoré sú asociované s prírodou. Pohľad z Baníkova, či Rozsutca na členitú krajinu dole, podfarbený letom osamelého jastraba, svišťaním vetra po ostrici. Človek chce byť sám, vysoko, cíti plnosť rozmerov: výšku i hĺbku, diaľku až za opar. Cíti svoju malosť na svahu Rakytova, či v štrbine pod Satanom. Každé pohorie, každá výška, každý typ krajiny, či už holina, kosodrevina, či tmavý starý smrekový les, predstavujú iný kolorit. Pri tónoch Schubertovej Desiatej symfónie C-dur sa neodvolateľne celé roky cítim ako na ono poludnie vo Švedlári, keď sme po tridsiatich kilometroch plahočenia kráčali prázdnou nedeľnou rozpálenou, sťaby vymretou dedinou.

Sú skladby, ktoré si človek môže poľahky nahradiť inými. Či počúvam Brandenburské koncerty, alebo Bachove tokkáty a fúgy, či Jánove, alebo Matúšove pašie, je to v podstate jedno. Ale keby Beethoven nebol zložil svoje neskoré kvartety, nezložil by ich nikto a hudba by nevedela vyjadriť emócie sprevádzajúce (a vyvolávajúce) nekonečný pokoj, clivotu starca opusteného pri svetle sviečky na Mölkerbastei 8, uprostred ktorej vytrysknú spomienky na mladosť, ale v radosti takej tiesnivej, že si človek spomenie na mŕtveho rodiča, akého mu uchovali útržky spomienok z detstva. Neviem, čo je nirvána, ale iste sa do nej nikto neponorí hlbšie, než ten, kto rozumie Beethovenovym kvartetom. Neviem, aké účinky má heroín, ale určite ďaleko zaostáva za slasťou, ktorú si možno bez poškodenia zdravia dopriať počúvaním rozvodov akordického napätia v Adagiu op. 127. Mohli ste v svojom živote počúvať tisíce rečníkov, profesionálnych rozprávačov, či hercov, ale žiadna reč nie je taká priama, akou vás oslovuje Beethoven v „Ťažko prijatom rozhodnutí“ kvartetu op. 135, v svojom poslednom diele.

Nádherné sú emócie, sprevádzané zrakovými „halucináciami“. Áno, určité typy hudby vám predkladajú obrazy, kaleidoskop vízií, ktorý sa mení s každým taktom, s každým poryvom melodickej línie, s každou moduláciou. Pri počúvaní Patetickej sonáty musíte vidieť mladé dievča, ako k vám beží s roztiahnutou náručou dolu kopcom pri zapadajúcom slnku pomedzi kopy sena. V Andante Appassionaty musíte vidieť (a preciťovať) ťažké kroky starca odovzdane kráčajúceho po točitých schodoch do svojej podkrovnej izbice. Musíte zazrieť tváre zamračených bradatých husitov na unavených koňoch pri počúvaní Smetanovho Tábora a naozaj musíte cítiť vôňu sena klesajúceho z lúky k potoku pri počúvaní prvej vety Mozartovej Symfónie g-mol (KV 550). Keď som stál po celonočnom lejaku na Troch chotároch a premočený po pás od mokrej trávy pozoroval ako sa slnečné lúče prvý raz dotkli Kráľovej hole i za ňou čnejúceho Lomnického štítu, počul som, úplne zreteľne som počul Radostný spev pastierov z Pastorálnej. Do lesov Vás neomylne zavedie aj Vivace ma non troppo Mendelssohnovej Škótskej symfónie a pompéznu nádheru dávno opusteného šľachtického sídla vám sprítomní, napriek jeho dávno zabudnutej sláve, lesk trúbok Händelových hudieb – Vodnej, i tej k ohňostroju. Spomienky na výskajúcu radosť z prvých detských hier na neistých nôžkach vám evokuje Allegro Divertimenta D-dur (KV 136) mladého Mozarta (podľa možnosti vo Warchalovom podaní).

Každá zo skladieb takej hudby vám pripomína to najkrajšie z vášho života: mäkký úsmev maminej tváre, keď vás nežne láskala, vánok sedliackeho dvora, na ktorom ste si odreli koleno, vôňu senníka, kde ste sa schovali pred búrkou. Nedáva vám zabudnúť na vašu kontinuitu s tými, čo tu boli pred vami, núti vás myslieť na tých, čo tu zostanú po vás, pripomína vám vašu pominuteľnosť, obnažuje vo vás až na dreň to, čo je vo vás hlboko ľudské, vyjadruje a podnecuje lásku k iným spolucestujúcim na tejto planéte, prebúdza vo vás pocit všeľudskej spolupatričnosti, empatiu, solidaritu. V tejto hudbe niet ani stopy agresivity, zloprajnosti, pretvárky, taká hudba vyvoláva v človeku len tie najušľachtilejšie pocity.

Samozrejme, že po tom, čo som ešte v detstve objavil taký zázračný účinok hudby na moje telo a dušu, stala sa hudba neoddeliteľnou súčasťou môjho života so všetkým, čo k tomu patrí. A patrilo k tomu aj pátranie po tom, ako pôsobí hudba na druhých. Na svoje veľké prekvapenie som zistil, že som v tomto smere akosi neobvykle osamelý. Netajím sa tým, že ma toto, na každom kroku potvrdzované a overované zistenie, postupne začalo napĺňať pocitom akejsi skromnej hrdosti.

Keďže som však bol dieťa aj zvedavé, nedali mi tieto zážitky pokoj. Nerozumel som takej prudkej premene svojho duševného stavu pod vplyvom tónov a začalo ma zaujímať vysvetlenie takých prapodivných účinkov púhej hudby. Keďže som v svojom okolí nenašiel nikoho, kto by sám niečo také poznal, nemohol som nájsť ani nikoho, kto by mi to mohol vysvetliť. Musel som si to vysvetľovať sám, a dodnes neviem, či to, k čomu som dospel je pravda, alebo nie. Problém bol aj v tom, že keď som sa v takom zmenenom stave vedomia chcel pozorovať, extáza sa rýchlo vytratila, lebo tá si žiada úplne sa odovzdať na milosť a nemilosť pôsobiacej hudbe. Väčšinu zistení som preto získaval až ex post: hneď po doznení hudby som analyzoval ešte „horúce“ spomienky a prišiel som asi na také laické vysvetlenie.

Hudba dráždi sluchový nerv a ten, ako som sa dozvedel, je svojou podstatou – svojim evolučným pôvodom – nerv hmatový. Pôsobenie hudby na ucho by teda mohlo byť podobné masáži tela. V manželstve som objavil rôzne slastné masážne procedúry, z ktorých najcudnejšia je masáž chodidiel. Tá má tiež svoje pôvaby a takisto sa mi zapáčila. Musím uznať, že starí Číňania boli dobrí pozorovatelia a zrejme venovali zmyselnej zložke života viac pozornosti než kresťanstvom zdeformovaní Európania, pre ktorých bolo telo a jeho pôžitky prekliatím (aspoň sa podaktorí tak tvárili). Nemal som ani najmenší dôvod overovať si Číňanmi odhalené asociácie, stačilo mi, že som celkom sám súkromne pre seba našiel miesta na chodidlách, ktorých masáž som vnímal ako príjemné teplo a uvoľnenie v bruchu, hrudníku, na krku, v očiach. Všetko toto bolo naozaj príjemné a zaujímavé a každému to odporúčam vyskúšať, ale pôžitky z akejkoľvek telesnej masáže ďaleko zaostávali za pôžitkami z hudby. Za zmienku stojí aj to, že pôžitkami z masáže som sa vždy po istej dobe nasýtil, ale s hudobným pôžitkom to bolo akosi podivne inak. Takže masáž sluchového nervu nebude asi jediným pôvodcom hlbokého hudobného zážitku.

Po mnohých skúsenostiach som si začal uvedomovať, že priebeh extatických hudobných zážitkov má svoje „pravidlá“. Najprv spomeniem celkom prozaický, ale neúprosný fakt: hlboký účinok hudby, ktorý tu popisujem, sa dostavuje iba nalačno. Preto som si zvykol začínať s pokusmi asi tak 2-3 hodiny pred večerou. Jedlo vnímanie hudby okamžite zablokuje: zrejme nejaký mechanizmus spôsobuje, že sa mozog nemôže sústrediť na náročnú analýzu záplavy vnemov. Podobne zhubný účinok má už aj jediný hlt alkoholu.

Ďalšie pozorovania sa týkajú priebehu prežívania hudby v čase. Pri počúvaní hudby sa spočiatku musím dívať stále na nejaký nenápadný predmet, zaberajúci malý rozsah zorného poľa. Neskôr na tom už nezáleží. Počas počúvania nesmiem byť ničím rušený. Sledovanie hudby nesmiem uprostred skladby prerušiť – znamenalo by to definitívny koniec na niekoľko dní. Po skončení skladby však môžem manipulovať s platňami a robiť v uvoľnenom rozpoložení jednoduché úkony. Počas celej seansy som plne vigilný. Účinok hudby spočiatku nastupuje pomerne pomaly, takže prvých pár minút sa nedeje nič mimoriadne. Ale pri ďalšom, postupne sa prehlbujúcom účinku, sa začína diať čosi podivné. Dalo by sa to veľmi približne a obrazne popísať asi tak, že účinok hudby sa podobá masáži, ale tá akoby sa netýkala povrchu, ale vnútra tela. Pozoruhodné na tej „masáži“ je to, že je vždy výrazne „vertikálna“: akoby akási neviditeľná sila veľmi jemne uchopila do velikánskych dlaní celé moje stojace (či skôr visiace) telo a veľmi jemne ho „žmýkala“. Toto žmýkanie a ohmatávanie sa dialo v súlade s prúdom hudby. Ak som z toho chcel mať čo najväčší pôžitok, musel som sa tej masáži poddávať práve tam, kde pôsobila. A ona pôsobila vždy tak, že jej účinok mal os súmernosti kdesi blízko chrbtice (a postihovala hlavne oblasť od žalúdka po krk). Približovanie vrcholného zážitku sa dalo poznať podľa toho, že som začal cítiť, akoby ma tie neviditeľné ruky začali „rozbaľovať“: pripadal som si ako akýsi zvitok z viacerých vrstiev, obaľujúcich chrbticu a tie ruky akoby vnikali opatrne pod jednotlivé vrstvy a nežne sa tam prehrabávali. Až som sa chvel od slasti z očakávania, kedy nejaká harmonická modulácia spôsobí, že sa do mňa tie ruky ponoria ešte hlbšie, ešte bližšie k môjmu centru. V takej fáze to centrum už strácalo lokalizáciu, už sa ruky nepribližovali k chrbtici – oni sa približovali k čomusi, čím som bol ja! A od toho okamihu začali orgie slastí: naraz som bol malé dieťa na maminých kolenách, žmúrajúce do slnca, vzápätí som sa ako ostrovidný vták vznášal nad členitou krajinou a počul a cítil svišťanie svojich krídel, bez akéhokoľvek prechodu som stál topiaci sa šťastím uprostred chladivého horského potoka – s nehou som sa díval na kučeravé dievčatko, ktoré sa pokúšalo o prvé krôčiky na neistých nôžkach – stál som uprostred skupiny ľudí, ktorí ma s nepopísateľne priateľským výrazom tváre volali medzi seba – plakal som nad doráňanou mŕtvolou človeka – pri klesajúcej melódii predohry k Egmontovi som sa úprimne tešil z oslobodenia spod jarma Holanďanov – fugato Adagia assai Eroicy mi stiahlo kútiky pier vzdorom a napĺňalo ma odhodlaním pokračovať v boji až do úplného víťazstva – nebolo mi však nikdy jasné s kým, ani proti komu…

Čitateľ by si mal uvedomiť, že sa tu pokúšam popísať ľudským jazykom niečo, čo sa jazykom vyjadriť nedá a preto je ten môj kostrbatý popis nutne iba náznakom veľkolepého diania v mojom tele a v mojej duši. Ťažko sa mi napríklad vyjadrí to, že v celom pôsobení hudby som badal vždy akési smerovanie, ktoré mi akoby ukazovalo, kam sa mám ďalej uberať a keby som tieto inštrukcie neposlúchol, keby som sa im vzpieral, efekt by sa stratil. Toto smerovanie však nebolo priestorové, boli to akoby inštrukcie pre prechod do iných duševných stavov, iných rozpoložení.

S mohutnejúcou extázou akoby som mal stále menej tela a na konci zo mňa zostáva iba akási struna, akoby holý napnutý nerv, ktorý sa slastne chveje v súlade so znejúcou hudbou. Toto vyvrcholenie je akoby konečným cieľom všetkých transformácií, je to už trvalý stav, v ktorom sa možno s hudbou stotožniť. Tu treba zdôrazniť, že každá zložka hudby má svoj špecifický účinok, že hudba je jediné umenie, ktoré má premnoho dimenzií. Už také elementárne faktory ako farba nástroja, dokážu urobiť divy. Lesný roh evokuje podvečer a ozvenu skál kdesi nad lesom, hoboj človeka roznežní ako malé dieťa a neraz dojme k slzám. A čo všetko nedokáže ľudský hlas! Sýty bas Jevgenija Nesterenka – veď až toto je hlas proroka Izaiáša volajúceho na púšti, ktorý nám dodáva rozhodnosť, optimizmus, ktorý rozochvieva prízemie duše, fundament ľudskej podstaty, robí z poslucháča asistenta pri stvorení sveta, až mu naskakuje husia koža. Nebeský soprán Gunduly Janowitz – ten nedocenený flautovitý register bez vibrácií, ktorý pri nasadení ani nespoznáte ako ľudský hlas – sa v priebehu znenia mení zo zvuku hudobného nástroja na kvintesenciu zmyselnosti a erotiky.

A čo už robia rozdiely v dynamike! Počúvanie hudby sa líši od pozorovania obrazu tak diametrálne, že mám až pokušenie povedať, že nič sa už od ničoho tak líšiť nemôže, i keď viem, že také tvrdenie nedáva zmysel. V tretej vete Beethovenovej Deviatej ohlasujú trúbky po kratulinkej pauze vzdorné sebavedomé akordické zvolanie, ktoré dvíha človeka, nie v priestorovom zmysle, ale akoby sa zdvihlo odhodlanie, rozhodnutie, akoby niekto zvolal „ideme!“…

Epizóda „Efraim“. S uvedeným popisom súvisí ojedinelý nehudobný zážitok, ktorý sa mi nepodarilo napriek mnohých úsiliam vyvolať opakovane. Po dlhodobej spánkovej deprivácii som raz okolo Vianoc sedel za stolom uprostred hlbokej noci ospalý a krajne vyčerpaný, s otvorenou Bibliou pred sebou. Díval som sa bezmyšlienkovite na starozákonný text a zrazu som si všimol slovo „Efraim“. V duchu som to slovo prečítal, ale zaznelo mi cudzo, ako neznáme slovo. A v tom okamihu sa mi pred zrakom objavila spomienka z detstva. Doslova som sa stratil z izby a ocitol som sa pred kostolom, s pravou nohou na schode. Cítil som horúci letný vzduch, počul deti z nemocnice naľavo od kostola a zreteľne som cítil zápach z úst, ktorý som identifikoval ako smrad po tonsilektomii. Bolelo ma hrdlo. Prehltol som a zabolelo ma viac! Spomienka bola tak šokujúco živá, že som v nej mohol trochu otočiť hlavou, aby som lepšie videl nemocnicu, ale cítil som, že ďalej už nemôžem, lebo spomienka zmizne. Snažil som sa zo všetkých síl, aby sa nestratila a použil som pritom svoje skúsenosti s ovládaním uvoľnenia získané počúvaním hudby. Naozaj sa mi podarilo zostať v tej živej minulosti asi minútu. Podarilo sa mi pozrieť dole na nohy, ale nepoznal som ich. Tiež ma prekvapilo, že schody sú oproti dnešku vysoké, že mám napodiv ľahké nohy; všimol som si krátke nohavice, poznal som kľučku na dverách kostola, a bol som prekvapený, že som tam takú už dávno nevidel. Po márnom boji nakoniec spomienka zmizla tak náhle ako vznikla a ja som sa díval na biblický text s menom Efraim. Bol som týmto zážitkom neuveriteľne rozrušený.

Táto nevšedná udalosť ma zamestnávala naozaj niekoľko dní. Rodičia mi boli schopní potvrdiť hrubé fakty (vek štyri roky, operácia v júli, horúce a suché počasie, návšteva kostola ako obvykle). Dnes mám pre tento jav takéto vysvetlenie. Ako dieťa som chodieval s rodičmi pravidelne do kostola a slovo Efraim, ktoré som tam asi občas začul, mi nič nehovorilo. Toto slovo sa mi vtedy, obrazne povedané, asociovalo so žiadnym významom. Neskôr som sa význam dozvedel, vytvorila sa nová asociácia s menom jedného z dvanástich kmeňov Izraela a celé desaťročia mi stretnutie s týmto slovom vyvolávalo spomienku na tú novšiu asociáciu. Dá sa povedať, že som v pamäti mal dve odlišné mená Efraim: jedno z detstva a bez významu, druhé z neskoršieho veku so správnym významom. Každé nové stretnutie s týmto slovom vyvolávalo asociáciu so správnym významom a zatláčalo stále hlbšie do zabudnutia to staršie slovo s nepochopeným „významom“. Vtedy v noci sa však z hlbín pamäte vynorila spomienka práve na ten starý „záznam“ bez obsahu asi len preto, lebo som v dôsledku krajnej únavy, uvoľnenia a polospánku toto slovo prečítal bezmyšlienkovite, takže som mu nepriradil význam. Spolu so slovom „bez významu“ sa objavila aj úplná spomienka z detstva, ktorá s ním bola celú tú dobu v hĺbke pamäte asociovaná. Bezvýznamná, ale od skutočnosti neodlíšiteľná spomienka na návštevu kostola po tonsilektomii sa prebudila – asi naposledy, aby navždy zanikla… A koľko takých spomienok ešte nosím v hlave? Spomeniem si na ne iba v hodine smrti, ako tvrdia podaktorí

Z toho všetkého mi vychádza asi taká hypotetická schéma. V prvých fázach má hudba myorelaxačné a sedatívne účinky, ale pritom súčasne zvyšuje vnímavosť na hudobné zložky signálu. Povedané jazykom Pavlova, sluchový analyzátor v kôre sa stáva nadmieru vnímavý a táto excitácia môže tlmiť veľkú časť kortexu. To je tá prvá nenápadná etapa, ktorú však nemožno preskočiť. Potom dochádza k akémusi neurohumorálnemu účinku, pri ktorom sa nejakým – mne samozrejme neznámym – spôsobom synchronizuje činnosť endokrinných žliaz s činnosťou vegetatívneho nervstva a sám mozog produkuje (a vyplavuje) určité látky, azda endorfíny či enkefalíny. Možno dochádza aj k vyplavovaniu krátkodobo účinných endogénnych tymoleptík typu antidepresív. Toto všetko zrejme ovplyvňuje kardiovaskulárny, vasomotorický a respiračný systém a vedie prostredníctvom vegetatívneho nervstva k zmene napätia a uvoľneniu určitých hladkých svalov, spolu so zmenou ich lokálneho prekrvenia, ktoré imituje pocit „vnútornej masáže“. Možno „prehrabávanie sa rúk v tele“ je len dôsledkom zvýšenej vnímavosti interoceptorov na celé dianie. Tým celým sa telo dostáva do stavu akejsi obnubilácie charakteru hypnózy, kde funkciu centrálneho ovládača – akéhosi pána – plní hudobná štruktúra. Možno toto všetko navodzuje aj čosi ako návrat mysle do „infantilného stavu“, kedy bol ešte každý vnem mimoriadne nový, kedy bolo ešte všetko neošúchané a mimoriadne živé.

Vyvrcholenie vo forme zrakových, kinestetických, čuchových, taktilných „halucinácií“ by som pripísal akémusi odblokovaniu starých a dlho nevybavovaných pamäťových stôp (na spôsob epizódy „Efraim“). Odovzdanie sa hudbe je zrejme podvedomý „manéver“ akým sa odblokováva kontrolný účinok „rozumu“ a logiky, ktoré ináč bdejú nad tým, aby spomienky mali logickú nadväznosť. To potom umožní, aby sa vybavovali aj útržky spomienok, asociované s hudobnými fragmentami a napriek fragmentárnosti evokovaných obrazov sa nenarúša dojem súvislej a ucelenej emócie: jednak v dôsledku riadiaceho účinku hudby a jednak kontinuálnym pôsobením humorálneho substrátu. Predstava „holého nervu“ môže byť dôsledkom útlmu somatických vnemov, akýsi typ iradiácie útlmu, kedy na pozadí „ochrnutého“ vnemu tela vystupuje do popredia pocit dráždeného centra. Emočnú náplň – ktorú interpretujem a popisujem ako pocity lásky, snenia, všeľudskej spolupatričnosti, empatie, solidarity, krásnych výhľadov – zrejme určujú emócie asociované so spomienkami z detstva, čo je obdobie bez zloby a dominantne vyplnené pocitom závislosti na rodičoch a ich ochrane. Dynamika hudby dodáva emóciám rytmus, pocit prelievania, dvíhania a padania. Hudobné kontrasty sa asociujú so spomienkami podľa princípu kontrastu: napríklad na pozadí tiesne je radosť intenzívnejšia a naopak, takže kontrast prežívanie zintenzívňuje. Ak by som celé svoje vysvetlenie musel zhrnúť do pár slov, povedal by som, že autor ma privádza do akéhosi hypnotického stavu, ktorý vytvára podmienky pre nezvyklé prežívanie, ale konkrétnu náplň dojmov poskytujú spomienky na moje vlastné zážitky.

Mnohokrát som sa pýtal na vysvetlenie aj v trochu inej forme: ako dokázal autor skladby zapôsobiť na cudzie telo takým špecifickým spôsobom? Ale bola to len otázka rečnícka, lebo už od samého začiatku som tušil a čoskoro aj vedel, že autor skladby objavil účinok hudby na svoje vlastné telo a emócie a preložil inštrukcie, ktoré uvoľňujú hladké svalstvo, žľazy, dávno zabudnuté spomienky asociované s obrazmi, zvukmi, vôňami, do symbolického jazyka frekvencií, spektrálnych zložiek, amplitúd. Správa zakódovaná v hudbe sa stáva programom, ktorý vo vašom tele, ak je vhodne pripravené, vykoná svoje blahodarné posolstvo – v autorom predpísanom slede sa hoci aj po stáročiach odohrá emocionálne predstavenie bez hercov, s jediným divákom: poslucháčovým neverbálnym vedomím. Na pokyn skladateľa vám začínajú ochabovať a blednúť líca, prehlbuje sa vám dych, uvoľňujú sa ešte aj slinné žľazy a vy prežívate emocionálnu premenu presne tak akoby ste ju prežívali, keby ste sa práve dozvedeli, že sa vám vyliečilo na smrť choré dieťa, že vašu lásku opätovala milovaná dievčina… Keď ma v takom stave prvýkrát zbadala manželka, zľakla sa môjho nezvyklého výzoru (všimla si aj nápadne rozšírené zrenice). Keď som potom videl tvár dirigujúceho Karajana, vedel som, že má naň hudba rovnaký účinok.

Z toho, čo som povedal vyplýva, že nič z konkrétneho obsahu vašich predstáv v hudbe samotnej samozrejme nie je. Kedysi dávno nebohý majster iba čosi prekrásne svojim duchovným sluchom počul a počuté v jeho fantázii vyvolávalo hlboké a vznešené emócie. Keďže si tie nádherné city nechcel nechať len pre seba, ale túžil sa podeliť o pôžitok, ktorý mu spôsobovali – o svoju radosť – aj s inými ľuďmi, keďže ich chcel darovať celému ľudstvu, napísal na papier značky, ktoré predstavujú presný návod, kedy a ktorý nástroj má vylúdiť práve taký tón, aký si on predstavoval. Majster sa riadil úprimnou vierou, že hudba, ktorú niekto iný zahrá podľa jeho zápisu, vyvolá v poslucháčovi podobné emócie, ako v ňom samom. Jeho zápis si neskôr preštudoval dirigent, a aj naň zo stránok partitúry dýchli podobné nálady, aké dávno predtým pociťoval autor. Dirigent si zvolal hudobníkov, tí si skladbu dôkladne preštudovali, nacvičili a nakoniec vytvorili – závislosť tlaku vzduchu od času! Áno, extáza poslucháča začína kolísaním tlaku vzduchu, zvukovými vlnami, ktoré sa šíria podľa Huyghensovho princípu. Začína tónmi, ktorých farbu definuje Fourierovo spektrum harmonických zložiek. Začína harmóniami, ktoré sú ľubozvučné preto, lebo sa zhodujú s harmonickými zložkami základných tónov a tvoria s nimi pre náš sluch zaujímavé kombinácie. Rafinované kolísanie tlaku vzduchu, dielo niekoľkomesačného úsilia školených interpretov, reprodukujúcich pod taktovkou dirigenta inštrukcie dávno mŕtveho majstra, podráždi sluchový nerv poslucháča, v sluchovom analyzátore sa toto podráždenie opäť rozloží na spektrálne zložky a vyvolá v kôre jeho mozgu podobné elektrické impulzy, aké rozohrávala fantázia v mozgu geniálneho skladateľa. Hudba nie je v tónoch, harmóniách – hudba je správa, ktorá vznikla v jednom mozgu a ktorú je iný mozog schopný prijať a dekódovať. Hudba sama však konkrétne predstavy, spomienky, či obsah emócií nenesie, ona je len tým magickým kľúčom, ktorý vo vás odomyká siedmu komnatu, ktorú ste opustili kedysi nepozorovane v mladosti, ale ktorá na vás čaká, vždy uprataná, aby vás vpustila – aj v hodine vašej pokojnej smrti. Hudba obsahuje posolstvo všeľudskej spolupatričnosti, všeobjímajúcej lásky a humanity, ktoré nosíte kdesi hlboko v sebe po všetky dni svojho života, tu pod slnkom. Umožňuje vám z času na čas odkliať vo vás toto podhubie prostej nevyumelkovanej ľudskosti, ktoré je vo vás stále prítomné, iba je prehlušované každodenným zhonom.

Žiadna kázeň, žiadna omša, žiaden text Biblie mi neposkytol hlbší zážitok ako Lacrimosa z Mozartovho Requiem, alebo až do nebytia sa prepadávajúci Sanctus z Missy solemnis. Kam sa hrabú kostrbaté biblické Žalmy na Pergolesiho Stabat Mater, alebo už aj na Omšu G-dur 16-ročného Schuberta? Akú predstavu o sláve božej môžu poskytnúť akékoľvek zatuchlé starozákonné texty v zrovnaní s Dies irae vo Verdiho Requiem?

Ak už vôbec niekde, tak nie v slove, ale v hudbe je božie posolstvo! Keď toto pochopíte, bude vám hneď jasné aj to, prečo nemá ani hudba, ani náboženstvo nič spoločné s rozumom ani logikou. Ak už si boh pre svoje posolstvo niekoho vyvolil, neboli to podľa môjho názoru capinou a cesnakom páchnuci starozákonní proroci, ale velikáni hudby. Áno, keď už niekde, tak v ich dušiach rezonoval boží duch. V hudbe vám nemôže prísť nevoľno od kostrbatosti textu, od protirečení, od primitívnych dobovo podmienených predstáv. Vy ste ešte nepochopili, že boh nemôže hovoriť ústami prorokov, ale len tónmi geniálnych skladateľov? Veď len hudba je dielo, ktoré nevyjadruje nič len čisté emócie. Hudbu nemôže nikto pošpiniť svojvoľnou interpretáciou, hudbu netreba prekladať do iných jazykov.

Dodnes nemôžem odpustiť tupému obhrublému farárovi, že nedovolil pri pohrebe môjho deda prehrať Allegretto z Beethovenovej Siedmej symfónie, predstavujúce pochodovú variáciu na dolnorakúsku pútnickú pieseň, ktorú si tento skromne vzdelaný, ale citlivý starec zvolil ako rozlúčku s týmto svetom a posledné dva roky života si ju chodil ku mne počúvať. Vždy ho dojala k slzám predstava, že ho tento takmer pochodový chorál odprevadí k tej chladnej jame, ktorú jeho telo už nikdy neopustí. Mamľas farár sa však ponáhľal a nepovažoval za potrebné rešpektovať želanie mŕtveho – „veď už nežije!“

Je jasné, že rev metalových pajácov u nikoho pocit nehy nevyvolá. Ak vôbec vyvolá nejaké city, budú – ak nie výslovne negatívne – tak nanajvýš blízke temným zvieracím pudom. Na druhej strane je zase očividné, že Dvořákova Stabat Mater nevyvolá u nikoho túžbu vyhladiť polovicu ľudstva. Od tohoto protikladu môžeme začať úvahu, ktorá nám ukáže, že hudbu možno hodnotiť objektívne…

Hudobné dielo má iba ten cieľ, pre ktorý ho autor stvoril. Slovo stvoril tu treba chápať v biblickom význame „stvoriť z ničoho“. Hádam v ničom sa človeka tak nepodobá Bohu, ako v schopnosti stvoriť z ničoho – len zo svojej duševnej podstaty – myšlienku, krásu. Na rozdiel od Boha však človek dokáže stvoriť z ničoho iba posolstvo určené druhému človeku; posolstvo priazne, náklonnosti, pochopenia. A ktovie, či takým posolstvom nehovorí od človeka k človeku, z jedného konca sveta na druhý, z ranej gotiky do našej súčasnosti sám Boh. Ak by som bol Bohom, hovoril by som iba hudbou.

Hudba je opakom „slova“. Ak by boh jestvoval, neverím, že by bol „slovom“, z ktorého všetko povstalo. Naopak, jeho podstata musí slovo presahovať asi tak nejak, ako slovo presahuje hudba.

Uvediem jeden citát:

„Staré spisy bible mají stejně jako klasická díla literatury moc promlouvat napříč staletími. Je tomu tak proto, že pronikají pod povrch nahodilé kultury k hluboké struktuře lidské přirozenosti. Podle známého výroku hermeneutiky (studium interpretace textů) spojují „dva horizonty“ minulosti a přítomnosti v jedinou zkušenost společného pohledu. Implikuje to rezonanci mezi tím, co bylo prožíváno tehdy, a tím, co je prožíváno teď.

Písmo není mrtvý záznam minulosti, ale musí působit v živé přítomnosti. Základní události zjevení nelze opakovat, ale v každé generaci je možno si je vždy znovu osvojovat.“
(J. Polkinghorne, Věda a teologie, CDK, Brno 2002, str. 120)

Zdá sa mi, že keby som v tomto texte nahradil slovo „Biblia“ slovom „hudba“, dostal by som celkom presné vyjadrenie toho, čo som tu popísal o hudbe. Citovaná schopnosť Biblie teda z tohoto pohľadu nereprezentuje nijakú jej špecifickú vlastnosť, ktorej vysvetlenie, či pôvod, by bolo treba hľadať v nejakom mystériu.

Medzi hudbou a náboženstvom vidím viacero paralel. Na jednej strane sa prežívanie hudby podobá mystickým zážitkom, ktoré síce nie sú bežné, ale sporadicky o nich čosi počuť. V porovnaní oboch vidím možnosť posúdiť, o čo pri mystických zážitkoch naozaj ide, do akej miery dosvedčujú svoj údajne nadprirodzený pôvod. Inými slovami, mohol by som hudbu použiť ako model mystiky a z analýzy hudobného vnímania urobiť závery o mystických zážitkoch. Predbežne sa domnievam, že ide o javy tejže kategórie a že hudobné zážitky tak ako ich poznám, prevyšujú akoukoľvek mysliteľnou mierou všetky mystické zážitky. Človek, ktorý takým spôsobom rozumie hudbe, potom buď stotožňuje hudbu a boha, alebo necíti žiadnu potrebu boha, pretože bohaté emócie poskytnuté starými majstrami mu vrchovatou mierou naplnia akúkoľvek „potrebu boha“ – čo sa mi zatiaľ zdá byť môj prípad.

Na druhej strane hudba predstavuje model vzťahu človeka k autorovi, alebo jeho dielu – a tento model by mohol ilustrovať vzťah človeka k bohu. A opäť, keďže mi je vzťah k hudbe dostupný, ale k bohu nie, mohol by som zo vzťahu k autorovi a jeho hudobnému dielu urobiť závery o prípadnom vzťahu človeka k bohu. Zatiaľ však sa mi ľudský pôvod hudby zdá byť celkom pochopiteľný a nepotrebujem postulovať na vysvetlenie „mystických“ účinkov hudby okrem autora nikoho iného.

Začnem poznámkou o tom, ako taká typická „seansa“ začína. Už som spomínal, že občas dosiahnem pomerne hlboký zážitok vtedy, keď skladbu začujem neočakávane. Stáva sa to obvykle mimo môjho bytu a vtedy mám pocit, akoby ma čosi udrelo, priklincovalo, znehybnilo. Snažím sa skladbu vypočuť do konca a som veľmi sklamaný, ak sa to nedá. Ak ju nepoznám, snažím sa jej názov zistiť, aby som ju mohol neskôr nájsť. Ak ide o dielo známe, ponáhľam sa domov, aby som si ju vyhľadal v svojej diskotéke, uvelebím sa a počúvam. Hlboké účinky sa vtedy dostavujú pomerne rýchlo.

Toto je však prípad výnimočný a netypický. Väčšinou sa všetko začína tým, že si spomeniem na hlboké zážitky z poslednej „seansy“ a zatúžim po ich zopakovaní. Nedá sa to však len tak – sadnúť si a počúvať. Musím sa na počúvanie pripraviť. Na to sa mi už dávno osvedčil trik, ktorý odvtedy neustále používam: počúvam spočiatku nenáročné skladby, ktoré ma nekomplikovanými prostriedkami „naladia“ na hudobné vnímanie. Patria sem baladické skladby typu country, ruské piesne z druhej svetovej vojny (M. Blanter, A. Novikov), ale aj bohatá klenotnica folklóru mnohých národov. Ako príklad piesní, ktoré na tieto ciele počúvam v poslednej dobe, môžem uviesť Sunday Morning v podaní J. Casha, Vragi sožgli rodnuju chatu v podaní Alexandrovovho Súboru Sovietskej armády, alebo židovské piesne Kol nidre, či Jidiše mame. Vždy musí ísť o skladby „sentimentálne“, priamočiaro smutné, týkajúce sa zväčša témy smrti, alebo umierania. Tie navodia smútok, ľútosť, súcit, pocit márnosti – čo sú u mňa zrejme „prirodzené“, teda najľahšie vyvolateľné, emócie. Tieto skladby ma však čoskoro nasýtia a prechádzam na diela postupne stále hlbšie. V tejto etape mávam neodbytný pocit, že skladba, ktorú som si práve vybral, je nevhodná a preto skladby striedam veľmi rýchlo (niekedy si vypočujem z jednej iba pár taktov a prechádzam na inú), akoby som hľadal tú pravú. Takým postupom sa mi kryštalizuje emócia, po ktorej zrejme podvedome túžim, ktorú však neviem nájsť priamo, lebo neviem, ktorá skladba mi ju akurát teraz prinesie. Včera oslnivo jasná Mozartova Serenáda G dur, KV 525 (tzv. Malá nočná hudba) mi môže dnes pripadať triviálne banálna. Jednoducho, hľadám správnu cestu k správnej skladbe, hľadám kľúč k dielu, v ktorom je táto emócia pre mňa dnes zakódovaná.

Táto etapa hľadania trvá najviac pol hodiny a keď nakoniec zaznejú prvé tóny toho „pravého“ diela, zacítim akoby sa vo mne čosi prepadlo, čosi ako pocit „to je ono“. Toto rozpoznanie diela, za danej situácie „správneho“, je podľa mojich doterajších skúseností „neomylné“, takú skladbu si vypočujem celú a obvykle ma úplne „nasýti“, dostanem sa pri nej do „extázy“.

Pripomína mi to veľmi nápadne to, čo občas čítam, či počúvam od teistov: bohu sa treba „otvoriť“, dovoliť mu v sebe pôsobiť, prijať ho s otvoreným srdcom. Iba ten boha nájde, kto ho hľadá s čistým úmyslom… Áno, ak chcem dosiahnuť, aby hudba vykonala v mojej duši svoje blahodarné pôsobenie, musím sa jej „otvoriť“, musím jej „dovoliť“, aby vo mne pôsobila. Toto „otvorenie“ však nie je nič iné, než duševné uvoľnenie, relaxácia, odstránenie napätia, odblokovanie civilizačných stereotypov, potlačenie myšlienok na každodenné problémy. Nemôžem od hudby očakávať, že vo mne bude evokovať spomienky na bezstarostné detstvo, ak zo svojej mysle nezapudím problém s integrálom, ktorý ma celý deň trápil, ak sa nezbavím myšlienok na zajtrajšiu prednášku. Hudba potrebuje panenskú pôdu, vyhradenú len pre seba. Domnievam sa, že toto je v prípade hudby celé vysvetlenie popísaného hľadania. A extrapolujem ho aj na predstavu teistov o podmienkach „hľadania“ a prijatia viery: ako môžem prijať boha, keď ho Starý zákon popisuje ako surového netvora, keď na každej strane Biblie narážam na protirečenia a absurdnosti. Ako môžem uveriť v jeho starostlivosť o každého jednotlivca, keď cítim každodennú nespravodlivosť sveta, ako mám uveriť božej dobroprajnosti, keď mi nedávno umrelo dieťa, keď sa práve teraz začínajú šíriť povesti o hroziacej vojne? „Otvoriť sa bohu“ je iba skratka, fráza, ktorá označuje potrebu zabudnúť na protirečenia, ktoré hypotéza jeho existencie v našej mysli vyvoláva, potrebu nevidieť, že svet už takmer svojou holou existenciou protirečí tejto domnienke. Potreba „otvoriť sa bohu“ možno až dokazuje, že náboženstvo nemá nič spoločné s pravdou, že tu ide len o rovnakú ilúziu, akú poskytuje hudba pár „vyvoleným“ poslucháčom, ktorí v nej našli „cestu“ k inému svetu, svetu nevýslovnej krásy, ktorí by bez váhania súhlasili, keby im hudba povedala „Ja som cesta, pravda i život“ (Jn 14, 6).

Pri svojich hudobných zážitkoch pociťujem nutnosť odovzdať sa na milosť a nemilosť pôsobeniu hudby. V konečnom dôsledku sa tak vydávam napospas autorovi a dovolím mu, aby so mnou robil, čo svojou hudbou chce. Tento aspekt úplného odovzdania je conditio sine qua non plnej extázy, plného prežitia a precítenia. Akékoľvek vzopretie, akákoľvek snaha čosi zmeniť, dokonca aj túžba udržať zážitok dlhšie, je rušivá až do tej miery, že sa všetok pôvab stratí a ťažko sa znovu získava. Vzťah poslucháča a diela (autora) je tu neobyčajne krehký. Aby som z hudby mal vrcholný pôžitok, nemôžem skladbu zastaviť a vrátiť – to by bol hrubý zásah do už vybudovaného duševného rozpoloženia. Musím sa tomu len oddať a pokorne prijímať hudobné dielo ako nezaslúžený dar autora. Nevidíte tu paralelu s religióznym postojom, so spôsobom akým nemnohí teisti popisujú svoj vzťah k bohu? A tu vzniká otázka: má táto analógia pôvod v tom, že hudba je čosi, čo má svoj zdroj v bohu, alebo je náboženské cítenie len celkom prirodzený emotívny stav, aký zažívam pri kvalitnom prežívaní hudby? Alebo ináč: majú hlboké ľudské emócie pôvod v bohu, alebo má boh svoj pôvod v hlbokých a mimoriadnych ľudských emóciách?

Nakoniec má viera svoj gnozeologický aspekt: možno sa plným právom pýtať, či to, čomu človek verí je pravda, alebo nie. Má aj hudba nejaký taký aspekt, môže byť hudba pravdivá? Ak áno, v akom zmysle? Prvky výtvarného umenia majú aj mimoumelecký význam, ich obdoby sa vyskytujú v prírode – maliar napríklad zväčša maľuje to, čo vidí okolo seba. O maľbe sa teda dá povedať aspoň to, či je verná. Naproti tomu hudba disponuje prvkami, ktoré by sa bez ľudského úsilia v prírode takmer nevyskytovali: neviem si predstaviť, čo by v treťohorách mohlo vydávať zvuk zmenšeného kvartsextakordu! Vedel by som si však predstaviť hodnotenie hudobného diela na základe jeho schopnosti obnažiť môj duchovný svet, umožniť mi prežitie toho, čo je kdesi vo mne hlboko ukryté, čo má (pre mňa) akúsi veľkú duchovnú hodnotu. O diele, ktoré toto dokáže by som mohol hovoriť s istými okolkami ako o „pravdivom“ a povedzme o populárnej hudbe ako o bezcennom gýči. Mohlo by mi hľadanie kritérií pre „pravdivosť“ hudby pomôcť pri hľadaní kritérií pre pravdivosť viery? Mohlo by mi to pomôcť nájsť aspoň spoločnú reč s veriacimi? Mohol by som hudobnou analógiou porozumieť slovníku viery? Moja predbežná hypotéza je taká, že hudba je „pravdivá“ iba relatívne voči konkrétnemu jednotlivcovi (mňa privádza do extázy Beethoven, iného Skrjabin).

To, čo počujem niektorých veriacich hovoriť o mystických náboženských zážitkoch, mi vzdialene (ale naozaj len veľmi vzdialene) pripomína tieto moje emócie a preto by som rád vedel, či ich skúsenosti s bohom sú aspoň približne popísateľné takým jazykom, alebo čím sa od toho, čo som tu spomenul, líšia.

V každom prípade by mi to mohlo poslúžiť ako východisko pre pochopenie ich duchovného sveta. Na takú tému „hudobnej formy viery“ som sa jediný raz v živote rozprával s jedným veriacim profesorom fyziky v Cambridge. Pýtal som sa ho, prečo si myslí, že boh by mal k človeku hovoriť „slovesným jazykom“ a nie jazykom hudby, ktorý je nepochybne univerzálnejší. Najprv ho táto predstava vyviedla z miery, ale nakoniec sa mu celkom zapáčila a pripustil, že je to celkom zaujímavý nápad.

Začal som Beethovenom, skladateľom najbližším mojej duši, a ním aj skončím. Francúzsky spisovateľ, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru, Romain Rolland (1866-1944), ktorého Beethovenova hudba tak očarila, že o nej napísal niekoľko nádherných literárnych diel, mi ukázal, že o hudbe sa dá aj písať a to spôsobom, ktorý ju aspoň v náznakoch môže čitateľovi priblížiť. Povedal by som, že Rollandov literárny štýl je veľmi blízky Beethovenovmu hudobnému štýlu a že aj témy, ktoré obaja stvárňujú, sú si dosť blízke. Keď čítam Rollanda, akoby som z diaľky a v náznakoch počul Beethovena. Aby mohol čitateľ získať aspoň hrubú predstavu o tom, aký pohľad na svet, život a človeka asi sprostredkuje Beethovenova hudba, vybral som a z francúzštiny preložil prvý úvod (venovanie) k románu Jean-Christophe, ktorý však napokon autor nepoužil:

Beethoven (Emile Antoine Bourdelle)„Za búrlivej noci uprostred hôr, pod klenbou bleskov, medzi divým burácaním hromov a zavýjaním vetra, myslím na tých, ktorí umreli a tých ktorí umrú, na celú túto zem, ktorú obklopuje prázdnota, ktorá sa otáča v znamení smrti, a ktorá sama čochvíľa umrie. Všetkému smrteľnému venujem túto svoju smrteľnú knihu, ktorej hlas sa pokúša povedať: „Bratia, zblížme sa, zabudnime na to, čo nás rozdeľuje, myslime iba na spoločnú biedu v ktorej sa nachádzame! Niet nepriateľov, niet neprajníkov, sú len nešťastníci; a jediným trvalým šťastím je vzájomne sa chápať, aby sme sa milovali: – pochopenie, láska, – jediné to záblesky svetla, ktoré prenikajú našou nocou, medzi dvomi priepasťami: pred životom a po živote.

Všetkému smrteľnému – smrti, ktorá vyrovnáva a upokojuje, tomu neznámemu moru, v ktorom sa strácajú nespočetné potôčiky života, – venujem túto knihu i seba.“

Tento text podľa môjho názoru vyjadruje to, čím sa Beethovenova hudba zaoberá, ukazuje veľmi verne zorný uhol, z ktorého sa Beethoven na človeka a jeho miesto vo svete díva a svojou dikciou sa aj približuje v náznakoch k niektorým základným emóciám, ktoré vyjadruje napríklad Allegro con brio Osudovej symfónie. Myslím, že nebudem preháňať ak poviem, že Beethoven by sa bez váhania pod toto venovanie podpísal.

Skúste sa raz pozorne započúvať do Beethovenovej hudby. On sám o nej v liste Bettine von Brentano v r. 1810 napísal: „Hudba je vyššie zjavenie ako všetka múdrosť a filozofia… Kto porozumie mojej hudbe, musí sa oslobodiť od každej biedy, s ktorou sa iní ľudia vláčia.“ Verím, že pri troche dobrej vôle a šťastia v nej začujete božie posolstvo…

Príspevok ešte nie je hotový.

Kľúčové slová: hudba, umenie, Beethoven, nabozenstvo, emocie, extaza, mystika, boh, viera