Turínske plátno – hádam najpozoruhodnejšia kresťanská relikvia – výrazne ovplyvnilo vývoj môjho vzťahu ku kresťanstvu. Dozvedel som sa o ňom asi rok po tom, čo som vo veku necelých pätnástich rokov pochopil, že posledný Aristotelov dôkaz existencie boha, ktorý ešte odolával mojej logike, definitívne padol. Turínske plátno sľubovalo zachovať aspoň stopy kúzla Vianoc, vízie spravodlivého Mesiáša, prísľubu definitívnej a neodvolateľnej spravodlivosti (aspoň na onom svete), detinskej potreby mystéria, ktoré plní relaxačnú funkciu náboženskej viery. O tomto plátne som sa dozvedel z požičanej knihy R. W. Hynek, Muž bolestí (Praha 1946). Ešte teraz, keď si spomínam, ako som cez letné prázdniny vstával o štvrtej hodine ráno, aby som sa mohol nerušene vpíjať do textu tejto objavnej knihy, cítim ten úžasne hrejivý pocit spoluúčasti na čomsi nesmierne mysterióznom, vážnom, krásnom a dôležitom – áno, povedal by som, až svätom. Keď som dospel, zistil som, že rovnaké emócie vo mne vyvoláva napríklad Beethovenova Missa solemnis, či neskoré kvartetá a klavírne sonáty tohoto génia viedenskej klasiky – alebo aj Mozartovo Requiem, či Bachove pašie.

Negatív tváre na Turínskom plátneNemôžem tu podrobne vysvetľovať, čo Turínske plátno je. Namiesto spomínanej knihy, ktorú sa mi nikdy nepodarilo kúpiť, odporúčam čitateľovi peknú knižku Antona Hajduka, Turínske plátno (Q 111, Bratislava 1991), ktorá ma milo prekvapila nečakane vysokou mierou vedeckej objektívnosti, aj keď je písaná z pozície veriaceho človeka. Dúfam, že poctivému čitateľovi poskytne podobný zážitok, aký kedysi poskytla mne už spomínaná, ale dnes zrejme už nedostupná, dvojdielna kniha MUDr. Hynka.

Pre základnú orientáciu uvádzam toto minimum informácií. Turínske plátno je vcelku tkaný kus plátna rozmerov 4.36 x 1.1 metra, na ktorom vidno veľmi vyblednutý obraz ležiaceho muža v skutočnej veľkosti, aký by vznikol, keby sme človeka natretého farbou, položili chrbtom na dolnú polovicu plátna a druhú polovicu plátna preložili cez jeho hlavu na prednú časť tela. Na plátne by potom zostal farebný odtlačok. Zdôrazňujem, že tu nejde o popis toho, ako plátno vzniklo, je to len hrubý popis geometrie obrazu na plátne. Voľnému oku sa ponúka obraz fádny a nie veľmi zaujímavý. Pri bližšom pohľade zisťujeme, že máme pred sebou podivný obraz muža, s rukami zloženými na lone, ktorý bol nepochybne ukrižovaný, na hlave mal tŕňovú korunu, bol bičovaný, prepichli mu bok – stručne povedané, ktorý podstúpil všetko, čo vieme o ukrižovaní Krista z evanjelií.

Písomne doložená história plátna začína rokom 1354, keď sa plátno objavuje v rukách rytiera Geoffrey de Charney v Lirey (Francúzsko). Dokumenty o jeho ďalšej histórii sú skúpe, ale spoľahlivé. Plátno bolo uchovávané v striebornej kazete a poškodil ho najmenej jeden požiar (1532). Putovalo po rôznych miestach Francúzska, Talianska a Belgicka (kde ho v roku 1516 v Lierre kopíroval aj Albrecht Dürer), až nakoniec zakotvilo v talianskom Turíne (Torino). Sedem storočí bolo bez veľkých rozruchov predmetom náboženskej úcty, akej sa teší každá relikvia. Prvú senzáciu spôsobilo až fotografovanie v roku 1898, ktoré ukázalo, že obraz na plátne má všetky vlastnosti negatívu, takže na negatívnej doske vyzeralo plátno ako pozitív! Negatív ukazuje skutočne pozoruhodne verný obraz ukrižovaného človeka vysokej atletickej postavy, so všetkými stopami mučenia známymi z evanjelií a s nepopísateľne príťažlivým, majestátnym výrazom tváre. Lepšie by Krista hádam nikto nenamaľoval!

Prvá fotografia Turínskeho plátna znamenala dramatický zlom v jeho histórii. Z pomerne neznámej relikvie sa pomaly začal formovať dôkaz kresťanskej viery v Krista a v jeho vzkriesenie po smrti. Práve preto som sa ku knihe MUDr. Hynka dostal a preto som ju s takým hlbokým záujmom študoval. Bol som pripravený taký dôkaz prijať a tešil som sa, že po márnom hľadaní dôkazov filozofických som konečne našiel niečo, čo bolo možné skúmať akýmikoľvek vedeckými metódami. Bolo mi jasné, že všetky pokusy vidieť v plátne plod zámerného podvodu, sú zúfalé a beznádejné. Je isté, že terajšiu podobu malo plátno už v 14. storočí a o falzifikátorovi, ktorý by ho vtedy zámerne vyrobil, by sme museli predpokladať, že mal také prorocké schopnosti, aké sa dajú očakávať len naozaj od samého boha. Musel by poznať podstatu negatívu a maľovať plátno ako negatív, čo sa nepodarilo Dürerovi, keď sa snažil urobiť čo najvernejšiu kópiu. Musel by vedieť, že ľudia budú plátno fotografovať, mikroskopicky a mikrochemicky analyzovať. Tiež by musel vedieť, ako sa ľudia začiatkom nášho letopočtu ukrižovávali. Musel by napríklad vedieť, že klince sa nezatĺkali do dlaní, ako celé stáročia ukrižovaného Krista maľovali, ale medzi metakarpálne kôstky (pokusy na mŕtvolách skutočne ukázali, že takým upevnením je telo fixované veľmi pevne). Už len tento jeden poznatok mohli získať len tí, ktorí sa ukrižovávaním dlhú dobu zaoberali a teda nie stredoveký falzifikátor.

Práve preto, že na plátne je priveľa detailov, ktoré nemohol poznať nikto, kto s týmto hrozným spôsobom popravy nemal skúsenosti, bolo mi vtedy zrejmé, že plátno muselo vzniknúť začiatkom nášho letopočtu, kedy sa ľudia ešte takto popravovali. A keďže detaily potúp a manipulácií, ktorým bol tento človek pred smrťou a po nej vystavený (bičovanie, tŕňová koruna, nesenie kríža, prebodnutie boku) sa zhodovali s popisom umučenia Krista, bolo celkom jasné, že v tomto plátne ležal naozaj sám Kristus!

Keď som sa však nasýtil vzrušenia z pravosti, fascinácie pravdou, začal som si uvedomovať, že existencia plátna okrem Kristovho ukrižovania už nič ďalej nedokazuje. Dr. Hynek síce uvádzal akési doklady v prospech tvrdenia, že obraz na plátne nemohol vznikať dlhšie než 30 hodín, ale to už nikam ďalej neviedlo. Je predsa jasné, že nikto nezostane v hrobe neporušený naveky. Moja nádej, že Turínske plátno dokáže božskosť Ježiša, začala vyprchávať a zostalo len prosté okúzlenie holým faktom, že jestvuje akýsi neznámy mechanizmus, ktorým obraz na plátne vznikol. Ten mechanizmus ma tiež veľmi zaujímal, ale ostávalo zrejmé, že nič na plátne už nemôže dokázať vzkriesenie. Plátno mohlo svojou existenciou len mlčky potvrdiť, že obeť zločinu sa v ňom nenachádzala zvlášť dlho. Dospel som vtedy k záveru, že Turínske plátno podporuje pomerne známu hypotézu, že kresťanstvo vzniklo z učenia nejakého galilejského proroka, ktorého ukrižovali a o ktorom neskôr vznikla povesť, že po smrti ožil a preto bol bohom. Turínske plátno pre mňa jednoducho prestalo byť ideologickým problémom.

Od prvej fotografie plátna sa však začali písať dejiny intenzívneho záujmu o túto relikviu. Je pochopiteľné, že prvé, čo zbožných ľudí v súvislosti s plátnom napadlo bolo, že je to zázračne vzniknuvší obraz Krista, stotožňovaný niekedy s tzv. rúškou svätej Veroniky (mandylion). Ale o plátno sa začali zaujímať i vedci všetkých možných odborov a keďže toto plátno nazývajú talianski veriaci La Santa Sindone, jeho skúmanie dostalo názov sindonológia. Výsledkom sindonologického výskumu je odborná literatúra, ktorá je svojim rozsahom naozaj impozantná a všetky jej výsledky mimo akúkoľvek pochybnosť dokazujú, že plátno nebolo namaľované, že nevzniklo so zámerom oklamať ľudský zrak. O výsledkoch a pokrokoch sindonológie som sa v komunistickom väzení ducha veľa nedozvedal, ale občas sa nejaká nezaručená správa ku mne celkom náhodou predsa len dostala. Keďže som bol „naladený“ na príjem Slobodnej Európy, zachytil som okolo roku 1982 novú vlnu vedeckého záujmu a preto som sa pousiloval, aby mi na adresu môjho vedeckého pracoviska začali prichádzať podivné separáty, kvôli ktorým si ma začali súdruhovia zo „zvláštnych úkolov“ predvolávať a kládli mi rôzne komické otázky, ktoré som im ja oplácal ešte veselšími odpoveďami. V roku 1982 (presne 6. apríla) som dokonca dostal z Británie knihu Iana Wilsona, The Turin Shroud, Penguin Books 1978, ktorej titulná strana s obrazom tváre z plátna nenechávala nikoho na pochybách o jej obsahu. Ale aj to prešlo po menších problémoch cez bedlivú komunistickú cenzúru. Nakoniec to súdruhovia vzdali (so zdvihnutým prstom) a ja som bol naďalej o najnovších úspechoch sindonológie priebežne informovaný z prvej ruky. Dodnes si z asi 50 separátov najviac cením prehľadný článok „Physics and Chemistry of the Shroud of Turin“, publikovaný v Analytica Chimica Acta 135 (1982) 3–49, ktorý napísali L. A. Schwalbe a R. N. Rogers z Los Alamos National Laboratory, a ktorý vážnym záujemcom odporúčam ako skutočne vynikajúci súhrn výsledkov do roku 1978.

Môj „detský“ záujem o plátno sa teda znova prebudil a ja som sa s rozochvením dozvedal, čo všetko sa na plátne podarilo vďaka moderným vedeckým metódam objaviť. Bolo toho naozaj až prekvapivo veľa a najviac ma vzrušilo, že na plátne bola dokázaná ľudská krv. Niektorí vedci sa už–už chystali určiť aj krvnú skupinu!

Ale jestvovali samozrejme aj skeptici, a najviac ma iritovalo to, že takmer všetci boli takého typu ako Walter C. McCrone, ktorí pravosť plátna odmietali len preto, lebo si mysleli, že ináč by museli priznať, že v ňom ležal ukrižovaný Kristus. McCrone našiel na jednom mieste plátna jedno nanogramové zrniečko rumelkovej farby a z toho urobil nehorázny záver, že celé plátno bolo namaľované (štetcom?). Vôbec mu nevadila námietka, že plátno bolo celé týždne v Dürerovom ateliéri, v ktorom možno chýbalo kadečo, ale farby určite nie! Chyba, ktorej sa takí vedci dopúšťali, by sa dala nazvať ideologickou predpojatosťou. Uvažovali asi takto: je vedecky zrejmé, že žiaden bohočlovek nikdy nejestvoval a ak by sme pripustili, že plátno je pravé, pripustili by sme nevedecký nezmysel. Máme tu príklad neveriacich vedcov, ktorí odmietajú pravdu z opačného dôvodu, než vedci veriaci. Obom je však spoločná neúcta k pravde. Plátno tu bolo, bolo ho treba skúmať a nemyslieť na „následky“. Pravda môže mať iba pravdivé následky.

Iritovali ma však aj cirkevní hodnostári, ktorí sa zdráhali dať testovať vek plátna rádiouhlíkovou metódou. Táto mimoriadne spoľahlivá a presná metóda bola v tej dobe už tak rozvinutá, že na testovanie by postačilo odobrať z plátna miligramy, takže pôvodný argument, že nemožno dať vedcom zničiť kus prevzácnej relikvie, už bol neudržateľný. Sledoval som s napätím tieto spory, a nevedel som pochopiť, kde sa berie strach kléru z pravdy, v ktorú verili. Verili, že plátno je pravé, ale báli sa zistenia, kedy vzniklo? A ja som začínal mať zlovestné tušenie, že oni možno veľmi dobre vedia, čoho sa tak boja!!

Ale v roku 1988 predsa len nastal prielom: cirkev ustúpila a vedecky exaktné datovanie plátna sa uskutočnilo! Výsledok nadchol skeptikov a sklamal veriacich: tri nezávislé špičkové laboratóriá v rôznych miestach sveta (Oxford, Tucson, Zürich) zhodne zistili, že plátno bolo utkané v rokoch 1260–1390, čo sa dobre zhoduje s prvou historicky hodnoverne doloženou správou o jeho existencii. Reakcie veriacich vedcov boli pochopiteľné, ale zúfalé: jedna skupina tvrdila, že tri nezávislé laboratóriá sa vraj dohodli na koordinovanom podvode (prečo preboha?). Začali sa tiež objavovať teórie, ako prímesi rôznych látok a požiare v histórii plátna mohli skresliť výsledky datovania. Skeptici typu McCrone zasa plesali, že ich názor (že ide o falzifikát) bol konečne potvrdený.

Tento „definitívny“ výsledok rozdelil sindonológov na dva tábory: jeden veril, že plátno je stredoveký falzifikát, druhý tvrdošijne odmietal akceptovať výsledky vedeckého merania a zotrvával vo viere v hrobné plátno „nášho Pána Ježiša Krista“. A mne sa zdá, že nikoho nenapadlo tretie riešenie, ktoré ja iba tuším, a predkladám ho preto len ako vedeckú hypotézu. Jej prednosťou je to, že sa dôsledne drží pravdy. Ponúkam ju nepredpojatému čitateľovi na zváženie, vedcom na overenie.

Podstatou mojej skromnej hypotézy je toto: plátno nie je falzifikát a vzniklo v stredoveku celkom prirodzene. Niekedy pred rokom 1354 jednoducho presne podľa evanjelií ukrižovali človeka, po smrti ho za zatiaľ neznámych podmienok dali do kontaktu s plátnom a nejakým zatiaľ neznámym mechanizmom vznikol na plátne obraz tejto obete. Samozrejme, že bol v úplnej zhode s evanjeliovým popisom Kristovho utrpenia – zabili ho predsa presne podľa evanjelií. Navrhovaná hypotéza sa opiera o známy fakt, že celé stáročia sa hrávali takzvané pašiové hry, v ktorých ľudoví herci hrali biblické postavy a predvádzali utrpenie „Pána nášho Ježiša Krista“. Keď si spomeniete, že v súčasnosti sa na Filipínach už dlhé roky dávajú na Veľkú Noc dobrovoľníci „ukrižovať“, neprekvapí vás, že si tak mohli počínať v stredoveku. Stačí si už len domyslieť, že v stredoveku neboli dobrovoľníci až tak málo veriaci ako súčasní katolíci, ktorým na spoluúčasť na Pánovom utrpení stačí jeden deň sa „postiť“, ale brali túto empatiu vážnejšie – dali sa naozaj ukrižovať! Môžeme sa samozrejme už len dohadovať, či to robili celkom dobrovoľne z náboženského fanatizmu, či ich k tomu čiastočne, alebo celkom nedonútili. Veď v tých smutných dobách vyčíňala po celej Európe (okrem moru) presvätá inkvizícia a doba Alžbety Báthory, ktorá sadistickým trápením priviedla o život najmenej 600 dievčat, prišla až zhruba o 250 rokov (odporúčam knihu Jozef Kočiš, Alžbeta Báthoryová a palatín Thurzo, Osveta, Bratislava 1984). K tomu stačí pridať rôzne podivné chýry o rytierskom ráde templárov, ktorý Turínske plátno získal (týkali sa rôznych tajomných nočných obradov), ďalej pozoruhodný fakt, že pravosť plátna popierali v tých dobách i vysokí cirkevní hodnostári, vrátane pápeža (a dosť dlho bolo zakázané plátno nielenže vystavovať, ale aj o ňom hovoriť) – a máme dostatok potravy pre fantáziu. Nie som historik, preto si túto hypotézu nemienim sám overovať, ale ilustrujem ňou aspoň to, že na všetko jestvujú aj také vysvetlenia, za ktoré sa vedci nemusia červenať.

Predstavujem si to asi tak, že niektorí ľudia (templári?) začali pašiové hry trocha preháňať, až sa nakoniec tak rozvášnili, že pri nich začali ukrižovávaním zabíjať ľudské obete. Toto je celkom „ľudský“ prvok hypotézy – s ľudskými obeťami sa stretávame na stránkach Starého zákona dosť často, ale nielen tam. Možno po desaťročiach sa nejakou náhodou vytvorili podmienky pre vznik chabého obrazu na vhodnom druhu plátna – možno čosi na spôsob Vignonovej vaporografickej hypotézy. Prvý obraz bol iste silne zdeformovaný a sotva viditeľný, ale bol to obraz, ktorý si rozvášnení pašioví hráči a diváci všimli, a iste ich nenechal ľahostajných! Nebolo potom už nijakým principiálnym problémom vylepšovať ani podmienky, ani obraz. Koľko teórií bolo vytvorených nato, aby sa vysvetlilo, ako mohol na nerovnom plátne vzniknúť taký vyrovnaný obraz! Moja hypotéza tento problém nemá: tí, čo obraz na ľudských obetiach vytvárali, si za desaťročia iste už našli nejakú metódu, ako plátno pekne napnúť, aby bol výsledok takmer dokonalý.

Ale pozor! Musím zdôrazniť ešte raz, že ak je to tak, potom muž Turínskeho plátna nebol jedinou obeťou. Bol bičovaný, tŕním korunovaný, a nakoniec ukrižovaný – ale nie ako prvý! Nato, aby sa po tisícročí znovuobjavilo celé „umenie“ krucifixácie, bolo treba veľmi veľa pokusov. Najprv nevinným ľuďom zatĺkali klince do dlaní a zistili, že sa im dlane pretrhli a obete ešte živé z kríža spadli. Muselo sa preto na ďalších obetiach zisťovať to správne miesto na zatĺčenie klincov. A tak to bolo aj s ďalšími detailami. Koľko bolo tých pokusných „dobrovoľníkov“? Desiatky, stovky? Historik Ian Wilson odhaduje počet plátien s obrazom Krista v 14. storočí na najmenej 43 (viď už spomínanú knihu). A to sú len plátna, ktoré sa vystavovali, teda už pomerne zdarilé „diela“. A keď sa to všetko už zistilo, potom sa celá posvätná zábava mohla rozbehnúť! Znamenie kríža triumfovalo nad celou strednou Európou. Boli to naozaj slávne časy kresťanskej zbožnosti. Treba nám len dúfať, že sa už nikdy nevrátia, že navždy zavládne jediná ušľachtilá tyrania – oslobodzujúca tyrania pravdy.

Navrhovaná hypotéza necháva nevyriešený už iba jeden zásadný problém: ako a za akých podmienok mohol pri styku neľudsky skatovanej mŕtvoly s nejakým plátnom vzniknúť na plátne obraz obete. Toto je však už naozaj len problém prírodovedcov, a nie historikov, ani teológov. S náboženskou vierou nemá Turínske plátno už žiadnu súvislosť. Preto spokojne možno opustiť „hypotézy“, akých sa dopúšťali niektorí nerozvážni fyzici, ako napríklad T. J. Phillips, ktorý si predstavoval, že Kristus vstal z mŕtvych tak, že sa jeho hmotné telo premenilo na prúd neutrónov a takým grandióznym ožiarením (boh sa dopúšťa iba grandióznych skutkov) oškvarilo plátno a súčasne narušilo podiel rádioaktívneho uhlíka presne tak, aby iní nechápaví vedci namerali dátum podozrivo sa zhodujúci s prvou doloženou písomnou zmienkou o Turínskom plátne. No čo, aj vedci sú iba ľudia…

Celkom nezištne teda ponúkam hypotézu o tom, že slávne Turínske plátno, ktoré roznecovalo moju mladícku fantáziu, je svedectvom stredovekej krutosti, ktorá sa konala – ako ináč – ad maiorem Dei gloriam. Ak by sa táto hypotéza potvrdila, dospeli by sme k ironickému výsledku, že to, nad čím sa so zbožnou bázňou rozochvievajú pokorné duše, je dokladom krutosti kresťanov, že muž bolestí z Turínskeho plátna, je ukrižovanou obeťou hlbokej náboženskej viery! Bolo by to veru smutné posolstvo kresťanstva: ešte trinásť storočí po Kristovej smrti umierali v jeho mene obete fanatickej zaslepenosti na kríži. A mne je pri predstave tejto možnosti akosi podivne clivo, pretože dlhé roky som tajne dúfal v čosi celkom iné…


 

P. S. (13. máj 2001)

Včera som náhodou na Internete našiel informáciu o knihe: Ch. Knight, Robert Lomas, The Second Messiah: Templars, the Turin Shroud and the Great Secret of Freemasonry, [Druhý Mesiáš: Templári, Turínske plátno a veľké tajomstvo slobodomurárov], Harper Collins 2000, o ktorej kusé recenzie hovoria, že sa v nej o. i. tvrdí, že Turínske plátno vzniklo pri ukrižovaní posledného veľmajstra rádu templárov, Jacques de Molay. Obeť vraj ukrižovanie prežila a bola neskôr v r. 1314 inkvizíciou upálená. Táto kniha svedčí o tom, že na hypotézu uvedenú v príspevku prišli aj iní, čo by mohlo naznačovať jej pravdepodobnosť. Ak však tvrdia, že spomínaný rytier bol prvou obeťou ukrižovania, musia sa mýliť, pretože na prvý pokus nebolo možné vytvoriť všetky podmienky pre vznik verného obrazu, ako som to zdôvodnil. Jacques de Molay nebol zrejme prvou obeťou rustikálnej stredovekej zábavy ukrižovávať ľudí. Ak sú informácie v knihe vierohodné (neviem to posúdiť, lebo som ju nečítal), potom by také radovánky pestovala svätá inkvizícia. Musím to však považovať len za veľmi odvážnu hypotézu, i keď u inkvizície človeka už nič prekvapiť nemôže.

P. S. (3. apríl 2003)

Dnes som si v predajni Tesco kúpil slovenský preklad knihy spomínanej pred dvomi rokmi. Pre potreby čitateľa uvádzam úplné bibliografické údaje: Ch. Knight, R. Lomas, Druhý Mesiáš: Templári, Turínske plátno a veľké tajomstvo slobodomurárov, Remedium, Bratislava 2003. Kniha stála 248 Sk. Po prečítaní sa k nej vyjadrím podrobnejšie.

Kľúčové slová: Turinske platno, relikvia, sindonologia, historia, fotografia, negativ, datovanie, pravost, krutost, stredovek, ukrizovat, templari, pasije, pasie, muz bolesti, hypoteza, Hynek, Hajduk, Jacques de Molay, McCrone, Knight, Lomas