Anti-Behe

V kategórii Recenzie

Konečne som sa stal šťastným vlastníkom diela Darwin’s Black Box, ktoré vyšlo v českom preklade pod názvom Darwinova černá skříňka (Návrat domů, Praha 2001, 338 str.) a stálo ma až 595 Sk (kvalitné diela sú, pochopiteľne, drahé). Autor, Dr. Michael J. Behe, je profesorom biochémie na málo známej Lehigh University v Bethleheme, Pennsylvania, USA. Toto dielo sa často cituje odporcami darvinizmu ako dôkaz hrubej nepravdivosti Darwinovej teórie. Pojmom z titulu knihy chápe autor živú bunku, ktorá bola v Darwinovej dobe čímsi ako čiernou skrinkou súčasnej kybernetiky a jej „otváranie“ v posledných desaťročiach vraj ukázalo, že poskytuje argumenty v prospech toho, čo autor označuje názvom „teória účelného usporiadania podľa zámeru inteligentného činiteľa“ (str. 242). Aj keď nikde explicitne netvrdí, že jeho názory podporujú náboženskú vieru (aby neodradil skeptického čitateľa?), celé vyznenie knihy o tom jednoznačne svedčí. V záverečnej kapitole autor napríklad hovorí: „Výsledkem tohoto hromadícího se úsilí o prozkoumání buňky… je hlasité, jasné, pronikavé volání, účelné uspořádání!“ (str. 247). Na inom mieste nenápadne poznamenáva: „Vědci, kteří věří v Boha nebo existenci něčeho nad přírodou, jsou mnohem běžnější, než jak to obvykle vykreslují sdělovací prostředky… Ken Miller… je podobně jako já římský katolík.“ (str. 254)

„Kedykoľvek sa veda snaží objasniť nejakú ojedinelú historickú udalosť, starostlivé overovanie a opakovateľnosť nemožno z pochopiteľných dôvodov uplatniť.“
M. J. Behe, Darwinova černá skříňka, str. 258


 

FORMA

Kniha pozostáva z troch častí: v prvej autor stručne popisuje Darwinovu teóriu a svoju predstavu o jej nedostatkoch, v druhej analyzuje päť príkladov z biochémie, ktoré podľa jeho názoru nemožno touto teóriou vysvetliť. Tieto príklady končia takými bombastickými frázami: „Darwin vypadá stále ztracenější“ (str. 82), „Tváří v tvář takovéto složitosti, obsažené i v prostých jevech, darwinovská teorie utichá“ (str. 107), „Tváří v tvář nesmírné složitosti vezikulárního transportu je darwinovská teorie němá“ (str. 126), „Složitost celého systému odsuzuje veškerá darwinovská vysvětlení k neúspěchu. I sám Sisyfos by nás litoval.“ (str. 150) a nakoniec „Existuje-li podrobné vysvětlení produkce AMP na základě Darwinovy evoluční teorie, pak ho nikdo nezná. Jen umínění chemikové utápějí své zklamání v matematice.“ (str. 173) Trochu ma irituje taký triumfujúci a sebaistý slovník a preto ani ja nebudem veľmi starostlivo vyberať synonymá.

Druhej časti budem venovať len malú pozornosť, lebo obsahuje priveľa detailov, ktorých jediným cieľom je ohúriť čitateľa zložitosťou biochemických mechanizmov („aby člověk mohl ocenit složitost, musí ji sám zakusit“, str. 58) a tým ho presvedčiť o tom, čo sa dá zhrnúť negatívnymi tvrdeniami citovanými v predchádzajúcom odstavci. Čitateľovi namiesto toho navrhujem, aby mi uveril, že všetky popísané mechanizmy sú naozaj nesmierne zložité a dokonale koordinované, a ak mi toto uverí, nemusí druhú časť vôbec čítať.

V tretej časti sa autor pokúša ukázať, že najnovšie objavy biochémie si priamo vynucujú definitívne pochovať beznádejne zastaralý, vetchý darvinizmus a že je už najvyšší čas nahradiť tento anachronizmus autorovou pompéznou „teóriou“. Ťažisko budem preto klásť na túto tretiu časť, v ktorej sa autor pokúša zo zložitosti odhalenej modernou biochémiou („za posledných 40 rokov“ – ako do omrzenia opakuje) odvodiť dôkazy pre svoju bombastickú hypotézu. Rád by som pri tejto príležitosti poznamenal, že ani jeden z popisovaných mechanizmov „neredukovateľnej zložitosti“ neobjavil Behe, že sa Behe ani na jednom z týchto objavov ani len nepodieľal. Objavili ho tí, ktorí naďalej „veria“ Darwinovej teórii. Behe si o ich objavoch iba čosi prečítal a do svojej knihy to opísal (tým nechcem tvrdiť, že sa to nesmie, upozorňujem iba na to, že tí, ktorí tieto objavy urobili, nerobia z nich také závery ako Behe). Potvrdzuje to i fakt, že medzi zhruba 160 literárnymi odkazmi uvedenými v knihe, sa meno Behe nevyskytuje ani jediný raz!

Budem k autorovi len láskavý, ak aj nasledujúce prehrešky zarátam medzi chyby iba formálne. Kniha takých chýb obsahuje dosť, ale obmedzím sa tu len na pár z nich. Začnem pozoruhodnou autorovou predstavou o vyparovaní kvapalín:

„Teplota roztoku tak stoupá, až dosáhne bodu varu. Část se dokonce změní v páru.“ (str. 42)

V bode varu sa naozaj „občas“ stáva, že sa kvapalina vyparuje. Len som netušil, že by to mohlo prekvapovať ktoréhokoľvek profesora na Lehigh University. Predstava o vyparovaní vody autora akosi nadmerne fascinuje, pretože ju opakovane zdôrazňuje aj na str. 181, kde podrobne vysvetľuje, že aminokyseliny možno zbaviť vody iba ohriatím nad bod varu vody, ale také ohriatie – na autorovo veľké prekvapenie – aminokyseliny poškodí. Neviem, či ešte má zmysel, aby som autorovi pripomínal, že voda sa môže vyparovať pri každej teplote, nielen pri teplote varu: ináč by sme nemali nikdy dážď a teda ani život na súši, ináč by nebol možný opačný proces kondenzácie vodnej pary, ktorý sa stáva v prírode každé ráno, keď teplota vlhkého vzduchu klesne pod tzv. rosný bod. Tomuto javu sa ľudovo hovorí rosa, a tento pojem sa vyskytuje v porekadle, ktoré poznám od detstva: „Za rána, za rosy, najlepšie sa kosí.“ Nie je teda pravdou, že kvôli odstraňovaniu vody by sme museli aminokyseliny variť.

V závere knihy sa autor svojimi vývodmi dostáva až do takého extatického nadšenia, že sa prestáva ovládať a svojich „odporcov“ brutálne kritizuje. Proti kritike nemožno nič namietať, ak je oprávnená. Uvediem však príklad, kedy sa autor dopúšťa neokrôchaného podvodu, keď môjho obľúbeného (a teda mne dobre známeho) autora kritizuje za to, čo nikdy nenapísal:

„Filozof Daniel Dennett ve své nedávno vydané knize Darwin’s Dangerous Idea (Darwinova nebezpečná myšlenka) přirovnává náboženské věřící – 90 procent obyvatelstva Spojených států – k divé zvěři, kterou je třeba pozavírat do klecí, a říká, že rodičům by se mělo bránit (zřejmě pomocí nátlaku) v tom, aby své děti špatně informovali o pravdivosti evoluce, o níž je sám zcela přesvědčen. To není recept na to, jak doma zajistit klid.“ (str. 266)

90 percent obyvateľstva USA sotva znamená 90 percent géniov – skôr 90 percent hlupákov. Nech je to však ako chce, autor sa znižuje k argumentum ad numerum: pravdu má väčšina, čo je evidentne chybný úsudok (v stredoveku 100 percent obyvateľov sveta verilo, že Zem je plochá doska). Podstatnejšie je však to, že na citovaných stranách (515-516) Dennettovho originálu som taký text nenašiel. Našiel som iba tieto slová o náboženskom fundamentalizme, ktoré Behe evidentne zámerne prekrútil. Tu je môj preklad:

„Zachráňte slony! Áno, samozrejme, ale nie za každú cenu. Napríklad nie za cenu toho, že prinútime obyvateľov Afriky, aby žili tak, ako sa žilo v devätnástom storočí… Tí, ktorí si myslia, že máme uchovať panenské životné prostredie slonov za každú cenu, by mali uvažovať aj o cene, akú by sme museli zaplatiť za návrat Spojených štátov do panenských podmienok, v ktorých sa bizóny voľne pasú po prérii a medzi nimi sa hrajú antilopy. Musíme nájsť nejaký kompromis.

Mám rád Bibliu vo verzii kráľa Jakuba. Môj duch sa však odvracia od boha, o ktorom možno uvažovať, či je to On, alebo Ona, rovnako ako moje srdce zosmutnie, keď vidím leva neuroticky pobehávať sem a tam v malej klietke zoologickej záhrady. Viem, viem, lev je krásny, ale nebezpečný; ak by bol voľný, mohol by ma zabiť; bezpečnosť si vyžaduje, aby bol zavretý v klietke. Bezpečnosť si tiež vyžaduje, aby boli do klietok uzavreté aj náboženstvá – ak je to absolútne nevyhnutné. Jednoducho nemôžeme pripustiť nútenú obriezku žien, ich druhoradé postavenie v rímskokatolíckej cirkvi a mormonizme, nehovoriac už o ich postavení v islame… (str. 515)

Zachráňte baptistov! Áno, samozrejme, ale nie za každú cenu. Nie vtedy, keď to znamená tolerovať zámernú dezinformáciu detí o svete a prírode. Podľa posledného prieskumu verejnej mienky, 48 percent obyvateľov Spojených štátov v súčasnosti verí, že kniha Genezis je doslova pravdivá. A 70 percent verí, že „kreačná veda“ by sa mala vyučovať na školách paralelne s evolúciou. Niektorí pisatelia nedávno zastávali názor, že rodičia by mali mať právo zakázať výuku toho, čo si neželajú, aby sa ich deti učili. Má sa evolúcia vyučovať na školách? Má sa vyučovať aritmetika? Má sa vyučovať dejepis? Dezinformácia detí predstavuje hrozný zločin.

Deklarujeme slobodu vierovyznania, ale iba do istej miery. Ak vaše náboženstvo podporuje otrokárstvo, mrzačenie žien, vraždenie detí, alebo vypisuje cenu na hlavu Salmana Rushdieho pretože urazil vaše náboženstvo, potom má vlastnosti, ktoré nemožno rešpektovať. Ohrozuje nás všetkých… Všetci predsa žijeme spolu na jednej Zemi a musíme sa naučiť kompromisom. (str. 516)

Posolstvo je jasné: tých, ktorí sa neprispôsobia, ktorí sa nehodlajú umierniť, ktorí trvajú na zachovávaní iba tých najčistejších a najdivších sklonov svojho dedičstva, budeme musieť, hoci neradi, uzavrieť do klietok, alebo odzbrojiť, a urobíme všetky opatrenia, aby sme znemožnili šírenie mémov, za ktoré bojujú. Otroctvo je neprijateľné. Zneužívanie detí je neprijateľné. Diskriminácia je neprijateľná. Trest smrti za rúhanie proti náboženstvu (spolu s odmenami pre tých, ktorí trest vykonajú) je neprijateľný. Všetko toto je necivilizované a nezasluhuje si viac rešpektu v mene náboženskej slobody, než akékoľvek iné podnecovanie k chladnokrvnej vražde.“
(D. Dennett, Darwin’s Dangerous Idea, Penguin Books, London 1995, str. 515-517.)

Myslím si, že ak čitateľ porovná tieto citáty s tvrdeniami Beheho, uzná, že môžem smelo jeho poslednú citovanú vetu doplniť takto: „To nie je recept na to, ako doma zaistiť kľud. To je od Beheho sprostá demagógia!“ Mňa však demagógia veriacich nijak neprekvapuje – od rímskeho katolíka na základe svojich bohatých skúseností spravidla nič iné ani neočakávam.

Podobnej netaktnosti (pravdepodobne rovnako surovej) sa autor na tejže strane svojej knihy dopúšťa aj voči Dawkinsovi, ale cituje zdroj, ktorý nemám k dispozícii, takže nemôžem posúdiť, či naozaj Dawkins povedal to, čo mu do úst vkladá Behe. Môžem však citovať, aké dedukcie robí Behe z údajných tvrdení svojho úhlavného nepriateľa:

„Richard Dawkins napsal, že každý, kdo popírá evoluci, je buď ,nevzdělaný, hloupý nebo duševně chorý (či zlomyslný – ale o tom bych raději neuvažoval)‘. Od označení někoho jako zlomyslného není daleko k násilným opatřením s cílem učinit této zlomyslnosti přítrž.“ (str. 266)

Ak už tu Dawkins rovno nepovedal, že odporcov evolúcie treba zatvárať, vydedukujeme si to z jeho tvrdení – veď my na to máme právo, všakže? Použijeme na tento cieľ paradigmu kresťansky chorej mentality, opierajúcu sa o Kristovu logiku: „Každý, kto žiadostivo pozerá na ženu, už scudzoložil s ňou v srdci“ (Mt 5, 28), ktorá chybne predpokladá kauzálnu súvislosť tam, kde jej niet.

Domnievam sa, že tieto príklady môžem uzavrieť konštatovaním, že skresľovanie názorov protivníkov nesvedčí o schopnosti autora nájsť seriózne argumenty, že takým skresľovaním si Behe iba vystavil vysvedčenie svojej argumentačnej úbohosti. Treba zdôrazniť, že skresľoval úplne zbytočne: na čo mu bol tento podvod dobrý? Nemohla sa bez neho jeho argumentácia zaobísť? Budete však veriť niekomu, kto je schopný nehanebne a hrubo prekrúcať aj laikmi ľahko overiteľné výroky, aj vtedy keď bude hovoriť o odborných veciach? Prečo by ste mali?


 

OBSAH

Ak by som musel obsah diela vyjadriť pár vetami, povedal by som, že ide o snahu ukázať, že stavba živých organizmov je na biochemickej úrovni „tak neredukovateľne zložitá“, že biochemické mechanizmy týchto organizmov (a teda ani organizmy samé) nemohli vzniknúť kumuláciou postupných malých zmien, ale museli byť vopred naplánované. Odpovedi na otázku, kto bol tým plánovačom, sa autor akosi hanblivo vyhýba. Nechápem však prečo: ak dospel k názoru, že život na zemi naplánoval boh Abraháma a Izáka, či otec Ježiša Krista, mal by to smelo povedať! Prečo by sa mal ktokoľvek hanbiť za názor, ku ktorému dospel serióznym vedeckým postupom?

Začnime tým, ako autor vysvetľuje základný pojem svojej knihy:

„Výrazem nezjednodušitelně složitý chci říci, že se jedná o samostatný systém, složený z několika dobře propojených, ve vzájemné součinnosti pracujících částí, které se podílejí na základní funkci systému, přičemž odstránění kterékoliv z částí by vedlo ke skutečnému selhání systému. Nezjednodušitelně složitý systém totiž nemůže vzniknout rovnou (t. j. ustavičným vylepšováním počáteční funkce, která je však založena na stále stejném mechanismu) na základě drobných, po sobě následujících pozměnění předchozího systému, neboť jakýkoliv předchůdce nekonečně složitého systému, kterému by nějaká část chyběla, by samozřejmě nebyl funkční.“ (str. 49)

Ako mechanický príklad takého „nekonečne“ zložitého zariadenia uvádza pascu na myši, pozostávajúcu podľa neho samého len z piatich častí. Jej obrázok uvádza na str. 53, a siahodlho vysvetľuje, ako by bez čo i len jedinej časti nemohla pasca fungovať. Od zástancov darvinizmu potom požaduje, aby podrobne vysvetlili, ako mohli oveľa zložitejšie neredukovateľne zložité biochemické mechanizmy vzniknúť kumuláciou malých zmien. Potom slávnostne vyhlási, že nikto také vysvetlenie nepodal a z toho robí jediný možný záver, že také mechanizmy sú vysvetliteľné iba teóriou účelného usporiadania podľa zámeru inteligentného činiteľa (str. 242), čo je dlhý výraz, ktorým zrejme chce zakryť svoju predstavu o božej intervencii.

Ako si Behe predstavuje „vysvetlenie“

Nemusím zdôrazňovať, že táto jeho „teória“ neposkytuje nie že podrobné, ale jednoducho žiadne vysvetlenie mechanizmu vzniku čohokoľvek. Je to zarážajúce už len preto, že by si autor mohol všimnúť, že ním analyzovaný model neredukovateľne zložitého zariadenia – pascu na myši – zhotovil človek a postup, akým k svojmu dielu dospel, sa dá dosť dobre a podrobne popísať, od motívu, cez rôzne pokusy, až po súčasnú realizáciu. Ani vznik pasce nemožno považovať za vysvetlený konštatovaním „vytvoril ju človek“, pretože vysvetlenie – ak sa má považovať za vysvetlenie – musí popisovať aj to, ako pascu človek vyrobil. Aj človek je nepochybne „inteligentným činiteľom“, ale jeho produkty sa v rôznych učebniciach podrobne vysvetľujú: nikto neobíde princíp hodiniek, počítača, či televízneho prijímača holým konštatovaním, že ide o „účelné usporiadanie“, pretože aj ono malo svoju bohatú históriu, plnú pokusov a omylov. Ani televízny prijímač nevznikol zo dňa na deň v mozgu jediného človeka, ani na jeho začiatku nestál jasný cieľ prenášať na diaľku obraz a zvuk, a bez našich informácií by iná civilizácia na jeho konštrukciu v podstate nemusela nikdy prísť. Aj vznik televízneho prijímača (a celého systému prenosu signálu) predstavuje z veľkej časti kumuláciu malých náhodných objavov, ktoré neboli ani zďaleka produktom snáh nájsť kroky pre riešenie tejto konečnej úlohy. Celkom smelo vyhlasujem, že tvorca prvého elektrolytického kondenzátora, prvej indukčnej cievky, ba ani tvorca katódovej trubice, nemal ani tušenia o televízii, rovnako ako ho nemal ani Marconi!

Tvrdím teda, že dejiny vývoja (vedy a) techniky, sú dejinami náhodných objavov zariadení, pre ktoré sa zväčša až dodatočne našlo použitie, že väčšinou vznikali najprv zariadenia, až oveľa neskôr sa pre ne našla (obvykle iná) funkcia. Dejiny techniky teda oveľa viac pripomínajú darvinovskú evolúciu selekciou náhodných mutácií, než „inteligentný projekt“. Povedané biologickým jazykom, najprv vznikali štruktúry, až potom funkcie, a dnešné funkcie konkrétnych štruktúr môžu byť na hony vzdialené od ich pôvodných funkcií. Prvé rádio bolo tvorené odpormi, cievkami a kondenzátormi, ale tieto prvky sa nachádzajú ešte dodnes vo všemožných iných zariadeniach, ktoré nemajú s rádiom nič spoločné, zatiaľčo v neskorších rozhlasových prijímačoch ste našli hlavne tranzistory a dnes už jednoúčelové integrované obvody. Lenže Behe si vznik živočíšnych druhov predstavuje naopak: ako hľadanie štruktúr pre realizáciu vopred pripravenej grandióznej globálnej funkcie – konečného cieľa. Škoda len, že sa ani trochu nenamáha, aby túto svoju smelú a revolučne objavnú predstavu dokázal, pretože v opačnom prípade možno jeho úvahy plným právom označiť priliehavým Weinbergovým výrazom „mystical mumbo-jumbo“ – mystické táranie.

Práve vývoj techniky názorne ukazuje, že nemala žiaden konečný cieľ. V staroveku nikto netúžil po ofsetovom stroji na reprodukciu evanjelií, ani po počítači na výpočet „pohyblivých“ kresťanských sviatkov, či zatmení slnka. Ľudia dokonca vtedy netúžili ani po autách s klimatizáciou, po jadrových elektrárňach na pohon chladničiek a na osvetľovanie obydlí, ba dokonca ani po digitálnych fotoaparátoch na pohotové zaznamenávanie vizuálnych aspektov udalostí (ako by sa taký fotoaparát zišiel na dokumentáciu Kristovho ukrižovania, vzkriesenia a nanebovzatia!).

Nič z toho, čo dnes poznáme, nemuselo vzniknúť. Obrázky mohli dodnes maľovať maliari, technika regulácie mohla zastať pri Wattovom regulátore. Myslím si, že to isté platí pre život. Nemusel vôbec vzniknúť, rovnako ako nemuseli vzniknúť počítače. Dodnes a navždy sa mohli na zemi vyskytovať iba ťarbavé replikátory, alebo život mohol ustrnúť na etape rýb a nemusel sa nikdy dostať ďalej. Viete dokázať, že to nie je pravda?

Inými slovami, ak je naozaj pravdou, že život je dielom inteligencie (nemám ani najmenší problém prijať takú hypotézu), je toto holé tvrdenie iba zanedbateľne nepatrným zlomkom vysvetlenia života, pretože nám nič nehovorí o spôsobe, akým táto inteligencia svoje dielo vytvorila – rovnako ako nie je vysvetlením všeobecnej teórie relativity holé konštatovanie, že je produktom mozgu Alberta Einsteina. V prípade teórie relativity je jej vysvetlením až podrobný popis toho, ako svoju teóriu Albertle (tak ho familiárne nazývali) vysvetlil a zdôvodnil. Rovnako možno za prijateľné vysvetlenie vzniku (a vývoja) života pôsobením inteligencie považovať až obsažnejší popis tvorivých postupov, aké táto (nemenovaná) inteligencia pri tvorbe života použila. Uspokojiť sa holou floskulou, že ide o „účelné usporiadanie podľa zámeru inteligentného činiteľa“ by bolo príliš lacné a bezobsažné, niečo na úrovni sedliackej formulácie kréda: „boh je“.

Z tejto perspektívy je naozaj pozoruhodné, že v prípade Inteligentného Činiteľa Behe už zrazu nepožaduje podrobný popis postupu Jeho činnosti, že sa Beheho zvedavosť ako šibnutím kúzelného prútika vytráca, hoci od darvinovských popisov možnej evolúcie ešte pred chvíľou naliehavo požadoval podrobné popisy, v ktorých ho neuspokojovali hrubé náčrty možných evolučných krokov. V prípade „neinteligentného“ vývoja sa už po púhych pár rokoch jestvovania biochémie dožaduje detailných popisov – nie evolučných výkladov, ktoré podľa jeho slov „mají příchuť neurčitých květnatých popisů typických pro evoluční biologii“ (str. 77). Napríklad popis darvinovského návrhu hypotetického vysvetlenie vzniku riasiniek uzatvára takto:

„Takovýto scénař sice může znít lákavě, ale jsou v něm opominuty některé důležité podrobnosti. Na otázku, kterou si u tohoto nepřímého scénaře musíme klást, nemají mnozí evoluční biologové trpělivosti. Zní totiž: Ale jak to bylo přesně?“ (str. 75)

Aby bolo čitateľovi zrejmé, akú „presnosť“ má Behe na mysli, citujem jeho záver hodnotenia Dawkinsovho popisu možnej evolúcie obranného systému prskavca:

„Zatím můžeme říci pouze to, že evoluce v souladu s Darwinovou teorií mohla proběhnout. Teprve kdybychom mohli rozebrat veškeré podrobnosti stavby prskavcova obranného ústrojí do poslední bílkoviny a posledního enzymu a kdyby všechny tyto detaily bylo možné vysvětlit na základě Darwinovy teorie, teprve tehdy bychom s Dawkinsem mohli souhlasit.“ (str. 46)

Predchádzajúce citáty ukazujú dve veci. Predovšetkým, po takých vetách nikto nebude čakať, že autor podá dôkaz toho, že zložité mechanizmy sa nedajú vysvetliť ináč, než inteligentným zámerom, o čo by sa seriózny vedec mohol predsa aspoň pokúsiť. Mne sa nezdá, že úplným vysvetlením je deklarácia: „Nezjednodušitelně složitý systém totiž nemůže vzniknout rovnou na základě drobných, po sobě následujících pozměnění předchozího systému.“ (str. 49)

Ďalej tieto tvrdenia ukazujú, že autor kladie na darvinistov naozaj vysoké nároky, ale na seba nekladie nároky žiadne, čo je prinajmenšom netaktná asymetria. Darvinisti majú vysvetliť evolúciu „do poslednej bielkoviny“, Behemu však úplne stačí „vysvetlenie“, ktorého obsahom je „hlasité, jasné, pronikavé volání, účelné uspořádání!“ (str. 247) Už po púhych 40 rokoch by podľa jeho predstáv mala molekulárna biológia a biochémia poskytnúť úplne presný popis udalostí, ktoré sa diali miliardy rokov, či ktoré sa udiali pred miliardami rokov. Naozaj si neviem predstaviť, ako možno seriózne požadovať takúto presnosť po takej dlhej dobe. Nechápem tiež, prečo by mala byť taká presnosť nutná, prečo nestačí dokázať, že evolúcia čohokoľvek je v princípe možná. Veď kinetická teória plynov sa pri odvodení druhého zákona termodynamiky (presnejšie tzv. Boltzmannovho H-teorému) uspokojuje s aplikáciou plauzibilnej hypotézy nazývanej Stosszahlansatz a nikto nežiada dôkaz s presnosťou na molekulu. Mne to pripadá asi tak, akoby sa ma Behe pýtal na všetky detaily môjho vzniku (ako presne spermia môjho otca vnikla do vajíčka mojej matky, ako presne došlo ku kopírovaniu genetickej informácie, ako sa s presnosťou do poslednej bielkoviny a posledného enzýmu vytvárali moje pľúca, ľadviny, mozog, atď.) a ak to nebudem vedieť popísať, či dokumentovať, je jediným vysvetlením mojej existencie zrejme nejaký zázrak. Horšie je však to, že autor si uvedomuje absurdnosť takej požiadavky, ale tu ju ignoruje. Dosvedčujú to jeho slová z iného miesta knihy, ktoré som použil ako motto tohoto príspevku, lebo výstižne charakterizujú jeho „vedecké pokrytectvo“:

„Kdykoli se věda snaží objasnit nějakou ojedinělou historickou událost, pečlivé prověřování a opakovatelnost z pochopitelných důvodů nelze uplatnit… Věda nikdy nebude moci sledovat kometu, která se před mnoha milióny údajně zrazila se zemí.“ (str. 258)

Behe je teda celkom spokojný s predstavou, že o takej triviálne jednoduchej udalosti, akou je pohyb kométy, nebude veda nikdy nič vedieť, ale keď ide o živé organizmy, stáva sa z neho naraz puntičkár, potrpiaci si na každú molekulu. Akoby nevedel, že vznik života, vznik bičíkov, mechanizmu zrážania krvi, vezikulárneho transportu, tvorby protilátok, etc. predstavujú akurát také ojedinelé historické udalosti, o detailoch ktorých sotva budeme kedykoľvek vedieť veľa (navyše sú podstatne komplikovanejšie než mechanický pohyb kométy). Niečo zistiť môžeme, niečo si môžeme domyslieť, môžeme navrhnúť rôzne hypotézy, ale to Behemu nebude stačiť.

Behe zrejme ani len netuší, že náplňou zatiaľ najspoľahlivejšej vedy – fyziky – sú iba pokusmi potvrdené hypotézy – nazývané teórie – o ktorých všetci fyzici očakávajú, že sa s ďalším vývojom budú meniť. Nemyslí si, zdá sa, ani to, že také sú nakoniec všetky prírodné vedy! Ale ak toto nevie, ak o tom nemá ani tušenia, v akom zmysle je potom vedcom? Obávam sa, že Behe nie je prírodovedec, ale nanajvýš historik, a čo je horšie, historik demagogický. Začínam už chápať, prečo si želá vysvetliť akurát vznik biochemických mechanizmov: tie si vyžadujú vysvetlenie na molekulárnej úrovni a stopy po evolúcii chemických reakcií sotva niekto môže nájsť s úplnou presnosťou. A jemu, zdá sa, ide práve o to, aby „presný“ popis evolúcie nikto nenašiel, lebo s tým stojí a padá jeho „alternatíva“ inteligentného zámeru. Behe má o svojom postavení zjednodušenú predstavu (ako všetci veriaci v prípade dôkazu existencie boha), že on sa nemusí o nič snažiť, že jemu stačí iba čakať na lopotenie molekulárnych biológov. Ale ani to sa mu akosi nechce, lebo celá kniha ukazuje ako horúčkovito sa ponáhľa ponúknuť svoje bezobsažné „vysvetlenie“.

Už sme sa teda dozvedeli, že Beheho by uspokojilo iba vysvetlenie „do poslední bílkoviny a posledního enzymu“. Lenže to ešte nie je všetko. Ak sa niekto domnieva, že Behe prijme predstavu o tom, že veda sa k prijateľnému vysvetleniu prepracuje postupne, po krokoch – asi ako keď Galilei najprv odhalil konštantné zrýchlenie telies v gravitačnom poli, Newton potom formuloval zákon všeobecnej gravitácie a nakoniec Einstein odvodil rovnice gravitačného poľa – ten sa tragicky mýli. Biochemik Christian de Duve (ktorý si na rozdiel od Beheho nemyslí, že voda sa vyparuje až nad bodom varu) popisuje teóriu vzniku života na báze RNA, nie DNA, ktorú navrhol Thomas Cech (Nobelova cena v r. 1989 „za objav katalytických vlastností RNA“). Vypočujme si, čo si o jeho názoroch myslí náš Behe:

„Ačkoliv učebnice se přidržují standardního výkladu, někteří lidé se hned tak s něčím nespokojí. Christian de Duve, laureát Nobelovy ceny, ve své knize nazvané Blueprint for a Cell (Program pro buňku) pochybuje o významu reakce kyanovodíku a amoniaku. Místo toho se domnívá, že AMP vzniká na základě „prometabolického spojení“, v rámci kterého množství drobných bílkovin prostě náhodou získá schopnost vytvořit celou řadu různých chemických látek, z nichž některé jsou meziprodukty syntézy AMP. V knize autorovu teorii ilustruje obrázek, na kterém od nápisu abiotická syntéza vedou šipky k písmenům A, B, C a D… k písmenům M, N, S, T… jediným „důkazem“ správnosti schématu je ovšem obrázek sám! Christian de Duve ani žádný jiný badatel nikdy nespojuje ona vybájená písmena s názvy skutečných chemických látek… Neexistuje žádný důkaz, že by se zmíněná písmena vyskytovala i jinde než v Duveově fantazii.“ (str. 166-167)

Aj keby som o de Duveovi nevedel nič, dal by som prednosť jeho názorom pred názormi akéhosi Beheho, pretože de Duve nepochybne nie je idiot, hrajúci sa s vybájenými písmenami a nahradzujúci dôkazy obrázkami, akého sa z neho snaží urobiť Behe, ale sa seriózne pokúša vysvetliť vznik života, zatiaľčo Behe iba vykrikuje, že život nevznikol prirodzene, ale ničím konštruktívnym sa už ďalej netrápi. Môj postoj by bol správny asi z rovnakých dôvodov, z akých by som sa viac prikláňal k Edisonovi, ktorý sa úmorne pokúšal nájsť materiál pre vlákno žiarovky, než k barbarovi, ktorý vykrikuje, že svetlo môže vzniknúť iba z ohňa zoslaného bohmi. To, že nielen Thomas Cech, ale aj de Duve je nositeľom Nobelovej ceny (z r. 1974 „za objavy týkajúce sa štrukturálnej a funkčnej organizácie bunky“) a Behe je neznámy profesor neznámej univerzity, by som pritom nepovažoval za podstatné. Ale pretože o teórii „sveta RNA“ v podaní de Duvea navyše niečo viem, dávam tým viac prednosť jeho názorom, podopretým rozumnými úvahami, pred fanatickým nadšením akéhosi Beheho, ktorého tvrdenia sa vyčerpávajú jediným výrazom: „účelné usporiadanie“.

De Duve sa snaží vysvetliť, ako by život mohol vzniknúť v princípe, a pri takých principiálnych úvahách nemá ani najmenší dôvod trápiť sa konkrétnymi reakciami konkrétnych chemikálií, pretože mu je predovšetkým jasné, že dnes nevieme spoľahlivo (a ktovie kedy, a či vôbec, budeme vedieť) aké bolo chemické zloženie atmosféry a oceánov ranej Zeme. Vie, že treba vysvetliť ako vôbec mohol život vzniknúť kdekoľvek a za akýchkoľvek rozumných podmienok. De Duve je totiž vedec, nie fanatik. Vedec hľadá vysvetlenie, fanatik potvrdenie svojich apriórnych názorov. Vedec hľadá vysvetlenie všeobecné, fanatik ľpie na konkrétnych detailoch – ako každý idiot.

Ako Behe nechápe analógiu

Popularizátor darvinizmu – nebojím sa povedať, že geniálny – menom Richard Dawkins, napísal o evolučnej teórii niekoľko kníh. V každej z nich vysvetľuje rôzne aspekty evolúcie pomocou rôznych a veľmi originálnych analógií, zrejme preto, lebo vie, že analógia je výborný nástroj vysvetľovania – nie však dôkazu! Do kritiky jednej z jeho vynikajúcich analógií sa pustil M. Behe a dokázal tým, že ani len analógiu tento „geniálny“ znovuobjaviteľ „účelného zámeru“ nie je schopný pochopiť. Nie div, že sa potom pýtam, čo dokáže pochopiť a načo sa pri toľkej nechápavosti púšťa do kritiky názorov, ktorým nerozumie ani vtedy, keď sú podané tak, že by ich mal pochopiť hádam aj negramotný?

V knihe Slepý hodinár sa Dawkins snaží vysvetliť, ako sa môže vo vývoji postupne nahromadiť súbor znakov, ktorých súčasné objavenie by malo mizivú pravdepodobnosť. Vysvetlím jeho analógiu na silne zjednodušenom príklade. Gény pripodobním písmenám, súbor všetkých génov (genóm) slovu, a do množiny slov zavediem vzdialenosť (matematicky povedané metriku) takým spôsobom, že dve slová sú od seba tým vzdialenejšie, čím viac písmenami na zodpovedajúcich miestach sa líšia. Slovo PRAVDA je teda od slova ZZZZZZ, ale aj od slova ADVARP vzdialené najviac – o 6 génov, od slova PZZZZZ o 5 génov, od slova PRAVDZ už len o jeden gén. Slová ZZZZZZ aj ZXZXCY sú od slova PRAVDA vzdialené rovnako. Ďalej predpokladám, že mutácie postihnú v každej generácii nanajvýš jeden gén (jedno písmeno). Ak predpokladám, že evolúcia začína životaschopným slovom napr. ZZZZZZ, ktoré má životaschopné potomstvo, potom ak slovo ZZZZZA zmenené mutáciou jedného génu bude životaschopnejšie, bude výskyt pôvodného ZZZZZZ „v populácii“ klesať a nového ZZZZZA rásť. Gén A na šiestom mieste bude jednoducho reprezentovať nejakú výhodu, ale gén B už nie. Preto bude mutant ZZZZZB na tom horšie a teda sa nerozšíri. Jediným poslaním tejto analógie je ukázať, že ak sú zmeny genómu dedičné, a ak k mutáciám môže dochádzať iba na jednom mieste, povedú k optimálnemu „genómu“ PRAVDA oveľa rýchlejšie, než keby sa pri každej generácii mohlo zmeniť viac génov (a zmeny by neboli dedičné). Táto analógia nie je verným obrazom reálnej evolúcie, je to iba model, na ktorom sa má táto myšlienka vysvetliť, či ilustrovať.

Musím ešte zdôrazniť, že predchádzajúca formulácia sa od Dawkinsovej líši preto, aby sa dala porovnať s tým, čo o nej tvrdí Behe. Sám Dawkins formuluje svoju myšlienku takto:

„Základní rozdíl mezi jednostupňovou a kumulativní selekci je následující. V jednostupňové selekci jsou selektované předměty vybrány jednou provždy. Na druhé straně při kumulatívni selekci… předměty jsou selektovány či tříděny v mnoha „generacích“ po sobě. Výsledek jedné generace výběru je výchozím bodem pro další generaci výběru a tak to pokračuje řadu generací.“
(R. Dawkins, Slepý hodinář, Paseka, Praha 2002, str. 56)

Ako príklad jednostupňovej selekcie potom uvádza opicu, ktorá náhodnými údermi do písacieho stroja napíše všetky Shakespearove diela. Aby nasledujúce úvahy zjednodušil, vyberá si konkrétnu vetu s 28 písmenami a počíta pravdepodobnosť jej správneho náhodného napísania. Svoj výsledok potom porovnáva s výsledkom pre kumulatívnu selekciu:

„Ve srovnání s časem, který by to trvalo opici nebo počítači, je doba trvání vesmíru zanedbatelně krátká. Na druhé straně čas, během něhož by náš úkol splnil počítač pracující s náhodnými řadami písmen, ale s pomocí kumulatívní selekce, je pro člověka lehce uchopitelný – něco mezi 11 sekundami a časem, který strávíme na obědě.“ (tamže, str. 60)

Všimnime si teraz, ako je Behe „schopný“ takú prostú analógiu nepochopiť, či skôr ako je ju ochotný prekrútiť, len aby zosmiešnil svojho protivníka. Dokonca sa nehanbí svoje nepochopenie povýšiť na „dôkaz“ proti evolúcii. Pozoruhodný je už prvý krok. Behe na dva a pol strane kritizuje Dawkinsa, ale formuláciu Dawkinsovej analógie preberá od iného autora (E. Sobera), zrejme len preto, lebo ten sa pri citovaní Dawkinsa dopustil drobného nedopatrenia, ktoré Behe zneužije:

„Skutečnost, že proces mutací a selekce má dvě části… názorně ilustruje Richard Dawkins ve své knize The Blind Watchmaker. Představte si zařízení, které funguje podobně jako zámek na heslo. Skládá se z řady vedle sebe umístěných kotoučů.“ (str. 234)

Tým celá podobnosť so zámkom na heslo u Sobera končí, Dawkins taký výraz ani nepoužíva. Čitateľovi, ktorý nemá úmysel Dawkinsove tvrdenia prekrútiť, by malo byť z uvedeného popisu jasné, že toto „zariadenie“ nič nekóduje, že autor hovorí iba o skupine písmen, ktoré sa môžu nezávisle na sebe meniť. Povedané matematickým jazykom, Behe zmenil metriku úlohy na binárnu: buď je genóm presne v cieli, alebo je od neho vždy vzdialený rovnako ďaleko. Hľaďme však, čo z tohoto náznaku vydoluje Majster demagógie M. Behe zo slávnej Lehigh University:

„Jsme žádáni, abychom na základě analogie s otáčivými kotouči dospěli k závěru, že řasinka se vyvinula krok za krokem… Tato analogie se předkladá místo skutečných důkazů, že se tyto nebo jiné složité systémy mohly vyvinout darwinovským způsobem.“ (str. 234-235)

Toto je ďalší sprostý podvod. Každému je jasné, že nikto rozumný analógiou nič nedokazuje, lebo analógiou sa iba vysvetľuje.

„Co na Dawkinsově a Soberově analogii není správné? Téměř všechno.“ (str. 235)

Sober cituje Dawkinsa, takže celá analógia má len jedného autora. Autor spomína dvoch autorov len preto, aby nejak potlačil otázku, prečo Dawkinsovu analógiu cituje podľa Sobera. Hneď sa to však dozvieme:

„Dejme tomu, že po chvíli otáčení kotouči bychom měli polovinu písmen správně… Analogie tvrdí, že tu jde o zdokonalení oproti nahodilému řeťezci písmen, která nám může nějak pomoci zámek otevřít. Kdyby však váš život závisel na otevření zámku, jehož heslo by znělo [PRAVDA] a vyzkoušeli byste kombinaci [BRAPTA], byla by to pro vás jistá cesta do hrobu.“ (str. 235)

Kvôli tomuto výsledku potreboval Behe, aby postupnosť písmen nepredstavovala analógiu súboru génov genómu, ako ju chápal Dawkins, aby metrika mala len dve hodnoty. Teraz ju už môže arogantne obrátiť proti jej autorovi:

„Sober a Dawkins musí čelit ironické skutečnosti, že kombinace na zámku představuje vysoce specifikovaný, nezjednodušitelně složitý systém, který krásně ilustruje, proč se u takovýchto systému k dané funkci nelze přibližovat postupně.“ (str. 235)

Podvod je zavŕšený: demagogická eskamotáž priniesla ovocie. Dawkinsova analógia postupných mutácií rôznych génov, ktorými sa genóm postupne približuje k výsledku, sa stala nástrojom na dôkaz nezjednodušiteľnej zložitosti zámku. Áno, zámok je čosi špecifické, lenže nie o tom hovoril Dawkins, ale ani Behe nikde nedokázal nezjednodušiteľnú zložitosť genómu. Verím, že čitateľ začína mať problémy pochopiť už aj moje vysvetľovanie – veď na dopletení čitateľa stavia Behe svoju eskamotáž s kúzelným klobúkom. Na tomto mieste však zisťuje, že zo svojho podvodu môže vyzískať ešte niečo navyše:

„Stoupenci evoluční teorie nám říkají, že evoluce není řízena cílem. Potom však, jestliže začneme u nahodilého sledu písmen, proč skončíme u [PRAVDA], a nikoli u [BRAPTA]? Kdo při otáčení kotouče rozhoduje, která písmena ponechat a proč?“ (str. 235)

Na túto otázku dal Darwin jednoduchú odpoveď (ak nezabudneme, že Dawkinsova analógia sa týka génov): rozhoduje o tom lepšie prežitie tých, ktorí majú genóm blízky k PRAVDA, nie k BRAPTA, pretože ten prvý zodpovedá lepšiemu prispôsobeniu daným životným podmienkam. Druh žijúci v iných podmienkach bude možno mať ten druhý genóm. Dospeli sme ku kurióznemu záveru: človek, ktorý nepozná odpovede ani na triviálne otázky evolučnej teórie, ju mohutne kritizuje. Za socializmu som to bežne zažíval: k vedeckým otázkam sa fundovane vyjadrovali zámočníci, tesári, krajčíri, obuvníci…

Nechajme však Beheho, nech speneným ejakulátom zavŕši svoju iróniu:

„Dawkinsův a Soberův scénář [!] ve skutečnosti není analogií přírodního výběru, nýbrž příkladem pravého opaku: inteligentního činitele, řídícího sestavování nezjednodušitelně složitého systému [?]. Tento činitel (zde Sober) má na mysli cílový výraz (kombinaci písmen na zámku) [opäť sa vraciame k podvodu!] a řídící výsledek tímto směrem, podobně jako hadač osudu usměrňuje spiritistickou tabulku. Stěží to lze považovat za pevný základ, na němž by bylo možné budovat filozofii biologie.“ (str. 235-236)

Človek žasne, keď sa nakoniec od Beheho dozvie, že reč je o filozofii, nie o analógii. A ten výraz „pevný základ“ nepochybne označuje zaklínaciu formulku „účelné usporiadanie“, o ktorom sa čitateľ do konca knihy okrem názvu nič viac nedozvie. Zostáva už len domáca úloha: ktorý dôkaz existencie boha je geniálnejší: ten od Beheho, či ten od sv. Tomáša Akvinského? Upozorňujem na pozoruhodnú zhodu medzi obomi: ani od Tomáša sa o bohu čitateľ okrem mena nič nedozvie.

Ale porovnajme Beheho tvrdenie s Dawkinsovými názormi:

„I když je tento příklad užitečný k objasnění rozdílu medzi jednostupňovou a kumulativní selekcí, je na druhé straně v některých významných ohledech zavádějící. Jedním z důvodů je fakt, že v každé generaci selektivního ,šlechtění‘ bylo ,potomstvo‘ hodnoceno podle kritéria podobnosti k vzdálenému ideálnímu cíli, čili větě. Tak to v životě nechodí. Evoluce nemá žádný dlouhodobý cíl. Žádná konečná dokonalost nemůže být kritériem pro selekci… V reálném životě jsou kritéria pro selekci vždy krátkodobá, ať už je to přežití nebo poněkud obecněji reprodukční úspěch. Zdá-li se nám pak při zpětném pohledu, že evoluce během věků pokrokově dospěla k nějakému vzdálenému cíli, je to vždy jen náhodný důsledek mnoha generací krátkodobého výběru. ,Hodinář‘, jenž je oním kumulativním přírodním výběrem, je slepý a nemá žádný dlouhodobý cíl.“ (R. Dawkins, Slepý hodinář, Paseka, Praha 2002, str. 61-62)

Dištancuje sa Dawkins dostatočne od Beheho obvinenia „tento činitel má na mysli cílový výraz (kombinaci písmen na zámku)“? Práve kvôli tomu pokračuje Dawkins na str. 62-67 inou analógiou, programom, ktorý generuje tzv. biomorfy, obrázky podobajúce sa na rôzne tvory. Odporúčam čitateľovi, aby si tieto strany prečítal, je to veľmi poučné. Biomorfy sa od práve uvedeného príkladu líšia svojou podstatou práve tým, že nehľadajú zadanú „cieľovú vetu“, ale akúkoľvek človeku zrozumiteľnú vetu. Ako by Behe kritizoval túto obmenu? Tváril by sa, že akákoľvek zrozumiteľná veta predstavuje heslo „na zámku“, že akákoľvek zrozumiteľná veta je analógiou „sestavování nezjednodušitelně složitého systému“? Prečo Behe podvádza – na to si musí čitateľ odpovedať sám. Nie je to ťažké uhádnuť.

Behe a elementárna logika

Na jednom mieste Behe odhaľuje základnú logickú chybu v svojom uvažovaní celkom jasne:

„Skutečnost, že inteligentní činitelé mohou ke svým vlastním cílům vytvářet biochemické systémy, připouštějí všichni vědci, dokonce i Richard Dawkins… Pokud Dawkins souhlasí, že biochemické systémy mohou být vytvářeny plánovitou činností a že lidé, kteří tuto činnost neviděli ani o ní nic neslyšeli, ji přesto mohou vystopovat, pak se otázka, zda je daný biochemický systém výsledkem plánovité činnosti, zjednodušuje na uvedení důkazů ve prospěch účelného uspořádání.“ (str. 216)

Behe začína tento odstavec implikáciou, že z existencie inteligentného autora vyplýva možnosť účelného usporiadania (A  B) napr. možnosť zmeny sekvencie DNA v genóme vírusu chrípky, do ktorého v Dawkinsovom myšlienkovom experimente vedec zašifroval správu, že ho uniesli nepriatelia. Nezdá sa mi, že by ktokoľvek popieral fakt, že ak inteligentný autor naozaj jestvuje, je schopný vyprodukovať inteligentné diela. Dawkins v knihe Rieka z raja uvádza oveľa pôsobivejší príklad: v súčasnosti by nebolo žiadnym principiálnym problémom zakódovať do genómu baktérie Escherichia coli, žijúcej v hrubom čreve človeka a mnohých iných živočíchov, celý Nový zákon, dokonca by nebolo problémom do jednej baktérie pridať aj všetky jestvujúce preklady tohoto posvätného textu kresťanstva.

Túto implikáciu Behe však obracia: ak v nejakom objekte nájdeme stopy účelného usporiadania, je tento objekt produktom inteligentného autora (B  A). Implikáciu A B však nemožno len tak bez dôkazu obrátiť na implikáciu B A, ako som inde ukázal. Isteže, každý, kto by v genóme baktérie našiel text Nového zákona, by oprávnene usúdil, že ide o zámerné dielo človeka. Dôkazom by tu bol akurát ten fakt, že by genóm E. coli obsahoval Nový zákon – teda evidentné dielo človeka, určené len a len človeku, ktoré nemá nič spoločné so životaschopnosťou baktérie a ktoré je baktérii naozaj úplne nanič. Lenže Behe tento príklad prenáša bezstarostne na situácie iné a tvári sa pritom, akoby boli s tou východzou presne analogické.

Lenže aj keby sme v E. coli našli rovno mechanizmy, ktoré by jej umožňovali hravo vytvoriť rezistenciu na antibiotiká, čo by nás oprávňovalo k názoru, že baktériu touto zázračnou schopnosťou niekto zámerne vybavil? V Hong Kongu som bol prekvapený, keď som po tajfúne videl, že miestni stavitelia nepoužívali na opravu fasád ako lešenia oceľové rúrky, ale tyče z bambusu, ktoré spájali viazaním bambusovým lykom. Mal som z toho usúdiť, že s bambusom mal ktosi „inteligentný zámer“ urobiť z neho materiál na stavanie lešení v Hong Kongu?

Treba zdôrazniť, že aj autorov „slávny“ príklad pasce na myši (rovnako ako Paleyho „slávny“ príklad hodiniek nájdených na pláži) je analogický Novému zákonu v genóme E. coli a že teda úloha nájsť darvinovský mechanizmus vzniku pasce je úloha groteskná, nie vážna, za akú ju autor vydáva. Chyba, ktorej sa Behe dopúšťa spočíva v tom, že on sám rozhoduje o tom, čo možno považovať za svedectvo inteligentného zámeru, bez toho, aby uviedol objektívne kritériá pre také posudzovanie. Ľudská skúsenosť s ľudskými dielami sa však nedá použiť mimo ľudských diel! Čo by nás k takému preneseniu mohlo oprávňovať? Ak to Behe robí, už od začiatku predpokladá, že diela prírody majú cieľ a preto jeho úvaha – a tým aj celá kniha! – predstavuje klasický circulus in demonstrando. Jediný „tvorivý“ akt, ktorého sa Behe dopúšťa, je použitie nového názvu: nehovorí o cieľoch, ale o funkciách:

„Abychom u něčeho, co není uměle vyrobeno, mohli dospět k závěru o existenci předem vytvořeného plánu nebo abychom u systému složeného z několika uměle vytvořených předmětů mohli konstatovat, že je výsledkem plánovité činnosti, musí mít identifikovatelnou funkci.“ (str. 209)

Pasca na myši má identifikovateľnú funkciu – pre človeka, hodinky takisto, ale je to rovnako zrejmé pre nasledujúce funkcie, ktoré Behe cituje?

„ňasinka fungovat jako motorizované pádlo…
Systém srážení krve fungovat jako silná, avšak přenosná překážka…
Funkcí vnitrobuněčného transportu je přepravovat náklad z jednoho místa na druhé…
Funkce dalších biochemických systémů, o nichž jsem zde hovořil, jsou snadno rozpoznatelné a jejich spolupracující součásti lze vyjmenovat. Protože tyto funkce kriticky závisí na složitém propojení a spolupůsobení jednotlivých částí, musíme konstatovat, že podobně jako past na myši jsou výsledkem plánovité činnosti.“ (str. 218-219)

Povedať, že riasinka fungovať ako veslo, znamená len inými slovami povedať, že bola „urobená“ nato, aby slúžila ako veslo. Usudzovať z existencie riasinky na jej konštruktéra je potom už iba holá tautológia: konštruktéra Behe predpokladal už vtedy, keď dospel k názoru, že riasinka fungovať ako veslo. Ale to je naozaj iba jeho názor. Nepredpojatý vedec môže nanajvýš povedať, že riasinka funguje ako veslo (hovorí sa tomu teleonómia), nie že tak fungovať. U pasce na myši je to ináč: tam vieme, že ju vytvoril človek nato, aby ňou mohol chytať myši, rovnako ako vytvoril hodinky nato, aby mu ukazovali čas (tomu sa zase hovorí teleológia). Prenesenie tejto úvahy na človekom nevytvorené objekty je triviálna a trápna antropomorfizácia prírody, je to len ďalší príklad verbálneho© myslenia, je to zámena teleonómie teleológiou. A na toto možno zredukovať celú slávnu „teóriu účelného usporiadania podľa zámeru inteligentného činiteľa“.

Príklad pasce na myši predstavuje zámerné demagogické skreslenie, s cieľom „dokázať“ autorovo tvrdenie. Pasca sa nemôže vyvíjať darvinovsky, pretože by si to vyžadovalo mutácie konštrukcie a tie sú u makroskopických zariadení takého typu ťažko predstaviteľné: neviem, ako by sa samovoľne mohla zväčšovať dĺžka zarážky: pridávaním molekuly po molekule? Naproti tomu mutácie genómu sú predstaviteľné celkom dobre, pretože ide o zmeny v jedinej (aj keď dlhej) molekule DNA. Tie zmeny môžu mať (aj ďalekosiahly) dopad na fenotyp – na organizmus, ktorý podľa plánu obsiahnutého v DNA vznikne. Autor sa v tejto súvislosti demagogicky pýta:

„Můžeme za těchto podmínek vyvinout z jízdního kola motocykl? Můžeme vyjít správným směrem a postupnými krůčky vyrobit pohodlnější sedlo, větší kola… [ale] jízdní kolo nemá nic, z čeho by bylo možné drobnými úpravami vyrobit nádrž na benzín… Továrna, která by vyráběla kola, by jednoduše nemohla vyrobit motocykl postupnými změnami přirozeným výběrem.“ (str. 54-55)

Možno by nemohla, možno mohla. Nemyslím si, že by malo byť nejakým grandióznym problémom vyrobiť stále úplnejšie časti nádrže, ak by to bolo treba. Ibaže uvedený príklad je demagogicky zámerne „nezjednodušiteľne odlišný“ od biologickej sústavy, v ktorej by mutácie molekuly DNA mohli byť analogické nanajvýš zmenám návodu na výrobu bicykla, nie fyzickým zmenám výrobku samotného. Zdá sa mi, že z návodu na výrobu bicykla by bolo možné ľubovoľne malými zmenami získať návod na výrobu motocykla, ale táto groteskná predstava tu nemá miesta, je pre tieto úvahy irelevantná.

Podstatnejšia nevhodnosť týchto úvah spočíva v tom, že v ich pozadí sa opäť objavuje predstava cieľa: urobiť z bicykla akurát motocykel. Taká úloha však nie je analogická „úlohe“ evolúcie. Tú možno vyjadriť otázkou, či sa bicykel môže zmeniť na čokoľvek iné, ale funkčné! Ak by som akceptoval autorovu formuláciu úlohy, mohol by som sa pýtať ešte trefnejšie: môže zo slona vzniknúť darvinovskou evolúciou škovránok, alebo dokonca baktéria? Mne sa zdá, že nemôže, ale nie z dôvodov, ktoré autor čitateľovi sugeruje: že škovránok i baktéria sú neredukovateľne zložité!

Tak sme sa dostali k obnaženiu nepochopenia základného postulátu evolučnej teórie: evolúcia nemá žiadny cieľ, evolúcia jednoducho v súčasnosti v nejakom stave skončila. Genialita Darwina spočíva práve v zistení, že jediným objektívnym kritériom „účelnosti“ je prežitie, úspech v boji o existenciu, a v tomto kritériu niet ani stopy žiadnej inteligencie. Milióny v súčasnosti jestvujúcich rastlinných a živočíšnych druhov dosvedčujú, že jestvovali miliardy evolučných trajektórií, ktorých úspešné súčasné zakončenia tieto druhy predstavujú. Až keď náhodne dosiahnutý súčasný stav označíme za „cieľ“, vzniknú nám obrovské problémy. Budeme si musieť klásť otázky, ako sa evolučná trajektória mohla do presne takého stavu, v akom ju dnes nachádzame, dostať, alebo slovami Beheho, musíme vysvetliť, ako môže z bicykla vzniknúť akurát motocykel, či v prípade riasinky musíme vysvetliť „přechodná stadia, jimiž pravděpodobně prošla, obtíže, na které mohla narazit v raných fázích své existence, možné cesty, jimiž se těmto obtížím vyhnula…“ (str. 77)
Práve predpoklad cieľa je najväčšou prekážkou pre pochopenie evolúcie, a to, že tento predpoklad vysvetlenie komplikuje, je silným argumentom proti nemu.

Na citované otázky, samozrejme, musí odpovedať ten, kto tvrdí, že ešte v dobe, keď nebolo riasinky, už ktosi jej vývoj chystal, že sa riasinka k svojmu „cieľu“ cez všemožné prekážky prebojovávala, že jej evolúcia musela riešiť vážne problémy. Lenže toto Darwin, ani jeho nasledovníci nikdy netvrdili. Evolúcia, ktorá nemá cieľ, nemá s cieľom ani problémy, má iba výsledky. Stručne povedané, evolučná teória tvrdí, že ak by niečo na neprekonateľné prekážky narazilo, dnes by sme to tu nemali. Je to také ťažké pochopiť? Evolučná odpoveď na citované Beheho otázky je jednoduchá: riasinka nenarazila na žiadne ťažkosti, ničomu sa nevyhýbala, riasinka je konečným bodom jednej z mála miliónov úspešných evolučných trajektórií. Miliardy iných (biochemických) trajektórií neboli úspešné, preto ich tu dnes nemáme. Nie všetko čo jestvuje, jestvuje preto, že by to jestvovať muselo. Ani Behe, ani ja sme sa nemuseli narodiť. Ak sme sa narodili, neznamená to, že sme sa narodiť museli, že to niekto pred miliónmi rokov naplánoval. Vie Behe dokázať, že sa o ňom vedelo hoci len pred tisíc, alebo sto rokmi?

To, ako sa možno bez zámeru dostať do „cieľa“, by mohla trochu osvetliť táto analógia. Uvažujme slepca, ktorého niekto zlomyseľný dopravil do členitého horského terénu (povedzme do Veľkej Fatry) a nechal ho tam bez pomoci. Slepec sa bude chcieť zachrániť a usúdi, že by sa mu to mohlo podariť, keby ho niekto uvidel. Uvidieť ho však možno najlepšie na vrchole. Je slepec schopný nájsť vrchol? Áno, keď pôjde stále hore. Lenže v teréne je veľa vrcholov a to, na ktorý vrchol sa dostane, bude závisieť od miesta, na ktorom ho vysadili. Ak cesta na vrchol povedie cez mnoho sediel (miest ležiacich medzi viacerými svahmi), bude vrchol, na ktorý sa dostane, závisieť aj od svahu, ktorý si pre ďalšie pokračovanie v každom sedle zvolil. Túto voľbu vykoná zrejme náhodne, pretože je slepý. Slepec sa teda nakoniec dostane na niektorý z mnohých vrcholov a odtiaľ sa môže pokúsiť dovolať sa pomoci. Ak by ho jeho nepriateľ vysadzoval opakovane na rôzne miesta, dostal by sa zrejme stále na iný vrchol. Ale aj keby ho vysadil stále na to isté miesto a terén by mal stovky sediel, tiež by sa dostal na rôzne vrcholy. Podľa môjho skromného názoru, táto analógia vysvetľuje, ako sa možno dostať do nejakého cieľa (analógia výsledku evolúcie) bez toho, že by sme mali o cieli podrobné informácie. Ak by sme sa teraz s Behem spýtali, ako mohol slepec nájsť akurát ten vrchol, na ktorý sa dostal (analógia „účelného usporiadania“), bolo by odpoveďou to, čo som už uviedol: on sa nechcel dostať na konkrétny vrchol, on sa na nejaký konkrétny vrchol pri takom postupe jednoducho musel dostať. Vidíme tiež, že pri takto formulovanej otázke sa odpoveď stáva naozaj problematickou, lebo slepec sa nemôže dostať na konkrétny vrchol, o ktorom ani nevie. V tom spočíva Beheho chybné chápanie evolúcie ako krokov na konkrétny vrchol a v tom spočíva absurdnosť jeho otázky. Na absurdné otázky však nejestvujú rozumné odpovede a zrejme preto Behe kladie akurát také otázky.

Zarytý odporca evolúcie, akým je Behe, však bude ďalej namietať, že slepec má predsa len nejaký cieľ: dostať sa na vrchol. Zmyslom tejto analógie však bolo niečo iné: ukázať, že o tom vrchole nemusí nič konkrétne vedieť. Budem však ústretový a zdeformujem analógiu kvôli tejto námietke tak, že budem uvažovať, že svahy sú posiate perníkmi takým spôsobom, že čím vyššie, tým je perníkov viac. Slepca, ktorý sa chce zachrániť, nahradím pažravým slepcom, ktorý nebude hľadať vrchol, ale perníky, a hľadaním perníkov sa len tak mimochodom dostane na vrchol. Je aj pažravosť hľadaním vrcholu? Nakoniec môžem analógiu zdeformovať až tak, že namiesto slepca vysadím do terénu zopár strojov, z ktorých každý sa po každom kroku smerom hore rozmnoží, pri každom kroku dole zahynie. Viac sa mi vymýšľať už nechce. Ak niekto nechce vidieť v tomto príklade analógiu niektorých izolovaných aspektov evolúcie, ale v oplátke a víne chce vidieť telo a krv Kristovu, čo s ním?

Zdôrazňujem ešte raz: to, čo som popísal, je iba ilustrácia toho, ako sa možno dostať do konkrétneho (nie však neredukovateľne zložitého!) cieľa bez informácií o cieli, ako sa tam možno dostať postupne a primitívnymi krokmi. Je to nakoniec zjednodušená formulácia známej úlohy hľadania maxima funkcie viacerých premenných, ktorá predstavuje jadro matematickej disciplíny s názvom teória optimalizácie. Metód hľadania týchto, tzv. lokálnych maxím (v blízkosti východzieho bodu) sú desiatky. Medzi najúčinnejšie z numerických patrí metóda Powellova a metóda Hooke-Jeevesa. Jestvuje aj zopár metód hľadania globálneho maxima (akým je napríklad Ostredok, najvyšší vrchol Veľkej Fatry), ktoré simulujú slepého hľadača, ktorý sa však správa tak, akoby videl – veď ako môže slepec nájsť najvyšší vrchol?

Keď sme už pri riasinke, poznamenajme ešte niečo. Nadšený obdiv Beheho nad jej dômyselnosťou, rovnako ako nad dômyselnosťou bičíka baktérie, sa drasticky zredukuje, ak si uvedomíme, že dnes pozorujeme nepochybne súčasnú riasinku a súčasný bičík, teda mechanizmy, ktoré na vývoj do dnešnej podoby mali rovnaký čas, za aký sa z prvotných buniek vyvinul človek aj s jeho obdivuhodným mozgom. (Ktovie, ako vyzeral bičík v dobe, keď ešte na zemi neboli cicavce.) Netreba pritom zabúdať ani na to, že životný cyklus baktérie trvá rádovo hodiny, takže za dobu, za akú do reprodukčného veku dospeje človek, môžu mutáciám podľahnúť už miliardy generácií baktérií, takže je z čoho vyberať. Pestoval a pozoroval som kedysi nálevníka Paramaecium caudatum a bol som ohromený bohatstvom jeho životných prejavov. Ale moje ohromenie sa dosť ochladilo, keď som si jedného dňa zreteľne uvedomil, že tento prvok (teda jednobunkový živočích) je evolučne rovnako starý ako ja. Preto by som sa skôr divil tomu, keby sa za takú dobu Paramaecium – či úbohý bičík – do dnešnej podoby za miliardy rokov nevyvinuli…

Isteže, treba sa pokúsiť vysvetliť, ako sa mohli „neredukovateľne zložité“ mechanizmy (nech už to znamená čokoľvek) vyvinúť v zhode so základnými postulátmi evolučnej teórie, treba sa pokúsiť vysvetliť, ako vznikol život, treba toho vysvetliť ešte neuveriteľne veľa. Vedci však o týchto úlohách vedia, a vysvetlenia hľadajú, nie sú to idioti, akých by v nich rád videl Behe. Stačí si prelistovať pár čísiel časopisu Journal of Molecular Evolution (JME), aby sme si urobili predstavu, na čom sa v súčasnosti pracuje. Ešte nie je všetkým dňom koniec, moderná biochémia jestvuje – ako by povedal súdny človek – iba 40 rokov (Behe opakovane zdôrazňuje, že tak dlho). Ale treba pritom mať realistické očakávania: nemožno predpokladať, že budeme poznať presnú históriu vývoja Krebsovho cyklu, ani to, ako došlo k inklúzii mitochondrií do buniek (Behe by zaiste požadoval aj presné dátumy a časy jednotlivých udalostí s presnosťou na sekundy). I ja osobne považujem počítačovú simuláciu samovoľného vzniku organizácie, či samovoľného vzniku spracovávania informácií, za ambiciózny projekt a pracujem na ňom. Viem preto iste lepšie než Behe, aké je to náročné. Ale fundamentalistické ultimáta nikomu pritom nepomôžu. Nasledujúca spupná deklarácia preto naozaj nie je namieste:

„Žádný z článků, které v JME za dobu jeho existence vyšly, ve skutečnosti nikdy nepřinesl podrobný popis modelu, podle kterého by na základě postupného vývoje v souladu s Darwinovou teorií mohl složitý biochemický systém vzniknout.“ (str. 188)

Ak si spomenieme, že pre pána s komickým menom Behe, „podrobný“ popis znamená popis „do poslední bílkoviny a posledního enzymu“, súdny človek taký článok nebude v dohľadnej dobe ani len očakávať. Fundamentalista Behe z toho pochopiteľne hneď robí skratkovitý záver:

„Na stránkách JME se doposud nikdo nezabýval následujícími problémy: Jak se vyvinulo reakční centrum fotosyntézy? Jak došlo k vzniku intermolekulárního transportu? Jak začala fungovat biosyntéza cholesterolu? Jak se retinal začal podílet na mechanismu vidění? Jak se vyvinula fosfoproteinová signalizační dráha? Skutečnost, že žádná z uveřejněných prací se uvedených otázek ani nedotýká, natož aby se zabývala jejich řešením, velmi přesvědčivě naznačuje, že na základě darwinizmu nelze původ složitých biochemických systémů objasnit.“ (str. 188)

Predovšetkým tu Behe opäť klame, až to nie je pekné. Tvrdenie „žádná z uveřejněných prací se uvedených otázek ani nedotýká“ je opäť sprostá lož, vypočítaná na čitateľa, ktorý by Behemu celkom ľahko uveril aj to, že JME ani nejestvuje, pretože ho nikdy v novinovom stánku nevidel. Ak si však čitateľ dá aspoň takú námahu, že si pozrie abstrakty článkov, ktoré sú dostupné na internete, dozvie sa, že sa JME zaoberá mnohými z citovaných otázok, dokonca sa mnohí autori zaoberajú aj analýzou možných mechanizmov vzniku genetického kódu.

Fundamentalistický slovník autora ma oprávňuje vysloviť túto domnienku. Ak by naraz niekto prišiel s vysvetlením toho, „jak se retinal začal podílet na mechanizmu vidění“ (str. 188), Behe by odpovedal asi takto: „No dobře, o retinalu jsme sa něco málo dovědeli, ale jak se vyvinulo reakční centrum fotosyntézy, jak došlo k vzniku intermolekulárního transportu, jak začala fungovat biosyntéza cholesterolu, ha? To už nikdo neví!“

Zo súčasného stavu poznania môže, samozrejme, ktokoľvek robiť akékoľvek závery: filozof Auguste Comte sa v r. 1835 vyjadril, že nikdy nebudeme poznať chemické zloženie hviezd, a poznali sme ho už krátko po roku 1850. Dôležitejšie je preto, či sú to závery oprávnené, pravdivé. Nasledujúce sebaisté závery bezvýznamného človeka, ktorý sám nedokázal vôbec nič, také určite nie sú:

„Prohlašuje-li teorie, že je schopna objasnit určitý jev, avšak o žádné vysvětlení se ani nepokouší, měla by být z akademické půdy vykázána.“ (str. 199)

A jej miesto by mala zrejme zaujať „teória“, ktorej celý obsah sa vyčerpáva „hlasitým, jasným, pronikavým voláním, účelné uspořádání!“ (str. 247), všakže? Aby to bolo už celkom jasné, končí ôsma kapitola týmto kategorickým vyhlásením:

„Teorie darwinovské podoby molekulární evoluce nebyla nikdy publikováná, a měla by tudíž být odsouzena k zániku.“ (str. 199)

A to hneď dnes, pretože Dr. Behe usúdil, že 40 rokov čakania bolo akurát dosť. On je predsa už na dôchodku a viac čakať nemôže!

Čo nám Behe nepovedal

Nie som dogmatik a preto netvrdím, že ten kto nejaký názor kritizuje, musí predložiť svoju alternatívu. Myslím si, že literárny kritik môže kritizovať romány, ale sám nemusí vedieť romány písať. Hudobný kritik môže postupovať podobne v prípade hudobných diel. Ale ak niekto vyhlasuje niečí názor za absurdný, očakával by som od neho aspoň nejakú neabsurdnú alternatívu. Vo vede sa chybnosť názorov obvykle dokazuje tým, že sa uvedú názory správne. Predstava o centrálnom postavení Zeme vo Vesmíre sa nekritizovala tým, že nedokáže vysvetliť striedanie dňa a noci, ale predložením novej a jednoduchšej predstavy.

Behe si z Darwinovej teórie robí doslova posmech. Považuje ju za odporujúcu všetkému možnému (hlavne jeho bohatým osobným skúsenostiam s pascami na myši a hodinkami) a preto by človek čakal, že navrhovanú alternatívu – „teóriu účelného usporiadania podľa zámeru inteligentného činiteľa“ – by mohol konkretizovať aspoň pár slovami. Ale nie, upresnenia sa od neho nedočkáte. On sa tvári, že negatívnym tvrdením, že život nevznikol pôsobením fyzikálnych a chemických príčin, ale ho má na svedomí „inteligentný činiteľ“, celá odpoveď končí, že už niet ďalej čo vysvetľovať. Treba priznať, že občas ku koncu knihy čosi v tomto smere naznačí, ale nie je toho veľa, nie je to ani príliš konštruktívne, skôr ide o konštatovania negatívne. Na jednom mieste nás napríklad poučuje:

„Důvody, proč tvůrce něco udělal nebo neudělal, v podstatě nemůžeme znát, pokud nám tvůrce konkrétně neřekne, o jaké důvody jde.“ (str. 238)

Obávam sa, že toto poučenie nám nepomôže pri identifikácii inteligentného činiteľa, ktorý je zodpovedný za život, ktorý pozorujeme tu na Zemi. Namiesto toho, aby Behe naznačil čosi konkrétne o „inteligentnom činiteľovi“, poučuje nás, že:

„Nezjednodušitelně složité biochemické systémy… nemusely vzniknout nedávno. Na základě pozorování samotných těchto systémů je docela dobře možné, že byly vytvořeny před miliardami let a že se do dnešní doby zachovaly běžnými procesy buněčného rozmnožování.“ (str. 242)

Z tejto vety neviem však ani to, ako si Behe predstavuje vznik šimpanzov. „Je docela dobře možné, že byly vytvořeny před miliardami let a že se do dnešní doby zachovaly běžnými procesy buněčného rozmnožování“? Po nezodpovedaní tejto otázky som z ďalšej poznámky už celkom zmätený:

Biologové, kteří pracují na buněčné úrovni či výše, mohou ve svém výzkumu pokračovat, aniž by účelnému uspořádání věnovali větší pozornost… protože nad buněčnou úrovní… prokázat účelné uspořádání je obtížné.“ (str. 244)

Takže evoluční biológovia môžu veselo pokračovať v aplikácii Darwinovej teórie? Veď evolučný popis divergencie napr. živočíšnych druhov nie je popisom biochemickým a teda šimpanzy by sa od makakov nemali líšiť ničím „neredukovateľne zložitým“.

Tých pár poznámok je zhruba všetko, čo nám Behe o svojej „teórii“ prezrádza. Desiatu kapitolu končí „dobrými“ radami vedcom celého sveta:

„Na rozdíl od darwinovské evoluce je teorie účelného uspořádání podla záměru inteligentního činitele pro moderní vědu nová, takže je před námi řada otázek, které je třeba zodpovědět, a množství práce, kterou je třeba vykonat.“ (str. 244)

Z týchto slov usudzujem, že Behe sa na týchto projektoch už osobne podieľať nebude (rovnako ako sa nepodieľal na projektoch, ktoré odhalili „neredukovateľnú zložitosť“ biochemických mechanizmov). Neupresňuje ani vedecký kolektív, ktorý by na túto úlohu budúcnosti bol vhodný. Mne to pripomína jeden starý vtip, v ktorom šéf výskumného ústavu karhá mladého vedeckého pracovníka: „Povedal som vám všetko: vedecký článok musí mať úvod, vlastnú stať a zakončenie; tak prečo ste ešte stále žiaden nenapísali!?“

Pokiaľ sa nemýlim, vo vede sa za teóriu označuje ucelený systém poznatkov už potvrdených experimentami, ktorý dáva predpovede, ktoré je možné ďalej potvrdzovať, alebo vyvracať. Beheho „teória“ však pozostáva z jedinej vety – takže aká je to teória?

„Tato teorie podnítí experimentální metody a nové hypotézy, které by jinak zůstaly nevyzkoušené. Jasně formulovaná teorie účelného uspořádání podla záměru inteligentního činitele bude užitečným nástrojem pro vědecký pokrok v oblasti, která již celá desetiletí skomírala.“ (str. 246)

Tým desiata kapitola, venovaná „Otázkam ohledně účelného uspořádání“ končí. Budúce, dnes ešte ani len netušené úspechy autorovej „teórie“ sú zárukou vedeckého pokroku! Takú hlbokú myšlienku som nepočul ani z úst komunistických štátnikov, a to už je čo povedať!

Cítim z týchto výsledkov hlboké sklamanie. Ja som knihu predsa čítal s nádejou, že sa dozviem, ako na Zemi vznikol život, že sa dozviem či „inteligentný činiteľ“ stvoril len jednu bunku a tú nechal napospas vývoju, či stvoril základné kmene húb, rastlín a zvierat a tie nechal napospas vývoju, alebo stvoril naraz všetko tak, ako to dnes vidíme, a na vývoj sa vykašľal. Od človeka, ktorý od kritizovanej evolučnej teórie požaduje vysvetlenie „do poslednej bielkoviny a posledného enzýmu“ by som naozaj čakal, že sa o vzniku života dozviem aspoň niečo pozitívne – nie iba to, že to nebolo tak, ako som si myslel doteraz. Chápem pôvod infantilného negativizmu, ale nečakal by som ho od vedca.

Takže ako to bolo, pán Behe? Ako vyzerala Zem pred 4, 3, 2 miliardami rokov? Navštívil našu zem „inteligentný činiteľ“? Kedy, odkiaľ, na čom? Na kozmickom korábe nazývanom UFO? Je teória „inteligentného činiteľa“ iba iným názvom pre „teóriu“ o zavlečení života z kozmu? A čo ten ufón (nepochybne inteligentný) vlastne urobil? Stvoril bunky, prvoky, či čo? Ak stvoril čokoľvek, nechal potom akýsi program bežať sám? Aký program to bol, čo bolo jeho obsahom, cieľom?

Ako a kedy sa na Zemi objavil človek? Pred 4, 3, 2 miliardami rokov, či pred 6000 rokmi? Bolo „účelné usporiadanie“ dané raz navždy, či inteligentný činiteľ bdel nad jeho plnením? Zasahoval činiteľ do „účelného usporiadania“? Vyvíjalo sa dielo inteligentného činiteľa, či nie? Ako sa objavili na Zemi druhy, ktoré na nej milióny rokov popri iných nejestvovali, akým trikom inteligentného činiteľa sa objavili po plazoch vtáky, ako sa objavili ľudia?

A kto bol nakoniec tým tajomným „činiteľom“: mimozemšťan z tej tretej galaxie naľavo od našej, boh Abraháma a Izáka, Tao, Brahma, či nebodaj Satan? Behe mi sľúbil vysvetlenie oveľa lepšie než evolučné, ale dozvedel som sa akurát to, že síce jestvuje geniálna teória, ale odpovede ešte nemá žiadne. Čo mám robiť? Hádam len nie uveriť jedinej bezobsažnej vete?


 

ZÁVER

Vznik života bez inteligentného zásahu, vznik „neredukovateľnej zložitosti“ súčastí živých organizmov bez zásahu inteligencie, ak má byť vysvetlený „do poslednej bielkoviny, do posledného enzýmu“ je problém monumentálny, grandiózny, je to hádam najväčší predstaviteľný a mysliteľný problém. Ale hádam ešte väčším problémom je vznik vedomia bez pôsobenia akejkoľvek inteligencie, čo je už naozaj posledný z veľkých problémov prírodných vied. Ale z toho vyplýva iba to, že akékoľvek problémy treba riešiť, a treba ich riešiť vedecky. Nikto, menovite nie akýsi Dr. Behe z akejsi Lehigh University, nebude predpisovať vedeckej komunite celého sveta termíny, dokedy má byť ktorý problém vyriešený. Pán Behe si môže myslieť, že 40 rokov je na vyriešenie ním formulovaného problému predlhá doba, ale jeho súkromné názory ho neoprávňujú dávať nikomu ultimáta, najmä nie ľuďom, ktorí k riešeniu vedeckých problémov pristupujú seriózne, na rozdiel od jeho hysterických výkrikov. Nikto so zbytkami súdnosti nebude tvrdiť, že ak sa za 40 rokov „do poslednej bielkoviny, do posledného enzýmu“ (str. 46) nevysvetlil vznik bakteriálneho bičíka, tak sa to už nevysvetlí ani v princípe nikdy. Hlúpe koleso, primitívnu náhradu saní, objavovali ľudia tisícročia, niektoré kultúry (americkí Indiáni) ho neobjavili vôbec. Z faktu, že sa riešenie nejakého problému nenašlo za historický okamih, nenačim robiť extatické závery, že riešenie nebude nájdené už nikdy, a že preto „riešením“ je odmietnutie riešenia a prijatie neriešenia – mystického, bližšie už nevysvetliteľného „inteligentného zámeru“.

Snažil som sa ukázať, že „riešenie“ ponúkané „teóriou účelného usporiadania podľa zámeru inteligentného činiteľa“ (str. 242) nie je riešením v žiadnom zmysle. Ak so mnou nesúhlasíte, odpovedzte mi na pár triviálnych otázok: kto seriózne (nie chybným obrátením implikácie) dokázal, že to vôbec je nejaké riešenie? Kto dokázal, že je to jediné možné riešenie? Kto je autorom plánu pre spomínaný zámer? Kto dokázal existenciu tohoto autora, kto dokázal, že tento autor mal akurát taký plán a nie iný? Plamenné zvolania nepovažujem za vedecké dôkazy! Zvlášť nie po nasledujúcom kategorickom (i keď nejasnom) prehlásení:

„Zdráhání vědy přijmout závěr o účelném uspořádání podle záměru inteligentního činitele, jehož pravdivost prokázala svým dlouhým a náročným úsilím, nemá žádný ospravedlnitelný základ.“ (str. 267)

Ľutujem, ale v celej knihe som nenašiel ani náznak žiadneho „dlhého a náročného úsilia“. A nakoniec tej vete ani nerozumiem: tvrdí hádam, že veda sama sa zdráha prijať závery na ktoré prišla vlastným úsilím?

Slovutný pán Behe mohol napísať celkom zaujímavú knihu. Ale za predpokladu, že by „účelným usporiadaním“ začínala, nie končila. „Naplánováno mohlo a může být cokoli“, priznáva – ale až na str. 206. Mal takým konštatovaním začať a pokračovať dôkazom, že život je jedným z naplánovaných javov. Veď len o tom v celej knihe do úmoru hlaholí.

Zdôrazňujem však ešte raz: keď hovorím „dôkaz“, žiadam dokázať, nie sugerovať čitateľovi, ako je prirodzený vznik čohosi nepredstaviteľný. My ľudia si nevieme predstaviť ani kolaps čiernej diery so spomaľovaním času, vieme ho iba matematicky formulovať, nevieme si predstaviť vlnovo-korpuskulárny dualizmus fotónov, vieme ho iba neumelo popísať. Naša neschopnosť niečo si predstaviť nie je žiadnym argumentom v prospech ničoho. Netreba nikdy zabúdať na to, že sme objavili už veľa vecí, ktoré sme si predtým nevedeli ani len predstaviť. S proroctvami typu „nikdy nebudeme vedieť“ treba zachádzať veľmi striedmo – ja by som radil nepoužívať ich nikdy! Ušetríme si sklamanie a hanbu.

Celkom na záver poznamenám, že na začiatku knihy si autor dal námahu, aby čitateľovi objasnil „kalvinizmus“, čo má byť podľa neho spôsob uvažovania v kreslenom seriáli „Kalvín a Hobbes“. Aby mu čitateľ naozaj v tejto „dôležitej“ veci porozumel, zverejnil v knihe aj jeden diel seriálu – pri neprítomnosti dôkazov, ktoré som práve spomínal, je to naozaj starostlivosť až dojímavá. Ale čujme, čo svojou snahou chcel demonštrovať:

„Malý chlapec jako Kalvín si snadno představí, že skříňka dokáže létat jako letadlo (nebo něco podobného), protože vůbec neví, jak letadlo funguje. Svým způsobem mají i dospělí vědci sklony uvěřit svým toužebným přáním podobně jako malí chlapci, jakým je Kalvín.“ (str. 32)

Nemusím zdôrazňovať, že tu ide o ironický výsmech darvinistov. Keď má autor tak rád iróniu, obrátim tento výrok proti nemu: „Malý chlapec ako Behe si ľahko predstaví, že ,účelné usporiadanie podľa zámeru inteligentného činiteľa‘ dokáže vysvetliť všetko, pretože vôbec nevie, ako ,inteligentný činiteľ‘ pracuje. Dobrú noc vám, deti!“

Recenzia ešte nemá konečnú formu.

Kľúčové slová: Darwin, Darwinova teoria, Behe, neredukovatelna zlozitost, irreducible complexity, biochemia, molekularna evolucia, evolucna, mutacia, mutacie, variabilita, selekcia, dedicnost, prezitie, mikroevolucia, makroevolucia, kreacionizmus, boh, ucelne usporiadanie, inteligentny zamer, cinitel