Niekto to už raz musí povedať jasne, zreteľne a nahlas: nie sme si rovní! Falošná romantická predstava o rovnosti ľudí narobila už veľa škody a treba sa s ňou už konečne raz vyrovnať. O rovnosti budeme môcť hovoriť až vtedy, keď nám bude jasné v akom zmysle a rozsahu a z akého hľadiska sú ľudia odlišní. Až keď pochopíme podstatu odlišnosti, budeme môcť hľadať aj to, čo majú rôzni ľudia spoločné, budeme môcť hovoriť o rovnosti.

Jazyková poznámka: Pojem rovný sa v našej pseudokultúre zúžil – následkom všeobecného úpadku jazyka – na význam rovný v právach. Na označenie tohoto posledného významu je však vhodnejšie jednoznačné slovo rovnoprávny. Upresním preto význam slov, ktoré budem v ďalšom používať, aby nedochádzalo k zbytočným nedorozumeniam. Ak by sa do konkurzu na miesto univerzitného profesora fyziky prihlásil uchádzač síce vzdelaný, ale s nedostatočným počtom publikácií, ktorý nevychoval dostatočný počet ľudí s titulom PhD., komisia by rozhodla, že je menej vhodný na túto funkciu než úspešný uchádzač, že má pre školu menšiu cenu. Slovenský jazyk na jeho označenie pripúšťa použiť výraz „nie rovný“ ostatným, lebo „nemá rovnakú hodnotu, cenu, platnosť, rovnaký význam“ pre danú funkciu než ostatní (4. význam slova rovný podľa Krátkeho slovníka slovenského jazyka).

Ten istý uchádzač však môže byť veľmi vhodný na miesto docenta fyziky: bude rovnako dobrý, ba možno lepší než ostatní docenti, bude im teda prinajmenšom rovný: bude mať „rovnakú hodnotu, cenu, platnosť, rovnaký význam“ ako ostatní.

Tento uchádzač však má rovnaké právo zúčastniť sa konkurzu na miesto profesora ako všetci uchádzači, má aj rovnaké ľudské práva ako všetci plnoprávni občania – je im rovnoprávny. Odsúdený vrah však s ním rovnoprávny nebude: ten nebude mať právo na slobodný pohyb, možno ani daktoré iné práva…

Uviedol som teda príklad, kedy nerovnakosť v určitých vlastnostiach implikuje nerovnosť ľudí voči týmto vlastnostiam. Táto nerovnosť však neimplikuje nerovnosť v iných vlastnostiach, najmä nie nerovnosť v právach – neimplikuje nerovnoprávnosť. Stručne povedané: ľudia si síce nie sú vo všetkom rovní, ale majú rovnaké práva.

harlequin ichthyosis

Keď som po prvý raz v svojom živote videl film Titanic, zarazila ma samozrejmosť s akou všetci cestujúci na palube „chápali“, že do záchranných člnov bolo treba prednostne umiestniť ženy a deti a ako boli sťa zločinci zobrazení muži, ktorí sa toto „spravodlivé“ rozhodnutie pokúšali obísť. Zdá sa mi, že ich nakoniec utopili. Skúsme začať úvahy o nerovnosti analýzou práve tohoto príkladu.

Je úplne jasné, že keby sa lodi nič nebolo stalo, nebolo by treba riešiť etický problém, kto má prednostné právo zachrániť sa. Otázky etiky sa objavujú až vtedy, ak sa vyskytnú nejaké obmedzenia, ak sa život jedného človeka má obetovať na záchranu života druhého. Na toto netreba zabúdať a z toho vyplýva moja prvá rada: treba sa snažiť v prvom rade zamedziť situáciám, kedy treba také ťažké rozhodnutia robiť. Pripadá mi komické, keď sa formulujú zákony o nakladaní s vojnovými zajatcami, keď sa počas bezhlavého masového vyvražďovania celých národov niekto zaoberá takým detailom. Treba predchádzať vojnám, nie rozpitvávať, čo možno a čo nemožno robiť so zajatcami. Stručne povedané, treba sa snažiť o lepší svet, aby moralizovanie nebolo potrebné. Moralizovanie je prejavom toho, že v spoločnosti jestvujú problémy – či už spôsobené prírodou (zemetrasenia, povodne), alebo ľudským šialenstvom (lúpežné vraždy, únosy, vojny).

Každý teoretický fyzik dobre vie, že podstatné vlastnosti fyzikálnej teórie sa najlepšie a najľahšie poznajú v krajných situáciách. Tie situácie môžu byť neuskutočniteľné, ale ich analýza nám pomôže odhaliť podstatu. Preto sa aj ja k problémom etiky budem vyjadrovať na jednom možno umelom, ale predsa nie celkom nereálnom príklade. Predpokladajme, že z akýchsi dôvodov treba rozhodnúť o živote (a smrti) jedného z dvoch ľudí: záchranné člny Titanicu sú plné, zostalo jediné voľné miesto a kandidáti sú dvaja. Keďže by prostoduchí hneď začali odbiehať od problému poukazom, že dvaja si možnú sadnúť na jedno miesto a podobnými irelevantnými námietkami (tak sa napríklad argumentuje proti rozumnému tvrdeniu, že Zem neuživí neohraničený počet ľudí: vymýšľajú sa riasy, zavlažovanie púští), budem predpokladať, že je nutné zabiť - áno doslova zabiť – jedného z dvoch rovnako nevinných ľudí. A kladiem otázku: podľa čoho nešťastnú obeť vyberieme, alebo ktorého šťastlivca ponecháme nažive. Nesnažte sa, prosím, obísť túto dilemu výhovorkami, že sa to nestáva: v koncentračných táboroch Nemecka i Ruska sa to stávalo dosť často, mnohokrát len pre zábavu nejakého kápa. Dúfam, že uznáte, že zachrániť jeden život je lepšie než nezachrániť žiaden, takže budeme nútení nájsť nejaké kritérium, podľa ktorého ako-tak spravodlivo rozhodneme, kto zomrie a kto prežije. Nepokúšajte sa za spravodlivú voľbu označiť výsledok hodu mincou – to je krajná sprostosť. Je vám dúfam jasné, že som vytvoril modelovú situáciu, v ktorej nám apel na to, že sme si všetci rovní, nepomôže. Ten nás môže priviesť len k tomu, že zahynú obaja, pretože ten, kto nás pred takú dilemu postavil, nemá čas ani chuť čakať do nekonečna na naše rozhodnutie, ako sa ani Titanic nepotápal večne, aby doprial pasažierom čas na vyriešenie podobných morálnych problémov.

Ja si myslím, že väčšie právo na záchranu života v tejto špecifickej situácii majú ľudia, ktorí sú v istom zmysle pre spoločnosť cennejší. Dali by ste prednosť 80-ročnému negramotnému pastierovi oviec, pred 40-ročným geniálnym lekárom, vedcom, hudobným skladateľom? Možno z trucu poviete áno, ale potom nečítajte ďalej: nenamáhal som sa s písaním kvôli idiotom. Zachraňovali by ste život niekomu, kto o rok aj tak umrie a poslali na smrť mladého a zdravého človeka? Uvedomujete si o čom teraz hovorím? Hovorím o hodnote, cene ľudí. Ale nehovorím o cene v kontexte všeobecných ľudských práv, ale len v krajnej situácii, keď musíme jedného z dvoch (či viacerých) obetovať kvôli istým okolnostiam, ktoré zatiaľ nie sú dôležité. Nie všetci sú pre spoločnosť rovnako hodnotní. Bez Hitlera aj Stalina by som si svet vedel celkom dobre predstaviť, bez Pasteura, či Einsteina by mi bolo smutno. Neklamte sa a priznajte aj vy, že by ste uprednostnili oboch týchto vedcov pred spomínanými katmi národov. Ale akonáhle toto priznáte, priznali ste, že nie všetci ľudia sú rovnakí, nie všetci majú rovnakú cenu, hodnotu – nie všetci sú si rovní. A prišli sme k základnej téme: cene ľudského života.

Väčšina kresťanov sa tvári, že považujú život za najvyššiu, za absolútnu hodnotu. Keď sa ocitnú v úzkych, naozaj sa vždy ukáže, že za najhodnotnejší považovali život – vždy však ten svoj, aj keby boli iba pastiermi oviec. Proti tomu však nič nemám. Základný pud, aký evolúcia zakódovala do každého živého tvora, je pud sebazáchovy a väčšina jednotlivcov každého živočíšneho druhu sa ním riadi. Ja by som to vyjadril tak, že každý je sám pre seba tým najcennejším a podľa toho aj koná, a ani toto nikomu nezazlievam. A nie o tom chcem hovoriť. Nechcem od nikoho, aby porovnával seba s niekym iným, chcem aby porovnával dvoch úplne cudzích ľudí. A tu začnem tvrdiť, že ľudský život (teda okrem vášho a môjho) nemá absolútnu hodnotu, budem tvrdiť, že žiadne absolútne hodnoty nejestvujú, že jestvujú len hodnoty relatívne, že veci, skutky, postoje sú hodnotné len v zrovnaní s inými. Nie sú takými samé osebe. Ale toto treba dobre vysvetliť.

Porovnávanie je hádam najťažšia z jednoduchých činností. Nie všetko sa dá porovnávať a ja to veľmi dobre viem. Exaktné porovnávanie je možné len u vlastností vyjadriteľných jediným číslom. Čísla možno usporiadať podľa veľkosti a je po probléme. Jedna časť problému pri porovnávaní ľudí spočíva práve v neexistencii žiadneho jednoduchého kritéria. To by však neprekážalo až tak veľmi. Podstatne väčším problémom je to, že neporovnávame ľudí, na ktorých záleží deň-dva, ale takých na ktorých bude záležať roky, či desaťročia.

Na prvý pohľad by to mohlo viesť k predstave, že prednosť by sme mali dať mladým pred starými, ale to nie je najlepší nápad. Ak nejde až o takých starých, že do roka umrú, začína byť dôležité do akej miery si môžeme byť istí tým, akí budú. Vyhliadnite si na ulici pár dvojročných detí a skúste sa uhádnuť pohľadom na ne, čo z nich bude počas ďalších 40 rokov. Pokiaľ už teraz nie sú slepé, hluché ani nijak ináč nápadné, nebudete o nich môcť nič predvídať. Trochu viac môžete uhádnuť ak budete vedieť podrobnosti o ich rodičoch, lenže deti rodičov presne nekopírujú, rodičia vývoj svojich detí iba ovplyvňujú. Iste si nemyslíte, že niekto o dvojročnom Einsteinovi, či Beethovenovi tušil, čím budú. Ešte aj 15-ročný Einstein bol len priemerným žiakom. Ak by jestvovali dvaja identickí Einsteinovia, jeden dvojročný a druhý 20-ročný, bolo by rozumné dať prednosť 20-ročnému študentovi s nápadným vedeckým talentom, pred dvojročným dieťaťom. Keby sme jedného museli zabiť, mali by sme zabiť 2-ročného Einsteina, pretože o jeho budúcnosti nikto nemohol nič vedieť, zatiaľčo budúcnosť 20-ročného už začala vyzerať sľubne. Nezabúdajte, že tu nemôžeme nič rozhodnúť s istotou, absolútne, tu sa musíme spoliehať len na to, čo je pravdepodobné. Možno z toho 2-ročného obetovaného Einsteina by sa stal fyzik, ktorý by vytvoril jednotnú teóriu poľa, zatiaľčo ten druhý by sa o dva roky dal na drogy a zanevrel navždy na fyziku, napriek svojmu talentu. A nakoniec by ho mohlo aj prejsť auto. Nikto od nás nechce a ani nemôže chcieť robiť absolútne a presné rozhodnutia.

Pozrime sa z tohoto pohľadu na prípad tehotnej ženy, ktorej lekári oznámili, že jej tehotenstvo môže mať len dva veľmi smutné výsledky: zomrie buď ona, alebo jej dieťa. Čo možno takej žene poradiť? Myslím si, že nič, pretože otázka sa týka jej života a jej predstavy o hodnote života jej budúceho dieťaťa. Iste nebude nikto popierať, že výsostné právo rozhodovať o svojom života má výlučne matka a že má právo v prospech svojho života obetovať aj život vlastného dieťaťa, lebo jej život má ceteris paribus najmenej takú hodnotu ako jej plod. Nie je amorálne prijať ani argument, že ak matka prežije, bude mať neskôr azda možnosť splodiť iné dieťa, ktoré nebude mať na jej život taký fatálny vplyv.

Pozrime sa teraz pre zmenu na prípad ženy, ktorej prenatálna diagnostika oznámila, že sa jej narodí úplne ochrnuté slabomyseľné dieťa, ktoré sa o seba nebude vedieť postarať, dožije sa nanajvýš 20 rokov a nevyhnutne umrie pomalým dusením. Nevykrúcajte sa teraz tým, že také genetické poškodenie ani nejestvuje, že keby jestvovalo nedalo by sa s istotou zistiť. Chápte to tak, akoby sa to zistiť dalo – to, čo robíme, je iba myšlienkový pokus a v ňom predpokladáme, že sa stav plodu dá úplne spoľahlivo diagnostikovať. Predpokladajme, že ide o matku, ktorá riadi vývoj očkovacej látky, chrániacej svet pred novou smrtiacou epidémiou. Porovnajte teraz osud tejto dvojice v prípade, že sa matka rozhodne plod donosiť a v prípade, že sa rozhodne pre potrat. V prvom prípade jej užitočný život skončí pôrodom. Narodí sa jej kalika, o ktorú sa bude musieť starať. Predpokladajme tiež, že ju neodovzdá do opatery žiadnej organizácii ani cudzej osobe. Ak sa bude musieť 24 hodín denne po dobu 20 rokov starať o bezvládnu kaliku, jej život nebude mať už pre nikoho nijak výnimočnú cenu. Bude mať „cenu“ len pre jej zdeformované dieťa. Matka tým rozhodnutím stratila pre spoločnosť akýkoľvek význam. A aký význam pre spoločnosť má jej dieťa? Žiadny, lebo predpokladáme, že je neschopné rozprávať, má mentálnu úroveň zvieratka a okrem holého prežívania (s výdatnou pomocou matky) ničoho už nie je schopné.

Teraz si predstavme, že sa matka rozhodla pre potrat. Po prechodnej dobe smútku a depresie (aj matka, ktorej dieťa zahynulo pri dopravnej nehode, prežíva naozaj iba konečnú mieru utrpenia) sa bude môcť vrátiť k pôvodnej práci. Nebude mať na krku balvan povinností voči kalike. No a dieťa, to sa ani nenarodí. Zle sa to hovorí naším jazykom, ale to dieťa v podstate nikdy nejestvovalo. Jestvoval len plod, ktorý sa mohol dieťaťom stať. Ale potratením plodu sme mu znemožnili stať sa človekom, a tým sme plodu znemožnili stať sa kalikou. Uškodili sme plodu? Plod nie je niekto, komu sa dá uškodiť. Uškodiť, aj pomôcť môžete iba tomu, kto vie o tom, že mu škodíte, či pomáhate, tomu kto poškodenie, či pomoc pociťuje, alebo predvída. Potratom nespôsobujete plodu ani len bolesť a ak, tak na pár sekúnd. Veď ani niet toho, komu by ste tu bolesť mohli spôsobiť. Plod je čosi ako Tomášova „bytnosť“, ktorá by hádam mohla mať existenciu, ale ktorej tú existenciu môžeme nedať ešte predtým, než by ju mohla získať.

Porovnajme teraz tieto dve riešenia. Pri prvom sme mali dve trpiace a neužitočné bytosti. Pri druhom máme jedného celého životaschopného človeka. Neodpovedajte teraz na inú otázku len na túto: je lepšie mať dvoch nešťastníkov s obrovskými problémami, než jedného človeka bez problémov? Keď kresťania tak radi hovoria o „množstve“ zla vo svete, v ktorom prípade bude toho zla viac? Isteže v prvom. Ja považujem ľudské nešťastie za zlo a v tom prvom prípade budeme mať dvoch nešťastných ľudí, budeme mať vo svete viac zla. Budúca matka má právo porodiť svoje ťažko postihnuté dieťa a do smrti sa oň starať, má právo zahodiť svoju kariéru, má právo zmeniť celý svoj budúci život. Má však aj právo rozhodnúť sa pre druhú alternatívu: nikto jej nemá právo prikázať, aby sa vzdala doterajšieho spôsobu života, aby akceptovala strastiplnejší život než aký čaká ostatné matky, aby život svojho dieťaťa považovala za najvyššiu mysliteľnú hodnotu, za cennejší než životy ľudí v prospech ktorých doteraz pracovala. Nikto jej nemá právo túto možnosť odmietnuť – ale zákaz potratov by jej práve toto zakázal, pretože ten sa opiera o pochybnú myšlienku, že plod má vždy väčšiu hodnotu než akokoľvek postihnutý život jeho matky.

Dosť veľa som doposiaľ hovoril o nerovnosti ľudí a čitateľ by z toho mohol nadobudnúť dojem, že tu hlásam akúsi diskrimináciu, akési elitárstvo – napriek jazykovej poznámke v úvode. Ale to by bolo nedorozumenie: hovorím tu o nerovnosti ako o empirickom fakte, nie o rovnosti ako práve. Ľudia si nie sú rovní, ľudia sú iba rovnoprávni v rozsahu, na akom sa dohodli. Najvšeobecnejšiu dohodu predstavuje Všeobecná deklarácia ľudských práv (v ďalšom len Deklarácia), ktorú však v r. 1948 nepodpísalo osem krajín, medzi nimi Československo, Juhoafrická Únia, Saudská Arábia – čo mimochodom dokladá, že ani tieto základné práva nie sú dané bohom, ale sú len výsledkom spoločenskej dohody.

Táto deklarácia pri vymenúvaní práv síce opakovane hovorí, že dané právo má každý (napr. právo voliť, uzavrieť manželstvo, právo na prácu) aj keď napr. deti nie sú subjektami takého práva. Preto výraz „každý“ nemá v tejto Deklarácii význam „každý človek“. V závere (Článok 29, 2) sa nakoniec explicitne pripúšťajú výnimky z týchto práv:

„Vo výkone svojich práv a v užívaní svojich slobôd je každý podrobený iba takým obmedzeniam, ktoré stanoví zákon a ktoré slúžia výhradne k zabezpečeniu náležitého, uznávania a zachovávania práv a slobôd iných, ako aj k uspokojeniu spravodlivých požiadaviek mravnosti, verejného poriadku a obecného blaha v demokratickej spoločnosti.“

Tento záverečný článok sa dá interpretovať dvojako. Predovšetkým tak, že práva jedného nesmú porušovať práva druhého. Ďalej sa zdá, že všetky ostatné výnimky (väznenie, trest smrti, potraty, práva neprístupné neplnoletým) sú zrejme zhrnuté do frázy „spravodlivé požiadavky mravnosti, verejného poriadku a obecného blaha“. Škoda, že tento zvrat nie je bližšie vysvetlený. Podľa môjho názoru plod nie je subjektom práva na život podobne, ako neplnoletý nie je subjektom volebného práva – lebo sme sa tak dohodli.

Ako to už u práva býva, zákonom uznané právo síce zakazuje druhým porušovať moje práva, ale neprikazuje mi, aby som sa svojich práv z vlastnej vôle vzdal kvôli iným subjektom, ani mi neukladá povinnosť zabezpečovať práva druhých. Právo na život mi nezakazuje samovraždu, ani mi neprikazuje, aby som z ohňa vyťahoval horiaceho, ani z vody topiaceho. Môžem tým nešťastníkom pomôcť a môžeme pritom prísť o život obaja. Z mojich doterajších úvah plynie len také triviálne poučenie, že ak nepomôžem horiacemu, či topiacemu v situácii, kedy by som sám riskoval svoj život, žiadnu povinnosť som neporušil, ničie právo som nepoprel. Nemusím sa ani vyhovárať, že som to neriskoval preto, lebo považujem svoj život za hodnotnejší. Keď sa stretnú práva dvoch ľudí tak, že sa nemôžu súčasne naplniť, má právo ktokoľvek uprednostniť svoje právo, alebo tretia osoba (konzílium lekárov, parlament, celá spoločnosť) môže rozhodnúť, naplnenie čieho práva je spravodlivejšie. To však nepredstavuje diskrimináciu jedného oproti druhému, rovnako ako rozhodnutie matky pre potrat nediskriminuje plod.

Nakoniec ešte jedna poznámka. Článok 1 hovorí:

Všetci ľudia sa rodia slobodní a sebe rovní, čo sa týka ich dôstojnosti a práv. Sú obdarení rozumom a majú navzájom jednať v bratskom duchu.

Tvrdenie, že človek sa stáva človekom už pri počatí by sa v tomto článku malo odraziť tvrdením „ľudia sa počínajú slobodní a sebe rovní…“ Myslím, že aj toto ilustruje absurdnosti, k akým vedie predstava o vzniku človeka už pri oplodnení vajíčka.

Čo Boh spojil, človek nerozlučuj!

siamské dvojčatáDňa 15. 9. 2007 oddelili lekári v Bratislave siamské dvojčatá. Operácia sa uskutočnila päť mesiacov po ich narodení. Od narodenia boli dvojčatá v nemocnici, takže k nákladom na samotný chirurgický výkon treba prirátať aj náklady na ich ošetrovanie po celú túto dobu, ako aj na ďalšiu niekoľkomesačnú pooperačnú starostlivosť. Matka sa priznala, že po tom, čo sa dozvedela, že dva jej plody sú zrastené, uvažovala o potrate. Nakoniec sa však rozhodla pre pôrod a toto jej rozhodnutie údajne akosi nejasne súviselo s jej vierou v Boha: „Ja som sa dosť polepšila v svojej viere v Boha. Na začiatku to tak nebolo a teraz možno sa aj hanbím za to, že som niekedy na začiatku rozmýšľala o potrate, a som šťastná, že som tam nešla a dala tak im šancu…“ (Maja Müllerová, 17. 9. 2007).

Za starostlivosť o dvojčatá, za ich chirurgické oddelenie a ďalšie ošetrovanie, bude musieť poisťovňa zaplatiť nemalé peniaze. Tieto peniaze predstavujú doslova cenu za akú sa vykonáva pokus o ich udržanie pri živote a poisťovňa sa iste nebude hanbiť túto cenu presne vyčísliť. Ak deti prežijú, bude ich život o túto čiastku drahší/cennejší než život detí, ktoré žiadnu takú starostlivosť nepotrebovali. Ak neprežijú, budú to podaromnici minuté peniaze. Ak by boli možnosti poisťovne fixné, je každý výdavok na jedného chorého odopretím výdavku na druhého. V takom prípade je priznanie práva jednému vždy odmietnutím práva druhému; vždy riešime – obrazne povedané – otázku, koho z viacerých kandidátov posadiť na posledné voľné miesto záchranného člnu Titanicu.

Podľa môjho laického odhadu najmenej jedno dieťa (to, nad ktorým od počiatku visí hrozba ťažko zvládnuteľnej nozokomiálnej infekcie) operáciu neprežije (veľmi by som sa, samozrejme, potešil, keby som sa mýlil). A o kvalite života preživšieho si hádam nikto nerobí ilúzie. Preto si nemyslím, že rozhodnutie porodiť, či neporodiť také problémové deti, je vecou rozhodnutia iba matky – mali by sa o ňom vyjadrovať aj druhí. V diskusii na SME to jeden diskutujúci vyjadril dosť brutálne:

„Zrazu má poisťovňa zbytočné milióny na tak drahú, náročnú operáciu s absolútne neistým výsledkom? Alebo išlo len o vytvorenie drahého inštruktážneho videa pre medikov? Za tie peniaze sa určite dalo veľmi konkrétne a s oveľa istejším výsledkom pomôcť desiatkam, možno aj stovkám detí. Oficiálne nie sú peniaze ani na odber krvi na obvode, na plombu u zubára koncom mesiaca, odsúvajú sa plánované operácie a zrazu sa objavia voľné milióny, voľné odborné kapacity.“

Ale niečo pravdy v jeho vyjadrení je.

Keďže sa aj matka, aj lekári, akoby mimochodom dovolávali boha, cítim aj ja potrebu vyjadriť sa k bohu v tomto špecifickom prípade. Veľa razy som počul na adresu vedcov obvinenia z pýchy, obvykle v súvislosti s genetickým inžinierstvom. Veriaci vytýkajú vedcom, že „sa hrajú na boha“. Oddeľovanie siamských dvojčiat ich už k takej výčitke nevedie, hoci by práve ono malo. Pripomínam im preto Kristove slová: „už nie sú [manželia] dve telá, ale jedno. Čo teda Boh spojil, človek nerozlučuj.“ (Mt 19,6) Je chybné aplikovať tento citát na siamské dvojčatá? Veď tie sú v oveľa hlbšom význame jedno telo než manželia – a niet ani najmenších pochybností o tom, Kto ich takto spojil. Keď teda niektoré z dvojčiat nakoniec predsa len umrie, nebude to spravodlivý trest za pýchu rodičov a lekárov, ktorí sa pokúšali postaviť sa proti Jeho rozhodnutiu – rozhodnutiu Najmocnejšieho?

Poznámka: Marek Müller zomrel 4. 10. 2007. Príčinou jeho úmrtia „bolo zlyhanie pečene, obličiek a mozgu. Infekcia rezistentnými nozokomiálnymi kmeňmi spolu s poškodením viacerých orgánových systémov pred operáciou (dýchací systém, vrodená vývojová chyba srdca, vrodené vývojové chyby hrudníka a chrbtice, ťažká vrodená vývojová chyba zažívacieho traktu, poškodenie obličiek a pečene) nedovolili zvrátiť priebeh ochorenia napriek kontinuálnej komplexnej resuscitačnej starostlivosti. Vytvorený časový priestor (takmer 3 týždne) Marekov organizmus nedokázal využiť na naštartovanie regeneračných a hojacich procesov.“

S úvahami o potratoch je spojený ešte jeden logický problém: metafyzicky sa oddeľuje človek a život. Pripadá mi to tak, akoby si niektorí ľudia predstavovali (viem, že si to nepredstavujú, ale tak ich správanie vyzerá), že život je čosi, čo človek vlastní, bez čoho by v princípe aj mohol jestvovať. Ono to však tak nie je. Človek bez života nie je človekom. Život je súčasťou človeka, nie jeho vlastnosťou, či imaním. To iba náš jazyk nám umožňuje hovoriť, že „človek má právo na život“. Pokiaľ toto hovoríme o (už narodenom) človeku, je to chyba neškodná. Hovorí sa tu iba inými slovami to, že žijúceho človeka neslobodno zabiť. Keď sa však táto fráza aplikuje na plod (fétus), vzniká tu logická chyba. Plod nie je človekom v takom istom zmysle, ako človek po pôrode. Ten po pôrode je už nezávislý na krvnom obehu matky, dýcha už svojimi pľúcami, nie placentou. Na plod nemožno len tak automaticky preniesť tvrdenie o práve na život. Ak sa parlament krajiny dohodne na formulácii, že „plod má právo na život“, bude to ekvivalentné tvrdeniu, že plod neslobodno potratiť. Potom nebude o čom diskutovať. Ale z výroku „človek má právo na život“ nemožno dedukovať to isté právo pre plod, pretože ten výrok sa vzťahuje na človeka už narodeného.

Súčasná diskusia o potratoch robí teda chybu typickú pre verbálne© myslenie. Jedným pojmom „človek“ sa pri nej označuje aj človek po pôrode, aj plod. Zo zákonov chrániacich človeka sa potom dedukuje, že tieto zákony chránia aj plod, čo nie je pravda. Viem, že medzi plodom a práve narodeným dieťaťom jestvuje priama kontinuita, ale je tu aj dramatický okamih pôrodu, počas ktorého sa plod stáva novorodencom, oddelí sa od matky a stáva sa samostatným jednotlivcom. Opakujem, že sa spoločnosť môže dohodnúť na tom, že plody sa nesmú len tak prenič-zanič zabiť, ale táto dohoda bude novou dohodou. Nemožno ju však zdôvodňovať tým, že je už obsiahnutá v dohode o ochrane už narodeného človeka, pretože plod sa stáva človekom až okamihom pôrodu a až od tohoto okamihu „požíva“ právnu ochranu.

Právnická poznámka: Ak je potrat naozaj vraždou, ako tvrdia nadšení aktivisti všemožných protipotratových skupín, napr. hnutia „Právo na život“, potom zákaz potratu je už obsiahnutý v súčasnom znení Trestného zákona, ktorý v § 145 zakazuje vraždu. Tento zákon nikde taxatívne nešpecifikuje aké spôsoby vraždy sú zakázané: nezdôrazňuje, že je zakázaná vražda podrezaním, zastrelením, uškrtením, použitím jedu – prečo by teda mal zdôrazňovať zákaz vraždy kyretážou? Netreba meniť zákon, stačí definovať vraždu ako usmrtenie človeka od okamihu počatia – napr. v komentári k zákonu, alebo úpravou odseku 1 § 127, kde sa dieťa definuje ako „osoba mladšia ako osemnásť rokov, ak nenadobudla plnoletosť už skôr“ (a zrušiť paragrafy 150-153). Tým by však agenda protipotratových hnutí zrejme stratila na bombastičnosti…

Zaujíma ma aj otázka, prečo § 146 zmierňuje postih za vraždu novonarodeného dieťaťa matkou len na štyri roky až osem rokov. Tento paragraf by som vynechal a stíhal aj túto vraždu rovnako ako všetky ostatné. Veď čerstvo narodené dieťa je rovnako cenné ako plod.

Lenže potom je vášnivá diskusia o tom, či je plod človekom, už celkom irelevantná. Plod je nutnou etapou vývoja bytosti, ktorej existencia skončí smrťou. Tento koniec sa môže prihodiť pred pôrodom, alebo po ňom. Náš právny poriadok zatiaľ chráni pred násilnou smrťou človeka, nie plod. Jestvuje skupina ľudí, ktorí si želajú, aby sa rovnako chránila existencia plodu. Môžu sa o to usilovať a ich snaženie môže byť aj úspešné. Nie je však logickým dôsledkom zákazu vraždy, lebo ten sa vzťahuje na ľudí už narodených.

Môj názor na otázku, kedy vzniká človek, je teda takýto. Oplodnením vajíčka začína vývoj nového tvora. Ale naozaj iba začína. Oplodnené vajíčko má plnú genetickú výbavu budúceho človeka (stavebný plán indivídua), lenže nie je zďaleka plným človekom. Nato, aby sa z neho stal človek, musí sa ešte deväť mesiacov veľmi intenzívne vyvíjať a dramaticky zmeniť. Narodiť sa môže bez rúk, či nôh, dokonca sa môže narodiť bez mozgu. Považujete plod bez mozgu za človeka? Ja nie. Domnievam sa, že treba opustiť fundamentalistický postoj a začať sa dívať na vývoj človeka ako na proces, v ktorom sa človek človekom pomaly stáva: v rôznych etapách vývoja je človekom v rôznej miere, v rôznom stupni úplnosti. Gastrula je človekom iba „v princípe“ – väčšina gastrúl sa potratí prirodzene bez toho, aby o tom matka vedela. Človek je počas intrauterinného vývoja čosi ako dom vo výstavbe: stavia sa síce podľa plánu, ale dostavať sa ani len nemusí, alebo sa nemusí postaviť presne. Novorodenec má všetko potrebné pre rast zubov a predsa nikto nepovie, že sa narodil so zubami, má všetko potrebné pre pohlavnú zrelosť a predsa nikto netvrdí, že sa deti rodia pohlavne zrelé. Má mozog a môže skončiť ako idiot. Má krv a môže umrieť na následky hemofílie. Prečo sa toto bez problémov prijíma, ale ak ide o vlastnosť „byť človekom“, niektorí by radi umelo zaviedli skok, diskontinuitu, kvalitatívnu hranicu hneď na začiatku. Akoby tvrdili, že už základy mrakodrapu sú mrakodrapom, lebo plán budovy jestvuje. Je až takým veľkým problémom prestať myslieť binárne v kategóriách „áno-nie“ (ľudovo sa tomu hovorí „čiernobiele videnie“) a zvyknúť si na predstavu, že jestvuje veľa vecí, ktoré sa s časom menia iba postupne?

Nezaškodí pristaviť sa na chvíľu ani pri otázke, prečo sa členovia spoločnosti dohodli na zákaze zabíjania ľudí. Treba predovšetkým zdôrazniť, že sa tak nedohodli všetci (niektoré prírodné národy poznali len veľmi obmedzenú úctu k cudziemu životu) a tí, čo sa dohodli, vychádzali zrejme zo snahy zabezpečiť samých seba pred vraždou. Mali pri tejto dohode na mysli svoju vlastnú ochranu. Isteže pritom mysleli aj na ochranu svojej rodiny, na ochranu svojich príbuzných a detí. Ak si to teda jasne uvedomíme, pochopíme, že motívom tejto dohody bol ohľad voči sebe, záujem o svoju existenciu a o existenciu svojich blízkych. Taký motív možno stručne a obrazne nazvať „egoistickým“.

Platí to isté vysvetlenie motívov aj pre ochranu plodu? Rozhodne nie. Jednak si svoj plod môže uchrániť každý sám a nestáva sa, že by niektorej matke proti jej vôli niekto zavraždil plod – prinajmenšom sa to nestáva často. Ochrana plodov druhých teda nemá ani najmenší náznak toho, že by mala rovnaké motívy, ako ochrana ľudí, že by motívom bol egoizmus, že by išlo o ochranu seba samého. Vyjadrím sa obrazne: zákaz vraždy zakazuje ľuďom zabíjať cudzích ľudí, zákazom potratov by spoločnosť zakázala zabíjať vlastné plody tým, ktorí by si to želali, ale nikomu inému by ich konanie neškodilo. Zakázať potrat znamená zakázať zabiť svoj plod úplne cudziemu človeku, človeku, o ktorom sa asi nikdy v živote nedozvieme, ktorý sa bez takého zabitia dostáva do preveľkých problémov a ktorý by týmto zabitím nikomu, komu by na tom mohlo záležať, neublížil. (Treba mať naozaj bujnú fantáziu, aby sme si vedeli predstaviť, že sám plod má egoistický záujem o svoju existenciu.) Má na to spoločnosť akékoľvek právo? Čím by mohlo byť také právo odôvodnené, motivované? Mne pripadá zákaz potratu analogický zákazu prestať stavať svoj vlastný dom, keď sme už vykopali základy. Zákaz vraždy je v tejto analógii čosi ako zákaz zbúrať (cudzí) už postavený dom. To druhé je značne logickejšie, než to prvé…

Nepríjemné na tomto snažení bojovníkov proti potratom je aj to, že ochranou plodu môžu výrazne obmedziť život matky a celej jej rodiny. Napríklad v prípade, ak sa matka bude nútiť, aby porodila kaliku, v prípade plodu vzniknutého v dôsledku znásilnenia…

Veľmi ma potešil denník SME z 19. júna 2003, v ktorom Daniel Forgács (člen Inštitútu pre logickú argumentáciu) uviedol (na strane 8) jasné argumenty proti tvrdeniu, že oplodnená bunka je človekom. Potešilo ma to tak veľmi preto, lebo som celou touto „potratovou argumentáciou“ už unavený a naraz som našiel len tak pohodenú formuláciu, s ktorou sa plne stotožňujem a stačí mi ju celú iba prevziať:

„Možno konštatovať, že neexistuje nijaký iný ako náboženský dôvod pre tvrdenie, že oplodnená bunka je človek. Jediný nenáboženský argument, ktorý sa v tejto veci zatiaľ objavil, je logicky hrubo nekorektný, lebo stotožňuje možnosť so skutočnosťou. Ak niekto tvrdí, že oplodnená bunka má všetky potrebné vlastnosti, aby sa stala človekom, tak zároveň tvrdí, že táto bunka zatiaľ človekom nie je. Podobne tridsaťročný človek má všetky vlastnosti potrebné pre to, aby sa o niekoľko desiatok rokov stal starcom, rozhodne ním však nie je. (Mimochodom, z tohto jednoduchého dôvodu nemá nárok na starobný dôchodok.)

Oplodnená bunka nemá, s výnimkou ľudského DNA, nijakú verifikovateľnú vlastnosť obvykle prisudzovanú človeku. Mať ľudskú DNA, zrejme nestačí na to, aby bola entita uznaná za človeka, majú ju všetky bunky ľudského tela vrátane buniek vlasov a nechtov. Jednobunkový organizmus sa od „človeka“, ako ho poznáme na základe skúsenosti, líši tak očividne, že neustála snaha vymyslieť nejakú slovnú hračku, ktorá túto skutočnosť zahmlí, je doslova trápna.

Na druhej strane, nie sú nijaké pochybnosti o tom, že takáto bunka má potenciál človekom sa stať. Osobne ma veľmi zaujal názor pani Jašurdovej (SME 14. 6.), ktorá veľmi presne pochopila moju argumentáciu, ale oponovala, že každá entita, ktorá má potenciál stať sa človekom, má právo na rovnakú ochranu ako ľudia.

Pravda je, že spoločnosť už dnes garantuje určité práva aj tvorom, ktorí ľuďmi nie sú. Nie sú však rovné ľudským právam a vyvstáva otázka, či nie je nespravodlivé dávať rovnakú váhu právu entity, ktoré má len potenciál stať sa človekom, a právu ženy, ktorá už človekom je. To však neznamená, že pre toho, kto je presvedčený, že „človek“ je definovaný vlastníctvom nesmrteľnej duše, nemôže ním byť jednobunkový organizmus.

Ale snaha o zákonný zákaz interrupcií na základe náboženskej argumentácie je úplne nelegitímna. Čo ak začnú jehovisti presadzovať zákonný zákaz transfúzií (a to sú o pravde, že človeka treba radšej nechať zomrieť, ako mu dať cudziu krv presvedčení minimálne tak pevne ako aktivistky hnutia proti interrupciám o svojej pravde)?

Európsky dôraz na oddelenie politiky a viery je odrazom niekoľkostoročných krvavých bojov zástancov rôznych náboženských doktrín. Filozof Rudolf Carnap svojho času ilustroval problém metafyziky na príklade, ktorý sa dá použiť aj pre prípad viery. Vytvoril hypotézu, podľa ktorej je podstatou sveta metafyzická entita, ktorú nazval babig. Túto teóriu sa zatiaľ nikomu nepodarilo vyvrátiť, keďže entity metafyzickej povahy sa verifikovať jednoducho nedajú.

Ak má teda niekto záujem, môže slobodne veriť aj na babig a prípadne o tom presviedčať aj ostatných. Len nech to, preboha, nedáva do zákona.“

Dúfam, že čitateľ mi uverí, že ľudskú spoločnosť tvoria ľudia, a že do nej nepatria embryá, a rozhodne už nie oplodnené vajíčka. Nikto po zjedení slepačieho vajca nepovie: „ej, ale bola tá sliepočka chutná!“ Nepovie to, napodiv, ani najtvrdší odporca potratov. Do ľudskej spoločnosti však nepochybne patria deti. Tie nemajú všetky práva dospelých: desaťročné deti nemajú právo uzatvárať manželstvo. Ale ani všetci dospelí nemajú rovnaké práva. Žiaden dospelý nemá právo vraždiť ľudí, negramotný nemá právo byť účtovníkom, oligofrenici nemajú volebné právo. V ľudskej spoločnosti sú práva vždy čímsi podmienené. Na uplatnenie práva vždy treba konkrétnu osobu a tá sa konkretizuje dátumom a miestom narodenia, identifikáciou rodičov a podobne.

Teraz sa len a len kvôli ilustrácii dopustím istej netaktnosti. Vyhlásim, že právo na život nemajú deti od okamihu počatia až do jedného roku postnatálneho veku. Jeden rok je celkom jasne definovaná hranica a v ohraničení práva na život touto hranicou je aj istá logika. Deti mladšie než rok sa smrti neboja, nič netušia, žiadne práva artikulovať nevedia, pretože nevedia ešte hovoriť a väčšina z nich nevie ani chodiť. Myslíte si, že ak by od prvého januára nasledujúcho roku vstúpil do platnosti zákon, ktorý by toto vyjadroval, začalo by sa v našej krajine vyvražďovanie nemluvniat? Že by ste si museli svoje dojča chrániť v kočíku pred ľudskými netvormi, ktorí by po ničom nestriehli, len aby vám dieťatko zabili? Nemyslím, že by ste si mysleli, že toho sa vám treba obávať. Obávať by ste sa mohli nanajvýš toho, že by niektorí rodičia kdesi v skrytosti svoje dieťatko zabili. Myslíte si, že by ich bolo veľa, že by nám bolo treba zriadiť slovenskú Tarpejskú skalu? Ani to si iste nemyslíte. A ak by sa také prípady aj stávali, myslíte si, že by ich bolo viac, než ich je dnes, keď máme trestný čin zabitia novorodenca a trestný čin vraždy bez ohľadu na vek?

Načo som túto absurdnosť vymyslel? Len nato, aby ste si uvedomili, aká absurdná je predstava, že zákonom stanovené hranice predstavujú pre páchateľov trestných činov nejaké obmedzenie. Ale aj nato, aby ste si uvedomili, aké logické je znížiť hranicu jedného roku na udalosť narodenia.

Prečo niektoré skupiny ľudí chcú vnucovať svoju predstavu o svete iným? Prečo chcú nútiť matku, aby priviedla na svet mrzáka a aby sa oň musela starať, aj keď jej taká predstava naháňa hrôzu a je ochotná urobiť všetko, aby sa jej vyhla? Prečo nie sú ochotní toto rozhodnutie prenechať na matku samu, ktorá je v tom najviac zaangažovaná? Čo ich je do iných ľudí, ktorí im samým svojim konaním nijak neškodia?

Vyjadrím sa teraz tvrdo, ale len preto, aby som prebral z letargie tých, ktorým sa zdá, že ich sa to netýka. So svojimi maternicami a ich obsahmi nech si kresťanskí odporcovia potratov robia, čo len chcú. Keď tak radi rozprávajú o pozitívnej hodnote utrpenia, ja im utrpenie naozaj prajem a prajem ich ho vrchovatou mierou – nie som predsa úzkoprso závistlivý. Z tej duše im preto želám, aby sa v každej takej dobroprajnej kresťanskej rodine narodilo aspoň jedno slepé a hluché dieťa, dieťa slabomyseľné a úplne ochrnuté, prípadne ešte aj bez rúk a bez nôh. Prajem im aj to, aby ich to dieťa prežilo, aby sa s ním museli trápiť do svojej smrti, keď už po pozitívnej hodnote utrpenia tak túžia. Prajem im, aby sa oň dennodenne starali s príkladnou láskou a prajem im, aby im dobrotivý pánboh, ktorý im také dieťa nadeliť ráčil, za túto obeť zabezpečil najväčšie mysliteľné rajské slasti. Ja im ich závidieť nebudem.

Len nech preboha nevnucujú to isté tým matkám, ktoré taký pohľad na svet nemajú, matkám, ktoré takej obete nie sú schopné, ktoré na posmrtnú kompenzáciu neveria, ktoré neveria, že už aj oplodnené vajíčko má dušu, a preto je človekom. To je všetko.

Katechizmus katolíckej cirkvi nachádza pre každú príležitosť argument v citátoch z Biblie. Preto je zvlášť pozoruhodné, že v prípade zákazu potratov sa správa odlišne:

Cirkev už od prvého storočia učila, že každý vyvolaný potrat je morálne zlo. Toto učenie sa nezmenilo. Ostáva nemenné. Priamy potrat, to znamená chcený ako cieľ alebo ako prostriedok, závažne protirečí morálnemu zákonu: „Nezabiješ zárodok potratom ani neusmrtíš novonarodené dieťa.“ 49 (KKC § 2271)

Hádajte, odkiaľ pochádza citát označený číslom 49: zo Starého zákona, či z niektorého evanjelia, alebo epištoly? Nie, pochádza z nekanonického Didaché a v poznámke pod čiarou sa uvádza: „Porovnaj aj Epistula Pseudo-Barnabae, Epistula ad Diognetum“. Naraz sú ako argumenty dobré aj spisy, ktoré neboli uznané za inšpirované bohom! Prečo Kristus na tému potratov necekol ani slovko? Tak málo vedel predpovedať budúcnosť, či tak neochvejne veril, že koniec sveta nastane už za života jeho poslucháčov, a že teda na takej banálnosti, akou je potrat, nemohlo už v takej krátkej dobe priveľmi záležať?


Príspevok ešte nie je hotový.

Kľúčové slová: rovnost, pravo, spravodlivost, spolocnost, zivot, potrat, vrazda, moralka, boh, krestanstvo, veriaci, neveriaci, katolicka cirkev