Veľká noc

V kategórii Morálka

A je tu opäť Veľká noc, najväčší sviatok kresťanov celého sveta. Jej zmysel sa zvykne vyjadrovať známym citátom: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3, 16). Táto veta je potvrdená ešte viackrát, napríklad aj takto: „[Boh] poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy“ (1Jn 4, 10). A práve vnútorný zmysel udalosti, ktorá je predmetom tohoto sviatku, je pre mňa najväčším mystériom kresťanstva, ktoré mi ešte nikto uspokojivo nevysvetlil. Píšem nasledujúce riadky v nádeji, že sa niekto ozve a na položené otázky mi konečne dá rozumnú odpoveď.

Boh je nepochybne to najmúdrejšie, čo v celom Vesmíre môžeme nájsť. Stvoril vraj človeka na svoj obraz a preto by sme čosi o bohu mohli vedieť podľa vlastností tohoto obrazu. Podľa môjho názoru sa človek božiemu rozumu najviac priblížil vo vedeckých dielach Alberta Einsteina, božiemu zmyslu pre krásu v skladbách Ludwiga van Beethovena a nakoniec božej dobrote v práci Louisa Pasteura, ktorý objavom očkovania zachránil životy miliardam ľudí.

Od božieho obrazu sa človek najviac vzdialil v hlúposti stredovekých scholastikov a inkvizítorov, v spupnosti a bohorovnosti premnohých mocnárov, v zločinnosti Stalinových gulagov a Hitlerových spaľovní ľudí, v činoch takých masových vrahov ako boli Alžbeta Bátoryová alebo Jeffrey Dahmer.

Moja prvá nechápavá otázka preto znie: kvôli čomu boh až tak miloval svet? Iste nie pre to zlé, čo je v ľuďoch. Lenže toho zlého je v nich najviac. To dobré sa vyskytuje poriedku a len u výnimočne ušľachtilých jednotlivcov. Keby som ja bol bohom, skôr by som ľudí nenávidel než miloval – áno, mám právo sa tak vyjadrovať, veď aj ja som hádam stvorený na boží obraz.

Niektorí čitatelia mi vytýkali, že ľudí posudzujem príliš paušálne, či stereotypne. Podľa zásady audietur et altera pars preto pripájam vyjadrenie talianskeho konvertitu, spisovateľa Giovanni Papiniho (1881-1956), ktorý svoj názor na ľudí vyjadril v „Modlitbe ku Kristovi“, na môj vkus síce exaltovane, ale predsa jednoznačne:

Ty, ktorý si bol medzi nami, vieš najlepšie, aký je základ našej hnusnej prirodzenosti. My nie sme nič iného ako zlátanina a miešanina, nestále a opadávajúce lístie, vrahovia seba samých, nedonosenci, ktorí sa váľajú v zle ako dojča zavinuté v zašpinených plienkach, ako ožran roztiahnutý vo svojej špine, ako prepichnutý bitkár, ležiaci vo svojej krvi, ako vredmi pokrytý človek, žijúci vo svojom hnise. Odmietli sme Ťa, lebo si bol príliš čistý pre nás; odsúdili sme Ťa na smrť, lebo Ty si bol odsúdením nášho života. (GP, str. 355)

Druhá otázka, na ktorú mi zatiaľ nikto nedal odpoveď, je táto. Prečo boh odpustil ľuďom takou prapodivnou formou, že dovolil zabiť svojho syna? Prečo boh neodpustil ľuďom hriechy tak, ako ich ľudia sami odpúšťajú iným – bez veľkých formalít a utrpenia? Boh predsa mohol hriechy odpustiť jednoducho nejakým prehlásením – kvôli väčšiemu efektu napríklad uprostred burácania hromu (ako v prípade oslovenia Jóba). Veď keď dal Mojžišovi desatoro prikázaní v podstate celkom prostým spôsobom a všeličo iné oznamoval starým Izraelitom jednoducho svojim božím slovom, vo sne, či ústami prorokov, prečo im nejako podobne neoznámil, že im odpúšťa všetky hriechy? Či hádam boh nemohol hriechy ináč odpustiť, len tak, že sa sám dal zabiť?? Je nejaký zákon, ktorému sa aj sám boh musí podriadiť? Tomu neverím. Neverím, že by ten, kto dal zákony prírode, bol sám viazaný nejakými zákonmi.

Ale neverím ani tomu, že si to akurát tak želal. Vy by ste sa za svoje nehodné deti dali ukrižovať? Aj keby ste navyše vedeli, že vás ani potom nebudú poslúchať? Boh predsa aj na kríži vedel, že ľudia rozpútajú po jeho smrti nesčíselný počet vojen, že sa budú vraždiť, upaľovať a páchať ešte hroznejšie zločiny než za starozákonných čias. Že sa jeho smrťou na kríži jednoducho nič nezmení, že to bude smrť pre väčšinu zbytočná…

Tretia otázka sa týka morálky kresťanov. Nie som kresťan, ale úprimne vyhlasujem, že jediné „zlo“ (z hľadiska kresťanskej morálky), čo som kedy urobil, bolo to, že som neuveril žiadnemu náboženstvu. V celom svojom živote som však ani nepocítil čo i len najmenšie nutkanie urobiť niekomu zle, takže ani nechápem, kde sa v ľuďoch berie všetká tá každodenne pozorovaná zloba. Keby som ja veril, keby som akceptoval tú prapodivnú zmluvu uzavretú pred mojim narodením, keby som bol hlboko presvedčený, že svojimi hriechmi urážam boha, nikdy by som nezhrešil, ani v takom zmysle v akom hriech chápe cirkev.

Pýtam sa teda, ako môže niekto úprimne veriť, že hriechom ťažko raní niekoho, kto zaň položil život a pritom ho opakovane zraňovať prakticky po celý svoj život? Nechápem ako sa môže nájsť čo i len jediný ľudský tvor, ktorý je taký bezohľadný a bezcitný, že ubližuje tomu, kto sa zaň dal zabiť nevýslovne krutým utrpením na kríži, a zomrel tam v agónii, ktorú sugestívne popísal R. W. Hynek v knihe Muž bolestí. Dá sa o tomto monštruóznom, obludnom pokrytectve povedať niečo iné‚ než to, že pýcha toho, kto tomuto verí, kto toto koná, presahuje všetky predstaviteľné medze? Dá sa o tom povedať niečo iné‚ než to, že taký veriaci si myslí, že boh sa dal zabiť výlučne len preto, aby on – veriaci – mohol neobmedzene a beztrestne hrešiť?

Myslí si teda kresťan, že je v očiach boha najdôležitejším tvorom, že až samého boha možno zabiť kvôli kresťanovmu blahu? Je toto skromná predstava? Ak áno, povedzte mi, čo ešte môže byť väčšou do neba volajúcou pýchou, než predstava, že pre stvoriteľa Vesmíru som až taký dôležitý, že sa on kvôli mne dal zabiť? Ešte by som chápal, keby ja kvôli nemu, ale on kvôli mne?! Ja si o sebe zďaleka tak veľa nemyslím. Nechcel by som ani len to, aby sa za mňa obetoval nejaký človek. Áno, až taký skromný som, na rozdiel od vás. Táto vaša predstava o vás je pravým obrazom „kresťanskej pokory“, nie opakované volanie „velebíme ťa, klaniame sa ti“, et cetera, ad nauseam. [Váš exemplárny postoj k bohu dotvrdzuje i úryvok textu z vašej tzv. svätej omše: „slávime pamiatku požehnaného umučenia i zmŕtvychvstania… Ježiša Krista“. Vy mu k tomu umučeniu ešte aj žehnáte!] Taká predstava o mieste človeka vo Vesmíre je podľa môjho skromného názoru prejavom obludnej pýchy, čo je (podľa katechizmu) vraj najťažším kresťanským hriechom.

Proti pravdivosti takejto predstavy mám dokonca ešte čosi akoby morálny argument. Keby si toto boh želal, dopustil by sa podlosti nehodnej človeka, nie to ešte boha. Boh uzavrel zmluvu so všetkými generáciami ešte nenarodených, ktorou ich morálne vydiera! Viem, že zbožné duše taká úvaha do krajnosti pohorší, lenže je to pravda! Nič netušiac som sa narodil do tohoto sveta a naraz sa dozvedám, že ma tu ktosi ešte pred mojim narodením čímsi zaviazal, že tu je už zmluva o ktorú som neprosil, ktorú by som nepodpísal. Ale to sa predsa nerobí! Ja som nechcel, aby sa Kristus za mňa obetoval, ja som to od neho nežiadal. Prečo mi boh vnucuje takéto podmienky? On sa dal zabiť a teraz odo mňa žiada, aby som jeho smrť ľutoval a hanbil sa, keď jeho hrdinský čin dostatočnou zbožnosťou neocením? Je to presne tak, akoby vám niekto bez požiadania natrel plot na červeno a prišiel si za to pýtať peniaze. Veď mu celkom pochopiteľne odpoviete, že ste ho o to nežiadali, že vy ste si plot chceli natrieť sami, a navyše na zeleno. Iste by ste neprijali jeho argumentáciu, že jemu sa viac páči červená farba a že on sa pri natieraní takého dlhého plota poriadne nadrel. Azda by ste ľutovali jeho námahu, súhlasili by ste s jeho argumentáciou? Myslím, že som sa vyjadril dosť jasne, použil som „podobenstvo“ (v modernom jazyku sa to volá analógia).

Keďže však u nekonečne dobrotivého boha nepredpokladám takú podlosť (ibaže by svet stvoril boh menom diabol, čo nie je nijak vylúčené), kladiem štvrtú a poslednú otázku: ste si naozaj takí istí, že to boh myslel tak, ako tvrdí katolícka cirkev? Kresťan, ktorý sa počas omše úprimne doznáva k tomu, že vie, že svojimi hriechmi boha uráža, sa naozaj po spovedi stane nevinným ako poľná ľalia a opäť môže hrešiť ako by sa vôbec nič nebolo stalo? Veď v tej ústrednej vete sa hovorí „kto v neho verí“. A ja si pod tým „veriť“ predstavujem veriť stále, každú minútu, každú sekundu svojho života.

Táto posledná otázka je pre mňa kľúčová, pretože nikde v evanjeliách nenachádzam nič, čo by podoprelo tvrdenie, že boh si to predstavoval práve tak, ako to dnes interpretuje cirkev. Kristus hovorí „choď a nehreš“ (J 8,11). Ja to chápem tak, ako je to napísané – doslova. Možno by nejaký znalec gréčtiny potvrdil, že sa tento výrok dá preložiť aj celkom ekvivalentným „choď a nikdy viac už nehreš“. Lenže ja nie som interpretátor biblie. Môj názor však nachádza podporu v historickom fakte, o ktorom sa akosi cudne mlčí: opakované odpúšťanie hriechov bolo schválené až na štvrtom Lateránskom koncile v roku 1215. Pred týmto rokom (teda po dobu vyše tisíc rokov) sa jeden typ hriechu (až tak presne to nebolo formulované, ale dá sa to zhruba tak povedať) mohol odpustiť iba raz – a v prípade veľmi vážnych hriechov bolo na to treba konať niekoľkoročné pokánie, kdesi v pustovni, či na bojisku. Také tvrdé mravy však ohrozovali popularitu katolíckej viery a preto sa cirkev „zmodernizovala“ – prispôsobila sa „masám“ (lebo z nich žila). Odklonila sa tým však od Kristovho učenia, takže sa domnievam, že dnešní „praktickí“ kresťania (vrátane všetkého kléru až po pápeža) už nemajú právo dovolávať sa v tejto veci Krista.

Celý ten cirkus s neobmedzene opakovateľným pokáním a odpúšťaním hriechov, ktorý si cirkev katolícka vtedy vymyslela, nie je hoden boha, akého by mohol chápať fyzik, či astronóm. Takého boha si mohol vymyslieť iba vrcholne spupný stredoveký biskup, ktorý si nevedel predstaviť svoj život bez prepychu, smilstiev a obžerstva (nejeden taký to dotiahol až na pápeža), ale nevedel si predstaviť ani svoj osud v pekle. A vy tomu všetkému radi veríte, lebo mnohým z vás (nie všetkým) to umožňuje žiť horšie než zverom a súčasne sa tešiť na blažený večný život po smrti, ktorý si vyslúžite spoveďou a pokáním v poslednej hodinke bezstarostného pozemského života. (Na toto naráža – veľmi skryte – Daniel Defoe v románe Moll Flanders.) Lenže tak to nie je, holúbkovia! Darmo dúfate, ak boh jestvuje, nemôže to byť taký sprostáčik, akého ste si vymysleli! Ak by aj odpustil vaše zlé činy, potom iba celkom výnimočne raz, tak ako sa on iba raz dal ukrižovať. Práve tomu som úprimne veril ako dieťa, ale vy asi nikdy.

Svoje nepochopenie podstaty Veľkej noci skončím ešte inou formuláciou neslýchanej absurdnosti, ktorú v nej vidím. Ak človek zabije človeka, privolá na seba trest boha Otca. Keď však človek zabil božieho Syna, boh Otec odpustil ľudstvu všetky hriechy. Zabiť boha bolo preto pre človeka veľmi užitočné. Ako je to možné? Človek priniesol bohu Otcovi ako obeť boha Syna a Otcovi sa obeť zaľúbila – preto človeku odpustil. Ave Crux, spes unica! Na moje neprestávajúce podivenie žiaden kresťan túto absurdnosť nevidí, každý „rozumie“ hlbokému zmyslu veľkonočnej vraždy. Domnievam sa, že je to možné len preto, lebo sa mu táto interpretácia vštepuje od útleho detstva tisíce a tisíce krát, až o pojme „obeť na kríži“ prestane uvažovať, tento zvrat sa mu stáva samozrejmý bez akejkoľvek sprievodnej myšlienky. Neustále opakovaný nezmysel sa stal pravdou, ako hovoria propagandisti a demagógovia, vírus mysle svoj boj vyhral, človek ho už nepovažuje za chorobu.

Dovoľte mi, aby som vám na záver povedal, ako si toto všetko vysvetľujem ja, nezaťažený žiadnou ideológiou. Izraeliti dosahovali odpustenie hriechov podľa svojej viery tým, že prinášali do chrámu obete, veľmi často zvieratá, okrem iného aj povestného baránka. Za stáročia si zvykli spájať odpustenie s obeťou a s jednoduchou logikou: čím viac sa má odpustiť, tým musí byť obeť cennejšia. No a keď sa majú odpustiť hriechy celému ľudstvu, musí sa obetovať onakvejší baránok – musí sa obetovať až človek. Lenže ľudské obete prinášali okolité „pohanské“ národy – viď príklad ohavného Molocha. Preto Židia nemohli obetovať iného človeka – nemohli porušením božieho prikázania „nezabiješ“ žiadať od boha odpustenie hriechov. Keď sa však už rozhodli, že to musí byť ľudská obeť a keď človeka obetovať sami nemohli, zostával tu už len všemocný boh: on mohol čokoľvek, aj obetovať človeka (viď príbeh o Izákovi). A preto vzniklo pozoruhodné „riešenie“: vymysleli si, že sa nájde ľudský dobrovoľník, mesiáš, ktorý sa za nich obetuje (obetovať sa musí vždy nevinný za hriešneho, taká je „logika“ teológov, ktorí sú až škrupulózne precitlivelí na spravodlivosť). Preto si vraj boh vyvolil človeka, ktorý túto úlohu aj naozaj splnil. Neskôr toho človeka – keďže svojou smrťou zariadil to, že dodnes môžu všetci kresťania beztrestne, dosýtosti, bez strachu a s potešením hrešiť – vyhlásili za božieho syna, dokonca za samého boha. Z takých trápnych a hanebných historických koreňov vyviera neľudsky absurdná predstava, že sám boh sa dal zabiť kvôli odporným ľuďom (viď Papiniho charakteristiku ľudí), ktorí si často za svoje skutky zasluhujú niečo oveľa horšie, než je akékoľvek predstaviteľné peklo. No a to je všetko. Mne sa to zdá celkom jednoduché, prirodzené a – bohužiaľ – aj ľudské. Vám nie?

Keďže sa Veľká noc naozaj už blíži, nedá mi aby som nepripomenul pokrytecké spôsoby, akými si pripomínate pamiatku tohoto „požehnaného umučenia“ svojho boha. Podieľate sa na jeho utrpení vraj tým, že sa „postíte“. Pozorujem vás a vidím ako sa postíte, pokrytci. Najete sa do sýtosti vyprážaných rýb a toto nazývate pôstom. Skutočne, preveľmi sa tým obmedzujete, trpíte skoro akoby ste viseli na kríži, však? Veď by sa vám nič nestalo, vy plemeno zmijí (to sú Kristove, nie moje slová), ak by ste hoci aj týždeň žili len o chlebe a vode. Keď ide o vaše „mzdové požiadavky“, to viete držať aj hladovku. Ale keď ide o pamiatku toho, kto sa dal za vás zabiť (to vy tomu veríte, nie ja), preveľmi si šetríte svoje brušká.

A ako veľkonočné sviatky obvykle končia? Veriaci od radosti z toho, že sa znova ubezpečili o tom, že Kristus im naozaj celkom ľahko odpustí všetky mysliteľné hriechy, sa do prasknutia napchajú a premnohí (nie všetci) sa opijú „pod obraz boží“. Pracovníci tzv. „záchytiek“ by vám o tom vedeli veľa a šťavnato rozprávať – ak by ste sa ich na to spýtali.

Prajem vám príjemné prežitie Veľkonočných sviatkov, ktoré slávili už starí Rimania na počesť boha Fauna, ako sviatky plodnosti (pod názvom Lupercalia), dávno pred narodením Krista.

Kľúčové slová: Velka noc, Kristus, boh, sviatok, obet, ukrizovat, vstat z mrtvych, zmrtvych, miloval svet, Giovanni Papini, neobmedzene odpustanie hriechov, odpustit hriechy, hresit, moralka, krestan, spoved, odpustenie, baranok, plemeno zmiji