Korene morálky

V kategórii Morálka

Notoricky sa pri obhajobe kresťanstva tvrdí, že bez boha nemožno morálku o nič oprieť. „Nestvorili sme sa sami, ale nás stvoril boh. To, že sme stvorení na jeho podobu, vysvetľuje, že ľudské bytosti majú isté morálne štandardy. Toto nevie vysvetliť žiaden systém, iba monoteizmus. Ani naturalisti nemajú vysvetlenie pre morálne svedomie človeka. Ono je však samozrejmou skutočnosťou ľudskej bytosti.“
(L. Strobel, Kauza viera, Porta libri, Bratislava 2002, str. 160)

„Mal non fare, paura non avere.“
(Talianske porekadlo)

Pokúsim sa k tejto téme vyjadriť stručne, ale jasne. Predovšetkým sa mi zdá, že by sa také kategorické tvrdenie malo dokázať. Jediným „dôkazom“, ktorý sa poskytuje, je však púha deklarácia. V takej situácii zvyknem hovoriť, že neprítomnosť dôkazu mi umožňuje ukončiť diskusiu, pretože niet o čom hovoriť. Diskusia pre mňa znamená overovanie a vyvracanie dôkazov. Tam, kde niet dôkazov, nemožno dôkazy posudzovať, nemožno teda diskutovať. Keďže však z mnohých diskusií poznám pseudoargumenty, ktorými sa také tvrdenia emotívne podporujú, prevezmem iniciatívu sám a pokúsim sa ukázať, že také kategorické prehlásenie nie je pravdivé – i keď to nie je moja úloha.

Na úvod sa stručne vyjadrím k citovanému tvrdeniu. Ak by sme boli naozaj stvorení na božiu podobu, možno by to vysvetľovalo, že ľudské bytosti majú isté morálne štandardy. Neplatí však opak: ak máme isté morálne štandardy, nemusí to byť následok toho, že sme stvorení na božiu podobu. Morálne štandardy sme mohli získať celkom prirodzene. Pokúsim sa ukázať ako.

Obsahom morálky nie sú výroky, ktoré by mohli byť pravdivé, alebo nie. Sú to tvrdenia, ktoré nám oznamujú, čo máme robiť a čo nie. Je myslím zrejmé, že už z toho vyplýva, že morálka nemôže byť produktom poznávania sveta. Výzva „Nezabiješ“ nevyplýva z ničoho, čo o svete vieme. Sami zabíjame zvieratá kvôli potrave, a v prípade vojnových konfliktov zabíjame aj svojich blížnych. K výzvam sa však neviem vyjadriť – výzvy nie sú výrokmi, netvoria predmet žiadnej vedy. Myslím si, že akurát preto, že sa morálne zásady chápu len ako výzvy, sú predmetom mnohých odlišných interpretácií, dezinformácií, že práve preto sa etika považuje za súčasť filozofie, či teológie a že práve preto sú všetky diskusie o morálke také nezrozumiteľné, kontroverzné, jalové a nevedú väčšinou k ničomu.

Domnievam sa však, že racionálny prístup k základom morálky možno získať miernym preformulovaním morálnych výziev. Každé tvrdenie, že čosi mám robiť, možno preformulovať do podmieňovacej formy: „ak chcem dosiahnuť XY, musím urobiť AB.“ Také tvrdenia už môžu byť (ne)pravdivé a možno ich podrobiť analýze. Pokúsim sa načrtnúť svoju predstavy o koreňoch morálky, opierajúce sa o takéto overiteľné implikácie.

Predpokladajme, že by som bol taký zlosyn, že by som kvôli získaniu majetku bol schopný zavraždiť blížneho, a že by okolnosti boli také, že ináč než jeho vraždou by som sa k jeho vlastníctvu nemohol dostať. Uvažoval by som teda: ak chcem získať jeho majetok, musím ho zabiť. Možno by som vraždou imanie blížneho získal, ale vyvolal by som aj nevôľu iných ľudí, ktorí by, povedzme, chceli jeho majetok získať rovnakým spôsobom, alebo by stratu tohoto človeka pociťovali jeho blízki veľmi nepríjemne a snažili by sa vraždu pomstiť. V každom prípade by som musel počítať s tým, že vraždou vystavujem riziku aj seba. Vraždu by som preto vykonal tajne a aj po úspešnom získaní majetku blížneho by som dosť dlho musel byť opatrný a so svojim skutkom sa skrývať.

Z podobných úvah formulujú všetci zlosynovia pre seba „morálnu“ zásadu: „ak chceš niekoho zabiť, rob to tak, aby ťa pri tom nikto nemohol pristihnúť, rob to tak, aby ti to nikto nemohol dokázať“. To je nepochybne výrok, teda tvrdenie, ktoré môže byť pravdivé – a naozaj aj pravdivé je. Je to dobrá rada pre každého zlosyna.

Dostávam sa teraz k vážnej otázke: Myslíte si, že táto zásada má nejaký „vyšší“ pôvod? Myslíte si, že si zlosyn vymýšľa nejaké diabolské náboženstvo, ktorého hlavný boh – povedzme Satan – uvádza túto zásadu ako jedno zo svojich prikázaní? Dúfam, že nie. Je to iba produkt veľmi jednoduchej úvahy. Uznáte však iste aj to, že každý – čo len trochu menej bezcitný – vrah, má po vražde obavy, či strach. Môže aj roky žiť v strachu, či na jeho vraždu predsa len niekto nepríde, a či sa mu nejakým spôsobom nepomstí. Dajme tomuto pocitu zatiaľ len formálne názov „výčitky svedomia“.

Uvažujme teraz o ľuďoch, ktorých sa táto vražda dotkla a obávajú sa toho, že by sa niečo podobné mohlo stať aj im. Čo v prospech svojej bezpečnosti urobia? Môžu urobiť všetko možné a jedna z rozumných alternatív je aj tá, že sa dohodnú s ostatnými členmi spoločnosti na určitých trestoch za neželané konanie. Preto rôzne tresty za rôzne delikty nachádzame už v najstaršom zachovanom právnickom dokumente – Chammurapiho zákonníku z 18. storočia pred n. l.:

„§ 1 Jestliže někdo někoho obvinil a udal jej z vraždy, avšak neprokázal mu to, ten kdo jej obvinil, bude potrestán smrtí…
§ 3 Jestliže někdo vystoupil u soudu s křivým svědectvím a výpověď, kterou učinil, neprokázal, bude, jestliže jde o hrdelní spor, potrestán smrtí;
§ 4 jestliže vystoupil se svědectvím (ve sporu) o obilí nebo o peníze, ponese trest v hodnotě tohoto sporu…
§ 153 Jestliže něčí manželka dala usmrtit svého manžela kvůli jinému muži, tuto ženu narazí na kůl.
§ 154 Jestliže někdo měl styk se svou dcerou, tohoto člověka vyloučí z obce…
§ 256 Jestliže pastýř, jemuž byl svěřen k pastvě brav nebo skot, se dopustil nepoctivosti, vyměnil známku majitele a prodal jej, usvědčí ho, on poté nahradí jeho majiteli desetinásobek toho, co zpronevěřil na bravu nebo skotu.
(Josef Klíma, Nejstarší zákony lidstva – Chammurapi a jeho předchůdci, Academia, Praha 1979, str. 121 a nasl.)

Neviem, čo neprirodzené, nelogické, neprijateľné obsahuje popísaná predstava o vzniku zákazov spoločensky škodlivého správania. Hlavne však nechápem, prečo by sa pôvod týchto zákonov mal odvodzovať od akýchkoľvek bohov. Ak „Nezabiješ“ preformulujem do tvaru „Ak si chceš byť istý svojim životom, nesiahaj ani ty na život druhých“, vyzerá to byť celkom racionálna zásada, ktorá na svoje zdôvodnenie nepotrebuje žiadnu predstavu o „zle“, ani „dobre“. Celá jej podstata stojí na mojom záujme o seba: z toho, že nechcem aby ma niekto len tak prenič-zanič zabil, prijímam aj ja spoločnú zásadu, že nebudem ani ja zabíjať druhých. Samozrejme, že táto zásada sa porušuje, ale porušenie sa tresce. Tak to bolo pred štyritisíc rokmi, ale tak je to aj dnes. Ani dvetisíc rokov cirkevnej vlády na tom nič nezmenilo. Pripomínam tiež, že toto vysvetlenie pôvodu morálky som neobjavil ja, podrobne ho popisuje už Jean-Jacques Rousseau (1712-1778) v svojom diele Spoločenská zmluva (Contrat social).

Zhrnul by som to teda otázkou: ak je celkom prijateľná predstava, že vražda a krádež nemajú „vyšší“ (diabolský) pôvod, prečo by ich zákaz mal mať „vyšší“ (božský) pôvod? Ak „výčitky svedomia“ predstavujú iba sublimovaný strach z následkov, prečo by sa rovnako nemohol vysvetliť „hlas svedomia“, ktorý nám velí nekonať tieto zlé činy – jednoducho preto, aby sme sa vyhli nedobrým pocitom, ktoré ich obvykle sprevádzajú?

Teraz sa pokúsim ukázať, kde vidím koreň dobroprajnosti voči iným ľuďom. Iste každý pozná ten zvláštny pocit, ktorý sprevádza pohľad na okrúhlučké, kňučiace, ťarbavé šteniatko. Kde sa v nás tento pocit nehy k všetkému huňatému, guľatému a nemotornému berie? Iste to nie je výsledok výchovy, pretože ho zreteľne pozorujeme už u detí, ktoré ešte nehovoria, ale ktoré s láskyplnou nehou objímajú plyšové zvieratká. Som presvedčený, že za milióny rokov evolúcie do nás príroda vložila pocit nehy k pôvodcom istého typu obrazu na našej sietnici, a tento pocit mal evolučný zmysel: neškodiť mláďatám. Netvrdím kategoricky, že to platí pre všetky živočíšne druhy bez výnimky, ale iste každý pozná z vlastnej skúsenosti príklady dospelého zvieraťa a mláďaťa odlišných živočíšnych druhov, medzi ktorými badať náznaky takejto „dobroprajnosti“.

Pozorovanie zvierat nám ukáže, samozrejme aj iné netušené vlastnosti. Jednu zimu som trávil na istej severskej univerzite a internát, v ktorom som býval so študentami, sa cez Vianoce vyprázdnil, takže mi tam bolo dosť otupno. Sedával som za krutej zimy pri okne a počas dní trvajúcich pár hodín som pozoroval vetrom ohýbané borovice. A tak som sa stal svedkom nevšednej udalosti, ktorej by som možno neveril, ak by mi ju niekto iba rozprával. Uvidel som hru straky a veveričky! Tieto naozaj vzdialené živočíšne druhy sa správali spôsobom, ktorý som si ja, skeptik, vedel vysvetliť iba ako hru. Raz naháňala straka veveričku, o chvíľu si iniciatívu vymenili. Straka dávala veveričke občas aj „náskok“: keďže lietala z konára na konár rýchlejšie než dokázala veverička tú istú vzdialenosť prebehnúť, počkala ju. Keď záujem veveričky o naháňačku začal ochabovať, straka priliala olej do ohňa tým, že prestala lietať, a iba skackala po zemi, dokonca spusteným krídlom predstierala zranenie. Hru, ktorej detaily tu nebudem popisovať, som pozoroval vyše hodiny a to ešte neviem kedy začala. Uvedomil som si vtedy, aké sú nám v mnohých ohľadoch zvieratá blízke.

U zvierat nájdeme dokonca aj rudimenty svedomia, ako ukázal zakladateľ etológie (náuky o správaní zvierat) Konrad Lorenz (1903-1989), nositeľ Nobelovej ceny za fyziológiu (1973). Jeho hus Martina si zvykla vstupovať do domu po schodoch kľukatou, a stále rovnakou, cestou. Keď ju raz v noci zabudol vonku a potom ju dnu vpustil, hus vošla do domu v náhlivosti skratkou, ale potom zbadala, že konala „nesprávne“:

„Na okamžik strnula, nato se obrátila, sestoupila spěšně těch pět schodů zase dolů a proběhla horlivými kroky – jako někdo, kdo plní velice naléhavou povinnost – původní, daleko k oknu vedoucí zacházku; pak znovu vkročila na schody, tentokrát předpisově zcela daleko na levé straně, a začala lézt nahoru… Sotva jsem věřil vlastním očím! Nepochyboval jsem ani v nejmenším, jak interpretovat příhodu, která se právě odehrala: zvyk se stal potřebou, proti níž se husa nemohla prohřešit, aniž dostala strach.“
(K. Lorenz, Takzvané zlo, Mladá fronta, Praha 1992, str. 66-67)

Poznamenávam, že Lorenz objavil u husí aj pomerne častú homosexualitu, teda správanie jednak ľudské a jednak z kresťanského hľadiska nepochybne „nemravné“. Prečítajte si túto knihu! Poslúži vám vynikajúco ako krivé zrkadlo ľudskej pýchy a domýšľavosti. Nájdete v nej u zvierat podozrivo veľa ľudských vlastností a skutkov, od úkladných vrážd, cez neveru, žiarlivosť, až po sebaobetovanie a altruizmus.

Niet teda divu, že ľudia pociťujú nehu aj k svojim vlastným mláďatám, a že ju pociťujú oveľa intenzívnejšie. Bude mi niekto tvrdiť, že tento pocit lásky k vlastnému mláďaťu nám nie je vrodený, a že nemá výlučne biologické „poslanie“? A bude mi hádam niekto odporovať, keď poviem, že sa táto láska k vlastnému, ale aj cudziemu dieťaťu, môže rozvinúť do pravej platonickej ľudskej lásky aj k dospelému človeku? Že táto láska, ktorej pôvodným poslaním bolo zaručiť, aby sa matka o svoje mláďa starala, sa môže pretransformovať, sublimovať do všeobecnejších pocitov žičlivosti, súcitu, altruizmu? Isteže sú výnimky: „krkavčie“ matky sú schopné svoje dieťa aj zabiť, ale sú v drastickej menšine. Čo nám potom bráni považovať to, čo označujeme abstraktným pojmom „dobro“ za niečo, čo predstavuje len rozvinutie a prenesenie vrodeného pudu na iné objekty? Núti nás niečo hľadať pôvod dobra kdesi mimo našich zvieracích koreňov? Čo nás núti postulovať dokonca až boha na vysvetlenie nášho rozlišovania medzi dobrom a zlom? Ak nie ste schopní zahrdúsiť mača, vysvetľujete to absolútnym dobrom, ktoré má pôvod v bohu? Má aj vlčica, ktorá radšej sama zdochne, než by opustila zranené mláďa, zdroj svojej morálky v bohu? Dal aj vlčici boh na hore Sinaj prikázanie „Neopustíš svoje mláďa“?

A ako je to so „zlom“? Ak by na malom mieste bolo veľa jednotlivcov jedného druhu, čoskoro by vyčerpali potravu, ktorá je tam pre nich k dispozícii. Ako sa tomu vyhnúť? Stačí, ak medzi nimi budú jestvovať „odpudivé sily“ voči príslušníkom vlastného druhu. Príroda tento mechanizmus objavila dávno a odborne sa mu hovorí agresivita. Je znakom takmer všetkých ľahko sa pohybujúcich živočíchov. Agresivita spôsobuje, že daný druh má tendenciu obsadzovať teritórium s rovnomernou hustotou. Navonok sa to prejavuje tým, že sa príslušníci jedného druhu odháňajú, útočia na seba. Niektoré tropické ryby sú práve preto nápadne sfarbené, aby sa odháňali už zďaleka, aby ich rozptyl bol väčší. A ako je to vo „vnútri“, v zvieracej „duši“? Cítia voči sebe averziu, nemôžu sa vystáť. Viete, že samce drozdov spievajú tak hlasne preto, lebo druhé samce ten spev nemôžu zniesť? Pozrite sa na besne brešúceho psa. Myslíte si, že pri brechaní nič necíti? Ale hej, cíti averziu voči tomu druhému, stúpa mu adrenalín, prekrvujú sa mu spojivky, vylučuje nadbytok slín. A takú averziu sme si v genetickej výbave z nedávnej minulosti priniesli i my. Ibaže máme schopnosť premýšľať a pudovú agresivitu transformovať do iných foriem. Sme schopní ju ovládať, ale aj prehlbovať. Sme schopní zámerne si prekážať, ničiť susedom majetok, udávať ich, v najhoršom prípade aj zákerne vraždiť. Pudová agresivita voči blížnym je v konečnom dôsledku tiež len prejavom boja o potravu, o miesto na slnku. A pretože je pudová, sama od seba nás neopustí. Musíme vynaložiť veľké výchovné úsilie, aby sme ju potlačili. Vrodená agresivita je teda ten pravý diabol, pokušiteľ, satan. Preto musia aj svätci proti nemu dennodenne bojovať – rovnako ako proti sexuálnej túžbe, ktorá slúži na zachovanie rodu a spôsobujú ju hormóny, nie čerti, diabli, ani zlí duchovia.

Domnievam sa, že hľadať vysvetlenie morálky v našich zvieracích pudoch je oveľa logickejšie, než postulovať kvôli tomu akési božstvo, ktoré nám do srdca vložilo „mravný zákon“. Okrem toho, že je také vysvetlenie logické, je aj prirodzené a vyhovuje požiadavke Ockhamovej britvy. Tvrdím teda, že základy „absolútnych“ morálnych hodnôt máme spoločné so zvieratami. Jedine v tom je ich „absolútnosť“, tam treba hľadať aj odpoveď na námietku, ktorú Strobel kladie s predstieranou patetičnosťou: „Ale my všetci, kdesi hlboko v svojom vnútri veríme, že objektívne morálne hodnoty existujú.“ (tamže, str. 85) Áno, ich rudimentárne základy sú súčasťou našej genetickej výbavy. My sme ich iba rozvinuli: „dobro“ sme doviedli až do schopnosti darovať svoju ľadvinu cudziemu dieťaťu, „zlo“ až do rafinovanej likvidácie ľudí v plynových komorách v Osvienčime, Dachau, či Birkenau. Ani jedného, ani druhého nie sú zvieratá schopné len pre svoje obmedzené možnosti. Ak by tie možnosti mali, možno by to tiež robili. Ak veríte v boha, nevytýkajte mu, že nepotláča zlo, vytýkajte mu, že nás stvoril s nevhodnými pudmi.

Pojmy zla a dobra ako morálnych imperatívov pre spoločenské vzťahy v ľudskej spoločnosti, považujem za neskoršiu abstrakciu. Objasním to na ontogenéze mravnosti súčasného človeka. Malé deti sa nerodia s predstavou o tom, že nemajú kradnúť. Predovšetkým im dlho trvá pochopiť ešte aj zmysel krádeže. Deti totiž nekradnú, oni len jednoducho chcú mať to, čo má ten druhý. Až z toho, že sa ten druhý bráni, sa časom nejak začína formovať predstava o vlastníctve. Deti nie sú dosť silné ani dosť vynaliezavé nato, aby kvôli získaniu cudzej hračky majiteľa zabili. Ale ak by boli dosť silné a vynaliezavé, možno by to aj urobili. Veď oni nemajú predstavu ani len o smrti, nevedeli by ani to, aké zlo by vraždou spôsobili. Deti sú v tomto ohľade spočiatku nevinné a v takom zmysle boli zrejme nevinní aj dospelí ľudia na úsvite ľudskej civilizácie.

Odkiaľ sa teda v súčasných deťoch berú pojmy dobra a zla? Malé deti sú spravidla vychovávané rodičmi, ktorí ich zámerne upozorňujú na to, čo sa „má“ a „nemá“. To, čo sa „má“ označujú za „dobré“, a to druhé za „zlé“. Rodičia sú tí, ktorí nás naučia rozlišovať medzi dobrom a zlom, tak ako nás naučia pomenovať farby a rozumieť väčšine abstraktných pojmov. Rodičia sú tí bohovia, ktorí do našej duše vštepujú ten slávny „mravný zákon v nás“. A ako to dosahujú? Porušenia svojich zákazov a príkazov sprevádzajú konaním, ktoré deťom spôsobuje rozpaky, hanbu, ale hlavne strach a obavy. Rodičia trescú deti odmietaním obvyklej dávky pozornosti a lásky, a deti sa nakoniec naučia, že s krádežou sú spojené väčšie nepríjemnosti, než zisk, ktorý krádež prinesie. Výchova jednoducho vedie k vytvoreniu „správnych“ podmienených reflexov, „správnych“ návykov. Prísna výchova dokáže, žiaľ, generovať v dušiach vnímavých detí intenzívny pocit viny, mnohokrát oveľa neprimeranejší, než predpokladali sami rodičia. A tento výchovou naučený pocit viny, to je to slávne „svedomie“, ktoré pozoroval Lorenz aj u svojej husi.

Pamätám sa, ako som si vo veku asi ôsmich rokov jedného dňa zrazu jasne uvedomil, aké užitočné je prekonať nechuť a napísať si všetky domáce úlohy, a netŕpnuť potom strachom, že dostanem zlú známku. Naozaj som to vtedy vnímal ako objav a niekoľko dní po sebe som vychutnával ten povznášajúci pocit dieťaťa, kráčajúceho do školy so vzorne vypracovanými domácimi úlohami v taške, a s oslobodzujúcim pocitom na duši. Ten objav ma potom motivoval k svedomitosti žiaka základnej školy. Bol to výsledok nadprirodzeného zjavenia? Nie, iba zovšeobecnenie skúsenosti. Až podstatne neskôr som sa dozvedel, že som objavil zásadu, obsiahnutú v starom talianskom porekadle latinského pôvodu: „Mal non fare, paura non avere“, čo v preklade znamená, „Kto nerobí zle, nemusí sa báť“. Túto triviálnu pravdu poznali Rimania už od nepamäti a vyjadrovali ňou banálne poznanie, že najlepšou prevenciou strachu je konať to, čo nám nikto nebude vyčítať.

A ako to bolo v ľudskej histórii? Jednoducho. V dávnych dobách žili ľudia len vo veľmi malých skupinkách. Všetci sa dobre poznali, takže ich spolužitie bolo predvídateľné. Sotva možno očakávať, že by príslušník kmeňa tvoreného desiatimi ľuďmi zatúžil zabiť deviatich a zostať sám. Avšak s početným rastom spoločenstiev bolo stále pravdepodobnejšie, že o môj život bude usilovať niekto úplne neznámy, niekto, koho správanie neviem predvídať a koho sa musím už preventívne báť. Jednoducho bolo treba nejakým spôsobom aspoň sa pokúsiť zaručiť bezpečnosť života a majetku členov spoločenstva. Celkom rozumný smer, ktorým sa k tomuto cieľu vybrať, bolo dohodnúť sa. Tak nejak zrejme vznikli prvé dohody, ktoré neskôr vykryštalizovali do spoločenských predpisov, až zákonov.

Dospelí ľudia vedeli, aké nepríjemnosti ich čakajú pri porušení dohodnutých konvencií, a preto sa ich snažili dodržiavať. Nebola v tom väčšinou žiadna láska k blížnemu, bola to len láska k sebe. Rodičia však vedeli, že tresty budú čakať aj ich deti. Varovali ich preto pred takým konaním už v detstve. Tak vznikla „tradícia“ prenosu morálnych zásad z rodičov na deti, tak sa začalo výchovným pôsobením vytvárať v celom ľudskom kolektíve „svedomie“. Treba volať na pomoc nejaký zázrak, nejakú božiu inšpiráciu, aby sme vysvetlili, prečo sa všetko to, čo hrozilo spôsobovať problémy, označilo kolektívnym názvom „zlé“? Ak poviete áno, a budete v prospech toho uvádzať dôvody, pokúste sa rovnakými dôvodmi vysvetliť aj to, ako vznikli také všeobecné pojmy ako vtáky, jar, práca, ťažký, pravda – jednoducho dokážte, že abstraktné pojmy vznikli priamym zásahom boha, ba že dokonca ináč vzniknúť ani len nemohli. Nedokážete to! A to je všetko.

Ak budete chcieť tvrdiť, že je v nás akýsi mravný zákon, získaný ináč než výchovou v detstve, vysvetlite, prečo ho nemá v sebe každý, iba ten, kto bol v prospech tohoto zákona v detstve vychovaný? Čo ste schopní namietať proti tvrdeniu, že púha výchova vedie u mnohých detí k vypestovaniu pocitu viny aj pri konaní neškodných skutkov (nedostatočne zbožné správanie v kostole, „nečisté“ myšlienky, masturbácia) a ten sa slávnostne označuje za „mravný zákon v nás“? Prečo nemajú v sebe „mravný zákon“, ktorý by im zakazoval vraždu, všetci ľudia? Prečo je mravnosť v populácii tak variabilná? Prečo sa v našej civilizácii stretávame s duševnými poruchami, ktoré sú výsledkom prehnaných trestov, prehnaného obviňovania? Prečo sa také psychické poruchy neobjavujú u všetkých detí? Ak je to „mravný zákon v nás“, nemal by predsa závisieť od výchovného pôsobenia prostredia. A čo smilstvá pápežov, zverstvá sv. inkvizície, ktorých sa s radostne povzneseným svedomím dopúšťali hlboko veriaci ľudia po celé stáročia v celej Európe? Kde bol vtedy ten slávny „mravný zákon“?

Myslím si teda, že prirodzený vznik morálky, morálneho vedomia sa dá vysvetliť triviálne. Rovnako triviálne je aj vysvetlenie, prečo sa morálke od pradávna prisudzuje božský pôvod: všeobecne platné zákony vydávali panovníci a tí ich kvôli zvýšeniu vážnosti podopierali autoritou bohov. Hľa, čo hovorí Chammurapi na záver svojho zákonníka:

„Chammurapi, král dokonalý, (jsem) já! K červenohlavcům, jež mi daroval Enlil, nad nimiž Marduk mi svěřil pastýřství, nebyl jsem nevšímavým, nesložil jsem ruce v klín, vyhledával jsem pro ně pokojná sídliště, vážné tísně jsem odvracel, světlu jsem dal nad nimi vzejít.

Silnou zbraní, kterou mi Zababa a Ištar svěřili, rozhledem, který mi Ea dal údělem, mocí již mi přiznal Marduk, vyhladil jsem nepřátele nahoře i dole, vzpoury jsem uhasil pro blahobyt země. Dal jsem obyvatelům sídlišť pobývat v žírnosti, nedopustil jsem, aby je někdo děsil.

Velcí bohové mě povolali – a pastýřem, jenž přináší spásu, jehož žezlo je přímé, (jsem) já. Můj blahodárný stín se rozprostírá nad mým městem, ve svém klíně chovám obyvatele Sumeru i Akkadu, s pomocí mé božské Příznivkyně se jim vedlo dobře, vládl jsem jim v míru, svou prozíravostí jsem je chránil.“ (tamže, str. 143)

Z predstavy, že zdrojom morálky je boh, nie človek, vyplýva často používaná námietka: boha nemožno posudzovať ľudskými predstavami o dobre a zle, o tom, čo je správne a čo nesprávne. Položím najprv pomocnú otázku: možno boha posudzovať ľudskými predstavami o číslach, pravde, čase? Je sv. trojica naozaj zložená z troch osôb? Má tu číslo „tri“ rovnaký význam ako v bežnom ľudskom jazyku? Je božia pravda to, čo slovom pravda myslí človek, ktorý označuje tvrdenie 2 x 3 = 6 za pravdivé? Treba koniec sveta chápať ako niečo, čo sa stane v budúcnosti? Má teda budúcnosť a minulosť v teologickom kontexte rovnaký zmysel ako v bežnom ľudskom chápaní? Prečo sa však situácia mení, keď prejdeme k základným morálnym kategóriám dobra a zla?

Kresťania sami akosi podozrivo často volajú na adresu svojho boha: „Naozaj si dobrý!“ Čo tým chcú povedať? Že z bezvýznamného ľudského hľadiska je boh dobrý? Načo to bohu oznamujú? On o tom nevie? Myslím si, že len preto, že mu chcú vyjadriť svoju vďačnosť, úctu, lásku a obdiv a pritom mu oznamujú, že je dobrý z nášho ľudského hľadiska, že je dobrý v takom zmysle, v akom dobro chápu ľudia. Moje pozorovania ukazujú, že boh sa považuje za zvlášť dobrého hlavne vtedy, ak plní želania veriacich, ak im zabezpečuje hmotnú prosperitu, keď zázračne vylieči ich choroby, keď pokorí ich nepriateľa, keď im spôsobí výhru v lotérii, keď dopraje víťazstvo „nášmu“ hokejovému družstvu. Keď ide o božiu dobrotu, vtedy je prípustné na boha aplikovať ľudské predstavy o dobre. Len tu zrazu, keď človek siahne po svojej predstave zla a aplikuje ju na niektoré božie skutky, popísané v Biblii, je oheň na streche. Pozoruhodná asymetria.

Pozrime sa na to jednoducho. Misionár chce presvedčiť niekoho, kto o bohu nikdy nepočul – alebo počul, ale v jeho existenciu neverí, – že boh je bytosť dobrá. Aký význam slova „dobrý“ má vtedy misionár na mysli? Zrejme nie kresťanský, lebo hovorí s neveriacim. Keď misionár presviedča neveriaceho o božej dobrote, musí nutne predpokladať, že boh je „dobrý“ v takom zmysle, v akom dobro chápe neveriaci. Lenže ten – ešte nepresvedčený – neveriaci môže namietať, riadiac sa „mravným zákonom v ňom“, že boh nemôže byť dobrý, keď prikazuje evidentnú lúpež: „Keď ťa privedie Hospodin, tvoj boh, do krajiny, ktorú prísahou… sľúbil dať tebe, i veľké a pekné mestá, ktoré si ty nestaval, a domy plné všetkého dobrého, ktoré si ty nenaplnil, – a vykopané cisterny, ktoré si ty nekopal, vinice a olivové sady, ktoré si ty nesadil.“ (Dt 6, 10-11) Boh nemôže byť podľa neveriaceho dobrý, keď pokračuje ďalej týmto príkazom: „Keď ťa Hospodin, tvoj boh, uvedie do krajiny, ktorú sa chystáš zaujať, a vyženie mnohé národy spred teba: Chetejcov, Girgášejcov, Amorejcov, Kanaáncov, Perizejcov, Chivejcov a Jebúsejcov, sedem to národov, početnejších a mocnejších ako si ty, a keď ti ich Hospodin, tvoj Boh vydá a porazíš ich, – musíš ich podrobiť hubiacej kliatbe, nesmieš s nimi uzavrieť zmluvu, ani sa zmilovať nad nimi.“ A ako vyzerala taká hubiaca kliatba bez zmilovania? V prípade Jericha takto: „A ostrím meča vykonali kliatbu na všetkom, čo bolo v meste, na mužoch i na ženách, na mladých a na starých, na dobytku, ovciach i osloch.“ (Joz 6, 21) Možno takému neveriacemu vyčítať, že posudzuje boha podľa ľudských merítok? Myslím si, že nie, pretože žiadne iné nepozná.

Predchádzajúci odstavec predstavuje len podrobnejšie prerozprávanie lapidárneho vyjadrenia nositeľa Nobelovej ceny za fyziku, S. Weinberga:

V Starom zákone nám boh prikazuje skrátiť o hlavu nevercov a byť hotový obetovať na jeho rozkaz aj životy vlastných detí; boh tradičného kresťanstva a islamu nás zatratí na večnosť, ak ho nebudeme správne uctievať. Je to spôsob, ako sa treba správať? Viem, viem, že nemáme posudzovať boha podľa ľudských štandardov, ale veď v tom je problém: ak ešte nie sme presvedčení o jeho existencii, ak hľadáme dôkazy jeho láskavosti, akéže iné štandardy môžeme použiť?

A ak by sa nakoniec aj podarilo toho nešťastníka neveriaceho presvedčiť, že boh jestvuje a je dobrý, ako by sa zmenila jeho predstava o dobre po prijatí viery? Opustil by ten človek svoju doterajšiu predstavu o dobre a tvrdil by, že dobré je odteraz všetko to, čo koná boh, aj keby sa to neveriacemu mohlo javiť ako zverstvo? Neznamená v takom prípade úspešná evanjelizácia vlastne deformáciu pôvodne dobromyseľného človeka na krvilačného fanatika?

Ďalšie príklady zla, prikazovaného, alebo len schvaľovaného bohom, nájde čitateľ v mojej eseji o Starom zákone, v Cvičeniach a v Ingersollovej eseji o Biblii.

Pusťme teraz k slovu Strobela: „V ateistickom nazeraní môžu byť niektoré skutky sociálne neprijateľné, a preto sa počas ľudského vývoja stali nežiaducimi a obchádzanými – uveďme napríklad znásilnenie… Ale nedokazuje to, že je to skutočne zlý skutok.“ (L. Strobel, Kauza viera, str. 85) To, čo som tu uviedol, bol pokus ukázať, že niet rozdielu medzi skutkom, ktorý považuje väčšina spoločnosti za zlý, a „skutočne“ zlým skutkom. Inými slovami: „skutočne zlý“ skutok je pojem bez obsahu, je to trápna fráza. Neviem, čo by sme získali, keby sme vedeli dokázať, že niektoré skutky sú „skutočne zlé“. Mne celkom stačí, ak sú to skutky, ktoré ľudia považujú za zlé, a hlavne ak ich nekonajú.

Aby to bolo už celkom jasné, zodpovedzte si vy sami na veľmi jednoduchú otázku: Budete radšej, keď niekto, kto je hlboko presvedčený, že znásilnenie je „naozaj zlý“ skutok, vašu dcéru napriek tomu znásilní, lebo sa nedokáže ovládať – alebo budete radšej, keď niekto, kto si myslí, že znásilnenie je „iba“ skutok sociálne neprijateľný, ju len preto neznásilní? Všetky ostatné úvahy sú už iba jalové scholastické táraniny.

Ale nerobte si ilúzie: tým, že nejaké skutky označíte za „skutočne zlé“ len preto, že ich zakázal boh, nezmenší sa ich výskyt – vôbec nič sa nezmení! Najlepšie to dokazuje Biblia, v ktorej sám boh prikazuje konať skutočne zlé skutky: vraždiť, kameňovať, odtínať ruky, jemu samému prinášať ľudské obete a dokonca ich aj požierať!!! Ak toto sú skutočne dobré skutky, budem veľmi rád, ak sa náboženská predstava o dobre nikdy nepresadí.

Na záver si dovolím vyjadriť svoj údiv: je schopnosť rozlišovať medzi dobrom a zlom až taký nebotyčný zázrak, že si na jeho vysvetlenie treba vymýšľať špeciálnu bytosť, prekrútiť všetky jednoduché a prirodzené predstavy o svete? Nie je podstatne väčším zázrakom skomponovať symfóniu, vytvoriť teóriu, ktorá predpovedá doteraz neznáme fakty? Prečo sa tak málo hovorí o týchto schopnostiach, ako o dôsledkoch božej intervencie, prečo sa viac zdôrazňuje morálka než ľudský rozum? Naozaj je na počudovanie, že by rozlišovanie medzi dobrom a zlom malo byť väčším zázrakom, než schopnosť zložiť Beethovenovu Missu solemnis, alebo formulovať kvantovú mechaniku. Špičkovej tvorivej práce je schopných veľmi málo ľudí, rozlišovania medzi dobrom a zlom sú schopní aj Yanoámovia, Indiáni na hornom toku Orinoka. Ak by niekto opieral existenciu boha o schopnosti ľudských géniov, neprotestoval by som zďaleka až tak veľmi. Ale apel na schopnosť rozlišovať medzi dobrom a zlom mi pripadá primitívny. Ak by sa malo ľudstvo za niečo hanbiť, tak by to malo byť, podľa môjho názoru, akurát toto povýšenie vlastných predstáv o morálke na argument v prospech výnimočného postavenia človeka vo vesmíre. Neviem si pomôcť, ale práve v tom – a predovšetkým v tom – vidím spupnú ľudskú pýchu. Chápem však jej korene: človek môže byť hrdý len na to, čoho je schopný. Medzi dobrom a zlom vie rozlišovať každý hlupák – aj taký, ktorý ani nevie, čo znamená komponovať, či vytvoriť vedeckú teóriu. Apologétom viery, samozrejme, záleží na tom, aby presvedčili čo najviac ľudí – preto potrebujú boha opierať o také schopnosti človeka, ktorým rozumie naozaj každý.

Kľúčové slová: moralka, povod, zdroj, koren, mravny zakon v nas, dobro, zlo, moralne zasady, boh, spolocnost, spolocenska dohoda, vychova, asociacia, ideologia, etologia, K. Lorenz, pud, svedomie zvierat