Na počiatku

V kategórii Veda

Na počiatku nebolo nič. Zem bola nepekná a pustá a ani len duch boží sa nevznášal nad vodami. Sopky chŕlili obrovské stĺpy magmy, ale nebolo očí, ktoré by to videli. Blesky boli sprevádzané hrôzostrašným hromobitím, ale nebolo uší, ktoré by to počuli. Nebolo nikoho, komu by na čomkoľvek záležalo. A mohlo to všetko tak zostať navždy. Nič by sa nebolo stalo, keby všetko zostalo tak ako bolo, nikoho by nemrzelo, že východy a západy Slnka nikto nepozoruje, že sa zvukov uragánu nikto nebojí.

Vráťme sa k Zemi. Ona nakoniec ani nebola! Nebola ako Zem pre niekoho. Bol tu akýsi guľovitý objekt, lenže o ňom nikto nevedel a ten objekt tu vôbec nemusel byť. Nikto nevedel, že je to objekt guľovitý. Nikto nevedel, čo je guľa. Ako by tu potom mohla byť Zem, definovaná ako nebeské teleso tvaru geoidu, s priemerom 4.000 km?! Bolo celkom jedno, či tu je alebo nie. Neboli tu v takom istom zmysle ani hory, sopky, búrky. Veď pre koho by tu boli, keď tu nebolo nikoho, kto by o tom vedel? Boli to ozaj veľmi divné časy.

V tých pradávnych dobách nebolo minulosti, ani budúcnosti. Bol len prítomný okamih. Ako mohla jestvovať minulosť, keď nebolo pamäte? Kto mohol rozsúdiť pravdivosť dvoch protikladných výrokov o minulosti, keď nikto si nič nielenže nepamätal, ale ani nič nevedel. A ako už mohla jestvovať budúcnosť? Čo iné je budúcnosť, než predstava o tom, čo bude? Samozrejme, že za každým stavom nasleduje stav iný, lenže nasledujúce stavy môžu byť rôzne a len jeden z možných sa naozaj stane. A ten možný budúci stav je budúcnosťou vtedy, ak o ňom niekto vie. Ale vtedy nikto nič nevedel ani len o prítomnosti.

V oných zabudnutých dobách boli aj príčiny všetkých zmien také podivné. Všetko malo, samozrejme, svoju príčinu, lež boli to príčiny akési tupé. Atómy pôsobili na atómy, molekuly na molekuly, telesá na telesá. Zem obiehala okolo Slnka po starodávnej elipse, otáčala sa okolo svojej osi. O ničom sa nedalo povedať, že sa to stalo preto, aby sa tým dosiahol nejaký následok. Nie, zmeny sa jednoducho udiali, alebo neudiali. Nič viac sa o tom nedalo povedať. Všetky príčiny sa riadili len podľa takých nezaujímavých schém. Keď pán Kepler dávno po tých zašlých časoch zistil, že Zem sa okolo Slnka pohybuje tak, že spojnica Zeme so
Slnkom opíše za rovnaký čas rovnakú plochu, mal pravdu. Lenže Zem sa nepohybovala tak, aby spojnica rovnakú plochu opísala, ona sa len pohybovala a tá rovnaká plocha z toho vyplynula a pán Kepler na to len prišiel. Zem o tom nevedela, Slnko o tom nevedelo, nikto o tom v tých pradávnych dobách nevedel. Nebolo ani nikoho, kto by niečo potreboval vedieť. Mohlo to zostať naveky tak a nič by sa nebolo stalo.

Niečo sa však stalo. Vôbec sa to stať nemuselo. Nemalo to žiadny zvláštny dôvod, tak ako niet nijakého dôvodu nato, aby dnes pršalo a zajtra bolo pekne a nie naopak. Nakoniec, to čo sa stalo, bolo veľmi nenápadné, až také nenápadné, že keby sa stalo iba to, nestalo by sa vlastne nič. Došlo len k celkom nepatrnej zmene, zmene úplne bezvýznamnej. Táto zmena nemusela mať žiadne následky. Lenže ich mala.

Následky samé boli tiež úplne bezvýznamné, až triviálne smiešne. Tiež mohli zostať bez ďalších dôsledkov a nič by sa nebolo stalo. Lenže ani oni nezostali bez následkov. A takých bezcieľnych, smiešne trápnych a absurdných udalostí sa stalo veľmi veľa. Nešlo to však nijak veľmi rýchlo – veď na tom nikomu nezáležalo. Všetko sa dialo iba tak – náhodou. Od jednej zmeny k druhej uplývali nie desaťročia, nie stáročia, ale tisíce a desaťtisíce rokov. Nikto by vtedy nepovedal, že to tak hrozne skončí. Nikto, ale naozaj nikto, ani On Sám, lebo ho vtedy ešte nebolo – veď o ňom nik nevedel.

Kľúčové slová: na pociatku, vznik zivota, vedomie

Príspevok ešte nie je hotový.