Názor, že kladný vzťah významného fyzika k náboženstvu dokazuje pravdivosť náboženstva, alebo aspoň pravdivosť tvrdenia, že medzi vedou a vierou niet rozporu, je mylný. Je to klasický (a chybný) argumentum ad hominem, ktorý sa v hrubej forme vyskytuje napríklad vtedy, keď odmietame názory niekoho len preto, že je špinavý. Aj bezdomovec však môže mať v konkrétnej veci pravdu a naopak, nemusí ju mať človek vysoko postavený a vzdelaný. O pravde totiž rozhodujú len argumenty, nie postavenie človeka, ktorý svoj názor vyjadruje. Medzi vlastnosťami človeka a tvrdeniami, ktoré vyslovuje, nejestvuje a priori žiadna jednoznačná korelácia. Predsa je však nepochybne zaujímavé dozvedieť sa, čo si o náboženstve mysleli veľkí vedci v rôznych dobách. Súčasníkov budú zrejme najviac zaujímať názory moderných vedcov.

Zdroj: http://www.sil.si.edu/digitalcollections/hst/scientific-identity/CF/display_results.cfm?alpha_sort=pTáto esej bola uverejnená aj v tlačenom vydaní: Zošity humanistov č. 29/2002, str. 10 – 17 a č. 30/2002, str. 3 – 9. Vydal Rastislav Škoda, Bratislava. Kúpite ich v knižnom stánku u p. Bradáča na autobusovej stanici v Bratislave.


Viera
Veda
Náboženstvo a veda


 

O vzťahu vedy a náboženstva sa vyjadril aj najznámejší fyzik Albert Einstein, a jeho vyjadrenia jednoznačne ukazujú, že bol prinajmenšom agnostikom, ak už nie pozitívnym ateistom. Napriek tomu sa neustále omieľajú tvrdenia, že veril v akéhosi boha, hoci sa tieto tvrdenia opierajú iba o izolované vety, ako napríklad „Neverím, že boh hrá v kocky“. Klamal by som, keby som tvrdil, že neviem prečo je to tak. Tí, ktorí tieto vety opakujú, vedia o vede a Einsteinovi veľmi málo. Kdesi čosi začuli, radi tomu uverili, a šíria to ďalej. Chcem im celkom nezištne pomôcť: upozorňujem ich, že rovnako významný vedec, Max Planck, sa jednoznačne vyjadril, že medzi vedou a vierou niet ani len najmenšieho rozporu. Toto jeho tvrdenie mienim analyzovať v tomto príspevku. Dúfam, že veriaci mi budú vďační aspoň za to, že som im poskytol solídnejší argument v prospech viery, než je dosť chabý príklad Einsteina. Možno sa za mňa z vďačnosti aj pomodlia. Veriacich antisemitov (je ich ešte stále dosť, a tí nemôžu odpustiť Židom, že „nám zabili Krista“) iste poteší tá šťastná náhoda, že Einstein bol Žid, ale Planck nie.

Max Planck (1858-1947) patrí medzi „otcov“ modernej fyziky. Vytvoril jednu z dvoch najvýznamnejších fyzikálnych teórií 20. storočia – kvantovú mechaniku, za čo dostal v roku 1918 Nobelovu cenu. Možno nebol laickej verejnosti taký známy ako Albert Einstein (1879 – 1955), ale na rozdiel od neho sa vyjadril na tému vedy a náboženstva úplne jasne. Vždy ma preto zaráža, že sa v prospech náboženskej viery citujú nemastné-neslané Einsteinove výroky, pochádzajúce zväčša z takých obskúrnych zdrojov, ako sú náhlivé rozhovory s novinármi, či napochytro napísané nezáväzné listy, a mlčí sa o Planckovi, ktorý sa k náboženstvu vyjadril s rozvahou a úplne jasne.

Navyše, ako som už spomínal, Einstein bol jednoznačne agnostik, čo sa o Planckovi nedá vonkoncom povedať. Pokúsim sa preto čitateľovi priblížiť Planckov postoj k náboženstvu, a kriticky sa k nemu vyjadriť, vychádzajúc z jeho seriózneho diela, ktoré bolo vydané tlačou na takmer 30 stranách, čo je iste viac než bežne citované Einsteinove izolované vety. Tridsať strán je už rozsah solídneho prehľadného vedeckého článku a vedec svetového formátu nepochybne v takom diele vedel povedať všetko, čo chcel. Ide o prednášku „Religion und Naturwissenschaft“ (Náboženstvo a veda), prednesenú v máji 1937 (miesto konania prednášky sa z vydania, ktoré vlastním, nedá zistiť; v texte prednášky sa spomína iba budova Baltikum).

Myslím si, že nezaškodí čitateľa stručne informovať aj o ľudsky trpkých životných osudoch tohoto velikána vedy, tak ako sú stručne uvedené v uznávanom diele Encyclopaedia Britannica:

Max Planck sa stal stálym tajomníkom matematickej a fyzikálnej sekcie Pruskej Akadémie vied v roku 1912 a zastával toto miesto až do roku 1938; bol tiež prezidentom Spoločnosti cisára Wilhelma (dnes Spoločnosť Maxa Plancka) od roku 1930 do r. 1937. Tieto úrady a postavenia dávali Planckovi veľkú autoritu, hlavne medzi nemeckými fyzikmi, takže jeho rozhodnutia, alebo rady boli zriedkakedy spochybňované. Avšak jeho autorita nepochádzala z jeho oficiálneho postavenia, ale z jeho osobnej morálnej sily. Jeho korektnosť, bezúhonnosť a múdrosť boli nepochybné. V úplnej zhode s jeho charakterom bolo napríklad aj to, že osobne šiel za Hitlerom, v snahe odvrátiť jeho ničivú rasovú politiku, alebo že sa rozhodol zostať v Nemecku počas nacistického obdobia, aby sa pokúsil zachrániť z nemeckej fyziky čo len mohol.

Planck bol mužom nezlomnej vôle. Ak by bol menej stoický, a ak by mal menej filozofického a náboženského presvedčenia, sotva by odolal tragédiám, ktoré nastali v jeho živote po veku 50 rokov. V roku 1909, po 22 rokoch šťastného manželstva, zomrela jeho prvá manželka, Marie Merck, dcéra mníchovského bankára, zanechajúc Plancka s dvomi synmi a dcérami-dvojčatami. Jeho starší syn Karl padol vo vojne v roku 1916. V nasledujúcom roku zomrela pri pôrode jeho dcéra Margareta a v roku 1919 ten istý osud postihol jeho druhú dcéru Emmu. Druhá svetová vojna priniesla ďalšiu tragédiu. Planckov dom v Berlíne bol úplne zničený pri bombardovaní v roku 1944. Jeho mladší syn Erwin sa zaplietol do atentátu na Hitlera 20. júla 1944, a začiatkom roku 1945 zomrel strašnou smrťou v rukách gestapa. Tento nemilosrdný čin zničil Planckovu vôľu k životu. Na konci vojny previezli americkí dôstojníci Plancka a jeho druhú ženu, Margu von Hoesslin, s ktorou sa oženil v roku 1910 a s ktorou mal jedného syna, do Göttingenu. Tam zomrel 4. októbra 1947, vo veku 89 rokov. Smrť bola preň, podľa slov Jamesa Francka, vykúpením.

Na úvod predosielam niekoľko technických poznámok. Mojim zdrojom je brožované 14. vydanie prednášky z roku 1958 (Johann Ambrosius Barth Verlag, Leipzig). Prednáška bola od 10. vydania v roku 1947 vydávaná v NDR, v socialistickej krajine a teda aj v časoch hlbokej náboženskej neslobody. Dokedy, to neviem, pretože po ďalších vydaniach som nepátral. Citáty budem označovať stranami (Seite, skratka S.) podľa tohoto vydania. Moje poznámky vo vnútri citátov budem dávať do [hranatých zátvoriek]. Keďže originál nepoužíva kurzívu, budem ňou označovať to, čo považujem za potrebné zdôrazniť ja. Text je písaný v pomerne „archaickej“ nemčine a preto nevylučujem drobné chyby proti jazyku, nie však proti obsahu. Aby som na minimum vylúčil omyly spôsobené mojim nedokonalým prekladom, niektoré nie celkom jednoznačné výrazy budem uvádzať (v zátvorkách) v nemeckom origináli.

Venujme sa teraz vlastnej Planckovej prednáške, o preklad ktorej neprejavil na tradične katolíckom Slovensku záujem nikto. Po krátkom komentovanom citáte z Goetheho Fausta sa veľký fyzik dostáva k takejto úvodnej formulácii:

Dejiny všetkých čias a národov nás učia, že práve z naivnej, ničím neotrasiteľnej viery, akú náboženstvo dáva v činorodom živote veriacim, pramenia najsilnejšie motívy pre najvýznamnejšie tvorivé výkony, nielen v oblasti umenia a vedy, ale aj v politike. (S. 5)

Max Planck, ako logicky mysliaci vedec vie, že toto pozitívne hodnotenie náboženskej viery treba doplniť aj kritikou jeho protikladu – ateizmu:

Za týchto okolností sa niet čo diviť, že hnutie ateistov (Gottlosenbewegung), ktoré prehlasuje náboženstvo za zámerný prelud, vymyslený po moci bažiacimi kňazmi, a ktoré má pre zbožnú vieru vo vyššiu moc iba slová posmechu, dychtivo využíva pokrokové vedecké poznatky a v domnelej jednote s nimi, stále rýchlejším tempom rozširuje svoje rozkladné pôsobenie na všetky národy zeme a na všetky spoločenské vrstvy. Nemusím tu bližšie vysvetľovať, že po jeho víťazstve by zanikli nielen najcennejšie poklady našej kultúry, ale – čo je ešte horšie – aj vyhliadky na lepšiu budúcnosť. (S. 7)

Čakali by ste v akejkoľvek kázni, či pastierskom liste, jasnejšie a ostrejšie formulácie? Ja nie. A to je len začiatok! Je vám teraz, myslím, dostatočne jasné, že keď som sa podujal vyrovnať sa s postojom samotného Maxa Plancka k náboženstvu, vybral som si hádam najtvrdší oriešok. Urobil som to, samozrejme, zámerne, a to hneď z niekoľkých dôvodov. Nemá cenu strácať čas polemikou s podradnými obhajcami náboženstva. Keď už polemika, tak s intelektuálne najzdatnejším protivníkom. Ak uspejem v tomto prípade, spory s inými budú už zbytočné. Navyše, kritika postojov nositeľa Nobelovej ceny mi môže poskytnúť dostatočnú satisfakciu; ľahké víťazstvo nad priemerným vedcom by ma nijak netešilo. A nakoniec, nikto ma potom už nebude môcť obviňovať, že sa vyhýbam háklivým otázkam. Nie, staviam sa tvárou v tvár najväčšej autorite, podľa mojich znalostí jedinému významnému fyzikovi, ktorý sa výslovne hlásil k náboženskej viere.

Max Planck prechádza po uvedenom predbežnom vymedzení východzích postojov k jasnej a jednoznačnej formulácii cieľov svojej prednášky:

Chcel by som sa – z hľadiska učenca, ktorý vyrástol v duchu exaktných prírodných vied – pokúsiť osvetliť otázku, či a do akej miery je skutočne religiózne zmýšľanie zlúčiteľné s poznatkami, ktoré nám poskytujú prírodné vedy. Alebo stručnejšie: či človek vzdelaný v prírodných vedách môže byť súčasne aj pravý veriaci.

Kvôli tomu potrebujeme úplne nezávisle pojednať o dvoch špeciálnych otázkach. Prvá otázka znie: aké požiadavky kladie náboženstvo na vieru svojich vyznávačov a aké sú znaky pravej nábožnosti? Druhá otázka je: akého druhu sú zákony, ktoré nás učia prírodné vedy a aké pravdy sú pre ne nedotknuteľné (unantastbar)?

Zodpovedaním oboch týchto otázok budeme môcť rozhodnúť, či a do akej miery sú požiadavky (Forderungen) náboženstva zlúčiteľné s požiadavkami prírodných vied a či preto náboženstvo a prírodné vedy môžu obstáť vedľa seba bez toho, že by si odporovali. (S. 8)

Myslím si, že nikto nepochybuje o tom, že posledná veta predstavuje vynikajúci a jednoznačne formulovaný program pre dobrú prednášku. Tá je rozčlenená na štyri číslované časti a ja si dovoľujem pridať k posledným trom (prvú, úvodnú, máme práve za sebou) svoje titulky len pre lepšiu prehľadnosť textu.


 

Viera

Po úvodnej časti sa autor venuje odpovedi na prvú z vyššie uvedených otázok, hovorí teda o náboženskej viere.

Náboženstvo je väzba (Bindung) človeka na boha. Spočíva na úctivej bázni pred nadprirodzenou mocou (Macht), ktorej je vystavený ľudský život a ktorá má v svojej moci (Gewalt) naše blaho i biedu (Wohl und Wehe). Zotrvávať v neustálom súlade s touto mocou a udržiavať si ju naklonenú, je trvalou snahou a najvyšším cieľom veriaceho človeka. Lebo iba tak sa môže človek cítiť bezpečný pred predvídanými i nepredvídanými nebezpečiami, ktoré mu v živote hrozia a podieľať sa na najvyššom šťastí, vnútornom duševnom pokoji, ktorého sa dostáva iba prostredníctvom pevnej väzby na boha a bezpodmienečnej dôvere v jeho všemocnosť a ochotu pomôcť. Potiaľ pramení náboženstvo vo vedomí individuálneho človeka. (S. 9)

Už na tomto mieste začínam, žiaľ, strácať istotu, či autorovi dobre rozumiem. Tvrdí Max Planck, že ľudský život je naozaj vystavený nadprirodzenej moci, alebo tvrdí iba to, že si to veriaci človek myslí? To sú totiž dosť odlišné tvrdenia. Viac by sa mi páčila objektívnejšia definícia náboženstva, napríklad takáto:

Definuji tedy náboženství jako city provázené a jimi určené vědomí závislosti na něčem, blíže určeném tradicí, co samo na onom stupni kulturního vývoje člověkova přesahuje jeho schopnost poznávací, kteréžto vědomí pak pod vlivem citů a tradice vyvolává v člověku volní stavy, vedoucí ke snaze buď nějak obměnit onu předpokládanou závislost, nebo alespoň vykonávat nějaký vliv na to, co člověk onoho kulturního stupně pokládá za příčinu oné závislosti. (Otakar Pertold, Co je náboženství?, Naše vojsko, Praha 1956, str. 12)

Planck samozrejme nebol etnograf ako Pertold a vyjadril sa podľa svojho svedomia. Pokračujme však ďalej.

Ale význam náboženstva presahuje jednotlivca. Nielenže má každý človek svoje vlastné náboženstvo, ale náboženstvo si nárokuje platnosť a význam pre väčšie spoločenstvo, pre národ, rasu… Pretože boh vládne rovnako vo všetkých krajinách sveta, je mu podriadený celý svet so všetkými pokladmi a hrôzami… Preto pestovanie (Pflege) náboženstva vedie jeho vyznávačov k rozsiahlemu zväzku a stavia ich pred úlohu vzájomne sa o svojej viere informovať (verständigen) a dávať jej spoločné vyjadrenie. To sa však dá dosiahnuť len tak, že sa obsah náboženstva vtelí do určitej vonkajšej formy, ktorá sa svojou názornosťou hodí pre toto vzájomné informovanie. Pri veľkej rôznorodosti národov a podmienok ich života je len prirodzené, že tieto názorné formy sú v jednotlivých častiach zeme značne odlišné a že preto v priebehu časov vzniklo veľmi veľa druhov náboženstiev. Všetkým náboženstvám je však spoločný prirodzený (nächstliegend) predpoklad (Annahme), že boha si možno predstaviť ako osobu (Persönlichkeit), alebo aspoň ako človeku podobného… Každé náboženstvo má svoju konkrétnu mytológiu a konkrétny rítus… Z toho vyplývajú pre formovanie náboženského kultu určité názorné symboly, ktoré sa hodia na to, aby pôsobili na predstavivosť širokých kruhov ľudu (weiter Kreise im Volke), aby tým v nich prebúdzali záujem o náboženské otázky a priblížili im určité pochopenie podstaty boha. (S. 9 – 10)

Tieto riadky podľa môjho názoru ukazujú, že Planck pojmom boh (ktorý, bohužiaľ nikde nedefinuje) označuje čosi, čo je zdrojom všetkých náboženstiev. Môžem už teraz prezradiť, že až do konca prednášky sa ani jediný raz nevyskytne meno žiadneho konkrétneho boha, najmä nie meno Krista. Planck chápe boha zrejme filozoficky, nie teologicky.

V ďalšom sa autor venuje, podľa môjho názoru neprimerane podrobne, zmyslu symbolu. Z tejto časti vyberám len niekoľko ukážok, bez snahy vytvoriť z nich súvislý celok.

Uctievanie boha sa teda symbolicky navonok prejavuje systematickým zhrnutím mytologickej tradície (Überlieferung) a dodržiavaním slávnostných rituálnych zvykov… Svätosť (Heiligkeit) nepochopiteľného božstva sa prenáša na svätosť pochopiteľných symbolov … Umelecké dielo má svoj význam v podstate v sebe (S. 10) … Náboženský symbol naproti tomu ukazuje stále nad seba, jeho hodnota sa nikdy nevyčerpáva v ňom samom … okrídlený anjel platil od pradávna za najkrajší symbol božieho služobníka a posla. Dnes nájdeme medzi anatomicky vzdelanými veriacimi niektorých, ktorým ich vedecky školená predstavivosť ani pri najlepšej vôli nedovoľuje považovať takú fyziologickú nemožnosť za peknú. Táto okolnosť však ani v najmenšom neškodí ich náboženskému zmýšľaniu… (S. 11)

Ale preceňovaniu významu náboženských symbolov hrozí ešte iné, ďaleko vážnejšie nebezpečenstvo, zo strany hnutia ateistov (Gottlosenbewegung). Jedným z najobľúbenejších prostriedkov tohoto hnutia, zameraného na podkopanie každej pravej zbožnosti, je zamerať svoje útoky proti tradičným (alteingebürgerten) náboženským zvykom a zosmiešňovať, alebo znevažovať ich ako zastaralé inštitúcie. Takými útokmi proti symbolom dúfajú zasiahnuť samotné náboženstvo, a majú o to ľahšiu hru (Spiel), o čo zvláštnejšie a nápadnejšie také názory a zvyky vyzerajú. Obeťou tejto taktiky sa už stala nejedna nábožná duša (religiöse Seele).

Proti takému nebezpečenstvu nejestvuje lepšia ochrana, než si uvedomiť, že náboženský symbol… nepredstavuje nikdy absolútnu hodnotu, ale je vždy iba viacmenej nedokonalým odkazom na niečo vyššie, čo nie je priamo dostupné zmyslom. (S. 12)

Najjednoduchšie (ale neúctivo) by sa o týchto výrokoch dalo povedať, že vyjadrujú názory bigotného veriaceho, pretože skutočne tak vyzerajú. Ale to, čo nasleduje, by dnes od nositeľa Nobelovej ceny nečakal hádam už nikto. Na ozrejmenie zmyslu symbolu si Max Planck vyberá značne netradičný príklad, a tento výber podľa môjho názoru o všeličom hovorí.

Symbolom hrdosti a cti slávneho regimentu je jeho zástava. Čím je staršia, tým sa jej hodnota považuje za vyššiu. A jej nosič považuje za svoju najvyššiu povinnosť nenechať ju v boji za žiadnych okolností „v štichu“ (im Stich), je pripravený v prípade nutnosti prikryť ju vlastným telom, a ak treba, obetovať za ňu aj svoj život. A predsa je zástava iba symbolom, kusom pestrej látky. Nepriateľ ju môže ukradnúť, pošpiniť, alebo roztrhať. Ale tým v žiadnom prípade nezničí to vyššie, čo zástava symbolizuje. Regiment si zachráni svoju česť, obstará si novú zástavu a možno za podstúpenú potupu vykoná náležitú odplatu. (S. 13)

Neviem ako vám, ale mne je pruský militaristický duch tohoto príkladu odporný. Myslím si totiž, že ľudský život je spravidla tou najvyššou hodnotou a že prijať ideológiu militarizmu, ako ju nám v týchto slovách s úplnou samozrejmosťou predstavuje Planck, nie je dôstojné sebavedomého slobodného človeka. Nejestvuje nič, čo možno nazvať hrdosťou a cťou regimentu – tieto pojmy sú úplne bezobsažné a prázdne!! Ale nositeľ Nobelovej ceny o nich hovorí ako o čomsi zmysluplnom. Už len to, že si vybral akurát taký príklad je neodpustiteľné. Zástava nič nereprezentuje, je to naozaj len kus handry! Planck zrejme uvádza tento príklad preto, lebo považuje za samozrejmé, že každý je ochotný obetovať svoj život za takýto kus handry. Prečítajte si na túto tému onakvejší (pacifistický) román: Dalton Trumbo, Johnnymu dali pušku (vydala Pravda, tlačový kombinát KSS, v Bratislave v r. 1976, v čase vypätého socialistického vlastenectva), alebo Na západnom fronte kľud (E. M. Remarque). Už ako dieťaťu mi bol z takých dôvodov odporný román Valentina Katajeva Syn pluku, ako aj všetky tie sovietske filmy, v ktorých vojaci pred bojom nie že bozkávali, ale priam vysávali plukové zástavy.

Ako by sa asi Max Planck vyjadril k spaľovaniu americkej vlajky v Palestíne, či Iraku, ktorým sa symbolicky prejavuje nenávisť voči americkému imperializmu? Chápal by vlajku ako symbol USA? Považoval by nenávistné spaľovanie vlajky za pochopiteľný ľudský čin rovnakej kategórie a hodnoty, ako je úcta k náboženskému symbolu? Oba tieto činy predstavujú naozaj správanie rovnakej podstaty, pretože iracionálna zbožná úcta i nenávisť sa líšia iba „znamienkom“. Z môjho pohľadu je oboje odporné.

Pokúste sa teraz preniesť nevhodnosť tohoto príkladu na nasledujúci text, kvôli ktorému – na jeho „propedeutické“ ozrejmenie – bol tento nechutný príklad uvedený.

A rovnako ako v armáde, alebo v každom spoločenstve postavenom pred veľké úlohy, aj v náboženstve sú symboly – a cirkevný rítus prispôsobený týmto symbolom – úplne nepostrádateľné (völlig unentbehrlich), znamenajú to najvyššie a najviac hodné úcty, čo predstavivosť smerujúca do neba vytvorila, iba netreba nikdy zabúdať, že aj najsvätejší symbol má ľudský pôvod.

V predchádzajúcej poznámke o zástave som chcel naznačiť, že o vzťahu medzi objektom a jeho symbolom možno zmysluplne hovoriť iba vtedy, keď je existencia a hodnota objektu dokázaná, či aspoň overená, alebo prinajmenšom pravdepodobná. Ale nič také o náboženstve Max Planck zatiaľ neukázal. A ani od nositeľa Nobelovej ceny neprijmem porovnanie armády a náboženstva, ako čohosi postaveného pred veľké úlohy. A tak ako nevidím zmysel symbolov v armáde, nevidím ich ani v žiadnom náboženstve. Lenže to je samozrejme len môj osobný názor, ktorý nikomu nevnucujem. Iba tajne dúfam, že ani medzi dnešnými veriacimi nepadne apel na analógiu medzi vierou a armádou na úrodnú pôdu. Ale pokračujme bezprostredne nasledujúcim odsekom.

Ak by si ľudia túto pravdu brali k srdcu vo všetkých dobách, ušetrilo by si ľudstvo nekonečne veľa utrpenia a žiaľu. Hrôzostrašné náboženské vojny, kruté prenasledovanie kacírov so všetkými ich smutnými sprievodnými javmi, sa totiž v konečnom dôsledku dajú vysvetliť tým, že na seba narazili určité protiklady, ktoré oba mali určité oprávnenie, a ktoré vznikli len tým, že spoločná neviditeľná idea, ako je viera vo všemocného boha, bola zamenená jej nezhodujúcimi sa prejavmi, ako sú napríklad cirkevné vyznania (Bekenntnis). Niet azda nič smutnejšie, než keď človek vidí, ako sa každý z dvoch nemilosrdne sa potierajúcich protivníkov cíti byť povinný obetovať boju svoje najlepšie sily, ba aj život, s plným presvedčením o spravodlivosti svojej veci a s pocitom poctivého nadšenia. Čo všetko by sa dalo urobiť, keby sa na poli náboženského pôsobenia mohli také cenné sily zjednotiť, namiesto toho aby sa vzájomne potierali. (S. 14)

Základom úspechu pri tvorbe vedeckých teórií je schopnosť vypozorovať v skúmaných javoch ich najhlbšiu podstatu, zjednodušiť ich až na ňu a takto zjednodušené podstatné vlastnosti vysvetliť. Vo fyzike je také zjednodušovanie vždy kontrolované matematickým aparátom, ktorý nedovolí urobiť až také zjednodušenie, pri ktorom sa stratí aj podstata javu. Keď sa geniálny Max Planck pustil do zjednodušovania pri vysvetľovaní podstaty náboženstva a jeho rozmanitostí – lebo o toto v predchádzajúcich odsekoch ide – nemal už oporu v matematike a preto, ako sa mi zdá, zjednodušil situáciu až príliš. Bolo by to naozaj podozrivo jednoduché, keby sa vina za náboženské vojny dala zviesť na zámenu podstaty s jej rôznymi symbolmi. Ak by sme také vysvetlenie na okamih aj prijali, hneď vzniká otázka, prečo sa kvôli rôznosti symbolov museli ľudia hneď vyvražďovať, či upaľovať? Nech už boli „symboly“ vier akokoľvek rôzne, zhodovali sa v príkaze „nezabiješ“ a obe strany ten zhodný príkaz porušovali. Keď si Planck ťažká na to, že príčinou náboženských vojen bolo to, že viera vo všemocného boha, bola zamenená jej prejavmi, ja by som ponúkol oveľa účinnejšie riešenie: neveriť žiadnym nedokázaným tvrdeniam, neveriť vo všemocného boha. Nejestvujúca viera by sa nedala zameniť jej prejavmi. Nemienim tu túto otázku analyzovať hlbšie, chcem len nesmelo podotknúť, že mimo fyziky aj Maxa Plancka súdnosť občas opúšťala.

A približujeme sa už ku kľúčovému odseku, ktorý ma pri prvom čítaní prednášky pred mnohými rokmi neuveriteľne ohúril, až som pocítil znechutenie aj nad nositeľom Nobelovej ceny. Urobil som si na tomto mieste ceruzou poznámku: „Tak načo bolo doteraz toľko rečí?!“ Pozrime sa na ten odsek, ktorý zneisťuje všetko, čo bolo doteraz povedané.

Ale uznaním tohoto stavu nie sú ešte v žiadnom prípade vyčerpávajúco objasnené znaky pravého náboženského zmýšľania. Pretože teraz sa vynára ešte ďalšia, vlastne základná otázka: Má vyššia moc, ktorá stojí za náboženskými symbolmi, a ktorá im dodáva ich podstatný obsah, svoje sídlo iba v duchu (Geist) človeka a zaniká jeho smrťou, alebo predstavuje ešte niečo viac? Inými slovami: žije boh iba v duši (Seele) veriaceho, alebo riadi svet nezávisle od toho, či v neho človek verí alebo nie? Toto je bod, v ktorom sa ľudia zásadne a definitívne rozchádzajú. Nedá sa nikdy a nijak objasniť vedeckými metódami, t. j. logickými úvahami, opierajúcimi sa o fakty (Tatsachen). Zodpovedanie tejto otázky je výlučne (einzig und allein) vecou viery, viery náboženskej [viery neveriaceho už nie?]. (S. 15)

Skutočne, načo potom bolo takmer 15 strán vysvetľovania (takmer polovica prednášky) čo je podstata viery, aký je jej význam pre jednotlivca a spoločnosť, prečo sa viera v rôznych krajinách líši, aký je vzťah medzi vierou a jej symbolmi? Načo boli vážne varovania pred ateistami a ich taktikou, keď geniálny fyzik po tom všetkom bez obalu priznáva, že viera nemá nič spoločné s faktami, logikou, rozumom?

Lenže nápadná je tu hneď autorova jednostrannosť. Možnosti, že boh sídli iba v duši veriaceho, sa autor už vôbec nevenuje. V prípade vedeckej nezodpovedateľnosti uvedenej otázky je názor neveriaceho rovnoprávny názoru veriaceho a bolo by dobré sa mu venovať rovnakou mierou. Podivné je tiež konštatovanie, že na uvedenú otázku môže odpovedať iba veriaci, nie však neveriaci. Prečo?

Všimnite si však, čo vlastne Max Planck hovorí, čo z týchto jeho výrokov ďalej vyplýva. Max Planck si nemyslí, že by jestvovali nejaké filozofické argumenty v prospech existencie boha, nespomína argumenty Tomáša Akvinského, nehovorí ani v náznaku nič o tom, že „z pohybu a z príčinnej účinnosti, z náhodnosti, poriadku a krásy sveta možno poznať Boha ako pôvod a cieľ vesmíru“ (Katechizmus katolíckej cirkvi, § 32). Kto iný by už mal „z náhodnosti“ poznať boha, ak nie tvorca kvantovej mechaniky, ktorou sa do fyziky zaviedla vlnová funkcia, pomocou ktorej možno predikcie kvantových stavov robiť len s istou pravdepodobnosťou. Veru, veru, Einstein a Planck boli tí praví, ktorí mohli s istotou „poznať Boha ako pôvod a cieľ vesmíru“ – ale ako sa ukazuje – nepoznali Ho. Zato „menší vedci“ Ho poznajú bez problému, a hneď na prvý pohľad. Každý má, samozrejme, právo na akúkoľvek vieru, nemá však právo tvrdiť, že je pravdivá, pretože pravda sa musí dokázať, pravdu nestačí iba hlásať.

Veriaci človek odpovedá na túto otázku tak, že boh jestvoval skôr než bol na zemi človek, že od večnosti vo svojej všemocnej ruke drží celý svet, veriacich i neveriacich a že zostane bezo zmeny tróniť na výške neprístupnej žiadnym ľudským schopnostiam chápania, aj keď zem so všetkým, čo na nej je, bude už dlho v troskách. Všetci tí, ale len tí, ktorí túto vieru vyznávajú, a ktorí sú ňou preniknutí, ktorí sa cítia v bázni a odovzdanej dôvere pod ochranu všemocného chránení pred všetkými nebezpečenstvami života, sa môžu považovať za skutočne nábožensky zmýšľajúcich (Gesinnten). (S. 15)

Ak to mám zhrnúť, Planck zatiaľ hovorí iba o tom, koho možno za veriaceho považovať. Je mu však úplne jasné, že v prípade viery nemožno hovoriť o pravdivosti: náboženskej viere sa iba verí. V tom je jeho postoj poctivý. Nevymýšľa si pseudodôkazy božej existencie, netvrdí, že pri vedeckej práci narazil na stopy boha, že veda pojem boha potrebuje. Lenže treba vidieť aj to, že boh, o ktorom hovorí, nie je bohom Abraháma a Izáka, nie je to boh, ktorý dal Mojžišovi na hore Sinai desatoro, nie je to ani otec Ježiša Krista. Treba vidieť, že v jeho chápaní viery niet miesta pre dejiny odchodu Izraela z Egypta, pre mesiášske proroctvá, pre zmŕtvychvstanie Krista, niet v ňom miesta pre spásu, ani odpúšťanie hriechov po spovedi. Planck totiž už na začiatku okyptil svoje chápanie náboženstva o všetky zázraky. Zámerne som zamlčal, že hneď v úvode, po prvom citovanom odseku hovorí:

Nesmieme sa však klamať – táto naivná viera dnes už nejestvuje ani v širokých ľudových vrstvách a nemožno ju ani znovu oživiť spiatočnícky zameranými (rückwärts gerichtete) úvahami a opatreniami. Pretože veriť znamená považovať za pravdivé (fürwahrhalten), a poznávanie prírody, postupujúce ustavične po nepopierateľne spoľahlivej ceste, priviedlo k tomu, že pre človeka aspoň trochu vzdelaného v prírodných vedách je už úplne (schlechterdings) nemožné, považovať za opierajúce sa o skutočnosť mnohé správy o mimoriadnych, prírodným zákonom odporujúcich udalostiach, o zázrakoch (Naturwunder), ktoré sa všeobecne považovali za podstatnú oporu a potvrdenie (Bekräftigung) náboženských náuk, a ktoré ľudia predtým bez kritickej úvahy (Bedenken) prijímali ako fakty. (S. 5)

Kto to teda so svojou vierou myslí skutočne vážne a nemôže zniesť, keď sa táto dostane do rozporu s jeho poznaním (Wissen), ten stojí pred otázkou svedomia, či sa vôbec ešte môže poctivo považovať za člena náboženského spoločenstva, ktoré v svojom vyznaní (Bekenntnis) obsahuje vieru v zázraky.

Po nejakú dobu mohol mnohý veriaci nájsť ešte isté uspokojenie v tom, že sa pokúsil vydať sa na strednú cestu a obmedzil sa na uznanie (Anerkennung) niekoľkých málo zázrakov, považovaných za mimoriadne dôležité. Ale dlhodobo nie je taká pozícia udržateľná. Krok za krokom musí viera v zázraky ustupovať pred vytrvalo a spoľahlivo pokračujúcou vedou, a nemôžeme pochybovať o tom, že skôr či neskôr musí úplne zaniknúť (zu Ende gehen muss). (S. 6)

Myslím si, že medzi spomínané mimoriadne dôležité zázraky patrí aj Kristovo vzkriesenie, a že ani viera v neho nie je podľa Plancka dlhodobo udržateľná. Ak je teda Planck veriaci, tak je takým veriacim, ktorý neverí v zázraky. Neviem, či väčšina veriacich súhlasí s takým obmedzením viery. Ak teda, veriaci vedci, s Planckom súhlasíte, rozhodnite sa, či chcete veriť v zázraky, a vylúčiť sa tak zo spoločenstva ľudí „aspoň trochu vzdelaných v prírodných vedách“, alebo v zázraky nebudete veriť, a potom nebudete veriť ani v Kristovo vzkriesenie. Planck inú alternatívu nevidí. Túto dilemu však v ďalšej časti prednášky akosi nechce doviesť do dôsledku, aj keď ju tu jasne formuluje. Preto jeho postoj považujem za „pozoruhodný“, za plný protikladov (marxista by s nadšením tvrdil, že protikladov až „dialektických“, ja však tomu poslednému pojmu nerozumiem).


 

Veda

Ďalšiu časť, v ktorej sa Max Planck chystá vysvetliť zákony vedy, uvádza konštatovaním, že

naša úloha sa zjednoduší a pre naše ciele celkom postačí, keď sa budeme pridržiavať najexaktnejšej zo všetkých prírodných vied, fyziky. Od nej sa totiž vždy dal najskôr očakávať rozpor s požiadavkami náboženstva. Máme sa preto pýtať, akého druhu sú poznatky fyzikálnej vedy až po najnovšiu dobu, a aké hranice sa nimi prípadne predpisujú náboženskej viere.

Nemusím hádam zdôrazňovať, že z celkového historického pohľadu, výsledky fyzikálneho výskumu a z nich vyplývajúce názory nepodliehajú bezcieľnym zmenám, ale sa… stále viac zdokonaľujú a zjemňujú, takže nimi doposiaľ získané poznatky môžeme s veľkou istotou považovať za trvalé. (S. 16)

Nasledujúce objasnenie podstaty procesu merania, a ostrý spor s pozitivistami, najmä pokiaľ ide o interpretáciu kvantovej teórie, bežného čitateľa asi zaujímať nebudú. Postačí zhrnutie:

Súhrnne môžeme povedať, že fyzikálna veda si vyžaduje predpoklad reálneho, od nás nezávislého sveta, ktorý však nepoznávame nikdy priamo, ale vždy iba cez okuliare našich zmyslových vnemov a pomocou nimi sprostredkovaných meraní. (S. 19)

Nespochybniteľný výsledok fyzikálnych výskumov spočíva v tom, že elementárne stavebné prvky sveta sa nevyskytujú v izolovaných skupinách vedľa seba bez vzájomných vzťahov, ale že sú všetky spojené podľa jednotného plánu, alebo inými slovami, že vo všetkých procesoch prírody vládne univerzálna, nám do istého stupňa poznateľná zákonitosť (Gesetzlichkeit). (S. 20)

Nasleduje formulácia a objasnenie zákona zachovanie energie, popretkávaná spormi s jeho pozitivistickou interpretáciou. Potom prechádza autor k objasneniu princípu najmenšieho účinku.

Jestvuje však ešte iný, oveľa obsiahlejší zákon, ktorý má tú zvláštnosť, že na každú zmysluplnú otázku, týkajúcu sa priebehu fyzikálnych procesov, dáva jednoznačnú odpoveď, a tento zákon má, pokiaľ môžeme vidieť, rovnako ako zákon zachovania energie, presnú platnosť aj v najnovšej fyzike. Čo však teraz musíme považovať za najväčší zázrak (allergrösste Wunder), je skutočnosť, že adekvátna formulácia tohoto zákona vyvoláva u každého nepredpojatého človeka dojem, akoby bola príroda riadená rozumnou, cieľavedomou vôľou (vernünftigen, zweckbewussten Willen). (S. 22)

Max Planck ilustruje princíp najmenšieho účinku na ohybe svetla v nehomogénnom prostredí:

Keď sa lúč svetla zo žiariacej hviezdy dostane do oka pozorovateľa, bude jeho dráha – ak sa hviezda nenachádza presne v zenite – vykazovať viacmenej komplikované zakrivenie v dôsledku rôznych lomov v rôznych vrstvách vzduchu. Toto zakrivenie sa dá úplne vysvetliť nasledujúcim jednoduchým zákonom: zo všetkých dráh, ktoré vedú od hviezdy do oka pozorovateľa, používa (benutzt) svetlo vždy práve tú, na ktorej prekonanie treba, pri zohľadnení rôznych rýchlostí šírenia svetla v rôznych vrstvách vzduchu, najkratší čas. Fotóny, ktoré tvoria svetelný lúč, sa teda správajú ako rozumné bytosti (vernünftige Wesen). Volia si zo všetkých možných kriviek, ktoré sa im ponúkajú, stále také, ktoré ich privedú do cieľa najrýchlejšie. (S. 23)

Tieto už príliš antropomorfné popisy ešte ďalej nadmerne a neprimerane zovšeobecňuje vyjadreniami, z ktorých vyberám len útržky:

Iste nie je prekvapujúce, že odhalenie tohoto zákona, takzvaného princípu najmenšieho účinku, … , uviedlo jeho objaviteľa Leibniza, rovnako ako čoskoro potom jeho nasledovníka Maupertuis, do nadšenia, pretože títo vedci verili, že v ňom našli hmatateľný znak vlády (Walten) vyššieho, prírodu všemocne ovládajúceho rozumu.

Skutočne, princípom najmenšieho účinku sa do pojmu príčinnosti zavádza celkom nová myšlienka: ku causa efficiens, príčine, ktorá pôsobí z prítomnosti do budúcnosti, a účinkom ktorej sa neskoršie stavy javia ako podmienené skoršími, sa pridružuje causa finalis, ktorá naopak, z budúcnosti, totiž želaného cieľa, robí predpoklad a z toho odvodzuje priebeh procesov, ktoré vedú k tomuto cieľu. (str. 24)

… teoreticko-fyzikálny výskum v jeho historickom vývoji nápadne priviedol k formulácii fyzikálnych zákonov, ktorá má vyslovene teleologický charakter (str. 25)

V každom prípade môžeme súhrnne povedať, že podľa všetkého, čo exaktné prírodné vedy učia, v celej oblasti prírody… vládne určitá zákonitosť, ktorá je nezávislá od existencie mysliaceho ľudstva, ale ktorá predsa… pripúšťa formuláciu, ktorá zodpovedá účelnému jednaniu. Predstavuje nám teda rozumné usporiadanie sveta (vernünftige Weltordnung), ktorému podlieha príroda i človek, ktorého vlastná podstata však je a zostane pre nás nepoznateľná, pretože sa o nej dozvedáme len prostredníctvom našich špecifických zmyslových vnemov (str. 25) … Skutočne bohaté výsledky prírodovedného skúmania nás predsa oprávňujú k nádeji… na neustále prehlbovanie našich pohľadov do vlády všemocného rozumu (allmächtigen Vernunft) panujúceho nad prírodou. (S. 26)

Nemám dôvod ani právo interpretovať slová slávneho fyzika tak obrazne, ako interpretujú katolíci Bibliu, preto môžem jednoducho konštatovať, že to tu Max Planck už trocha prehnal. Formulácia „fotóny sa správajú ako rozumné bytosti“ by sa ešte dala zachrániť poukazom na slovko „ako“, ktoré pripúšťa, že fotóny predsa len nie sú rozumné bytosti, ale tvrdenie, že si fotóny „volia“ svoje dráhy, je už prehnané aj (či práve) na populárnu prednášku. Pravda je taká, že každý fyzikálny zákon sa dá vyjadriť aj v tzv. variačnej forme. Je to triviálny fakt známy každému fyzikovi, ba mal by byť známy aj každému inžinierovi. Znamená len toľko, že ku každému zákonu možno vždy nájsť nejakú veličinu, ktorú bude tento zákon udržiavať minimálnou (alebo maximálnou). Väčšinou tieto veličiny nemajú nijaký bezprostredný fyzikálny význam. Max Planck si tu vybral príklad, kedy ten bezprostredný význam tá veličina má, a je ním čas. Aby však z tohoto príkladu mohol robiť závery o čomsi ako slobodnej vôli fotónu, mal by dokázať, že uvedená veličina z nejakých fyzikálnych dôvodov skutočne musí byť minimálna. Lenže ona je taká len „náhodou“ a niet žiadneho dôvodu, prečo by takou mala byť. Túto interpretáciu Max Planck hájil s plnou vážnosťou aj pred fyzikmi, ale narazil na tvrdú kritiku všetkých, napríklad Maxa Borna. Dnes už každý fyzik vie, že tu sa veľmajster pomýlil. Nie je mojou úlohou posudzovať, do akej miery sa pomýlil preto, lebo si želal nájsť hoci len chabú oporu pre vieru v „akéhosi“ boha. Pre mňa to bola súčasť jeho boja s pozitivistami, ktorý prehral. Dnešná fyzika je už naskrz pozitivistická a práve Planckova kvantová mechanika bola východzím impulzom pre zrod seriózneho pozitivizmu. Je len iróniou osudu, že v tomto boji stál Max Planck na tej istej strane barikády ako marxisti-leninisti (Leninovo dielo Materializmus a empiriokriticizmus je zúrivým útokom na pozitivizmus, ktorý sa súdruhovi Leninovi nepáčil ešte viac než Maxovi Planckovi).


 

Náboženstvo a veda

Vlastnému cieľu celej prednášky, analýze vzťahu medzi náboženstvom a vedou, sú už venované len štyri posledné strany.

Potom, čo sme zistili, aké požiadavky kladú náboženstvo a veda na náš postoj k najvyšším otázkam svetonázorových úvah, chceme teraz preskúmať, či a do akej miery možno tieto dva druhy požiadaviek uviesť navzájom do súladu. Predovšetkým je samozrejmé, že toto skúmanie (Prüfung) sa môže vzťahovať iba na také zákony, v ktorých sa náboženstvo a veda stretávajú. Jestvujú totiž rozsiahle oblastí, v ktorých nemajú nič spoločné. Napríklad všetky otázky etiky sú prírodným vedám cudzie, rovnako ako sú pre náboženstvo bezvýznamné hodnoty univerzálnych fyzikálnych konštánt.

Naproti tomu sa náboženstvo a prírodné vedy stretávajú v otázke o existencii a podstate najvyššej, nad svetom vládnucej moci (Macht), a tu sú odpovede, ktoré podávajú, aspoň do istej miery navzájom zrovnateľné. Nie sú, ako sme videli, v žiadnom prípade vo vzájomnom rozpore (Widerspruch), ale znejú zhodne v tom, že po prvé, jestvuje od ľudí nezávislý rozumný poriadok sveta (vernünftiger Weltordnung), a po druhé, že podstata toho poriadku nie je nikdy poznateľná priamo, ale len nepriamo, prípadne sa dá len vytušiť. Náboženstvo na to používa svoje špecifické (eigentümlichen) symboly, exaktné prírodné vedy merania založené na zmyslových vnemoch. Nič nám teda nebráni, a náš pud poznania, dožadujúci sa jednotného svetonázoru, si to žiada, identifikovať obe všade pôsobiace, ale predsa tajomné sily (Mächte), svetový poriadok prírodných vied s bohom náboženstva (Gott der Religion). Božstvo (die Gottheit), ku ktorému sa veriaci človek snaží priblížiť svojimi názornými symbolmi, je potom svojou podstatou rovné (wesensgleich) moci prírodných zákonov (naturgesetzlichen Macht), o ktorej sa skúmajúci človek do istej miery dozvedá pomocou zmyslových vnemov. (S. 27)

Myslím si, že tu je už na mieste moja obľúbená otázka: čo sa muselo stať nositeľovi Nobelovej ceny, aby sa odvážil urobiť takú neuveriteľnú myšlienkovú skratku? Najprv len skromne pripúšťa, že veda a náboženstvo dávajú „aspoň do istej miery navzájom zrovnateľné“ odpovede, ale o chvíľu ich považuje za úplne zhodné. Mne je celkom jasné, že na rovnakú otázku môžu dať dvaja ľudia rôzne odpovede. Nemôžem usudzovať, že tieto odpovede sú rovnaké len preto, lebo sú to odpovede na tú istú otázku, alebo preto, že sú to odpovede „zrovnateľné“. Z rovnakého dôvodu nemôžem stotožniť náboženské symboly s výsledkami meraní (čím sú, preboha, náboženské symboly a merania zrovnateľné?). Aj tvrdenie, že svet je dielom diabla, ktorý má s ním tie najhoršie úmysly, je celkom dobrou odpoveďou na otázku o podstate moci vládnucej nad svetom. Aj diablov poriadok by bol rozumným svetovým poriadkom a tiež by bol nepostihnuteľný ľudským rozumom.

Ako mohol z úst nositeľa Nobelovej ceny vyjsť výrok „nič nám nebráni identifikovať svetový poriadok s bohom“ ??!! Na dokázanie konkrétnej ekvivalencie stačí, aby nám v nej nič nebránilo?? Veď nám nič nebráni identifikovať čokoľvek s čímkoľvek! Pri logickom uvažovaní predsa nejde o to, či nám niečo bráni, ale či nás niečo núti! Geniálny Max Planck tu robí triviálnu logickú chybu: ak sa má dokázať, že A = B, treba dokázať, že A => B (z A vyplýva B) a súčasne B => A, teda ekvivalencia sa dokazuje ako obojsmerná implikácia. Ekvivalenciu treba naozaj dokázať, nie odbiť ju tým, že nám nič nebráni ju svojvoľne postulovať. Ak by si Planck položil otázku, čo nás núti k spomínanej identifikácii, nepochybne by musel odpovedať: vôbec nič.

Zastavme sa ešte na chvíľu pri konštatovaní, ktoré podľa Plancka vyjadruje podobnosť medzi vedou a náboženstvom: „podstata toho poriadku nie je nikdy poznateľná priamo, ale len nepriamo, prípadne sa dá len vytušiť“. Myslím si, že je obrovský rozdiel medzi náboženskou nepoznateľnosťou a nepoznateľnosťou vedeckou. Náboženstvo nehovorí o prírode nič rozumné (viď Cvičenia), zatiaľčo veda dokázala predvídať ešte aj ohyb svetla v gravitačnom poli. Planck o predikčných schopnostiach vedy nepochybne vedel veľa, ale tu zo seba dobrovoľne urobil „božieho blázna“ (1 Kor 1, 25). Ale nechajme ho predsa pokračovať, aj keď nám už zrejme nič nové nepovie, len sa bude stále viac a viac nadchýnať pre svoju myšlienku.

Pri tejto zhode však treba brať do úvahy aj jeden podstatný rozdiel. Pre veriaceho človeka je boh daný bezprostredne a primárne. Z neho, z jeho všemocnej vôle pramení všetok život a všetko dianie ako v telesnom tak aj v duchovnom svete. Aj keď nie je rozumom pochopiteľný, je predsa priamo vnímaný prostredníctvom náboženských symbolov a kladie svoje sväté posolstvo do duše tých, ktorí sa mu vo viere odovzdávajú [tu už Planck iste nepovažuje boha za svetový poriadok, ten totiž, pokiaľ viem, žiadne sväté posolstvá neposiela]. Naproti tomu, pre prírodovedca je jedinou primárnou danosťou obsah jeho zmyslových vnemov a z toho vyplývajúcich meraní. Z nich sa pokúša prírodovedec prostredníctvom induktívnych výskumov podľa možností čo najviac sa priblížiť bohu [to je naozaj jediný cieľ každého prírodovedca?] a jeho svetovému poriadku ako k najvyššiemu, večne nedosiahnuteľnému cieľu. Keď teda aj náboženstvo aj prírodné vedy na svoje pôsobenie potrebujú vieru v boha [naozaj ju vedy potrebujú? – tu sa to hovorí po prvý raz], stojí boh pre prvé na začiatku, pre druhé na konci celého myslenia. Pre prvé znamená základ, pre druhé korunu každého svetonázorového uvažovania. (S. 27)

Tento rozdiel zodpovedá rôznym úlohám, ktoré náboženstvo a veda hrajú v ľudskom živote. Prírodné vedy potrebujú človeka na poznávanie, náboženstvo ho však potrebuje na konanie [pozrime sa, a ja som doteraz nevedel, načo náboženstvo vôbec je!] … Pretože stojíme uprostred života a musíme… sa často rozhodnúť okamžite, … k čomu nám nepomôže dlhé uvažovanie, ale len istý a jasný návod (Weisung), aký získame z bezprostredného spojenia s bohom [opäť tu boh nemôže byť totožný so svetovým poriadkom, lebo ten rýchle návody nedáva] … a keď bohu okrem jeho všemocnosti a vševedúcnosti pripíšeme [to môžeme len tak bárčo pripisovať?] aj atribúty dobra a lásky [ja som si myslel, že boh má vlastnosti nezávislé od nás, a tu vidím, že mu ich dávajú ľudia], potom utiekanie sa k nemu (Zuflucht zu ihm) zaručuje človeku hľadajúcemu útechu [naj]vyššiu mieru spoľahlivého pocitu šťastia. Proti tejto predstave nemožno z hľadiska prírodných vied nič namietať, pretože otázky etiky, ako sme už zdôraznili, vôbec nepatria do ich kompetencie. (S. 28)

Hovorí tieto slová ešte vedec, či už teológ? S vedou sa tu narába už ako s onucou, použije sa, načo sa hodí. Ale tvrdenie o nekompetentnosti vedy v otázkach etiky je už naozaj odvážne. Škoda, že si tu Max Planck nespomenul na nekompetentnosť náboženstva v otázkach pravdy. Viera totiž, ako sám poznamenal, nemá nič spoločné s rozumom, a teda ani s pravdou.

Tieto dva odseky potvrdzujú tiež, že nie sú pravdivé občas sa vyskytujúce tvrdenia – ako napríklad nasledujúce tvrdenie Lízy Meitnerovej, švédskej fyzičky rakúskeho pôvodu – ktoré sa hovoria zrejme v snahe zachrániť Planckovu povesť:

„Je isté, že Planck neveril v žiadnu špecifickú formu náboženstva; bol však nábožný (v zmysle Spinozu a Goetheho) a opakovane to zdôrazňoval“ (Lise Meitner, 1958).

Nie je pravda ani to, čo Planck povedal neskôr sám o sebe:

„Bol som vždy hlboko nábožný, ale neverím v žiadneho osobného boha, zvlášť nie v boha kresťanského.“

Viac sa o tom môžete dozvedieť v eseji o „vede a náboženstve“. V prednáške hovorí o bohu disponujúcom atribútmi dobra a lásky, o bohu, ku ktorému sa veriaci utieka a o ktorého sa boh stará. Neosobný boh Spinozu ani Goetheho také vlastnosti nemá. Po slovensky povedané, Planck nebol v otázkach náboženstva ani ryba, ani rak: vo verejnej prednáške sa vyjadruje tak, aby si poslucháči mysleli, že je taký veriaci ako oni, v súkromnom liste sa však priznáva, že predsa až celkom taký nie je.

A dostali sme sa na koniec prednášky. Keďže Max Planck sa ju rozhodol ukončiť rovnako pekne ako farár kázeň, nebudeme ho rušiť a uvedieme úplný preklad posledných odsekov bez prerušenia až do konca. Komentár bude nasledovať až potom. Čítajte pozorne, pretože sa tu hovorí naozaj o veľmi vážnych veciach veľmi nezáväzným jazykom.

Kam a pokiaľ teda môžeme dohliadnuť, medzi náboženstvom a prírodnými vedami nenachádzame nikde rozpor (Widerspruch), v rozhodujúcich bodoch skôr úplnú zhodu (volle Übereinstimmung). Náboženstvo a veda sa nevylučujú, ako si mnohí dnes myslia, alebo sa obávajú, ale sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Azda najbezprostrednejší dôkaz zlučiteľnosti (Verträglichkeit) náboženstva a prírodných vied predstavuje aj pri dôkladne kritickej analýze historická skutočnosť, že práve najväčší prírodovedci všetkých čias, muži ako Kepler, Newton, Leibniz boli preniknutí hlbokou religiozitou [vie niekto s istotou, čo bolo obsahom ich zbožnosti?]. V začiatkoch našej kultúrnej epochy [v staroveku?] boli tí, čo pestovali prírodné vedy [prírodné vedy začali vznikať až niekedy v 17. storočí] a tí čo ochraňovali náboženstvo, spojení dokonca v personálnej únii. Najstaršia aplikovaná prírodná veda, medicína [prikladanie pijavíc a púšťanie žilou boli aplikácie vedy?], bola v rukách kňazov a vedecká výskumná práca sa ešte v stredoveku konala hlavne v mníšskych celách [hovorí sa tu ešte o prírodovede?]. Neskôr, pri postupujúcom zjemňovaní a rozvetvovaní kultúry, začali sa ich cesty postupne stále viac rozchádzať, v zhode s odlišnosťou úloh, ktorým náboženstvo a veda slúžili.

Avšak tak, ako sa vedenie a poznanie nedá nahradiť svetonázorovým zmýšľaním, nedá sa ani správny postoj k morálnym otázkam získať z čisto rozumového poznania [dá sa, pozri Paul Kurtz]. Ale obe cesty nedivergujú, ale pokračujú paralelne, a stretávajú sa v ďalekej nekonečnosti v rovnakom cieli.

Na to, aby sme to správne pochopili, nejestvuje lepší prostriedok, než trvalé úsilie, stále hlbšie postihovať podstatu a úlohy: na jednej strane prírodovedeckého poznania, na druhej strane náboženskej viery. Potom sa so stále väčšou jasnosťou ukáže, že aj keď sú metódy odlišné – pretože veda pracuje prevažne s rozumom, náboženstvo prevažne so zmýšľaním (Gesinnung) – zmysel ich práce a smer ich pokroku sa predsa dokonale navzájom zhodujú.

Záver Planckovej prednáškyNáboženstvo a prírodné vedy spolu vedú neustále pokračujúci, nikdy neochabujúci boj proti skepticizmu a proti dogmatizmu, proti neviere (Unglaube) a povere (Aberglaube) a smerodajným heslom tohoto boja je odjakživa a do celej budúcnosti: Hor sa k bohu! (Hin zu Gott.) (S. 30)

Týmto plamenným zvolaním prednáška končí. Na poslucháčov v roku 1937 asi urobila dobrý dojem: v dobe Hitlerovho úspešného výstupu po rebríku moci a jasne zanikajúcej demokracie, apeloval nositeľ Nobelovej ceny na morálku a tým nepriamo volal proti nacistickej diktatúre. Pripomeňme, že vtedy mal Planck 79 rokov, tri zo štyroch detí mŕtve, a iste netušil, že sa vďaka Hitlerovi dožije smrti aj posledného syna. Lenže nás, bohužiaľ, nemôžu zaujímať okolnosti prednášky ani Planckove pohnútky, nás môže zaujímať len to, či autor splnil ciele proklamované na začiatku, či naozaj vierohodne ukázal, čo sľuboval.

Slovník týchto posledných odsekov by som nazval bezstarostným. Autor väčšinu tvrdení len deklaruje a používaným pojmom neprisudzuje žiaden bližší význam. Tvrdí napríklad, že medzi vedou a náboženstvom niet rozporu. Ak boha stotožníme s prírodnými zákonmi a zakážeme mu robiť zázraky, tak naozaj nijaký veľký rozpor očakávať už nemôžeme. Toto tvrdenie by sa dalo oveľa lepšie chápať v takom zmysle, že náboženstvo a veda hovoria o takých odlišných veciach, že sa ich tvrdenia ani do rozporu nemôžu dostať asi tak, ako sa dejiny starého Ríma nedostanú do rozporu so zoológiou povodia Amazonky, lebo nemajú spoločný ani jediný objekt. Ale tvrdenie, že „sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú“ už nikto nemôže prijať bez zaváhania. Podmieňovanie znamená, že jedno nemôže jestvovať bez druhého. Ešte by som ironicky pripustil, že náboženstvo potrebuje vedu v tom zmysle, že aj farári potrebujú na prenos svojich omší televíziu, ktorá by nevznikla bez znalosti vlastností elektromagnetického poľa, ale neviem si nijak predstaviť na čo by veda mohla potrebovať náboženstvo.

Všimnime si ďalej vetu „Azda najbezprostrednejší dôkaz zlučiteľnosti náboženstva a prírodných vied predstavuje… skutočnosť, že práve najväčší prírodovedci všetkých čias, muži ako Kepler, Newton, Leibniz boli preniknutí hlbokou religiozitou“. Áno, ak zlučiteľnosť definujeme ako to, že aj vedec môže byť veriaci, potom náboženstvo je s vedou zlúčiteľné. Lenže to nie je jediná možná a používaná „definícia“ zlučiteľnosti a na dôkaz inak chápanej zlučiteľnosti už taký argument nestačí. Napríklad metodologicky náboženstvo s vedou zlúčiteľné nie je, pretože veda hľadá len dokázanú pravdu a ničomu inému neverí, zatiaľčo viera prijíma za pravdu „zjavené“, teda nedokázané (a nedokázateľné) tvrdenia.

„V začiatkoch našej kultúrnej epochy boli tí, čo pestovali prírodné vedy a tí čo ochraňovali náboženstvo, spojení dokonca v personálnej únii“. Čo významné vyplýva z tohoto konštatovania, ak si už rovno odmyslíme, že v začiatkoch našej kultúry (v staroveku) prírodné vedy ani nejestvovali? Čo dokazuje fakt, že Alexander Borodin (1833 – 1887), ktorý bol vo veku 29 rokov vymenovaný za profesora chémie na petrohradskej lekárskej akadémii, a po celý život sa chémii profesionálne venoval, je (napriek tomu) najviac známy ako romantický hudobný skladateľ? Áno, chémia a hudba sa nevylučujú ako dve oblasti činnosti jedného a toho istého človeka, ale hudobné dielo Borodina nemalo nič spoločné s jeho činnosťou chemika. A čo je hlavné, táto „personálna únia“ v prípade Borodina nehovorí nič o vzťahu hudby a chémie vo všeobecnosti, tak ako o vzťahu jazyka swahili a angličtiny nič nehovorí to, že jestvujú tisíce ľudí, ktorí oba jazyky dokonale ovládajú. Myslím si, že každý by už mal pochopiť, že „argument“ o „personálnej únii“ je úplne irelevantný. Ak ešte stále nechápete, zamyslite sa nad tým, čo o vzťahu hudby a chémie hovorí prípad Giovanni Battistu Pergolesiho (1710 – 1736), autora prekrásne dojímavej Stabat Mater, ktorý o chémii iste ani nepočul (zomrel ako 26-ročný na tuberkulózu v kapucínskom konvente v Pozzuoli).

Dovolávať sa personálnej únie je chybný argumentum ad hominem, ktorý som spomínal už v úvode. To, že vedec je veriaci, nedokazuje, že viera nie je v rozpore s vedou, dokazuje to len to, že tomu konkrétnemu človeku prípadný rozpor nevadí, a to je už len problém emócií, nie pravdy. Človek nie je neprotirečivý logický systém. Jeden a ten istý človek môže zastávať aj navzájom si odporujúce názory a postoje: môže byť krajským tajomníkom KSS a dávať si krstiť deti (jedného takého som dobre poznal). Najviac príkladov takej rozporuplnosti jednotlivcov poskytuje každodenný amorálny život väčšiny veriacich: veria, že svojimi hriechmi ťažko rania svojho boha a napriek tomu neustále hrešia. Keby im boh nepardonoval hriechy, umierala by väčšina z nich v morálne naozaj dezolátnom stave. Dokazujú ich životy, že medzi amorálnosťou a náboženskou vierou niet rozporu? Mystériom tu je len to, ako takú logickú chybu mohol nevidieť génius. Možno ju len nechcel vidieť, pretože „spoločenská objednávka“ od neho žiadala postaviť sa proti nacizmu, vyzdvihnúť kresťanské hodnoty na obranu pred diktátorom.

Proti celej prednáške mám jednu zásadnú výhradu: autor v nej obsah titulného pojmu náboženstva menil v dosť širokom rozpätí a podľa toho, ako sa mu to akurát hodilo. Začal tým, že náboženstvo charakterizoval ako väzbu človeka na boha, poslucháčov varoval, ako biedne by to so spoločnosťou bez náboženstva dopadlo, ale vzápätí vyhlásil za celkom dobre možné, že boh sídli iba v dušiach veriacich. Potom z náboženstva vylúčil vieru v zázraky, za boha vyhlásil prírodné zákony, ktorým nakoniec priradil dokonca aj atribúty dobra a lásky. Týmto voľným používaním základného pojmu prednášky demonštroval, že si ho ani jasne nedefinoval, čo je v prípade vedca správanie dosť nezvyklé.

Možno stojí za zdôraznenie, že v celej prednáške autor systematicky používa poradie slov „náboženstvo a veda“. Ani jediný raz sa nevyskytuje poradie „veda a náboženstvo“. Myslím si, že aj tento drobný, a naozaj formálny detail, čosi hovorí: pre Plancka bolo náboženstvo asi na prednejšom mieste než veda – alebo len chcel, aby to tak vyzeralo?

Dopustil sa však aj ďalšej hrubej chyby proti logike: nezbadal, že na dôkaz neprotirečivosti dvoch súborov tvrdení nestačí dokázať neprotirečivosť jednej dvojice, ale že treba dokázať neprotirečivosť všetkých možných dvojíc tvrdení. Iba na dôkaz protirečivosti stačí uviesť jediný dôkaz (ako som už ukázal). Planck bol celkom spokojný s tým, že „dokázal“ neprotirečivosť predstáv vedy a náboženstva o svetovom poriadku a to, že je tento poriadok v oboch „rovnako“ nepochopiteľný.

Táto Planckova prednáška ma napĺňa hlbokým smútkom. Významný teoretický fyzik, ktorý – okrem iného – navrhol geniálnu hypotézu o kvantovaní energie emitovanej absolútne čiernym telesom, a tým pochoval Jeansovu „ultrafialovú katastrofu“, sa tu z neznámych dôvodov ponižuje na úroveň nevzdelaných vidiečanov, ktorých mozog je schopný zvládnuť jedinú filozofickú myšlienku, formulovateľnú dvomi slovami: „boh je“.

Plynie z nej aj jedno skľučujúce poučenie: ako hlboko môže klesnúť dokonca aj nositeľ Nobelovej ceny, keď sa rozhodne ponúknuť svoje služby demagógii, keď sa rozhodne byť konformný, keď sa rozhodne podliezať tým, ktorí toho nie sú hodní. Urobme už raz koniec stredovekému argumentu ad hominem, prestaňme už veriť autoritám, len preto, že sú to autority. Ak máme zdravý rozum, používajme ho, uznajme však aj to, že sa môžeme mýliť, dajme sa opraviť, poučiť, nemyslime si, že len my máme pravdu, ale nemyslime si to, preboha, bez dôvodu už o nikom !!!

V tejto prednáške sa Planck vyjadruje protirečivo, ako hádam nikdy v svojom živote. Môžeme sa pýtať, PREČO to robil? Odpoveď nepoznám, môžem sa iba dohadovať. Sú v podstate len dve možnosti. Možno tomu, čo povedal, veril a celú tú trápnosť nepostrehol. Potom musel stratiť súdnosť, čo by sa dalo vysvetliť jeho vysokým vekom. Lenže tomu sa mi veriť nechce, aj keď to nemožno vylúčiť. Druhá možnosť je tá, že cítil potrebu čeliť vzmáhajúcej sa amorálnosti nacizmu a preto siahol po ekvivalente morálky, po tom, čomu rozumel ľud: náboženstve, bohu. Nie veľmi sa mu to podarilo, lebo veda s náboženstvom naozaj nemá nič spoločné.

Že musel pri napĺňaní tohoto cieľa dôkladne vypreparovať vedu, to chápem: ak má veda ako-tak zniesť porovnanie s náboženstvom, nesmie obsahovať takmer nič – veď celý obsah náboženstva (aspoň kresťanského) sa vyčerpáva krédom a otčenášom. Ale je pozoruhodné, že potreboval oklieštiť ešte aj náboženstvo – vypudil z neho vieru v akékoľvek zázraky a tým aj základné dogmy kresťanstva, opierajúce sa o vzkriesenie božieho syna. Svedomie vedca mu zrejme nedovoľovalo veriť v porušovanie prírodných zákonov ani samým bohom. A tak z náboženstva urobil kaliku, ktorej bohom je len bezmenná moc prírodných zákonov. Ale zostali mu dve slová: veda a náboženstvo a len o tých slovách tvrdil, že nie sú v rozpore. To je všetko. Ale to je naozaj skľučujúco málo.

Nie som psychológ, ani Planckov životopisec, preto ma jeho osobné dôvody pre také pozoruhodné konanie nezaujímajú. Viem len jedno: väčšina významných vedcov, ktorí prispeli k pokroku vedy zďaleka viditeľnými prínosmi, sa na takú frašku nepodujala a deklarujú sa ako agnostici, či ateisti. Uvediem len dva príklady nositeľov Nobelovej ceny za fyziku: Richarda Feynmana a Stevena Weinberga.

Kľúčové slová: Max Planck, Religion und Naturwissenschaft, prednaska, 1937, veda, prirodne vedy, fyzika, nabozenstvo, rozumny svetovy poriadok, poznatelnost, viera, boh, rozpor, zazraky, symbol, zastava, duch, dusa, ritus, ateizmus, nacizmus, moralka, existencia, neexistencia, definicia, veriaci, neveriaci, dokaz, logika, causa efficiens, causa finalis, argumentum ad hominem, Hin zu Gott