„Úsilie pochopiť Vesmír je jednou z veľmi mála vecí, ktoré dvíhajú ľudský život trochu nad úroveň frašky a dávajú mu niečo z krásy tragédie.“
(Steven Weinberg, Prvé tri minúty.)

V predchádzajúcej eseji som sa venoval názorom slovenských kresťanských biológov na vzťah vedy a viery, vyjadrený v zborníku Kresťanstvo a biológia (KaB). Pozrime sa teraz na to, čo o vzťahu kresťanstva a vedy hovoria moji kolegovia, poprední slovenskí fyzici.

Zborník Kresťanstvo a fyzika (Spolok sv. Vojtecha, Trnava 2001), ktorý budem v ďalšom označovať ako KaF, obsahuje 18 príspevkov siedmich autorov, medzi ktorými počtom 10 príspevkov dominuje nestor slovenskej fyziky, prof. RNDr. Július Krempaský, DrSc. Všimnime si teda jeho pokus vniesť jasno do vzťahu vedy a teológie:

Na úvod treba jasne definovať pojmy, ktorými budeme operovať, aby nedošlo k zbytočnému nedorozumeniu. Sama formulácia veda a teológia je dosť konfúzna, pretože vyvoláva dojem, že teológia nie je veda. Teológia má všetky atribúty vedy [ktoré?], a preto bezpochyby je vedou. Spomenuté nedorozumenie sa však ľahko odstráni upozornením, že pod označením „veda“ budeme mať na mysli len prírodné vedy. V tejto konštatácii je teda potrebné skúmať vzťah vied o prírode a vied o nadprirodzených veciach alebo, ešte lapidárnejšie povedané, predmetom štúdie bude vzťah „knihy prírody“ a knihy „Zjavenia“.
(J. Krempaský, Vzťahy medzi prírodnými vedami a teológiou, KaF, str. 36-37.)

Musím s poľutovaním konštatovať, že napriek autorovmu úvodnému sľubu, sa čitateľ až do konca eseje nedočká definície vedy, ani teológie. Zrejme autor predpokladá, že citovaný text obsahuje vyčerpávajúce definície oboch. Esej začínajúca tak sľubne vyzerajúcim začiatkom, preto končí dosť neslávne:

Prečo existuje vesmír a prečo je taký, aký je? Na tieto otázky už veda nenachádza odpoveď v rámci svojej kompetencie a doslova musí túto pôdu prenechať teológii. Tak sa v súčasnej modernej epoche začína formovať určitý prirodzený „modus vivendi“ medzi vedou a teológiou, v ktorom sa obidva prístupy k skúmaniu okolitého sveta vzájomne prospešne dopĺňajú. (tamže, str. 45)

Tvrdenie o vedeckosti teológie – dokonca v zrovnaní s fyzikou – je naskutku odvážne. Ak je teológia naozaj veda, mala by mať svoje metódy, jej tvrdenia by mali byť dokázateľné, teológia by mala poskytovať overiteľné predpovede. Nemal by jestvovať žiaden dôvod postulovať mystické tajomstvá, ani odvolávať sa na zjavenie, ale všetko seriózne vedecky vysvetliť a zdôvodniť. Ak je teológia veda, prečo sa ako veda nespráva? K akým poznatkom sa dopracovala, aké sú jej zistenia, a čím sú potvrdené?

Ale tvrdiť, že teológia je pre prírodné vedy dokonca prospešná, je už rovno komické. Vysloviť niečo také na plné ústa si vyžaduje solídnu dávku vedeckej cynickosti. Ako preboha pomáha teológia fyzike, s ktorou sa vraj „vzájomne prospešne dopĺňa“?! Čím, kedy a ktorému odvetviu chémie teológia pomohla? Ktorý astronóm vyjadril teológii vďačnosť za jej pomoc, ktorý biológ popísal, ako mu metódy teológie pomohli v jeho práci? Krempaský nám na to už neodpovedá, jemu stačí vyhlásiť, že teológia je veda, lebo si to na tomto mieste želá.

Aby čitateľ získal orientačnú predstavu o tom, čo všetko možno od fyzikov obhajujúcich kresťanstvo očakávať, uvediem ešte krátky citát, ktorý by som si nebol schopný ani len vymyslieť:

Horolezec, ktorý žiada ochranu pred lavínou, nemusí prosiť o zrušenie gravitačného zákona, ale len o to, aby Boh nedopustil objavenie sa malej fluktuácie, ktorá by mohla iniciovať lavínu, v mieste, pod ktorým sa práve nachádza. Podobne človek idúci v búrke nemusí prosiť o neplatnosť elektromagnetických zákonov v priestore, v ktorom sa nachádza, ale len o to, aby sa porucha stimulujúca vznik atmosferického prierazu neobjavila v ceste, ktorou práve ide. Keď prosíme o dážď, nemusíme mať na mysli stvorenie vodných kvapiek z ničoho, ale symbolicky môžeme poprosiť Boha, aby vnukol motýlikovi nad oceánom zamávanie krídelkom, ktoré vnúti vznikajúcemu klimatickému frontu smer pohybu orientovaný na vysušený región. Ak prosíme o uzdravenie, takisto nemusíme nevyhnutne požadovať neplatnosť zákonov determinujúcich činnosť živého systému, ale napr. len to, aby sa v organizme objavila taká fluktuácia, ktorá nasmeruje túto činnosť smerom k uzdraveniu … Napokon aj v prípade prosby za úspešné vykonanie skúšky sa nemusí žiadať, aby Boh priamo osvietil skúšaného, aby vedel aj to, čo sa nenaučil, ale prosiť len o to, aby sa v mozgu v prípade potreby vyskytla taká fluktuácia, ktorá spôsobí prepojenie príslušného biookruhu a tým sa vyvolá potrebná informácia.

Vidíme, že Boh disponuje mocnou zbraňou, ktorá mu umožňuje vyslyšanie prosieb bez toho, aby musel meniť či porušovať svoje zákony dané materiálnemu i duchovnému svetu. Tá zbraň sa nazýva „deterministický chaos“, preto chaos by sme vo všeobecnosti nemali zatracovať, ale práve naopak, mali by sme byť radi, že existuje. Možno, že tu kdesi je (aspoň čiastočne) skryté aj riešenie vážneho problému dobra a zla. Ale o tom píšem v samostatnom príspevku.
(J. Krempaský, Fyzika a modlitba, KaF, str. 217-218.)

Nebudem tu komentovať pozoruhodný postoj autora k prospešnosti chaosu (dúfam len, že nie je vďačný za chaos spoločenský a ekonomický, aj keď to jeho vyjadrenie nevylučuje), ale prejdem priamo k jeho predstavám o vedeckej disciplíne s názvom „deterministický chaos“. Obávam sa, že koryfej slovenskej fyziky – pracujúci vedecky akurát v tejto oblasti! – v týchto riadkoch akosi nevenoval dostatočnú pozornosť slovu „deterministický“, ktoré signalizuje jednoducho to, že aj chaos je súčasťou prírodných zákonov a že teda aj vyvolanie (či usmernenie) len minimálnej fluktuácie predstavuje rovnaké porušenie prírodného zákona ako grandiózny zásah, ktorý ho popiera úplne. Porušenie prírodného zákona je porušením bez ohľadu na to, aké je malé (veľké). Teória deterministického chaosu nepopiera všeobecný determinizmus prírodných zákonov, ona sa naň spolieha (preto to má aj v názve). Ide v nej len o to, že aj stavy, líšiace sa spočiatku nebadane, sa po krátkej dobe budú líšiť dramaticky, že malá odchýlka sa veľmi rýchlo zväčší. Autorova úvaha mi pripadá ako tvrdenie, že som do kvetináča stojaceho v labilnej polohe na hrane balkóna, pod ktorým stál môj nepriateľ, drgol len veľmi nežne (ale tak, že mu spadol na hlavu) a že som teda vlastne takmer nič nespôsobil, do žiadnych zákonov som nezasiahol, lebo som neporušil „veľký“ prírodný zákon gravitácie…

Akosi som tiež nepochopil, prečo by sa boh so svojou pomocou človeku mal schovávať za citlivú závislosť niektorých nelineánych systémov od počiatočných podmienok, ktorá je pravou podstatou deterministického chaosu. Vysvetľujem si to tým, že autor sa už hanbí tvrdiť, že boh vyslyšaním miliárd, väčšinou protichodných modlitieb, porušuje každú sekundu ním samým ustanovené zákony, a snaží sa túto nezmyselnú predstavu zmierniť poukazom na to, že boh môže dosiahnuť veľké následky aj malinkými, takmer neviditeľnými zásahmi. Takým trikom však nemožno zapudiť predstavu, že boh neustále zasahuje do chodu prírody, čo je nutné, ak chceme pripustiť absurdnú predstavu, že je psou povinnosťou boha vyslyšať prenesmierne dôležité prosby hriešnych veriacich. Nemienim tieto primitívne úvahy o modlitbe ďalej komentovať. Vzhľadom na autorov pokročilejší vek (nar. 1931) by som si napísanie takej eseje vedel vysvetliť celkom jednoducho ako jeho pokus o vydláždenie súkromnej skratky k túžobne očakávaným posmrtným rajským slastiam.

Z premnohých prístupov ku vzťahu vedy a teológie, ktoré sa v zborníku popisujú, najviac miesta sa venuje akémusi „princípu komplementarity“ medzi fyzikou a teológiou a antropickému princípu. V ďalšom budem preto venovať pozornosť hlavne týmto dvom pokusom o zosúladenie fyziky s teológiou.


 

Bohrov princíp komplementarity

J. Krempaský vo väčšine zo svojich 10 príspevkov mohutne argumentuje Bohrovým princípom komplementarity, ktorému dáva veľmi kuriózny obsah. Aby som mohol čitateľovi vysvetliť, akej chyby sa pritom dopúšťa, musím mu tento princíp kvantovej mechaniky trochu priblížiť. Nebudem sa pritom však pokúšať o popularizáciu kvantovej mechaniky, ale zvedavého čitateľa odkážem na dostupnú populárnovedeckú literatúru, ktorej za éry komunizmu vyšlo neúrekom (dnes je už situácia značne tristnejšia).

Elementárna častica, akou je napríklad elektrón, má hmotnosť, polohu, rýchlosť, energiu, rotačný moment, spin, náboj a mnohé iné vlastnosti. Pozoruhodným zistením už v začiatkoch kvantovej mechaniky bolo to, že jestvujú také dvojice veličín, nazývaných komplementárnymi, ktorých hodnoty nemožno namerať súčasne s rovnako vysokou presnosťou. Povaha procesu merania je v dôsledku hraničnej malosti elementárnych častíc taká, že napríklad polohu a rýchlosť (presnejšie impulz) elektrónu možno súčasne merať len s istou nepresnosťou, pre ktorú platí tzv. Heisenbergov vzťah neurčitosti. Ten v podstate hovorí, že čím presnejšie nameriame jednu z komplementárnych veličín, tým s menšou presnosťou nameriame druhú. Krajnou možnosťou je úplne presné zistenie jednej veličiny, ktoré vedie k tomu, že v tom istom experimente nemôžeme hodnotu druhej veličinu namerať vôbec. Ak napr. presne vieme kde sa elektrón nachádza, nevieme nič o jeho rýchlosti. A naopak, ak poznáme presne jeho rýchlosť, nevieme vôbec, kde sa ten elektrón nachádza.

Podstatné je však to, že nie všetky dvojice veličín majú takú vlastnosť. V kvantovej mechanike sa fyzikálnym veličinám priraďujú operátory (podľa tzv. princípu korešpondencie) a ak operátory komutujú, potom zodpovedajúce veličiny môžu mať súčasne presné hodnoty, keď nekomutujú, platí pre ne princíp komplementarity. Takže tento pricíp nie je univerzálny už ani v kvantovej mechanike. Príkladom komutujúcej dvojice operátorov a teda dvojice veličín, ktoré môžu mať súčasne presné hodnoty, je impulzmoment a jeho projekcia na jednu os. Neviem, či to nezasvätenému čitateľovi niečo povie, a uvádzam to len preto, aby ma nikto nemohol obviňovať z podvodu.

Dôležité je chápať, že správanie popisované týmto princípom je dôsledkom toho, že ide o meranie vlastností veľmi malých objektov, obrazne povedané „veľmi veľkými“ prístrojmi. Táto vlastnosť zaniká pri pozorovaní objektov väčších. Komplementárnosť je teda výlučne kvantovým javom a nenachádzame ju už napríklad ani u väčších molekúl. Iný spôsob akým sa taká komplementarita vyjadruje, je konštatovanie, že v jednom type experimentov sa elektrón, alebo fotón správa ako vlna, v inom ako častica. Vysvetlenie je také, že elementárne častice nie sú ani vlny, ani častice, že tieto dva javy (tieto dve naše predstavy) sú len dôsledkom špecifickej stavby našich zmyslových orgánov, pre ktoré sú objekty mikrosveta veľmi nezvyklé, či „cudzie“. Tomu druhému vyjadreniu princípu komplementarity sa hovorí vlnovo-korpuskulárny dualizmus. Ani jedna formulácia však nevyjadruje nič mystické, má svoju presne vymedzenú oblasť, v ktorej možno o tomto princípe hovoriť a seriózni fyzici s ním manipulujú bez akýchkoľvek ideologických problémov. Princíp komplementarity ilustruje len to, že človek našiel spôsob, akým sa dá hovoriť aj o objektoch, ktoré si nevie predstaviť, pretože nemajú analógiu v jeho zmyslovej skúsenosti…

Krempaský však dáva princípu komplementarity obsah, aký ten princíp nikdy nemal a od jeho argumentácie sa musí Niels Bohr (1885-1962) obracať v hrobe. Veď posúďte sami:

Tak je to aj s filozofiou aplikovanou na človeka. Jej bázu musí [prečo?] tvoriť materiálny i duchovný princíp [čo to fyzikálne znamená?] a pri skúmaní jeho konkrétnych vlastností a prejavov nemožno tieto dve podstaty od seba oddeľovať. Aj tu sa dá [?] aplikovať univerzálny princíp myslenia [?], ktorý práve na základe poznatkov vyplývajúcich z Planckových postulátov vypracoval Niels Bohr [len a výlučne pre kvantovú mechaniku!] a ktorý sa nazýva princíp komplementarity. Poznávanie každej reality má podľa tejto koncepcie vždy dve stránky – ak sa zameriame na jednu z nich, vytráca sa druhá, ak si, naopak, všimneme viac druhú stránku, uniká nám prvá. Ale úplný zmysel dávajú len obe súčasne.

Človeka z hľadiska jeho materiálnej podstaty skúmajú rozličné vedy, najmä prírodné, z hľadiska jeho duchovnej podstaty výskum patrí rozličným „humánnym“ vedám a, prirodzene [!], teológii. Ak prírodné vedy hľadajú odpoveď najmä na otázky čo? (sa tu objavilo) a ako? (sa to uskutočnilo), teológia hľadá odpovede na otázky prečo? (sa to uskutočnilo). Aj z toho vidieť, že medzi prírodnými vedami a náboženstvom je prirodzená „deľba“ práce [žiaľ veľmi nespravodlivá, pretože doposiaľ všetko zaujímavé urobili iba prírodné vedy] a až ich vzájomnou súčinnosťou môžeme dostať o človeku komplexné odpovede na všetky zaujímavé otázky [ktoré napríklad?]. V tom sa prejavuje „komplementarita“ vedy a náboženstva, a preto ich netreba vidieť vo vzájomne antagonistickom vzťahu, ako sa to donedávna všeobecne dialo. Takisto je nezmyselné delenie princípov týchto subjektov na nevedecké (tmárske), ktoré súvisia s náboženstvom, a „vedecké“, ktoré súvisia s vedou. Aj náboženský prístup je presne taký vedecký, ako prístup ostatných vied, pretože skúma jeden z objektívne existujúcich „pólov“ ľudskej existencie.
(J. Krempaský, Prírodné vedy, filozofia a náboženstvo v dvadsiatom storočí, KaF, str. 25.)

Nedá mi tu nepoznamenať, že pre kresťanstvo nie sú hádam až tak dôležité dvojice (tie boli zaujímavé pre marxistickú dialektiku jednoty a boja protikladov), ako skôr trojice. Predpokladám, že tzv. sv. Trojica predstavuje z kresťanského hľadiska realitu a predsa pre ňu neplatí kategorické tvrdenie Krempaského, že „každá realita má dve stránky“. Veru, veru, tento popredný slovenský fyzik o tom dobre vie, pretože v spomínanom zborníku venuje 13 strán „skúmaniu“ trojice v eseji s nedvojzmyselným názvom „Model Trinity (Trojice) a jeho odraz v reálnom svete“ (KaF, str. 201-213), kde si však na „univerzálny“ princíp komplementarity nespomína ani jediný raz – zrejme len preto, lebo tu sa pre zmenu „upriamil“ na trojicu.

Prvé, k čomu sa musím v súvislosti s Krempaského interpretáciou Bohrovho princípu vyjadriť je to, že sa tu fyzik pokúša z prírodovedcov urobiť idiotov, ktorí si nekladú otázky po príčinách prírodných javov. Také otázky si podľa neho kladú iba teológovia a zrejme iba oni na ne vedia aj odpovedať. Pokiaľ môžem hovoriť za seba, ako fyzik v podstate ani neodpovedám na iné otázky, než na otázky „prečo?“. Odpovede majú formu popisu „čo“ a „ako“ zapríčiňuje skúmaný jav. Uvediem triviálny príklad: prečo pod istou teplotou voda tuhne na ľad? Preto, lebo kinetická energia molekúl („čo“) klesá, molekuly („čo“) sa pohybujú pomalšie a preto silové pole („čo“) iných molekúl obmedzuje ich pohyb („ako“) na kmitanie okolo nehybných rovnovážnych polôh. Obsahovala otázka slovo „prečo“ a odpoveď slová „čo“ a „ako“? Domnievam sa, že áno. Čo nám tu potom sugeruje pán Krempaský?

Druhá vec, ktorú nemožno obísť mlčaním, je opakované deklarovanie, že teológia je veda. Toto tvrdenie Krempaský nikde bližšie nezdôvodňuje ani nevysvetľuje a tu ho uvádza iba preto, lebo sa mu hodí, aby sa mohol kochať tým, ako sa mu podarilo preniesť Bohrov princíp komplementarity bez najmenších rozpakov, či začervenania, z kvantovej mechaniky na vzťah fyziky a teológie. Keby o tom Bohr vedel, iste by sa preveľmi potešil.

A do tretice by som sa mohol diviť, prečo vlastne Krempaský do celej svojej exhibície vťahuje Nielsa Bohra. Veď by mohol jednoducho tvrdiť, že „poznávanie každej reality má vždy dve stránky – ak sa zameriame na jednu z nich, vytráca sa druhá“. Keď už bez názvu nevedel vydržať, mal to jednoducho nazvať Krempaského princípom, a hotovo! Lenže ja viem, že to nemohol, lebo v prospech potvrdzovania viery vedou potreboval fyzikálny princíp a potreboval princíp zaštítený slávnym menom. Táto potreba ho doviedla do situácie, keď musel povedať to, čo v podstate možno ani povedať nechcel.

Zisťujem, že je veľmi vyčerpávajúce kritizovať také jalové texty, lebo kritika zaberá viac miesta, než kritizovaný text. V ňom je totiž absurdné všetko. Ešte aj posledné konštatovanie je chybné, pretože prístup sa nestáva vedeckým tým, že skúma objektívne jestvujúce fakty, ale tým, že ich skúma vedecky (ak by to tak nebolo, bola by vedou aj astrológia a prútikárstvo, lebo tiež „skúmajú“ objektívne jestvujúce planéty, či podzemnú vodu – ibaže nevedecky).

Pokúsim sa lokalizovať chybu, akej sa popredný slovenský fyzik dopúšťa. Nepochybne vie veľmi dobre (aspoň v to dúfam), čo hovorí princíp komplementarity a vie aj to, že platí len v kvantovej mechanike a ani tam nie pre všetky veličiny. Keď však opustí fyziku, dá slovu „komplementárny“ iný význam, význam „navzájom sa pri popise dopĺňať“, čo už však nie je ekvivalentné fyzikálnemu významu „zodpovedať dvojici nekomutujúcich operátorov“. S týmto novým významom začne hovoriť o človeku, filozofii, či vzťahu vedy a teológie a tvári sa, že ho v tejto jeho súkromnej iniciatíve podporuje fyzika, lebo sa pri tvorbe tejto svojej chiméry nehanebne dovoláva nositeľa Nobelovej ceny. Slovu „komplementárny“ dáva už nefyzikálny obsah, ale v čitateľovi sa pokúša udržať zdanie, že takým postupom oprávnene zovšeobecňuje fyziku. Myslím si, že by sa zaň ako žiaka nemusel hanbiť ani sám sv. Tomáš Akvinský, lebo J. Krempaský tu nepredvádza nič iné, než neslávne verbálne© myslenie. Krempaský je iba úbohý lokaj viery, ktorý sa preveľmi snaží ukázať, že dogmy, ktoré nasával s materským mliekom, sa kvalitatívne líšia od sumerských mýtov a sú v súlade s modernou vedou. Myslieť si môže, samozrejme, čokoľvek, zaujímavé je však len to, čo vie dokázať. Myslím však, že som zreteľne ukázal, že nedokázal nič. Presvedčiť je schopný iba „pevných vo viere“ – tí však uveria všetkému. Nenačim mu bolo preto citovať Nielsa Bohra. O ňom chudobní duchom aj tak veľa nepočuli.


 

Antropický princíp

Chcem sa na úvod tohoto odseku ospravedlniť súdnemu čitateľovi za to, že tu budem analyzovať úplné triviálnosti, ale nútia ma k tomu úvahy „popredných“ slovenských fyzikov. Kvôli objektívnosti musím však hneď podotknúť, že rovnakými triviálnosťami sa zaoberajú aj fyzici iných národov, takže tieto slová netreba chápať ako dehonestovanie slovenskej vedy.

Prvou triviálnosťou je konštatovanie, že keď tu na Zemi žijú ľudia, musia na tejto planéte panovať také podmienky, ktoré ich existenciu umožňujú. Z tohoto faktu logickou negáciou vyplýva druhá triviálnosť, že keby podmienky na Zemi život vylučovali, nebolo by tu nikoho, kto by mohol o antropickom princípe hovoriť. Z holého faktu, že podmienky sú také, že na Zemi vznikol život a dokonca mysliaci človek, sa však potom pomocou zvráteného – povedal by som, až zvrhlo spupného – uvažovania robí záver, že celý Vesmír jestvuje len a len kvôli človeku (po grécky anthropos – odtiaľ názov tohoto „slávneho“ princípu). Ak vám to okamžite nepripadá absurdné, spomeňte si na Hitlera s jeho holokaustom, na Stalina s jeho gulagmi, na vyrezávanie živých ľudských sŕdc Aztékmi, na upaľovanie ľudí sv. inkvizíciou. Tieto príklady by mohli – podľa môjho skromného názoru – ukázať, že človek a jeho skutky nepredstavujú nič, na čo by mohol byť až celý Vesmír hrdý, nič čo by bolo hodné kozmického obdivu. Iste, Zem nosila na svojej hrudi aj Newtona a Mozarta, ale väčšina ľudského rodu je naozaj odporným kozmickým odpadom. Ani intelektuálne nepredstavuje človek bohvieaký výkvet. Má síce rozum, ale ním Vesmír iba poznáva, nijak ho neprekonáva. Nechcem nijak znižovať ducha géniov ľudstva, ale typický priemerný človek nepredstavuje naozaj nič mimoriadne – vedel by som si Vesmír bez ľudí celkom dobre predstaviť. Stačí sa pozrieť smerom od planéty Zem do grandióznych hlbín Vesmíru a prečítať si hoci len prekrásny úvod ku knihe Carla Sagana The Pale Blue Dot (Bledomodrá bodka), aby sme pochopili svoju kozmickú bezvýznamnosť.

Nebudem sa sám pokúšať formulovať antropický princíp – veď ja mu neverím. Nechám hovoriť jeho slovenského hlásnika:

„Prečo je vesmír taký, aký je? Táto otázka je preto zaujímavá a dôležitá, lebo systematická analýza podmienok existencie života a človeka vedie veľmi tvrdošijne k záveru, že život a človek môžu existovať len v takom vesmíre, aký je náš… V tejto súvislosti sa vôbec nemožno čudovať, že sa sformulovala filozofická koncepcia, takzvaný antropický princíp, podľa ktorej zmyslom existencie vesmíru je prítomnosť inteligentnej bytosti v ňom, a tejto skutočnosti boli prispôsobené všetky fyzikálne a technické charakteristiky vesmíru a jeho súčastí… Stalo sa to náhodným zoskupením priaznivých okolností, alebo nejakým cieľavedomým riadením vesmírneho ,designera‘? To je otázka, na ktorú si musí každý odpovedať sám.“
(J. Krempaský, Prírodné vedy, filozofia a náboženstvo v dvadsiatom storočí, KaF, str. 30.)

Robí mi veľké problémy nerozčúliť sa pri formuláciách našich politikov, keď napríklad hovoria, že „voľby dopadli tak ako dopadli“ (akoby mali dopadnúť ináč). Ale politici sú ukážkoví hlupáci a preto moje rozčúlenie na ich adresu má zvyčajne efemérne trvanie. Keď sa však vedec, o generáciu starší odo mňa, pýta „prečo je vesmír taký, aký je?“, to mu už odpustiť nemôžem. Čo by sa Krempaský pýtal, ak by bol vesmír iný, než aký je a ako vie, že dnešný vesmír nie je iný, než aký mohol byť? Jalovosť, prázdnota, duchovná tuposť a nezmyselnosť tejto otázky spôsobuje, že sa hanbím za to, že i mňa rátajú medzi slovenských fyzikov a preto sa možno až hystericky dištancujem od takých otázok.

Pokračujme však v analýze citátu. Antropický princíp v podaní Krempaského tvrdí, že „zmyslom existencie vesmíru je prítomnosť inteligentnej bytosti v ňom“. Nech sa snažím ako chcem, stále mi uniká zmysel zvratu „zmysel existencie“. Viem si ešte predstaviť zmysel nejakého konania – ale zmysel existencie? Je tu vesmír preto, či nato, aby v ňom bola prítomná inteligentná bytosť? A aký zmysel má prítomnosť inteligentnej bytosti vo vesmíre? Čo zlé by sa stalo vesmíru, keby v ňom nebolo inteligentnej bytosti? Znamená „zmysel“ to, že komusi na prítomnosti inteligencie vo vesmíre záleží? Komu na nej – okrem človeka – záleží? Ako sa dá dokázať, že vôbec jestvuje ktosi, komu na tom všetkom záleží?

Krempaskému v jeho jalových úvahách výdatne kontruje aj Eva Majerníková, ktorá na rozdiel od Einsteina, či Plancka spomína okrem abstraktnej kozmickej inteligencie už aj Ježiša Krista, apoštolov a eucharistiu. Všimnime si niektoré jej tvrdenia:

„Moderná kozmológia dospela k tzv. antropickému princípu, t.j. k poznatku, že vesmír je cieľovo orientovaný systém, stvorený tak, aby v ňom mohol vzniknúť život a človek so svojím vedomím ako vrchol života… Sme teda vybavení na to, aby sme zákony prírody poznávali a aktívne sa na stvorení zúčastňovali… Najväčším dobrom Stvoriteľa bolo to, že naprogramoval celý vesmír tak, aby v ňom mohli vzniknúť človek a jeho vedomie, ktoré je schopné poznávať svet a jeho zákony a cez ne ich Tvorcu, Autora, Programátora. V tom je jednota Boha Stvoriteľa a Boha lásky, ktorého Ježiš videl ako svojho Otca.“
(E. Majerníková, Vzťah vedy a viery z pohľadu súčasných vedcov, KaF, str. 157.)

Táto formulácia je doslova nehanebná: k tzv. antropickému princípu nedospela moderná kozmológia, dospeli k nej kresťanskí teológovia. Ako môže odvetvie fyziky dospieť k tvrdeniu, že „vesmír je cieľovo orientovaný systém, stvorený tak, aby v ňom mohol vzniknúť život a človek“? Veda sa jednak nezaoberá stvorením, a jednak môže dospieť nanajvýš k formuláciám „tak, že“, nikdy nie „tak, aby“. Prírodné zákony nemajú z hľadiska fyziky ciele, iba následky. Majerníková tu ostatne odporuje svojmu tvrdeniu z tejže eseje: „Nie je principiálne možné očakávať od vedy, že dokáže alebo vyvráti existenciu Boha.“ (str. 154)

Veľmi pôvabné je aj varovanie vedcov pred „pýchou“ a modernými „modlami“:

„Od vytvárania si obrazu mocného abstraktného Boha prírody už nie je ďaleko k pokušeniam ľudskej pýchy, ktorá mocné prostriedky vedy zneužije na získanie moci nad prírodou. Aj pred týmto varuje Boh v prvom prikázaní – neurobiť si z vedy modlu.“ (tamže, str. 158)

V rámci tzv. modernej interpretácie Biblie neustále počúvam argument, že Bibliu treba chápať ako dielo určené primitívnym nomádom a jej skrytý obsah treba hľadať v celkovom historickom kontexte. A tu sa naraz dozvedám, že v nej boh spomína vedu a to dokonca v prvom prikázaní, ktorého jedna verzia znie takto: „Ja som Hospodin, tvoj Boh, ktorý som ťa vyviedol z Egyptskej krajiny, z domu otroctva. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa! Neurobíš si vyrezávanú modlu ani podobu ničoho, čo je na nebi hore, čo je na zemi dolu, alebo čo je vo vode pod zemou! Nebudeš sa im klaňať ani im slúžiť, lebo ja som Hospodin, tvoj Boh…“ (Ex 20, 2-5). Som schopný bársakej abstrakcie, ale v tomto texte dokážem vyabstrahovať iba boží záujem o seba samého, o to, aby mu jeho vyvolený národ nebol neverný s inými bohmi, čo sa v celej Biblii hojne popisuje. Varovanie pred vedeckou pýchou tu neviem nijakovsky nájsť. Prieči sa mi abstrakcia, ktorej výsledkom by bolo zistenie, že poctivé skúmanie pravdy o svete je analogické vyrezávanej modle. Možno je to tým, že nie som schopný tvorivých voľných asociácií, ktorých pomocou sú kresťanské duše schopné dedukovať čokoľvek z čohokoľvek.

Isteže, dnes ešte nevieme ako na Zemi vznikol život a nie je vôbec isté, že sa to niekedy dozvieme. Lenže keď to nevieme, tak to treba chápať len tak, že to nevieme – nič viac z našej neznalosti nevyplýva (šimpanzy iste nechápu ani len aritmetiku, ale nikto netvrdí, že z toho niečo vyplýva o aritmetike). Lenže zástancovia antropického princípu robia z našej (súčasnej) nevedomosti kuriózny záver, že Vesmír, život, vedomie i človeka, vytvorila akási inteligencia. Lenže takéto tvrdenie už nie je priznaním sa k nevedomosti, to je už tvrdením, že vieme – aspoň v hrubých rysoch – odkiaľ pochádzame. Antropický princíp pri takom pohľade obnažuje svoju absurdnosť: z neznalosti sa robí záver o znalosti. Z faktu, že veda nepozná odpoveď na nejakú otázku, sa robí pohotový záver, že odpoveď pozná teológia. Akoby nejestvovali hoc aj stovky iných alternatív. Samozrejme, také salto viery sa pred našimi zrakmi neodohráva po prvý raz. Dejiny vzťahu viery k vede sú takými saltami posiate: sú to dejiny zužovania medzier v poznaní, v ktorých by bolo možné pri veľkej dávke iracionálnej snahy boha schovať.

Na záver čitateľovi odporúčam, aby si prečítal názor fyzika, ktorý je v otázkach raného vývoja vesmíru oveľa erudovanejší než všetci „poprední slovenskí fyzici“, nositeľa Nobelovej ceny za fyziku, Stevena Weinberga. Tento významný fyzik označuje antropický princíp pôvabným anglicko-swahilským zvratom „mystical mumbo jumbo“, čo do slovenčiny možno preložiť zhruba ako „mystické táranie“. Tento názor vyjadril v eseji Vesmír podľa dizajnéra?, v ktorej hodnotí mystické dedukcie, ktoré z najnovších objavov fyziky skratkovite robia ľudia túžiaci po potvrdení svojej viery. Čitateľ sa tak pripraví na nasledujúcu časť, v ktorej sa bude Weinberg dosť často spomínať.


 

Pravdovravnosť kresťanských prírodovedcov

Oči mi kolie aj jeden formálny fakt. Čitateľ si iste už všimol, ako starostlivo uvádzam pramene, z ktorých citujem. Okrem autora uvádzam názov diela, miesto a rok vydania, ale aj stranu, na ktorej sa citované tvrdenie nachádza. Prečo to tak pedantne robím? Mohol by som povedať, že preto, lebo som si na to zvykol zo svojich vedeckých publikácií. Ale prečo sa toto všetko vo vedeckých publikáciách uvádza? Lebo autor má poskytnúť čitateľovi presné a spoľahlivé údaje, aby si ten mohol overiť, či je citát pravdivý a v akom kontexte sa uvádza. Základným postojom vedca je totiž pochybovanie. Pozrime sa z toho hľadiska na prístup najplodnejšieho prispievateľa do zborníka KaF, prof. Krempaského. Ten na konci svojich esejí uvádza napríklad aj tento literárny odkaz: „Weinberg, S.: The First Three Minutes. Basic Books, New York 1972“ (KaF, str. 35). Citovaná kniha vyšla v českom preklade najmenej dvakrát. Ja vlastním dve vydania prekladu: Mladá fronta, Praha 1982 a 1998. Chce autor pomôcť čitateľovi tým, že cituje prvé anglické vydanie diela? Ťažko, ale to by sme si mohli vysvetliť tým, že autor českým prekladom nedisponuje. Všimnime si však, čo o nositeľovi Nobelovej ceny hovorí:

Ak teda ľudstvo chce napredovať, musí svoju prírodnú vedu doslova oslobodiť od teológie [!], pretože ako hovorí nositeľ Nobelovej ceny za fyziku S. Weinberg: „Jedinou cestou, ako zabezpečiť progres každej vedy, je predpokladať, že nejestvuje nijaká božská intervencia, a hľadať, ako ďaleko sa môžeme bez toho predpokladu zaobísť.“ Je zrejmé, že tam, kde je nepochybne prítomná priama božská intervencia [sú známe také prípady?], končí sa každá prírodná veda.
(J. Krempaský, Vzťahy medzi prírodnými vedami a teológiou, KaF, str. 39.)

Z tohoto vyjadrenia vyplývajú dve veci. Predovšetkým tu Krempaský popiera svoje tvrdenie o neprítomnosti rozporu medzi vedou a teológiou. Ďalej tu cituje Weinberga bez udania, odkiaľ citát pochádza. Čitateľa však nenecháva na pochybách o tom, že Weinberg zrejme netvrdí, že fyzika podporuje teológiu, či vieru. Podľa mojich najlepších informácií je S. Weinberg vyhraneným ateistom. Svedčia o tom napríklad aj tieto jeho názory:

Znervózňuje ma, keď fyzici používajú slovo „boh“ nezáväzne, ako napríklad vtedy, keď hovoria o prírodných zákonoch ako o božej mysli, alebo keď citujú Einsteinovu slávnu poznámku o bohu hrajúcom kocky s Vesmírom. Myslím si, že slovo „boh“ používajú v metaforickom význame.

Myslím si, že náboženstvo je sen – často krásny, ale často zlý. V každom prípade je to sen, z ktorého je už načase sa prebudiť. Je to tak ako keď dieťa verí spočiatku vo víly … ale keď dospeje, vyrastie z toho. Myslím si, že už nastal čas aby aj ľudstvo v tomto smere dospelo.

Zdá sa mi, že či už s náboženstvom, alebo bez neho, dobrí ľudia sa budú správať dobre a zlí ľudia budú robiť zlé veci. Ale aby dobrí ľudia robili zle – na to treba náboženstvo.

Koniec koncov, B-O-H je iba skupina písmen abecedy a môžete jej pripísať akýkoľvek význam. Ak však máme mať z jazyka akýkoľvek úžitok, mali by sme sa snažiť zachovať význam slov, a slovo „boh“ v historickom kontexte neznamená zákony prírody. Označuje osobu, ktorá sa o nás zaujíma. Ale takú bytosť vedeckými metódami nenachádzam. Boh nie je nič, čo by som mohol považovať za akokoľvek overené.

Krempaský však o tomto fyzikovi, tvrdí čosi podstatne odlišné:

Nositeľ Nobelovej ceny za fyziku S. Weinberg sa pýta: „Prečo sa pri Big bangu vygenerovalo z vákua práve toľko látky, koľko bolo potrebné?“ … A tak na Weinbergovu otázku je len jedna odpoveď (a tú aj on sám uvádza): Príčinu treba hľadať v človekovi, presnejšie v Niekom, kto ho tu chcel mať! A sme opäť pri antropickom princípe.
(J. Krempaský, Prírodné vedy, filozofia a náboženstvo v dvadsiatom storočí, KaF, str. 34.)

Som hlboko presvedčený, že ateista, ktorého názory som tu citoval, nemohol povedať to, čo mu Krempaský vkladá do úst. Nakoniec autor ani jeho doslovné vyjadrenie priamo necituje (čo je už samo osebe dosť podozrivé) a neuvádza stranu, na ktorej sa toto tvrdenie v knihe Prvé tri minúty údajne nachádza. Mám plné právo domnievať sa, že tu sa J. Krempaský dopúšťa hanebného podvodu, keď neveriaceho fyzika zneužíva na podporu svojich vetchých názorov, rovnako ako na viacerých iných miestach robí ešte aj z Einsteina veriaceho (kresťana?). Citovanú knihu som prečítal už dávnejšie, ale na žiadne také vyjadrenie sa nepamätám. Ako mám vyvrátiť1 toto autorovo tvrdenie o významnom fyzikovi? Citovaním celej 200-stranovej knihy?!

1 Táto situácia sa mi javí byť presne analogická k postoju voči otázke, kto má existenciu boha dokazovať a kto ju má vyvracať. Požiadavka vyvrátiť existenciu boha je asi tak nezmyselná, ako požiadavka vyvrátiť, že Weinberg povedal, to čo mu do úst vkladá Krempaský. Treba dokazovať, nie vyvracať! Dôkaz je ľahší, ako ukazuje aj tento príklad.

Prečo si Krempaský nedal tú námahu aby presne uviedol zdroj svojej informácie? Obávam sa, že len preto, lebo takej informácie v citovanej knihe niet (budem veľmi vďačný, keď ma niekto citovaním strany presvedčí o opaku – nerád obviňujem nikoho bezdôvodne). A to už od fyzika, obhajujúceho náboženstvo, ktoré pri každej príležitosti zdôrazňuje svoju závislosť na morálke, naozaj nie je vonkoncom pekné.

Kresťanskí vedci s obľubou podopierajú svoje tvrdenie o harmónii medzi vedou a vierou poukazom na to, že aj nositelia Nobelovej ceny boli veriaci. Tento argument je samozrejme asi tak relevantný ako tvrdenie, že medzi vedou a fajčením niet rozporu, lebo mnohí laureáti boli tuhí fajčiari (známym príkladom je A. Einstein). Smutné je však to, že sa ešte aj pri takej bezcennej argumentácii veľa razy dopúšťajú podvodu. Krempaský napríklad tvrdí, že „slávny fyzik V. Weisskopf, nositeľ Nobelovej ceny, usudzuje že existuje Bohrova komplementarita medzi vedou a vierou“ (KaF, str. 42). Pozrel som si oficiálnu webovú stránku Nobelovej nadácie, ale medzi laureátmi (v období 1901-2002) som nenašiel žiadneho Weisskopfa – ktovie, možno nabudúce. Prekvapuje ma však, že „popredný slovenský fyzik“ si nedá tú námahu, aby si overil tak ľahko zistiteľné tvrdenie a že nepozná ani laureátov Nobelovej ceny. Pripomína mi to stránku Institute for Religious Research, na ktorej údajne 5-násobný kandidát na Nobelovu cenu, Henry F. Schaefer, skomolil mená laureátov takto: Feynman na Ferriman, Polanyi na Polony a Chandrasekhar na Shandrasekar. Žeby z pomsty za to, že ho tak vytrvalo odmietajú prijať medzi seba?


 

Záver

Pokúsme sa zhrnúť, čo sme sa dozvedeli pri analýze dvoch „kresťanských“ zborníkov, v ktorých „poprední slovenskí prírodovedci“ hovoria „o vesmíre, Bohu a večnosti“.

  1. Vedci obhajujúci (kresťanskú) vieru používajú argument, že prírodné vedy neprotirečia viere. Zabúdajú pritom pripomenúť, že ak vedy viere neprotirečia, tak len v tom zmysle, že sa bez nej pri svojej analýze zaobídu, že ju jednoducho na nič nepotrebujú.

  2. Z toho robia chybný záver, že (prírodné) vedy vieru podporujú. Vychádzajú pritom len z dvoch vedeckých teórií, či hypotéz: z fyzikálnej hypotézy o vzniku Vesmíru pred konečným časom a z Darwinovej evolučnej teórie. Interpretujú ich tak, akoby z nich nutne vyplývalo, že Vesmír bol stvorený akýmsi bohom a že evolúcia realizuje informáciu (plán, projekt) tiež božského pôvodu. Tvária sa, že toto je jediná možná odpoveď na (nezmyselné a bezobsažné) otázky po príčine a zmysle Vesmíru a života, konkrétne na otázky „prečo má Vesmír také vlastnosti, aké má“ a „prečo dostalo bytie prednosť pred nebytím?“. V svojej argumentácii výdatne používajú tautológiu s ušľachtilým názvom „antropický princíp“ (až dve cudzie slová!).

  3. Úspešne zatvárajú oči pred triviálnym faktom, že všetky články viery (dogmy) odporujú v plnom rozsahu prírodným vedám a sú teda s vedou v rozpore.

  4. Vďaka tomu dospievajú k neuveriteľne nepravdivému záveru, že medzi prírodnými vedami a (kresťanskou) vierou panuje neslýchaná harmónia. Ani vo sne ich nenapadne otázka, či rovnaká harmónia nepanuje aj medzi vedou a inými vierami (budhizmom, hinduizmom, šintoizmom, atď).

  5. Mohutne využívajú chybný argumentum ad hominem a chybný argumentum ad numerum, keď zdôrazňujú koľkí nositelia Nobelovej ceny boli (sú) veriaci. Akoby oni sami svoje názory zdôvodniť nevedeli a boli odkázaní na názor (starostlivo vybraných) autorít.

  6. Pri tomto počínaní sa dopúšťajú hrubých podvodov, keď za veriacich označujú vedcov, ktorí sem-tam nezáväzne a metaforicky použili pojem „boh“. Zvlášť pohoršujúce je to, že sa dovolávajú dokonca aj názorov žijúcich ateistov, ktorých výroky dezinterpretujú a prekrúcajú, nedoložene citujú ich údajné tvrdenia. Exemplárne príklady ich mystifikácie sú A. Einstein, R. Feynman, S. Weinberg, S. Hawking, J. Monod, F. Sanger (zoznam nie je úplný). Uchyľovať sa pri argumentácii ku lži je naozaj podlé a nedôstojné. Aké morálne hodnoty môže mať viera, ktorej apologéti sa znižujú k takým nečestným prostriedkom?

  7. Zdanlivo nepochopiteľne sa nedovolávajú názorov Maxa Plancka, ktorý sa ako jediný nositeľ Nobelovej ceny (za fyziku) jednoznačne hlásil k náboženskej viere. Dôvod je však jednoduchý: Max Planck jasne a jednoznačne definoval svoju predstavu o bohu a náboženstve, z ktorej vyplýva, že bol zástancom akéhosi panteizmu a explicitne odmietal vieru v akékoľvek zázraky.

Vzniká preto celkom prirodzená otázka: čo vedie „popredných slovenských prírodovedcov“ k tomu, aby tak eklatantne prekrúcali im nepochybne známe pravdy, aká tajomná sila ich núti snažiť sa potvrdiť náboženskú „pravdu“ (prijímanú údajne srdcom, nie rozumom), vymýšľať si absurdne nelogické konštrukcie a klamať o velikánoch modernej vedy? Kde je zdroj ich postoja, ktorý silne pripomína správanie otca obhajujúceho pred súdom svojho syna, obvineného z vraždy, len preto, že je to jeho syn, ktorého on miluje? Aké objektívne fakty, aké silné argumenty ich k takému nedôstojnému počínaniu vedú? Žeby iba Viera (v posmrtný život), Nádej (že zasadnú po pravici Pánovej) a Láska (k sebe samým)?

Kľúčové slová: veda a viera, prirodne vedy, fyzika, krestanstvo, antropicky princip, kozmologia, velky tresk, big bang, Biblia, vznik vesmiru