Existencia rastlinných a živočíšnych druhov „tak dokonale prispôsobených svojmu prostrediu“ fascinovala ľudí oddávna. Nie div, že si ju vysvetľovali tým najjednoduchším spôsobom, aký si vedeli predstaviť: tak ako si ľudia dokážu ušiť odev na svoju mieru, ktosi oveľa mocnejší vraj „zhotovil“ rôzne živočíšne druhy na mieru prostredia. Bola to predstava verbálne veľmi jednoduchá, ibaže jej chýbali akékoľvek detaily: nevysvetľovala technológiu, akou boh jednotlivé druhy tvoril, nehovorila nič o materiáli, ktorý pri svojej práci použil – jednoducho „stvoril z ničoho“. Hlavne však chýbal dôkaz, že akási taká mocná bytosť skutočne jestvuje, a že ona všetko živé naozaj aj stvorila.

Opakujem pre istotu ešte raz, že hlavným nedostatkom tejto tzv. kreačnej „teórie“ je to, že s povrchnosťou do neba volajúcou, povyšuje – bez akéhokoľvek dôkazu – fiktívnu „možnosť“ na skutočnosť.

„Boh učinil rozličné druhy poľnej zveri, rozličné druhy dobytka a všetky zemeplazy rozličných druhov.“
(Gn 1, 25)

Obsah evolučnej teórie
Logika kreacionizmu
Premena výsledku na cieľ: zrod teleológie
Štandardné dôkazy evolúcie
Spoločnými chybami proti kreacionizmu!
Digitálna interpretácia evolúcie
Najbežnejšie fundamentalistické námietky voči evolúcii


 

S postupným rozvojom aplikovaných vied sa však okrem nedokázateľnosti začali objavovať aj fakty, ktoré priamo odporovali implikáciám tejto jednoduchej „teórie“. Geológovia začali v hlbokých – a teda starých – vrstvách usadenín nachádzať fosílie živočíchov, aké dnes nejestvujú. To sa ešte dalo ako tak vysvetliť vyhynutím ťažkopádnych monštier. Čo sa už tak jednoducho vysvetliť nedalo, bolo to, že v starých vrstvách sa len mimoriadne zriedkavo nachádzali pozostatky živočíšnych druhov podobných súčasným, a to bolo veľmi podivné. Žiaden živočích totiž nemôže zariadiť, aby po smrti po ňom nezostala ani stopa. A živočíchy, ktoré dnes nachádzame v skamenenej podobe sa od súčasných živočíchov nelíšili ničím, čo by mohlo spôsobiť, že by jedny skameneli a druhé nie. Paleontologické múzeá sveta vystavujú ešte aj exempláre pavúkov mumifikovaných v jantári, jestvuje dosť skamenelín živočíchov zrovnateľných veľkosťou aj tkanivovým zložením s človekom, len v dobách dinosaurov sa zrejme každý človek a každý „moderný“ živočích veľmi úspešne vyhol konečnému osudu fosílie. Dalo by sa, samozrejme, tvrdiť, že sa o takú selekciu postaral dobrotivý stvoriteľ, aby vodil paleontológov za nos, len akosi sa nikto s takým vysvetlením neponáhľal. Mýtus o stvorení zvierat za jeden deň začal mať trhliny. Udatne sa do ich zaplátania pustil Georges Cuvier (1769-1832), ktorý si doslova vymyslel, že Zem postihla celá séria pohrôm, z ktorých poslednou bola akurát Noemova potopa; tieto katastrofy vyhubili všetky exempláre prastarých živočíšnych druhov a na ich miesto privandrovali z iných končín Zeme druhy „iné“, či dokonca dobrotivý pánboh nové druhy po každej pohrome stvoril. Samozrejme, že aj toto celkom „prirodzené“ vysvetlenie obišlo podozrivým mlčaním taký jednoduchý fakt, že katastrofy vždy ušetrili druhy dnes bežné, hlavne človeka.

Dnes už mýtu o stvorení živočíchov za jediný deň nenúti veriť ani katolícka cirkev, i keď by ste márne čakali, že sa táto zvesť ozve z niektorej kazateľnice. Tento fakt je pred zrakmi radových ovečiek starostlivo schovaný ešte aj v KKC, kde tiež nie je formulovaný zvlášť explicitne (zrejme to cirkev nepovažuje za dôležité). Mne sa podarilo nájsť len takéto veľmi nepriame výroky: „Otázka o pôvode sveta a človeka je predmetom mnohých vedeckých výskumov, ktoré veľmi obohatili naše poznatky o veku a rozmeroch vesmíru, o vznikaní živých foriem, o prvom objavení sa človeka“ (KKC § 283). „Nejde len o to, aby sa vedelo, kedy a ako skutočne vznikol vesmír, ani kedy sa objavil človek, ale skôr o to, aby sa zistilo, aký je zmysel tohto vzniku: či ho riadi náhoda, slepý osud, anonymná nevyhnutnosť, alebo transcendentná, rozumová a dobrá Bytosť, ktorá sa volá Boh“ (KKC § 284). Chápem veľmi dobre dôvody tohoto zahmleného vyjadrovania: cirkev sa hanbí priznať, že Biblia obsahuje babylonské mýty o stvorení sveta. Ale z posledného citátu sa dá tiež akosi implicitne vytušiť, že ak cirkev evolúciu aj (hrozne neochotne) pripúšťa, potom len za predpokladu, že ju riadi „rozumová a dobrá Bytosť, ktorá sa volá Boh“ a nie akási sprostá náhoda! Lenže táto tupá, slepá, anonymná náhoda je prvým predpokladom jedinej teórie, ktorá bez akýchkoľvek metafyzických a scholastických vytáčok vysvetľuje bezo zvyšku vznik a diverzifikáciu druhov tak ako ich dnes vidíme. Formuloval ju prvý raz Charles R. Darwin (1809-1882) v diele O pôvode druhov prírodným výberom (český preklad NČSAV, Praha 1953). V citátoch budem toto dielo označovať skrátene ako Pôvod.

Samotného Darwina na princípy jeho teórie priviedlo uvažovanie o šľachtiteľských úspechoch pestovateľov rastlín a chovateľov domácich zvierat. Nebudem sa tu zaoberať záhradkárstvom, aj keď poskytuje jeden veľmi silný dôkaz v prospech evolúcie: mnohé sorty ušľachtilého ovocia sa množia iba odrezkami (očkovaním a štepením), takže bez zásahu človeka by sa ich ušľachtilosť stratila, lebo by sa samé nemohli ani len množiť. Neverím, že by niekto chcel vážne tvrdiť, že štepiť stromčeky naučil človeka Jahwe ešte v Edene, a že štepy všetkých stromčekov z rajskej záhrady si židovskí nomádi opatrovali s pietou a hojným zalievaním aj počas slávneho štyridsaťročného putovania Sinajskou púšťou, kam boli vyvedení z Egyptskej krajiny. Preto sa budem venovať radšej plemenám domácich zvierat.

Dúfam, že každý uzná, že medzi plemenami jedného druhu sú nápadné anatomické rozdiely. Porovnajte len pudlíka s chrtom na jednej strane a vlka s kojotom na strane druhej.

„Jednou z prvých vecí, ktorá nás zarazí pri pohľade na jednotlivcov tej istej odrody alebo pododrody našich oddávna pestovaných rastlín alebo zvierat, je práve to, že sa obvykle líšia od seba navzájom viac než ktorékoľvek druhy alebo odrody vo voľnej prírode.“ (Pôvod, s. 12)

Myslíte si, že boh stvoril všetky plemená psov hneď pri stvorení sveta? Myslieť si to môžete, ale zoológovia majú aj historické dôkazy o tom, že čím ďalej do minulosti ideme, tým je plemien psov menej. Nenašli sa žiadne nálezy kostier ratlíkov ani buldogov, iba kostry psov podobných vlkom. Dnešné plemená psov boli vyšľachtené za pár tisícročí. Ako je to možné? Darwinovu odpoveď vám silne zjednoduším, pretože toto nie je učebnica biológie, ale polemická stránka o vzťahu vedy a viery.

Rôznorodosť rastlinných a živočíšnych druhov privádza ľudí do extázy práve tým, že sú vynikajúco prispôsobené svojmu prostrediu (do ktorého treba zarátať, pochopiteľne, aj iné rastliny a zvieratá). Darwin si však na šľachtených rastlinách a domácich plemenách zvierat všimol, že sú prispôsobené akurát človeku, jeho vkusu, záujmom, či potrebám. Iste ani vy nechcete tvrdiť, že vôbec jestvuje také prostredie, ktorému by bol dýchavičný psík veľkosti rukavice vynikajúco prispôsobený. Netreba naozaj veľa fantázie, aby sme si všimli, že všetky tzv. okrasné psíky sú prispôsobené len (zvrátenému) ľudskému vkusu. A to podľa Darwina znamená len to, že si ich pre svoj vkus prispôsobil človek sám. O tomto prispôsobovaní jestvujú genealogické doklady a zvyšok doplní tradícia. Jednoducho, nikto nepochybuje, že človek už veľmi dávno vypozoroval v plemenách zvierat, ktoré choval, rôzne odchýlky, a tie exempláre, ktoré sa mu z akéhokoľvek dôvodu páčili, si ponechával a ostatných sa zbavoval.

Možnosť dosiahnuť takúto zmenu u psov, holubov, či koní sa podľa Darwina opiera o tri faktory. Prvý z nich je celkom triviálny: potomci dedia vlastnosti svojich rodičov. Medzi potomkami sa však často vyskytujú odchýlky od vlastností rodičov, ktoré sa ďalej dedia. Príčinu tejto variability potomstva Darwin nepoznal, prijímal ju len ako potvrdený fakt. Tretím faktorom v domácom chove je zámerná selekcia: už spomínané ponechanie zaujímavej odchýlky v ďalšom chove. A Darwin si položil zásadnú otázku: nemožno rovnako vysvetliť aj rozmanitosť všetkých rastlinných a živočíšnych druhov? Nemožno oko a ruku šľachtiteľa nahradiť nejakým faktorom prírody?

Tejto otázke hádam najlepšie rozumie každý, kto sa aspoň trochu zaoberal programovaním. Urobíte si program, ktorý vám napríklad zistí, či zadané číslo je prvočíslom. Taký program je len postupnosť úkonov, ktoré na váš príkaz s otrockou poslušnosťou vykonáva počítač a nazýva sa algoritmus. Algoritmus, ktorý zistí, či zadané číslo je prvočíslo, však nie je jednoduchý a dlho ste sa s ním natrápili. Odskúšali ste ho na mnohých známych prvočíslach i na číslach o ktorých ste vedeli, že prvočíslami nie sú. Po počiatočnej eufórii vás však začne obťažovať potreba zadávať čísla z klávesnice, a zistenia programu o tom, či zadané číslo je prvočíslo, si zapisovať. Ale načo to robiť? Veď nie je nič ľahšie, než urobiť jednoduchý cyklus, ktorý vykoná váš nový program pre zadaný interval čísel a na monitor vám vypíše len nájdené prvočísla a oznámi vám aj ich počet. Z pôvodného algoritmu ste vytvorili algoritmus o pár inštrukcií dlhší, ale môžete ho nechať kontrolovať miliardu čísiel a vy si medzitým môžete odskočiť na pivo.

V jazyku programátorov by sme preto mohli Darwinovu otázku formulovať takto: nejestvuje v prírode algoritmus, ktorý selekciu odchýlok vykonáva bez akéhokoľvek cieľa a zámeru? Nejestvuje algoritmus, ktorý takto vyberá jednotlivcov prispôsobených svojmu prostrediu? Nie je navyše taký algoritmus celkom prírodný v tom zmysle, že ho nikto nenavrhol ani nevymyslel? Nie je teda jednoduchý, neinteligentný a nikým nevymyslený algoritmus práve tým „stvoriteľom“ celej pestrej rozmanitosti živej prírody? Darwinova odpoveď bola kladná a hľadaný algoritmus dostal meno prírodný výber. V nasledujúcom sa pokúsim ukázať, že Darwinov nápad bol až taký geniálny, že algoritmus, ktorý objavil, je univerzálny a jediný: ak kdekoľvek vo Vesmíre má nastať vývoj od jednoduchého k zložitému, Darwinova prírodná selekcia je hádam jediný spôsob, ako k takému cieľu dospieť. Preto si táto geniálna myšlienka právom zasluhuje úctu a uznanie ako navždy najvýznamnejší nápad ľudského ducha, napriek tomu, že je to nápad veľmi jednoduchý. Ale zložitý nemôže byť, pretože je iba popisom bezcieľnych prírodných procesov, ktoré vždy bývajú jednoduché i keď to už rozhodne neplatí o ich produktoch. Práve preto sa treba s pokorou skloniť pred tým jednoduchým a slepým procesom, ktorý stvoril všetko živé, vrátane vedomia a ľudskej inteligencie. Ak si už niečo máme vážiť (netvrdím, že máme), tak je to ten pozoruhodne jednoduchý algoritmus, vďaka ktorému sme tu, vďaka ktorému sme získali inteligenciu, ktorá nám umožnila spoznať rukopis nášho skutočného tvorcu: algoritmu bezcieľnej evolúcie, ktorého naši predkovia mylne považovali za osobného boha. Pri tejto úctivej poklone treba len veriť, že ten istý proces prírodnej selekcie bude pokračovať aj naďalej a že vďaka nemu sa na tvári Zeme raz objaví opäť čosi nové pod Slnkom: lepší a ušľachtilejší tvor, než je dnešný človek.


 

Obsah evolučnej teórie

Evolúciu by sme mohli stručne definovať ako proces, ktorý v priebehu mnohých generácií vedie k postupným dedičným zmenám populácií. Darwin formuloval svoju hypotézu, ktorá proces evolúcie vysvetľovala, v čase keď sa o podstate dedičnosti ešte nič nevedelo. Neznalosť genetiky mu spôsobovala značné problémy, ktoré si sám uvedomoval a možno aj preto prijímal z učenia J. B. Lamarcka (1744-1829) náznaky predstavy o dedení získaných vlastností. Ešte za jeho života síce brnenský opát Gregor Mendel (1822-1884) odhalil základné zákony genetiky, ale tieto objavy zapadli na desaťročia prachom zabudnutia. Je jasné, že znovuobjavenie genetiky muselo nutne korigovať určité aspekty Darwinovej teórie. Doplnenie Darwinových predstáv o poznatky modernej genetiky a odstránenie posledných stôp lamarckizmu (tzv. „nová syntéza“) sú jediné dve korekcie, ktoré z nej robia to, čo sa niekedy volá (podľa môjho názoru zbytočne) neodarvinizmom. Pokúsim sa teraz stručne popísať evolučnú teóriu v súčasnom chápaní, tak ako ju podáva napríklad známy popularizátor darvinizmu Richard Dawkins. Ak to nebudem zvlášť zdôrazňovať, pojmom druh budem myslieť živočíšny, nie rastlinný druh, pretože my ľudia sme zvieratá, nie rastliny, a o darvinizmus sa zaujímame hlavne preto, že hovorí aj o našom pôvode.

Na úvod však pripomeniem niektoré pojmy genetiky, ktoré nemusia byť každému známe. Všetky informácie o telesnej stavbe jednotlivca sú obsiahnuté v molekulách DNA, z ktorých každá je tvorená dvojicou lineárnych sekvencií nukleotidov. Každý nukleotid je tvorený dusíkatou bázou, pentózou (deoxiribózou) a kyselinou fosforečnou. Nukleotidy sa navzájom líšia iba bázami a molekuly DNA všetkých živých organizmov majú len štyri rôzne bázy (adenin, guanin, tymin, alebo cytozin). Elementárnymi jednotkami genetickej informácie sú trojice (triplety) nukleotidov, ktoré určujú (kódujú) poradie aminokyselín v bielkovinách, ktoré ich pôsobením vznikajú pri delení kdekoľvek v tele, a takisto pri embryogenéze. Triplety predstavujú „abecedu“, pomocou ktorej je zapísaná genetická informácia o celom organizme, a preto sa nazývajú aj kodóny. Veľmi dlhé molekuly DNA obsahujú všetky bunky každého organizmu, a samozrejme aj pohlavné bunky, pomocou ktorých sa informácie o stavbe tela jednotlivca odovzdávajú jeho potomstvu. Tvorba pohlavných buniek sa nazýva gametogenéza a len počas nej sa molekuly DNA v pohlavných bunkách môžu náhodne zmeniť. Tie úseky, alebo kombinácie úsekov DNA, ktoré nesú jednoznačnú informáciu o vlastnostiach jednotlivca, sa nazývajú gény. Súbor všetkých génov, ktoré jednotlivca definujú, sa nazýva genómom.

Nezaškodí tiež spomenúť, že molekuly DNA sú v bunkách uložené v chromozómoch, ktorých počet je u rôznych druhov rôzny. Niektoré obrúčkavce (červy) majú len 12 chromozómov, človek ich má 46, zlatá rybka 104. Keďže zmeny DNA môžu viesť nielen k zmenám v jednotlivých génoch, ale aj k rekombináciam chromozómov a k zmene ich počtu, bolo by nepresné hovoriť len o zmenách génov. Preto dávam prednosť výrazu „zmena genómu“, čím myslím zmenu v celom súhrne informácií všetkých DNA obsiahnutých vo všetkých chromozómoch. Zdôrazňujem to preto, lebo niekedy sa vyskytuje názor, že všetky živočíchy majú rovnaký počet génov, ibaže u niektorých druhov sú niektoré gény „umlčané“. Nie je to jednoducho pravda. Baktéria Escherichia coli má asi 2.000 génov, človek asi 100.000. Pravdou však je, že značné časti DNA – nazývané z tohoto dôvodu „fosílne“ gény – neplnia žiadnu funkciu.

Gény nesú obvykle niekoľko alternatív jednej vlastnosti, ktoré sa nazývajú alelami. Príkladom alel môžu byť tie, ktoré zodpovedajú za rôznu farbu očí, alebo za rôzne krvné skupiny. Sada alternatív, ktorú daný jednotlivec nesie v svojom genóme, sa nazýva genotypom; vlastnosti, ktoré sa v telesnej stavbe jednotlivca naozaj prejavia, sa nazývajú fenotypom. Vzťah medzi fenotypom a genotypom súvisí o. i. s javmi recesie a dominancie, ktoré spôsobujú, že niektoré alely, aj keď sú prítomné v genómoch oboch rodičov, sa neprejavia navonok v potomstve: modrookým rodičom sa môže narodiť hnedooké dieťa.

Vráťme sa teraz späť k vlastnej evolúcii. Živočíšne druhy môžu po mnohé generácie žiť v stacionárnom stave: jednotlivé exempláre sa od seba líšia iba v dôsledku odchýlok medzi génmi (alelami) rodičov, ktoré sa prenášajú z rodičov na deti podľa rigídnych Mendelových zákonov. U jedného sa prejaví jedna z jestvujúcich alel, u druhého iná. Z času na čas sa však vyskytnú v genetickom materiáli rodičov aj mutácie, ktoré môžu (ale nemusia) viesť k objaveniu vlastností, ktoré neboli prítomné v genetickej výbave ani jedného z rodičov, ktoré nie sú prítomné ani v jedinom exemplári daného druhu. Mutácie spôsobujú rôzne faktory, od kozmického žiarenia až po látky prítomné v organizme a dochádza k nim pri tvorbe vajíčok a spermií. Keby nebolo mutácií, vývoj by nebol možný. Mnohé mutácie sú škodlivé, ba až letálne a ak sú dominantné, z genofondu populácie sa rýchlo vytratia. Nie je ich však až tak veľa, ako radi tvrdia kreacionisti. Ak by totiž väčšina mutácií bola škodlivá, život by zakrátko zanikol. Mnohé mutácie sú neutrálne, ale sú aj také, ktoré môžu byť majiteľovi prospešné. Tu treba upozorniť na to, že prospešnosť i neutrálnosť mutácií silne závisí od situácie, v ktorej sa nachádza organizmus, ktorému sa mutácia prihodila. Predĺženie prstov u vtáka, ktorý si zriedkakedy sadne na zem, bude zrejme neutrálne, pre brodivého vtáka však bude asi prospešné. Keďže sa získaná zmena dedí teoreticky neobmedzene dlho, môže sa stať, že sa nositeľ neutrálnej mutácie dostane po dlhej dobe do prostredia, v ktorom mu bude táto mutácia veľmi prospešná. Neutrálnosť, či prospešnosť mutácie je teda vlastnosť relatívna. Tu treba ešte zdôrazniť, že v evolučnom chápaní sa mutácie považujú za náhodné len v tom zmysle, že môžu byť jednotlivcom, ktoré z mutovaných genómov vzniknú, s rovnakou pravdepodobnosťou prospešné ako škodlivé. Keďže mutácie predstavujú náhodné zmeny molekuly DNA, je dosť zrejmé, že veľké mutácie sú menej pravdepodobné, než malé, pretože veľké postihujú väčšie časti molekúl. Preto väčšina mutácií bude spôsobovať malé zmeny fenotypu a preto k väčším zmenám môže dochádzať iba kumuláciou malých zmien. Mnohé mutácie retušuje korektívny mechanizmus počas replikácie DNA, ale napriek tomu je existencia mutácií veľmi dobre potvrdeným empirickým faktom. Darwin účinok mutácií správne vypozoroval pri šľachtení a rýchlo pochopil, že proces evolúcie je proces tvorený selektovanou kumuláciou malých dedičných zmien (v našom slovníku mutácií).

Na tomto mieste treba zdôrazniť, že neznalosť genetiky spôsobovala Darwinovi problém práve preto, že sa domnieval, že znaky rodičov sa spriemerňujú, takže mal ťažkosti pochopiť, ako by sa mutácia mohla udržať po mnohé generácie párenia s nemutovanými partnermi. Pri spriemerňovaní by sa mala predsa za pár generácií stratiť a táto predstava spôsobovala Darwinovi mnohé bezsenné noci. Dnes vieme, že mutácia je trvalá zmena genómu (genetickej výbavy jednotlivca), ktorá sa nemení až do ďalšej mutácie u niektorého z jeho potomkov. Je obdivuhodné, že napriek neznalosti tohoto faktu Darwin neopustil predstavu vývoja kumuláciou malých zmien. Nedovolila mu to jeho geniálna intuícia.

Treba tu zdôrazniť, že mutácia sa stane vždy len jedinému jednotlivcovi, že mutácia nie je čosi, čo by postihlo celý druh, či väčšiu skupinu živočíchov. Už jedinou mutáciou sa jednotlivec vydal na cestu, ktorá z neho mohla urobiť predka nového druhu (species), z ktorého sa neskôr mohol stať nový rod (genus), čeľaď (familia), rád (ordo), trieda (classis), či kmeň (phyllum). Jedna jediná mutácia rozhodla o tom, že jej nositeľ sa stal praotcom mnohobunkových živočíchov, bola to len jedna mutácia, ktorá rozhodla o tom, že ten, ktorému sa prihodila, odklonil svoju budúcnosť smerom k cicavcom. Keďže nepochopenie tohoto faktu plodí mnohé vážne nedorozumenia, treba si ho veľmi jasne uvedomiť.

Druhá dôležitá, ale pritom triviálne samozrejmá vec je to, že mutácie sa dejú pred rozmnožovaním, počas gametogenézy. V princípe môžu mať rôzne spermie jedného vlka rôzne mutácie. Embryo, ktoré vznikne z mutovaného genómu, s tým počas ďalšieho vývoja nemôže už nič urobiť. Keď dospeje, môže novú vlastnosť podľa Mendelových zákonov odovzdať svojim potomkom, ale nemusí. To sú jediné alternatívy. Nič sa však na mutácii nemôže zmenšiť, ani zväčšiť. Mendelove zákony sú „binárne“, sú typu áno-nie.

Treťou dôležitou vlastnosťou mutácií je ich vysoká frekvencia, ktorú odporcovia evolučnej teórie zámerne podceňujú. Zdôrazňujú, že pravé mutácie (vsunutie, odstránenie, alebo preskupenie báz nukleotidov) sa vyskytujú v dôsledku pôsobenia enzýmov reparujúcich DNA, s frekvenciou asi len jedného prípadu z milióna na jednu bunku a jednu generáciu. Treba však uvážiť aj počet potenciálnych mutantov. Keby sa aj mutácie vyskytovali hoci len v jedinom potomkovi z milióna, pri počte niekoľko miliónov potomkov jedného druhu by sa mohli vyskytnúť aj viac než raz v každej generácii. A to celkom stačí! Argumentovanie zriedkavosťou mutácií, pri ktorom sa zabúda na obrovský počet jednotlivcov, ktoré sú im vystavené, predstavuje triviálnu logickú chybu! Ak navyše uvážime, že mutácie môžu postihnúť aj regulačné gény, ak zvážime úlohu duplikácií a rekombinácií, netreba sa nijak obávať nemožnosti dramatických zmien za miliardy rokov, ktoré mala evolúcia k dispozícii. Ale načo ťažkopádne vypočítavať frekvenciu mutácií? Dnes je už potvrdené, že priemerný človek sa rodí asi s 50-100 novými mutáciami, z ktorých sú asi 3 účinné, t. j. skutočne spôsobujú zmenu niektorého proteínu.

Genóm je stavebný plán pre tvorbu embrya. Nemutovaný genóm vytvorí bežné mláďa daného druhu. Mutovaný genóm vytvorí embryo odlišné. Odlišnosť môže byť pre mláďa tak škodlivá, že sa nedožije ani pôrodu, alebo zomrie v mladom veku.

Hrozným príkladom takej mutácie je Tay-Sachsova choroba, ktorá je dôsledkom zmeny jedinej bázy DNA, ale táto mutácia zasahuje tak hlboko do metabolizmu, že jej obeť sa dožije iba pár rokov. Len tak mimochodom poznamenávam, že táto mutácia vznikla kedysi dávno, údajne u jedného aškenázskeho Žida, odvtedy sa recesívne dedí, jej výskyt sa u rodičov dá rutinne dokázať a rovnako sa dá spoľahlivo zistiť aj u plodu. Napriek všetkým týmto možnostiam jednoznačnej detekcie, zakazuje kresťanské učenie lásky usmrtiť plod s touto vadou, a namiesto smrti v štádiu embrya mu láskavo umožní umierať dlhým dusením pri plnom vedomí, ale až v predškolskom veku.

Sú aj mutácie, ktoré na mláďati ani nepoznať a nemajú na jeho ďalší život žiaden vplyv – sú úplne neutrálne. Sú však aj také, ktoré mu nejako prospejú. Tu sa musím trocha pristaviť, pretože pojem prospech zvyknú ľudia chápať v rôznych významoch. Prospešná mutácia je taká, ktorá zvýhodní telo, ktoré ovplyvnila, a to pri získavaní potravy a množení. Prospech tu neznamená niečo, o čom by zviera vedelo. O prospechu jednej mutácie nemôže vedieť ani prípadný ľudský pozorovateľ. Pozorovať sa dá obvykle len kumulácia viacerých prospešných mutácií, až po nich je zrejmé, akou telesnou vlastnosťou mutácie jednotlivca zvýhodnili. Zmenou prostredia sa môže pôvodne neutrálna mutácia stať prospešnou, ale i škodlivou.

A tu sa približujeme ku kľúčovému pojmu Darwinovej geniálnej myšlienky, ktorá sa volá selekcia prírodným výberom a objavila sa zhruba takto. Darwin si všimol obrovský prebytok populácie každého druhu. T. R. Malthus (1766-1834) mu iba potvrdil to, čo veľmi dobre vedel aj sám: že populácia každého živočíšneho druhu rastie za prirodzených podmienok geometrickým radom. Zarazil ho nepomer medzi plodnosťou a počtom dospelých jednotlivcov. Jednoduché kupecké počty privedú každého, kto má potrebné informácie a je schopný základných aritmetických úkonov k zisteniu, že len nepatrný zlomok populácie väčšiny druhov sa dožije reprodukčného veku. Toto zistenie znamená, že prežiť v prírodných podmienkach je veľmi ťažké, že pre príliš veľa hladných úst je príliš málo potravy, že je príliš veľa dravcov číhajúcich na vašu nepozornosť, príliš veľa chorôb ktorým sa nedá uniknúť, jednoducho príliš veľa nebezpečenstiev všemožných druhov. Znamená to, že stačí drobná nepozornosť a je po vás. Keď ste divé zviera (nie miláčik svojho pána, ktorý vás kŕmi „vyváženou“ stravou Pedigree Pal), musíte mať vo dne v noci oči na stopkách už len kvôli tomu, aby ste vôbec prežili. A keď chcete splodiť potomstvo, máte príliš veľa konkurentov, ktorí túžia po tých istých samiciach.

Túto situáciu nazval Darwin bojom o život a odporcovia evolučnej teórie robia všetko čo vedia, aby tento pojem interpretovali ako podporu amorálnosti akéhokoľvek druhu. Pripomeňme si preto slová samotného autora:

„Mal by som hneď na začiatku podotknúť, že termín boj o život používam v širokom a prenesenom zmysle, a zahrnujem do tohoto pojmu závislosť jedného tvora na druhom… O dvoch psovitých šelmách v dobe hladu sa môže právom povedať, že bojujú jedna s druhou o to, ktorá dostane potravu a bude žiť. Avšak aj o rastline na okraji púšte sa hovorí, že zápasí o život so suchom… O rastline, ktorá každý rok vytvorí tisíce semien, z ktorých priemerne dospieva iba jedno, môžeme povedať, že bojuje s rastlinami toho istého druhu, alebo iných druhov, ktoré práve pokrývajú pôdu.“ (Pôvod, s. 48)

Táto situácia má ten jednoduchý dôsledok, že každá, aj tá najdrobnejšia, najnepodstatnejšia výhoda, výhoda ktorú ani len nevidno, vám môže zachrániť život, môže vám umožniť splodiť aspoň raz v živote potomstvo, ktoré do ďalších generácií ponesie vaše gény. Keby nebolo tej strašlivej konkurencie, keby nebolo boja o život, nebolo by evolúcie, nebolo by pretekov medzi stále rýchlejšími gepardmi a stále pozornejšími Thompsonovými gazelami. Mutácie, ktoré by nikto neselektoval, by boli ako chrústy rozbiehajúce sa z otvorenej papierovej krabice všetkými smermi. Keby na myš nečíhalo z každej strany nebezpečenstvo, mutant, ktorý by prišiel o sluch, by to na svojom reprodukčnom úspechu ani nezbadal. Prečo sú jaskynné živočíchy slepé? Pretože žili tak dlho bez potreby svetla, že mutácie, ktoré spôsobili stratu zraku (ale nie očí, tie zostali – povedané biblickým jazykom – aby sme vedeli, že ich niekedy mali) im nijak neprekážali pri prežití a množení. Aj antilope sa môže taká mutácia prihodiť. Veď slepota nie je zriedkavá mutácia a netreba na ňu veľa krokov: iste viete, že slepí ľudia majú veľmi často oboch rodičov vidiacich. Lenže na život ľudí nikto nestriehne, ale na slepom mláďati antilopy by si o deň dva pochutnal šakal, či hyena. Pri chove domácich zvierat sa neobjavuje viac mutantov, než u zvierat divých. Prečo ich potom tak veľa vidíme? Pretože tých s nevhodnými mutáciami nevyhubili dravce. Ratlík by v divej prírode zdochol za deň. Selekcia pôsobí aj dnes a všade. Len ju nevidno tam, kde ju reguluje boj o holú existenciu. Každá odchýlka nevhodným smerom je okamžite vyradená, rovnako ako je naopak v prípade domáceho chovu uchovaná každá odchýlka, ktorá sa páči chovateľovi, či už je zvieraťu prospešná, alebo nie.

Ale platí to aj naopak: každá odchýlka v genóme, ktorá umožní svojmu nositeľovi prežiť a splodiť potomstvo, spôsobí, že sa v potomstve uchová. Keď spôsobí hoci aj nepatrnú a drobnú prednosť, bude v populácii rásť podiel tých, ktorí ju majú. Populácie sú totiž vždy obmedzené: jeden hektár savany s rodinou levov uživí len určitý počet gaziel a preto prežitie jednej znamená, obrazne povedané, zahynutie druhej. Výskyt takmer každého nového znaku, vedie k polarizácii dovtedy rovnovážnej populácie.

Mutácie sú náhodné udalosti. Keď jedna mutácia trocha predĺži nohy, nič nezaručuje, že sa vôbec niekedy objaví iná mutácia, ktorá ich predĺži ešte trochu viac. Ale nič dramatické sa v takom prípade nestane: nohy sa jednoducho nebudú predlžovať a ak od ich predĺženia závisí život druhu, ten jednoducho vyhynie. Vyhynulo už niekoľkonásobne viac druhov než ich dnes jestvuje. Vyhynutie ktoréhokoľvek ďalšieho nebude preto znamenať žiadne čudo. Nie je však nijak vylúčené, že sa zopakujú mutácie vedúce rovnakým smerom viackrát. Treba si len uvedomiť, že ďalšia mutácia sa už deje v inom tele a s iným genómom. Toto telo je pre mutáciu rovnako „nové“ ako bolo to, v ktorom sa uskutočnila predchádzajúca mutácia. Keď sa tá prvá vyskytla s istou nenulovou pravdepodobnosťou, znamená to, že to bola mutácia v princípe možná, že jej výskyt žiadnym prírodným zákonom neodporoval a preto sa s rovnakou pravdepodobnosťou môže vyskytnúť aj tá druhá, rovnako ako pri hodoch kockou môžete dostať viackrát (nie nutne tesne po sebe) rovnaké čísla. Pravdepodobnosť postupnosti nezávislých mutácií je rovnaká ako pravdepodobnosť prvej mutácie! Ale pravdepodobnosť viacerých súčasných mutácií je rovná súčinu ich pravdepodobností: ak by jedna mutácia mala pravdepodobnosť 1/100, súčasný výskyt len dvoch mutácií by mal pravdepodobnosť 1/10000. To je triviálny fakt počtu pravdepodobnosti. Preto sú veľké a súčasné mutácie krajne nepravdepodobné. Mutácie môžu ovplyvňovať rôzne vlastnosti tela a s veľkou pravdepodobnosťou sa to nebude diať súčasne: jedna mutácia trocha predĺži nohy, o pár ďalších generácií iná mutácia trocha zvýši výkon srdca, o ďalšie generácia sa opäť môžu predĺžiť nohy, neskôr sa trochu zmení štruktúra srsti a tak to môže pokračovať neobmedzene. Dlhodobý účinok malých postupných mutácií vzdialených génov dokonale simuluje veľkú synchrónnu mutáciu. Žiadna mutácia sa neudeje nutne, v každej etape sa môže objaviť mutácia letálna, ale keďže už jestvuje väčšia populácia organizmov, letálna mutácia vykynoží iba malú časť z nich. Takým spôsobom sa môžu hromadiť odchýlky rôznych fenotypových vlastností a pomaly môžu meniť pôvodný druh na iný. Ak sú všetky odchýlky prospešné, ak dokonca ich súčasná prítomnosť podstatne zlepšuje vyhliadky nositeľa, budú v populácii prevládať. To je v stručnosti podstatná myšlienka Darwinovej evolúcie, i keď som ju podal silne zjednodušene a schematicky.


 

Logika kreacionizmu

Napriek tomu, že evolučnú teóriu potvrdzuje doslova všetko, je dnes ešte príliš veľa ľudí, ktorí jej neveria. Podľa nedávneho prieskumu Gallupovho ústavu, 47% dospelých Američanov verí, že všetky dnes jestvujúce živočíšne druhy stvoril boh pred menej než 10 000 rokmi. Tento demografický fakt je príliš vážny na to, aby ho bolo možné prejsť mlčaním. Tí, ktorí veria v stvorenie, sa sami nazývajú kreacionistami a svoje názory šíria a presadzujú dosť militantne. Len preto o evolučnej teórii píšem aj ja.

Kreacionisti majú proti evolučnej predstave mnoho výhrad, ktorým sa budem podrobnejšie venovať na konci príspevku. Ich postup mi väčšinou pripomína správanie inžiniera, ktorý by sa pri moste, ktorý sa práve zrútil, pokúšal vypočítať, či sa mohol zrútiť. Ak by mu výpočet ukázal, že sa zrútiť „nemohol“, vyhlásil by zrútenie za zázrak. Obrazne povedané, kreacionista viac verí svojim „výpočtom“, než faktom. Táto analógia pokuľháva za skutočnosťou len v tom, že kreacionista považuje za nemožné jednoducho to, čo si on sám nevie predstaviť, vychádzajúc zrejme z chybnej premisy, že jeho geniálny mozog si dokáže predstaviť všetko a ak si niečo predstaviť nedokáže, tak to rovno nie je možné! Dôvody pre taký postoj nakoniec do istej miery aj chápem.

Predstavte si, že by ste sa helikoptérou dostali ku skupine Papuáncov uprostred pralesov Novej Guiney. Boli by ste prvými ľuďmi bielej pleti, ktorých by videli. Ako by si podľa vás vysvetlili podstatu vašej helikoptéry? Samozrejme by ju považovali za vtáka! Vaše tvrdenie, že je to dielo človeka, by považovali za smiešne. Celý život nevideli lietať nič iné iba vtáky, a vy by ste im chceli nahovoriť, že čosi také sa dá skonštruovať? Veď oni mali po tisíce generácií skúsenosti len s konštruovaním lukov a šípov! Ale toto nie je fikcia, to je doložená pravda! Takých Papuáncov zamestnávajú v baniach na zlato a dopravujú ich do práce helikoptérou. Napriek desaťročiam skúseností s týmto lietajúcim strojom ho považujú za zázračného vtáka a pred nastúpením do jeho útrob mu prinášajú obete! Prečo by ste sa im mali diviť? Ja ich nepodceňujem, nepovažujem ich za primitívov, za zaostalých. Jednoducho v celom ich svete, telesnom i duševnom, sa nenachádza analógia, pomocou ktorej by mohli interpretovať helikoptéru ako dielo človeka. Pre nich je to vták, síce trochu divný, ale jednoznačne vták. Človek každej kultúry považuje za samozrejmé to, s čím sa denne stretáva. A človek našej kultúry – na rozdiel od kultúry Papuáncov – sa denne stretáva s produktami zámernej ľudskej činnosti. Ten vie, že helikoptéra je dielo ľudí a preto má tendenciu vysvetľovať si aj komplikované zvieratá ako produkty bytosti, podobnej človeku. Aj keď je také usudzovanie, vychádzajúce z konkrétneho kultúrneho kontextu, pochopiteľné, nie je samozrejme vždy pravdivé. Helikoptéra nie je vtákom, stvoril ju človek, ale na druhej strane vtáka nestvorila bytosť podobná človeku. Ak už žasneme nad dômyselnosťou živého tvora, máme právo si myslieť len to, že je produktom čohosi. Prečo by toto „čosi“ malo byť akurát také, akí sme my? Prečo by to mala byť nutne akási inteligentná bytosť? A ak by to už naozaj mala byť taká bytosť, prečo akurát surovo krvilačný Jahwe, ktorý kázal vyvražďovať celé národy, prečo nie inteligencia sídliaca dnes v inej galaxii a zabávajúca sa tam experimentami s novými fyzikálnymi zákonmi? Len preto, že my žijeme tu na zemi a máme tendenciu usudzovať pomocou analógií? Usudzovať môžeme, samozrejme, ako chceme, ale za pravdu by sme mali prijímať len to, čo sa dá dokázať. V tom sa predsa hádam len trochu líšime od Papuáncov, či nie?

Je dosť kuriózne, že práve genetiku používajú kreacionisti ako argument proti evolúcii, akoby naraz v diele opáta Mendela našli svoje hlavné tromfy. Na tomto mieste spomeniem len jednu zásadnú výhradu kreacionistov proti evolúcii, opierajúcu sa o mechanisticky interpretovanú genetiku. Tvrdia, že ak by sa evolúcia mala dať vysvetliť mutáciami, museli by byť mutácie veľké a museli by postihnúť súčasne viacero miest DNA dobre synchronizovaným postupom. Povedané po slovensky, tvrdia, že evolúcia si vyžaduje mutačné zázraky. Notorickým príkladom, na ktorom tieto svoje tvrdenia ilustrujú, je prípad žirafy, jej krku a mechanizmu, ktorý udržiava konštantný krvný tlak v mozgu, ktorý sa môže s hlavou dvíhať, alebo klesať o pár metrov. Celý tento príklad, aj s bombastickou a ničím nepodloženou argumentáciou, sa opiera o jediné obskúrne dielo (F. Hitching, The Neck of the Giraffe, or Where Darwin Went Wrong, Pan, London 1982). Je to čítankový príklad „dialektického“ prístupu kreacionistov k pravde a logike. Celá argumentácia kreacionistov stojí a padá s ich neschopnosťou predstaviť si, že by sa synchronizované zmeny mohli diať postupne. Len preto tvrdia, že sa zmeny dejú skokmi. Keď sa však skokom predĺži krk žirafy, skokom musí vzrásť aj krvný tlak, aby mohol dopraviť krv do vysoko položeného mozgu a skokom musí vzniknúť v tepennom systéme aj mechanizmus (niektorí hovoria dokonca o akejsi „záklopke“), ktorý bráni poklesu tlaku pri náhlom zdvihnutí hlavy. Na záver kreacionisti triumfálne vyhlásia, že taká dokonalá synchronizácia nemôže vzniknúť naraz. Circulus vitiosus ako z učebnice logiky! Premýšľajúci človek by usúdil, že všetky tieto problémy sú priamym dôsledkom predpokladu o náhlej premene nežirafy na žirafu a mali by kreacionistu viesť k záveru, že predpoklad skokovej koordinovanej simultánnej mutácie je chybný. Kreacionista však pozná „jednoduchšiu“ odpoveď: jemu tento príklad neomylne ukazuje, že žirafu v jej dnešnom tvare musel stvoriť dobrotivý pán boh, nech už je to ktokoľvek.

Nepríjemné na tomto kreacionistickom argumente je aj to, že obsahuje vyslovené výmysly. Skutočnosť je taká, že aj keď má žirafa najvyšší krvný tlak zo všetkých živočíchov (260/160), nemá žiadnu „záklopku“, ale v hlave má sieť kapilár (rete mirabile), ktoré sa pri poklese hlavy naplnia krvou a tak znížia krvný tlak v mozgu. Kreacionisti si tiež nevšimli (zrejme len nedopatrením), že žirafa dvíha a skláňa hlavu veľmi opatrne a pri sklonení hlavy (k zdroju vody) rozťahuje predné nohy, čím sa vertikálna vzdialenosť srdca a hlavy zmenšuje.

Evolucionista sa na fylogenézu žirafy díva oveľa prozaickejšie a konštatuje, že ak by sa krk žirafy predlžoval malými krokmi, tlak krvi by sa tiež mohol meniť pomaly, tomu by sa pomaly prispôsobovali cirkulačné pomery, v priebehu ktorých by sa pomaly rozrastala aj sieť kapilár v hlave a v neurónovej štruktúre mozgu žirafy by sa pomaly vytvorili reflexné spoje, ktoré by viedli k veľmi pomalým pohybom hlavy a rozťahovaniu predných nôh pri extrémnom predklone. Pravdepodobnosť takého pomalého postupu je malá, ale nenulová, takže tento postup je, keď už nič iné, tak aspoň v princípe možný. Alternatíva, ktorú ponúkajú kreacionisti, je bez božieho zásahu v princípe nemožná, ako sami priznávajú. Rozdiel medzi malou pravdepodobnosťou a nemožnosťou je však nekonečne veľký: kto netipuje, nevyhrá! Má rozumný človek opustiť možné, aj keby naozaj málo pravdepodobné vysvetlenie a s otvorenou náručou prijímať riešenie nemožné? Má kvôli prijatiu nemožného „riešenia“ uveriť v existenciu boha? Má sa veda použiť na dôkaz tvrdení odporujúcich celej vede? Veď v boha možno uveriť jednoduchšie – stačí si povedať: „verím“. Nič viac. Načo je potom potrebný toľký cirkus so žirafou a jej krkom?

Krk žirafy, bez patetickej dramatizácie tohoto prostého evolučného príkladu, predstavuje však pri evolučnej perspektíve ďalší argument v prospech tvrdenia, že evolučné zmeny musia byť v prípadoch, keď dochádza k synchronizácii zmien, veľmi pomalé. Veľká izolovaná zmena (náhle predĺženie krku bez kardiovaskulárnej kompenzácie) ohrozuje organizmus a nemôže byť teda súčasťou evolučného postupu. A prečo by mali byť náhle veľké zmeny vôbec prospešné? Veď krk žirafy sa nepredlžoval v situácii, kedy náhle zanikli nízke stromy a ich miesto zaujali stromy vysoké. Žirafy sú príbuzné bylinožravcom okapi, majú s nimi spoločného predka a ten sa vyvíjal v prostredí, kde mohli prežiť oba typy jeho potomstva: zrejme medzi stromami s lístím po celej výške stromu. Náhodné predlžovanie krku viedlo k tomu, že proto-žirafy nachádzali dostatok potravy vo vyšších výškach a preto neohrozovali potravu, na ktorú dosiahli proto-okapi. Jednoducho si tieto dva druhy „rozdelili“ zdroje potravy a keďže si nekonkurovali dramaticky, nemal vznik dnešnej žirafy tendenciu spôsobiť vyhynutie dnešného okapi. Niet tu nijakej nutnosti rýchlych zmien, netreba preceňovať ľudskú schopnosť predstaviť si všetky možné okolnosti evolučných udalostí. Veď my sa dnes môžeme iba dohadovať, za akých podmienok k evolúcii dochádzalo. Z toho, že sa nám zdá, že naša predstava o zmene podmienok vylučuje evolúciu, by sme mali predovšetkým usudzovať, že nesprávna je naša predstava.

Mnohým sa zdá, že na usmernenie vývoja treba kritérium, treba hľadisko, že treba ukázať smer, ktorým sa má zdokonaľovanie uberať. To by sa s istými okolkami dalo aj pripustiť. Čo však je niektorým ľuďom nepochopiteľné, a čo som sa snažil vysvetliť je to, že toto kritérium nemusí byť plodom inteligencie. Smer, ktorým sa bude evolúcia uberať, jej nemusí nikto predpisovať. Tendencia k neustálemu zdokonaľovaniu, trvalému zvyšovanie komplikovanosti, prispôsobovaniu okoliu a iným druhom, môže byť produktom celkom tupých, bezduchých, za žiadnym cieľom sa nepachtiacich prírodných algoritmov.

Ešte stále nechápete, že tu sme pri koreni každého účelu a zámeru? Že tu cieľ vzniká bez zámeru, zámer bez cieľa, účel bez želania a inteligencie? Kto je mutáciou znevýhodnený, zahynie a navždy sa z arény boja o život vytratí aj so svojim relatívne „vadným“ genómom. Komu sa však dostane mutácie, ktorá ho zvýhodní, môže prežiť, a jeho súrodenci budú v prípade jeho prežitia postupne hynúť. Až také je to jednoduché! Možno sa vám to zdá kruté, surové, ale nie je to o nič krutejšie, než zabíjanie miliónov kusov kuriatok, ktoré vám ugrilované tak chutia. Je to však určite jediné spoľahlivé a jediné možné riešenie. Nenadávajte na surovosť prírody – len vďaka nej ste inteligentní, poznáte rozdiel medzi dobrom a zlom, len vďaka nej ste vôbec tu! Veru, vravím vám, všetci sme stvorení na obraz tejto surovej sily a možno preto na mnohých z nás ešte vidno jej stopy.


 

Premena výsledku na cieľ: zrod teleológie

Na tomto mieste sa musím zastaviť, aby som sa ešte raz dôrazne vyjadril k jednému veľmi rozšírenému nedorozumeniu. Aj po veľmi dôkladnom vysvetlení evolučnej myšlienky sa ľudia opakovane pýtajú, prečo evolúcia viedla k určitému cieľu, prečo sa prispôsobenie plazov k lietaniu neskončilo pred dosiahnutím vtákov, prečo sa vtákom vyvinulo perie… Každá taká otázka neomylne signalizuje, že ten kto ju kladie, nepochopil základnú myšlienku evolučnej teórie: evolúcia nemá žiaden cieľ, má iba výsledky. V spomínanom príklade žirafy je nesprávne už aj tvrdenie, že žirafa má dlhý krk preto, aby dočiahla na vysoké konáre. Správne je vyjadrenie: žirafa má dlhý krk a preto môže žrať lístie aj z vysoko položených konárov. Analogicky, vtáky nemajú krídla preto, aby mohli lietať, ale lietajú preto, lebo majú krídla. Sú aj také, ktoré krídla nemajú (a teda nelietajú), niektoré preletia len pár metrov (vrabce), iné zotrvávajú vo vzduchu celé hodiny (dravce). V jazyku je to len drobná zmena jediného slova, ale obsah týchto výrazov je diametrálne odlišný: v prvom prípade je existencia krídel následkom (želania teleologicky vysvetliť lietanie), v druhom je príčinou (schopnosti lietať). Vidíte jasne, že v týchto dvoch formuláciách sa mení vzťah príčiny a účinku? My ľudia robíme veľké množstvo vecí preto, aby sme dosiahli ciele a asi preto ťažko odolávame pokušeniu, hľadať všade motív, cieľ, účel a klásť otázku „prečo“, ktorú sme sa naučili ešte v útlom detstve. Keď sa takým predpojatým ľudským pohľadom pozrieme späť na postupnosť, ktorá viedla od plazov k vtákom, môže sa nám zdať, že cieľom tých zmien bol lietajúci plaz – vták. Lenže vták bol iba výsledkom postupnosti zmien. Žiaden vták nemusel vôbec vzniknúť, a naopak mohli vzniknúť aj druhy pohybujúce sa hoci aj na raketovom princípe. Postupnosť vedúca od plazov k vtákom mohla skončiť hocikde uprostred, tak ako mohla pokračovať ďaleko za dnešné vtáky k „vtákom“, akých si nevieme ani predstaviť. Každý medzistupeň bol dokonalý, mohlo to ním skončiť. Vták nie je ani lepší, ani dokonalejší než plaz. Ak by naozaj bol, nežili by dnes žiadne plazy, iba vtáky. Vývoj plazov mal mnohé etapy. Každú možno považovať za výsledok, ktorý sa dá interpretovať ako cieľ – ak to veľmi chceme. Nie každá interpretácia však zodpovedá skutočnosti a teleologická interpretácia je tá, ktorá je od skutočnosti najviac vzdialená.

Neviem naozaj vôbec pochopiť, prečo sa ľudia stále a stále znovu pýšia tým, že si nevedia predstaviť, ako môže „slepá náhoda“ produkovať účelné prispôsobenie. Pokúsim sa to vysvetliť ešte raz, ale budem pri tomto vysvetľovaní už primitívne lapidárny a budem sa cítiť naozaj trápne. Náhoda nie je meno vrtošivej dámy, ktorá má nejaký zámer a svojvoľne ho realizuje. Náhoda je označenie situácie, kedy niet žiadneho zámeru u nikoho. Predstavte si, že chováte fiktívnu skupinu zvierat, ktorej bráni prístupu k potrave rad ohrád, v ktorých sú stále užšie otvory a za každou ohradou je trocha potravy. Otvory sa pritom nachádzajú vo výške, cez ktorú môže prejsť len dospelé zviera. Tie exempláre, ktoré neprejdú ani cez najširší otvor v najvnútornejšej ohrade, sa k žiadnej potrave nedostanú a celkom prozaicky zdochnú. Chcete povedať, že vydochnutie examplárov so širokým telom bol čísi zámer, že tie exempláre sa čomusi neprispôsobili? Čerta starého! Oni sa len dostali do situácie, ktorá bola v rozpore s ich vlastnosťami, do situácie, v ktorej nemohli so svojimi anatomickými danosťami prežiť. Jednoducho, medzi šírkou ich tela a šírkou otvoru, za ktorým bolo trocha potravy, bol nepomer. Taký nepomer často vytvárajú geologické zmeny (prehlbovanie koryta rieky), migrácia do iných oblastí, zmena podnebia. Pre tých, čo prejdú otvormi aj v ďalších ohradách, zostane viac potravy a budú sa množiť. Ak sa náhodou objaví genetická mutácia, ktorá spôsobí, že jej nositeľ bude ešte štíhlejší než ostatné, dostane sa ešte ďalej od najvnútornejšej ohrady, bude mať ešte viac potravy: bude si potravu môcť vyberať. Nie div, že sa bude množiť viac než ostatní, že jeho potomstvo po ňom bude väčšinou dediť štíhlosť a že teda po nejakom čase bude v populácii viac takých, ktorí budú ešte štíhlejší. Keď však k takej mutácii nedôjde, zoštíhľovanie nebude pokračovať. Evolúcia nie je nutnosť, je to iba možnosť. O jej realizácii rozhoduje náhoda len tým, že vhodné mutácie vytvorí, alebo nevytvorí. Náhodné mutácie predstavujú nutnú, ale nie postačujúcu podmienku evolúcie. Selekcia vyberá len z tých mutácií, ktoré sa vyskytnú a ktoré majú pre prežitie význam. Preto náhoda nie je sama osebe ešte konštruktívny prvok, náhoda je len množina stavebných prvkov, možností, z ktorých môže selekcia vyberať. Ak ale náhodné mutácie neposkytnú materiál pre selekciu, nebude vývoja a žiaden naivka nebude žasnúť nad „úžasne dokonalým“ prispôsobením podmienkam. Konštruktívny prvok robí z náhody až selekcia, ale tá je na jednej strane odkázaná na výber z toho, čo sa náhodou pritrafí, na druhej strane je však stále pripravená triediť. Je to celé naozaj až trápne jednoduché: Nutnou a postačujúcou podmienkou evolúcie je kombinácia náhodných mutácií so vždyprítomnou selekciou.

Mutáciami sa však nemenia iba také vlastnosti, ktoré sú v danej situácii rozhodujúce pre prežitie. V našom hypotetickom príklade sa mohla mutáciami celkom kľudne zmeniť aj rýchlosť zvierat, len si ju nikto nevšimol (ani zvieratá samé), pretože nikto v našej fiktívnej ohrade neusporiadaval preteky v behu. Je preto celkom dobre možné, že výsledná populácia štíhlych obsahuje rýchlych aj pomalých. Ak vás jedného dňa prestane zábava s ohradou zaujímať a zbúrate ju, ocitnú sa zvieratá v situácii, kde ich štíhlosť bude celkom ľahostajnou vlastnosťou. Ak sa ocitnú medzi dravcami, začne selekcia rýchlych. Ak preto zviera pozorujeme mimo prostredia, v ktorom bolo vyselektované, nemusíme ani zbadať, že je čomusi dobre prispôsobené. Adaptácia je totiž vzájomný vzťah medzi organizmom a prostredím, ktorému je daný organizmus prispôsobený. Týmto príkladom som súčasne naznačil aj to, že selekcia nemusí nutne začínať „od nuly“. Selektovať sa môžu začať variácie, ktoré v populácii už boli, iba za daných podmienok boli pre prežitie irelevantné. Zmenou podmienok sa môžu stať významnými, stanú sa východiskom pre selekciu.

Už ste si niekedy položili otázku, prečo Nobelovu cenu za fyziku nedostal zatiaľ ani jediný černoch a prečo významnú väčšinu týchto laureátov tvoria Židia? Nezdá sa vám, že tieto dve rasy sa líšia nielen výzorom a kultúrou, ale aj jemnými detailmi mozgových štruktúr? Nenapadlo vás, že gény podporujúce teoretické myslenie sa mohli u Židov začať selektovať celkom nedávno, keď im v stredovekej Európe zakázali vlastniť pôdu a tým ich vohnali do obchodu, čím sa naštartovala selekcia ľudí, ktorí sa v boji o život museli spoliehať na hlavu, nie na ruky? Ani vo sne vás nenapadlo, že sa mutácie u Židov mohli izolovať v rámci jednej rasy kultúrnym výberom, ktorý takmer vylučoval sobáše s nežidmi? Nemám žiadne dôkazy pre tento názor, ale páči sa mi táto hypotéza. Verím totiž, že selekcia prebieha aj dnes, ibaže netreba nerealisticky očakávať predlžovanie krkov žiráf za 50 rokov, ani premenu krokodíla na čajku za 1000 rokov. Možno však celkom dobre očakávať objavenie géniov výrazne prevyšujúcich priemer za pár storočí. Budúceho človeka nevytvoria tí, ktorí sa spoliehajú na stvorenie a zatvárajú oči pred eugenikou. Keď nás už slepá evolúcia obdarila inteligenciou, nemrhajme ju na stavanie snových ilúzií o posmrtnom živote, na jej popieranie, ale využime jej pochopenie na podporu vzniku inteligentnejšieho človeka.

Na záver si teda treba veľmi dobre uvedomiť, čo hovorí evolučná teória o teleológii: stavia ju z hlavy na nohy. Prispôsobenie prostrediu nie je dielom inteligentného zámeru, ale inteligentný zámer v mysli človeka je produktom slepého selektívneho procesu: prírodná selekcia po milióny rokov produkovala telá stále zložitejších zvierat, telá so stále komplikovanejšími mozgovými štruktúrami, až sa nakoniec prepracovala k mozgu človeka, ktorý sa začal pýtať na účel, zámer, cieľ všetkého možného i nemožného. Slepý algoritmus selekcie vytvoril inteligenciu, nie inteligencia vytvorila človeka! Darwinova teória poslala konečne piaty „dôkaz“ Tomáša Akvinského tam kam patrí: na intelektuálne smetisko, medzi nepodarky ľudskej mysle.


 

Štandardné dôkazy evolúcie

Darwin formuloval svoju predstavu o evolúcii ako vedeckú explanačnú hypotézu. Navrhol vysvetlenie, ako by vývoj živočíšnych druhov mohol prebiehať. Nie každá hypotéza však predstavuje pravdivé vysvetlenie. Vedel to aj on a preto prakticky celý život strávil jej overovaním. Trvalo mu to desiatky rokov a stále ešte nebol spokojný. Analyzoval stovky príkladov a nikde nenachádzal nič, čo by jeho hypotéze protirečilo. Dnes máme už veľmi dobré dôvody, aby sme túto hypotézu považovali za spoľahlivo potvrdenú vedeckú teóriu a odkázali kreačné mýty do ríše nesplniteľných snov z detstva ľudského rodu.

Darwin považoval svoju hypotézu za potvrdenú len tým, že ňou veľmi uspokojivo vysvetlil rozmanitosť rastlinných a živočíšnych druhov. Je to štandardný postoj exaktných prírodných vied. Ani astronómovia nemajú priame dôkazy toho, že hviezdy sú tvorené žeravou plazmou, že dvojhviezdy rotujú okolo spoločného ťažiska. Ani fyzici nikomu dnes neukazujú ako Vesmír expandoval pred 15 miliardami rokov, ani súčasnú expanziu neukazujú priamo – považujú ju za potvrdenú červeným posunom galaxií. Na potvrdenie pravdivosti teórie môže stačiť, že je jednoduchá a že vysvetlí to, na vysvetlenie čoho je určená. Hlavne keď jedinou jej alternatívou je zázrak. Prečo by mali pre Darwinovu teóriu platiť prísnejšie kritériá než pre overovanie zázrakov? Len preto, že odporuje babylonsko-sumerským mýtom? Tým predsa odporuje každá vedná disciplína.

Evolučná teória má však navyše úplnú štruktúru najnáročnejšej vedeckej teórie: a) vysvetľuje zrozumiteľným spôsobom všetky doposiaľ pozorované javy (rozmanitosť druhov), b) vysvetlenie, ktoré podáva je jednoduché (stojí len na troch princípoch), c) predpovedá, čo sa pri poznávaní nových druhov môže zistiť a čo je vylúčené aby sa zistilo a d) navrhuje falzifikáciu svojich tvrdení – uvádza fakty, ktoré by teóriu mohli vyvrátiť a z ich hľadiska ju aj neustále kontroluje. V ďalšom uvediem systematický, ale nutne stručný prehľad dôkazov v prospech tejto teórie. Podrobnosti nájde čitateľ na vynikajúcej a rozsiahlej stránke Talk.Origins.

Predtým by som ešte chcel zdôrazniť, že evolučná teória sa nevyhýba ani ďalším dôkazom, ktoré by si ktokoľvek želal predložiť. Táto teória je hádam najústretovejšia voči všetkým možným námietkam odporcov, medzi ktorých v jej prípade patria tí, ktorým sa nadprirodzené stvorenie za jeden deň zdá jednoduchším a prirodzenejším vysvetlením, než postupná selekcia mutácií za miliardy rokov. Samozrejme, že kritici by najradšej videli, ako pred ich vzácnymi očami (teraz napodiv veľmi skeptickými), z jašterov vznikajú vtáky, lenže to by si vyžadovalo vrátiť sa Wellsovým strojom času do minulosti a žiť tam pár miliónov rokov. Pri sledovaní iných argumentácií mám zasa dojem, že kreacionisti by boli spokojní až keby im niekto predviedol mutácie priamo v akcii, aby sa mohli na vlastné oči presvedčiť, že k nim naozaj došlo. Žiaľ, veda takými možnosťami nedisponuje – ale ani oni. Ani kreacionisti si neopášu zásteru a neukazujú nám: „Aha, takto boh stvoril zvieratká!“. Oni pre istotu nepredvádzajú vôbec nič.

Na úvod by som však predsa rád poskytol dva príklady, kedy sa proces selekcie mutácií deje rovno pred nosom človeka. Pripomeniem najprv, že pohlavné rozmnožovanie je podstatne väčším zdrojom premenlivosti než rozmnožovanie nepohlavné. Pri pohlavnom rozmnožovaní dochádza k spájaniu dvoch odlišných genómov, pri ktorom sa gény rôznymi spôsobmi náhodne kombinujú a premiešavajú. Pri nepohlavnom rozmnožovaní sa jednotlivec iba delí na dvoch geneticky identických potomkov, takže jediným zdrojom variability môžu byť mutácie genómu. Napriek tomu hádam každý počul o vzniku rezistencie na antibiotiká u nepohlavne sa množiacich baktérií. Keďže sa tento jav deje pri nepohlavnom rozmnožovaní, nedá sa vysvetliť ináč, než mutáciou genómu a selekciou mutovaných baktérií. Každý by mal vedieť, že k takej rezistencii dochádza dosť rýchlo (v podstate za pár rokov) na každé antibiotikum a to priamo dokazuje, že darvinovská evolúcia funguje aspoň v tomto prípade. Je pravda, že baktérie sa množia veľmi rýchlo, ale evolúcia pôsobila miliardy rokov.

Ale aj v prípade sexuálneho rozmnožovanie máme dosť prípadov vzniku a selekcie mutácií, ktoré prebiehajú pred očami ľudí.

„Alely podmieňujúce napr. rezistenciu druhu Drosophila melanogaster voči DDT majú malé individuálne účinky a je ich veľký počet, takže rezistencia predstavuje znak polygénne riadený. Pritom zodpovedajúce lokusy sú rozmiestnené vo všetkých chromozómoch. Je zrejmé, že v takých prípadoch priaznivá mutácia v jedinom lokuse nemôže viesť k podstatnému zvýšeniu rezistencie. Niektoré príklady ukazujú, že postupnou zámenou chromozómov citlivého kmeňa za chromozómy kmeňa rezistentného vzrastá postupne odolnosť voči DDT od nulovej až k maximálnej rezistencii. Úspech takejto zámeny naznačuje, že by evolučný proces mohol byť založený na selekcii chromozómov nesúcich maximálny počet lokusov obsadených priaznivými mutantnými alelalmi. Avšak selekcia neprebieha len medzi chromozómami, ale aj vnútri chromozómov, takže musíme uvažovať aj o evolučnom význame rekombinácie medzi lokusmi tohože chromozómu.“
(J. Nečásek, I. Cetl a kol.: Obecná genetika, SPN, Praha 1984, str. 391)

Domnievam sa, že dva príklady by mali stačiť, pretože o tom, čo je možné raz-dvakrát, už nemožno kategoricky tvrdiť, že to nie je možné vôbec. Viem však, že kreacionisti majú hrošiu kožu, preto uvediem ešte prehľad argumentov v prospech evolúcie, opierajúcich sa o spomínanú antikreacionistickú stránku, ktorá o. i. uvádza aj 29 dôkazov makroevolúcie. Tento mimoriadne rozsiahly zdroj spoľahlivých a serióznych informácií odporúčam každému, komu nerobí problémy čítať anglickú odbornú literatúru.

Jediný strom života

Podľa evolučnej teórie sú všetky organizmy potomkami jediného druhu zo vzdialenej minulosti, ktoré z neho vznikli procesom divergencie a vetvenia. Tvoria preto jediný „strom života“, ktorého štandardná verzia vyzerá schematicky takto:
                                  Štandardný fylogenetický strom života
Život možno charakterizovať štyrmi podstatnými vlastnosťami: replikáciou, dedičnosťou, katalýzou a metabolizmom. Všetky dnes jestvujúce druhy preto musia dediť štruktúry, ktoré realizujú tieto funkcie a tieto štruktúry si musia byť u všetkých druhov veľmi podobné. To je aj základná predpoveď genealogickej príbuznosti všetkého živého. Samostatné stvorenie každého druhu nemá dôvod viesť k takejto predpovedi.

Túto predpoveď potvrdzujú všetky doteraz zistené fakty. Všetky živé organizmy používajú polyméry. Organická chémia už umožnila syntetizovať stovky rôznych polymérov, ale život používa iba pár z nich. DNA, RNA a proteíny vo všetkých živých organizmoch majú tú istú chiralitu. Napríklad RNA má v svojich ribózových prstencoch štyri centrá chirality, čo predstavuje 16 možných stereoizomérov, ale v RNA všetkých organizmov sa vyskytuje len jediný.

Jestvuje 293 prírodných aminokyselín, avšak na stavbu molekúl proteínov sa z nich používa iba 20. Všetky známe organizmy používajú ten istý genetický kód (až na extrémne zriedkavé výnimky). Základnými metabolickými systémami všetkých organizmov sú glykolýza, cyklus kyseliny citrónovej a oxidačná fosforylácia. Zdrojom energie vo všetkých organizmoch je ATP. Všetko toto evolučná teória vysvetľuje veľmi jednoducho: keď sa raz čosi náhodou použilo a osvedčilo, nebolo to už možné zmeniť. Viete si predstaviť čokoľvek jednoduchšie?

Evolučná teória kategoricky predpovedá, že nikdy nenájdeme na Zemi žiaden druh s genetickým materiálom odlišným od DNA, že sa ani v jedinom druhu hmyzu z tisícov objavovaných ročne v amazonskom dažďovom pralese, nikdy nenájde ani jediný druh s genetickým kódom podstatne odlišným od štandardného. Za predpokladu samostatného stvorenia druhov by bolo celkom dobre možné, že by každý druh mal iný kód, pretože jestvuje 1.4 x 1070 informačne ekvivalentných kódov, ktoré by používali tie isté kodóny a aminokyseliny ako štandardný genetický kód. Táto možnosť by bola pre organizmy krajne užitočná, pretože by vylučovala medzidruhové vírusové infekcie. Nič také však nebolo pozorované a teória spoločného pôvodu také pozorovanie vylučuje.

Univerzálne gény

Jestvujú gény, ktoré majú všetky živé organizmy, pretože realizujú veľmi základné životné funkcie. Nazývajú sa „všadeprítomné“ (ubiquitous), alebo univerzálne. Biologický účinok sekvencií proteínov, ktoré tieto gény vytvárajú, je vo všetkých druhoch (od baktérií po človeka) rovnaký. Tieto gény však kódujú mimoriadne veľký počet rôznych, ale funkčne ekvivalentných sekvencií proteínov, a preto niet a priori žiadneho dôvodu, prečo by mal mať každý organizmus podobnú, alebo dokonca tú istú sekvenciu proteínov. Žiadna špecifická sekvencia nie je v žiadnom organizme funkčne nutná. Stačí jedna z veľkého počtu funkčne ekvivalentných foriem daného univerzálneho génu, alebo proteínu. Dôvodom je najmä funkčná redundancia proteínových sekvencií a štruktúr, ktorá stručne povedané znamená to, že jednu a tú istú funkciu môžu plniť veľmi odlišné proteíny. Jav funkčnej redundancie je veľmi všeobecný a pozorujeme ho vo všetkých známych proteínoch a génoch, bez ohľadu na druhy.

Jediným mechanizmom, ktorý môže spôsobiť, že dva odlišné organizmy majú univerzálne proteíny s podobnými sekvenciami, je dedičnosť. Z toho všetkého vyplýva, že organizmy s podobnými sekvenciami univerzálnych proteínov (a teda s podobnými univerzálnymi génmi) sú príbuzné a čím sú podobnejšie, tým je príbuzenstvo bližšie. Možno ich teda použiť na zistenie genealogickej príbuznosti rôznych druhov.

Jedným z takých esenciálnych a univerzálnych proteínov je cytochróm c. Obsahujú ho mitochondrie buniek, kde prenáša elektróny v základných metabolických procesoch oxidačnej fosforylácie. Ľudský cytochróm c funguje vynikajúco aj v kvasinkách napriek tomu, že sa od ich cytochrómu líši vo viac než 40% tohoto proteínu. Na jeho plnú funkčnosť stačí asi tretina z jeho 100 aminokyselín. Nedávne výpočty ukázali, že jestvuje minimálne 2.3 x 1093 možných a funkčných proteínových sekvencií cytochrómu c. Toto číslo je asi miliardkrát väčšie než počet atómov vo viditeľnej časti Vesmíru. Preto počet možných plne funkčných variantov cytochrómu c je prakticky neobmedzený a preto niet a priori žiadneho dôvodu, prečo by mali mať dva odlišné druhy zhodné, alebo podobné proteínové sekvencie cytochrómu c.

Ak by teda človek a šimpanz boli na sebe nezávislí, nemala by medzi ich cytochrómami jestvovať ani tá najmenšia korelácia. Teória spoločného pôvodu a štandardný fylogenetický strom však naproti tomu predpovedajú, že človek a šimpanz sú blízki príbuzní. Preto predpokladáme, že sekvencie v cytochróme c človeka a šimpanza budú podobnejšie, než napríklad medzi človekom a kvasinkami, jednoducho v dôsledku dedenia príslušného génu.

Táto predpoveď evolučnej teórie je potvrdená zistením, že človek a šimpanz majú presne zhodnú proteínovú sekvenciu cytochrómu c. Ak by mala byť táto zhoda náhodná, jej pravdepodobnosť by bola menšia než 10-93 (1 ku 1093). Táto pozoruhodná zhoda proteínov preto potvrdzuje teóriu spoločného pôvodu človeka a šimpanza. Navyše, rozdiel medzi cytochrómom človeka a ostatných cicavcov je iba v desiatich aminokyselinách, čo by pri náhodnom vzniku malo pravdepodobnosť iba 10-29. Kvasinka Candida krusei je jedným z človeku najvzdialenejších eukaryotov, ale líši sa od ľudského cytochrómu v 51 aminokyselinách, čo za predpokladu náhody dáva pravdepodobnosť menšiu než 10-25.

Ak by proteínové sekvencie cytochrómu c boli u rôznych druhov rôzne, predstavovalo by to veľmi silný dôkaz v prospech nezávislého (možno aj súčasného) vzniku druhov.

Pseudogény

Pseudogény sú veľmi príbuzné funkčným génom, až na to, že buď majú chybné regulačné sekvencie, alebo majú vnútorné stop-kódy, ktoré blokujú tvorbu korešpondujúcich proteínov. Sú teda nefunkčné a keď sa odstránia, neovplyvňujú fenotyp organizmu. Ak nie sú rudimentárne, vznikajú duplikáciou a následnou mutáciou. Bolo pozorovaných veľa procesov, ktoré duplikujú gény, vrátane transpozičných udalostí, chromozomálnej duplikácie a nerovnomerného crossing-overu chromozómov. Duplikácie génov predstavujú zriedkavé a náhodné udalosti, ale každá duplikovaná DNA sa dedí. Ak teda nájdeme ten istý pseudogén na tom istom mieste chromozómu u dvoch druhov, predstavuje to silný dôkaz pre ich spoločný pôvod.

Jestvuje veľa príkladov spoločných pseudogénov medzi primátmi a ľuďmi. Jedným z nich je gén ψη-globínu, pseudogén hemoglobínu. Majú ho spoločný iba primáty presne na tom istom mieste chromozómu a znefunkčňujú ho tie isté mutácie. Iným príkladom je gén steroidnej 21-hydroxylázy. Ľudia majú dva exempláre tohoto génu: funkčný a nefunkčný pseudogén. Inaktivácia funkčného génu vedie ku kongenitálnej adrenálnej hyperplázii, ktorá predstavuje zriedkavú a vážnu genetickú chorobu. Tento pseudogén je u šimpanza i človeka nefunkčný z tej istej príčiny: vymazanie toho istého lokusu.

Rudimenty a atavizmy

Rudimenty predstavujú zakrpatelé štruktúry, ktoré kedysi u predkov plnili nejakú funkciu. Keďže dnes neplnia žiadnu funkciu, iné vysvetlenie ich prítomnosti, než to, že predstavujú zbytky kedysi funkčných štruktúr, nedáva zmysel. Príkladmi sú rudimentárne panvy pytónov, nefunkčné nohy niektorých plazov, zbytky očí jaskynných rýb, appendix človeka. Všetky príklady rudimentov sa dajú vysvetliť pomocou funkcií, ktoré vykonávali u predkov. Štandardný fylogenetický strom poskytuje ohromný počet predpovedí o rudimentoch, ktoré sú možné a o takých, ktoré sú pre daný druh nemožné.

Z definície rudimentov vyplýva, že by sme u obojživelníkov, vtákov ani plazov nikdy nemali nájsť rudimentárnu placentu, ani prsné bradavky. Nemali by sme nájsť rudimentárne perie u cicavcov, nemali by sme nájsť ani článkonožce s rudimentárnou chrbticou. To sú predpovede evolučnej teórie. A tieto predpovede sa naozaj plnia, pretože sme nič také nenašli. Ak sa však čosi také zistí, bude evolučná teória vyvrátená. Robí kreacionizmus také predpovede? Hľadá kreacionizmus také metódy falzifikácie? Prečo nie?

Rudimenty sa vyskytujú aj na molekulárnej úrovni. Ľudia nie sú schopní syntetizovať vitamín C. Avšak predpokladaní predkovia ľudí túto schopnosť mali, tak ako ju má väčšina živočíchov okrem primátov a morčiat. Preto sa predpokladalo, že ľudia, ostatní primáty a morčatá by mohli mať dôkazy tejto stratenej funkcie ako molekulárny rudiment.

Nedávno sa tento predpoklad potvrdil: u ľudí a morčiat bol nedávno objavený gén L-gulano-g-laktonovej oxidázy, potrebný na syntézu vitamínu C (Nishikimi, Fukuyama et al. 1994). Jestvuje ako pseudogén, ktorý nie je schopný funkcie.

Veľké množstvo iných príkladov možno nájsť na stránke venovanej argumentom v prospech makroevolúcie, opierajúcich sa špeciálne o históriu vývoja organizmov.

Za atavizmus považujeme znovuobjavenie strateného znaku charakteristického pre vzdialeného evolučného predka, ktorý nebol pozorovaný u rodičov, ani blízkych predkov organizmu, u ktorého sa atavizmus neočakávane vyskytol. Ďalšou charakteristikou atavizmu je to, že sa má vyskytovať u dospelého jedinca a že je v populácii mimoriadne zriedkavý. Bez evolučnej perspektívy by sme atavizmus nemohli identifikovať a preto nás zaujímajú hlavne potenciálne atavistické štruktúry, ktoré sú charakteristické pre taxonomické jednotky, do ktorých jednotlivec s atavizmami nepatrí. Ak by sa napríklad niekedy objavil hypotetický kôň so žiabrami, považovali by sme to za potenciálny atavizmus, lebo žiabre sú charakteristické pre kmeň rýb, do ktorého kone nepatria. Žiadny organizmus nemôže mať atavistické štruktúry, ktoré sa nikdy nevyskytovali u jeho predkov. Štandardný fylogenetický strom dáva pre každý druh obrovské množstvo predpovedí o atavizmoch, ktoré sú pre daný druh „povolené“ a takých, ktoré sú uňho vylúčené. Na úrovni genetických mutácií možno atavizmy vysvetliť ako mutácie, ktoré odblokovali dlho zablokované gény, zodpovedné za znaky prejavujúce sa vo fenotype ako atavizmus.

Ľudia predstavujú z celkom pochopiteľných dôvodov najznámejší živočíšny druh a preto u nich poznáme najviac anomálií. Jedným z najpozoruhodnejších atavizmov je zriedkavý „pravý ľudský chvost“, nazývaný niekedy aj „rudimentárny chvost“. Odborná literatúra popisuje viac než 70 prípadov pravých ľudských chvostov (Matsuo et al. 1993). Tieto anomálie sa vyvíjajú z najdistálnejšieho konca embryonálneho chvosta, ktorý pozorujeme u každého embrya. Pravý ľudský chvost je charakterizovaný zložitým usporiadaním adipózneho a pojivového tkaniva, centrálnymi zväzkami pozdĺžne usporiadaného priečne pruhovaného svalstva v jadre, prítomnosťou ciev, nervových vlákien, gangliových buniek a špecializovaných nervových orgánov citlivých na tlak (Vater-Paciniho telieska). Je pokrytý normálnou kožou s vlasovými folikulami a mazovými žľazami. Dĺžka takého chvosta u novorodenca (priemerná dĺžka tela novorodenca s vystretými nohami je okolo 50 cm) sa pohybuje od troch do 13 cm a chvostom možno pohybovať a sťahovať ho. Hoci takýmto chvostom obvykle chýbajú skeletálne štruktúry, vyskytli sa aj chvosty s chrupavkou a viacerými samostatnými stavcami. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že chvostové stavce nie sú nutnou súčasťou chvostov stavovcov (viď prípad primáta Macacus sylvanus, ktorého chvost nemá ani jeden stavec). Pravé ľudské chvosty sa aj dedia, hoci zriedkavo. Podobne ako u iných atavistických štruktúr, ľudské chvosty sú veľmi pravdepodobne výsledkom somatickej alebo germinatívnej mutácie, ktorá reaktivuje vývojovú líniu, ktorá sa zachovala v ľudskom genóme.

Netreba, myslím si, zdôrazňovať, že výskyt pravého ľudského chvosta musí šokovať kreacionistov. Príkladom je Duane Gish, ktorý napísal často citovaný článok „Evolúcia a ľudský chvost“. Opiera sa v ňom výlučne o jeden prípad nepravého ľudského chvosta, na základe ktorého chybne usudzuje, že atavistické ľudské chvosty sú „iba anomálne malformácie, ktoré nemajú nič spoločné s imaginárnym predkom“.

Embryológia

Na základe štandardného fylogenetického stromu môžeme očakávať v niektorej etape embryonálneho vývoja cicavcov žiabrové štrbiny, alebo vaječné škrupiny (a aj ich pozorujeme) a môžeme očakávať ľudské embryá s chvostami (aj tie nachádzame). Avšak nikdy neočakávame, že by sme mohli nájsť prsné bradavky, vlasy, alebo placentu v embryu ryby, obojživelníka, alebo plaza. Podobne môžeme očakávať zuby u niektorých vtáčích zárodkov (a naozaj ich aj pozorujeme), ale nikdy neočakávame, že nájdeme zobáky v embryách cicavcov podtriedy Eutheria. Majú kreacionisti takéto predpovede? Prečo nie? Ako si vysvetľujú túto jednosmernosť fylogenetického stromu svojou geniálnou kreačnou „hypotézou“?

Genetické zmeny

V prírode i v laboratóriu sa pozorovali rozsiahle genetické zmeny. Vedci boli svedkami nevratnej a dedičnej zmeny genómov spôsobených rôznymi javmi, vrátane toku génov, náhodného genetického posunu, prírodného výberu a mutácií. Pozorované mutácie boli spôsobené mobilnými intronmi, duplikáciou génov, rekombináciou, transpozíciami, retrovirálnymi vsunutiami (horizontálny prenos génov), substitúciami báz, odstránením aj pridaním báz a preusporiadaním chromozómov. Medzi posledne menované patria duplikácia genómu (napr. polyploidia), nerovnomerný crossing-over, inverzie, translokácie, štiepenie, fúzia báz (Futuyma 1998, pp. 267-271, 283-294).

Druhotvorba

Od začiatku 20. storočia bolo u rastlín zaznamenaných mnoho druhotvorných udalostí pôsobením hybridizácie a polyploidizácie. Pozorovalo sa aj niekoľko druhotvorných udalostí bez tohoto mechanizmu (kukurica a S. malheurensis).

Rozsiahlo sú dokumentované mnohé druhotvorné zmeny u druhu Drosophila spôsobené špecializáciou habitatu, zmenou reprodukčného správania a inými mechanizmami.

U zelených rias bol zaznamenaný prechod od jednobunkovosti k mnohobunkovosti a k morfologickým zmenám z krátkych stoniek na dlhé pôsobením selekčného tlaku.

Druhotvorba sa pozorovala aj u cicavcov. Šesť prípadov druhotvorby Madeirskej myši za posledných 500 rokov bolo dôsledkom iba geografickej izolácie, genetického posunu a chromozomálnych fúzií. Jediná chromozomálna fúzia predstavuje jediný genómový rozdiel medzi ľuďmi a šimpanzmi (Britton-Davidian, Catalan et al. 2000).

Morfologická a genetická rýchlosť zmeny

Pozorované rýchlosti evolučných zmien v moderných populáciách musia byť pochopiteľne väčšie než rýchlosti pozorované vo fosílnych záznamoch. V roku 1983 Phillip Gingerich publikoval známu štúdiu 512 pozorovaných rýchlostí evolúcie. Jeho analýza sa sústredila na rýchlosti pozorované v troch skupinách údajov: 1) laboratórne experimenty, 2) historické kolonizačné udalosti a 3) fosílne záznamy. Užitočnou jednotkou evolučnej rýchlosti je darwin, ktorý je definovaný ako e-násobok zmeny charakteru organizmu (e označuje Eulerovo číslo) za milión rokov. Priemerná rýchlosť pozorovaná vo fosílnych záznamoch bola 0.6 darwinov; najväčšia rýchlosť bola 32. Táto posledná hodnota predstavuje najdôležitejšie číslo pre porovnávanie, pretože rýchlosti evolúcie pozorované v moderných populáciách majú byť najmenej také.

Priemerná rýchlosť evolúcie pozorovaná v historických kolonizačných udalostiach vo voľnej prírode bola 370 darwinov. Absolútne najväčšia rýchlosť zistená v kolonizačných udalostiach bola 80 000 darwinov. Rýchlosti evolúcie pozorované v laboratórnych experimentoch boli ešte presvedčivejšie: v priemere od 60 000 do 200 000 darwinov (čo je vyše 6000-násobok požadovanej rýchlosti).


 

Spoločnými chybami proti kreacionizmu!

Doteraz uvedené dôkazy neboli úplne imúnne voči mnohým trápnym argumentom kreacionistov. Nedávno sa však v molekulárnej genetike objavil veľmi silný argument, ktorý by podľa môjho názoru mal umlčať všetkých kreacionistov, ktorým zostali ešte aspoň zbytky súdnosti.

Evolucionisti tvrdia, že podobnosti medzi vlastnosťami napr. ľudí a opíc odrážajú fakt, že tieto znaky boli zdedené od spoločného predka; že teda podobnosti znakov ľudí a opíc sú spôsobené modernými kópiami génov, ktoré kedysi jestvovali v druhu, ktorý bol ich spoločným predkom. Kreacionisti tvrdia, že opice a ľudia boli stvorení nezávisle, ale boli dobrotivým stvoriteľom vybavení podobnými vlastnosťami, aby mali podobné funkcie. Oba názory, samozrejme, vysvetľujú pozorovanú podobnosť (podobne ako materializmus a solipsizmus poskytujú rovnaké predpovede o svete) a preto treba rozhodnúť, ktorý z nich je správny, napriek kŕčovitej absurdnosti kreacionistického postoja. Ja sám by som nemárnil svoju energiu vyvracaním takého “alternatívneho názoru”, skôr by som žiadal kreacionistov, aby toľkú absurdnosť dokázali oni. Viem, že by som sa nedočkal, lebo kreacionisti zo zásady nič nedokazujú – oni tu predsa nie sú na to. Som preto rád, že sa na túto prácu podujal Edward E. Max, a v ďalšom poskytujem čitateľovi silne skrátenú verziu jeho naozaj dômyselnej argumentácie.

Pri ochrane autorského práva sa občas stáva, že treba pred súdom dokázať, že dielo jedného autora je kópiou diela autora iného. Plagiátorstvo sa dokáže, ak sa v kópii nájdu tie isté chyby ako v origináli. Niektorí vydavatelia takých diel, ako sú tabuľky hodnôt špeciálnych funkcií, do nich zámerne vsúvajú drobné chyby, ktoré si dobre poznačia, aby v prípade potreby mohli usvedčiť „pirátov“. Poznám prípad tabuliek integrálov sovietskych autorov Ryžika a Gradštejna (presné bibliografické údaje už nepoznám, lebo mi túto knihu dávnejšie ktosi ukradol – zrejme kolega), ktoré boli takto „ošetrené“ v americkom vydaní. Autori programu Maple, ktorý umožňuje analyticky (metódami tzv. symbolickej algebry) počítať integrály a riešiť diferenciálne rovnice, na nich skúšali účinnosť svojho programu a s nadšením publikovali zistenie, že ich program predstihol ľudských autorov tabuliek. Ukázalo sa však, že program odhalil iba zámerné chyby vydavateľa.

Molekulárnu genetiku možno použiť rovnakým spôsobom na potvrdenie príbuznosti vzdialených živočíšnych druhov. Stačí ak sa v ich genómoch nájde zopár rovnakých „chýb“. Keďže sú to „chyby“, môžu sa vyskytovať len v nefunkčných častiach DNA a dajú sa „zdravým sedliackym rozumom“ vysvetliť ako dôsledok dedenia od spoločného predka, teda ako argument proti nezávislému stvoreniu tých druhov, ktoré ich majú spoločné. Takéto spoločné chyby sa našli u človeka a u opíc.

V tomto kontexte budeme pojmom „chyba“ označovať akýkoľvek znak DNA, o ktorom jestvujú dobré dôvody predpokladať, že 1) má pôvod v genetickej „nehode“; 2) neposkytuje organizmu, ktorý ho prenáša, žiaden úžitok; a 3) preto sa nedá rozumne interpretovať ako zámerne „skonštruovaný“. Jestvuje niekoľko navzájom sa prekrývajúcich tried takých „chýb“ a z nich sú najdôležitejšie pseudogény, ktoré už boli spomínané, a retropozóny.

Kreacionisti bežne tvrdia, že vlastnosti, ktoré pozorujeme v DNA moderných druhov – vrátane opakujúcich sa sekvencií – boli vytvorené inteligentným tvorcom. Vedci naproti tomu považujú tieto „tandemové“ sekvencie za výsledok náhodných duplikácií DNA. Jedným z argumentov v prospech vedeckého názoru je ten, že aj dnes vidíme príklady výskytu takých genetických nehôd v DNA bez božieho zásahu, hlavne v prípadoch, kedy spôsobujú choroby.

Digitálna interpretácia evolúcie

Vzhľadom na stále viac sa rozširujúcu „počítačovú gramotnosť“ mladej populácie som usúdil, že nemôže zaškodiť, ak evolučnú teóriu vysvetlím v jazyku programov, inštrukcií, pamätí. Tým skôr, že informácia, ktorú nesie DNA, je v konečnom dôsledku izomorfná digitálnej informácii. Veď už jestvuje celá rozsiahla oblasť teórie neurónových sietí, ktorá nesie názov genetických algoritmov, ktorá na takomto prístupe stojí.

Pamäť počítača delíme bežne na ROM a RAM. Skratka ROM pochádza z výrazu „read only memory“, čo zhruba označuje to, že je to pamäť, do ktorej sa informácia vloží len raz (napríklad „napálením“ CD), ale čítať sa môže potom neobmedzene často. Informácie v ROM sa už nedajú dodatočne editovať, sú tam uložené raz navždy. DNA má všetky vlastnosti ROM. Jej obsah sa „napáli“ raz (pri vzniku bunky, v jadre ktorej sa nachádza v chromozómoch) a v priebehu života jednotlivca sa už nemôže zmeniť, môže sa však ľubovoľne často čítať. K takému čítaniu dochádza pri každom delení bunky.

Nato, aby sme z akejkoľvek pamäte mohli čítať, musíme ju adresovať, teda označiť všetky miesta, v ktorých sa informácie nachádzajú, nejakými značkami. Na konkrétnej adrese sa potom nachádza konkrétny obsah pamäte. Aj DNA si možno predstaviť ako adresovanú ROM: jednoducho si predstavte, že sa lokusy chromozómov očíslujú tak, aby rôzne miesta mali rôzne čísla. Dostanete tak vzájomne jednoznačné zobrazenie medzi radom prirodzených čísel a lokusmi genómu jednotlivca. Všetci ľudia potom majú tú istú množinu adries, ale obsahy jednotlivých adries môžu byť rôzne. Práve tým sa jednotlivci od seba líšia.

Iné druhy však majú iné adresy. Napríklad šimpanzy majú 48 chromozómov, na rozdiel od ľudí, ktorí ich majú 46. Preto nemožno bezprostredne porovnávať adresy genómu človeka a šimpanza. Oba primáty však majú v svojom genóme spoločné veľké zhluky podobných obsahov, ktoré sa dajú identifikovať ako v podstate zhodné, napriek tomu, že pre oba druhy nemožno použiť ten istý systém adresovania. Dalo by sa povedať, že druh možno definovať ako množinu exemplárov s rovnakým systémom adresovania DNA.

Raz za uhorský rok sa však zmení aj adresovací systém. So šimpanzmi máme spoločného predka, takže niekde v našej spoločnej prehistórii muselo dôjsť k zmene počtu chromozómov: buď sme my stratili jeden chromozóm (zlúčením dvoch), alebo šimpanzy získali jeden (rozštiepením jedného). Musel preto jestvovať aspoň jeden exemplár, ktorý od svojich rodičov získal odlišný počet chromozómov.

V genetickom systéme dochádza príležitostne aj k iným celkovým zmenám. Celé úseky kódu sa môžu občas prekopírovať na úplne odlišné chromozómy. Vieme o tom preto, lebo na chromozómoch nachádzame rozptýlené dlhé identické úseky „textu“ DNA (viď Richard Dawkins, Slepý hodinář, Paseka, Praha 2002, str. 128).

< ===== pokračovanie =====>


 

Najbežnejšie fundamentalistické námietky voči evolúcii

Niektorí veriaci sa však za žiadnu cenu nechcú zmieriť s predstavou, že by ich evolučná teória mala obrať o druhé miesto vo Vesmíre (hneď po bohu) a preto jej odmietajú veriť napriek množstvu dôkazov. Neveriť sa samozrejme dá rovnako ľahko ako veriť a s vierou majú veriaci bohaté skúsenosti. Hojne ich preto využívajú pri formulovaní svojich výhrad k evolučnej teórii, ktoré predstavujú pestrú zmes dôvodov, od čisto emocionálneho odporu k predstave, že „človek pochádza z opice“, až po rafinované zneužívanie poznatkov biológie.

Veriaci kreacionisti sa pri svojej kritike v prvom rade dopúšťajú veľmi nespravodlivého postoja k tejto teórii: žiadajú, aby jej pravdivosť bola overená oveľa náročnejšie než pravdivosť iných teórií, ktorým veria. Celkom dobre ich viem pochopiť: veď v stávke je ľudská pýcha na seba samého, postavenie koruny tvorstva, hrdosť aj toho najtupejšieho z davu na vlastnú inteligenciu (božského pôvodu!). Nikto z nich molekuly nevidel a predsa mnohí bez problémov veria, že jestvujú, rovnako veria v existenciu gravitačného a elektromagnetického poľa. Veria však aj vo vírusy a baktérie, veria že choroby spôsobujú tieto živé organizmy a nie hnev boží – ten už iba oslabuje imunitu niektorých hriešnikov (s výnimkou chorôb, proti ktorým boli zaočkovaní – tu je napodiv aj hnev boží bezmocný). Hlavne však zabúdajú na to, že robia výber medzi dvomi vysvetleniami vzniku života a jeho rozmanitosti: zázrakom a prirodzeným vysvetlením. Nechcem tu do omrzenia robiť reklamu jednému františkánskemu mníchovi a jeho britve, ale zabúdajú na toto vysvetlenie aplikovať postulát, ktorý by sme v modernom jazyku mohli formulovať tak, že akékoľvek neprotirečivé prirodzené vysvetlenie je vždy lepšie než vysvetlenie zázračné – a stvorenie, ktoré predpokladá existenciu dobrotivého pána boha, je zázračné par excellence. Neviem si väčší zázrak ani len predstaviť.

Často sa stretávam s námietkou, že táto hypotéza hypotézou aj zostala a nič ju nepotvrdzuje. Veriaci mi vytýkajú, že jej verím iba tak, ako oni veria v stvorenie druhov za jeden deň. Takáto námietka si vyžaduje naozaj seriózne zváženie a preto sa ňu pozrieme podrobnejšie.

< ====== o potvrdzovaní fyzikálnych hypotéz =====>

Vidíme teda, že Darwinova hypotéza spĺňa všetky nároky kladené na vedeckú hypotézu a pre jej potvrdzovanie platí to, čo platí napríklad aj pre hypotézy fyzikálne. Jedno špecifikum predsa však len má: neumožňuje predpovedať javy, ktoré by sa mohli overovať v budúcnosti. Ale vlastne nakoniec aj umožňuje, keď budeme predpovedanie chápať primerane veci, ktorú vysvetľuje. Evolučná teória môže predpovedať, že ak sa druh D vyvinul z predka P, kdesi medzi nimi jestvoval medzičlánok M. Môže predpovedať ako ten medzičlánok vyzeral, čím sa živil, aký spôsob života viedol. No a možno čakať na šťastnú náhodu, že paleontológovia taký medzičlánok niekedy nájdu. Rozhodne však od evolučnej teórie nemožno očakávať to, čo si želajú veriaci.

< ===== pokračovanie =====>

Honba za chýbajúcimi „medzičlánkami“

Priamym dôsledkom Darwinovej teórie, ktorá považuje zmenu živočíšnych druhov za dôsledok kumulácie malých zmien, je to, že ak z druhu A za geologicky dlhú dobu vznikol druh B, musí byť táto cesta posiata veľkým množstvom druhov, ktoré ležia anatomicky (fenotypovo) medzi A a B. Táto nepochybne pravdivá predstava je napádaná z dvoch strán. Jednak vraj fosílie nepotvrdzujú takú postupnosť medzičlánkov a jednak sú medzičlánky (tak ako si ich predstavujú odporcovia evolúcie) málo životaschopné, aby mohli svoju funkciu plniť. Slovami jedného čitateľa:

„Přeměna nohy v křídlo musí překonat nevýhodnou polohu, kdy to již není noha, ale ještě není křídlo (obdobně přeměna šupin v peří), kdy se s ní už nedá dobře lézt a ještě se nedá dobře létat (únik před dravci, ochrana před změnami počasí). V podstatě každá pomalá přeměna takovéhoto rázu skrývá velké nebezpečí vyhynutí (a tedy nedokončení změny), jednak pro vyšší zranitelnost, jednak pro nutnost vyzkoušení dalších souvztažných změn.“

V tomto citáte mi nie je jasné, odkiaľ má jeho autor také suverénne informácie o tom, že predkovia vtákov mali nepriateľov, pred ktorými potrebovali unikať akurát lietaním, či lezením, ale už nie behom na zadných nohách. Tiež sa mi nezdá, že by ich perie, či šupiny mali chrániť pred nepriazňou počasia. Ak by som sa odvážil pustiť do hypotéz takého typu, skôr by som povedal, že perie znižovalo hmotnosť tvora a hlavne jeho krídel a malo zmenšovať odpor proti mávaniu krídlami. Lenže ja som v časoch Archaeopteryxa nežil, preto sa k takým hypotézam nevyjadrujem. Hlavne však považujem argumentáciu hypotetickými podmienkami na jednej strane za naivnú a na strane druhej za príliš sebaistú.

Na námietku neprítomnosti medzičlánkov medzi fosílnymi nálezmi odpovedal už Darwin poukazom na to, že fosílie predstavujú náhodný výber malého rozsahu z veľkého množstva kedysi žijúcich foriem. Túto odpoveď možno doplniť ešte tým, že túto požiadavku kladú odporcovia evolúcie veľmi neserióznym spôsobom. Ak by jestvoval len človek a prvoky, kreacionisti by triumfovali: chýbajú akékoľvek medzičlánky! Keby ste medzi prvokov a človeka vložili ryby, triumfovali by naďalej: málo medzičlánkov! To isté by sa stalo, keby ste medzi ryby a plazy vložili obojživelníky. Triumfujú aj keď im medzi plazy a vtáky vložíte päť fosílií Archaeopteryxa. Ako to vysvetliť? Veľmi jednoducho. Medzičlánok nedefinujú ako čosi, čo má byť v istej vopred definovanej vzdialenosti medzi dvomi druhmi, ale ako čosi, čo im ešte stále chýba medzi dvomi druhmi, či už známymi článkami, aby ich to presvedčilo. Medzičlánok je pre nich definovaný ad hoc, ako niečo, čo im máte vy predložiť, ak chcete aby vám uverili. Len čo im to však predložíte, zbadajú, že im opäť čosi chýba a preto od vás žiadajú ďalšie medzičlánky ex post. Pridávaním medzičlánkov by ste kreacionistu uspokojili hádam až vtedy, keby medzičlánky od seba nevedel odlíšiť. Potom by pre vás zrejme našiel inú úlohu (možno by od vás chcel, aby ste mu vysvetlili „ako sa mohli“ zmeniť gény). On totiž nemá kritérium pre pravdu, lebo on pravdu nehľadá, on má svoje silné presvedčenie, že len stvorenie je pravdivé vysvetlenie a všetky pokusy vyvrátiť mu toto presvedčenie považuje za osobný útok na seba. Veľká škoda, že on sám sa nenamáha poskytnúť žiadne argumenty pre svoju vieru v inteligentného tvorcu. Argumentom preň je to, že vy ste mu neukázali také medzičlánky, aké si on podľa svojho rozmaru zaželal.

Hľadanie medzičlánkov predstavuje len predstieraný záujem porozumieť evolúcii. Celkovým výsledkom evolúcie je totiž divergencia potomkov z predkov. Vývoj nepredstavuje súbor paralelných línií, ale skôr čosi ako vejár. Hmyzožravce, netopiere, hlodavce i ľudia, nie sú vo vzťahu predkov a potomkov, ale majú spoločných predkov. Ani len netopiere nevznikli z myší i keď sú im veľmi podobné. Kreacionisti vás však nútia aby ste ten vejár vysvetľovali ako postupný rad potomkov.

Nepochopenie, týkajúce sa neprítomnosti prechodných fosílií, sa udržiava sčasti aj bežným spôsobom uvažovania o kategóriách. Keď ľudia uvažujú o takých kategóriách ako „pes“, alebo „komár“, často podvedome veria, že každú kategóriu ohraničuje dobre definovaná hranica, alebo že jestvuje istá večná ideálna forma (pre filozofov: platonická idea), ktorá túto kategóriu definuje. Taký spôsob uvažovania vedie ľudí k tomu, že vyhlasujú, že Archaeopteryx je „100%-ný vták“, aj keď je úplne jasné, že má zmes znakov vtáka a plaza (a v skutočnosti má viac znakov plaza). Treba si uvedomiť, že kategórie sú iba umelé diela človeka. Príroda nie je povinná riadiť sa nimi, a ani sa nimi neriadi.

< ===== pokračovanie =====>

Veľmi obľúbenou námietkou je tvrdenie, že malé zmeny nemohli predstavovať evolučnú prednosť („5 % oka je nanič“).

< ===== pokračovanie =====>

Podobnú námietku predstavuje tvrdenie, že nato, aby mutácie čosi dosiahli, museli pôsobiť synchronizovane, čo „samozrejme“ nie je možné (výhra v Športke predstavuje typickú možnú analógiu takej nemožnosti – zhodnotenie pravdepodobnosti mutácií).

< ===== pokračovanie =====>

Niektorí ľudia (tu už nemusí ísť ani o veriacich) jednoducho nemôžu uveriť, že by „čosi také bolo možné“. R. Dawkins to nazýva Argument from Personal Incredulity (dôkaz z osobnej neschopnosti uveriť).

< ===== pokračovanie =====>

Verbálne myslenie odporcov evolučnej teórie ide až tak ďaleko, že si vymysleli „vedecké“ termíny „mikromutácie“ a „makromutácie“ a vyhlasujú, že tie prvé sú možné, ale tie druhé nie. Skúste sa ich však spýtať, čo znemožňuje genómu podstúpiť to, čo oni nazývajú makromutáciami, a nedozviete sa nič. Je to iba slovná clona na zatemnenie neznalosti. Tieto pojmy boli vymyslené len preto, aby sa dalo tvrdiť napríklad, že „Darwin pozoroval mikromutácie, a z toho vyvodil predpoklad, že rovnako fungujú i makromutácie; žiadne overenie, iba slepá viera v správnosť predpokladu“ (názor jedného čitateľa). Táto terminológia slúži len nato, aby sa dalo pripustiť, že domáce zvieratá sa síce menia, lebo to sa dá zaprieť asi tak úspešne ako nos medzi očami, ale aby sa mohlo odmietnuť to, čo z toho celkom jednoduchou extrapoláciou vyplýva: vznik všetkých druhov presne tým istým mechanizmom, aký pôsobí pri šľachtení.

< ===== pokračovanie =====>

„Boh nám predsa mohol podhodiť ,dôkazy‘ makroevolúcie ako skúšku našej viery.“

Kreacionisti používajú nielen všetky možné, ale dokonca aj celkom absurdné argumenty proti evolúcii, ako ilustruje v titule uvedený citát z „diela” Davida A. Plaisteda.

< ===== pokračovanie =====>

Nepochopenie štatistiky, nepochopenie základov fyziky

Po prvých úspechoch molekulárnej biológie preskupili kreacionisti svoje voje do vnútra buniek, na úroveň molekúl. Inými slovami, prešli od kritickej analýzy zmien fenotypu, k „reinterpretácii“ zmien na molekulárnej úrovni. Dlho som nechápal tento taktický manéver, pretože fenotyp je prejavom genotypu a keď si možno predstaviť postupné makroskopické zmeny, prečo by malo byť problémom prijať mikroskopické postupné zmeny genómu, teda molekuly DNA. Veď zmeny fenotypu sú prejavmi zmien genotypu a zo zmien fenotypu možno usudzovať na zmeny genómu. Teraz sa mi zdá, že tomu manévru už rozumiem: molekulárna biológia je menej názorná, procesy na molekulárnej úrovni vyzerajú oveľa komplikovanejšie než na úrovni makroskopického organizmu. Evolúcia molekuly predstavuje predsa len väčšie „mystérium“ než evolúcia makroorganizmu a ľahšie možno v tomto prípade hovoriť o stelesňovaní informácie.

Vysvetliť princíp spaľovacieho motora na fyzikálne makroskopickej úrovni dokáže aj človek so základným vzdelaním. Skúste však to isté vysvetľovať tak, že budete hovoriť o všetkých zúčastnených molekulách, nielen molekulách paliva, ale aj molekulách valca, piesta, elektrónoch v elektrickom výboji: zahrabete sa do spaľovacieho motora na celý život! Ale motor napriek nepochopeniu na molekulárnej úrovni funguje, molekuly sa správajú tak, že nám ich popis na vysvetlenie netreba. Prečo by sme potom mali motor analyzovať akurát na molekulárnej úrovni?

Tento pohľad mi pripomína jeden problém termodynamiky. Pre nikoho nie je problémom pochopiť, že ak nádobu, obsahujúcu plyn pod vysokým tlakom, spojíme (kovovou hadicou) s nádobou, v ktorej je vákuum, bude plyn do vákua prudko expandovať. Ale skúste to vysvetliť na mikroskopickej úrovni, ako dôsledok správania molekúl! Nepodarí sa vám to, pretože by ste museli vy osobne dokázať tzv. druhý zákon termodynamiky, vychádzajúc z mechaniky pohybu molekúl. A to po dnešné dni nie je s plnou exaktnosťou dokázané ani celou fyzikálnou pospolitosťou od prvej formulácie tohoto zákona Ludwigom Boltzmannom v r. 1872. Kľúčový problém s druhým zákonom spočíva v tom, že zákony riadiace pohyby molekúl sú vratné, zatiaľčo expanzia je proces nevratný. A zmyslom dôkazu tohoto zákona je odvodiť jednosmerné chovanie makroskopických sústav z obojsmerných mikroskopických zákonov. Druhý zákon teda na úrovni molekúl neplatí a to je hlavným pôvabom všetkých pokusov o jeho odvodenie.

V tejto súvislosti mi kreacionistický príklon k molekulárnej biológii pripadá ako pokus vyvrátiť druhý zákon termodynamiky argumentom, že molekulárne zákony sú vratné a preto z nich nemôže vyplynúť nevratné fyzikálne správanie. Pravda je však taká, že molekulárne zákony sú naozaj vratné, a napriek tomu z nich nutne vyplýva nevratné makroskopické správanie.

Na záver sa zmienim ešte o dvoch špekuláciách týkajúcich sa evolúcie. Ich autormi sú: britský filozof Sir Karl R. Popper a austrálsky neurofyziológ Sir John C. Eccles, nositeľ Nobelovej ceny za fyziológiu (1963), spoluautori monografie o vedomí The Self and Its Brain, Routledge, London 1995.

< ===== pokračovanie =====>

Pre úvahy o evolúcii dobre poslúži aj analýza vývoja jazykov. Iste netreba veľa námahy, aby ste medzi anglickým výrazom pre dcéru „daughter“, nemeckým „Tochter“, či gréckym „thygatér“ videli nápadnú podobnosť, rovnako ako medzi trojicou „mother“, „Mutter“ a „métér“. Ani jeden lingvista nemá ani len najmenšie námietky proti tvrdeniu, že súčasné germánske jazyky majú spoločného predka, rovnako ako jazyky románske, že germánske, románske aj slovanské majú opäť spoločného predka, jednoducho, že vývojový strom jazykov je nápadne podobný vývojovému stromu živočíšnych druhov.

Čo je na tejto analógii najpodstatnejšie? Nikoho ani vo sne nenapadne tvrdiť, že ktorýkoľvek z jazykov vznikol nezávisle od iných (kreacionistický postoj). Každý uznáva, že vznikli zmenami pôvodných jazykov, že majú spoločných predkov z ktorých divergovali: románske jazyky mali predka blízkeho latinčine, germánske nemčine, atď. (evolučný postoj). Vývojový strom jazykov je nápadne podobný stromu druhov. Z podobnosti slovnej zásoby, gramatickej a fonetickej štruktúry sa robia závery o spoločných predkoch.

Nikoho tiež netrápi pozoruhodná tendencia vo vývoji všetkých jazykov: čím ďalej do minulosti ideme, tým je aj gramatika aj hláskoslovie zložitejšie. Neustále sa zjednodušujúce jazyky museli teda vznikať z jazykov stále zložitejších. Adam musel zrejme hovoriť s Hospodinom aj s neborkou Evou jazykom, na ktorom by sme si my dnes dolámali jazyky (ak to len nebola hebrejčina). Nič nám samozrejme nebráni predstavovať si, že ten jazyk im dal sám boh a zvrhlé ľudstvo ho len postupne prznilo. Zaujímavé je len to, že ho znehodnocovalo (v princípe) rovnakým procesom mutácií, selekcie a dedenia, aký viedol k diverzifikácii druhov.

Prečo taký rozdiel v postojoch? Prijatím evolúcie v prípade jazykov nehrozí strata výnimočného postavenia, niet tu emocionálnej zábrany. Evolúcia jazykov sa uznáva napriek tomu, že odporuje biblickému mýtu o „zmätení“ jazykov, napriek tomu, že vývoj jazykov javí jednostrannú tendenciu ku gramatickému zjednodušovaniu, ktoré je kompenzované rastom syntaktickej zložitosti. Vysvetlenie je veľmi ľudské: averzia k vedeckému pohľadu na svet môže mať dva zdroje: pocit ohrozenia nášho výsadného postavenia poznatkami vedy a to, že odporuje biblickým mýtom. Ale pokrok sa nedá zastaviť. Kedysi neboli možné lietajúce neživé telesá, dnes aj kreacionisti lietajú na kongresy lietadlami. Kedysi bola Zem stredom Vesmíru, dnes nie je. Kedysi tu boli živočíšne a rastlinné druhy kvôli človeku, aby nad nimi vládol. Dnes už nie sú. Kedysi bolo jediným poslaním Vesmíru hrať divadlo pre človeka. A tejto poslednej ilúzie sa nedokážu kreacionisti zbaviť. Ale nebojte sa, zbavia sa!

Kľúčové slová: Darwin, evolucia, evolucna, darwinova, teoria, mutacia, mutacie, variabilita, selekcia, dedicnost, prezitie, boj, slachtenie, mikroevolucia, makroevolucia, kreacionizmus