Myslím si, že aspoň v tom budú so mnou kresťania súhlasiť, že zdrojom podstatnej väčšiny tvrdení ich viery je prastarý dokument, nazývaný Biblia – alebo familiárne „písmo“. Je to dielo pozoruhodné hlavne tým, aký postoj k nemu veriaci zaujímajú. Vzniklo dosť dávno, ale jeho tvrdenia sú vraj platné podnes. Na tom by nebolo nič divné, ak by veriaci netvrdili, že sa výroky Biblie týkajú aj prítomnosti. O diele starom tisíce rokov by sme mohli bez väčších rozpakov predpokladať, že hovorí pravdu o niektorých udalostiach minulosti, aj keď v minulosti mali ľudia k pravde oveľa menej náročný vzťah, než dnes. Ale tvrdiť, že také staré dielo hovorí pravdu aj o súčasnosti, že ju hovorí súčasnému vzdelanému človeku, a že ju hovorí dokonca úplne spoľahlivo, je už prinajmenšom podozrivé. Za tisícročia sa poznatky ľudí o svete aj o nich samých podstatne rozhojnili a prehĺbili a preto tvrdiť, že také staré dielo hovorí pravdu v zhode so súčasnými poznatkami, znamená predpokladať, že jeho autor vedel všetko aj o našej prítomnosti. A veru tak to je: kresťania tvrdia, že pravdy Biblie sú nemenné a platné aj v súčasnosti práve preto, lebo ich spoluautorom je sám boh, „stvoriteľ neba i zeme“.

Skôr než sa budeme podrobne venovať pravdovravnosti Biblie, porovnajme vzťah náboženskej viery k skutočnosti, so vzťahom, aký má k skutočnosti veda. Ľudské poznanie sa rokmi vyvíja, veda celkom ochotne prijíma nové fakty a upravuje, ba aj zavrhuje staré teórie, ktoré už nevysvetľujú nové javy tak dobre, ako teórie minulé. Nikto vo vede si nerobí nároky na neomylnosť, nikto sa nebojí zmien, nových názorov. Kritika, diskusia a polemika sa nielenže pripúšťajú, ale dokonca podporujú, pretože vo vede nejde o to, kto má pravdu, ale len a len o to, ktoré tvrdenia, poznatky, či teórie sú pravdivé, alebo aspoň najbližšie k pravde. Vede je vlastná dynamika, pružnosť v názoroch; vedci sú ochotní prispôsobiť svoje názory novým faktom a dokonca aj opustiť celý život zastávané názory, ak sa ukáže, že boli chybné. Stručne povedané, vo vede nejde o jedinú večnú pravdu, o dogmu, vo vede ide o to, priblížiť sa čo najviac k pravde, nech už je akákoľvek. Pre vedu je pravda jediným cieľom, jediným zmyslom existencie.

Prirodzeným dôsledkom základného poslania vedy – poznať čo najlepšie pravdu o objektívnom svete, nezávisiacom od nás, subjektov – je jej neustály vývoj. Na druhej strane je tiež celkom pochopiteľné, že žiadne náboženstvo nijak netúži po dramatických zmenách, pretože na to nemá žiaden dôvod: nie je predsa nič pohodlnejšie, než žiť s podporou nemenných, neomylných, večných právd, podopretých autoritou samotného boha. Neprekvapuje preto nikoho, že dve tisícročia si katolícka cirkev hovela v stave blaženého duchovného pokoja na spôsob dolce far niente, rušeného len sem-tam kŕčovitými excesmi nejakých nespokojných kacírov. A v stojatých vodách tejto duševnej nečinnosti nebola žiadna túžba prirodzenejšia, než navždy petrifikovať všetky tvrdenia Biblie ako definitívne, vyčerpávajúce a záväzné pravdy.

Lenže pokoj nezvykne trvať naveky, a s príchodom racionalizmu a vedy sa začalo stále viac mysliacich ľudí stavať proti cirkevnému svetonázoru, ktorého centrom bola Biblia s jej definitívnymi pravdami, a podľa ktorého sa malo celé ľudské poznanie prekrucovať, len aby z rozporov medzi poznaním a vierou vyšiel bez ujmy boh a jeho nevesta – katolícka cirkev. Prvé kroky boli nesmelé, pretože cirkev mala ešte stále veľkú moc. Aj Baruch Spinoza (1632-1677) musel zverejniť svoje zistenie, že autorom Pentateuchu (piatich Mojžišových kníh) nemohol byť Mojžiš, len vo forme kryptogramu. Ale veda sa cirkvou zastrašiť nedala, ako dokazujú mnohé príklady, ktoré najviac preslávil prípad Galilea Galileiho, nedávno cirkvou neslávne rehabilitovaného. Cirkev sa pod frontálnym náporom vedy dostávala stále viac do defenzívy. Učenia o centrálnom postavení Zeme vo vesmíre sa ako-tak zriekla, ale horkú pilulku geniálnej Darwinovej evolučnej teórie – zvrhujúcej človeka z piedestálu tvora stvoreného na „boží obraz“ na nedokonalý produkt „slepej náhody“ – odmietala zhltnúť naozaj udatne až do našich dní. Ešte celkom nedávno „otec“ Anton Hlinka pateticky končil jeden zo svojich príhovorov v tzv. verejnoprávnej Slovenskej televízii úprimným pohoršením, že „daktorí radšej veria, že človek pochádza [dlhá významná pauza] z opice!“

A dostali sme sa k „revolučnému obratu“, ktorý nastal – či len vyvrcholil – až v roku 1993 (!), vydaním dokumentu Pápežskej biblickej komisie „Interpretácia Biblie v cirkvi“ (v ďalšom IBC), ktorý „kodifikuje“ dovtedy len sporadicky sa vyskytujúce poznámky o tom, že Biblia nie je zdrojom poznania o všetkom, že ju treba chápať v kontexte doby, zväčša obrazne, atď.

Na radu jedného z čitateľov som si tento dokument kúpil a úprimne som sa mu snažil porozumieť. Ale nedokázal som systematicky prečítať viac než pár prvých strán (a to som človek, pre ktorého nie je problémom pochopiť zložitý matematický aparát teoretickej fyziky). Preto som si ho iba zbežne poprezeral a odložil som ho nanajvýš znechutený. Nikomu mysliacemu ho neodporúčam: nie je to text určený ľuďom s kritickým rozumom, je to určené len teológom, ktorí sa vzrušujú nad tým, ako možno ničnehovoriace vety usporiadať tak, že vytvoria zdanie akéhosi obsahu. Tento dokument nemá obsah, je to obludný príklad toho, že je možná aj forma bez obsahu! Nemôžem si odpustiť derogatívnu poznámku, že mi to neodolateľne pripomína uznesenia tých nespočetných zjazdov KSS, KSČ, KSSS, KSSZ, s ostinátnymi zvratmi „viac rozvinúť“, „ešte viac prehĺbiť“. Aj to boli dokumenty bez akéhokoľvek obsahu, aj o nich sa veľa – ale neplodne – hovorilo.

Keďže som však naozaj pálčivo túžil po tom, poznať čo je naozaj pri interpretácii Biblie veriacim už dovolené, a čo ešte nie, obrátil som sa na predsa len prístupnejší Katechizmus katolíckej cirkvi (KKC) a na komentáre (KB) k prekladu Biblie (Spolok sv. Vojtecha, Trnava 1998). Oboznámim čitateľa so svojimi zisteniami, aby som sa potom mohol kvalifikovane a nestranne k revolučnému počinu cirkvi vyjadriť.

Pôvod Biblie vysvetľuje KKC takto: „Na napísanie posvätných kníh si Boh vyvolil ľudí, ktorými si poslúžil, aby jeho pôsobením v nich a skrze nich napísali ako praví autori všetko to a len to, čo chcel on, pričom použili svoje schopnosti a sily“ (§ 106). V ďalšom sa obsah božieho posolstva upresňuje takto: „knihy Písma isto, verne a bez omylu učia pravdu, ktorú Boh chcel, aby bola zaznačená v posvätných spisoch na našu spásu“ (§ 107). Drobulinký náznak toho, že nie všetko, čo je v Starom zákone napísané je doslovná pravda, sa nachádza len akosi implicitne v tomto texte: „Knihy Starého zákona, hoci obsahujú aj nedokonalé a prechodné veci, dosvedčujú celú božskú výchovu Božej spasiteľnej lásky“ (§ 122). Nemôžem neuviesť, že by som radšej počul čosi o pravde než o veciach – čo asi tak môže byť nedokonalou vecou?

S presným popisom čohokoľvek rozumného sa už boh neunúval, to nechal zrejme na vedcov typu Einsteina a Darwina: „Otázka o pôvode sveta a človeka je predmetom mnohých vedeckých výskumov, ktoré veľmi obohatili naše poznatky o veku a rozmeroch vesmíru, o vznikaní živých foriem, o prvom objavení sa človeka“ (KKC § 283). „Nejde len o to, aby sa vedelo, kedy a ako skutočne vznikol vesmír, ani kedy sa objavil človek, ale skôr o to, aby sa zistilo, aký je zmysel tohto vzniku: či ho riadi náhoda, slepý osud, anonymná nevyhnutnosť, alebo transcendentná, rozumová a dobrá Bytosť, ktorá sa volá Boh.“ (KKC § 284).

Myslím si, že z uvedených citátov možno logicky vydedukovať aspoň toto minimum: všemocný boh sa staral len o to, aby ním špeciálne vybraní autori neurobili chyby v tom, čo je dôležité pre našu spásu a pritom zabezpečil, aby z toho, čo je pre našu spásu potrebné, napísali len to, čo on chcel, aby napísali. Ak je to tak, potom môžem pokračovať a v ďalšom sa pokúsim ukázať, že aj východiská modernej interpretácie Biblie, ako som ich stručne zhrnul, vedú k rozporom, a preto nemôžu byť pravdivé.

O niečo konkrétnejšie sa vyjadrujú komentátori Biblie: „Neomylnosť Písma teda neznamená, že v Biblii, ktorá je Božím slovom, niet omylu z hľadiska historických alebo prírodných vied, ale že Sväté písmo bezpečne, verne a bez omylu učí pravdu dôležitú pre našu spásu“ (str. 11). V úvode ku knihe Genezis sa dozvedáme: „Rozprávanie o prahistórii neslobodno chápať ani ako prírodovedecký výklad, ani ako historický opis pôvodu vesmíru a ľudstva, ale ako prejav viery o podstate sveta a človeka a o ich vzťahu k Bohu“ (str. 41). Pokiaľ ide o pravdu o vesmíre, svete a dejinách, komentátori poznamenávajú: „Boh… nechcel nám podať v presných detailoch informáciu o vzniku sveta a človeka, ani nás nechcel poučiť o exaktnom priebehu histórie patriarchov“ (str. 41). Trocha ma dráždia zvraty „v presných detailoch“ a „o exaktnom priebehu histórie“, ktorými sa hodnotia úplne chybné názory na vznik sveta a človeka a úplne scestný popis histórie. Chápem komentátorov, ťažko sa im priznáva, že Biblia len reprodukuje legendy. Ja by som skôr povedal, že boh nám nechcel podať ani tú najrudimentárnejšiu informáciu a nechcel nás poučiť ani o približnej histórii, boh nás jednoducho nechcel poučiť o ničom, lebo nič ani nevedel, pretože boh je v tejto súvislosti iba fikcia autorov posvätných textov.

Keď na inom mieste komentátori priznávajú, že „V prvých jedenástich hlavách Genezy sú spracované staré tradície Izraela a okolitých národov starovekého Blízkeho východu o prahistórii ľudstva“ a „je veľa styčných bodov medzi prvými hlavami Genezy a … textami starovekého Sumeru, Babylonie a Ugaritu“ (str. 40) jasne to potvrdzujú. „V prvej časti Genezy sú teda zozbierané tradície sapienciálneho rázu, prispôsobené primitívnemu chápaniu ľudí, ktoré podávajú jednoduchým a obrazným štýlom základné pravdy potrebné na pochopenie Božieho plánu spásy, a pri tom populárnym spôsobom opisujú počiatky ľudského pokolenia a vyvoleného národa“ (str. 40).

Prečítajte si knihu Jozue, Sudcov, obe knihy Samuelove a Knihy kráľov a povedzte mi, čo dôležité pre spásu je v nich obsiahnuté? Sú pre spásu dôležité popisy vraždení, smilstiev, vojen? Aký význam pre spásu má informácia, že kráľ Šalamún mal 700 žien a 300 súložníc? Boh si želal aby toto pisatelia Biblie napísali? Načo, preboha? Máte tu príklad šiestich kníh, ktoré o spáse nehovoria vôbec nič. Načo sú potom v Biblii? Načo je v Biblii pôvabná erotická Pieseň piesní (Šír haššírím) a ateistická Jóbova kniha? Ako možno o všetkých týchto knihách tvrdiť, že pravdivé je v nich len to, čo sa týka spásy? Nič v nich sa netýka spásy a teda všetko, čo je v nich obsiahnuté môže byť nepravdivé, lebo boh zaručuje podľa KKC iba pravdivosť informácií dôležitých pre spásu. Biblia teda obsahuje aj knihy, ktorých obsah môže byť celkom dobre nepravdivý, nepodopretý autoritou boha. V akom zmysle sú potom tieto knihy inšpirované bohom?

Leží tu pred nami prastarý text a vedľa neho stojí cirkev, ktorá tisícročia považovala tento text za doslovne pravdivý. Ľudí, ktorí sa odvážili pochybovať o doslovnej pravdivosti Biblie, cirkev aj upaľovala a naraz je to ona, ktorá nás so zdvihnutým prstom poučuje, že Bibliu netreba chápať doslova. Ako na to cirkev prišla? Keď sa toľko oháňa tradíciou, ako druhým zdrojom pravdy, tu sa jej akosi nápadne vzdáva, lebo tisícročia trvajúca tradícia o doslovnej pravdivosti je dosť silná. Odpoveď je veľmi jednoduchá. Cirkev bola racionalistami a vedcami zahnaná do kúta a snaží sa z toho nejak vybŕdnuť. Obetuje aj názory, ktoré tisícročia krvavo hájila. Prečo to naraz robí? Lebo chce prežiť! Na ideológii až tak zasa veľmi nezáleží. Do čerta aj so stvorením sveta za šesť dní, veď to mohli byť aj miliardy rokov, čo na tom záleží dnes, keď ide o počty veriacich, o politickú moc? Cirkev sa vzdá aj Kristovho zmŕtvychvstania (označí ho za symbolické), veď čo na tom záleží, či akýsi Kristus vstal, či nevstal z hrobu? Dôležitý je tento pozemský život a blahobyt kléru, nie akési fikcie – tie sú iba nástrojom moci.

Príspevok ešte nie je hotový, je to iba náčrt.