Na kritiku Starého zákona nie sú kresťania až takí citliví ako na kritiku Zákona nového. Starý zákon považujú za text, ktorý už bol prekonaný kresťanstvom, i keď Kristus výslovne tvrdí opak: „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť zákon alebo prorokov; neprišiel som zrušiť, ale naplniť; lebo veru vám hovorím: Dokiaľ sa nebo a zem nepominú, nepominie sa ani jediné písmenko, ani jediná čiaročka zo zákona“ (Mt 5, 17-18). Mnohé Kristove výroky ilustrujú, že pod naplnením myslel dokonca prísnejšie dodržiavanie Zákona, než akého boli schopní farizeji. Nakoniec aj KKC jednoznačne hovorí: „Starý zákon je neoddeliteľnou časťou Svätého písma. Jeho knihy sú inšpirované Bohom a zachovávajú si trvalú hodnotu, lebo Stará zmluva nebola nikdy odvolaná“ (§121).

Evanjeliá verne podávajú to, čo Ježiš, Boží Syn, za svojho života medzi ľuďmi skutočne robil a učil na ich večnú spásu.
(Katechizmus katolíckej cirkvi, § 126)

Nový zákon tvoria štyri evanjeliá, Skutky apoštolov, epištoly a Apokalypsa. Väčšina kresťanov má aké-také znalosti len o obsahu evanjelií a veľmi si zakladá na tom, že je v nich obsiahnutá úplná pravda o všetkom, čo sa skutočne stalo v súvislosti s Ježišom Kristom. O pravdovravnosti, vierohodnosti, či historickej hodnote evanjelií boli napísané už desiatky kníh, preto sa tu obmedzím len na jediný aspekt týchto spisov: na popis udalostí, pri ktorých nemohol byť prítomný žiaden svedok. V románoch sa čosi také vyskytuje často, keď sa napríklad líči, čo si ich protagonista myslí, alebo koná nikým nepozorovaný. V románoch je to však samozrejmé, lebo sú dielom autora, ktorý celý obsah románu sám stvoril. Výskyt takých románových prvkov v dokumentoch je však mohutným argumentom proti ich vierohodnosti. Ukážem, že evanjeliá obsahujú dosť takých miest a – čo je zvlášť dôležité – že sú to miesta, ktoré sú z dogmatického hľadiska veľmi podstatné. Nebolo mojim cieľom nájsť ich všetky a preto nasledujúci zoznam, usporiadaný chronologicky, možno nie je úplný.

  1. Narodenie Jána Krstiteľa bolo vraj zvestované jeho otcovi, kňazovi Zachariášovi, ktorý aj s manželkou Alžbetou „nemali deti, lebo Alžbeta bola neplodná a obaja „pokročilí vekom“ (Lk 1,7). Zdôvodnenie bezdetnosti pokročilým vekom je síce u neplodnej ženy nadbytočné, ale pre môj argument výhodné. Zachariášovi sa „zjavil anjel Pánov, ktorý stál z pravej [!] strany kadivého oltára“ (Lk 1, 11). Dialóg medzi anjelom Gabrielom a Zachariášom má v slovenskom preklade 140 slov a chudák Zachariáš po ňom hneď onemel: „Keď však vyšiel, nemohol k ním prehovoriť; z čoho poznali [!?], že mal videnie v chráme“ (Lk 1, 22). Nemým zostal najmenej deväť mesiacov – až do narodenia zvestovaného syna. Lukáš teda popisuje dosť dlhý dialóg, ktorý nemal svedka a protagonista bol navyše dlho nemý. Kedy asi začal Lukáš evanjelium písať? Sotva za Kristovho života, pretože vtedy ani Kristovi najbližší spolupracovníci zmysel jeho konania nechápali. Svitlo im až po Kristovom vzkriesení, takže ak by Kristus naozaj jestvoval a Lukáš by patril do okruhu jeho spolupracovníkov, začal by evanjelium zrejme písať až po Kristovej smrti. Aký starý mohol byť vtedy Lukáš? Zhruba by mal byť Kristovým rovesníkom a teda človekom najmenej o generáciu mladším, než Zachariáš, ktorý bol už pred Kristovým narodením “pokročilý vekom”. Hrubým odhadom mi teda vychádza vekový rozdiel 60 rokov.

    So Zachariášovým videním to preto prestáva byť jednoduché. Po 30 rokoch, keď obsah jeho videnia začínal byť zrozumiteľný, Zachariáš najskôr už asi nežil a sotva si niekto z jeho prípadného rozprávania pamätal po takom čase detaily videnia, ktoré nemohli byť v tom čase, keď sa „stali“, pre nikoho pochopiteľné a teda ani zaujímavé. Možno Zachariáš svoje videnie zapísal, a ktosi tento dokument Lukášovi poskytol. Isté je však to, že prastarý Zachariáš nebežal za Lukášom poskytnúť mu svoje svedectvo a aj keby to urobil, akú hodnotu by malo? Lukáš, ani nikto iný, od koho by sa to mohol Lukáš dozvedieť, nebol priamym svedkom toho, čo evanjelium popisuje: rozhovoru anjela so Zachariášom.

  2. Aj narodenie Krista bolo vraj zvestované jeho matke Márii. Dialóg anjela Gabriela s Máriou má v preklade 120 slov a evanjelista Lukáš by sa o ňom mohol dozvedieť od Márie opäť nie hneď po zvestovaní, ale až po Kristovej smrti. Ak sa to nedozvedel priamo od Márie, jeho svedectvo je bezcenné. Ale ani keby sa to dozvedel priamo od nej, nebol priamym svedkom toho, čo popisuje. Toto svedectvo je dogmaticky zvlášť závažné, pretože je jedným z dvoch zdrojov viery katolíckej cirkvi v tzv. počatie Krista z ducha: „Ako sa to stane, veď ja neznám muža! Odpovedal jej anjel… Duch Svätý zostúpi na teba… preto aj to, čo svätého narodí sa z teba, bude sa volať Syn Boží“ (Lk 1, 34-35).

  3. Máriin snúbenec Jozef nebol však potešený, keď „prv, ako sa zišli, ukázalo sa, že bola v požehnanom stave z Ducha Svätého“ (Mt 1, 18). Tento výrok je predovšetkým nepravdivý (čo je dosť vážny nedostatok), pretože „ukázať sa“ mohlo nanajvýš to, že je Mária tehotná, nie však to, že ju do toho stavu priviedol akýsi duch, ktorého teologickú funkciu začali kresťania objavovať až dosť dlho po Kristovej smrti. Veď práve preto, že si Jozef pôvod tehotenstva vysvetľoval celkom prirodzene Máriinou súložou s iným mužom, „chcel ju tajne prepustiť“ (Mt 1, 19). Podivné počatie mu vysvetlil až anjel Pánov, ktorý sa mu zjavil vo sne, teda opäť bez svedkov: „čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého“ (Mt 1, 20). Dovoľujem si tvrdiť, že Matúš (ani jeho prípadný informátor) nemohol byť priamym svedkom sna, mohol o sne len počuť a keď o ňom počul po Kristovej smrti, neviem-neviem akú hodnotu má jeho svedectvo. Problematické je aj to, ako vedel sám Jozef odlíšiť obyčajný sen od zjavenia vo sne – neviem koľko ľudí má túto nadprirodzenú schopnosť. Toto zjavenie vo sne je druhým, ale aj posledným zdrojom dogmy o tzv. počatí z ducha.

  4. „Keď sa Jozef prebudil zo sna, urobil, ako mu prikázal anjel Pánov: prijal svoju ženu, neobcoval s ňou, kým neporodila syna“ (Mt 1, 25). Táto formulácia si priam vynucuje otázku, či potom s ňou „obcoval“? Zdá sa mi, že áno, lebo Ježišovi bratia a sestry sa párkrát v evanjeliách spomínajú (napríklad v Mt 13, 55-56). Dôležitejšia je však otázka, odkiaľ vedel Lukáš o intímnom sexuálnom živote o generáciu staršieho Jozefa a Márie? Zdôverili sa s tým jemu, alebo niekomu inému, desaťročia po onom neobcovaní? Mne taká možnosť pripadá dosť nechutná, vám nie? Akoby som sa pýtal rodičov svojho priateľa, či po jeho narodení obcovali, alebo nie. Tu by som už na svedkovi obcovania z prirodzeného taktu ani netrval.

  5. Anjel Pánov musel byť v oných dňoch značne vyťažený, lebo o chvíľu sa „zjavil vo sne Jozefovi“ a poslal ho do Egypta (Mt 2, 13);

  6. po Herodesovej smrti ho vo sne poslal späť do Izraela (Mt 2, 20),

  7. a v Izraeli ho vo sne ešte operatívne usmernil do Galiley (Mt 2, 22). Ani tieto tri snové inštrukcie nemohli mať svedka, a preto aj keby sa o nich Matúš dozvedel priamo od Jozefa, je ich vierohodnosť nulová.

  8. Uplynuli asi tri desaťročia a na scénu vystupuje Ján Krstiteľ. Ten, ako je všeobecne známe, krstil v Jordáne. Keď prišiel Ježiš, pokrstil aj jeho. „Keď bol Ježiš pokrstený, hneď vystúpil z vody, a hľa, otvorili sa mu nebesá a on videl Ducha Božieho, ktorý zostupoval ako holubica a prichádzal na Neho. A hľa, z neba bolo počuť hlas: Toto je môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo“ (Mt 3, 16-17). Treba zdôrazniť, že holubicu videl aj podľa gréckeho originálu iba Ježiš („και ειδεν πνευμα θεου καταβαινον ωσει περιστεραν“), nie však Ján Krstiteľ. Túto interpretáciu – ako aj moju hypotézu, že hlas z neba Ján Krstiteľ nepočul – podporuje aj údaj, že sa neskôr tento Kristov krstiteľ zo žalára kázal strmo spýtať Ježiša „Či si Ty ten, čo má prísť, a či iného čakať?“ (Mt 11, 3). Povedal Matúšovi o holubici a o hlase z neba sám Ježiš? Toto miesto má pre dogmatiku kľúčový význam, lebo v ňom sám boh dosvedčuje, že Ježiš je jeho syn.

    Poznámka: Tento prípad neprítomnosti svedka nepovažujem za logicky nesporný, napriek tomu ho uvádzam. Uhádnete prečo?

  9. Dostávame sa k ďalšej údajnej udalosti v Kristovom živote, ktorú určite nikdy nepochopím. Popisujú ju všetci traja (synoptickí) evanjelisti: Matúš, Marek aj Lukáš. Zrejme preto, lebo jej pripisovali veľký význam, ktorý mne uniká. Citujem podľa Matúša. „Potom Duch [aký?] vyviedol Ježiša na púšť, aby Ho diabol pokúšal. Keď sa štyridsať dní a štyridsať nocí postil, nakoniec vyhladol [nečudo]“ (Mt 4, 2). Z textu mi je jasné, že Ježiš „sa dostal“ na púšť, aby ho diabol pokúšal, neviem však prečo ho bolo treba pokúšať – len preto aby sa naplnilo nejaké proroctvo? Pod pokúšaním chápem, ja neveriaci pes, predkladanie ponúk, ktoré sú pre pokúšaného také lákavé, že jestvuje reálna možnosť, že by ich mohol prijať, alebo by musel zvádzať značný vnútorný boj, ak im mal odolať. V tom zmysle je pre mňa celkom pochopiteľné pokúšanie človeka, nie však boha: jestvovala reálna možnosť, že by syn boží, ktorý naisto vedel, že bude vládnuť celému svetu, prijal od diabla úbohú ponuku „Toto všetko Ti dám, ak padneš a budeš sa mi klaňať“ (Mt 4, 9)??

    Rovnako absurdné mi pripadá, že by diabol bol schopný transportovať božieho syna kam sa mu zachcelo (do Jeruzalema, na vysoký vrch); v prípade Jóba robil diabol – označovaný ako syn boží – podobné husárske kúsky iba s božím súhlasom. Tu mu to Ježiš (či jeho otec) dovolil, alebo ho tam diabol dopravil proti jeho vôli? V každom prípade to svedčí o diablovej veľkej moci, prinajmenšom bohorovnej, čomu v monoteistickom náboženstve vôbec nerozumiem.

    Nijak zvlášť sa mi nepáčia ani Kristove chabé odpovede: boží syn odpovedá diablovi citátmi zo Starého zákona („je napísané“), ktoré sú adresované ľuďom, a nie bohu, ani diablovi. To sa už boží syn, či boh sám (ich vzťah je aj pre cirkev tajomstvom) nezmohol na pádnejší argument?

    Ale nezabudnime na to podstatné: počas týchto najmenej štyridsiatich dní (lebo toľko trval len pôst, nie celý pobyt na púšti), nemal Ježiš svedka, ktorý by evanjelistom dosvedčil, že sa toto všetko vôbec stalo, nieto ešte, že sa to stalo akurát tak. Odkiaľ vedeli evanjelisti o detailoch tohoto pobytu? Zdôveril sa Kristus v slabej chvíľke so svojim „pokúšaním“ svojim značne nechápavým učeníkom, od ktorých sa to cez niekoľko osôb dostalo k evanjelistom?? Nezdá sa mi byť dôstojné božieho syna, aby rozprával svojim apoštolom o svojich zážitkoch. Skutočne sa nikde v evanjeliách nehovorí, že by im Ježiš hovorieval, čo sa mu stalo.

    Giovanni Papini také problémy však nemá, jemu je všetko jasné, ba vie o pokúšaní hádam viac než všetci traja evanjelisti spolu. V diele Život Krista venuje pokúšaniu až šesť strán s názvom Púšť, z ktorých vyberám niekoľko ilustrácií:

    „Pre Ježiša je týchto štyridsať dní poslednou prípravou. Štyridsať rokov musel židovský národ – prorocký obraz Krista – blúdiť púšťou… štyridsať dní musel Mojžiš zotrvať u Hospodina [prečo je také dôležité, že rôzne udalosti trvali rovnaký počet rôznych časových jednotiek?]… Aj nový osloboditeľ musí čakať štyridsať dní, aby oznámil nové kráľovstvo. Štyridsať dní musel byť s Bohom, aby dostal od neho najvyššie vnuknutie [o vnuknutí sa na tomto mieste nič nepíše]. Ale nebude celkom sám. Sú s ním divé zvieratá a anjeli [a čo satan?]. Bytosti vyššie ako človek a bytosti nižšie ako on… Netreba sa čudovať [prečo?], že satan prišiel s absurdnou myšlienkou zviesť Ježiša. Nie div [?], že Ježiš ako človek bol podrobený tomuto pokušeniu. Satan pokúša len veľkých a čistých [odkiaľ má autor túto kategorickú informáciu?]… Kto poznal satana a pozrel mu do očú, môže dúfať v seba samého [prázdne slová!]. Ježiš zasluhoval [??] toto povznesenie väčšmi ako všetci. Satan ho dva razy vyzval a raz mu dal ponuku… Ponuka pozemských kráľovstiev ho napĺňala hrôzou [prečo, preboha? – ponuka ešte nič neznamená] a ešte väčšmi cena, ktorú satan za to žiada. Satan môže ponúknuť to, čo je jeho: pozemské kráľovstvá, ktoré sú založené na násilí a udržujú sa klamstvom [satan naozaj vlastní kráľovstvá – aj veriacich, kňazov a biskupov v nich?]… Ježiš premohol satana v ňom samom [čím ho vtedy na púšti premohol?]. Teraz vychádza z púšte, aby ho premohol medzi ľuďmi.“ (GP, str. 57-62)

    Všetky tieto nádherne plynúce slová len interpretujú, vzletnými výrazmi objasňujú, čo je v Biblii napísané, bez najmenšej pochybnosti o pravdivosti napísaného, bez jedinej otázky, kto to môže dosvedčiť, a bez akéhokoľvek pokusu dokázať tvrdené. Veru, šťastní sú veriaci ľudia, šťastná je cirkev, ku ktorej patria. Vedecká obec by zo svojich radov okamžite vypudila takého, kto by o ničom nepochyboval, pretože by ho správne identifikovala ako hlupáka, ktorý sa nepýta len preto, lebo nevie ani len to, čo by sa mohol spýtať.

  10. Po pár rokoch uzdravovania, vyháňania démonov a kázania, sa Ježišov život chýli ku koncu. Večer pred smrťou sa modlí a vraj (podľa „lekára“ Lukáša) aj krvou potí v záhrade getsemanskej. Podľa synoptických evanjelistov prosí otca: „odvráť odo mňa tento kalich; avšak nie čo ja chcem, ale čo Ty“ (Mk 14, 36). Všetci synoptici popisujú, že sa Ježiš trikrát vrátil k učeníkom, ale vždy ich našiel spať. Priamym svedkom tejto modlitby, ktorá mohla byť aj dosť dlhá (takú podáva Jn 17, 1-26), teda niet. Aká je potom vierohodnosť textu napísaného Jánom, ktorý zaberá pol strany? Nadiktoval ten text Ježiš po svojom vzkriesení Jánovi, z vďačnosti za to, že ten počas tejto modlitby pred smrťou spal? (ak je pravda, že autorom Jánovho evanjelia je učeník Ján, „ktorého Ježiš miloval“). Či boh nadiktoval tento text pisateľovi Jánovho evanjelia, nech už ním bol hocikto?

Vo všetkých desiatich prípadoch som kvôli názornosti vychádzal z toho, že evanjelisti sa púšťali do práce hneď po Kristovej smrti. Pred ňou to nemohli robiť, lebo o zmysle a konci celého Ježišovho konania nevedeli. Skutočnosť je však taká, že evanjelisti svoje diela písali podľa najoptimistickejších odhadov najmenej 50 rokov po Kristovej smrti, kedy napríklad taký Zachariáš aj s Alžbetou boli už dávno po smrti a Mária bola aj so svojim presvätým telom v nebi: evanjelisti mohli mať informácie nanajvýš od druhej generácie tých, ktorí neboli svedkami citovaných udalostí.

Vidíme teda, že evanjeliá obsahujú (aj) popisy udalostí, skutkov a výrokov, pri ktorých nemohol byť prítomný žiaden svedok, ktoré boli navyše zapísané dávno po nich (priznáva to aj KKC v § 76) a sú preto podľa všetkých ľudských – a tým skôr vedeckých – kritérií nevierohodné v najvyššej možnej miere (tento fakt použijem inde). Argumenty, že priami účastníci týchto udalostí boli dôveryhodní, že boh by predsa neklamal, atď. predstavujú logickú chybu, nazývanú circulus vitiosus. Takými „argumentami“ sa v tomto prípade pravdivosť textu dokazuje vierohodnosťou protagonistov, a vierohodnosť protagonistov zase biblickým textom: pohybujeme sa teda v kruhu (circulus). To, že Zachariáš, Mária, Jozef, Ježiš, atď. boli dôveryhodní, má predsa vyplývať z biblického textu, pretože biblický text je jediný doklad, ktorý máme. Podľa spomínaného argumentu sa však vierohodnosť textu evanjelií dokazuje dôveryhodnosťou dávno mŕtvych ľudí, o ktorých vieme iba z tohoto textu!

Evanjeliá však obsahujú aj veľa popisov, pri ktorých svedkovia síce boli prítomní, ale môžeme o nich s vysokou pravdepodobnosťou predpokladať, že sa s evanjelistami, ani s osobami im blízkymi, nikdy nedostali do styku. Uvádzam len ilustratívny výber.

  1. Troch kráľov doviedla do betlehemskej maštale podivná hviezda, ktorá dokázala ukazovať cestu „až sa zastavila nad miestom, kde bolo dieťatko“ (Mt 2, 9). Taká „hviezda“ sa musela pohybovať iba pár desiatok metrov nad zemou (ako ukáže elementárna geometrická, či fyzikálna úvaha) a teda nemohla to byť hviezda typu Síria v súhvezdí Canis Maior. Hviezdu-lampáš mohli preto vidieť len spomínaní „králi“ a ako ukáže jednoduchá úvaha, ťažko veriť, že by ktokoľvek (hlavne nie evanjelista Matúš) po desaťročiach vyhľadal všetkých troch, aby mu to potvrdili.

  2. „Keď to počul kráľ Herodes, predesil sa a s ním celý Jeruzalem“ (Mt 2, 3). Odkiaľ mohol Matúš vedieť o Herodesovom zdesení a čohože sa to vyľakal „celý Jeruzalem“ – žeby príchodu mesiáša, na ktorého stáročia čakal? Odkiaľ vedel Matúš o tajnom rozhovore Herodesa s tromi mudrcmi?

  3. Bol evanjelista Marek prítomný na Herodesovej hostine, kde tancovala dcéra Herodiady a počul ich rozhovor? Dovoľujem si poznamenať, že celý príbeh mi nápadne pripomína schému známu z Dobšinského Prostonárodných slovenských povestí (Tatran, Bratislava 1972), vrátane sľubu „Čo si len zažiadaš, dám ti, až do polovice svojho kráľovstva“ (Mk 6, 23). Žeby túto schému prevzali slovenské rozprávky z evanjelií? O aké dôveryhodné svedectvo sa opiera tvrdenie: „Ona vyšla a opýtala sa matky: Čo si žiadať? Odvetila jej: Hlavu Jána Krstiteľa“? (Mk 6, 24).

  4. „Pilát vošiel teda zase do vládnej budovy a zavolajúc Ježiša, povedal Mu: Si Ty kráľ židovský? Odpovedal mu Ježiš: Hovoríš to sám od seba, a či ti to iní povedali o mne? Odpovedal Pilát: A som ja Žid?…“ (Jn 18, 33-38). Ťažko uveriť, že by bol Ján prítomný rozhovoru Piláta s Ježišom vo vládnej budove. Kto teda mohol tento dialóg verne reprodukovať? Tento rozhovor obsahuje dogmaticky dôležité prehlásenie o tom, že Ježišovo kráľovstvo nie je z tohoto sveta, ale aj podivné vyjadrenie „moji služobníci bili by sa za mňa, aby som nebol vydaný Židom“ (Jn 18, 36). Veď ho ukrižovali Rimania „sub Pontio Pilato“, ako príslovečne hovorí krédo.

Netvrdím, že sa evanjelisti nemohli o uvedených udalostiach dozvedieť zo žiadnych zdrojov. Tvrdím však, že pravdivosť evanjelií musí vyplývať len a len z informácií obsiahnutých v nich samých. Prečo je to nutné, vysvetlil podrobne už Baruch Spinoza (1632-1677) v diele Tractatus theologico-politicus. Hneď v úvode tohoto diela poznamenáva: „Veľmi mnohí považujú za základ chápania Písma… predpoklad, že je vo všetkom pravdivé a božské, t. j. považujú od samého počiatku za pravidlo jeho interpretácie práve to, čo by malo vyplynúť až z jeho exaktnej analýzy“. Nedovolávam sa Spinozu ako autority (to by bol chybný argumentum ad hominem), iba upozorňujem na dielo, v ktorom sa prvý raz v dejinách objavuje logická kritika Biblie.

Nebolo mojim cieľom dokázať, že evanjeliá sú diela typu románov. Mám o ich pôvode a význame svoju predstavu, ktorá sa možno zhoduje s niektorou notoricky známou hypotézou. História kresťanstva však nie je oblasťou môjho vedeckého záujmu, preto ma otázka mojej prípadnej originality ani najmenej netrápi. Myslím si, riadiac sa jednoduchým zdravým rozumom, že začiatkom nášho letopočtu pôsobil v Galilei prorok, ktorého pohoršovali náboženské, ekonomické a politické pomery v Palestíne. Nenávidel spupný klérus (tzv. farizejov a saducejov), pokrytectvo ortodoxných židov, a plamenne šíril svoje učenie, ktoré malo nepochybne sympatické prvky. Ale ako takmer každý novátor, aj on veľmi skoro skĺzol do jednostrannosti a fanatizmu. Nakoniec ho ako nepohodlného buriča ukrižovali. Isteže, neurobil ani jediný zázrak, a samozrejme nevstal z hrobu – lebo to sa nestáva. Jeho učenia sa však po jeho poprave chytila spočiatku malá skupinka ľudí, ktorá sa stala „nukleačným jadrom“ procesu, ktorý viedol k vzniku kresťanstva. Rokmi sa pôvodný fanatizmus otupil, objavili sa kompromisy, kresťanstvo stratilo svoj odpor proti vrchnosti („vrchnosť je od boha“) a po búrlivých bojoch s gnostikmi, doketistami, monoteletistami, atď. vnikla kresťanská cirkev. Upozorňujem, že podobný proces viedol napríklad aj k vzniku islamu, mormonskej cirkvi, ale aj komunizmu.

Evanjeliá sú svedectvom o počiatočných etapách vývoja kresťanstva. Sú to diela prostých ľudí, ktorí bez akýchkoľvek dôkazov úprimne verili v tradované učenie. Sú určené ľuďom rovnako dôverčivým, ako boli oni sami. Písali ich nie preto, aby dokázali, že sa niečo naozaj stalo, ale aby kodifikovali to, čo sa podľa ich názoru nepochybne stalo. Preto v nich nájdeme nanajvýš nesmelé náznaky snahy čosi zdôvodniť. Ako v každom ľudskom diele, je aj v evanjeliách niečo pravdivé, niečo vymyslené. Ja som sa iba pokúsil upozorniť na evidentné príklady, ktoré by mali ukázať, že je v nich dosť veľa toho, čo nemôže byť dokázateľnou pravdou.

Kľúčové slová: evanjelium, evanjelia, Novy zakon, vierohodnost, Jezis Kristus, Matus, Marek, Lukas, Jan, svedok, svedectvo, svedcit, Zacharias, Jozef, panna Maria, obcovat, sexualny zivot, Jan Krstitel, zvestovanie vo sne, pokusanie na pusti, diabol