Vo veku štrnástich rokov, ešte ako veriaci, som si dal záväzok, že prečítam celé Sväté písmo. Veď je hádam povinnosťou veriaceho poznať základný posvätný text svojej viery! Keďže som Nový zákon vtedy už veľmi dobre poznal, môj záväzok sa týkal len Zákona starého. A tak som sa s chuťou a mladíckym nadšením pustil do čítania.

Starý zákon je neoddeliteľnou časťou Svätého písma. Jeho knihy sú inšpirované Bohom a zachovávajú si trvalú hodnotu, lebo Stará zmluva nebola nikdy odvolaná.
(Katechizmus katolíckej cirkvi, § 121)

Lenže to som asi nemal robiť. Na Mojžišove knihy som bol ako-tak pripravený, lebo o ich obsahu som bol náboženskou výchovou už trochu informovaný, a preto ma ich neočakávaná rustikálna robustnosť spočiatku až tak veľmi neohromila. Keď som hĺbal nad tým, či potopa nevyhubila ryby len preto, lebo nemali „dych života v nozdrách“ (Gn 7, 22), ešte som netušil, čo všetko ma čaká. Červenal som sa však, keď som čítal ako sa Lótove dcéry vyspali so svojim otcom, ktorý bol taký opitý, že o súložiach vraj ani nevedel (Gn 19, 30-38). Mojej jemnej logike akosi prekážalo miesto v božom slove, kde Abrahámovi oznamujú, že jeho bratovi Náchórovi sa práve narodil Kemúél, otec Arámov (Gn 22, 21). Zarazila ma aj veta „Málo chýbalo, že niekto z ľudu nespal s tvojou ženou“ (Gn 26, 10). Znechutilo ma podlé dobehnutie Ezaua Rebekou, ktoré ho pripravilo o otcovo požehnanie, uchvátené jeho bratom Jákobom, s čím – napodiv – už nemohol urobiť nič ani sám Hospodin (Gn 27, 24). Za ohavné som považoval, že keď sa Chívijci dali kvôli Izraelcom obrezať, „na tretí deň, keď mali bolesti, dvaja synovia Jákobovipobili všetkých mužov… všetky ženy a deti im odviedli a všetko, čo bolo po domoch, vyplienili“ (Gn 34, 25-29). A Hospodin sa na to díval, zdá sa, celkom zhovievavo, lebo sa o chvíľu zjavil Jákobovi a požehnal ho (Gn 35, 9). Nerozumel som historke o Júdovi a Támar, ktorá sa vydávala za neviestku, ktorej služby Júda ochotne využil, ale keď otehotnela, hneď Júdu vydierala. Len som sa cítil medzi toľkými vraždami, súložami a intrigami stratený. Čakal som od božieho slova povznášajúce čítanie, a našiel som toto.

V knihe Exodus som sa divil, keď Hospodin „s pozdvihnutou rukou prisahal“ (Ex 6, 8) Abrahámovi, Izákovi a Jákobovi. Nevedel som, či z toho treba robiť záver, že boh má ruky, ani či mu menovaní boli nadriadení. Pripadali mi trápne Áronove psie kúsky s palicou, meniacou sa na hada, navyše keď „egyptskí zaklínači urobili to isté svojím tajným umením“ (Ex 7, 11). Zhrozil som sa nad krutým božím príkazom „Kto by preklínal otca alebo matku, prepadne smrti“ (Ex 21, 17). Pocítil som depresiu, keď boh prikázal Levijcom pozabíjať bratov, priateľov a príbuzných (Ex 32, 27).

Kniha Leviticus ma zasa odpudzovala detailami, týkajúcimi sa menštruácie (Lv 15, 19-33), o ktoré som nemal ani len najmenší záujem. Zaliala ma zmes rozpakov a nevôle, keď som čítal: „ak niekto obcuje so ženou v mesačnej nečistote a odkryje jej ohanbie, odhalí prameň jej krvi, ak ona odhalí prameň svojej krvi, nech sú obaja vyhladení zo svojho ľudu“ (Lv 20, 18). Pamätám sa, že ma vtedy napadla aj otázka, kto tých „obcujúcich“ môže udať a ako im to dokáže. Tušil som nejasne, že súlož počas menštruácie je čosi neprístojné, ale nerozumel som, prečo by na tom malo záležať samému bohu až tak, že by ľuďom takú nechutnú činnosť zakazoval pod trestom smrti. Kdesi v tých miestach Biblie mi začal byť podozrivý nezdravý záujem boha o všetko, čo súviselo s ohanbím – povedané moderným jazykom, so sexom. Naopak, komické mi pripadalo božie strašenie veľkňaza Árona „nech nevstupuje hocikedy do svätyne za oponu pred vrchnák, ktorý je na truhle, aby nezomrel, lebo v oblaku sa budem zjavovať nad vrchnákom“ (Lv 16, 2). Vedel som vtedy už dobre, ako Rimania nielenže vstúpili pred „vrchnák“, ale celú svätyňu spakruky aj zdemolovali. Trápna mi pripadala aj samotná predstava boha, zabávajúceho sa zjavovaním „nad vrchnákom“. Zábavné boli tiež podrobné popisy Áronovho oblečenia („na tele má mať ľanové spodky“) a celého jeho rituálu s juncom, baranom a kozlom, ktorého vyháňa na púšť (bohu?) Azázélovi. Celé je to sprevádzané toľkým kropením „vrchnáka“ krvou (Lv 16), že som si živo vedel predstaviť smrad rozkladajúcej sa krvi v svätyni, aký som poznal z ojedinelých návštev bitúnka.

Potom ma však božie slovo prenieslo do bezprostrednej blízkosti všetkých možných ohanbí, od ohanbia otca a matky, cez ohanbia strýkov, tiet, zaťov a neviest až po ohanbie dcéry, vnučky, etc. ad nauseam, a poučilo ma o ich odkrývaní. (V tejto knihe je podľa konkordancie BK 30 zmienok o ohanbiach a len v 18. kapitole je ich 22. V celom Starom zákone sa ohanbiu venuje pozornosť na 74 miestach!) Prekvapilo ma, že „ak niekto obcuje so zvieraťom, musí byť vydaný na smrť; aj zviera musíte zabiť” (Lv 20, 15). Chúďa zviera, za čo ono mohlo? Ale bol som celkom rád, že nežijem v tých dobách, keď som čítal „Kto by sa rúhal menu Hospodinovmu, má byť vydaný na smrť; nech ho celý zbor ukameňuje“ (Lv 24, 16). Poznal som priveľa ľudí, ktorí by z môjho okolia za takých podmienok definitívne odišli na večnosť. Ale kardinál Korec by sa znovuzavedeniu takej praxe možno úprimne potešil.

V knihe Numeri som sa zoznámil s Mojžišovou krvilačnosťou, obohatenou o sexuálnu vypočítavosť, keď tento naskutku svätý muž prikazuje: „pobite všetkých chlapcov medzi deťmi a zabite každú ženu, ktorá poznala muža tak, že spala s mužským; avšak všetky dievčatá, ktoré nepoznali obcovanie s mužským, ponechajte nažive pre seba“ (Nm 31, 17-18). Akosi príliš skoro zabudol tento symbol Izraela na príkaz „nezabiješ“, ktorý (vraj) dostal osobne od boha (Ex 20, 13). Dozvedel som sa tiež, že aj ľudia tvorili korisť, ktorú si udatní „víťazi“ podelili medzi sebou (Nm 31, 32)!

Deuteronómium, piata a posledná Mojžišova kniha, ma zasa uviedla do pozoruhodnej zoológie, z ktorej som sa dozvedel napríklad, že zajac je prežúvavec, ktorý nemá rozdelené kopytá (Dt 14, 7). Tiež som sa dozvedel, ako pomocou plachty spoznať panenstvo nevesty a zosmutnel som pri vete: „keby sa nenašiel pri deve znak panenstva… ukameňujú ju až na smrť” (Dt 22, 21). Ani veta „ak má niekto nepoddajného a vzdorovitého syna… nech ho všetci mužovia mesta ukameňujú až k smrti“ (Dt 21, 18-21) mi nerozjasnila tvár. Veru, boli to sväté časy: takmer každý priestupok sa „riešil“ ukameňovaním podľa prikázania „Nezabiješ!“

Ale aj keď sa môjho mládeneckého studu dotkli všetky tie odkrývania ohanbí, krvismilstvá a vraždy, to najhoršie ma ešte stále len čakalo. Dostal som sa ku knihe Jozue, a tu sa situácia prudko zmenila. Ocitol som sa vo svete, ktorý nebolo možné pochopiť! Nemal som, samozrejme, orientálne myslenie (ktorým vysvetľuje komentátor NPPS premnohé biblické nejasnosti) a bol som úprimné dieťa. Prvý úder pod pás mi uštedril Hospodin – ktorý vraj prikázal „Nezabiješ!“ – popisom dobytia Jericha: „A ostrím meča vykonali kliatbu na všetkom, čo bolo v meste, na mužoch i na ženách, na mladých a na starých, na dobytku, ovciach a osloch“ (Joz 6, 21). Ušetrili len Rachab: Jozue „nechal nažive neviestku Rachab, jej rodinu i všetko čo mala; tak zostala uprostred Izraela až dodnes“ (Joz 6, 25). Nechápal som, prečo si Hospodin vyvolil ako pomocníčku pri dobýjaní Jericha práve neviestku. Neskôr som sa mal postupne dozvedať, že neviestky – dnes označované ako prostitútky – mali významný podiel na duchovných dejinách Izraela, končiac tými, ktoré uverili Kristovi (Mt 21, 31-32).

Kniha Jozue, hrdinský epos o hromadnom vyvražďovaní domorodých obyvateľov Palestíny, s výdatnou (nielen organizačnou) pomocou Hospodina, na pozadí príkazu „Nezabiješ!“, mnou otriasol. Vedel som vtedy už dosť dobre, čo znamená protirečenie, ale toto bolo protirečenie par excellence, pochádzajúce z božích úst a skutkov. Na knihe Jozue totiž nie je hrozná jedna udalosť, jedno vyvraždenie, ale práve to, že tak to ide v tejto „hrdinskej“ knihe stále a stále, bez prestania. Vraždenie, dobýjanie mesta po meste, a boh pri tom výdatne pomáha, radí, usmerňuje, organizuje. Ani slovka súcitu s obeťami, ani najstručnejšie ospravedlnenie, nič – veď boh predsa zasľúbil túto zem svojmu ľudu! Súhrn všetkého pyšne podáva tento text: „Takto porazil Jozue celú krajinu: pohorie i Negeb, Nížinu a svahy i so všetkými kráľmi a nedal nikomu ujsť. Na všetkom živom vykonali kliatbu, ako prikázal Hospodin, Boh Izraela… A všetkých tých kráľov i s ich krajinami zaujal Jozue naraz, lebo Hospodin, Boh Izraela, bojoval za Izrael.“ (Joz 10, 40-42). Pýtal som sa vtedy sám seba, či nekonečne múdry a dobrotivý boh naozaj nebol schopný poskytnúť svojmu „vyvolenému“ národu úrodnú, ale neobývanú krajinu, do ktorej by ten ľud prešiel bez krviprelievania? Veď ju mohol na tento cieľ rovno aj stvoriť! Myslím si dnes, že naozaj nemohol, pretože on ani chvíľku nejestvoval. Izraelci jednoducho dobyli cudziu krajinu a vymysleli si legendu o božom zasľúbení. Mne toto vysvetlenie pripadá až triviálne jednoduché, vám nie? (Podobná otázka sa mi vynorila neskôr, v inej súvislosti: nemohol boh ľuďom odpustiť hriechy ináč, len tak, že dal krvavo obetovať svojho syna? Aj odpoveď som našiel úplne rovnakú.)

Dúfal som vtedy – ja naivný – že tým to hádam skončilo. Ale kdeže! Prišla kniha Sudcov, kde som sa dozvedel, ako Jozueho vnuci zabudli na Hospodina: „Izraelci robili, čo sa neľúbilo Hospodinu a slúžili baalom. Opustili Hospodina, Boha svojich otcov, ktorý ich vyviedol z Egyptskej krajiny, a chodili za inými bohmi“ (Sdc 2, 11-12). Nečudo, že potom „vzplanul hnev Hospodinov proti Izraelu a vydal ho do rúk plieniteľom“ (Sdc 2, 14). Už menej pochopiteľné bolo pre mňa, že „potom im Hospodin vzbudil sudcov, ktorí ich zachránili z rúk plieniteľov… lebo Hospodin sa zľutovával nad nimi pre ich vzdychy pred ich utlačovateľmi a sužovateľmi. Ale akonáhle sudca zomrel, znova konali horšie ako ich otcovia, chodili za inými bohmi, slúžili im a klaňali sa im“ (Joz 2, 16-19). Boh, o ktorom som mal pri čítaní prvých strán Biblie úctivú predstavu, sa teraz už správal krajne iracionálne – nemohol som si pomôcť, ale jeho chovanie mi pripadalo hysterické. Mohol sa predsa rozhodnúť, že ten nevďačný národ ponechá jeho osudu a zabudnúť naň, nemusel sa nad ním každú chvíľu rozpaľovať do biela a vzápätí ho ľutovať. Veď bol predsa bohom! Komentátor NPPS to však vidí ináč: „tato doba zdaleka nebyla tak krvelačná, jak by se povrchnímu čtenáři Písma sv. zdálo. Boj byl veden především proti pohanským svatyním a modlám. V tom směru to byla doba slavná přes tolikerá utrpení, slavná doba ,svatých válek‘ za vítězství Hospodinovo“ (NPPS 4, str. 112). No neviem, ja by som žiadne vojny za sväté nepovažoval, pretože sa v nich vraždia nevinní ľudia, a bojovať proti inému náboženstvu totálnym vyhladzovaním jeho vyznavačov nepovažujem za učebnicový vzor náboženskej tolerancie. Na rozdiel od akéhosi evanjelického exegétu si totiž nemyslím, že „za vítězství Hospodinovo“ sa má bojovať holokaustom inovercov.

Toto opúšťanie boha, s nasledujúcim úpením, ktoré bolo vyslyšané zoslaním nového sudcu-osloboditeľa, ktorý pomohol, ale Izraelci po chvíli nadšenia opäť bežali k baalom, mi začalo vtedy v detstve podozrivo pripomínať cesty veriacich, ktorých som poznal vo svojom okolí: od hriechov k spovedi a späť. Taká cirkusová predstava o periodicky hrešiacich a kajúcich sa ľuďoch a periodicky trestajúcom a pomáhajúcom bohu, ma urážala. Je však základným kameňom aj dnešnej katolíckej viery. Povedal by som, že cirkev by postihla pohroma, keby ľudia naraz prestali hrešiť (a farári by potom nemali komu odpúšťať hriechy).

K slzám ma dojal príbeh Jefteho dcéry, ktorej otec tak veľmi túžil po tom, aby mu boh „vydal Ammóncov do rúk“, že mu za túto službu nerozvážne sľúbil obetovať „ako spaľovanú obeť“ (Sdc 11, 31) prvé, čo mu po víťaznej bitke vyjde v ústrety z domu. Boh mu naozaj zabezpečil veľkolepé víťazstvo nad Ammóncami, ale svojou nekonečnou mocou rafinovane spôsobil aj to, že Jefteho po víťaznej bitke uvítala akurát jeho dcéra! Túto pannu, jediné svoje dieťa, vlastný otec naozaj obetoval Hospodinovi, ako bol sľúbil. Chúďa dievča proti odporne surovému otcovi neprotestovalo, iba ho požiadalo: „Ušetri ma ešte dva mesiace; nech odídem do hôr a oplačem svoje panenstvo, ja i moje priateľky“ (Sdc 11, 37). A krutý, diabolský a barbarský boh panenskú obeť neodmietol. Myslím si, že som tohoto primitívneho boha na tomto mieste už definitívne znenávidel! Odvtedy si ho predstavujem ako Ivana Hrozného, zobrazeného na obraze Iľju Repina „Ivan Hrozný a jeho syn Ivan“, ktorý ho zobrazuje – po vražde vlastného syna – s krvou podliatymi očami.

Jedným zo „sudcov“ bol Gedeon. Ten ma ohromil svojou trúfalosťou voči samému bohu. To, čo si dovolil on, ďaleko predčí pochybnosti neveriaceho Tomáša: Gedeon svojmu bohu totiž prikázal, ako mu má dokázať, že naozaj mieni zachrániť tých neustále za inými bohmi odbehujúcich Izraelitov: „Ak chceš mojou rukou zachrániť Izrael, ako si zasľúbil, tak položím vlnené rúno na holohumnicu; ak bude rosa len na rúne a zem dookola zostane suchá, spoznám, že chceš zachrániť Izrael mojou rukou, ako si zasľúbil. A tak sa stalo: Keď na druhý deň včasráno vstal, postláčal rúno a vytlačil z neho celú čašu vody. Nato Gedeon povedal Bohu: Nech nevzbĺkne Tvoj hnev proti mne, keď ešte raz prehovorím; chcel by som to skúsiť ešte raz s rúnom; nech zostane len rúno suché a na zemi dookola nech je rosa. A Boh to tak urobil v onú noc; len rúno zostalo suché, kým rosa pokrývala celú zem dookola“ (Joz 6, 36-40). Z textu jasne vidno, ako boh Gedeona na slovo poslúchal a vôbec nepovažoval jeho nedôveru za urážku svojho majestátu. Toto som už nevedel odlíšiť od príbehov z Prostonárodných slovenských povestí Pavla Dobšinského (Tatran, Bratislava 1972, 2 zväzky). Rovnako rozprávkové mi pripadalo kritérium, podľa ktorého boh vyberal bojovníkov do Gedeonovho vojska: „Hospodin povedal Gedeonovi: Každý, kto jazykom chlepce vodu ako pes, toho postav osobitne… S tristo mužmi, ktorí chleptali, vás zachránim a vydám ti Midjáncov do rúk“ (Sdc 7, 5-7). Bolo to isto kritérium čudesné, ale božie. Nejak som sa teda cez Sudcov preniesol.

Trochu som sa uvoľnil, keď som čítal ako Hospodin potrestal Filištíncov za to, že „vzali truhlu Božiu“ Izraelitom. Trest spočíval v tom, že sa všetkým naraz na zadkoch „povyhadzovali“ hemoroidy. Pozoruhodná bola aj terapia tohoto nezvyklého hromadného ochorenia: hemoroidy zmizli, len čo Filištínci vrátili truhlu právoplatným majiteľom spolu s piatimi zlatými zadkami a piatimi zlatými myšami (1 Sam 6, 5). Ešte aj spôsob vracania bol kuriózny: voz s truhlou ťahali dve otelené kravy, ktoré išli rovno za nosom. „A pozorujte: ak [voz] pôjde cestou k svojim hraniciam, smerom na Bétšemeš, tak nám On [Hospodin] spôsobil to veľké zlo, ale ak nie, budeme vedieť, že nedotkla sa nás jeho ruka, ale že sa to stalo náhodou.“ (1 Sam 6, 9) Kravy naozaj potvrdili, že trest bol od boha. „A svedkom je veľký kameň [keby tak ešte vedel hovoriť!], na ktorý položili truhlu Hospodinovu, ktorý je tam až podnes na poli Józuu Bétšemešského.“ (1 Sam 6, 18)

Po tejto zábavnej príhode však nasledovala druhá kniha Samuelova a knihy Kráľovské. Tu ma boh úplne znechutil tým, ako sa zachoval ku konaniu kráľa Dávida voči Uriášovi Hetejskému. Každý veriaci by mal túto historku poznať. Kráľovi Dávidovi sa zrejme málilo jeho takmer dvadsať žien a súložníc, lebo zatúžil ešte aj po žene Uriášovej, ktorá sa v jeho zornom poli umývala po menštruácii – Biblia tento nadmieru dôležitý fakt naozaj zdôrazňuje (zrejme preto, aby sa čitateľ nezľakol, že sám kráľ porušil Hospodinov zákaz súlože počas menštruácie): „Keď prišla k nemu, spal s ňou. A ona sa práve bola očistila zo svojej nečistoty“ (2Sam 11, 4). Keď žena z cudzoložstva otehotnela, Dávid dal neboráka Uriáša jednoducho zabiť vo vojne. Tu mi už vzkypela krv a čakal som, ako s ním Hospodin zatočí. Boh sa naň naozaj nahneval – a zabil dieťa (2 Sam 12,14), ktoré sa z cudzoložstva narodilo!! Neviem to s istotou, ale kdesi tu sa mi začal stavať podozrivým Hospodinov vzťah k vlastným príkazom. Pre koho vydal desatoro, keď nikoho za jeho porušovanie netrestal? Kde sa podel trest ukameňovaním za cudzoložstvo? Kde je koreň morálky, keď sám boh je amorálny? Myslím si teraz (vtedy v detstve ma to ešte nenapadlo), že časťou odpovede je to, že už vtedy platilo quod licet Jovi, non licet bovi – alebo po slovensky: Dávid bol predsa kráľ, a kráľovi je dovolené viac než sprostému ľudu. To musí aj sám boh rešpektovať! Za poznámku hádam stojí, že potomkom Dávida a spomínanej vdovy po Uriášovi, je aj sám Kristus, a že na tento pôvod mesiáša sú evanjelisti veľmi hrdí, lebo Krista označujú ako syna Dávidovho až osemkrát.

Ani kráľ Šalamún mi neimponoval orientálnym poňatím „múdrosti“, ktorá sa vyčerpávala znalosťou bájok a porekadiel a ešte menej jeho háremom: „Mal sedemsto kniežacích žien a tristo vedľajších žien“ (1Kr 11, 3). Márne som hľadal miesto, kde by mu boh pripomenul „Nescudzoložíš!“. Boh akoby o svojom prikázaní ani nevedel (viem, že polygamiu nikde nezakázal, ale 300 súložníc naozaj nemožno považovať za manželky). Precitlivelý bol iba na neveru voči sebe: „V čase Šalamúnovej staroby zviedli mu jeho ženy srdce ku iným bohom, takže jeho srdce nebolo cele oddané Hospodinovi“ (1Kr 11, 4). „Hospodin sa rozhneval na Šalamúna, lebo jeho srdce sa odvrátilo od Hospodina, Boha Izraela“ (1Kr 11, 9).

A tak to išlo ďalej. Našiel som aj celkom prijateľné spisy, ako niektoré zo Žalmov, prosté Príslovia, ateistickú knihu Jób, skeptického Kazateľa, poetickú ľúbostnú Pieseň piesní, ale zvyšok bol jednoducho morálne odporný. Na môj detský vkus bolo neustále prplanie v ohanbiach, krvismilné príbehy Amnóna a jeho sestry Támar a mnohé iné excesy, na ktoré sa boh díval celkom zhovievavo, jednoducho odporné. Jediné, čo bohu vadí, je „chodenie za inými bohmi“. Vtedy sa rozpáli, šalie, tresce. Veď je to egoistický despota! Nemôžem tu však rekapitulovať celý Starý zákon, je toho priveľa.

U Izaiáša som mal dojem, že „sa blýska na lepšie časy“. Ústami proroka sa boh ponosuje: „Načo mi množstvo vašich obetí? Sýty som zápalov z baranov i tuku z kŕmnych teliat… Vaše novmesiace a sviatky z tej duše nenávidím; bremenom sa mi stali, ustal som znášať ich“ (Iz 1, 11-14). Je to síce od boha sympatické (nazval by som to božím osvietením), ale protirečí to jeho podrobným príkazom ako, kedy a aké obete prinášať, ktoré v knihe Leviticus zaberajú až deväť (!) prvých kapitol. Hovorí ústami Izaiáša ten istý boh, ktorý inšpiroval knihu Leviticus? Tomu som nerozumel. Isté sa mi zdalo len to, že žiadne obete nemal nikdy požadovať – veď boh nemôže byť odkázaný na ľudí a na ich obete! Ale to by malo byť zrejmé z Biblie, lenže nie je.

Keď som sa dostal k Ezechielovi, myslel som si, že je už po všetkom, čo sa mi v Starom zákone nepáčilo, čo ma v ňom urážalo. Úžasné koleso, ktoré malo na Dänikenov mozog rovnaký účinok ako pivovarské kvasinky na mladinu, som si akosi ani nevšimol. Lenže o chvíľu ma opäť ovalila záplava vulgárnych slov (aspoň ja som ich ako vulgárne v božom slove chápal). Najprv som čítal o jedení chleba upečeného na ľudských a hovädzích výkaloch (Ez 4, 12 a 15) a potom som bol opäť vrhnutý do sveta sexuálnych predstáv: „Prsia sa ti vyvinuli a chĺpy narástli. Bola si však holá a nahá… videl som, že nadišiel tvoj čas, čas lásky [ruje?]“ (Ez 16, 7-8). Potom sa na mňa začalo valiť smilstvo všemožného druhu: slov odvodených od oddávania sa smilstvu je v Ezechielovi podľa konkordancie BK celkom 38. Prorok Ezechiel mi strkal pred nos také ušľachtilé výrazy, aké sú obsiahnuté napríklad v týchto vetách: „Avšak spoľahla si sa na svoju krásu, smilnila si pre svoj chýr a zahrňovala si smilstvom každého, kto išiel okolo… zhotovila si si mužské podoby [penisov] a smilnila si s nimi“ (Ez 16, 15-17); „rozťahovala si nohy pred každým, čo prechádzal okolo“ (Ez 16, 25); „Potom si smilnila s Egypťanmi, so svojimi susedmi s veľkým údom“ (Ez 16, 26); „Smilnila si s nimi, ale ani tak si sa neukojila“ (Ez 16, 28); „Nebola si ako obyčajná neviestka; pohrdla si odmenou za smilstvo… ty si dávala dary svojim milencom… aby vchádzali k tebe zo všetkých strán“ (Ez 16, 31-33). Na jednom mieste sa Hospodin už neudržal (áno, Ezechiel stále tvrdí, že cituje Hospodinove slová!) a vysoptil až takú tirádu: „Pretože si odhalila svoju hanbu a tvoje ohanbie bolo odhalené pri tvojom smilstve s tvojimi milencami… zhromaždím všetkých tvojich milencov, ktorých si milovala… a odkryjem im tvoje ohanbie, takže bude vidieť celé tvoje ohanbie“ (Ez 16, 36-37). Cítite tú božiu žiarlivosť? Boh sa pri tej predstave až trasie a prestáva ovládať svoj jazyk i rozum, pretože tej, ktorá kdekomu otŕčala svoje ohanbie sa vyhráža, že odkryje jej ohanbie!

Po krátkom intermezze, ktoré predstavuje dosť nezrozumiteľné podobenstvo (nazvané samým bohom „záhadná rozprávka“) o orlovi a viniči, sa objavuje zrozumiteľná „revolučná“ novinka: „Syn neponesie zodpovednosť za vinu svojho otca“ (Ez 18, 20), ktorá je v príkrom rozpore s tvrdením „ja som Hospodin, tvoj Boh, Boh žiarlivý, ktorý trestám neprávosť otcov na synoch do tretieho a do štvrtého pokolenia“ (Ex 20, 5). Takže neviem, či platí zásada, že novší text popiera starší, alebo sme tu opäť svedkami protirečenia v božom slove. Ale rozhodne som si vtedy myslel (a myslím si aj dnes), že ten starší text bol absurdný, spolu so zvrhlou predstavou o dedičnom hriechu, ktorá v ňom nachádza svoje ospravedlnenie.

Zaujímavé sa mi zdalo aj tvrdenie: „Ak sa bezbožný odvráti od akéhokoľvek svojho hriechu, ktorý páchal… nijaké priestupky, ktorých sa dopustil, sa mu nebudú pripomínať“ (Ez 18, 21-22) . Tento výrok bol pre mňa dokladom názoru, že rozhodujúce sú posledné skutky a prijímal som ho za predpokladu, že ide naozaj o skutky posledné, teda ako potvrdenie viery, že hriechy sa môžu odpustiť iba raz, nie periodicky, takrečeno na bežiacom páse. Chybou je len to, že text pokračuje aj „opačným“ výrokom: „Ak sa spravodlivý odvráti od svojej spravodlivosti a spácha neprávosť… zomrie pre svoj hriech, ktorý spáchal“ (18, 24). A bolo po akejkoľvek logike…

Ale potom sa boh ústami proroka ešte raz vracia k svojej obľúbenej téme smilstva, tentoraz ešte s väčším zápalom a razanciou, používajúc napríklad takéto „vznešené“ výrazivo: „Tam ich chytali za prsníky a ohmatávali ich panenské bradavky“ (Ez 23, 3); „oni ohmatávali jej panenské prsia a vylievali svoju smilnú žiadosť na nej“ (23, 8). Zvlášť hlbokým odporom ma naplnila nasledujúca veta, ktorá sa pre mňa stala na celý život symbolom Ezechielovej knihy: „zahorela žiadosťou po milencoch, ktorých úd [penis] je ako úd oslov a ktorých výron [ejakulát] je ako výron žrebcov (Ez 23, 20). Nemienim ďalej citovať z nechutného textu, ktorý sa takmer doslova podobá na ten predchádzajúci; poznamenám radšej čo som sa dozvedel neskôr.

Znalci starozákonnej hebrejčiny (napr. Carl Steuernagel) sa zhodujú v názore, že hebrejský slovný koreň z-n-h, prekladaný ako substantívum neviestka, aj ako sloveso smilniť, sa pociťoval ako koreň generujúci slová vulgárne. Aj mnohé slová prekladané ako ohanbie, či úd mali rovnakú kvalitu. Prekladom teda Biblia veľa získala: prekladatelia zahladili vulgarizmy a zjemnili aj mnohé štylistické neobratnosti. Tým oprávnenejšia je preto otázka, či sa takto vulgárne vyjadroval sám boh, či tieto texty sú pravým božím slovom? Nemôžem sa tiež v tejto súvislosti nespýtať cirkevných hodnostárov: takéto texty presvätej Biblie, inšpirovanej vraj samotným bohom, chcete dávať čítať v školách mládeži ako mravoučnú literatúru? Na týchto oplzlostiach chcete zušľachťovať zmysel pre mravnosť? Bojíte sa etickej výchovy, jogy, ale biblických zvrhlostí sa nebojíte?

Ale vráťme sa k môjmu čítaniu v mladosti. Bol som šťastný, keď som božie slovo konečne dočítal. Splnil som svoj cieľ, ale zistil som, že som tam nenašiel to, čo som čakal. Možno k tomu prispelo to, že som bol na taký vážny text príliš mladý, možno aj to, že som ho prečítal za pár mesiacov. Keď som sa neskôr dozvedel, že Biblia bola po celý stredovek na indexe zakázaných kníh (Index librorum prohibitorum), veľmi dobre som chápal, prečo.

Nepohoršujte sa nad mojím slovníkom, nad mojimi tvrdými výrokmi o bohu. Prostredie, v ktorom som vyrastal, vo mne pestovalo k bohu lásku a úctu. Čítaním Starého zákona som však bol rozčarovaný, cítil som sa podvedený a oklamaný. Mal som pocit, akoby ma zradila milovaná osoba. Veril som dobrote a láske boha a zistil som, že som veril netvorovi. Len ten, kto úprimne miloval, môže rovnako úprimne nenávidieť. Áno, znenávidel som boha Starého zákona, toho prchlivého Jahweho, toho samoľúbeho Hospodina, toho despotu, ktorý sa staral len o ohanbia a smilstvo, ktorý trestal hlavne to, čo nezakázal a to čo zakázal, väčšinou netrestal; boha, ktorý rozumel len vraždeniu cudzích národov, krvavým obetiam, ktorý každý priestupok trestal ukameňovaním a tým v svojom ľude podporoval vražedné a sadistické chúťky. Znenávidel som ho preto, lebo mi zrúcal ilúzie, ktoré som si o ňom vplyvom náboženskej výchovy vytvoril. Zistil som, že to nie je milujúci otec, ale nenávistný zloduch, ktorý bez najmenších zábran vydá spravodlivého Jóba do rúk Satana (Jób 1, 12), nech mu ten vyvraždí všetkých desať detí a nech sa s ním trochu „pohrá“.

Nie, prečítanie Starého zákona zo mňa neurobilo neveriaceho. Bol tu predsa ešte Nový zákon, ktorý mi vtedy pripadal nádherne vznešený – zvlášť po prečítaní Starého. Ale čítanie Starého zákona ma predsa poznamenalo: definitívne som ho odmietol považovať za božie slovo! Neomylne som pochopil, že to, čo som prečítal, bola zbierka semitských mýtov, legiend, eposov, predpisov a historiek z dôb, kedy ľudia boli veľmi vulgárni, obscénni, ctibažní, nepredstaviteľne krutí a brutálni a to isté si mysleli o svojom bohu. Aj dnes tento môj názor potvrdzuje KKC, podľa ktorého si boh vybral ľudí, ktorí napísali „všetko to a len to, čo chcel on“ (§ 106). Verím, že to čo som tu vybral, si nemohol želať zapísať ani len treťotriedny boh a preto Starý zákon, tak ako ho poznáme, nemôže byť inšpirovaný žiadnym bohom.

Až neskôr som si začal všímať ďalšie obludné protirečenie. Odporne surový, brutálny a krvilačný boh, ktorý asistoval pri holokaustoch, ktorý prijal Jefteho ľudskú zápalnú obeť, ktorý sa stále a stále dožadoval spaľovaných obetí, pokrmových obetí, obetí spoločenstva, obetí za vinu a za hriech (Lv 1-9), bol vraj otcom mierneho a milujúceho syna, ktorý žiadne obete nežiadal, ale naopak, sám sa podujal na úlohu obete. A títo dvaja diametrálne odlišní bohovia vraj dokonca tvoria jednu bytosť! To som považoval za absurdné a neprijateľné. Toto „dialektické“ protirečenie medzi otcom a synom ma viedlo k tomu, že som napokon odmietol veriť, že Kristus je synom takého boha. Chvíľu som Krista ešte chápal ako boha, ktorý s Hospodinom nemá nič spoločné, ale veľmi skoro som pochopil, že nato, aby sme boli slušní, citliví a láskaví ľudia, nepotrebujeme žiadneho boha. A ak máme prijímať len dokázanú pravdu, boh je to posledné, čo by nás mohlo zaujímať.

Starý zákon som celý prečítal ešte raz, už ako zrelý neveriaci, aby som si overil, či ten prvý dojem bol vierohodný. Usúdil som, že bol. Dospelému mi ešte viac kolú oči všetky tie vraždy, smilstvá, oplzlosti, prírodovedecké nezmysly, nelogičnosti, všetka tá pýcha „vyvoleného“ národa, ten šovinizmus, nenávisť k inovercom, pokrytectvo, formalizmus, tá sebaistota, že prefíkaný židáčik dobehne aj svojho sprostučkého boha; jednoducho predstavy, ktoré „byli pro starozákonního člověka úplně přirozené“, ako s obľubou hovorieva komentátor (NPPS 8, s. 32).

Uzatváram jednou hypotézou, ktorá sa opiera o moju hlbokú vieru, že väčšina veriacich za celý život prečítala nanajvýš drobný zlomok celej Biblie. Myslím si, že keby prijatie do cirkvi bolo podmienené prečítaním celej Biblie a zbežným preskúšaním adepta, ktoré by spoľahlivo odhalilo tých, čo celú Bibliu neprečítali, počet kresťanov by sa drasticky zredukoval na nepatrný zlomok súčasného stavu.

Preto čitateľom radím: neverte hollywoodskym „biblickým“ veľkofilmom, ktoré zo Starého zákona vyberajú len nekontroverzné idealizujúce pastorálne scénky – originál je oveľa zemitejší a výrazne páchne. Prečítajte si aspoň raz v živote celý Starý zákon! Vy totiž neviete, čomu veríte! Je celkom možné, že sa po prečítaní božieho slova stanete neveriacimi! Biblia je totiž naozaj božské, a teda neľudské slovo.

Kľúčové slová: Stary zakon, Svate pismo, bozie slovo, Mojzis, Mojzisova kniha, Genezis, Abraham, Lot, obrezat, obriezka, Jakob, Exodus, Izrael, Leviticus, menstruacia, ukamenovanie, ukamenovat, Numeri, Deuteronomium, Jozue, Gedeon, Sudcovia, kniha Sudcov, Izaias, Ezechiel, smilnit, smilstvo, ud, penis, vyron, prsia, bradavky