Čitatelia predchádzajúceho príspevku mi najčastejšie vyčítali, že som presvedčivo nevyvrátil povinnosť ateistov dokázať neexistenciu boha, i keď viem, že som to urobil. Považujte preto túto esej za gesto mojej dobrej vôle: vysvetlím v nej ešte raz to, čo som už vysvetlil, použijem však iné metódy. Z listov čitateľov som totiž pochopil, čo vlastne nechápu. Všetkým, ktorí mi napísali, na tomto mieste ďakujem a prosím ich, aby tento krátky príspevok považovali za kolektívnu odpoveď na svoje listy (nemôžem desiatkam ľudí odpovedať osve). Dúfam, že tentoraz sa vyjadrím už úplne zrozumiteľne.

S kacírmi sa môžeme sporiť pomocou textov Svätého Písma…
Ak však náš protivník neverí ničomu z božského zjavenia,
nejestvujú už žiadne spôsoby ako mu dokázať články viery argumentmi;
možno mu iba odpovedať na námietky proti viere – ak nejaké má.

Thomas Aquinas, Summa Theologiae, 1.1.8

Na zvýšenie prehľadnosti som v tomto príspevku zvolil aj netradičnú formu: základné myšlienky som napísal tučne, takže čitateľ, ktorý si prečíta iba tieto vety, bude hneď vedieť, čo zhruba tvrdím. Pokúsil som sa tak priblížiť postupu známemu z matematických publikácií, ktoré v podstate pozostávajú len z viet a ich dôkazov. Dúfam, že tým čitateľovi uľahčím orientáciu.

Pravdu možno zistiť a tvrdiť iba o jasne definovaných objektoch a javoch. Pravda je vlastnosťou výrokov, a ak máme posúdiť, či sú výroky pravdivé, musia sa týkať vecí zreteľne definovaných. Tvrdenie o nedefinovanom objekte nemožno považovať za výrok, pretože sa nedá rozhodnúť, či je pravdivé, alebo nie. Preto napríklad tvrdenia o UFO nemôžu patriť medzi ľudské poznatky: na definíciu nestačí o niečom povedať, že to lieta, ale že ináč to už nie je definované („Unidentified Flying Object“).

Veriaci celkom ochotne priznávajú, že boha nemožno úplne pochopiť, či poznať. Pripúšťajú dokonca, že ho možno poznať ešte podstatne menej – preto je ich viera plná mystických tajomstiev. Lenže bytosť, ktorú nepoznáme, nemôžeme vedieť ani popísať a definovať. Ako budeme definovať napríklad mystickú sv. Trojicu a vzájomné vzťahy jej členov? KKC jasne odpovedá: „Tajomstvo Najsvätejšej Trojice je ústredným tajomstvom kresťanskej viery a kresťanského života. Je to tajomstvo Boha aký je sám v sebe. Toto tajomstvo je teda prameňom všetkých ostatných tajomstiev viery a svetlom, ktoré ich osvetľuje [ako možno tajomstvom čokoľvek osvetliť?].“ (KKC § 234)

Ako však možno o (ne)existencii boha vôbec hovoriť, keď boh nie je dobre definovaný? Predstavte si, že by sa vás niekto pýtal, či jestvuje akýsi článkonožec, ktorý má veľa nôh, má sivú, alebo hnedú farbu, je dosť odporný, akosi páchne a žije kdesi na južnej pologuli. Pustili by ste sa s ním do reči bez ďalšieho upresnenia vlastností tohoto tvora? Som si istý, že by ste od neho žiadali, aby jeho popis najprv upresnil, konkretizoval.

V tejto súvislosti nechápem, prečo kresťania tak horúčkovito túžia hovoriť práve o existencii abstraktného boha, keď veria len v boha konkrétneho – toho svojho, ktorý ožil po smrti na kríži? Je úplne jasné, že sa ľahšie dokazuje (ne)existencia konkrétneho objektu (má viac overiteľných vlastností) než abstraktného. Prečo potom máme hovoriť najprv o abstraktnom bohu a potom akosi implicitne naraz preskočiť na konkrétneho? Veď existencia abstraktného („akéhosi“) boha ešte nedokazuje existenciu boha konkrétneho, lebo tých konkrétnych, uctievaných rôznymi náboženstvami, je veľa! Ale ani všeobecný pojem boha nie je dobre definovaný, ako som už spomínal. Preto výzvy veriacich, aby ateisti ukázali, čo protirečivého je v pojme boha, sú pokrytecké a nepoctivé, lebo pojmu boha pripisujú veriaci tak málo vlastností, že to nestačí ani na jeho hrubé (logické) vymedzenie, nie to ešte na zistenie prípadných protirečení. Ateisti sa občas takými výzvami dajú oklamať a potom aj oni tárajú čosi o protirečení medzi božou milosrdnosťou a spravodlivosťou, medzi jeho nekonečnou dobrotou a zlom vo svete. Také a podobné pojmy sú však už vlastnosťami boha, ktoré by mali vyplývať z jeho definície. Veriaci síce boha definujú akurát takými vlastnosťami, ale zase také etické pojmy ako dobro a spravodlivosť, nie sú v ich ústach nijak definované.

Za osobitnú zmienku stojí definícia boha z kréda: „stvoriteľ neba i zeme“. Keďže boh vraj stvoril svet pred konečným časom, ale sám jestvuje od večnosti, jestvuje svet v zrovnaní s bohom len nekonečne krátko. Charakterizovať preto boha faktom, že stvoril svet, je prinajmenšom podivné. Pripadá mi to asi tak, ako keby som charakterizoval Einsteina tým, čo urobil v poslednej sekunde života. Zdá sa mi zrejmé, že boh musel mať aj pred stvorením sveta nejaké vlastnosti, vďaka ktorým mohol svet stvoriť a bolo by celkom prirodzené definovať ho práve týmito vlastnosťami. Zvyknem preto veriacich žiadať, aby definovali boha počas tej nekonečnej doby pred stvorením sveta. Lenže z toho sa všelijak vykrúcajú. Krédo pred stvorením spomína iba „Otca všemohúceho“, čo je naozaj menej než nič. Výraz „absolútne dokonalá bytosť“, ktorý sa obvykle namiesto toho používa, nehovorí rovnako nič: predovšetkým ako kvantifikovať dokonalosť a čo značí absolútna dokonalosť? Neodolateľne mi to pripomína sv. Augustína, ktorý o kruhu tvrdil, že je absolútne dokonalý, hoci dnešný matematik definuje kružnicu (ohraničujúcu kruh) menej bombasticky, ako množinu bodov rovnako vzdialených od stredu. Dokonalosť je, exaktne povedané, relačný kvantifikátor, ale ten nemôže byť absolútny. Ak mi neveríte, vysvetlite mi, čo myslíte vy pojmom absolútna dokonalosť.

KKC, základné dielo katolíckej vierouky, popisuje boha na rôznych miestach roztrúsených po celom katechizme, čo je veľmi neprehľadné. Apeluje pritom zväčša na emócie, vieru v boha u čitateľa už predpokladá, používa tautológie a nezrozumiteľné úvahy. Ako príklad uvediem podivný § 203:

Boh sa zjavil svojmu ľudu Izraelu tak, že mu dal poznať svoje meno. Meno vyjadruje bytnosť, totožnosť osoby a zmysel jej života. Boh má meno. Nie je nejakou anonymnou silou. Prezradiť svoje meno znamená dať sa iným poznať, v istom zmysle odovzdať seba samého, teda stať sa prístupným, dať sa dôvernejšie čiže osobne poznať a oslovovať.

Vybral som si tento odstavec ako ilustráciu jalovosti popisov boha v KKC. Meno je pochopiteľne iba označením, ktoré niekomu, či niečomu priraďujeme s jediným cieľom: aby sme o tom mohli v ďalšom hovoriť. Rodičia vyberajú svojim deťom mená svojvoľne, podľa módy a z kadejakých nepodstatných pohnútok. Chce mi hádam niekto tvrdiť, že keby som sa volal ináč, mal by som iné vlastnosti, dokonca až iný zmysel života? A ľudia, ktorí majú rovnaké mená (vrátane priezvisk), majú rovnaké vlastnosti a rovnaký zmysel života? Rovnako ako tí, čo sa narodili v presne ten istý čas, majú podľa astrológov rovnaký životný osud? Ak by som svojmu dieťaťu dal meno YHWH, stalo by sa bohom? Ale presne toto tvrdí fráza, že „meno vyjadruje bytnosť, totožnosť osoby a zmysel jej života“. Žiadne meno, a preto ani Jahwe, nevyjadruje totožnosť osoby ani zmysel jej života. Keby sa Jahwe volal ináč, už by nebol bohom? Prečo KKC hlása až také triviálne nezmysly a ako možno veriť, že jeho autori vedia o čom hovoria? Stretávame sa tu s obnaženou absurdnosťou náboženskej predstavy o svete.

Mohol by som sa nad tým zhovievavo usmiať, ako nad naivným správaním detí: keď im ukážete psíka, chcú vedieť ako sa volá. Nič iné sa totiž nevedia spýtať a žiadnu inú informáciu ani nepotrebujú. Meno psíka potrebujú len na to, aby ho mohli osloviť, aj keď psík ľudskej reči nerozumie. Deti vidia psíka a všetko, čo o ňom vedia, sa dá zistiť jeho pozorovaním zrakom, sluchom, hmatom (a čuchom). Vidia, že iný psík vyzerá ináč, aj ináč sa správa. Aby o oboch mohli neskôr hovoriť, dajú im mená. A to je všetko. Môžu potom hovoriť, čo urobil Rexo, a čo na rozdiel od neho Punťo. Ale deti sú také. Chápem, že Kristus vyzýva veriacich, aby boli ako deti, ale nikdy som si nemyslel, že by to mala byť výzva k tomu, aby boli naivní ako deti.

Na inom mieste KKC hovorí o bohu ako o transcendentnej, rozumovej a dobrej bytosti, „ktorá sa volá Boh“ (KKC § 284). Práve som vysvetlil, že objekty sveta nemožno definovať menami, ale naopak – mená slúžia na označenie dobre definovaných objektov. To, že sa boh volá Boh, je tautológia par excellence, po slovensky: tautológia do neba volajúca.

Rád by som utrúsil ešte poznámku o nicejskom vyznaní viery, ktoré predmet stvorenia „upresňuje“ poukazom na to, že boh je stvoriteľom „sveta viditeľného i neviditeľného“. KKC si nedáva veľkú námahu, aby vysvetlil, čo sa tým myslí. Ťažko sa domnievať, že by sa v roku 325 pod „neviditeľným“ svetom myslelo na gravitačné a elektromagnetické pole, či na elementárne častice, ktoré sú pre nás ľudí zrakom naozaj neviditeľné. Žeby sa tým zdôrazňovalo, že boh stvoril anjelov, čertov a zlých duchov? Ak áno, prečo sa o nich pri diskusiách o stvorení tak podozrivo mlčí? Svet „neviditeľný“ je hádam rovnako dôležitý ako ten „viditeľný“.

Kresťanská vierouka sa vyznačuje ešte ďalším fatálnym nedostatkom: používaním nejednoznačných pojmov. Úprimne to priznáva KKC na príklade neba:

„Slovo „nebo“ alebo „nebesia“ môže označovať oblohu, ale aj vlastné „miesto“ Boha, nášho „Otca, ktorý je na nebesiach“, a v dôsledku toho aj „nebo“, ktoré je eschatologickou slávou [?]. Napokon slovo „nebo“ označuje „miesto“ duchovných stvorení – anjelov –, ktorí obklopujú Boha.“ (KKC § 326)

Vysvetlím vám v čom vidím dôvod tejto konkrétnej nejednoznačnosti. Pôvodne mal pojem neba úplne jednoznačný obsah: nebo označovalo oblohu, na nej sídlil boh aj s anjelmi a preto nebo bolo aj eschatologickou „slávou“. Keď pokrok ľudského poznania ukázal, že zem nie je dole a nebo hore, muselo sa s miestom prebývania boha čosi podniknúť a výsledkom sú práve citované táraniny. Cirkev zahnaná do kúta teraz tvrdí, že nebo označuje viac pojmov, než ešte pred pár storočiami. Krásna ukážka „pokroku“ v teologickej „vede“!

Považujem za potrebné ešte zdôrazniť, že je neprípustné definovať akúkoľvek bytosť jej skutkami, ktoré s nutnosťou nevyplývajú z jej podstaty. Mnohé skutky môže ktokoľvek – a tým skôr boh – aj urobiť aj neurobiť. Boh svet mohol, ale nemusel stvoriť, jeho syna mohli, ale nemuseli ukrižovať. Definovať boha ako „stvoriteľa neba i zeme“ je rovnako absurdné, ako definovať človeka ako tvorcu vodíkovej bomby. Navyše taká definícia neumožňuje odpovedať na otázku po pôvode sveta ináč než tautológiou.

Zmienim sa stručne ešte o svojom podozrení, že veriaci boha neradi definujú preto, lebo by mu museli pripísať superlatívne vlastnosti a racionalisti sa už oddávna zabávali na tom, ako si všetky také vlastnosti nutne protirečia. Ukážem to na príklade božej všemocnosti a vševedúcnosti. Ak by boh napr. v roku 1700 vedel, čo sa stane v roku 1800, nemohol by to v roku 1750 zmeniť! Ono by sa to muselo stať, lebo boh vedel, že sa to stane. Bohu známa (v r. 1700) budúcnosť (o r. 1800) teda boha obmedzuje v prítomnosti (v r. 1750). Mohli by sme iste pripustiť, že človek má takú slobodnú vôľu, ako sám boh. Potom by človek mohol mať slobodnú vôľu konať nezávisle od boha a teda boh by nevedel, čo človek urobí. Lenže to by znamenalo, že boh nepozná budúcnosť závisiacu od ľudskej slobodnej vôle, čo mu tiež nepridáva na vážnosti.

Boh by hádam mohol poznať budúcnosť ako množinu možných alternatív. Mohol napríklad vedieť, že ak nechá Hitlerovu mater porodiť Adolfa, dôjde k svetovej vojne. Vedel by aj to, čo by sa stalo, ak by narodeniu Adolfa prekazil. Pri takom chápaní by svet bežal bez trvalých božích zásahov, ktoré by sa vyskytovali iba sporadicky. Lenže vie boh, do čoho zasiahne a do čoho nie? Poznať úplne budúcnosť znamená totiž poznať i svoje vlastné budúce rozhodnutia. Ak by ich však boh poznal, opäť by nemohol byť všemocný, pretože by ich nemohol zmeniť. Keďže pre mňa je predstava boha bez všemocnosti absurdnejšia než predstava boha nepoznajúceho budúcnosť, držal by som sa – ak by som bol veriaci – skôr hypotézy, že boh budúcnosť (do detailov) nepozná. Lenže ako potom mohli budúcnosť poznať proroci a Kristus? Som naozaj rád, že ako neveriaci nemusím riešiť také „závažné“ problémy.

Ak by som mal byť naozaj dôsledný, mohol by som tu už aj skončiť: boh nie je definovaný a preto o ňom nemožno tvrdiť nič určité – ani len to, či jestvuje, alebo nie – presne ako o spomínanom článkonožcovi. Keďže by však taký predčasný záver neuspokojoval veriacich čitateľov, použijem aspoň hrubé vymedzenie boha. Nie je to definícia (tá by určovala objekt diskusie jednoznačne), hovorí len o tom, do akej kategórie objektov by mohol boh patriť. Také vymedzenie sa mi nepodarilo ani po krvopotnom úsilí vydolovať z KKC, ktorého autorom veľmi zazlievam, že sa neunúvali ani len definovať predmet svojej viery. Preto som sa obrátil na ľudovejší prístup „otca“ Záňa, ktorý sa vyjadruje aspoň stručne:

„Ten, čo stvoril nebo a zem a aj nás z ničoho, sa volá Boh. Boh je čistý duch, teda nemá telo, a preto ho nevidíme. Je všadeprítomný a najsvätejší. On všetko vidí a všetko vie. Boh je najdokonalejšia bytosť, ktorá je od večnosti a bude naveky. Boh nie je závislý od nikoho, ale od neho závisí všetko, čo jestvuje okrem neho. O vnútornom Božom živote veľa nevieme a ani sa veľa dozvedieť nemôžeme, lebo on je bytosť najvyššia a nekonečná, kým človek je bytosť obmedzená.“ (KpD, str. 14 – 15)

K tejto „definícii“ by som dodal ešte to, že boh je schopný komunikovať s človekom a človek sa mu v bližšie nešpecifikovanom ohľade podobá. Boh sa každodenne stará o osudy konkrétnych ľudí, chráni ich, vystríha a tresce, zhovára sa s nimi (pri modlitbách), iní členovia panteónu uňho za konkrétnych ľudí na želanie orodujú a on je schopný a ochotný vyslyšať ich a zmeniť svoje rozhodnutia; občas zasahuje aj do ľudských dejín (zdá sa mi, že väčšinou do tých, ktoré sú písané krvou). Predstavuje zdroj ľudskej morálky, je nekonečne spravodlivý a dobrotivý. Boh má jedného syna, ktorý začiatkom nášho letopočtu prijal na tejto planéte podobu človeka, kázal po Palestíne, vyháňal tam démonov a robil zázraky. Nakoniec ho ukrižovali, on však na tretí deň ožil, vystúpil na bližšie nedefinované nebesia a v dobre utajenom čase príde súdiť živých i mŕtvych. V tomto príspevku dokážem, že ani takto zhruba vymedzený boh nejestvuje. Na dôkaz sa však treba najprv dobre pripraviť.

Poznanie pravdy je ekvivalentné predvídateľnosti. Ak vieme, že každé teleso padá kolmo na povrch Zeme, vieme, že Zem má sféricky symetrické gravitačné pole. A naopak, ak vieme, že gravitačné pole Zeme smeruje do jej stredu, vieme predpovedať, že kameň zhodený z veže v Pise bude padať kolmo na zemský povrch. Gravitačné pole Zeme je (do istej miery) iba vedeckým zovšeobecnením empirického poznatku o smere pádu telies na Zemi. Je to však také zovšeobecnenie, ktoré nám umožňuje predpovedať výsledok každého pohybu telesa v blízkosti zemského povrchu. Z tejto formy gravitačného zákona vieme odvodiť aj to, že teleso hodené šikmo nahor, sa bude pohybovať po parabole. Tento poznatok nebol obsiahnutý v pozorovaní pádu telies z veže v Pise. Je to predpoveď, ktorá sa dá veľmi presne kontrolovať a všetky pokusy ju potvrdzujú. Potvrdenie hypotézy pokusmi a pozorovaním predstavuje prírodovedecký dôkaz vedeckej hypotézy, ktorý ju povyšuje na teóriu.

Predvídanie je potrebné nato, aby sme mohli prežiť. Ak by sme nevedeli, že pádom do priepasti sa môžeme zabiť, že v prudkej rieke sa môžeme utopiť, že keď sa polejeme benzínom a zapálime, veľmi pravdepodobne zhoríme, žili by sme veľmi krátko. Predvídanie následkov našich činov je najdôležitejším praktickým dôvodom pre poznanie pravdy. A naopak, bez poznania pravdy by sme nevedeli ako sa máme chovať. V tom zmysle je aj jednoduchá pravda ekvivalentná predvídateľnosti.

Aj veriaci sa zaujímajú o náboženskú pravdu len kvôli tomu, že im hovorí čosi o ich budúcnosti. Aký zmysel by mala ich viera, keby neobsahovala presvedčenie o budúcom posmrtnom živote, keby z viery v boha nevyplývala viera v budúci raj (a peklo), keby viera jednoducho nič nepredpovedala? Aký zmysel by mali božie prikázania, keby ich (ne)plnenie nerozhodovalo o budúcom treste, či odmene? Aj v samotnej Biblii sa pravda „dokazuje“ proroctvami, teda (údajne) pravdivými výrokmi o budúcnosti.

Ekvivalentnosť poznania a predvídateľnosti znamená však aj to, že ak správanie niečoho neviem predpovedať, neviem o tom nič. Príkladom je hod kockou, pri ktorom neviem, aké číslo pri nasledujúcom hode padne (okrem toho, že nejaké musí padnúť). V rovnakom zmysle viem o bohu pramálo, ak neviem predvídať jeho správanie. Ako môžem vedieť čokoľvek o božej podstate, keď neviem nič ani len o jeho správaní? Správanie je vo vede východiskom pre tvorbu hypotéz o podstate. Podstata je v princípe nepoznateľná, o podstate sa môžeme len dohadovať na základe správania, k poznaniu podstaty sa môžeme len približovať tvorbou stále presnejších teórií. Vyššie uvedené vymedzenie pojmu boha má z toho hľadiska ten veľký nedostatok, že sa v ňom tvrdí, že boh je spravodlivý a dobrý, čo by mali byť vlastnosti boha, vyplývajúce z jeho správania (Starý zákon obsahuje dosť príkladov vyvracajúcich obe vlastnosti), a nie vlastnosti, ktorými sa boh „definuje“. Preto mi v „definícii“ vadia a kde sa to len bude dať, budem sa im vyhýbať.

Dôkaz je dôvod pre vieru v pravdivosť tvrdenia. Veriť možno v čokoľvek, aj v tvrdenie „nejestvujúce jestvuje“ (príkladmi takých tvrdení sú tvrdenia o existencii víl, škriatkov, morských panien, štvorhranných kruhov). Viera je v konečnom dôsledku vecou osobného vkusu. Rozumný človek, ktorý používa poznatky na predvídanie budúcnosti, však potrebuje veriť len pravdivým tvrdeniam. Také tvrdenia sa však nevycucávajú z prsta, také tvrdenia treba dokázať. Len dôkaz nám umožní správať sa rozumne a neveriť bárčomu. Želanie prežiť vlastnú smrť nie je dôkazom posmrtného života. Z toho, že jestvujú ľudia, ktorí veria krajne nepravdepodobným veciam bez dôkazu vyplýva mimochodom, že to, v čo veria, neposkytuje overiteľné predpovede. Ak veriaci verí v posmrtný život (čo je budúci život nasledujúci po tomto pozemskom) bez akéhokoľvek dôkazu, svedčí to o tom, že dôkazy o takom budúcom živote nemá. Ak by ich mal, iste by ich nezabudol pripomenúť! Tam, kde veriaci nemajú žiadne dôkazy, hovoria o svedectvách. Ich „svedectvá“ sú však iba príklady, a to ešte také, ktoré iba neprotirečia viere – a to je naozaj žalostne málo na dôkaz. Po týchto úvodných tvrdeniach môžem prejsť k dôležitej klasifikácii stupňov poznania pravdy, ktorú – ako sa mi zdá – si väčšina ľudí neuvedomuje a z toho potom vzniká mnoho nedorozumení.

Poznanie pravdy môže byť úplne isté, alebo dostupné „len“ s vysokou mierou istoty. Úplne isté je také tvrdenie, ktoré možno alternatívne formulovať aj tak, že nie je možné, že by bolo nepravdivé. Je to tvrdenie mimoriadne silné, najsilnejšie zo všetkých možných a je dosť pochybné, že by bolo veľa vecí, ktoré by sme s takou istotou mohli tvrdiť. Príkladom tvrdenia, ktorého pravdivosť je takto skalopevne istá, je tvrdenie, že nejestvuje štvorcový kruh. Dôkaz je ľahký, lebo sa redukuje na odhalenie vnútorného protirečenia v popise objektu, ktorého neexistenciu dokazujeme. V našej mysli vieme, čo je kruh a čo je štvorec a vieme, že tieto objekty sa už z definície nedajú kombinovať. Je dosť jasné, že logické protirečenia (ale ani iné logické vlastnosti) nemožno hľadať v prírode, len v našej mysli. Aj dôkaz zachovania energie, spomínaný v inom príspevku, je taký, pretože apeluje na vzťah našej mysle k našej predstave o tom, čo znamená objektívna skutočnosť. Poznamenávam mimochodom, že ak by sa (ne)existencia boha dala dokázať z jeho logickej (ne)protirečivosti, musel by boh byť produktom ľudského mozgu, čo nie je príliš silná motivácia pre takú argumentáciu. Objekty vonkajšieho sveta nemajú logickú štruktúru, tú má iba naše poznanie.

S úplnou istotou možno dokázať iba tvrdenia matematiky. Aby sme pochopili dôvod výnimočného postavenia tejto vedy, treba si najprv uvedomiť, že tvrdenia matematiky sú v drvivej väčšine implikácie typu: ak platí A, potom platí B. Predpoklad A si môžeme v matematike zvoliť v rozumnej miere ľubovoľne a dôsledok z neho vyplynie už len logickou úvahou (prípadne ešte s použitím iných, už dokázaných, tvrdení matematiky). Takáto forma matematických tvrdení nehovorí evidentne nič o svete, hovorí iba o logickej štruktúre našich myšlienok. Ukážku ľubovoľnej voľby východzieho predpokladu poskytuje euklidovská a neeuklidovská geometria. V prvej sa predpokladá – povedané laicky, a preto veľmi nepresne – že rovnobežky sa nikde nepretínajú, v tej druhej sa tento predpoklad neprijíma. Obe geometrie sú potom pravdivé, lebo sú logickým dôsledkom bezchybných úvah, aj keď si ich výsledky protirečia. Musia si však protirečiť, lebo si protirečia ich východzie predpoklady! Iba tvrdenia každej jednej z týchto dvoch geometrií si neprotirečia. Dlho sa zdalo, že neeuklidovská geometria je len plodom fantázie matematikov, ale Albert Einstein ukázal, že v reálnom svete sa rovnobežky pretínajú! Takže dnes vieme, že geometria reálneho sveta je naozaj neeuklidovská, aj keď to úplne protirečí našim každodenným skúsenostiam. Súčasne to ukazuje, že matematika nie je svojim obsahom vôbec závislá od skutočnosti.

Len logika zaručuje úplne istú pravdu. Matematika sa týka iba objektov, ktoré sú konštrukciami ľudskej mysle. Na konštrukcie ľudskej mysle sa aplikujú pravidlá logiky a tie vedú k úplne istej pravde. Pravdivosť matematických tvrdení nemôžeme kontrolovať prírodou, nemôžeme ich overovať experimentmi, lebo matematika nehovorí o prírode, aj keď sa to mnohému čitateľovi zdá. Tvrdenia matematiky sú pravdivé len v tom zmysle, že si navzájom neprotirečia, nie to, že sú v zhode so skutočnosťou! Spomínaný príklad geometrie ukazuje, že ľudia si tisícročia chybne mysleli, že Euklidova geometria správne popisuje geometriu prírody. Z toho tiež jasne vyplýva, že toto tvrdenie sa dá zovšeobecniť až tak, že len také disciplíny, ktoré sa netýkajú skutočnosti, môžu poskytovať absolútne isté poznatky, lebo absolútnu istotu nemožno mať o prírode! To, čo sa v prírode deje, sa jednoducho deje, nie je to nič, čo by sa muselo diať! Povedané veľmi obrazne, príroda by mohla byť úplne iná, než ju poznáme a teda nemôže závisieť od štruktúry nášho myslenia.

To, čo platí o matematike, platí s istými obmedzeniami aj o tých častiach iných vied, ktoré sa opierajú podstatnou mierou o matematiku. Príkladom môže byť teoretická fyzika. Všeobecnú teóriu relativity odvodil A. Einstein len z dvoch (!) fyzikálnych predpokladov (rýchlosť svetla je vo všetkých súradných sústavách rovnaká; pohybové rovnice nezávisia od súradnej sústavy, v ktorej ich popisujeme). Všetky nasledujúce úvahy, až po výpočet ohybu svetla v gravitačnom poli, boli už len vecou matematiky. Pravdivosť Einsteinovej teórie preto závisí od zhody týchto dvoch predpokladov so skutočným stavom prírody: ak by tieto predpoklady boli úplne isté, bola by aj teória úplne istá. Práve preto je axiomatizácia prírodných vied taká závažná, preto sa o ňu vedci tak snažia: ak sa celá vedná disciplína dá matematicky (logicky) odvodiť z pár axióm, jej pravdivosť je presne taká, aká je pravdivosť axióm. A čím menej axióm treba overovať, tým je overovanie jednoduchšie. Lenže ani axiómy nie sú úplne isté.

Tvrdenia, týkajúce sa prírody, nemožno dokázať s úplnou istotou. V matematike si východzie predpoklady volíme celkom ľubovoľne, nezávisle od skutočnosti. V žiadnej inej vede to už neplatí. Vedy o prírode (prírodné) popisujú javy mimo našej mysle, javy jestvujúce objektívne. Lenže o svete, ktorý od nás nezávisí, nemôžeme robiť ľubovoľné predpoklady, ak chceme dospieť k pravde, ktorá by nám umožnila predpovedať správanie prírody. Tu musíme vychádzať z empirických faktov, ktoré získavame skúmaním prírody. Empirický vzťah pozorovateľa a pozorovaného objektu však nemá logický charakter a preto výsledok pozorovania nie je logicky nutný, je pravdivý iba do istej miery a to platí pre celé prírodovedecké poznanie.

Keďže teda v prírodných vedách nemôžeme predpoklady voliť ľubovoľne, musíme mať vážne dôvody pre prijatie jedných predpokladov a pre zamietnutie druhých. Najprirodzenejším dôvodom je opakované pozorovanie tých istých javov, či spoľahlivo overená korelácia medzi dvomi javmi. Ak po zavedení elektrického prúdu do cievky začne jadro cievky priťahovať kovové predmety, predpokladáme, že elektrický prúd cievky vytvára magnetické pole. Na takom predpoklade možno vybudovať hypotézy a z nich odvodiť nové, doteraz nepozorované fakty. Ak ich bude veľa, a všetky budú v zhode s predpoveďami teórie, budeme mať rozumné dôvody pre to, aby sme teóriu považovali za blízku pravde, lebo dobre predpovedá dokonca aj to, o čom sme pred jej vytvorením nevedeli. A naozaj tak sa vyvíjala teória elektromagnetického poľa, ktorú zavŕšil James Clark Maxwell (1831 – 1879) svojimi štyrmi rovnicami.

Vývoj vedy predstavuje iba približovanie k pravde, nie absolútnu pravdu (vedci sú podstatne skromnejší než náboženskí fanatici). Každý krok popisuje svet len s istou mierou pravdepodobnosti, ale popisuje ho pravdivejšie, než predchádzajúci krok a rozhodne lepšie než popis nevedecký. Každá nová fyzikálna teória musí byť schopná vysvetliť všetko, čo vysvetľovala teória stará! Klasická mechanika je pravdivá, lebo umožňuje predpovedať napríklad zatmenia Slnka, ale teória relativity je pravdivejšia, lebo navyše vie predpovedať zakrivenie svetla v gravitačnom poli, alebo gravitačný kolaps neutrónových hviezd. Kvantová mechanika je tiež pravdivejšia než klasická mechanika, lebo vie navyše vysvetliť interferenciu fotónov, prechádzajúcich úzkou štrbinou, alebo koherenciu lasera. Keby tieto teórie popisovali svet s absolútnou istotou, nemohli by byť súčasne pravdivé! Sú to rôzne teórie, ktoré s nepredstaviteľne vysokou pravdepodobnosťou – neodlíšiteľnou od istoty – pravdivo popisujú rôzne aspekty sveta, prírodných úkazov. Netreba však zabúdať, že pravdepodobnosť, s akou veda dnes pozná svet, je taká vysoká, že by bolo šialenstvom neriadiť sa ňou. Ani len gravitačný zákon nepoznáte s istotou a predsa neskočíte z výšky sto metrov do priepasti v nádeji, že tentoraz gravitácia nebude pôsobiť. Keďže všetko poznáte len s určitou (ale mimoriadne vysokou!) pravdepodobnosťou, nemáte inú rozumnú voľbu, len sa riadiť tým, čo je až tak veľmi pravdepodobné (takmer isté) a nie tým, čo je takmer nemožné.

Ale opusťme vedu a vydajme sa do každodenného života. Žiadna z právd, ktorou sa pri svojom správaní riadite, nie je úplne istá, všetky sú len pravdepodobné. Veríte, že zajtra vyjde Slnko? Isteže veríte, ale odkiaľ viete, že z temných hĺbok Vesmíru sa nepopísateľnou rýchlosťou presne na Slnko nerúti gigantické teleso, ktoré akurát zajtra do Slnka narazí a východ, ktorý ste dnes pozorovali, nebude posledný? Použijem vašu obľúbenú otázku: viete takú možnosť vyvrátiť? Ak ste otcom, veríte, že vaše dieťa sa narodilo z oplodneného vajíčka vašej manželky? Isteže veríte, ale ako môžete s absolútnou istotou vedieť, že akurát toto vajíčko sa nezačalo deliť spontánne (nazýva sa to partenogenéza a u včiel je celkom bežná) a dieťa sa nenarodilo bez pričinenia muža? A opäť vaša obľúbená otázka: viete túto možnosť vyvrátiť? (Ak ste kresťan, iste veríte, že najmenej raz sa čosi podobné už stalo aj u človeka). S istotou neviete naozaj v každodennom živote nič a predsa sa na tieto „len pravdepodobné“ pravdy spoliehate.

Otázka o existencii boha sa týka prírody. Ten, kto chápe boha ako pôvodcu a cieľ celého Vesmíru, musí uznať, že boh je entita mimo našej mysle, od nás nezávislá, a teda objektívna. Boh je v tomto zmysle súčasťou prírody (pod prírodou tu chápem všetko, čo jestvuje, vrátane prípadného boha) a otázka o jeho existencii je otázka empirická: jednoducho treba zistiť, či jestvuje, alebo nie. O existencii boha sa preto môžeme vyjadrovať len na základe pozorovaní, pokusov, či meraní, ktoré by mali odhaliť aj jeho ďalšie vlastnosti. To som mal na mysli v predchádzajúcom príspevku, keď som hovoril o tom, že logické postavenie boha je rovnaké ako postavenie snežného človeka. Existencia oboch je otázka čisto empirická. Na často kladenú námietku, že boh sídli v inom svete, než je tento náš, stačí odpovedať božou všadeprítomnosťou: boh sa možno vyskytuje aj mimo tohoto sveta, ale rozhodne sa vyskytuje aj v každom bode tohoto sveta – ako ináč by mohol byť všadeprítomný, ako by mohol pôsobiť na tento svet, keby sa v ňom nevyskytoval?

Samozrejme by sme mohli existenciu boha chápať aj ako hypotézu, ktorá má nejaké dôsledky. Tie by sme potom mohli pokusmi potvrdiť, či vyvrátiť. Svet stvorený bohom a svet bohom nestvorený sa musia predsa empiricky líšiť! Ak by sa nelíšili, čím by sa boh vo svete prejavoval? Ale tade cesta k dôkazu existencie boha zrejme nevedie, pretože v prírodovedeckých prácach sa pojem boha nevyskytuje a teológovia, ktorí majú boha plné ústa, zasa väčšinou nevedia nič o vede. Jednu z mála výnimiek predstavoval leuvenský abbé Georges Édouard Lemaître (1894 – 1966), ktorý navrhol teóriu big-bangu. Lenže aj on túto teóriu opieral o Hubbleovo pozorovanie expanzie Vesmíru (teda o empirický fakt), nie o teologické úvahy. Ani jeden teológ nenavrhol takú teologickú hypotézu o vzťahu boha a sveta, ktorá by sa v princípe dala overiť pozorovaním, či experimentmi.

Navyše tu možno aplikovať aj prastarý argument, ktorý sa volá Ockhamova britva. Je to zásada, že postulovať možno len to, čo je na vysvetlenie nejakého javu nutné, bez čoho sa tento jav nedá vysvetliť. Autorom je scholastický britský filozof, františkánsky mních (!) William of Ockham (1285 – 1349). Prírodné vedy však na vysvetlenie žiadneho javu hypotézu boha nepotrebujú. Celkom im stačia hypotézy celkom prirodzené.

Existenciu ani neexistenciu boha nemožno dokázať s úplnou istotou – to je priamy dôsledok predchádzajúcich úvah. Prvý dôkaz by znamenal, že neexistencia boha nie je možná, druhý naopak, že jeho existencia nie je možná. S úplnou istotou by sme sa o božej existencii mohli vyjadriť možno vtedy, ak by bol boh produktom našej mysle. Vtedy by bolo možné pokúsiť sa existenciu boha dokázať logicky, tak ako tvrdenia matematiky. Lenže boh, ktorý sídli len v hlavách ľudí, nie je zaujímavý (ani veriaceho nositeľa Nobelovej ceny za fyziku Maxa Plancka taký boh nezaujímal) a na boha, ktorý jestvuje mimo nás, možno aplikovať len metódy prírodných vied.

Ukázal som teda, že o celom Vesmíre máme len poznatky, ktoré nie sú celkom isté. Sme spokojní s tým, keď nám niekto dokáže, že čosi je preveľmi pravdepodobné a že opak je takmer nemožný. Prečo by sme potom mali dávať prednosť akurát tejto nepravdepodobnej alternatíve? A prečo by sme mali byť náročnejší pri dôkaze neexistencie niečoho než pri dôkaze existencie? Veríte vo víly, škriatkov, morské panny? Neveríte. A viete s absolútnou istotou dokázať, že nejestvujú, viete ich existenciu vyvrátiť? Neviete! Kto vie s úplnou istotou dokázať, že nejestvuje Alah, Višnu, Krišna? Nikto, pretože to sa nedá s absolútnou istotou dokázať! Ale vyplýva z toho hádam, že práve preto všetko toto jestvuje? Možných vecí je nekonečne veľa. Treba s absolútnou istotou dokazovať neexistenciu akejkoľvek hlúposti, ktorú si ktokoľvek vymyslí? Iste uznáte, že nie, ale prečo vás táto odpoveď uspokojuje keď nejde o boha, ale v prípade boha okamžite žiadate dôkazy úplne isté? Viete vy dokázať existenciu boha čo i len s malou pravdepodobnosťou, viete vyvrátiť jeho neexistenciu? Nie – vy v neho iba veríte! A prečo žiadate, aby jeho neexistencia bola dokázaná až s absolútnou istotou? Ja vám poviem prečo: lebo len potom by ste museli uznať, že ste celý život verili fikcii! To však pochopiteľne nechcete pripustiť (veď vy predsa nie ste „iní“!) a preto kŕčovito trváte na tom, aby vám niekto poskytol až absolútne istý dôkaz božej neexistencie. Naozaj od vás nie je pekné používať až také odlišné kritériá na seba a na „iných“.

Ak nejaké tvrdenie vieme dokázať s nejakou pravdepodobnosťou (p), dokázali sme tým negáciu tohoto tvrdenia s „doplnkovou“ pravdepodobnosťou (1 − p). Toto je veľmi dôležité tvrdenie, ktoré treba podrobnejšie objasniť. Predstavte si, že môžete urobiť sto pokusov na zistenie toho, či určitá dávka baktérií Bacillus anthracis spôsobí u myší slezinnú sneť. Vstreknete teda sto myšiam rovnakú dávku baktérií a 87 myší uhynie s klinickými príznakmi antraxu. Pokus potvrdil na p = 0,87 (87 %), že skúšaná dávka spôsobí antrax a tým súčasne potvrdil na 13 %, že ho nespôsobí. Príčiny nejednoznačného výsledku môžu byť rôzne, pre nás je podstatné to, že súčet oboch pravdepodobností sa rovná 100 %, lebo sú len dve možnosti: čosi sa stane, alebo nestane. Týmto príkladom chcem len ilustrovať to, že ak nejaké tvrdenie (napríklad „boh nejestvuje“) dokážeme s veľmi vysokou mierou istoty, dokážeme súčasne negáciu tohoto tvrdenia (teda tvrdenie „boh jestvuje“) už len s mizivou mierou istoty – alebo povedané ináč, s rovnako vysokou mierou istoty dokážeme nepravdivosť tohoto tvrdenia.

Matematikom, znalým počtu pravdepodobnosti pripomeniem, že francúzsky matematik Émile Borel (1871 – 1956) prvý upozornil na to, že 100-percentná pravdepodobnosť (p = 1) nie je to isté, čo istota a rovnako nulová pravdepodobnosť neznamená nemožnosť. Použijúc tento slovník môžeme povedať, že to, čo tu označujeme ako veľmi vysokú (nízku) mieru istoty, sa v počte pravdepodobnosti označuje ako 100-percentná (nulová) pravdepodobnosť. Od istoty a neistoty sa tieto pravdepodobnosti líšia len nulovou mierou množiny udalostí.

Existenciu boha nedokázal nikto ani len s neveľkou mierou istoty. Dúfam, že každý uzná, že nie je úlohou ateistov dokazovať existenciu boha. Ak by ateista taký dôkaz našiel, stal by sa veriacim. Neveriaci je práve preto neveriacim, lebo nepovažuje tvrdenia veriacich (teistov) o existencii boha za presvedčivé.

Súčasná situácia v tomto smere je taká, že cirkev síce začína deklaráciou, že „jestvovanie Boha Stvoriteľa možno s istotou poznať z jeho diel svetlom ľudského rozumu“ (KKC § 286), lenže touto deklaráciou všetko úsilie aj končí. Žiadne dôkazy cirkev nepredkladá a všetko necháva na vieru ľudí, ako som už spomínal.

To, že veriaci existenciu boha za dvetisíc rokov ešte stále nedokázali, môže mať dva principiálne odlišné dôvody. Jedným môže byť neschopnosť, či nezáujem teológov a teistických filozofov trápiť sa takými dôkazmi, druhým môže byť to, že taký dôkaz nie je možný – napríklad aj preto, lebo boh naozaj nejestvuje. Ako ateista nevidím dôvod, prečo by som sa mal vyjadrovať k týmto alternatívam. Stačí mi, že žiaden seriózny dôkaz zatiaľ nejestvuje. Príkladmi neserióznych „dôkazov“ sú tie, ktoré suverénne ponúkol ešte v 13. storočí slávny Tomáš Akvinský (1225 – 1274) v svojom monumentálnom diele Summa theologiae, ktoré analyzujem v samostatnej štúdii. Vlastnú variáciu na jeden z nich podáva aj „otec“ Záň. Na otázku „Z čoho usudzujeme, že Boh jestvuje?“ odpovedá takto:

„Že Boh jestvuje, usudzujeme z viditeľného sveta. Keď pozorujeme, musíme pripustiť, že ho ktosi musel stvoriť. Svet nemohol vzniknúť sám od seba . Keď vidíme vlak, budovu, nábytok atď., rozumne pripúšťame, že ich ktosi urobil. Tak isto, keď vidíme celý, oveľa zložitejší svet, musíme tiež pripustiť, že ho ktosi stvoril. A ten „Ktosi“ má meno „Boh“. Postup tohoto odvodnenia je taký jasný, že ak ho niekto nepripúšťa, platia o ňom teda slová žalmu 13, 1: „Riekol blázon v srdci svojom: Niet Boha.“ (KpD, str. 15)

A. J. Záň nám tu predvádza klasickú ukážku veľmi úbohého „dôkazu“ pomocou analógie. Keď vidím vlak, nenačim mi iba pripúšťať, že ho ktosi urobil, ja veľmi dobre viem, že bol vyrobený ľuďmi! Ak by ma to veľmi zaujímalo, mohol by som navštíviť závod, kde sa vlaky vyrábajú (nákladné vozne vyrába Vagónka, Poprad) a tam by som výrobu mohol do omrzenia pozorovať. Na výrobcu neusudzujem z výrobku, o výrobcovi viem rovnako dobre ako o výrobku a dokonca z výrobcu usudzujem na výrobok. Prvý krok analógie je teda bezcenný, pretože nič nevysvetľuje. Existencia vlaku je ekvivalentná tomu, že ho ktosi urobil: ak vlak ktosi urobil, potom vlak jestvuje a naopak, ak vlak jestvuje, musel ho ktosi urobiť. Lenže to platí nanajvýš pre zámerné diela ľudí, teda z kozmického hľadiska pre nepredstaviteľne malú množinu javov. Keď vodná para kondenzuje na kvapky dažďa (alebo keď voda mrzne na ľad), hovoríte, že dážď (ľad) musel ktosi urobiť? Keď tlak sopečného materiálu pretrhne zemskú kôru, hovoríte, že sopku niekto „spôsobil“? Ak vyhráte v rulete, výhru vám musel niekto „dopriať“? Ja si to nemyslím, vy možno áno. Ale prečo by to tak malo byť s celým „svetom“? Musíte o tom premýšľať, ale príklad vlaku vám nijak nepomohol, pretože nedokázal, že všetko čo jestvuje, musel ktosi urobiť. V tomto postupe „odvodenia“, ktorý je podľa slov „otca“ Záňa „taký jasný, že ak ho niekto nepripúšťa, platia o ňom teda slová žalmu 13, 1“, sme nič z ničoho neodvodili. Ešte stále zostáva dokázať, že ak niečo jestvuje, musel to „ktosi“ urobiť. Také tvrdenie je však nepravdivé a nemožno ho teda zovšeobecniť na celý „svet“. Celý „dôkaz“ názorne demonštruje úbohý antropocentrizmus toho, kto ho používa a jeho arogantnú spupnosť, keď tvrdí, že iba blázon by toto nevedel pochopiť.

Ale aj keby uvedená analógia bola správna a vyplýval by z nej záver, že svet musel ktosi stvoriť, čo nám bráni pokračovať ďalej a pýtať sa, kto stvoril boha? Aké vlastnosti sveta nás vedú k názoru, že svet nemohol vzniknúť „sám od seba“ a aké vlastnosti boha (nič o nich nevieme!) nás vedú k záveru, že on už mohol vzniknúť „sám od seba“? A prečo by svet musel vzniknúť, prečo nemôže jestvovať od večnosti? Je nejaký dôvod, pre ktorý svet nemôže jestvovať od večnosti, ale boh môže? Na túto otázku nikto nedal rozumnú odpoveď (Thomas Aquinas to „vysvetľuje“ tvrdením, že boh je dokonalý, ale hmota nie, lenže ničím tento svoj názor nezdôvodňuje a prívlastku „dokonalý“ sa nenamáha dať jasný význam – stačí mu zrejme, že on vie, čo tým myslí).

Na záver „dôkazov“ jedna technická poznámka. Tomáš Akvinský končí každý zo svojich piatich dôkazov rovnakou floskulou: „a túto bytosť nazývame bohom“. Preskakuje ňou ešte jeden podstatný krok dôkazu, ktorý by mal vykonať: dokázať, že ten, kto stvoril svet, má vlastnosti boha, ktoré sú predmetom katolíckej viery. Neviem ako z filozofických dôkazov môže vyplývať napríklad tvrdenie, že syn tohoto boha sa narodil v Palestíne začiatkom nášho letopočtu, konal tam zázraky, atď. Neviem ani, ako z týchto dôkazov vyplýva, že svet nestvoril diabol nato, aby sa v ňom zabával na utrpení svojho stvorenstva…

Neexistenciu boha dokazujú s vysokou mierou istoty všetky prírodné vedy. Neexistencia sa vo vede dokazuje len tým, že nič nepotvrdzuje existenciu. Žiadne špeciálne dôkazy neexistencie veda nepozná. Vo vede sa považuje za jestvujúce len to, čoho existencia je dokázaná (preto sa vlastnosťami nejestvujúcich objektov vedci nezaoberajú). Dôvod som pred chvíľou uviedol: ak sa s istou mierou istoty dokáže, že čosi jestvuje, s tou istou mierou istoty sa dokázalo, že nejestvuje doplnok.

Neexistenciu dôkazov existencie boha by sme preto mohli považovať za dôkaz jeho neexistencie a tým celú diskusiu skončiť. Keďže podľa mojich skúseností takú jednoduchú formuláciu nechápe každý, ukážem podrobnejšie, ako možno dokázať neexistenciu boha metódami prírodných vied.

Existenciu takých objektov, ako sú makroskopické predmety, rastliny a zvieratá, môžeme pozorovať našimi zmyslami. Iné objekty, ako molekuly, gravitačné, či elektromagnetické pole, sa dajú dokázať pozorovaním ich účinkov na pozorovateľné meracie prístroje. Okolo tranzistorového rádia (napájaného batériami) nič nevidíte, ale samotný fakt, že sa z neho šíri hudba a reč naznačuje, že sa doň dostali elektromagnetickým poľom, ktoré je okolo rádia. Nikto nikdy ešte neukázal opakovateľné javy, ktoré by sa nedali vysvetliť ináč, než ako prejavy boha. Pozorovania ani merania teda boha neukazujú. Z hľadiska empirických prírodných vied to dokazuje, že boh nejestvuje ako objekt týchto vied.

Sú javy a fakty, ktorých existenciu postulujeme na vysvetlenie iných pozorovateľných javov. Takéto postuláty sa však prijímajú iba po dostatočnej experimentálnej kontrole. Na vysvetlenie prestupu tepla (a nakoniec aj celej termodynamiky) sa najprv postulovala existencia flogistónu. Mnohých fyzikov však tento postulát nenadchol, pretože fyziku iba komplikoval a veľa toho nakoniec nevysvetlil. Neskôr sa objavila kinetická teória plynov, ktorá na ten istý cieľ postulovala existenciu molekúl. Jej dôsledky boli jednoduchšie a podstatne lepšie sa zhodovali s pozorovaniami a experimentmi. Postulát existencie molekúl potom vysvetlil aj celú chémiu a Gerd Binnig dostal v r. 1986 Nobelovu cenu za konštrukciu mikroskopu, ktorým možno nielen molekuly, ale aj atómy „vidieť“ (zobrazovať na monitore počítača). Postulát flogistónu sa experimentálne nepotvrdil, postulát molekúl sa potvrdil. Toto je pre vedca úplne postačujúci dôkaz, že flogistón nejestvuje, ale že molekuly jestvujú.

Rovnako by sme mohli boha postulovať ako hypotetickú bytosť na vysvetlenie niečoho, čo sa bez tejto hypotézy nedá vysvetliť. Vtedy by sme mohli povedať, že len predpoklad božej existencie môže spoľahlivo vysvetliť nejaký jav (ešte lepšie veľkú množinu javov). Lenže hypotéza existencie boha nič v prírode nevysvetľuje. Poznal to už Pierre Simon de Laplace (1749 – 1827), ktorý v známej replike Napoleonovi odpovedal, že na vysvetlenie žiadneho javu slnečnej sústavy nepotreboval hypotézu boha. Všetky doterajšie záhady sveta objasnili celkom elegantne prírodné vedy, nie teológia. Hypotéza boha popis prírody nezjednodušuje, pretože nič nevysvetľuje. Horšie je, že táto hypotéza popis sveta dokonca komplikuje, pretože zavádza do predstavy o svete novú bytosť, ktorej existenciu treba vysvetliť. Otázky o tom, odkiaľ sa boh vo Vesmíre zobral, kto ho stvoril, sú celkom legitímne. Ako hovorí Bertrand Russell: „Ak musí mať všetko svoju príčinu, musí ju mať aj boh. Ak môže niečo jestvovať bez akejkoľvek príčiny, potom to môže byť práve tak svet ako boh.“ Hypotéza boha je podstatne menej potrebná, než hypotéza flogistónu a to predstavuje ďalší dôkaz neexistencie boha v takom zmysle, v akom dôkaz neexistencie chápu prírodné vedy.

Súhrnne možno povedať, že za dnešného stavu vedy nejestvuje jediný jav, na vysvetlenie ktorého by bolo treba postulovať existenciu hypotetického boha. Nie vždy to však tak bolo. V starovekom judaizme sa boh používal na vysvetlenie všetkého možného: nielen epidémií, neplodnosti (boh celkom bežne zatváral a otváral ženám „životy“, pozri napr. Gn 20,18 a 29,31), ale aj takých fyzikálnych javov ako je dážď, sneh, mrznutie vody (pozri Jóbovu knihu). S postupujúcim poznávaním prírody však aj náboženstvo vysvetľovalo stále menej javov bohom, a dnes aj KKC (§ 284) priznáva, že (abstraktný) boh je potrebný len na zodpovedanie jedinej otázky: aký je zmysel (vzniku) sveta a človeka? Lenže táto „hlboká“ otázka po zmysle nemá sama zmysel! V jej pozadí stojí nevyslovený zamlčaný predpoklad, že všetko má zmysel. Lenže zmysel majú len zámerné skutky ľudí a tie majú akurát taký zmysel, aký cieľ nimi ľudia sledujú. Keď ľudia vyvíjajú nové počítače, chápu veľmi dobre, aký to má zmysel. Ak predpokladáme, že boh stvoril svet, potom to zrejme urobil kvôli čomusi, a to, kvôli čomu to urobil, je zmyslom jeho stvoriteľského aktu. Lenže túto implikáciu nemožno obrátiť: nemožno tvrdiť, že z toho, že čosi jestvuje, vyplýva, že to musí mať zmysel a že preto ten zmysel tomu musel ktosi dať! Je to celkom jasné, len o tom treba chvíľu uvažovať. To musíte urobiť sami, ja vám môžem iba pomôcť: skúste vysvetliť, aký zmysel má vznik nových galaxií prebiehajúci aj v súčasnosti, aký zmysel majú slnečné škvrny, planéta Pluto, zemetrasenia a búrky, črevné parazity, blchy a vši, všetky možné choroby, aký zmysel mal zánik dinosaurov, aký zmysel malo to, že človek vyhubil celé živočíšne druhy? Predpoklad o tom, že všetko má zmysel, je neoprávnená antropomorfizácia prírody, prenesenie nášho postoja k veciam, ktoré vytvárame, na celý Vesmír. Lenže Vesmír nás nepotrebuje, nie sme tu „na niečo“ – miliardy rokov sme tu neboli (mal aj vtedy Vesmír zmysel?) a jedného dňa tu opäť nebudeme. Nebude tu potom ani nikoho, kto by sa na zmysel Vesmíru mohol pýtať. Bude aj potom mať Vesmír a človek zmysel?!

Myslím si, že som dosť jasne a s vysokou mierou istoty demonštroval, že existenciu boha nedokazuje nič a tým som s vysokou (nie však absolútnou) mierou istoty dokázal, že boh nejestvuje. Ak si napriek tomu myslíte, že boh je potrebný ako hypotéza na vysvetlenie zmyslu čohosi, mali by ste túto hypotézu dokázať. Ak by sa vám taký dôkaz podaril, mali by ste ho hodnotiť veľmi obozretne a pripustiť, že jeho miera istoty je naozaj minimálna (takmer nulová).

Tým všetkým som podrobne vysvetlil to, čo som v predchádzajúcom príspevku, vyjadril tvrdením, že neexistenciu boha je východzia axióma, ktorú netreba ani len dokazovať. Veriaci naozaj nedokázali ani s minimálnou pravdepodobnosťou ani len možnosť boha, ateisti dokázali už s vysokou pravdepodobnosťou, že boh nejestvuje. Prečo by celá ťarcha rozhodovania medzi bohom a nie-bohom mala ležať len na pleciach ateistov?

Keďže mám dostatok skúseností s veriacimi, viem, že im treba predkladať dlhé rady argumentov. Nemám na to však čas, ani mojim cieľom nie je nikoho obracať na „svoju vieru“, preto uvediem už len jednu krátku úvahu. Tvrdenie, že boh s istotou nejestvuje, je ekvivalentné tvrdeniu, že nie je možné, že by boh jestvoval. To by vraj mali dokázať ateisti. Protikladom tohoto tvrdenia je tvrdenie, že nie je možné aby boh nejestvoval. Ale to by mali dokázať teisti (ktorí predstavujú negáciu ateistov) – ak by sme mali byť na oboch rovnako nároční. Neviem však nič o tom, že by veriaci dokázali, že neexistencia boha nie je možná. Nedokázali ani len to, že existencia je možná! Na toto všetko som myslel v predchádzajúcej eseji, keď som hovoril, že psou povinnosťou veriacich je dokázať, že boh jestvuje. Neveriaci toho už dokázali dosť. Aj veriaci by sa mohli konečne uráčiť čosi pozitívne urobiť, nie iba tupo a bezmyšlienkovito veriť.

Neexistenciu všetkých konkrétnych bohov možno dokázať s vysokou mierou istoty. Doteraz som hovoril o bohu značne abstraktnom a hlavne bližšie nedefinovanom. Veriaci rôznych vierovyznaní by však mali dokazovať nie existenciu abstraktného boha a potom vyhlasovať (na základe čoho?), že ten je totožný s ich konkrétnym bohom, ale mali by hneď od začiatku dokazovať existenciu toho konkrétneho. Kresťania by teda mali dokázať, že jestvuje Jahwe a Ježiš Kristus je jeho syn, ktorý prežil svoju smrť. Postup od abstraktného ku konkrétnemu je na tomto mieste podivný – a podozrivý. Vysvetlenie preferencie takého postupu je celkom prosté: pôvodne košatý obsah pojmu boha sa za tisícročia postupne okliešťoval a dnes veriaci už ani poriadne nevedia, čomu veria. Povedal by som, že sa za tie staré predstavy o bohu aj hanbia. Nikto dnes už neverí biblickej bájke o tom, že Hospodin s Abrahámom vyjednával o počte spravodlivých, kvôli ktorým nezahubí Sodomu, a že ho Abrahám uhovoril z pôvodných päťdesiatich na desiatich (Gn 18,22 – 33). Rozhodne si dnes rozumný veriaci nepripustí, že Abrahám si mohol boha dovoliť beztrestne poúčať: „Vystríhaj sa konať tak, aby si s bezbožným usmrtil aj spravodlivých… Vystríhaj sa toho! Či by ten, čo súdi celú zem, nemal konať spravodlivo?“ (Gn 18,25). Retušovanie primitívnej predstavy o bohu je jediným cieľom tzv. modernej interpretácie biblie a je to aj dôvod, prečo sa zápalisto hovorí o „dôkazoch“ existencie ušľachtilého abstraktného boha, ale podozrivo sa mlčí o dôkazoch existencie boha drsného, vulgárneho a nenávistného.

Primitívne vlastnosti konkrétnych bohov uľahčujú dôkazy ich neexistencie a preto po celé obdobie racionalizmu sa intelektuáli zabávali akurát touto činnosťou. Ukážem celkom stručne, ako sa pritom dá postupovať.

Dôkaz neexistencie Jahweho a Ježiša Krista je veľmi jednoduchý. Nebude to dôkaz s úplnou istotou, bude len taký, aké sú všetky dôkazy prírodných vied. Ak sa vám to nepáči, dokážte vy s úplnou istotou, že môj dôkaz je chybný. Jahwe sa dopustil tak ohromného počtu protirečení nehodných boha (pozri esej o Starom zákone), že neexistencia takého nespravodlivého, krvilačného a hysterického boha, ktorý si navyše nepamätá ani svoje vlastné prikázania, si nevyžaduje žiaden dôkaz. Tento boh má tak veľa zlých ľudských vlastností, že ho ako boha úplne diskvalifikujú. Preto sa budem venovať len dôkazu neexistencie Ježiša Krista, jeho údajného syna.

Evanjeliá v podstate tvrdia, že Kristus je boží syn preto, lebo konal zázraky, vyháňal démonov a vstal „zmŕtvych“ (nemám rád tento skostnatený výraz, ktorý sa v celej našej kultúre používa na označenie jedinej domnelej udalosti; preto si neviem odpustiť úvodzovky). Ako sa dnes dá dokázať, že ktosi pred dvetisíc rokmi vracal slepým zrak, hluchým sluch, mŕtvym život, že dokonca sám po smrti ožil? Nedalo by sa to dokázať ani dnes! Zázrak je udalosť veľmi špecifická práve tým, že sa nedá opakovať ako experiment. Keby nejaká modlitba viedla vždy (alebo aspoň veľmi často) k uzdraveniu, bol by to už jav, ktorým by sme sa mali seriózne zaoberať. Lenže zázraky sa konajú neočakávane, za obskúrnych okolností a stále zriedkavejšie – za posledné stáročia už celkom vymizli. Staroveké zázraky sú iba popísané v evanjeliách, ale nie sú nijakým dôveryhodným spôsobom dokázané.

Už som spomínal, že nepovažujem evanjeliá za vierohodné, preto sa nemienim dať zatiahnuť do toho, aby som diskutoval o udalostiach, ktoré popisujú. Nemá zmysel vážne analyzovať pochybné texty a o udalostiach, ktoré popisujú hovoriť tak, ako keby sa naozaj stali. Napriek tomu sa zdržím chvíľku u zázrakov vykonaných na slepých. Väčšina z nich po navrátení zraku okamžite vidí: „A on zaraz videl a nasledoval Ho“ (Lk 18,43). Zázrakom by preto musela byť nielen reparácia očnej gule (bulbus), zrakového nervu, ale aj zmeny vo vizuálnom cortexe, vznik obrazových spojov, schém, zapamätaných obrazov, atď. Len človek, ktorý o zraku nič nevie, má naivnú predstavu, že stačí reparovať bulbus, či nerv. Zdravé dieťa sa narodí s dokonalým zrakovým orgánom, ale vidieť sa učí celé týždne. Oko sa musí naučiť akomodovať, sledovať obrysy, koordinovať oči kvôli priestorovému vnemu a odhadu vzdialenosti, atď. Slepý od narodenia nemohol svojho dobrodinca „zaraz nasledovať“: bol by najprv zaplavený oslepujúcou žiarou, ochrnuté okohybné svaly by nevedel ovládať a koordinovať, nevedel by, že to, čo vidí, je Kristus. Mohol by „zaraz“ vidieť iba vtedy, ak by mu Kristus v mozgu vytvoril aj korešpondujúcu neurónovú štruktúru. Netvrdím, že to boh nemohol urobiť, pravdepodobnejšie sa mi však zdá, že toto náhle prehliadnutie je dokladom nevierohodnosti popisu návratu zraku. Presne tak by návrat zraku popísal práve ten, kto o zraku nič nevedel, kto si tento zázrak vymyslel…

Ďalším problémom zázrakov je to, že ich môže podľa evanjelií robiť aj nepriateľ Krista: „Lebo povstanú falošní kristovia… a budú robiť znamenia a zázraky“ (Mk 13,32). Prípad cudzieho vyháňača démonov (Mk 9,38) je podobného typu. Zázraky teda nie sú výlučne prejavom boha a preto nemôžu dokazovať božskosť Krista – tu ide dokonca naozaj o nemožnosť absolútne istú, logicky zaručenú!

Zázraky majú však ešte iný, podstatne vážnejší problém: nikdy neboli pozorované dostatočne dôveryhodnými svedkami. Pretože tento problém vysvetlil definitívne už otec moderného skepticizmu, David Hume (1711 – 1776) a pretože ho vysvetlil veľmi stručne a jasne, nebudem sa pokúšať o originálnosť, ale budem citovať jeho vysvetlenie (podľa českého prekladu diela Zkoumání lidského rozumu, Svoboda, Praha 1972):

„Žádné svědectví není s to dokázat zázrak, ledaže by šlo o svědectví takového druhu, že by jeho klamnost byla zázračnější než fakt, který se snaží dokázat.“ (str. 163)

Zázraky žiadna veda neuznáva ako argument práve pre uvedený dôvod. Konanie zázrakov, ktoré sa v staroveku považovalo za dôkaz božskosti toho, kto ich konal, je dnes dostatočným argumentom proti pravdivosti všetkých správ o zázračných božích skutkoch.

Zázraky však nie sú jediným problémom kresťanskej viery. Veľmi vážnym problémom je viera v čertov, diablov, démonov, zlých duchov. V evanjeliách tieto podivné entity majú aj mená (Belzebub, Satan, Légia) a Kristus ich s plnou vážnosťou vyháňa z „posadnutých“ ľudí, akoby v nich naozaj sídlili (raz ich „bývalo“ v jednom človeku až dvetisíc!). Kristus nepochybne v existenciu týchto bytostí veril, ináč by ich nebol vyháňal. Boli to bytosti reálne? Uvažujte so mnou: Kristus bol verejne činný nanajvýš tri roky (ak vôbec jestvoval). Oblasť, po ktorej chodil, bola Galilea, rozlohou rovná menšiemu slovenskému okresu. Vyháňanie zlých duchov je popísané len v Markovom evanjeliu asi päťkrát. Ak predpokladáme, že sú ľudské dejiny homogénne, malo by byť dnes zlých duchov zhruba toľko, ako za Kristových čias! Nezdá sa vám divné, že ste v žiadnom okrese za tri roky nepočuli o zlých duchoch ani slovo? Kam sa podeli, keď ich ešte pred pár storočiami boli celé záľahy? Odpoveď je jednoduchá: dnes žijú v „dušiach“ pacientov neurologických ambulancií (epileptikov) a psychiatrických kliník (pozri Ivan Horvai, Zázraky očima psychiatrie, SNPL, Praha 1959).

Vyháňanie démonov dosvedčuje, že Kristus nevedel, že epilepsiu, hystériu, schizofréniu, či iné duševné poruchy nespôsobujú „zlí duchovia“. Jednoznačný popis epilepsie (záchvatu grand mal) uvádza Markovo evanjelium: „má nemého ducha a kde ho len pochytí, lomcuje ním; penia sa mu ústa, škrípe zubami“ (Mk 9,18). Taká hrubá neznalosť podstaty epilepsie a duševných chorôb však diskvalifikuje Krista ako boha, ktorý by mal vedieť všetko o ľuďoch, ktorých jeho otec stvoril.

„Zmŕtvychvstanie“ Krista by bolo nepochybne pozoruhodnou udalosťou, keby k nej s istotou došlo. Jediné „dôkazy“ tejto udalosti (ako i pár vzkriesení mŕtvych, ktoré Kristus údajne sám vykonal) predstavujú však iba zápisy v evanjeliách. Keďže popisujú udalosť výnimočnú a krajne nepravdepodobnú, na jej potvrdenie by bolo treba – ako hovorí Hume – svedectvo, ktorého klamlivosť by bola väčším zázrakom než samotné vzkriesenie. Sú svedectvá evanjelistov, ľudí veriacich neochvejne ešte aj udalostiam, ktoré už z princípu nemohli mať akýchkoľvek svedkov, až tak zázračne vierohodné? Keď evanjelisti boli takí ľahkoverní, že uverili aj v to, o čom sa nikto nemohol presvedčiť, ako im možno veriť pri popisoch zázrakov, najmä kriesenia mŕtvych a samovzkriesenia Krista? Nedôveryhodnosť svedka pri jedinej udalosti vyvoláva pochybnosť v celé jeho svedectvo – v našom prípade v pravdivosť evanjelií.

Dovolím si ešte zopár poznámok. Jeden výrok evanjelia sa mi zdá byť dosť neprístojný. V prípade vzkriesenia Jairovej dcéry čítame: „Všetci plakali a oplakávali ju. On však riekol: Neplačte. Neumrela, ale spí. A vysmiali Ho, lebo vedeli, že umrela“ (Lk 8, 52 – 53). Zdá sa vám vierohodné, že by sa plačúci svedkovia čerstvého úmrtia vysmievali chybnej diagnóze smrti? Tak rýchlo ich plač prešiel? Viem si predstaviť v prípade smrti akúkoľvek reakciu – okrem smiechu.

Nezdá sa vám divné, že Krista po slávnom zmŕtvychvstaní Mária Magdaléna nespoznala a „myslela si, že je to záhradník“ (Jn 20, 15)? Nezdá sa vám podozrivé, že udalosti po vzkriesení sú popisované veľmi stroho a bezfarebne, akoby napochytro? Popis posmrtného Ježišovho života zaberá väčšinou menej než desatinu textu evanjelií (u Marka je to len dvanásť viet). Nedokazuje to, samozrejme, so skalopevnou istotou nič, ale musíte uznať, že je to dosť podozrivé. Ja by som to vedel vysvetliť tým, že posmrtný Kristov život bol popísaný oveľa neskôr (a inými autormi) než ten pred smrťou.

Na nevierohodnosť evanjelií som už dostatočne upozornil. Nevierohodné dokumenty, popisujúce zázračné udalosti, musí vedec iba odmietnuť a tvrdiť, že to, čo je v nich popísané, sa nestalo a preto ich nemožno použiť na dôkaz existencie boha. Z toho vyplýva, že Kristus nebol bohom, čím dôkaz jeho neexistencie končí. Mohli by sme uvádzať ešte ďalšie vlastnosti, akými som konkrétneho boha vyššie vymedzil, ale nič podstatne nové by sme neodhalili.

Toto sú dôkazy neexistencie niektorých konkrétnych bohov. Veriaci však aj tak nebudú veriť ani jednému z nich. Veriaci sa k viere nedopracovali rozumovými úvahami, ich k viere vychovali. Dôkazy ich nezaujímajú, preto ich ani nepresvedčia. Aj toto vedel už David Hume:

„Naše nejsvětější náboženství je založeno na víře, nikoli na rozumu, a vystavovat ho zkoušce, k níž nijak není způsobilé, znamená jistý způsob, jak je zničit.” (tamže, str. 180)

O postoji veriacich voči pravde veľmi výstižne svedčí list jedného čitateľa, ktorým reaguje na môj príspevok o evanjeliách. Celkom dobromyseľne mi pripomína, že existencia Jozefových snov sa nedá vyvrátiť. Plne s ním súhlasím: žiaden sen sa nedá vyvrátiť, pretože akékoľvek sny sú možné. Ale ani obsah môjho sna, v ktorom mi boh pred rokom oznámil, že je už veľmi starý a na budúci deň zomrie, sa potom nedá vyvrátiť. A naozaj sa mi odvtedy už (vo sne) nezjavil… Čo s tým teraz? Je boh už rok mŕtvy?

Samozrejme, že v zázraky, božskosť Ježiša Krista, nepoškrvnené počatie – a ešte všetko možné aj nemožné – možno veriť napriek všetkým argumentom. Mojim cieľom nebolo čitateľa obrátiť na moju „pravú vieru“. Ja nemám nemennú vieru, uverím všetkému, čo budem považovať za vierohodne dokázané. Chcel som iba ukázať, že mám veľa veľmi dobrých dôvodov neveriť žiadnemu z tvrdení teológov, ale že veriaci nemajú pre svoju vieru ani jediný dôvod. Veria len tak, bez dôvodu, dokonca napriek všetkým rozumným argumentom – tak im pán boh pomáhaj!

Kľúčové slová: boh, existencia, neexistencia, dokaz, logika, istota, pravdepodobnost, definicia, veda, viera, veriaci, neveriaci, katolicka cirkev