Analyzujme základný problém všetkých sporov medzi veriacimi a neveriacimi – problém existencie boha. Východisko je celkom jednoduché, pretože sú len dve možnosti: buď boh jestvuje, alebo nejestvuje. Ak niekto dokáže, že boh jestvuje, dokáže tým súčasne, že nie je pravda, že boh nejestvuje. Ak na druhej strane niekto dokáže, že boh nejestvuje, dokáže tým súčasne, že nie je pravda, že boh jestvuje. V jazyku logiky sa hovorí, že tieto dva dôkazy sú ekvivalentné, takže stačí dokázať len jedno z týchto tvrdení; netreba dokazovať jedno z nich, aj negáciu druhého. Stojíme teda pred jasne formulovanou otázkou: ktoré z dvoch tvrdení „boh jestvuje“, či „boh nejestvuje“ je pravdivé. Celkom inou otázkou je, ktoré tvrdenie sa ľahšie dá dokázať, a v sporoch je dôležité hlavne to, kto má čo dokazovať.

„Hovorí blázon v srdci svojom, že boha niet. Múdry to hovorí celému svetu.“
(Žalm 14,1 a Anonym)

Všimnime si teraz postoj veriacich. Celkom otvorene priznávajú, že v existenciu boha iba veria, že ju nedokazujú, alebo ju nevedia dokázať, ale neveriacim vytýkajú, že oni nevedia dokázať neexistenciu boha, takže vlastne tiež len veria, že boh nejestvuje. Dopúšťajú sa tým logickej chyby, ktorej pôvod som práve naznačil: nezbadali, že úloha dokázať neexistenciu boha je presne ekvivalentná (iba s odlišným výsledkom) úlohe dokázať jeho existenciu. Veriaci teda vytýkajú neveriacim, že nerozhodli medzi spomínanou dvojicou výrokov. Povedané ešte ináč, veriaci vytýkajú neveriacim, že sa nenamáhali zistiť pravdu o božej existencii akoby nevideli, že oni sami sa nenamáhali rovnako! Tvária sa, akoby ich úlohou nebolo zistiť, či boh jestvuje, akoby to bolo jedine a výlučne úlohou neveriacich! Im stačí veriť, že boh jestvuje, ale neveriacim už nie je dovolené iba veriť, že boh nejestvuje! Odkiaľ tá diskriminácia? Uznávam, že si veriaci vybrali veľmi pohodlnú pozíciu v spore: sami nič nedokazujú a druhých z toho istého obviňujú. Mohli by sme im povedať, že nemajú čo neveriacim vytýkať, keď sa správajú rovnako ako oni. To by však bolo veľmi nespravodlivé – veriacich by sme tým povýšili na úroveň neveriacich. Skutočnosť je totiž taká, že nie neveriaci majú dokazovať, že boh nejestvuje, ale len a len veriaci majú dokázať, že boh jestvuje! A ak sa ukáže, že existencia boha sa v princípe nedá dokázať, znamená to súčasne, že sa dokázalo, že boh nejestvuje!

Logické postavenie boha je presne také, ako postavenie snežného človeka, UFO, či obludy z Loch Ness. Všetky tieto tri príklady môžu veľmi dobre poslúžiť na ilustráciu toho, že dokázať existenciu niečoho je oveľa ľahšie než dokázať jeho neexistenciu. Ak by niekto chytil jediný exemplár snežného človeka, umiestnil ho v zoologickej záhrade, kde by ho každý mohol vidieť, pozorovať, skúmať, bola by existencia snežného človeka dokázaná nad akúkoľvek pochybnosť. Ale ako dokázať, že snežný človek nejestvuje? Máme prejsť všetkými horstvami všetkých kontinentov, prezrieť všetky rokliny a jaskyne? Keď ho nenájdeme, stále to môže znamenať, že sme iba nehľadali dosť dôkladne, alebo že sa pred nami dobre ukryl! Dokázať existenciu snežného človeka je neporovnateľne ľahšie než jeho neexistenciu. Rovnako je to s UFO, príšerkou z Loch Ness – ale aj s bohom. Prečo potom veriaci žiadajú od neveriacich, aby predkladali oveľa náročnejší dôkaz neexistencie boha, keď oni sami neponúkajú ani len ľahučký dôkaz božej existencie, a namiesto dôkazu sa uspokojujú s vierou? Ľudia bez náboženskej viery žiadny záujem na neexistencii boha nemajú. Radi počkajú na dôkaz existencie, ktorý poskytnú veriaci. Lenže dvetisíc rokov čakania je predsa už pridlho, aby sme uverili, že sa niekedy nejaký dôkaz objaví.

Hádam by som tu mohol poznamenať, že argumenty v prospech božej existencie zo zázrakov, biblických príbehov a vyplnených proroctiev, majú oveľa menšiu dôkaznú hodnotu, ako argumenty v prospech yetiho z nájdených nejasných stôp v snehu, exkrementov, polámaných konárov a podobne, pretože tie sú aspoň objektívne pozorovateľné. Veriaci iste horlivo súhlasia, že také argumenty na dôkaz existencie snežného človeka nestačia. Nevidia však, že ich „argumenty“ v prospech boha (či panenky Márie) z takých miest ako Fatima, Litmanová, či Meždugorie, sú oveľa úbohejšie než tie stopy v snehu.

Ukážem teraz, že naozaj nie neveriaci sú povinní (veľmi namáhavo) dokazovať, že boh nejestvuje, ale presne naopak – psou povinnosťou veriacich je dokázať, že boh jestvuje. Aby som to najprv populárne vysvetlil aj veľmi nechápavým, uvediem príklad (podobenstvo) z právnickej praxe, ktorému iste porozumie každý. Ak žalobca obviňuje niekoho zo spáchania trestného činu, má fakt spáchania trestného činu dokázať žalobca, nie obvinený má dokazovať, že trestný čin nespáchal. Právnici tomu hovoria v svojom slangu, že „bremeno dôkazu spočíva na žalobcovi“. Ak by vám nebolo jasné prečo, predstavte si, aký krušný život by ste mali, ak by ste mali vitálneho nepriateľa (napríklad zdravím prekypujúceho nepracujúceho a nudiaceho sa dôchodcu), ktorý by na vás chrlil žalobu za žalobou a vy (napríklad na smeny pracujúci rušňovodič) by ste dennodenne stáli pred súdom a museli dokazovať svoju nevinu.

Aká je logická podstata tohoto podobenstva? To, že niekto napríklad nevraždí, je prirodzený východzí stav (z materského lona sa pri pôrode nepredierajú krvilační novorodenci so samopalmi v rukách). Netreba na to žiaden dôvod. Preto nikto nemusí dokazovať, že nevraždil. Človek, ktorý vraždil, sa však radikálne zmenil voči svojej minulosti, aj voči iným ľuďom. Na túto zmenu musel mať dôvod a preto je to žalobca, kto mu musí dokázať, že sa až tak zmenil. Žalobca totiž tvrdí konkrétnemu človeku, že urobil čosi, čo ľudia bežne nerobievajú. Preto mu to musí dokázať a nežiadať od neho, aby on dokazoval opak. Ako by nakoniec nevinný človek svoju nevinu dokázať aj mohol?

Rovnako je to s božou existenciou. Prirodzeným východiskom našej predstavy o svete je to, čo nám ukazujú naše zmysly, aj na ich informácie odkázaná veda. Naše zmysly nám neukazujú žiadne zázraky, mŕtvoly utekajúce z hrobov, slepcov, ktorí z ničoho nič začnú vidieť, železničné vagóny, ktoré pred našimi očami miznú. Naše zmysly nám ukazujú pomerne predvídateľne sa správajúcu prírodu, striedanie dňa a noci, kamene, ktoré z výšky vždy padajú nadol, nie nahor. Naše skúsenosti nám nič nehovoria o úmysloch akýchsi neviditeľných a nijak sa neprejavujúcich bytostí. Nič v našej každodennej skúsenosti, ale ani vo výsledkoch – ba ani predpokladoch – vedy, nás nenúti predstavovať si svet riadený bohom. Existencia boha preto môže byť nanajvýš krajne nepravdepodobnou hypotézou (neviem akými dôvodmi vyvolanou k životu), a nepravdepodobnú hypotézu by sa patrilo aspoň pokúsiť dokázať.

Bohaté skúsenosti s veriacimi ma poučili, že im treba prekladať veľké množstvo dôkazov, pretože proti každému majú nie rozumové námietky, ale emocionálnu averziu. Nemalo by ma to trápiť, lebo ak niekto neuzná jeden logický argument, neuzná ich zrejme ani desať, ale ja nemám v úmysle presviedčať veriacich, ale vyzbrojiť argumentami prípadné obete ich presviedčania, aby sa pred nimi vedeli brániť. Preto teraz poskytnem inú variantu argumentu z predchádzajúceho odstavca.

Predstavte si, že by sme dnes vybrali sto novorodencov a vychovávali ich bez kontaktu s náboženstvom do veku 20 rokov. Kontakt so všetkým iným by sme im však dopriali. Samozrejme, že to nie je možné, ale predstavuje to čosi, čo sa volá myšlienkovým experimentom. Podľa mojich skúseností by sa z týchto detí stali mladí ľudia, ktorých by predstava boha ani vo sne nenapadla a necítili by žiadne vákuum, ktoré by malo vyplniť akési náboženstvo. Tento môj názor podporuje väčšina populácie každej spoločnosti, v ktorej sú ešte aj tí, čo sa označujú za veriacich, ľudia s mimoriadne ľahostajným vzťahom k náboženstvu. Ich „viera“ je len formálna a úplne sa vyčerpáva príležitostnou návštevou kostola. Ak neveríte, vypočujte si ktorúkoľvek kázeň a zistíte, že jediné na čo farári apelujú, je potreba prehĺbiť vieru.

A teraz si predstavte, že jedného dňa sa ten 20-ročný zákaz zruší a na našu stovku mladých ľudí sa vrhne črieda evanjelizátorov všetkých vyznaní. Myslíte, že uspejú? Čo im môžu pomocou hypotézy boha dnes vysvetliť? Nič! Preto zdôrazňujem, že ten experiment treba urobiť dnes, pretože pred dvetisíc rokmi by odpoveď nebola taká jednoznačná. Vtedy naozaj ľudia o prírode vedeli veľmi málo, epilepsiu a duševné choroby si vysvetľovali posadnutím zlými duchmi, mrznutie vody priamou božou intervenciou, ešte aj život stepných zvierat bol pre nich tajomstvom (viď otázky, kladené bohom Jóbovi). Lenže dnes už ich ničím takým ohúriť nemožno. Veda vie vysvetliť oveľa viac otázok, než si bežný človek vôbec v živote položí. Náboženstvo sa udržalo len kontinuitou výchovy ešte zo staroveku a v dôsledku toho, že veda na nezmyselné otázky zmyslu Vesmíru a života, pôvodu zla a amorálnosti (ktoré pri živote udržiava opäť len náboženská tradícia) nemá ani najmenší dôvod odpovedať.

Toto je však východzí stav človeka, ktorému treba zdôvodniť, prečo má prijať náboženskú vieru, nie historicky podmienený stav spoločnosti, v ktorom sa umelo udržiavajú ešte praveké názory! Toto je východzí stav pre evanjelizátorov, ktorí sa sugestívne pýtajú, či hľadáme boha? Prečo by sme sa mali takou pochabosťou zaoberať? O bohu by človek za normálneho vývoja spoločnosti nemal ani len vedieť. Náboženstvom sa ľudia dnes zaoberajú len preto, že náboženstvo vôbec prežilo, rovnako ako sa trápia len tými chorobami, ktoré dnes ešte nie sú úplne odstránené. Ak by náboženstvo dnes nejestvovalo, zrejme by už nikdy nevzniklo! Práve v tom zmysle nás nič nenúti zaoberať sa vôbec predstavou akéhosi boha a práve preto veriaci sú tí, ktorí tvrdia čosi nezvyklé, čo by mali veľmi starostlivo dokazovať a nie počítať s tým, že kľukatý vývoj spoločnosti spôsobil, že sú dnes vo väčšine.

Za pozoruhodné považujem aj to, že toto moje tvrdenie oficiálne potvrdzuje aj dokument jednej z kresťanských cirkví:

„Nik nemôže veriť sám, tak ako nik nemôže sám žiť. Nik si nedal vieru sám, tak ako si nik nedal život. Veriaci prijal vieru od iných a má ju zasa odovzdať iným … Nemohol by som veriť, keby ma nepodopierala viera iných.“ (KKC § 166)

Vo vede je situácia úplne odlišná. Každý z veľkých vedcov úplne sám uveril výsledkom, na ktoré prišiel. Einstein, ani Planck nepotrebovali prevziať svoje poznatky od iných. Stvorili ich sami. Veda nezačala v nejakom okamihu v minulosti a neodovzdáva sa ďalej tradíciou. Podľa kresťanov však vieru ľuďom oznámil boží syn, a jeho „zvesť“ sa ďalej odovzdáva z pokolenia na pokolenie. Uvedený citát zrejme znamená aj to, že na získanie viery nestačí samotné čítanie Biblie, ba ani jej podrobná analýza. Viera je čosi ako infekčná choroba – ak na ňu máte ochorieť, musíte sa infikovať od niekoho, kto túto chorobu už má. Nestačí kultúry jej baktérií len uchovávať v tekutom dusíku a pozorovať ich pod mikroskopom, nestačí robiť ich biochemickú analýzu, sledovať ich množenie in vitro, nestačí iba experimentovať na laboratórnych zvieratách. Tak sa infekčná choroba nerozšíri. Na šírenie infekčnej choroby treba, aby sa ľudia čo najčastejšie stýkali, a rovnako je to potrebné, podľa uvedeného citátu, aj pre šírenie viery.

Po tom všetkom, čo som doteraz povedal, už vôbec nechápem, prečo si veriaci myslia, že neveriaci im majú krvopotne dokazovať, že akási bytosť, o ktorej ani sami veriaci vôbec nič bližšie nevedia, nejestvuje. Ak by ste akceptovali túto úlohu, dostali by ste sa hneď do obrovských problémov. Predovšetkým je nad ľudské sily dokázať, že nejestvuje niečo, čo neviete ani len popísať, o čom neviete prakticky vôbec nič. Keďže nemôžete dokazovať neexistenciu bytosti o ktorej nič neviete, musíte sa obrátiť na trochu konkrétnejších kandidátov, a tých vám už len najväčšie a najvýznamnejšie náboženstvá ponúkajú celé záľahy: Jahve, Kristus, Alláh, Višnu, Šiva, Ahura-Mazda, Zoroaster, Lakšmí, atď. Museli by ste prebrať jedného boha po druhom a podľa nejakých kritérií (ja naozaj neviem akých) ich po jednom vylučovať. Takú zábavu prichystali veriaci neveriacim?

Aby ste nepovedali, že som vám neposkytol dostatok argumentov, ponúkam vám ešte jedno kritérium pre zdôvodnenie toho, kto má znášať bremeno dôkazu: ten, kto tvrdí, že sa deje akurát jedna z mnohých (a priori rovnako pravdepodobných) možností. Ak by nejaký blázon tvrdil, že mu pri hode ideálnou kockou vypadne stále číslo šesť, tvrdil by, že sa uskutoční iba jedna zo šiestich možností a mal by preto vysvetliť, prečo vypadne akurát jedno konkrétne číslo a nikdy nie ostatných päť. Pochopili ste? Zúženie rovnako pravdepodobných apriórnych možností si vyžaduje dôkaz od toho, kto tvrdí, že k tomu zúženiu dôjde. Ten, kto tvrdí, že môže vypadnúť hocaké číslo, nič dokazovať nemusí, lebo jeho tvrdenie nezavrhuje žiadnu z možností. Mimochodom je z toho zrejmé aj to, že nie všetko sa musí dokazovať a že jestvujú dosť dobré kritériá na to, čo a kto má dokazovať. Pytagorova veta sa napríklad dokazuje preto, lebo tvrdí, že súčet plôch štvorcov nad odvesnami nie je hocaká plocha, ale akurát plocha štvorca nad preponou. Pytagorova veta, ako každá slušná matematická veta, zužuje apriórne možnosti, a preto sa musí dokázať. Každé pravdivé tvrdenie je zaujímavé práve tým, že zmenšuje počet možností. Poznávanie sveta v priebehu individuálneho ľudského života (ontogenézy) stojí na tom, že sa postupne dozvedáme, čo nie je možné. Pre malé dieťa je možné všetko (žijúce hračky, víly, čerti, bosorky, zakliate panny, premeny zvierat na ľudí a naopak), svet (rozumného) dospelého je už podstatne chudobnejší na možnosti. (Všimli ste si niekedy, že pre batoľa znamená odchod mamky do inej miestnosti jej zánik, a preto za ňou plače? Dosť dlho trvá, kým sa drobný človiečik naučí, že sa mamka spoza zavretých dverí vracia. Aj zánik rodiča zavretím dverí je spočiatku celkom dobre možný, a iba v dôsledku opakovaných skúseností dieťa považuje taký zánik za stále menej pravdepodobný.)

Uvediem nakoniec posledný príklad (tu sa mi už bridí používať slovo „podobenstvo“), a to z fyziky. Nemusíme dokazovať, že teleso, na ktoré nepôsobí nič (žiadna sila) zostane v pokoji (to je obsah prvého Newtonovho zákona, ktorý sa naozaj nedokazuje). Prečo by sa teleso malo začať pohybovať, a hlavne ako a ktorým smerom? Všetkých možných pohybov je nekonečne veľa – pokoj je však kvalitatívne jediný, nejestvujú rôzne „pokoje“, tak ako jestvujú rôzne pohyby. Len preto sa teleso bez pôsobenia sily nepohne, lebo má nekonečne veľa možností kam sa pobrať, ale bez pôsobenia sily niet dôvodu pre „voľbu“ konkrétnej možnosti.

Ak teda tvrdím, že teleso – doteraz sa nachádzajúce v pokoji – sa v nasledujúcej chvíli pohne, musím povedať kam sa pohne a preto musím dokázať, že jestvuje príčina, ktorá pohyb akurát v tomto smere spôsobí. Bremeno dôkazu tu spočíva na mne len preto, lebo zužujem okruh možných budúcich stavov telesa. Ten, kto však tvrdí, že teleso sa nepohne, nemusí dokazovať nič, pretože jeho tvrdenie neuberá žiadnu z možností. Lenže nemáme o ňom ani právo tvrdiť, že tomu iba verí. Nie, on má pravdu a priori. Má pravdu, ktorú netreba dokazovať! Áno, sú aj také pravdy – nazývajú sa axiómy – ale ich výber nie je ľubovoľný. Myslím si, že to už stačí. Uviedol som dosť príkladov pre každého. Rozmýšľať za vás už nebudem.

Rovnako je to však aj s existenciou boha. Nedajte sa pomýliť teológmi – nie je pravda, že jestvujú len dve možnosti: jeden boh, alebo žiaden boh. Ak popriete možnosť žiadneho boha, zostávajú vám ešte všemožné alternatívy: negáciou tvrdenia je totiž jeho doplnok, nie protiklad. Ak zistíte, že niečo nie je čierne, neznamená to hneď, že je to biele (protiklad) – môže to mať ľubovoľnú inú farbu (doplnok). Popretím (a teda doplnkom) predstavy žiadneho boha, sú všetky možné predstavy sveta s ľubovoľným počtom bohov, duchov, anjelov, diablov; všetky možné i nemožné náboženstvá, monoteistické i polyteistické, lebo všetky náboženstvá popierajú neexistenciu boha a sú teda všetky negáciou tejto jedinej alternatívy. To, že boh je len jeden (monoteizmus), je už dôsledok teologických špekulácií, ktoré nasledujú až po odmietnutí tvrdenia, že niet žiadneho boha. Veriaci v našich končinách teda tvrdí, že z veľkého množstva možností (náboženstiev) si vyberá možnosť jedného boha s istými vlastnosťami (tie ho definujú ako konkrétneho boha) a preto má toto svoje tvrdenie, ktorým zužuje možnosti, dokázať. Neveriaci nič o existencii žiadnych bohov nehovorí, preto nemá čo dokazovať. Má pravdu a priori, ktorú netreba dokazovať!

Pretože ide o dosť vážnu vec, treba sa na ňu pozrieť aj z inej strany. Tvrdenie, že boh nejestvuje, nie je tvrdením, v ktorom by sa boh vyskytoval. Nie je to tvrdenie analogické tvrdeniu, že v Brooklyne nežijú tigre. Tu vieme, čo sú tigre, a tvrdíme, že tieto dobre definované zvieratá sa tam nevyskytujú (celkom dobre sa však môžu vyskytovať niekde inde). Lenže boh nie je ani len dobre definovaný!

Alebo ešte ináč. Tvrdenie „verím, že boh jestvuje“ znamená, že v mojej mysli je predstava Vesmíru, v ktorej kľúčovú úlohu hrá predstava boha. Tvrdenie „neverím, že boh jestvuje“, znamená, že v mojej mysli sa predstava boha ani len nevyskytuje. V mysli neveriaceho je len predstava Vesmíru. Veriaci však klame sám seba, ak si myslí, že si dokáže boha vo Vesmíre predstaviť. Nedokáže to, preto sa tak veľa hovorí o tom, že boh je neviditeľný, všadeprítomný, že jeho prítomnosť je mystickým tajomstvom.

A ešte do tretice. Tvrdenie o existencii boha nie je odpoveďou na otázku, kde sa boh nachádza; je to odpoveď na otázku, čo sa mimo nás nachádza. Veriaci odpovedá, že (aj) boh, ateista boha v odpovedi ani len nespomína. Pouvažujte o tom trochu dôkladnejšie. Je to asi najhlbšia myšlienka, aká sa o božej (ne)existencii dá formulovať!

„Dokáž, že nejestvuje!“ V tejto súvislosti ma napadá, že kresťania by s agnostikmi, či ateistami radi hrali novú spoločenskú hru, ktorej názov mi pripomína „Človeče, nehnevaj sa!“ Tým však akákoľvek podobnosť medzi týmito dvomi hrami končí. Známa hra s panáčikmi a kockou je totiž úplne symetrická – ako sa na slušnú spoločenskú hru patrí: obaja hráči majú v nej rovnaké – symetrické – postavenie. Avšak kresťan si v svojej obľúbenej hre vymyslí nejakú bytosť a žiada od partnera, aby mu jej existenciu vyvrátil. Myslím si, že som už dosť jasne ukázal, že vyvrátiť existenciu bytosti je činnosť dosť náročná, zatiaľčo postulovať existenciu čohokoľvek si žiadnu námahu nevyžaduje.

Ukážem vám ako sa táto hra doposiaľ vyvíjala. Najprv kresťania tvrdili, že jestvuje bytosť, ktorá stvorila svet za šesť dní, pričom sa za deň považovalo to, čo pod týmto pojmom rozumieme v každodennom živote. Boh stvoril nebo a zem, potom svetlo, o pár dní neskôr slnko a mesiac. Zem umiestnil do stredu vesmíru a okolo nej sa otáčala nebeská klenba so všetkými „svetlami“. Boh stvoril aj všetky rastlinky a zvieratká – separátne – po jednom. Ak protihráč s týmito tvrdeniami nesúhlasil, požiadal ho kresťan, aby neexistenciu takto definovaného boha dokázal. To bolo veľmi ťažké, ale predsa len protihráč po čase priniesol dôkazy, že sa nebo neotáča okolo zeme, ale že Zem sa otáča okolo svojej osi (a okolo Slnka). Kresťan si vzápätí vymyslel nového boha, ktorý stvoril Slnko, okolo ktorého sa otáčala zem rotujúca okolo svojej osi, ale všetky ostatné vlastnosti pôvodného boha ponechal. A partnera opäť vyzýval, aby mu existenciu tohoto nového boha vyvrátil. Partner sa usiloval, ale podarilo sa mu iba ukázať, že vesmír nevznikol pred 6000 rokmi, lebo geologické nálezy ukazovali na to, že Zem je oveľa staršia. Kresťan preto prišiel s novým bohom: ten stvoril svet dávnejšie.

Hra pokračovala tým, že kresťanov protihráč ukázal, že ani rastlinky a zvieratká nevznikli v niektorom zo šiestich dní. Kresťan si teda vymyslel opäť nového boha, ktorý už nestvoril živé tvory po jednom, len vložil do akejsi protobunky akýsi mystický program. Toto v súčasnosti tvrdí M. J. Behe vo svojej knihe Darwinova černá skříňka (Návrat domů, Praha 2001), ktorý postuluje existenciu nového boha s predlhým menom „účelné usporiadanie podľa zámeru inteligentného činiteľa“ a vedcom vmieta medzi oči výčitku: „Nikomu se dosud nepodařilo podat podrobné a vědecké vysvětlení procesu, na jehož základě by proměnlivost a přírodní výběr mohly vytvořit složité a velmi komplikované systémy.“ (str. 188) Akoby mal byť už všetkým dňom koniec, akoby vedci už navždy skončili svoju prácu…

Páči sa vám taká hra, v ktorej bude váš partner najprv tvrdiť – len tak, bez akéhokoľvek vysvetlenia – že verí v UFO, a od vás bude žiadať vyvrátenie svojej viery? A ak by ste mu ju nebodaj vyvrátili, zmení svoj názor a vyhlási, že teraz už verí v snežného človeka, neskôr v reinkarnáciu, a nakoniec v Babu Jagu? (To, že kresťan meno svojo boha po celý čas nezmenil nie je podstatné – možno to chápať ako taktický manéver na oklamanie triedneho nepriateľa.) Mne sa také asymetrické hry nepáčia a nemienim ich hrať.

Ukázal som teda, že existenciu boha majú dokazovať veriaci, nie neveriaci. Postoj neveriacich je východzí, nevyžaduje si žiaden dôkaz, rovnako ako prvý Newtonov zákon. Ateizmus je teda východzia axióma, ktorá by sa dala vyvrátiť iba pozitívnym dôkazom existencie nejakého boha, rovnako ako neexistencia snežného človeka by sa dala hravo vyvrátiť nájdením jediného takého tvora. Lenže čo ukazujú predlhé dejiny filozofie a teológie? Len to, že nikto nikdy existenciu boha nedokázal. Veriaci sú dokonca hrdí na to, že veria bez dôkazu, považujú to za zvláštnu prednosť pred svojim bohom. A myslím si, že konajú múdro, pretože dôkaz existencie boha vyvracajúci axiómu ateizmu sa nikdy neobjaví, rovnako ako sa nikdy nenájde fyzikálny príklad, ktorý by popieral prvý Newtonov zákon.

Táto situácia je pre veriacich o to mizernejšia, že ak by človek, vyznávajúci nejakú konkrétnu vieru, existenciu akéhosi abstraktného boha aj dokázal, urobil by ešte pramálo v prospech obrany svojej špecifickej viery. Viera v existenciu „akéhosi“ boha je vlastná väčšine veľkých svetových náboženstiev, takže ak by sme napríklad pomocou Aristotelovho „dôkazu“ z prvého hýbateľa aj dokázali, že akýsi boh jestvuje, nebolo by ešte nijak jasné, čoho existenciu sme to vlastne dokázali. Tým bohom by totiž mohol byť boh židov, kresťanov, mohamedánov, hinduistov – slovom, akýkoľvek boh. Kresťania s tým spokojní iste nemôžu byť, pretože zmyslom ich misijnej práce je presviedčať pohanov, že jedine kresťanský boh je ten pravý. Takže aj keby sa existencia boha dala dokázať (zatiaľ to nikto hodnoverne neurobil a ja inde aj ukážem, že sa to ani nedá), zostávalo by dokázať ešte aj to, že ten boh má konkrétne vlastnosti deklarované o bohu nejakou konkrétnou vierou – napríklad, že jeho syna trikrát zaprel, skôr než kohút zakikiríkal, akýsi svätý Peter – raz dokonca pred úbohou slúžkou.

Niet preto divu, že súčasná situácia katolicizmu je taká trápna, ako ju zobrazuje základné dielo katolíckej vierouky, Katechizmus katolíckej cirkvi. Tam napríklad nachádzame také neduživé tvrdenie: „Človek…, keď hľadá Boha, objavuje určité „cesty“, aby došiel k poznaniu Boha. Volajú sa „dôkazmi jestvovania Boha“, nie však v zmysle dôkazov, aké hľadajú prírodné vedy, ale ako „zhodné a presvedčivé argumenty“, ktoré umožňujú nadobudnúť opravdivú istotu“ (§ 31). Nasledujú iba tri také „zhodné a presvedčivé argumenty“, bledé to ozveny klasických piatich „dôkazov“ Tomáša Akvinského, ktorých bezcennosť je dobre známa. (Ich jednoduché vyvrátenie podáva Bertrand Russell v eseji Prečo nie som kresťanom.) Katechizmus tieto bývalé „piliere“ teológie skrátil už len na nič nehovoriace frázy. Napríklad: „Z pohybu a z príčinnej účinnosti, z náhodnosti, poriadku a krásy sveta možno poznať Boha ako pôvod a cieľ vesmíru“ (§ 32). Mne je v tej vete úplne nejasné, akú úlohu pri poznávaní boha môže hrať krása (moja nanajvýš subjektívna emócia), či ako môže byť argumentom súčasne náhodnosť aj poriadok (myslí sa tým determinizmus?). A čo už len môže byť obsahom výrazu „cieľ vesmíru“?

Myslím, že nebude od veci poznamenať, že kresťania dodnes pojem boha ani len nedefinovali. „Definícia“ z kréda – „stvoriteľ neba i zeme“ je evidentnou tautológiou. Neveríte? Skúste odpovedať na otázku, kto stvoril nebo a zem? Mala by vám vyjsť odpoveď „Nebo a zem stvoril stvoriteľ neba i zeme“. Ale lepšiu definíciu som v spomínanom Katechizme nenašiel. V registri sa samostatný pojem „boh“ ani len nenachádza! Je to naozaj divné, keď to porovnáme s tým, že sa tam nachádzajú také podružné pojmy ako „poslanie biskupa“, „almužna“, „demografia“, „čnosť“, … Ak však pojem boha nie je ani poriadne definovaný, ako možno očakávať, že by sa niekto chystal dokázať existenciu takej nedefinovanej entity, alebo že by sa niekto pokúšal vyvrátiť jej existenciu?

Myslím si, že sa mi podarilo ukázať, že práve veriaci by sa mali úpenlivo snažiť dokázať existenciu boha (lenže oni sa o to ani len nepokúšajú) a že je úplne jasné, že neveriaci nemajú ani najmenší logický dôvod, aby dokazovali jeho neexistenciu. Neveriaci jednoducho tvrdia, že neexistencia boha je prirodzená východzia axióma, ktorú dokazovať ani len netreba, asi tak ako netreba (či dokonca ani nemožno) dokazovať neexistenciu snežného človeka. Z toho však nemožno vyvodzovať obvinenie, že v neexistenciu boha „iba veria“, rovnako ako tvrdenie, že Newtonov prvý zákon netreba dokazovať, nemožno zneužiť na obvinenie fyzikov, že klasickej mechanike „iba veria“.

Pre mňa z toho všetkého vyplýva celkom prostý záver. Katolícka cirkev mala dvetisíc rokov na to, aby dokázala aspoň to, že jej boh jestvuje. Namiesto toho strácala čas pedantne podrobnými úvahami o tom, čo by vyplývalo z toho, keby existencia boha bola istá. Nakoniec na tento základný problém celkom zabudla a dnes (niektorí) jej apologéti žiadajú neveriacich, aby dokázali, že boh nejestvuje a hrozia, že ak sa to neveriacim nepodarí, dokáže sa tým, že boh jestvuje. Verím, že som mysliaceho čitateľa presvedčil, že taký postup je postavený na hlavu – aspoň z hľadiska (celkom neformálnej) logiky.

Kľúčové slová: boh, existencia, neexistencia, definicia, veriaci, neveriaci, katolicka cirkev, dokaz, pravo, viera, logika, axioma, Newton, snezny clovek, UFO, Loch Ness, kredo, katechizmus