Ad hominem

V kategórii Pravda a viera

Polemikou s veriacimi sa ochotnícky zaoberám dosť dlho a získal som v tejto činnosti celkom slušné skúsenosti. Spočiatku som postupoval veľmi amatérsky a vyvracal som každý predložený argument.

„Lebo ak milujete tých, ktorí vás milujú, aká vám za to odplata? Či nerobia to isté aj colníci?“
Mt 5, 46

Veľmi skoro som však zistil, že to nikam nevedie: veriaci majú dobre rozvinutú schopnosť zavliecť „protivníka“ do niečoho, čo by sa dalo nazvať reťazou argumentov, takže ma taká argumentácia vyčerpávala. Väčšinou nakoniec predlhá diskusia skonala buď tým, že ju veriaci ukončil prehlásením, že on „aj tak verí“ (teda napriek všetkým argumentom), alebo som ja zistil, že sa nakoniec vrátil na začiatok reťaze, čo mi ukázalo, že tá reťaz nemá konca, lebo tvorí uzavretý kruh, ktorý sa v logike nazýva circulus vitiosus (niekedy nesprávne označovaný ako „bludný kruh“). Usúdil som preto, že vyvracať argument za argumentom je činnosť značne pošetilá a že treba postupovať systematickejšie. Napadlo ma, že by mohla jestvovať jediná chyba, ktorej sa veriaci pri svojej argumentácii najčastejšie dopúšťajú, a že by mi preto pomohlo, keby som ju našiel; každý argument s touto chybou by som potom mohol redukovať tak, aby sa táto chyba obnažila až do tej miery, aby ju musel uznať aj veriaci (čo je však opäť ťažké, lebo veriaci si chyby neradi priznávajú – oni totiž rozhodne nie sú „iní“). Hľadal som takú chybu a nakoniec som ju aj našiel: volá sa argumentum ad hominem. Áno, najčastejšie (nie však vždy!) sa pri obhajobe kresťanskej viery pácha chyba používaním tohoto argumentu a preto mu venujem zvláštny príspevok.

Hneď na začiatku sa musím priznať, že som pod tento pojem zahrnul trocha viac, než sa ním bežne označuje, pretože nechcem čitateľa unúvať detailami. Klasické chápanie tohoto argumentu je v stručnosti takéto: argumentum ad hominem znamená, že sa pri argumentácii odchýlime od samotného problému a argumentujeme apelom na vlastnosti človeka (homo), ktorý sporný názor zastáva, či vyhlasuje. Keď vám lekár s cigarou v ústach hovorí o škodlivosti fajčenia, takmer inštinktívne sa ho spýtate, prečo teda fajčí on. A už ste sa dopustili logickej chyby tu quoque (aj ty), ktorú kvôli jednoduchosti považujem len za variantu argumentu ad hominem. Fajčenie je naozaj škodlivé, ten lekár vám hovorí pravdu, ibaže jemu je jeho zdravie ľahostajné. Škodlivosť fajčenia je fakt, ktorý nezávisí od správania ľudí.

Na úvod uvediem jeden zaujímavý príklad aplikácie tohoto argumentu. Z času na čas počuť názor, že Einstein veril v boha a preto náboženstvo a veda nemôžu byť v rozpore. Neprijímam taký argument, ale čo ak by som ho prijal a tvrdil, že Richard Feynman, nositeľ Nobelovej ceny za fyziku, v boha neveril a preto medzi vierou a vedou je rozpor? Čo by ste mi odpovedali? Čo by ste odpovedali na pravdivé tvrdenie, že len necelých 10 percent nositeľov Nobelovej ceny za fyziku deklarovalo vieru v „akéhosi“ bližšie nedefinovaného boha? Že existencia boha je istá na 10 percent, či že 10 percent Vesmíru ovláda boh a zvyšok akési iné neznáme sily? Myslím, že som ukázal dosť jasne, že s apelom na autority to nie je celkom v poriadku. Je napríklad jasné, že keď Hitler aj Stalin búrali chrámy, nemožno to použiť ako argument proti neveriacim vo forme: „Tak podľa vás cirkev nehlása pravdu, vy chcete búrať chrámy, tak ako to robili Hitler a Stalin!“ Hitler a Stalin búrali chrámy, ale to neznamená, že ten, kto tvrdí, že náboženská ideológia nie je pravdivá, má vlastnosti oboch. Hitler aj Stalin zlikvidovali milióny ľudí, ja ani jediného. Prečo ma chcete porovnávať s masovými vrahmi? Aj cirkev vyvražďovala ľudí, ale nezodpovedá za to Wojtyla.

Kľúčové slová: logika, logicka chyba, argumentum ad hominem, veda, viera, dokaz, pravda

Príspevok ešte nie je hotový, je to iba náčrt.