V diskusii s veriacimi sa človek často stretáva s pojmom „zmysel“. J. Polkinghorne sa napríklad pýta: „Mají dějiny kosmu… nějaký smysl, anebo se věci jen tak dějí ve světě, který nemá žádný konečný cíl?“ J. Krempaský sa pýta: „Prečo je vesmír taký, aký je?“ a Katechizmus katolíckej cirkvi zdôrazňuje v kapitole o stvorení, že „nejde len o to, aby sa vedelo, kedy a ako skutočne vznikol vesmír, ani kedy sa objavil človek, ale skôr o to, aby sa zistilo, aký je zmysel tohto vzniku: či ho riadi náhoda, slepý osud, anonymná nevyhnutnosť, alebo transcendentná, rozumová a dobrá Bytosť, ktorá sa volá Boh.“ (KKC § 284).

„Ak Kristus nebol vzkriesený, daromná je vaša viera.“
1 Kor 15, 17

Nositeľ Nobelovej ceny za fyziku S. Weinberg na také otázky odpovedá: „Myslím si, že vesmír nemá žiaden zmysel, ktorý by sa dal odhaliť vedeckými metódami.“ Vo vzťahu k človeku hovorí na túto tému J. Monod: „Človek nakoniec vie, že je sám v bezcitnej rozľahlosti vesmíru, z ktorej sa vynoril iba náhodou. Ani jeho osud ani jeho povinnosti neboli nikým predpísané… Život a evolúcia nemajú žiaden konečný cieľ.“ Polkinghorne považuje tento názor nositeľa Nobelovej ceny za hodný takého hodnotenia: „Lidé se mohou z přírody radovat, ale nakonec je to příběh vyprávěný idiotem, plný zmateného rámusu a beze smyslu. Takový je deprimující obraz, který nám předkládají ateističtí biologové jako Jacques Monod a Richard Dawkins.“ (Věda a teologie, str. 93) J. Krempaský na svoju otázku po príčine nami pozorovaných vlastností vesmíru odpovedá: „zmyslom existencie vesmíru je prítomnosť inteligentnej bytosti v ňom.“ (Prírodné vedy, filozofia a náboženstvo v dvadsiatom storočí, KaF, str. 30.) KKC lapidárne chápe „Boha ako pôvod a cieľ vesmíru“ (KKC § 32), nezamýšľajúc sa nad otázkou ako môže byť jedna entita súčasne pôvodom aj cieľom.

Príkladov takých dialógov by bolo možné uviesť stovky. Všetci, ktorí otázku o zmysle vesmíru, ľudského života, či čohokoľvek rovnako „hlbokého“ kladú, ale aj tí, ktorí na ňu neodmietajú odpovedať, v istom zmysle potvrdzujú jej zmysluplnosť. Ja ju však považujem za zbavenú akéhokoľvek obsahu, čo som už viackrát stručne vyjadril. Tu sa budem vysvetleniu svojho názoru venovať podrobnejšie, pretože formulácia tejto otázky a odpovede veriacich na ňu odhaľujú v plnej nahote niečo, čo by som mohol nazvať „veľkou tautológiou“ viery.

Začať treba objasnením pojmov, zvlášť keď sú nabité emóciami a v našom prípade je takým pojmom „zmysel“. Slovník nie je autoritatívny zdroj pre vysvetlenie, ale niečo by mohol naznačiť. Začnime teda Krátkym slovníkom slovenského jazyka (Veda, Bratislava 1997). Ten slovu „zmysel“ priraďuje šesť pojmov:

1. myšlienkový obsah, význam: z. slova, vety, výroku
2. konečný cieľ, dôvod konania, existencie, význam: z. života, z. dejín, z. práce; to (ne)nemá z. (nie) je to zbytočné
3. pochopenie, porozumenie, cit: mať z. pre poriadok, pre rodinu; z. pre humor
4. teles. orgán na vnímanie vonkajšieho sveta; príslušná schopnosť …
5. schopnosť vnímať, vedomie, rozum …
6. pudy, obyč. erotické, pohlavné cítenie: svojim správaním dráždila z-y mužov

V ďalšom budem obhajovať svoj názor, že zmysel (Vesmíru, človeka, ľudského života) v 2. slovníkovom význame nemá zmysel v 1. význame, ktorý budem kvôli jednoduchosti nazývať významom. Ináč povedané, zvrat „zmysel bytia, vesmíru, človeka, života“ je fráza, ktorej nezodpovedá žiaden obsah. Preto je aj otázka „aký je tento zmysel“ prázdna a nemožno na ňu odpovedať. Pusťme sa teraz s plnou vážnosťou do obhajoby tohoto názoru.

Slovníkové príklady zmysel života, zmysel práce môžu mať význam, teda myšlienkový obsah len vtedy, ak označujú postoj subjektu k jeho životu, k jeho práci. Pojem zmysel sa môže týkať iba cieľov, úmyslov, dôvodov a tie majú len subjekty. Hovoriť o zmysle teda znamená mať na mysli subjekt, ktorý má ciele, úmysly, či dôvody. Mňa život nepopísateľne teší, vypĺňam ho rozmanitou činnosťou, od vedeckej práce, cez zliezanie vysokých končiarov, počúvanie hudby, až po manželský sex a výchovu mojich detí. Nikto ma nepresvedčí, že za takých okolností nepovažujem svoj život za bohato naplnený rozmanitými, dá sa povedať až všestrannými záľubami (dosť sa možno dozvedieť z mojej autobiografie). Preto tvrdím, že môj život má pre mňa hlboký zmysel. Ak vychovávam svojho syna, ak sa snažím, aby vedel dokonale anglicky, rozumel fyzike a virtuózne hral na husliach, a ak sa mi toto výchovné snaženie darí, potom aj život môjho syna má pre mňa hlboký zmysel. Mohol by som teda povedať, že život konkrétneho človeka môže mať preň zmysel, môže mať zmysel pre ľudí, ktorí ho poznajú, ktorí sa z jeho úspechov tešia, ktorí jeho pomoc potrebujú, alebo sú na ňu odkázaní. V tomto význame mal život matky Terezy zmysel pre všetkých, ktorým v ich živote pomohla. Neviem koľko ich bolo, ale tvorivé dielo takého Beethovena má zmysel nepochybne pre milióny ľudí, a Pasteurov objav vakcinácie dokonca až pre miliardy.

Ďalej však už nie som schopný ísť, dokonca to odmietam. Zoberme si príklad človeka, ktorý už v puberte podľahol drogám, infikoval sa vírusom HIV a syfilisom, je nevzdelaný, nemá žiadne kultúrne záujmy, nemá priateľov ani známych, okradol stovky ľudí, kvôli drogám sa dopustil už niekoľkých vrážd a cíti sa až tak zúfalo, že sa pokúsil viac razy o samovraždu. V akom význame možno hovoriť o zmysle jeho života? Má jeho život zmysel pre neho samého? Nemá. Má zmysel pre niekoho iného? Nemá. Kresťan však odpovie, že zmysel má – pre boha. Akceptujme toto vysvetlenie a analyzujme ho.

Povedať, že život konkrétneho človeka má zmysel preto, lebo na ňom záleží bohu, znamená povedať súčasne dve veci: 1. predpokladať existenciu boha a 2. pripustiť, že zmysel existencie človeka je len vzťahom medzi bohom a človekom, vzťahom rovnakej kategórie, ako vzťah medzi mnou a mojím synom, medzi mnou a mojou prácou a záľubami. Bohu záleží na človeku rovnako ako mne na mojom synovi. Nič viac kresťanský pojem „zmyslu života“ nevyjadruje. Záujem boha o človeka idúci až po obeť jeho syna na kríži a z toho vyplývajúca spása, to sú už iba dôsledky toho prvotného záujmu.

Ale už tu začínajú problémy – aspoň pre mňa, nezaťaženého kresťanskou ideológiou. Kresťan radostne hlaholí: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.“ (Jn 3, 16) Áno, je to v Biblii napísané a ak je to pravda, potom to znamená, že bohu na človeku veľmi záleží. Za takých predpokladov má ľudský život zmysel. Ale v Biblii je napísané aj toto: „Hospodin oľutoval, že učinil človeka na zemi a zabolelo ho srdce. I riekol Hospodin: Zotriem z povrchu zeme človeka, ktorého som stvoril … lebo som oľutoval, že som ich učinil.“ (Gn 6, 6-7) Ale toto hádam znamená, že na ľuďoch, ktorí zahynuli pri potope, bohu nezáležalo, že ich život teda nemal zmysel. Je potom kategorickou pravdou, že „ľudský život“ má zmysel, alebo nie? Zdá sa mi, že zmysel má iba život niektorých ľudí – aj ak zmysel chápeme, ako subjektívny vzťah boha a človeka.

Vráťme sa však teraz z predpotopných čias do súčasnosti. Má zmysel život dieťaťa, ktoré sa narodí s Tay-Sachsovou chorobou, cystickou fibrózou, či muskulárnou dystrofiou? Má ho pre toto dieťa? Sotva. Viem, teológ bude tárať o tom, že boh má s tým nešťastníkom svoje plány po smrti, že títo poľutovaniahodní bedári majú slúžiť zdravým ako memento mori. Prichádza preto druhá, vážnejšia otázka: odkiaľ toto všetko teológ, či ktorýkoľvek kresťan vie? Vysvetlil mu boh osobne a dopodrobna svoje plány? Odpovedať na túto otázku je však zbytočné, ak nemáme istotu, že boh jestvuje. Preto otázka, či má život a Vesmír zmysel je druhoradá. Podstatná je otázka, či boh jestvuje. Otázka o zmysle existencie Vesmíru a človeka, je teda otázkou o existencii boha.

Existenciu boha kresťania nevedia dokázať, ale občas koketujú s myšlienkou, že bez predstavy boha, by život – ba ani Vesmír – nemal zmysel. Obviňujú ateistov, že nie sú „schopní“ dať vysvetlenie zmyslu života (viď napr. citovanú Polkinghornovu námietku voči názorom Monoda). A toto nás vedie k tomu, čo si dovolím nazvať „veľkou tautológiou“.

Mnohé kresťanské úvahy majú zhruba nasledujúcu štruktúru. Veda vraj vie odpovedať iba na otázky „ako“, ale už nevie odpovedať na otázky „prečo“. Odpovedať na otázky „prečo“ je vraj kompetentná teológia. J. Krempaský sa napríklad pýta: „Prečo existuje vesmír a prečo je taký, aký je? Na tieto otázky už veda nenachádza odpoveď v rámci svojej kompetencie a doslova musí túto pôdu prenechať teológii.“ (Vzťahy medzi prírodnými vedami a teológiou, KaF, str. 45) V tejto výčitke adresovanej vede je však implicitne obsiahnutý predpoklad, že taká otázka – aplikovaná na ľudský život a vesmír – má zmysel. Lenže ak taká otázka zmysel má, potom len v tom význame, že jestvuje bytosť, ktorá má o život a vesmír záujem. Z „neschopnosti“ vedy odpovedať na otázku po zmysle sa potom dedukuje záver o „schopnosti“ teológie, záver, že musí jestvovať boh, lebo bez neho by život a vesmír nemali zmysel. Lenže to, že napr. vesmír má „zmysel“ bolo východzím predpokladom položenej otázky. Bez toho predpokladu by otázka sama nemala význam, pretože by sa pýtala, či s vesmírom má nejaké zámery nejestvujúci subjekt. Z toho je zrejmé, že tu ide o triviálnu tautológiu, ktorá je „veľká“ tým, aký bombastický význam sa jej prisudzuje.

Skutočnosť je teda taká, že teista vychádza z dvojjediného predpokladu: predpokladá, že jestvuje boh a súčasne predpokladá, že ten boh stvoril vesmír. Z týchto predpokladov však už celkom prirodzene vyplýva, že by boh mohol (ale nemusel) mať o svoje dielo záujem (rovnako ako v prípade človeka a jeho diela). Existencia boha je teda ekvivalentná existencii „zmyslu“! Logicky chybnou manipuláciou sa však vytvára zdanie, že z existencie boha akosi logicky nezávisle vyplýva zmysel života a vesmíru. Keďže však existencia boha je ekvivalentná zmyslu existencie vesmíru, treba zdôrazniť aj opačnú „implikáciu“: z existencie zmyslu vesmíru vyplýva existencia boha. Veriaci však túto implikáciu považujú za nezávislú a tým sa dopúšťajú na prvý pohľad drobnej, ale svojim obsahom a významom dramatickej chyby.

Aby som to ešte viac ozrejmil, všimnem si často vyslovovaný povzdych: „Ak by nebolo boha, nemal by ľudský život zmysel.“ Ak si uvedomíme, čo sme práve povedali, toto zvolanie hovorí vlastne toto: „Ak by nebolo boha, nebolo by boha (a len v tom význame by ľudský život nemal zmysel).“ Je z tejto formy jasné, že ide o tautológiu, že tento povzdych vôbec nič nevyjadruje? Mne je to jasné úplne, mňa nevychovali tak, aby som si myslel, že existencia boha je jedna vec a zmysel života je vec celkom iná, od existencia boha úplne nezávislá. Ja chápem výrok „Boh dáva životu zmysel“ ako analógiu výroku „Ak ponorím ruky do vody, budem ich mať mokré“. Mokré je totiž definované ako to, čo prišlo do priameho styku s vodou. Táto posledná veta preto neobsahuje žiadnu myšlienku, je to tautológia, veta rovnako bezobsažná a zbytočná, ako predchádzajúca veta o bohu a zmysle života (či vesmíru).

A nakoniec, aký zmysel má to, že bohu na niečom záleží? Otázku po zmysle kresťania skončili pri bohu – ale prečo ju končiť až tam? Ja ju končím pri človeku a mám na to dobrý dôvod: som to ja, kto zmysel posudzuje. O žiadnom „vyššom“ subjekte, ktorý by robil čosi podobné, neviem, nikto ma o tom nepresvedčil. Ak ma presvedčí, veľmi rád svoj názor zmením.

Kľúčové slová: veda, nabozenstvo, pravda, dokaz, boh, logika, pojem, zmysel, vyznam, analyza, tautologia

Príspevok ešte nie je hotový.