Sme „iní“

V kategórii Úvod

Už v detstve som si všimol, že som „iný“. Časom si to všimli aj druhí a dávali mi to najavo. Dlho som sa za to hanbil. V puberte som však proti ostatným revoltoval, pretože som pochopil, že nie ja sa mám hanbiť pred nimi, ale všetci ostatní predo mnou. Bol som však stále sám, a to nebolo veľmi príjemné. Žil som v spoločenskej a kultúrnej izolácii, ako ostrov v mori. Pokúsil som sa ovplyvniť druhých, aby sa stali „inými“, ale nedarilo sa mi to. Pochopil som, že nato potrebuje mať človek isté vrodené danosti, podobne ako treba mať vrodené predpoklady pre hudobný sluch. Až na vysokej škole som stretol podobného. Boli sme „iní“ dvaja. Odvtedy to už bolo znesiteľné, aj keď toho druhého po pár rokoch odvial život inam. Stačilo mi to však na celý život. Myslím si, že pre „iného“ je životne dôležité stretnúť ešte jedného „iného“ hoci len raz v živote, rovnako ako pre zdravý duševný vývoj stačí prežiť jedinú platonickú lásku. Zmení to človeka navždy. „Iný“ totiž bytostne potrebuje vedieť, ako vyzerá „zvonka“, z pohľadu všetkých, a to mu umožní iba pohľad na druhého „iného“. Byť „iným“ totiž nie je taká vlastnosť, ktorá by sa dala vidieť v zrkadle.

Som teda naďalej „iný“, ale som s tým vyrovnaný: som na to hrdý a snažím sa ukázať aj druhým cestu, ako sa stať „inými“. Moje životné skúsenosti mi totiž ukázali, že človek sa „iným“ nemusí len narodiť, že „iným“ sa možno aj stať. Len je to dosť ťažké a preto treba na tom tvrdo pracovať.

„Iného“ nemožno poznať na prvý pohľad. Treba ho poznať dlhšie, treba poznať jeho správanie a hlavne názory. „Iný“ sa od „všetkých“ líši, ale ten rozdiel nie je nápadný, aj keď je veľmi hlboký. Mnohí ho poznajú dlho, ale si nevšimnú, že je „iný“. Sú však aj takí, ktorí „iného“ identifikujú za pomerne krátku dobu. To sú však obvykle tí, čo sú už sami takmer „iní“, aj keď ešte nie celkom.

Na „inom“ je najnápadnejší jeho ľahostajný postoj k nemu samému. „Iný“ by sa dosť nepresne dal charakterizovať, ako akýsi intelektuálny kamikadze. Reálny kamikadze je samozrejme fanatik, ktorý kvôli dosiahnutiu „vyššieho“ cieľa je ochotný obetovať aj svoj vlastný život. Opakom kamikadzeho je svätec. Ten sa stará len o seba a o svoje spasenie. Niekedy kvôli svojmu spaseniu obetuje aj svoj život, ale to len preto, že si mädlí ruky, aký dobrý obchod urobil: za starý život dostane život úplne nový a neobnosený. Svätca možno jednoznačne poznať podľa toho, že nikdy, kvôli nikomu a ničomu neobetuje svoje spasenie. Život niekedy áno, ale spasenie nikdy – lebo spasenie predsa znamená nový a lepší (večný) život!

„Iný“ si však svoj život príliš cení (vie, že nový nedostane), neobetuje ho kvôli ničomu a preto nikdy nebude svätcom. On obetuje len svoju prestíž, povesť, úctu okolia a podobné sväté hodnoty každého normálneho človeka. A čo je najpodivnejšie, možno ho k takej obeti veľmi ľahko nakloniť. Najlepšie sa to dá ilustrovať na jeho postoji k takej svätej veci ako je „moja pravda“.

Každý normálny človek si stráži svoju pravdu „ako oko v hlave“ (V. I. Lenin). Nedopustí, aby mu niekto len tak mohol povedať, že sa mýli. Najsvätejšou vecou každého zdravého človeka je predsa to, že on má pravdu. Pravda je pre duševne zdravého človeka rovnako cenná ako jeho milá, jeho deti, jeho vlasť, národ, cirkev, či iné tradičné posvätné hodnoty. „Iný“ je však všetko, len nie vlastenec. Je to akýsi druh intelektuálneho kozmopolitu. Je mu celkom jedno, či má pravdu, alebo nie! Aby som nespôsobil nejaké nedorozumenie, musím to objasniť trochu podrobnejšie. „Inému“ samozrejme na pravde veľmi záleží, na čom mu však vonkoncom nezáleží je to, či má tú pravdu on, alebo niekto druhý. Objasním to na príklade. „Iný“ môže byť desať rokov o niečom presvedčený a jedného dňa mu niekto dokáže, že celých tých desať rokov veril omylu, chybnému názoru. Normálny človek by urobil všetko možné, aby dokázal, že to nebolo tak, normálny človek nemôže pripustiť, že sa desať rokov mýlil! Veď by priznal, že bol hlupák! Ale „inému“ je to celkom jedno. On nespája pravdu so sebou, on nepovažuje pravdu za svoj majetok, svoju vlastnosť, jemu nezáleží ani trochu na tom, kto má pravdu – jemu záleží len a len na tom, čo je a čo nie je pravda! „Iný“ teda bez váhania zahodí pravdu, ktorú desať rokov vyznával a s nadšením prijme pravdu druhého, len a len preto, že mu ten druhý dokázal, že to prvé pravda nebola. Pre normálneho človeka je to celkom nepochopiteľné, odporuje to predsa čomusi, čo je veľmi blízke pudu sebazáchovy. Čo je však u „iného“ až takmer zvrátené, je to, že on sa dokonca teší, keď mu niekto dokáže, že sa desať rokov mýlil, pretože sa po takej dlhej dobe konečne dozvedel pravdu. On, blázon, sa teší z toho, že sa dozvedel “akúsi” pravdu, a je mu celkom jedno, že stratil svoju pravdu.

Myslím si, že čitateľovi je teraz už jasné, že „iný“ je skutočne netypický prípad človeka, a že musí mať medzi ostatnými – ak si všimnú, že je „iný“ – ťažký život. Je predsa nad slnko jasnejšie, že keď „inému“ nezáleží na tom, či mal on sám desať rokov pravdu, nezáleží mu ani na tom, či mali pravdu desať rokov druhí! A iste uznáte, že to druhí len tak tolerovať nemôžu – kvôli akémusi fanatikovi!

Myslím si, že vnímavý čitateľ už dávno pochopil, kam mierim. Ľudia sú vo svojej hlbokej podstate uspôsobení tak, že sa majú radi. Výzvu „Miluj blížneho svojho, ako seba samého“ považujú kresťania za vrchol altruizmu. Ja však tvrdím, že to má od altruizmu ešte ďaleko, pretože sa dá veľmi ľahko požadovať oveľa viac: „Miluj každého druhého oveľa viac než seba samého.“ Prečo sa za samozrejmú normu považuje milovať seba a za významnú zásluhu milovať druhého, ale nie viac ako seba? Sebaláska by predsa mala byť z kresťanského hľadiska zvrátenosťou, spoločensky žiadúci je krajný altruizmus. Veď Kristus svojou obeťou na kríži ukázal príklad lásky k iným, ďaleko presahujúcej lásku k sebe. Áno, kresťania dospeli len tak ďaleko, že našli jednu jedinú bytosť, o ktorej vedia, že by ju mali milovať viac, než seba – boha – lenže ani len to nedokážu! Egoizmus, egocentrizmus, to všetko sú len prejavy živočíšnych atavizmov prameniacich v pude sebazáchovy, ktoré veľmi úspešne znemožňujú aj tomu najoddanejšiemu veriacemu milovať svojho boha viac než seba. Láska k bohu zastala pred „svojimi“ dverami. Veriaci človek nie je schopný milovať už nič a nikoho viac než seba, a ďalšieho kroku k altruizmu nie je schopný. Toho sú schopní len ľudia „iní“.

Je hádam už čas na otázku, prečo je to práve tak? Odpoveď začína jedným veľmi prostým mechanizmom, ktorý spôsobuje, že pud sebazáchovy, ktorý udržiaval pri živote miliardy generácií našich zvieracích predkov, sa pri vzniku myslenia pretransformoval na pud sebaochrany všetkého, čo je „naše“: všetkého, čo akýmkoľvek spôsobom „vlastníme“. Tento mechanizmus by som nazval rozširovaním hraníc vlastnej integrity. Ale to treba dôkladne objasniť, lebo sa to dá pochopiť len vtedy, ak sa dokážeme na človeka dívať nie ľudskými očami.

Sú zvieratá, ktoré za svoju „hranicu“ – ohraničujúcu to, čo treba zúrivo chrániť – považujú povrch svojho tela, sú však aj také, pre ktoré táto hranica predstavuje dosť rozsiahle teritórium. Teritorialitou sa človek od takých zvierat ničím nelíši. Možno sa od nich veľmi nelíši ani vlastníckym vzťahom k úzkemu okruhu ľudí (manželke, deťom) a určite nie k veciam. Typicky ľudskou vlastnosťou je však vlastnícky vzťah k vlastným výrokom, tvrdeniam, myšlienkam, lebo tie sú plodom reči, ktorá je zvieratám nedostupná.

Neviem, či by som na tomto mieste nemal prestať brať ohľad na veriacich, pretože sa dostávam k vzniku „duše“ a tu ma veriaci zrejme definitívne opustia: tak načo sa im prispôsobovať a robiť v plynulom toku reči zbytočné meandre. Moderná teológia síce už akosi nemastne-neslano dovoľuje poškuľovať aj po evolučnej teórii, len neviem ako ďaleko. Nebudem sa však trápiť problémami teológov, poviem z mosta do prosta, čo si myslím. Nemyslím si, že by človek mal byť dvojzložkový, ako napríklad niektoré lepidlá, či náterové hmoty, ktoré sa pred použitím musia zmiešať. Neverím, že som „zložený“ z tela a autonómnej duše. Myslím si, že aj zvieratá naozaj vidia a počujú, sú schopné vedomia a bezvedomia, možno u nich – ako ukázal I. P. Pavlov (Nobelova cena za fyziológiu a lekárstvo v roku 1904) – celkom ľahko vypestovať aspoň také duševné poruchy ako sú neurózy s nespavosťou a fóbiami. Zvieratá sa naozaj boja v tom pravom ľudskom význame tohoto slova, zo strachu sa naučia poslúchať, takže majú akúsi predstavu o tom čo sa má a čo nemá, majú teda aj akúsi predstavu o „morálke“ – takú zvieraciu. Myslím si, že ak mám v svojom slovníku slovo „duša“ vôbec ponechať, potom musím tvrdiť, že aj zvieratá majú akúsi „protodušu“, ktorej vývojom a zdokonalením vznikla naša ľudská duša. Je mi pritom jasné, že ak je moderná teológia túto predstavu vôbec schopná akceptovať, musí pripustiť, že dobrotivý pán boh dovolil zvieratkám, aby sa v priebehu predlhej evolúcie ich dušičky stále viac podobali na jeho božské dušisko. Neviem však, ako vývoj zvieracej duše na ľudskú zapadá do božieho plánu spásy, ani ma to nijak nezaujíma.

Ospravedlňujem tento exkurz do zoológie len tým, že som v ňom chcel naznačiť, že ani v tom „duchovnom“ aspekte nie sme tu na Zemi až takí výnimoční. Pozrite sa do smutnej tváre samice orangutana, ktorej zahynulo mláďa a prisahajte, že z jej tváre neviete vyčítať ľútosť, rovnakú ako z tváre ľudskej matky. Nie, emóciami sa od zvierat – prinajmenšom od vyšších primátov – ničím nelíšime. Jednoznačne sa od celého ostatného živočíšneho sveta odlišujeme len myslením: sme mysliace zvieratá. Keďže myslenie vzniklo geologicky dosť nedávno v mozgoch primátov, ktoré sa od nás geneticky líšia iba pár percentami génov (so šimpanzom ich máme odlišné len dve percentá!), jeho existencia sa nemôže opierať o dramatické anatomické rozdiely. City sa zvyknú klasifikovať na nižšie a vyššie. Tie nižšie sú vyvolávané hormónmi, tie vyššie vznikajú (často tiež na podnet hormónov) v mozgu. Rozdiel medzi vyššími citmi a myslením máme zakódovaný len a len vo funkčnej väzbe neurónov mozgu: myslenie a vyššie emócie sídlia v opačných hemisférach nášho cortexu (sivej kôry mozgu), ale tieto hemisféry sú anatomicky totožné. To dosť dobre vysvetľuje, prečo cítenie a myslenie na seba niekedy dosť silne pôsobia, aj vtedy keď by nemali. Nemáme sa, samozrejme, za čo hanbiť: tak nás sformovali milióny rokov vývoja.

A sme pri koreni hneď dvoch našich problémov. Za dlhé predlhé tisícročia, počas ktorých sme sa ťarbavo učili hovoriť, a teda aj myslieť, emócie boli vytrvalými súputníkmi našich rudimentárnych, a neskôr aj zložitejších myšlienok, pretože boli v našich telách dávno pred nimi (pripomínam, že aj okúzlenie láskou majú na svedomí hormóny, ktoré máme chemicky takmer zhodné napríklad s hormónmi myší, či psov). Staré emócie nás hnali na útek, alebo do útoku, tak ako pred miliardami rokov našich predkov, a mladý rozum nám radil kade máme unikať a ako útočiť. Toto je podľa mňa tá pravá a nádherná dualita, dualita cítenia a myslenia, nie primitívna predstava o dualizme tela a duše, ktorú zaviedol René Descartes (1596-1650) a ktorá sa podľa neho nazýva karteziánskym dualizmom.

Príroda však nie je taká dokonalá ako by ju radi videli scholastici, ktorí na to mali jediný dôvod: svoju vieru, že je dielom dokonalého boha. Za toto spojenectvo rozumu a emócií (ratio et emotio), ktoré robí náš život krásnym a hodným žitia, platíme však aj daň. Keďže emócie sú podstatne staršími súrodencami rozumu, majú hlbšie korene a ich vplyv je vytrvalejší, intenzívnejší a dlhodobejší. Preto emócie mnohokrát „ovládnu rozum“ a človek koná proti nemu: starý sa zaľúbi na smrť do mladej, múdry do hlúpej. Toto sú až folklórne príklady toho, že mladý rozum ešte nie je úplným pánom nad starými emóciami. Ale takú istú príčinu má aj to, že rozumný človek verí vešteniu, astrológii, zázrakom, zmŕtvychvstaniu a verí tomu všetkému napriek zdravému rozumu, napriek logike.

Dualita rozumu a emócií je príčinou aj druhého nášho nedostatku. Emócie sú zotrvačné, lebo mnohé začínajú vyplavením chemikálií do krvného obehu. Hladina chemikálie v krvi však nemôže klesnúť tak rýchlo ako stúpla (ako dobrý príklad poslúži alkohol: opiť sa môžete za chvíľu, ale vytriezvenie býva niekedy nemilou odyseou). Adrenalín, či endorfíny sa vyplavujú dosť rýchlo, ale zostávajú v krvnom obehu dlhé minúty až hodiny. Iste to poznáte: keď vás niečo rozčúli, neviete sa z toho spamätať aj pol dňa. Uvedomte si teraz, že človek sa rodí bez reči a bez myšlienok, ale už s (niektorými) hormónmi a emóciami. Aj v ontogenéze (vývoji jednotlivca) sú emócie prvé a myslenie za nimi zaostáva a je teda dosť zrejmé, že emócie ovplyvňujú myslenie a nie naopak. Pre prežitie bolo a je životne dôležité, aby medzi prvé emócie patrili tie, ktoré sa týkajú zachovania našej integrity – súhrnne sa označujú ako pud sebazáchovy. Preto bývajú malé deti najprv neuveriteľne egoistické. Rozumová výchova len chabo koriguje tento egoizmus a miera do akej sa jej to podarí, zďaleka zaostáva za intenzitou výchovného pôsobenia okolia. Emócie, súhrnne označované ako egoizmus, vedú k tomu, že si chránime všetko čo je naše. A keď sa v takomto egoistickom bazéne učíme myslieť, zvykneme si aj na naše myšlienky hľadieť ako na to, čo patrí nám, čoho sa tí druhí nesmú dotknúť. Povedané poetickejšie, z bratstva emócií a myšlienok v zbrani, si už v detstve zvykáme chrániť svoje myšlienky „ako seba samého“.

Mnohí „iní“ mali to šťastie, že sa nikdy nestretli s náboženstvom tak, aby ho prijali. Venovali sa len serióznym problémom a žiadne protirečenia medzi pravdou a vierou ich netrápia. Moje osobné skúsenosti však ukazujú, že stretnutie s náboženstvom poznamená, pošpiní „iného“ na celý život: zdeformuje jeho psychiku, náboženstvo sa preň stane jedným z vážnych problémov a nikdy už nebude taký, akým by bol bez tohoto prekliateho stretnutia.

Veľmi si vážim ľudí „iných“ a neprajem im toto stigmatizujúce stretnutie, ktoré do ich duše vypáli biľag bezdôvodnej viery a navždy ich poznačí pochybnosťou, či skutočnosť predsa len nie je iná, než ako vyzerá.

Nie som agnostik ani ateista. Prečo ma chcete označovať takými nálepkami, ktoré majú vo vašom jazyku príhanlivý význam? … Vo vašom jazyku som len iný než väčšina. Tá inakosť sa prejavuje vo vzťahu k náboženstvu ako ateizmus, ale ja mám iný vzťah aj k vlasti a vtedy ma označujú za kozmopolitu; mám iný vzťah k vojne a vtedy ma označujú za pacifistu. Mám „iné“ názory na všetko – podstatné na nich je však to, že si neprotirečia, sú logické, dôsledné, pretože som sa narodil so schopnosťou nepočúvať sladké reči emócií, vždy verím len rozumu, verím rozumom nie emóciami.

Teraz, keď som do sýtosti vysvetlil, odkiaľ sa vo väčšine ľudí berie ten vlastnícky vzťah k svojej pravde, môžem sa pokúsiť vysvetliť, čo za čudo sa to deje u ľudí, ktorých som tu označil za „iných“. Myslím si, že čitateľ na to už prišiel sám: „iní“ jednoducho mali to šťastie (či skôr nešťastie), že v ich telách prevládol rozum nad emóciami a to zrejme už v detstve. Podstatná časť (pudovej) povahy človeka sa formuje v detstve, v priebehu zvyšného života sa dosiahnutý stav iba akosi prehlbuje, či zdokonaľuje, generalizuje sa na všetky aspekty správania a myslenia, alebo naopak, sústreďuje sa len do niektorých špecifických oblastí. O tom, že budem „iný“, bolo teda rozhodnuté už v mojom detstve, len som to vtedy nevedel.

Keďže som svoju príslušnosť k „iným“ objavil už v mladosti, dosť som sa napremýšľal, odkiaľ sa tu táto vlastnosť berie a či má historicky nejakú tendenciu. Napadla ma taká hypotéza (ale je to naozaj len hypotéza, ja ju dokázať neviem). Viete, čo je prvým predpokladom evolúcie: mutácia. A ja si myslím, že „iní“ sú prvé exempláre ďalšieho vývojového stupňa dokonalejšieho človeka. Len ma, preboha, neupodozrievajte z pýchy, ja sa tejto predstavy skôr bojím! Byť „iným“ totiž je už mutácia iného typu než všetky doterajšie: neuprednostňuje majiteľa v prežití – práve naopak. Všimnite si osudy „iných“ na horiacich hraniciach, či pod gilotínou… „Inakosť“ je mutácia, ktorá nositeľa znevýhodňuje. K evolúcii má možnosť viesť len vtedy, ak sa prežitie bude opierať o niečo iné, než je schopnosť dlho žiť a splodiť početné potomstvo. A ja sa veľmi bojím, že ľudstvo vhodné podmienky pre týchto mutantov nevytvorí, že priemernosť veľmi rýchlo vyhubí „iných“ – ibaže by sa naučili so svojou „inakosťou“ úspešne skrývať.

No a zdá sa, že to by mohol byť aj koniec príbehu. Som „iný“, viem o tom, dokonca to aj viem ako-tak vysvetliť. Moje skúsenosti mi ukazujú, že „iných“ je na svete smutne málo. Jedna vec je však istá: medzi hlupákmi, samoľúbymi, ani príliš nadšenými, výrečnými a sebaistými ich nehľadajte. Bohom „iných“ je pravda, takže ich treba hľadať najskôr medzi ľuďmi nápadne skromnými, dôslednými a rozumnými i keď zasa ani každý nositeľ Nobelovej ceny nemusí byť nutne „iný“. Tí ostatní tvoria väčšinu, ktorá sa na pravdu väčšinou nepýta a preto mení názory bez vážneho dôvodu. Preto nechcem medzi nich patriť, aj keď byť „iným“ nie je vôbec ľahké. Jednoducho nechcem byť príslušníkom (ale ešte menej obeťou) davu, ktorý raz kričí „Hosanna!“ a o chvíľu „Ukrižuj ho!“ Za svoje jediné privilégium považujem právo cítiť sa byť povznesený nad takým davom – som predsa iný.

Kľúčové slová: iny, ini, egoizmus, altruizmus, pravda, laska k pravde, doslednost, svaty, spasa, evolucia, kamikadze

Príspevok ešte nie je hotový.