Veriaci čitatelia občas nechápu, aký hrozný zážitok môjho života ma mohol priviesť k strate viery a niekedy s významným podtónom vyjadrujú podozrenie, či ma k strate takého vzácneho pokladu neviedli akési záhadné traumatizujúce zážitky z detstva.


Detstvo veriaceho

Revolta

Adolescencia bezbožníka

Poznámka polyglota

Vstup do sveta vedy

Manželstvo

Opustenie „zlatej klietky“

November 1989


Citujem vyjadrenie jednej čitateľky:

Čo Adama núti [?], aby vynaložil toľko času a úsilia na to, aby veriacim dokazoval, že boh neexistuje? Čomu vlastne, akej myšlienke venuje toľko pozornosti, úsilia a času – veď namiesto toho by mohol stavať dom, obrábať záhradu, venovať sa deťom, kultúre, hudbe, pracovať v treťom sektore… hocičo iné, užitočné. Nie je Adam poznačený nejakou (možno dávno zabudnutou) zlou skúsenosťou s nejakým zlým kresťanom, a teraz sa mu hodí akékoľvek osočovanie veriacich, zvlášť kresťanov?

Také a podobné podozrenia bývajú spájané s vyjadrovaním akejsi ľútosti na moju adresu, naznačovaním, že som nedostatkom viery o čosi tajomné ochudobňovaný, či ukrátený. Na druhej strane iní veriaci ostentatívne vystavujú na obdiv svoje „cesty“ k viere. Zvlášť farbisto líčia svoje konverzie bývalí neveriaci, ktorí sa po získaní viery cítia byť od základov premenení. Preto som usúdil, že bude rozumné rozptýliť pochybnosti o svojej „ceste“ k strate viery – odborne povedané, o mojej apostáze. Nech sa veriaci poučia, ako k takej hrôze dochádza a nech to považujú za žriedlo informácií pre vypracovanie metód prevencie u svojich detí – môj prípad je totiž príkladom straty viery na konci detstva.

Detstvo veriaceho

Keď v 18. storočí zomrela prvá manželka môjho predka 'po meči', nevedel farár, ktoré z troch mien pozostalého manžela je to pravé. Dnes o tom už niet pochýb.

Narodil som sa ako prvý syn bežných veriacich katolíckych rodičov. Keďže pojem veriaci nemá ani v ústach kresťanov jednoznačný význam, pokúsim sa trochu viac priblížiť vzťah mojich rodičov k náboženskej viere – len tak, kvôli rozptýleniu akýchkoľvek pochybností. Pri tejto príležitosti si nemôžem odpustiť poznámku, že miera viery je v populácii podozrivo variabilná a že to považujem za dosť podivné. O veriacich hovoria aj ich bratia a sestry v Kristu, ako o povrchných, formálnych, pravých, úprimných, skutočných, hlbokých, etc. Zdá sa mi to byť veľmi signifikantné pre náboženskú vieru, pretože o fyzikoch aj ja sám hovorím len ako o podpriemerných, dobrých, špičkových, ale nikdy som ani len nepočul napr. o formálnom či neúprimnom fyzikovi. Ja viem: fyzika nie je viera, ale aj tak je mi to predsa len divné. Ešte podivnejšie je to, že vo veriacej populácii významne prevládajú, zdá sa, práve tí negatívne zafarbení veriaci. Ale možno to až také výnimočné nie je, pretože aj medzi fyzikmi prevládajú tí podpriemerní. Veď už moja babka vravievala, že dobrého býva málo…

Moji rodičia boli nepochybne veriaci – prinajmenšom v tom zmysle, že boli pokrstení. (Mne tento znak na deklarovanie viery síce nestačí, ale kardinál Korec ho pred posledným sčítaním ľudu považoval za bohato postačujúci dôvod pre prihlásenie sa ku katolíckej viere, pretože podľa jeho kardinálskej mienky boli vtedy medzi veriacich zahrnutí „aj tí, ktorí sa azda od Cirkvi vzdialili, ktorí azda pochybujú o viere“.) Ďalším neochvejným znakom viery mojich rodičov boli pravidelné návštevy služieb božích (môj otec si s obľubou po slovenskej omši vypočul s celou rodinou ešte aj omšu maďarskú, a pri sviatočnom obede potom rodinu s apetítom informoval o aktuálnom obsahu maďarskej kázne), dodržiavanie všetkých cirkevných sviatkov, pôstov, pravidelné spovede, účasť na pútiach a podobných atrakciách. Rodičia dodržiavali neochvejne aj všetkých desať božích prikázaní: práca v nedeľu sa u nás doma považovala za ohavnosť a za manželskú vernosť svojich rodičov by som dal ruku do ohňa.

Aj mňa pár dní po narodení pokrstili, lebo – ako so surovou bezohľadnosťou hovorí „otec“ Záň – „Malé dietky majú byť pokrstené čím skôr, lebo majú dedičný hriech na duši, a keby v ňom zomreli, neboli by spasené“ (KpD, str. 119). Potom som absolvoval štandardnú výchovu katolíckeho dieťaťa. Bol som rodičmi poučený o bohu, Ježiškovi, anjelovi strážnom, o tom, čo si Pán Boh želá a neželá, o hriechu, jeho odpúšťaní, za ktoré mám byť neskonale vďačný Kristovej obeti na kríži. Naučili ma modliť sa ráno i večer, prežehnávať sa pred jedlom a pred kostolom. Všetko toto som absorboval bez problémov, vrátane výuky katechizmu a absolvovania tzv. Prvého sv. prijímania. S postupujúcou gramotnosťou sa mojim najobľúbenejším čítaním, po Dobšinského rozprávkach, stal Nový zákon, ktorý som čítaval spočiatku bez vedomia rodičov a pripadal mi veľmi pútavý. Dodnes mnohé pasáže čítam so sentimentálnou nehou ako spomienku na bezstarostné detstvo. Mnohému som nerozumel (napr. o žene trpiacej krvotokom, či popisom patologických vízii v Apokalypse), ale keď sa rodičia dozvedeli o tejto mojej záľube, poctili ma právom nedeľného predčítavania pred rodinou, čo ma napĺňalo naivnou detinskou hrdosťou. Ako som dozrieval, začal sa mi z Krista formovať čosi ako národný hrdina typu Jánošíka. Z neznámych dôvodov dodnes pri počúvaní Beethovenovho Egmonta vidím Krista ako volá z vysoko čnejúceho kríža po úrodnej holandskej krajine ponad veterné mlyny „Eli, eli, lammá ševachtání“.

S prvými dňami v škole súvisí príhoda, ktorú považujem za významnú. Spolužiak a sused, s pozoruhodným priezviskom Čidilo, mi cestou zo školy tajnôstkársky zveril novinku: „ňeška večar ľitaňije!“ Nevedel som o čo ide, ale mal som nejasný dojem, že je to čosi, čoho by som sa mal v kostole zúčastniť. Ale zabudol som na to. O pár dní som tohože Čidila stretol s kanvičkou v ruke. Na zisťovaciu otázku, čo to nesie, som dostal strohú odpoveď: „švecenu vodu“. Čidilo mi hneď poskytol aj dôkaz o zázračnosti svojej vody: začal kanvičkou točiť vo vertikálnej rovine a voda sa na jeho nadšenie zázrakom držala v nádobe. Robil to dosť dlho a opakovane vykrikoval: „Ta vidziš? Švecena voda!“ Tento dôkaz na mňa urobil dosť silný dojem a po návrate domov som do podobnej kanvičky nalial vodu z kohútika a začal som pokus overovať. Najprv som nádobou kýval v malom uhle a keď som videl, že hladina sa voči horizontálnej rovine nakláňa, vyšiel som na dvor a tam som Čidilov dôkaz dovŕšil. Usúdil som, že príčinou pozorovaného javu bude čosi iné než kostolný pôvod vody.

Táto príhoda potvrdzuje, že som sa zrejme už narodil ako skeptik: neveril som ani vlastnému priateľovi a to, čomu som neveril, som sa snažil vyvrátiť, alebo potvrdiť. Naše životné dráhy sa dosť skoro rozišli. Z Čidila sa neskôr stal zručný maliar-natierač, a ja som sa vysvetlenie jeho zázraku dozvedel ešte na základnej škole a asi preto som si túto príhodu zapamätal. Ale či chodí Čidilo ešte stále na litánie, to veru neviem. Rovnako neviem ani to, či rovnako hojne pristupuje k sviatostiam ako jeho chorá mama, ktorej kedysi nosieval „svätenú vodu“. Viem však veľmi spoľahlivo, že jeho pristupovanie k alkoholu presahuje všetky mysliteľné medze.

Jedným z prvkov dozrievania sa čoskoro stalo moje politické uvedomovanie. Najdôležitejším zariadením nášho bytu bolo rádio naladené každý večer na Slobodnú Európu, Hlas Ameriky, či BBC. A zo mňa sa stal prirodzeným vývojom jeho hlavný obsluhovač, ktorý so slasťou unikal rušičke, vrtko využíval jav nazývaný „fading“ a v prípade potreby preladil bleskovo z jednej zo spomínaných staníc na inú, ba občas aj presúval anténu a tak sa poučoval o tienivom účinku Faradayovej klietky. Samozrejme, že som rádio nielen obsluhoval, ale ho aj počúval a pomaličky som si uvedomoval, že všetci žijeme pod bedlivým pohľadom Veľkého Brata, sídliaceho až hen v Kremli. A začalo to, čo súdruhovia s opovrhnutím nazývali „dvojkoľajnosť vo výchove“: doma ma rodičia vychovávali v láske ku kresťanskému bohu, v škole súdruhovia učitelia zase v „láske“ k Sovietskemu zväzu a oddanosti robotníckej triede, tvorkyni to všetkých hodnôt. A ja som v sebe pozoroval postupný rast lásky k bohu a odporu k diktátorskému systému, ktorý boha popieral.

Myslím si, že je dosť pochopiteľné, že náboženský život dieťaťa nemôže byť ničím iným, než vyjadrením viery v slová jeho rodičov a napodobovaním ich správania. Je mi jasné, že keby som vyrastal v moslimskej rodine, bol by som mohamedánom, keby som sa narodil hinduistickým rodičom, bol by som hinduistom. Mláďatá predsa musia veriť rodičom, ináč by sa nenaučili odlišovať ani len jedlé rastliny od jedovatých, nenaučili by sa vyhýbať nebezpečným zvieratám. Tak nás formovala evolúcia, v nej sú aj korene preberania svetonázoru od rodičov. Inak to nemohlo byť ani so mnou. V kostole sa mi páčilo, omamne tam voňalo kadidlo, hral tam organ, ktorého tóny ma fascinovali. Rituál bol síce stereotypný, ale s postupným chápaním jeho zmyslu som začal pociťovať akúsi zmes úcty a lásky k Bohu. Vedomie, že na mne záleží nielen rodičom, ale aj tvorcovi celého Vesmíru, bolo povznášajúce a hrejivé a bol som Bohu za tento jeho záujem o mňa vďačný tak úprimne, ako vie byť iba dieťa. Postupne som sa dozvedal detaily o Kristovom živote, a sympatizoval som s týmto hrdinom, ktorý vyhnal z chrámu kupcov, ktorý kritizoval pokrytectvo, ale ktorý nevolal po násilí a neurobil nič proti svojmu umučeniu na Golgote. Cítil som sa byť povinný oplácať mu jeho obeť plnením všetkého, čo nám ľuďom prikazoval. Chápal som Kristovo pohoršenie nad farizejmi a saducejmi, cítil som, že to bol dobromyseľný a milujúci človek. Pochybujem, že som bol vtedy schopný robiť rozdiel medzi človekom a bohom – Krista som chápal skôr ako dokonalého človeka, bola mi sympatická jeho miernosť a dobroprajnosť voči ľuďom. Hriechy som v podstate nepáchal žiadne, ale aj tak som sa bál a pozoroval sa, aby som nič zlého nevdojak a neúmyselne nevykonal. Keď sa na seba dívam s odstupom času a ako človek, ktorý pozná všetky možné formy ľudskej zloby, môžem bez zaváhania prehlásiť, že som bol naozaj bezhranične nevinné dieťa. Boh zo mňa mohol mať iba radosť.

Pri formovaní mojich náboženských emócií hrala podstatnú úlohu aj ateistická propaganda tej doby, o ktorej som vedel spočiatku iba toľko, že je nenávistná voči dobrotivému bohu a že jej cieľom je poprieť láskyplné pravdy, ktoré som s dôverou prevzal od rodičov a ktorým som bezvýhradne veril. Rodičom sa podarilo vsugerovať mi predstavu, že sa so svojou vierou musím skrývať, i keď som v kostole vídaval svojich učiteľov a s nevôľou som niesol keď ich mladší žiaci zdravili uprostred kostola „Česť práci!“ Pocit perzekúcie (treba zdôrazniť, že v tej dobe už naozaj ničím nepodložený) ma obohacoval o pocit dobrodružného vzrušenia z konania zakázanej činnosti a výdatne podporoval pocit heroičnosti mojej viery. Cítil som sa bezmála ako jeden z mučeníkov, ktorých sú dejiny kresťanstva plné.

Rád by som na tomto mieste poznamenal, že za dnešnú mieru predvádzanej náboženskej viery v postkomunistických krajinách, by mali cirkvi (hlavne katolícka) dávať slúžiť omše komunistickým ideológom, ktorí úplne zbytočným zdôrazňovaním ateistickej zložky svojej ideológie výdatne pomáhali cirkvám prežiť. Použijúc slovník kardinála Korca, cirkev by mala rodnej strane za „ateizáciu“ ďakovať, nie ju za ňu odsudzovať, pretože aj ona prispela levím podielom k tomu, že ešte aj posledné sčítanie obyvateľstva ukázalo vysoké percento ľudí, ktorí sa označujú za veriacich.

Ťažko odhadnúť, kedy som sa s priamou ateistickou propagandou po prvý raz stretol. Počúval som argumenty odporných komunistických ateistov a uvažoval o nich. Niektoré sa zdali byť logické, ale vysvetľoval som si túto zdanlivú logičnosť len ako chyby, omyly, či klamstvá zo strany propagandistov. A v mojej duši sa začala pomaly formovať predstava o mojej budúcnosti: budem bojovať proti ateizmu! Keďže sme v príbuzenstve mali aj farára, dostal som sa časom k fragmentom teologickej literatúry. Z nej som sa s radosťou dozvedel, že jestvuje „vedecká“ disciplína venovaná obhajobe kresťanstva. Dodnes sa pamätám, ako detinsky som sa kochal ešte aj krásou jej názvu – apologetika.

Z tohoto obdobia mi zostala na celý zvyšný život celá paleta rôznorodých prekrásnych emócií, ale netrúfam si ich pripísať výlučne náboženstvu. V kostole som sa dôverne zoznámil s majestátnym zvukom organa a myslím si, že tam sa začalo formovať moje hudobné cítenie. Asociácia veľkolepej organovej hudby s vážnymi témami smrti, vzkriesenia a narodenia boha, ktoré predstavujú podstatnú náplň liturgie, možno predurčila môj hlboký vzťah k tzv. vážnej hudbe, a možno neskôr ovplyvnila aj moju odbornú orientáciu na astronómiu a kozmológiu. Zrejme v tých zážitkoch z detstva pramení aj moja obľuba oratórií, omší, gregoriánskeho chorálu a vôbec cirkevnej hudby. Avšak fakt, že väčšina veriacich, ktorí chodili do kostola rovnako často ako ja, o vážnu hudbu záujem nemá, dokazuje, že náboženstvo nemôže mať výlučnú zásluhu na mojom vzťahu k hudbe.

Keď som sa čítaním Jánovho evanjelia dozvedel detaily o Kristovom procese pred Pilátom, úplne ma tento príbeh pohltil a zanechal vo mne natrvalo hlbokú stopu. Za jeho jadro som považoval dialóg Krista s Pilátom: „Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde. Každý, kto je z pravdy, čuje môj hlas. Pilát Mu povedal: Čo je pravda?“ (Jn 18, 37-38). Túto pasáž som chápal – veriaci mi teraz neustále zdôrazňujú, že mylne – ako doklad kresťanskej úcty k pravde chápanej aj v logickom zmysle. Na formovanie môjho morálneho povedomia mala kľúčový význam morálna zásada „čokoľvek chcete, aby vám ľudia činili, čiňte im aj vy“ (Mt 7, 12). Považoval som ju za ekvivalentnú zásade „čo nechcete, aby vám iní robili, nerobte ani vy im“ a túto negatívnu formu som si mylne zapamätal ako Kristov výrok a považoval som ju za tak geniálnu formuláciu základného princípu morálky, že som si skoro myslel, že musí mať nadľudský pôvod. Dnes však viem, že tieto zásady nie sú ekvivalentné, a viem aj to, že tá druhá – podstatne logickejšia – pochádza (v kontexte judaizmu) od farizejského rabína menom Hillel ha-Babli, ktorý ju formuloval asi 50 rokov pred Kristom ako tzv. zlaté pravidlo Tóry. Treba tiež pripomenúť, že ekvivalentné formulácie sa vyskytujú v európskej a ázijskej kultúre ešte podstatne skôr.

Spoločná prítomnosť veľkého počtu ľudí na omši, zvýrazňovaná spoločným spevom liturgických piesní, mi poskytovala krásny pocit spolupatričnosti a bratstva ľudí, napĺňala ma pocitom účasti na plnení vznešeného spoločného poslania. Možno tu pramení moje pochopenie ódy „An die Freude“ v závere Beethovenovej Deviatej symfónie a možno len kvôli vyvolaniu tejto emócie ešte občas zájdem do kostola. Zistil som, že na tieto ciele sa mi viac hodí návšteva evanjelických kostolov, kde možno často počuť božské Bachove chorály. Pozoruhodné je tiež to, že za pobytov v zahraničí do kostolov chodievam pravidelne takmer každú nedeľu. Možno práve preto, že ma tam neruší obsah kázní, lebo im buď nerozumiem, alebo by som sa musel na ich počúvanie v cudzom jazyku sústrediť, na čo nemám dôvod…

Pokiaľ ide o komunistov, naozaj neviem pochopiť, prečo sa proti náboženstvu vôbec angažovali. Mali cirkvám vyvlastniť nakradnuté majetky (keď už považovali za spravodlivé vyvlastiť pôdu „kulakom“, teda roľníkom, ktorí ju získali úmornou prácou) a nechať veriacich, nech si vyznávajú vieru, akú len chcú. Komunistické strany v západoeurópskych krajinách nemajú v svojom programe ateizmus a s cirkvami to tam ide (napriek tomu, či práve preto) dolu vodou. Zreteľne som si to uvedomil v Nemecku, Belgicku, Holandsku, Francúzsku, kde som v čase nedeľnej omše nachádzal poloprázdne kostoly (okrem slávnych katedrál, po ktorých sa prechádzali turisti). V strede Erlangenu som párkrát vošiel v čase omše do úplne prázdneho kostola, v ktorom farár skleslo čakal na veriacich. Samozrejme som hneď stánok boží opustil. Zažil som totiž raz hroznú skúsenosť, keď som sa v Helga Trefaldighets Kyrkan v Uppsale ocitol na anglickej omši ešte s dvomi „veriacimi“, ktorí sa aj počas kázne šuštivo kŕmili cukríkmi a uprostred perfektného anglického kázania (kvôli ktorému som na omšu prišiel) kostol opustili. Zostal som teda sám a nemal som to srdce opustiť chudáka farára po takej peknej kázni. Zachránila ma neskôr jedna slečna, ktorá do kostola po čase (omylom?) vstúpila a ja som pred ďalším duchovným pôsobením bez výčitiek svedomia hbite unikol.

Nemôžem prejsť mlčaním zvlášť hanebné správanie flámskych katolíkov. V mestečku Leuven, sídle slávnej Katolíckej univerzity, neprevyšovala za môjho pobytu nedeľná návštevnosť najväčšej a najstaršej katedrály Sint-Peterskerk dvadsať ľudí. Na polnočnej omši v katedrále sv. Michala (St. Gudule) v Bruseli som napočítal menej než desať účastníkov, a počítal som aj profesora, ktorý ma tam pozval, jeho manželku a syna a nakoniec aj seba. Katedrálu v Gente otvárajú iba turistom, ktorí si chcú pozrieť oltár s obrazom Mystického Baránka od Jana van Eycka, za čo sa vyberá vstupné. (Musím však priznať, že v Bruggách som našiel kostoly vždy otvorené.) V Antverpách ma do O. L. Vrouwe Kerk nepustili bez vstupného ani na omšu (preto som sa bez nej zaobišiel). Čudoval by sa potom niekto zúfalým nádejám Vatikánu, vkladaným do Slovenska, ktoré sa „od nepamäti“ utiekalo pod ochranu 7-bolestnej?

Na toto obdobie mám však aj nepríjemné spomienky. Na nedobré však človek rád zabúda a dopúšťa sa tak podvedomej selekcie a tým apoteózy svojho idolu. Návšteva kostola bola pre mojich rodičov povinnosťou, ktorej porušenie bolo nemysliteľné a ničím neospravedlniteľné. Sedieť v kostole považoval môj otec – povolaním strojný zámočník – za zmäkčilosť a neúctu voči Kristovi, ktorý kvôli nám podstúpil oveľa väčšie muky. Ja som bol disciplinovaný a nereptal som proti dlhému postávaniu aj keď som sa občas pristihol, ako sa túžobne dívam na pár prázdnych lavíc. Za februárových krutých mrazov však bol kostol, do ktorého sme chodievali, poloprázdny a chlad z kamennej dlažby kostola sa mi od chodidiel šíril postupne do celého tela. Znášal som toto „drobné utrpenie“ statočne ako stále nedostatočnú obeť za odpustenie všetkých možných hriechov, ktoré som ešte ani nespáchal. Lenže chlad nedbal na moje presvedčenie, nohy mi dreveneli až po kolená, nosná sliznica opúchala a keď som sa pokúsil o pár výponov na špičkách nôh, aby som trocha rozprúdil krv v lýtkach, otec sa na mňa káravo pozrel. Nie div, že už v predškolskom veku som sa po návšteve kruto studeného kostola raz nachladil až tak, že to skončilo zápalom pľúc. Nechcem ani dnes tvrdiť, že medzi zápalom pľúc a chladom kamennej kostolnej dlážky bola kauzálna súvislosť, lebo viem, že zápal spôsobujú baktérie (napr. pneumokoky); viem však tiež, že častejšie sa rozmnožia v oslabenom organizme. Nechcem tvrdiť ani to, že primárny tuberkulózny komplex, ktorý mi po tomto zápale zistili a držali ma kvôli nemu v nemocnici pol roka, bol priamym následkom státia na ľadovej kamennej dlažbe v čase, keď väčšinu veriacich mráz –20 °C od návštevy kostola odradil. Za podobných okolností sa zápal pľúc zopakoval ešte dvakrát, čo bolo nakoniec korunované reumatickou horúčkou, po ktorej mi zostali trvalé následky na srdcovom svale.

Už na začiatku školskej dochádzky som si s nevôľou všímal pokrytectvo väčšiny veriacich, ktorých životy sa diametrálne rozchádzali s Kristovým učením a na ktorých správaní nebolo vidieť ani stopy vplyvu kázní, ktoré spolu so mnou počúvali. Dávalo mi to však pocit zadosťučinenia, že som lepší než oni. Veľmi ma tešilo, keď som sa dozvedel, že sám Kristus na adresu takých hovoril: „Hadi! Vreteničie plemä! Ako uniknete pekelnému súdu?“ (Mt 23, 33) a dobre som si toto zvolanie zapamätal. S pribúdajúcim vekom a rozumovým vyspievaním sa mi však aj kázne samotné začali zdať akési prostoduché a nelogické. Chápal som však, že Kristus s tým nemá nič spoločné a hnevali ma preto len veriaci a farári, ale môj postoj k viere zostával neotrasený. V tých dobách som sa pohrával aj s myšlienkou, že by som to mohol napraviť tým, že ja sám by som sa stal farárom.

Keď som sa dozvedel o možnosti prenášania infekcií slinami a telesným dotykom, začalo mi pripadať nechutné bozkávanie kríža, ktorý kostolník síce po každom bozku utrel, ale takou handrou, že mi z toho bolo nevoľno. Rovnaké rozpaky som začal pociťovať voči namáčaniu prstov do „svätenej vody“, ktorá bola často kalná a občas v nej aj čosi plávalo. Začal som pochybovať o tom, že takéto nehygienické telesné úkony sú nutné pre spásu duše. Od toho bol už len malý krok k otázke, načo je vôbec dobrý celý rituál – veď na osobný vzťah s bohom hádam netreba predvádzať verejné divadlo, ako zdôrazňoval sám Kristus: „Varujte sa prejavovať zbožnosť pred ľuďmi preto, aby vás videli“ (Mt 6, 1)

Hlboko sa ma však dotklo, keď som z konšpiratívnych rozhovorov mojich rodičov pochopil, že nášmu príbuznému farárovi sa narodilo nemanželské dieťa. Nevedel som pochopiť, ako sa mohol dopustiť toľkej zrady na človeku, ktorý sa zaň nechal ukrižovať. Dosť to rozkolísalo moju predstavu o ľuďoch, ktorých komunistickí ideológovia označovali hromadným substantívom „reakčný klérus“. Musel som v niečom dať za pravdu aj im, ale chápal som, že to stále nemá nič spoločné s kresťanským ideálom. V tejto súvislosti som si spomenul aj na zradu sv. Petra. Mimochodom, táto ľudská slabosť apoštola bola pre mňa už vtedy úplne nepochopiteľná a zostala takou navždy. Aj keby som dnes veril v Krista, považoval by som za isté, že túto historku ktosi vymyslel v snahe ukázať, aké hlboké pochopenie má kresťanstvo pre ľudské slabosti. Veď ako by mohol byť Kristovým nástupcom taký zbabelec?!

Tu musím v svojom rozprávaní urobiť malú odbočku. Ako žiak som mohol byť snom každého rodiča a mali ma radi aj učitelia. Bol som celé roky najlepším žiakom triedy a bol som na to hrdý. Páčili sa mi „slovné“ príklady a naozaj som ich riešil s pôžitkom, možno tak, ako iní lúštia krížovky. Ani som nezbadal, že sa matematika stala mojim obľúbeným predmetom. Tešil som sa z toho, keď som na hodine bol schopný nájsť odpoveď skôr než učiteľ. Raz som však v knižnici môjho strýka (učiteľa na gymnáziu) našiel prastarú ošúchanú učebnicu logiky a to bol pre mňa bez zveličovania grandiózny objav: zistil som, že dokazovať sa dajú nielen tvrdenia aritmetiky a geometrie, ale akékoľvek tvrdenia! A v mojej užasnutej duši sa začala rodiť myšlienka dokázať pravdivosť náboženskej viery: postaviť apologetiku na logickú bázu – to bol nápad, ktorý som považoval za svoj objav! Neskôr sa malo ukázať, že som tým urobil prvý krok smerom od viery.

Svoj apologetický cieľ som zobral s plnou vážnosťou a asi tak vo veku dvanástich rokov som kdesi vyhrabal kompletnú evanjelicku Bibliu, teda nielen Nový, ale aj Starý zákon. V knižniciach som snoril po knihách o archeológii, dejinách staroveku a začal som sa dokonca učiť latinčinu, gréčtinu a hebrejčinu. Jeden spolužiak mi daroval knihu A. Kliman, Kristus a dnešný človek, SSV, Trnava 1934 (bibliografické údaje som získal nedávno, keď som ju našiel v pivnici). Z tejto knihy, ktorá na mňa vtedy urobila veľmi seriózny dojem (dnes sa za ten dojem skôr hanbím), som sa dozvedel základné fakty kresťanskej apologetiky. Ďalší spolužiak mi predal knihu G. Ricciottiho, Život Ježíše Krista (aj tú som našiel v pivnici, takže viem, že ju v r. 1947 vydal Vyšehrad v Prahe a oceňujem ešte aj dnes jej triezvy faktografický charakter) a tak to pokračovalo ďalej: z jednej knihy som sa dozvedal o ďalších zdrojoch informácií a môj horizont sa dosť rýchlo rozširoval o znalosti z dejín kresťanstva. Pustil som sa do čítania celej Biblie, dozvedel som sa o Tacitových, Flaviových a Pliniových svedectvách a vo veku hádam štrnástich rokov som vedel podstatne viac než všetci ateistickí agitátori spolu. Mohol som sa pustiť do dôkazov božej existencie!

Na svoje preveľké prekvapenie som také dôkazy našiel v akejsi bezvýznamnej učebnici filozofie pre klasické gymnáziá. Boli to chabé parafrázy argumentov Tomáša Akvinského, na mňa však vtedy urobil mohutný dojem holý fakt, že existencia boha sa dá dokázať a pustil som sa do analýzy dôkazov s radostným trepotaním duše človeka, ktorý stojí na prahu cieľa – už len načiahnuť ruku a trochu sa vystrieť. Päť dôkazov zaberalo len pár strán a ja som sa do nich pustil s plnou vážnosťou dieťaťa, ktoré len nedávno začalo používať najdokonalejší produkt evolúcie: analytické myslenie.

A tu došlo k tragédii. Rozum vycvičený iba na riešení príkladov matematiky na úrovni základnej školy, len trochu doladený kusými poznatkami o logickom uvažovaní, celkom postačil na zistenie, že monumentálna stavba Tomášových „dôkazov“ stojí na piesku. Nezistil som to, samozrejme, naraz. Spočiatku som mal dojem, že tým dôkazom nie celkom rozumiem. Bol som nielen primladý, ale aj skromný a keď som niečomu nerozumel, hľadal som chybu najprv u seba. Snažil som sa pochopiť scholastické myslenie, ale bolo mi akosi cudzie. O pomoc som sa obrátil opäť na učebnicu logiky, v ktorej som vyriešil možno všetky príklady, ale nič nepomáhalo. Argumenty sa mi zdali stále podivnejšie, podozrivejšie, čosi v nich škrípalo, neladilo. Nepamätám sa na to, ako som zisťoval chybnosť jedného z nich po druhom. Pamätám sa iba na pocit úzkosti a paniky, keď som pozoroval ako sa mi rúca môj vysnívaný cieľ – apologetika kresťanstva. Utešoval som sa tým, že chyba jedného dôkazu neznamená ešte chybu dôkazov ďalších, ale začínal som predsa s vierou, že mám pred sebou geniálny produkt ľudského myslenia a ten by nemal mať ani jedinú chybičku. Z celej tortúry sa zreteľne pamätám iba na jeden augustový deň, ktorý viem datovať pomerne presne, pretože sa zreteľne pamätám, že som bol práve prijatý na strednú školu a nemal som teda ešte pätnásť rokov. V ten deň mi zostával už len jediný Tomášov dôkaz – ten z prvej príčiny. Schovával som sa pred letnou horúčavou v chládku a díval sa na blankytnú oblohu, keď ma zrazu akoby čosi omráčilo a ja som si uvedomil, že ak boh nemusí mať príčinu, nemusí ju mať ani hmota a že teda Tomášov (či Aristotelov) dôkaz nedokazuje nutnosť boha. Prenikavá jasnosť tohoto poznania ma obliala studeným potom. Dlho som tupo hľadel na oblohu a nevedel som, čo ďalej.

Bol to čierny deň môjho života, ale nevzdával som sa. Od logiky som sa obrátil na fakty. Prekutával som knižnice a povaly, vypytoval sa známych a príbuzných a jeden mi požičal knihu o Turínskom plátne. Depresia pominula a nadšenie sa vrátilo. Kniha to bola objemná a podrobná a dala mi zabudnúť na Tomášove dôkazy. Ale nepokojne som sa k nim stále vracal a paralelne som čítal aj doposiaľ neprečítané kapitoly Starého zákona, až som sa dostal ku knihe Kazateľ (Kohelet, Ecclesiastes). Bola písaná tak stoicky, nebolo v nej nič naliehavé, autor čitateľa chlácholil („Kde je mnoho múdrosti, tam je mnoho mrzutosti“ 1, 18) a opakovane mu pripomínal, že všetko je márne, že všetko raz skončí, že niet života po smrti (3, 21) a tak som si – vyčerpaný dlhým bojom – naraz uvedomil, že v samotnej Biblii počúvam utešujúce slová ateistu. A s prekvapením, akoby znovu zrodený, som sa pozrel v retrospektíve na všetko svoje doterajšie snaženie, „a hľa – všetko to je márnosť a honba za vetrom“ (1, 14). Autorita božieho slova bola sugestívna, na stránkach Biblie ma ktosi vyzýval, aby som sa nenamáhal a netrápil, pripomínal mi, že „človek nemá prednosť pred zvieraťom“ (3, 19), sugestívne sa ma pýtal „Kto vie, či ľudský duch vystupuje nahor a duch zvierat zostupuje nadol, do zeme?” (3, 21) a oznamoval mi dobrú zvesť: „V záhrobí, do ktorého sa uberáš, niet práce ani myšlienky ani poznania ani múdrosti“ (9, 10) … A ja som si uvedomil, že sa predsa nič zlé nemôže stať, keď toto posolstvo posvätnej knihy prijmem.

V nasledujúcich dňoch zo mňa horúčkovité apologetické snaženie opadlo a ja som sa „prešiel po bojisku“ a urobil rekapituláciu: nič tragické sa nestalo, len som sa dosť dlho mýlil. Život je ešte len predo mnou, mám dosť času na nápravu. Uvedomil som si dovtedy netušenú vec, že predstava sveta bez boha je oveľa jednoduchšia než s bohom. S prekvapením som zistil, že keď si boha odmyslím, nič sa nezmení, svet budem chápať rovnako, či dokonca lepšie než s ním. Začal som sa podivovať tomu, načo ľudia boha vôbec potrebujú, keď sa všetko dá vysvetliť bez neho. Uvedomil som si celkom jasne, že predstava boha je na pochopenie sveta asi tak zbytočná ako predstava o duchoch skál, rastlín a zvierat u primitívnych národov.

Pre výchovu kresťanského dorastu z tohoto môjho príkladu plynie jedno dôležité poučenie: nedoprajte deťom čas na myslenie! Zamestnajte ich čímkoľvek, len nech, preboha, nemyslia! Myslenie je úhlavným nepriateľom viery. Treba ich pred myslením uchrániť v kritických rokoch, neskôr budú mať iné starosti a na myslenie zabudnú – nebude sa im už chcieť myslieť.

Revolta

To, čo som doteraz popísal, bol prerod v mojom vnútri, v mojom myslení. Názory človeka sa však nutne prejavia aj v jeho správaní. Naďalej som chodil poslušne do kostola a to bolo to najhoršie, čo som vtedy mohol robiť. Novými očami som sa díval na rituál, ktorý mi postupne začal pripadať ako cirkus; očisteným mozgom som počúval kázne, ktoré boli pre mňa čítankovými príkladmi nelogičností a kostrbatej slovesnosti. Kritickým okom som pozoroval znudených a podriemkávajúcich veriacich (jeden miestny alkoholik si za spovednicou počas omše občas upil z tzv. „ploskáčika“). A tým sa vo mne len prehlboval pocit, že do tejto spoločnosti nepatrím. V každom prečítanom biblickom texte som nachádzal len protirečenia a absurdnosti. S prekvapením som pozoroval, že to, čo ma kedysi naplňovalo súcitom, úctou, nadšením, vrúcnou vierou, ma teraz len irituje svojou absurdnosťou a začala sa ma zmocňovať doteraz nepoznaná emócia: vzdor proti tomu, že ja, ktorý chápem, aký je toto všetko nezmysel, sa musím pokrytecky tváriť skrúšene, pokľakovať, žehnať sa. Pocítil som vzdor, vzdor proti náboženskej viere, proti autorite, ktorou bol v mojom prípade sám boh. V existenciu boha som nemohol prestať veriť len tak zrazu, podobne ako človek nechce uveriť v smrť blízkej osoby. Správal som sa akoby boh jestvoval, ale nepáčilo sa mi to, čo nám v Biblii zanechal, čo robili jeho vyznávači v mojom bezprostrednom okolí. Tento prechodný stav však trval, samozrejme, veľmi krátko. Ešte tohože roku som si s plnou jasnosťou uvedomoval, že božiu existenciu nič nedokazuje a nemám preto dôvod takej hypotéze, ktorá nič nevysvetľuje, veriť. Môj rozum premohol moje emócie. Consummatum est!

Rodičia vypozorovali na spôsobe môjho správania v kostole doteraz nevídané prvky, bola im táto zmena podozrivá a začalo dochádzať ku konfrontačným rozhovorom, ktoré nakoniec vyústili mojou deklaráciou, že už nie som veriaci a nebudem chodiť do kostola. Musím čitateľom zdôrazniť, že vysloviť toto rúhanie nebolo pre mňa ľahké a že vo veku necelých pätnástich rokov bol taký počin naozaj hrdinský, pretože predstavoval vzopretie sa najbližším, revoltu voči tým, ktorých som mal rád, ktorým som nechcel ublížiť. Pre mojich rodičov to bolo však také isté, ako by som im do tváre povedal, že ich nenávidím. Ranilo ich to, mňa to tiež bolelo, ale nedokázal som byť pokrytec, nedokázal som sa pretvarovať, aj keby mi to na istú dobu uľahčilo život. Otec zareagoval iracionálne a prikázal mi chodiť do kostola, v nádeji, že blahodárne pôsobenie kázní a celého prostredia ma nakoniec predsa len „umravní“. Netušil, chudák, z akého vnútorného boja sa toto rozhodnutie zrodilo. Myslel si, že som vieru „stratil“ z rovnako povrchných dôvodov, z akých som ju „získal“. Celé to skončilo tým, že po dovŕšení pätnásteho roku som rodičom rozhodne oznámil, že som už podľa zákona zodpovedný za svoje činy, preto ma nemá nikto právo obmedzovať, a že v kostole som bol minulú nedeľu naposledy. Svoje slovo som aj dodržal. Nič nepomohlo, že ma otec v čase bohoslužieb vyháňal z domu a byt predo mnou zamykal. Do kostola som dôsledne nechodil. Nemusím nijak zdôrazňovať, že takýto vzťah syna a rodičov nebol pre obe strany ničím príjemným. Ale neustúpil som a svoje rozhodnutie som nikdy neľutoval. Pre mojich bratov som sa však nestal nasledovaniahodným vzorom. Poslúžil som rodičom pri ich výchove skôr ako ilustratívny príklad prašivej ovce.

Keď môj otec zostarol, a ja sám som bol už otcom, zdôveril sa mi, že ani on už neverí v boha a že moje pradávne konanie oceňuje ako statočné. Toto ocenenie som síce prijal s uznaním, ale vzápätí ma pochytil asi najväčší záchvat zlosti v celom mojom živote. Môj otec mi tento fakt oznámil s úsmevom a ja som si pritom uvedomil, že som sa stal veriacim len vďaka nemu, kvôli jeho svojvoľnému rozhodnutiu, v dôsledku jeho výchovného pôsobenia. Bolo mi jasné, že celú popísanú tortúru by som bez jeho pričinenia nemusel prekonávať. Ja som bol preň iba hlúpe dieťa, o ktorom on autoritatívne rozhodol, že má byť kresťanom-katolíkom, a mne nepriznával žiadne právo na vlastný názor. Ale keď si teraz on veľkopansky zmyslel, že veriť v boha nebude, to už bolo v poriadku! Rozzúrilo ma, že kedysi dávno, keď som bol v práve ja, nechcel môj ťažko vybojovaný názor uznať, ale teraz, keď si to isté zmyslel on, je to už v poriadku, akoby sa nič nebolo stalo. Lebo otec, ktorý o viere nikdy hlbšie neuvažoval, má právo rozhodovať o svetonázore svojho dieťaťa!

Nakoniec som mu však predsa len odpustil. Ale až keď som sa dozvedel kvôli čomu vieru „stratil“. Je až neuveriteľné, že sa to stalo kvôli jedinej knihe, ktorú našiel v mojej knižnici. Išlo o dielo: Carl Friedrich Freiherr von Weizsäcker, Dějiny přírody (Svoboda, Praha 1972). Odpustil som otcovi, lebo ho k neviere priviedol rozum: presvedčili ho populárne prednášky fyzika, astronóma a filozofa. Čo ma však najviac prekvapilo, bolo to, že ho k neviere nepriviedlo dielo ateistu. Weizsäcker totiž ateistom určite nie je – veď posúďte sami z týchto pár citátov:

Člověk je bytost, která nemůže zůstat taková, jaká je. Zpět k nevinnosti zvířete nemůže, musí tedy vpřed k nové nevinnosti – anebo zajde. Jediná možnost, která je mu otevřena, je vyslovena větou, že Bůh je láska…

Láska je vidoucí postoj duše, který ruší boj o existenci…

Zde bych už mohl skončit. Na této rovině imperativů nemám co dodat dál. Může se však namítnout: Za dva tisíce let neudělalo křesťanství svět lepším. Možná, že je to ideál, ale nás v naší nouzi nezachrání. Odpovědět, že světu by bylo bývalo pomoci, jen kdyby se byl stal opravdu křesťanský, je trochu laciné. Možná, že se opravdu křesťanským ani nemůže stát…

Kristus zemřel na kříži a sám o sobě řekl, že nepřinesl na svět pokoj, ale meč. Meč je nástroj rozdělování. Kristus věděl, že lidi nesjednotí, ale rozdělí. Jeho druhý příchod a jeho vláda bude následovat až po bojích, po utrpeních a po porážce jeho následovníků. Co to má znamenat? (str. 133-134)

Autor sa v tomto diele vyhýba jednoznačnému vyjadreniu svojho postoja k náboženstvu a ako ukazujú tieto zámerne vybrané citáty, skôr koketuje s plauzibilnosťou náboženskej viery. Tým viac som si začal vážiť „prerod“ svojho otca, ktorého k neviere doviedli prírodovedecké poznatky obsiahnuté v tomto diele, nie postoj autora k ním. Nepodľahol teda logickej chybe argumentum ad hominem, napriek tomu, že nebol príliš vzdelaný. Kvôli pravde treba však priznať, že kedysi dávno si v antikvariáte kúpil knihu: James Jeans, Vesmír kolem nás (Ústřední dělnické knihkupectví a nakladatelství, Praha 1936), ktorá mala naň hlboký vplyv, pretože sa pamätám ešte z útleho detstva, s akou obľubou pozoroval nočnú oblohu a ešte v čase mojej viery mi pod jej klenbou vysvetľoval, aký je človek z perspektívy Vesmíru malý a bezvýznamný. Na sklonku života ho toto poznanie, ktoré mu Weizsäcker možno len pripomenul, priviedlo k otázke opačnej než je tá, ktorú si kladú veriaci: ako by mohlo komukoľvek na takom bezvýznamnom objekte záležať?

Celkom dobromyseľne vám odporúčam túto útlu Weizsäckerovu knižku (iba 136 strán). Možno aj na vás bude mať toto dielko rovnako upokojujúci účinok ako malo na môjho otca. Autor nie je ateista, určite je však skeptik, či agnostik. Píše pokojne, vyrovnane, nie ako ja – píše ako Kazateľ. Hovorí v nej o priestore, čase, nekonečne, hviezdach, Zemi, živote, duši, vine, dejinách človeka. Je to lahôdka pre premýšľajúce duše. Nekladie na čitateľa zvláštne technické nároky – veď jej porozumel aj zámočník na dôchodku…

Adolescencia bezbožníka

Možno si čitatelia už všimli, že som človek pomerne mnohostranný a nemalo by ich preto prekvapiť, že ma zaujíma aj psychológia vývoja jednotlivca. Za najlepšie dielo z tejto oblasti považujem štvorzväzkovú monografiu Ontogeneze lidské psychiky profesora Václava Příhodu, ktorá vyšla v mnohých vydaniach. Neprečítal som ju samozrejme celú, ale používam ju ako vademecum pri výchove detí a riešení problémov s niektorými dospelými. Aj toto dielo čitateľom odporúčam hlavne pre ohromné bohatstvo dokumentačného materiálu, ktorý obsahuje, i keď je odborníkmi považovaná za zastaralú. Tento paušálny odsudok sa mi však nepáči jednoducho preto, lebo si nemyslím, že by sa psychológia vyvíjala kedykoľvek tak prudko ako trebárs teória elementárnych častíc.

Mne sa zapáčilo autorovo hrubé (a možno neštandardné) rozdelenie etáp vývoja psychiky jednotlivca na 15-ročné obdobia, ktoré nie je možno vedecky veľmi odôvodnené, ale je mimoriadne praktické. Ako adolescenciu (postpubescenciu) označuje autor obdobie 15-30 rokov, nasledujúce obdobie 30-45 rokov označuje ako obdobie adultné. Keďže ma nasledujúce obdobia ešte len čakajú, spomeniem už iba ich názvy: interevium (45-60), presenium (60-75) a finálne obdobie senium. Musíte uznať, že mu to vyšlo celkom pekne, i keď je trochu podozrivé, že by akurát a stále malo 15 rokov predstavovať akúsi vývojovú jednotku.

Moja (ako nakoniec každá) adolescencia „sa niesla v znamení“ prípravy na povolanie, a v premaritálnom a maritálnom správaní. Obdobie strednej školy bolo významnou mierou poznačené mojim „odpadnutím“ od viery. Všetkým spolužiakom som samozrejme svoje názory vešal na nos a oni ma začali čoskoro považovať za presvedčeného komunistu. To ma dráždilo, lebo som tak na vlastnej koži zažil ďalšiu nelogičnosť, s ktorou sa stretávam podnes: s asociáciou názorov, ktoré svojou podstatou navzájom nesúvisia. Nadarmo som si pre nich vymýšľal otázky, či ateista F. M. Voltaire (1694-1778) bol komunista, alebo či „prvotný komunista“, dominikán Tomasso Campanella (1568-1639), bol ateistom; verbálne© myslenie rovesníkov – verný to obraz myslenia ich rodičov – bolo neotrasiteľné rozumovými argumentami.

Ateizmus sa však predsa len servíroval ako súčasť komunistickej ideológie a aj preto som sa začal zaujímať o ideológiu komunizmu. Čítal som Engelsa, Plechanova, Lenina, diela rôznych bezvýznamných propagandistov a začal som si vytvárať názor, že komunizmus je tiež náboženstvo, iba iné ako kresťanstvo. Overil som si, že ateizmus komunistov bol veľmi povrchný, nekultivovaný, že sa v podstate redukoval na konštatovanie, že „boha niet“. Ale dostal som sa aj k dielam serióznych sovietskych historikov, ako je napríklad monografia R. Ju. Vippera, Rim i ranneje christianstvo a zborník prác A. B. Ranoviča, O rannem christianstve, AN SSSR, Moskva 1959. Dozvedel som sa, že štandardnou hypotézou v tejto oblasti histórie je predstava, že kresťanstvo vzniklo demytologizáciou orientálnych mýtov. Ja som sa však priklonil – aj pod vplyvom svojich znalostí o Turínskom plátne – k hypotéze, že v prvopočiatkoch kresťanstva stál reálne jestvujúci, možno aj ukrižovaný, prorok, ktorého časom zbožštili. Považoval som teda kresťanstvo za mytologizáciu historických udalostí. Tohoto názoru sa držím dodnes a za najsilnejší argument v prospech tejto hypotézy považujem tie vrstvy evanjelií, v ktorých sa píše o miestopisných detailoch, ktoré pre mytológiu nemajú zmysel (rybník Bethesda, námestie Lithostrotos, …). Dnes mi je však pôvod kresťanstva ľahostajný asi tak, ako pôvod budhizmu, islamu, či učenia Mormonov.

Pokiaľ ide o marxistickú filozofiu, niektoré jej myšlienky mi boli spočiatku celkom blízke, najmä (ostentatívne zdôrazňovaná) predstava sociálnej rovnosti. V dialektickom a historickom materializme som však čoskoro odhalil toľko nelogičností, že som celé toto „učenie“ navždy zavrhol, ako paródiu na serióznu filozofiu.

Keď som si oveľa neskôr, v rámci ašpirantskej skúšky z marxistickej filozofie, zvolil ako tému písomnej práce kritiku súčasnej pozitivistickej interpretácie fyziky, a ako východisko som použil Leninov Materializmus a empiriokriticizmus, (Pravda, Bratislava 1976) ako „serióznu“ a nadčasovú kritiku pozitivizmu, dobre som sa zabával na tom, ako túto moju paródiu kritiky profesionálny marxista prijal s plnou vážnosťou ako zdrcujúcu kritiku pozitivizmu, opierajúcu sa o dielo geniálneho súdruha Lenina. V tejto analýze som si zvlášť pochutnal na obľúbených primitívnych Leninových frázach typu „Všetkými písačkami všetkých machistov sa ako červená niť vinú slabomyseľné nároky ‚povýšiť sa‛ nad materializmus a idealizmus, prekonať tento ‚zastaraný‛ protiklad, ale v skutočnosti celá táto kompánia každú chvíľu upadá do idealizmu a vedie neprestajný boj proti materializmu.“ (str. 313) Od tých čias nemôžem výraz „ako červená niť“ ani cítiť, i keď viem, že on naozaj nemôže za to, že si ho súdruh Lenin obľúbil.

Pre „duchovný“ životopis je hádam zaujímavejšie to, že som sa po dlhých vnútorných bojoch rozhodol (pod výdatným vplyvom môjho stredoškolského učiteľa fyziky) pre štúdium teoretickej fyziky na Matematicko-fyzikálnej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. S potešením som pobadal, že študovať fyziku je pre mňa skoro rovnakou slasťou, ako nechať sa unášať prúdom Beethovenovej hudby. Čoskoro som zistil, že ma vo fyzike nezaujímajú detaily, ale celkové pohľady a z toho vyplynul záujem o všeobecnú teóriu relativity (v Prahe sa vtedy kozmológia neprednášala), kvantovú mechaniku a princípy štatistickej fyziky. V tých dobách – ako iste každý súdny čitateľ uzná – by ma boh mal zaujímať pramálo. Ale moja individuálna prehistória sa nedala zaprieť a počas pražských štúdií som si našiel priateľov medzi poslucháčmi evanjelickej teológie, ktorí sa necítili byť až tak „prenasledovaní“ ako sa vraj cítili katolíci, ani mi nepripadali až takí bigotní ako provinciálni veriaci na Slovensku. Čoskoro vo mne našli vďačný objekt svojho „misijného poslania“ a zásobovali ma všemožnou náboženskou literatúrou, ktorej bolo v období „ateizácie“ a toľko spomínanej „hlbokej náboženskej neslobody“ neúrekom. Pod ich vplyvom som sa začal opäť zaujímať o štúdium gréčtiny a hebrejčiny a za krátku dobu som urobil taký pokrok, že som bez väčších problémov čítal hebrejský originál Starého zákona (tzv. Kittelovu Bibliu) i Zákona nového (Nestleho kritické vydanie Nového zákona). Chodil som na ich semináre, kde som im robil plnokrvného „sparring partnera“ pri „tréningu“ apologetiky. Tieto semináre dali veľa nielen im, ale aj mne. Cvičil som sa v diskusii, do hĺbky som analyzoval hebrejskú Bibliu (evanjelici majú akosi hlbší záujem o to, čo oni nazývajú Starou zmluvou), dozvedel som sa o dialektickej teológii Karla Bartha a všemožných duchovných smeroch protestantizmu, ktoré mi boli nakoniec celkom sympatické. Evanjelici mi názorne predviedli, že viera môže byť aj tolerantná, nemusí byť (spravidla) až taká dogmatická, stupídna a nenávistná, akú predvádzajú dnes na Slovensku katolíci, „utiekajúci sa pod ochranu 7-bolestnej“ už hádam od praveku (Slovenska).

Ako každý normálny mladý muž som si – popri štúdiu, návštevách koncertov, operných predstavení a „exhibíciach“ medzi protestantmi – hľadal (nevediac o tom) aj partnerku pre budúci život. Našiel som ju ako „štvrták“ v novopečenej študentke biológie, ktorá prišla na tú istú univerzitu zo Slovenska. Pozoruhodné je na tom iba to, že naše zblíženie katalyzovali – paramécie! Vo visiacej kvapke pod objektívom mikroskopu som totiž pozoroval delenie a konjugáciu prvoka Paramaecium caudatum (dokonca som tento – pre teoretického fyzika nesmierne relevantný – jav fotografoval, a za fotografie som získal pár cien aj v medzinárodných súťažiach amatérskych fotografov) a po xantoklony tohoto nálevníka, živnú pôdu na jeho udržiavanie a oxid osmia, na jeho zabíjanie (a fixáciu kvôli fotografovaniu) som si chodil na katedru biológie. No a čo čert nechcel, zrelý ateista s „filozofickým“ záujmom o biológiu infuzórií, našiel zaľúbenie v (menej zrelej) ateistke s praktickým záujmom o genetiku. Čoskoro bola „ruka v rukáve“, ale zďaleka nie v „duchovnom“ zmysle, na aký myslím v titule tohoto príspevku, preto túto tému na tomto mieste opustím.

Namiesto toho tu vsuniem jednu poznámku, ktorú možno neskôr presuniem niekde inde. Spôsob akým som „stratil vieru“ naznačuje, že poznanie pravdy o svete bolo pre mňa vecou emócií, že mi na poznaní pravdy citovo veľmi záležalo. Stalo sa mi len to, že táto emotívna väzba na pravdu bola silnejšia, než emotívna väzba na rodičov, na autority. Poznávanie pravdy bolo pre mňa krásne, spoznal som očarenie a slasť, aké prináša porozumenie, pochopenie a objavil som, že tento pôžitok ďaleko prevyšuje city sprevádzajúce konformnosť, poslušnosť, bezmyšlienkovité pasívne prijímanie názorov na základe dôvery v autority. Preto som dal prednosť tomu, čo som považoval za krásne pravdivé, pred tým, čo by bolo iba pohodlné. Neskôr som zistil, že rovnaké nádherné emócie mi poskytuje hľadanie pravdy v prírodných vedách, že tvorivá činnosť ma nadchýňa, je pre mňa zmyslom života. Túto okolnosť treba zvlášť zdôrazňovať v diskusii s mnohými veriacimi, pretože tí pociťujú rovnaké nadšenie pri šírení svojej viery a domnievajú sa, že ateisti sú ľudia suchopárni, ba až bezcitní, že ich ateizmus je výsledkom chladnej kalkulácie a odmietnutím viery sa pripravujú o citové bohatstvo zbožného života.

Táto výrazná emocionálna zložka záujmu o pravdu vysvetľuje, prečo ma ani dnes nenecháva otázka pravdivosti náboženskej viery ľahostajným, prečo jej venujem čas a energiu. Pripomínam, že rovnako nadšene vysvetľujem svojím poslucháčom puristickú krásu teórie relativity, priateľom a známym popisujem stavbu symfónií, nadšene im líčim krásu Beethovenovho Fidelia, či Verdiho Traviaty. Žiaľ, veriaci často chápu moje nadšenie pre pravdu ako nepriateľstvo a zaujatosť voči ich posvätným pravdám.

Poznámka polyglota

Bez zmienky o mojom vzťahu k cudzím jazykom by nebol môj životopis úplný. Už na základnej škole som si uvedomil, ako preveľmi sa namáham, keď počúvam rušené vysielanie Hlasu Ameriky a pritom táto stanica vysiela bez akéhokoľvek rušenia v anglickom jazyku. Napadlo ma vtedy, že sa predsa môžem naučiť anglicky a budem mať po problémoch! Strýko, učiteľ na strednej škole, ma vo veku deviatich rokov (viem to s istotou) zobral do predajne Sovietskej knihy a tam mi kúpil učebnicu angličtiny. Bola to kniha určená akýmsi diplomatickým deťom a predpokladala učiteľa, takže v nej nebolo nič ruské, ešte aj význam slov som musel hádať iba z obrázkov. Keď som asi po pol roku už ako tak rozumel textom, začalo mi byť podivné, že nerozumiem hádam ani slovu vo vysielaní The Voice of America. Už sa nepamätám, ako som prišiel na vysvetlenie: učil som sa anglicky v domnení, že slová tohoto jazyka sa vyslovujú „po slovensky“ – rovnako, ako sú napísané. Možno odhalenie tejto chyby súviselo s tým, že som natrafil na kurz angličtiny vysielaný Hlasom Ameriky pre Čechov. Odvtedy sa môj pokrok zrýchlil. Na sledovanie tohoto kurzu som nalákal aj svojho kamaráta, ktorého oveľa neskôr hudobná kritika označovala za jediného slovenského speváka, spievajúceho dokonalou angličtinou.

Za úplný dar z neba som považoval, o pár rokov neskôr, objavenie vysielania tejže stanice, ktoré hlásateľ s nádherne sýtym basom uvádzal pomalými, zreteľne artikulovanými slovami „This is the Voice of America, broadcasting in special English“. Bolo to každodenné (pol)hodinové vysielanie v tzv. špeciálnej angličtine, vyslovované veľmi pomaly a zreteľne a používajúce veľmi obmedzenú slovnú zásobu. Keďže sa politické dianie zo dňa na deň príliš nemení, vedel som, čo mám v správach očakávať a to výdatne pomáhalo ich porozumeniu. V špeciálnej angličtine boli vysielané aj populárnovedecké relácie a zdá sa mi, že za pol roka dennodenného sledovania som sa naučil rozumieť tejto vypreparovanej angličtine dokonale. Dokonca som do redakcie aj napísal a oni mi obratom poslali slovník obsahujúci celú slovnú zásobu „špeciálnej angličtiny“ (vyše 1200 slov). Podotýkam, že tento môj počin nebol sprevádzaný žiadnym komunistickým terorom a že spomínaný slovník si s úctou uchovávam podnes.

Je zbytočné zdôrazňovať, že som po čase prešiel na sledovanie vysielania v „plnej“ angličtine. Raz som dokonca vyhral prvú cenu v súťaži o esej v anglickom jazyku a za odmenu som si zvolil päť kníh, ktoré som rovnako bez problémov dostal poštou na domácu adresu. Aj preto neverím, že komunisti sledovali všetko a každého. Sú to iba výhovorky zbabelcov, ktorí sa báli skôr, než by niečo urobili. Preto pre istotu nerobili nič a teraz zo svojej zbabelosti obviňujú druhých.

Dúfam, že netreba nijak zvlášť vysvetľovať, prečo táto prehistória spôsobila, že som sa jedného dňa rozhodol naučiť sa aj jazyk nemecký. Stavil som sa so spolužiakmi na konci prvého ročníka gymnázia, že ich cez prázdniny dohoním. Aj sa mi to podarilo štúdiom z ich učebnice a vypracovaním všetkých písomných úloh. Dodnes sa pamätám na Lorelei a článok o Beethovenovi a Mozartovi. V antikvariáte som objavil nemecký originál monografie nášho orientalistu Bedřicha Hrozného, Die Älteste Geschichte Vorderasiens, Indiens und Kreta, vo vedeckej knižnici som si požičal jej predklad Nejstarší dějiny Přední Asie, Indie a Kréty a pustil som sa do čitanie nemeckého originálu s otvoreným českým prekladom. Keď som originálu nerozumel, nazrel som do prekladu. Tým som dosiahol to, že som nemusel používať slovník a automaticky som sa naučil iba frekventované slová a väzby, bez uvažovania o gramatike. Dodnes považujem túto metódu za vynikajúcu a každému ju vrelo odporúčam. Použiť na tento cieľ dielo B. Hrozného však odporúčam iba tým, ktorí sa zaujímajú o dejiny starovekej Mezopotámie. Dozvedia sa z neho, že Jahwe je protoindický boh, ktorého meno malo stovky variantov, pokým sa ustálila jeho hebrejská podoba, známa zo Starého zákona.

Hovorí sa, že keď niekto niečo rád robí, je to svedectvom jeho talentu pre danú činnosť. Platilo to zrejme aj pre môj vzťah k jazykom. (Arthur S. Eddington raz povedal, že ten, koho zaujíma všeobecná teória relativity, má pre jej pochopenie taký talent, že v nej bude schopný tvorivo pracovať. Neskôr som si toto tvrdenie na sebe overil.) Cez prázdniny pred posledným ročníkom gymnázia som sa naučil francúzsky v tom zmysle, že som preštudoval francúzštinu z učebníc mojich spolužiakov. Tentoraz sa so mnou už nikto nechcel staviť – verili mojej výhre. Keďže dielo Bedřicha Hrozného bolo preložené aj do francúzštiny, použil som ho na zdokonalenie sa aj v tomto ďalšom jazyku. Ako čerstvý maturant som preto poznal veľmi dobre (okrem povinnej ruštiny) tri cudzie jazyky, čo sa síce stáva, ale nebýva to bežné.

Neskôr som si vytvoril zvyk, že pred každým, len trochu dlhším, zahraničným pobytom, som sa pár týždňov, či mesiacov učil úradný jazyk krajiny, do ktorej som sa chystal. Celkom ľahké to bolo so španielčinou, taliančinou, portugalčinou, švédčinou, nórčinou, dánčinou, holandčinou, trochu horšie s arabčinou, oveľa horšie s fínčinou. Z malajčiny (Bahasa Indonesia), japončiny, jazyka swahili, vietnamčiny a jazykov Číny som zvládol len triviálne základy. Slovanské jazyky nespomínam, tie nepredstavovali ani najmenší problém.

Na tomto mieste je hádam vhodné pripomenúť, že časom ma napadlo pri štúdiu cudzích jazykov používať ako štandardný text preklady Biblie, pretože táto kniha je preložená bez pochýb do všetkých možných jazykov. Neradím však nikomu začínať hneď Starým zákonom. Archaičnosť originálu vedie prekladateľov k tomu, že aj výsledok ich práce znie starosvetsky. Čítaval som preto len Nový zákon, ale ani tam to nevyzerá s kvalitou prekladov bohvieako. Prekladatelia sa zrejme boja „dotknúť“ svätého textu a z toho potom vzniká potreba ešte aj preklad špeciálne interpretovať. Veď, napríklad, také slovo ako „skrz“ v bežnom jazyku ani nenájdete, zatiaľčo každý vie, že cesta k spáse vedie len a len skrze božieho syna. Najťažšie sa mi čítala fínska Biblia, ale z indonézskeho prekladu som sa dozvedel, že v tomto jazyku má boh napodiv meno Allah, a Kristus, ako syn boží, je preto „anak Allah“. Také lingvistické používanie Biblie nakoniec vyústilo do záľuby zbierať preklady tejto „knihy kníh“. V súčasnosti moja zbierka obsahuje desiatky prekladov, ktoré náhodných návštevníkov môjho pohostinného domu vedú ku klamným záverom o orientácii domáceho pána.

Nezanedbal som však ani jazyky mŕtve. Na gymnáziu som si zvolil ako nepovinný predmet latinčinu, kvôli čítaniu Biblie som sa naučil ešte aj hebrejsky a grécky, ale štúdium sýrčiny ma už otravovalo, pretože v tej dobe som už mal iné ambície. Poznamenávam, že som prečítal celý originál knihy Genesis a originál Markovho evanjelia (lebo je najkratšie).

Keď som sa tu už zmienil o odvahe a zbabelosti za komunistickej tyranie, pridám ešte jednu poznámku. Jeden môj „semitský“ spolužiak si môj záujem o hebrejskú Bibliu vysvetlil nesprávne a upozornil ma na cyklostylovaný týždenník „Zpravodajská služba Izraele“, vydávaný izraelským konzulátom (?) v Prahe a rozširovaný poloilegálne. Aj ten som si bez rozpakov objednal a dostával som ho pravidelne z Voršilskej ulice 8, až do „5-dňovej vojny“. Bola to pre mňa naozaj pozoruhodná kuriozita už aj preto, že jednotlivé čísla boli datované podľa hebrejského kalendára (od „stvorenia sveta“) a vďaka tomuto plátku som bol podrobne informovaný o reáliach štátu Izrael (ktoré som si neskôr mohol osobne overiť), vrátane všetkých židovských sviatkov, z ktorých sa dodnes pamätám už iba na Róš ha-šanná – židovský Nový rok. Vďaka záujmu o hebrejčinu som bol vítaným návštevníkom aristokratických židovských rodín a občas sa mi dostalo označenia „semitofil“.

Nemusím zdôrazňovať, že po takých skúsenostiach ma iritujú výhovorky ľudí, ktorí sa nenaučili ani jediný cudzí jazyk. Vyhovárajú sa na nedostatok príležitostí, na potláčanie výuky cudzích jazykov za socializmu, a niektorí sebakritickejší na nedostatok talentu. Neverím žiadnej výhovorke, ani len nedostatku talentu: každé duševne zdravé dieťa sa predsa naučí materčinu a v dvojjazyčnom prostredí sa takmer každé dieťa naučí oba jazyky. Jediným vysvetlením je – ako vždy – vysvetlenie prirodzené: lenivosť, nezáujem, nedostatok vytrvalosti, či motivácie – alebo všetko dokopy. Ak si niekto prizná lenivosť, či nezáujem, je to v poriadku. Keď sa však vyhovára na čokoľvek iné, som voči nemu neľútostne brutálny. Pripomínam, že čas strávený štúdiom jazykov (s výnimkou hebrejčiny a sýrčiny) som nikdy nepovažoval za stratený. Svoje znalosti angličtiny som si zdokonaľoval aj prekladaním odbornej literatúry pre rôzne prekladateľské agentúry; istú dobu som robil aj externého tlmočníka. Pár razy som prekladal z angličtiny aj pre seriózne vydavateľstvá: bolo to vyše dvadsať poviedok a dve monografie. Preto sa cítim byť oprávnený tvrdo kritizovať prekladateľský brak, s ktorým sa dnes na každom pulte stretávam.

Vstup do sveta vedy

V kázňach som často počúval úvahy o zmysle života, končiace stále rovnako stereotypne: bez boha, viery, cirkvi by život nemal zmysel. Matne som tušil, že slovom zmysel označovali farári asi cieľ, kvôli ktorému sa ľudia s radosťou o čosi usilujú. To, čo som prežíval v svojom detstve, by sa naozaj dalo nazvať okrídleným výrazom „hľadanie boha“, ktorý je v súčasnosti v cirkevných kruhoch až nápadne frekventovaný. Použijúc tento výraz by som mohol úvodnú časť svojej autobiografie charakterizovať slovami, že moje detstvo skončilo neúspechom pri tomto hľadaní, že som boha napriek veľkému snaženiu stratil. Necítil som sa však byť touto stratou o nič ochudobnený a čoskoro som našiel iný zmysel života, našiel som dokonca veľa takých „zmyslov“. Prvým cieľom, ktorý sa mi sám ponúkal, bolo overiť si, že som sa pri zmene svojho svetonázoru nepomýlil. Napĺňalo ma nevýslovným šťastím na každom kroku potvrdzované zistenie, že svet bez predstavy boha je oveľa logickejší, jednoduchší. Tento pocit nepozná každý, ale ľudia inklinujúci k matematickému mysleniu by ho vyjadrili ako pôžitok z jednoduchosti štuktúry, ktorá plodí bohaté myšlienkové konštrukcie. Je to pocit sviežej mysle, ktorá je z pár axióm schopná dedukovať veľmi komplikované tvrdenia a poznatky a tak vlastne zisťuje, že komplikovanosť týchto štruktúr je len zdanlivá. Z mojej predstavy sveta som vynechal boha a svet sa v dôsledku toho stal jasným, priehľadným a logicky krištáľovo čistým.

Ďalším zmyslom môjho života sa stále viac stávala hudba. Tá mi prinášala zážitky, ktorých som sa nedokázal nasýtiť. Keďže som veľmi dobre hral na viacerých hudobných nástrojoch, stal som sa čoskoro členom študentského sláčikového kvarteta a neskôr aj symfonického orchestra, kde som hrával na husliach. Hudba mi pripadala ako bezbrehý oceán, skrývajúci neprebádané korálové útesy plné prekrásnych pestrých rýb. Každá skladba, s ktorou som sa zoznámil, ma očarovala svojou novotou, a časom som si začal uvedomovať, že hádam môj celý život nebude stačiť na to, aby som tento svet skladieb úplne spoznal. Mal som sa na čo tešiť, môj život mal nádherný zmysel: poznávať stále nové hudobné diela, stvorené majstrami klasiky a romantizmu.

Stretnutie s mojou budúcou manželkou mi odhalilo plnosť života v inom smere. Vychutnával som všetky dimenzie lásky, od prvej nesmelej náklonnosti, cez platonickú túžbu deliť sa o svoj duševný svet so spriaznenou dušou, až po erotické „úplné vzájomné darovanie“ (KKC § 2370). Napĺňalo ma hlbokým šťastím, že som našiel partnerku, s ktorou som mohol prežívať všetko, čo sme si obaja spoločne želali. Veľmi jasne som si uvedomoval, že toto šťastie vo mne zakódovala evolúcia, lebo nato, aby sa niť života po milióny rokov neprerušila, musia všetky dvojice byť všetkými možnými silami pudené k tomu, aby zaručili zachovanie génov pre nasledujúce generácie.

Nakoniec sa k tým všetkým „zmyslom života“ pridala slasť z poznania, hlboké zadosťučinenie z toho, že človek je schopný svojím rozumom porozumieť behu prírody, že matematickým aparátom vie popísať, ale hlavne predpovedať, jej správanie. Radosť z poznania získava každý z nás už v detstve a aj pri jej prameňoch stojí len prozaická potreba prežiť, lebo bez schopnosti predvídať následky svojich krokov by sme sa čoskoro ocitli na dne priepasti, vo víre chladnej vody, či v šľahajúcich plameňoch. Ale táto radosť z poznania sa u väčšiny ľudí s vekom vytráca, lebo ľudia strácajú v dospelosti detinskú schopnosť čudovať sa, schopnosť cítiť v poznávaní prírody čaro prvého dojmu a zostane im len zvedavosť, ktorá sa uspokojuje tým, kto, čo a o kom povedal, kto, čo a komu urobil. Ich zvedavosť sa nasýti banálnymi príbehmi sladkastých gýčovitých románov, stereotypných detektívok, bezduchých televíznych seriálov, priebehmi bezmyšlienkovitých športových zápolení. Úžas nad mechanizmami prírody nahradí uspokojenie z toho, že sa dozvedia triviálne a bezcenné fakty o konkrétnych ľuďoch, ktorí sú len dočasnými návštevníkmi na tejto pominuteľnej zemi. Väčšina ľudí sa jednoducho nepovznesie nad spoločenské styky a väzby, nezaujíma ju stavba Vesmíru, atómu, živej bunky.

Ja som však medzi takých nepatril a preto ma štúdium teoretickej fyziky začalo postupne napĺňat doteraz neznámymi emóciami, ktoré harmonicky dopĺňali všetky ostatné aspekty „zmyslu života“. Emócie, prameniace z pochopenia matematickej krásy kovariantného derivovania tenzorov, sa mi nejavili nijak odlišné od emócií, ktoré vo mne vyvolávala hudba, či láska. Môj duchovný svet sa začal obohacovať o celú novú dimenziu.

To, že ma v detstve trápili otázky náboženskej viery, sa teraz pretransformovalo do záujmu o také témy, ako je otázka kauzality v kvantovej mechanike, závislosť geometrie časopriestoru od rozloženia hmotnosti vo Vesmíre, „mystický“ vznik makroskopickej nevratnosti z mikroskopicky vratných zákonov. Zaujal ma vzťah entropie a informácie, vízia možného zániku Vesmíru v stave tepelnej rovnováhy a cítil som, že to má čo povedať k otázkam, ktoré sa po celé stáročia predvedeckých dejín ľudstva považovali za filozofické a u ktorých sa očakávala aj filozofická odpoveď. A tu zrazu som videl, že filozofia nám nie je na nič, že hádam všetko patrí do kompetencie fyziky.

Začal som nadobúdať presvedčenie, že fyzika je kráľovnou medzi vedami, lebo jej zákony platia od jadier atómov až po celé galaxie, od interakcií medzi elementárnymi časticami až po interakcie neurónov, ktoré generujú ľudské vedomie a myšlienky. Kvôli tomu filozofickému aspektu mojej osobnej prehistórie ma vôbec nezaujímali praktické aplikácie fyziky, bolo mi úplne ľahostajné „na čo“ sa fyzika dá použiť. Postupne sa zo mňa stával extrémne teoretický fyzik, ktorého trápili len „principiálne“ problémy a ktorému stačili aj ich „principiálne“ riešenia.

V tejto orientácii ma podporovali moji učitelia, väčšina ktorých boli „odpadlíci“ od matematiky, pretože v matematike sa toho už veľa významného vyskúmať nedalo. Hľadať dvadsiatytretí dôkaz Gaussovej vety o koreňoch polynómov nepripadá každému ako veľmi príťažlivý výskumný projekt. Väčšine fyzikov stačí, že sa nejaké tvrdenie dá vôbec dokázať, netúžia už po dôkazoch elegantnejších, či kratších. V zrovnaní s matematikmi sú pragmatickejší, v zrovnaní s technikmi náročnejší.

Mal som veľmi dobrých učiteľov, a tí rýchlo vypozorovali, že sa čoskoro stanem ich kolegom a preto roky strávené na Matematicko-fyzikálnej fakulte patria medzi nádherné roky môjho života. Čo môže byť pre mladého človeka krajšie, než intelektuálne zápolenie s ľuďmi, ktorých obdivuje, sprevádzané pocitom, že je ich rovnocenným partnerom? Čo môže byť krajšie, než tvorivé nadšenie, práca na spoločnom projekte? Bol to život, ktorého zmyslom bolo nekompromisné hľadanie pravdy, dennodenné cvičenie v logike, ktorého vedľajším produktom bolo však aj opovrhovanie povrchným myslením.

Už vtedy som sa často stretával s otázkami, čo je v živote najdôležitejšie, čomu a prečo treba venovať najväčšiu pozornosť. V takých diskusiách sa mi pomaly kryštalizovala jednoduchá odpoveď. Na tomto svete som v prvom rade kvôli sebe – veď som sa nemusel vôbec narodiť. Keď som však už mal také šťastie, bolo by hanbou, keby som tento život tu na svete prežil bez toho, aby som tento svet dôkladne spoznal, bez toho, aby som sa čo najviac dozvedel, v akomže to svete som celý svoj život prežil. A čo mám na tomto svete prednostne poznávať? Históriu, priebehy vojen, skutky panovníkov, výsledky športových hier? Zrejme nie. Veď keby som sa narodil pred tisíc rokmi, bola by môjmu poznaniu dostupná úplne iná minulosť, než teraz. Ak stojí za to niečo poznávať, tak to má byť to najpodstatnejšie nie o jedinej planéte, ale o tom, čo sa vyskytuje v celom Vesmíre. Z toho mi vyplynulo, že primárnym zmyslom života (rozumného) človeka je poznanie najhlbších zákonov prírody. Za samozrejmé som považoval aj to, že by človek nemal zmiznúť z povrchu zeme bez stopy, mal by po sebe čosi aj zanechať. Najhodnotnejšie dedičstvo individuálneho človeka predstavujú podľa môjho názoru tvorivé činy, plody jeho poznania. Usúdil som teda, že zmyslom môjho života by mala byť tvorivá vedecká práca v oblasti, v ktorej som schopný dospieť k originálnym poznatkom.

Pod vedením svojich učiteľov som začal písať svoje prvé publikácie, pár razy som sa dostal na krátke zahraničné konferencie, kde som sa stretol so slávnymi osobnosťami a kochal som sa slastným pocitom, ako aj vďaka svojim jazykovým znalostiam viem svoje názory formulovať bez ohľadu na jazykové bariéry. Keď si pri písaní týchto riadkov tieto svoje začiatky pripomínam, musím sa len zhovievavo usmievať nad zápecníkmi, ktorí nič nepochopili, nič sa nenaučili, nikde neboli, ale káravým hlasom so zdvihnutým prstom pripomínajú v zatuchlých kostoloch prostoduchým ovečkám, aký je život bez viery v boha prázdny. Čo oni o plnom živote vedia? Pocítili čo i len zlomok toho, o čom tu píšem?

Manželstvo

Moje štúdiá sa po istej dobe začali chýliť ku koncu a bolo na čase uvažovať o tom, čo ďalej. Život v „reálnom“ socializme mi nesľuboval bohvieaké perspektívy a preto som stále častejšie pomýšľal na emigráciu, na usadenie sa vo svete, ktorý som poznal z krátkych návštev na konferenciách v „kapitalistickom zahraničí“. Opustiť dobre strážený „raj na zemi“ nebolo však možné len tak, predstavovalo to značné riziko, hlavne keď som nechcel ujsť sám. S partnerkou sme spoločne spriadali plány, ako to po skončení jej štúdií zorganizujeme. Keďže sme boli slobodní, zdalo sa nám, že nebude pre ňu neprekonateľným problémom ujsť vtedy, keď budem ja niekde v zahraničí. Lenže, ako hovorí porekadlo, „človek mieni, pánboh mení“.

Naša spoločná láska priniesla jedného dňa, keď som bol v poslednom ročníku, svoje nečakané ovocie. Priateľka otehotnela a to predstavovalo tvrdé ohrozenie celej našej budúcnosti. Do konca štúdií jej zostávali ešte roky a bolo nám jasné, že bude musieť štúdium na pár rokov prerušiť. Okrem toho, že toto samo osebe predstavovalo nepríjemnú komplikáciu, znamenalo to aj značné posunutie nášho plánu emigrovať, lebo s dieťaťom by opustenie krajiny bolo oveľa komplikovanejšie. Ale v dobe, keď dať si urobiť potrat bolo hádam rovnako ťažké, ako si dať vytrhnúť zub, ani vo sne nás nenapadlo vyriešiť všetky naše budúce problémy zabitím nášho budúceho prvého dieťatka. Boli sme na taký zbabelý skutok príliš dospelí a zodpovední. Nie, neviedli nás k tomu žiadne náboženské ohľady – vtedy už bola aj moja partnerka zrelá ateistka – len prostý ľudský cit, vedomie, že v tele mamky sa začína rodiť nový život, naše spoločné dieťa, ktoré sme si zhodne predstavovali – nevedno prečo – ako malé dievčatko v krátkej červenej sukničke.

Uvažovali sme asi takto. Ktovie, čo všetko nečakané nás v živote ešte postihne, koľko z toho bude radosti a koľko utrpenia. Čo ak toto je posledná príležitosť priviesť na svet plod vzájomnej hlbokej lásky? Čo ak niekto z nás veľmi skoro umrie? Čo ak toto dieťa bude jedinou stopou po nás tu na zemi, čo ak ono je tá jediná pochodeň, ktorá ponesie našu iskru života do neznámej budúcnosti? Od prvých chvíľ sme sa cítili byť rodičmi a tento pocit nás napĺňal vedomím zodpovednosti.

Rád by som na tomto mieste podotkol, že naše rozhodnutie bolo len naším súkromným rozhodnutím, že nás nikdy nenapadlo predkladať ho iným ako vzor správania. V konečnom dôsledky boli naše pohnútky hlboko egoistické: verili sme vtedy úprimne, že by sa nám veľmi ťažko žilo s pocitom, že sme zahubili svoje vlastné dieťa a aj kvôli tomu sme na potrat nemysleli. Ktovie ako by sme však uvažovali, keby išlo o naše štvrté dieťa. Iní ľudia nemusia cítiť to isté čo my, možno je pre nich primárna ich budúcnosť a kariéra, a rozhodnú sa ináč aj pri prvom dieťati. Majú na to rovnaké právo, aké sme pre naše konanie mali my. Nikoho za žiadne rozhodnutie tohoto druhu neodsudzujem ani nechválim. Aj pri tejto príležitosti hájim právo rodičov rozhodnúť o plode nečakaného tehotenstva. Týka sa to len ich dvoch, nikoho do toho nič nie je, rovnako ako nebolo nikoho nič do toho, čo robili predtým, než k otehotneniu došlo. Spoločnosť má právo chopiť sa slova až vtedy, keď sa na tvári zeme objaví nový človek. Dovtedy sa má tváriť tak, akoby o ničom nevedela – pretože nakoniec naozaj o ničom nič nevie: plod sa predsa stáva nezávislým človekom až po pôrode.

Keď priateľka raz navštívila rodičov, zbadali jej tehotenstvo, a do nášho osobného života sa s plnou váhou vsadila spoločnosť, zdeformovaná zvrhlou náboženskou ideológiou. Rodičia rezolútne odmietli akceptovať ju i jej dieťa počaté „v hriechu“ (nechcem písať o tom, o koľkých oveľa závažnejších hriechoch jej rodičov som veľmi dobre vedel aj ja) ak sa nedáme cirkevne zosobášiť. Budúca mamka rodičovské obvinenia z amorálnosti (nepochybne horšej než amorálnosť masového vraha) ťažko znášala a preto sme sa rozhodli, že ako rozumní ľudia ustúpime, a absolvovali sme komickú frašku, nazývanú sobášom. Tá musela mať vo vtedajšej dobe dva stupne: najprv sobáš civilný, až potom cirkevný. Keďže to bola udalosť, na akú sa nezabúda, a zhodou okolností sa odohrala za neuveriteľne neštandardných a komických okolností, popíšem ju v svojom prvom pokuse o poviedku.

Manželka zostala po sobáši u rodičov, ja som sa vrátil do Prahy dokončiť štúdiá. Mesiac pred promóciou som dostal telegram, že sa nám narodil zdravý a rozkošný chlapček.

Štúdium som ukončil s vynikajúcim prospechom a už predtým som dostal ponuku pokračovať ako ašpirant na Katedre teoretickej fyziky, ktorú som, samozrejme, s potešením prijal. Na promóciach mi okrem učiteľov (a rodičov kolegov) nikto neblahoželal a ja som sa náhlil domov, potešiť sa zo svojho dieťatka. Namiesto radosti ma však doma čakalo ďalšie ultimátum: tentoraz moja mama odmietla akceptovať toho „nepokrstného pohana“ za svojho vnuka. Tu som sa už rozhodol neustupovať a trval som na tom, že šamanské manipulácie s mojim dieťaťom mi nikto nebude vnucovať. Ukázalo sa, že som tuposť, arogantnosť, sebaistotu a samospasiteľnú vieru vo vlastnú pravdu u slovenskej katolíčky podcenil, pretože tá bola schopná ísť za svojim cieľom aj za cenu spretŕhania biologických medziľudských vzťahov. Pár dní pred odchodom do Prahy som so synčekom preto absolvoval komickú frašku, ktorá má podľa KKC takéto hlboké a dramatické účinky: „Krst vtláča do duše nezmazateľný duchovný znak, charakter, ktorý určuje pokrsteného na kresťanský náboženský kult.“ (§ 1280) Žiadne „vtlačenie nezmazateľného znaku“ som, žiaľ, nespozoroval – videl som iba vodu, tečúcu po jeho temene. Predbiehajúc trochu udalosti poznamenám, že tento, dnes už dospelý muž je ateistom ako ja, a „nezmazateľný duchovný znak“ pociťuje na sebe asi tak intenzívne, ako tú „svätenú“ vodu v deň svojho krstu.

Tento ústupok cirkevnej ideológii som si pred sebou „pokrytecky“ ospravedlnil ešte aj tým, že som ním komunistom demonštroval opovrhovanie ich ideológiou. Kvôli tomu som túto „akciu“ (ako aj krst ostatných detí) zorganizoval v najväčšom kostole a v najfrekventovanejšom čase. Pripomínam to na adresu tých, ktorí majú plné papule rečí o tom, aký náboženský teror za komunizmu vládol. Nikto mi tento prehrešok proti komunistickej ideológii nikdy nepripomenul – žeby len preto, že som nebol členom KSČ? Len tak málo stačilo? Mnohí moji príbuzní si však celí ustráchaní dávali krstiť deti po farách, kde líšky dávajú dobrú noc. Treba však pripomenúť, že išlo o komunistických funkcionárov, ktorí mali z tohoto pokrytectva celkom slušný prospech – farizeji, plemeno zmijí! Takými slovami som im to vyčítal vtedy, tak im to pripomínam dodnes. Nebrali a neberú ma však vážne, v zmysle slovenského porekadla: „Napľuj kurve do očí, povie ti, že prší“.

Opustenie „zlatej klietky“

V ďalšom akademickom roku som sa stal ašpirantom známeho českého fyzika, rozumného a rozhľadeného odborníka v matematickej fyzike, ktorý mal čulé styky s vedeckým zahraničím a nenechával si ich pre seba, ale nezištne pomáhal aj svojím ašpirantom budovať podobné kontakty s významnými vedeckými pracoviskami. Jeho zahraničná povesť mu umožňovala brať budovanie socializmu na celkom ľahkú váhu, takže nebol ani len členom KSČ. Členstvo v rodnej strane však bolo v tých dobách (pre neschopných) nevyhnutnou podmienkou pre to, aby sa aspoň občas dostali do zahraničia. Netreba zdôrazňovať, že moje politické postoje každý dobre poznal a za takých okolností ani mňa nikto ponukami členstva v rodnej strane nezahŕňal. Hľadal som však všetky možnosti, ako sa napriek tomu dostať na dlhodobejší pobyt na niektorú významnú univerzitu. Vedel som, že legálnou cestou to nepôjde, preto som volil metódy triednych nepriateľov.

Už v druhom roku ašpirantúry sa mi podaril (na tú dobu) husársky kúsok: porušiac všetky zákony socialistického štátu, som ilegálne požiadal o ročné štipendium na zahraničný pobyt na vychýrenej škandinávskej univerzite – a uspel som! Veci som zariadil dokonca tak, že to vyzeralo, akoby ma táto univerzita pozvala na pobyt z vlastnej iniciatívy. Na Karlovej Univerzite to spôsobilo rozruch, začali sa o mňa čulo zaujímať „zvláštne úkoly“, ale pozvanie bolo na svete a s plným vozom bolo už ťažké vycúvať. Súdruhovia ma upozornili na „naše zákony“ a potrebu riadiť sa nimi, ale nakoniec som po dlhých cavykoch dostal „vycestovaciu doložku“ a vyletel z pozlátenej klietky – po prvý raz na dobu dlhšiu než týždeň. Tým začala nová etapa môjho života, síce bez trvalej emigrácie, ale zato s pomerne voľným pohybom. Ničím neobmedzovaný kontakt s ašpirantmi a profesormi z celého sveta na zahraničnej univerzite mi otvoril netušené možnosti, ktoré som samozrejme horlivo využíval (vrátane kontaktovania Nadácie Charty 77). Počas tohoto prvého pobytu som usilovne pracoval, publikoval, informoval sa, korešpondoval. Osobne som sa dokonca stretol aj s niekoľkými nositeľmi Nobelovej ceny, a táto moja čulosť priniesla ďalšie plody. Pár mesiacov po návrate zo Škandinávie som cestoval do USA a vzápätí do vtedajšej NSR. Takto získaná osobná sloboda mala však jednu tienistú stránku: o moju manželku sa čulo zaujímala ŠtB a naša manželská korešpondencia mala tak veľa čitateľov, že sa dala označiť všemožne, iba nie ako súkromná.

Na tomto mieste spomeniem pár prostých detailov. V Škandinávii sa prebudili moje „staré záujmy“ a ja som sa stal notorickým návštevníkom všetkých možných kostolov. Dozvedel som sa, že okrem anglikánskej cirkvi jestvuje aj Svenska Kyrkan, ktorej neoficiálnou hlavou je švédsky kráľ. Niektoré farnosti uvítali môj záujem o hru na organe a tak som počas omší v mnohých kostoloch preludoval na tomto monumentálnom nástroji. Zoznámil som sa aj so svojráznou škandinávskou ľudovou hudbou a hral som na husliach v jednom ľudovom súbore (dragspelare). Spomedzi piesní, ktoré sa vyspevovali v kostoloch, sa mojou obľúbenou stala dovtedy mi neznáma stredoveká melódia Adeste fideles. Pri pár návštevách domova som si priviezol švédske, nórske a fínske biblie a spevníky, a „colníci“ boli spokojní s mojim vysvetlením, že si ich dovážam ako „kuriozitu“ – aspoň sa tak tvárili.

Pri prvej návšteve domova som navštívil aj „príslušné“ miesta a položil tam triviálnu otázku, či ma môže v zahraničí navštíviť manželka (bez dieťaťa). Dotyčnému súdruhovi som tým spôsobil slasť takmer erotickú, lebo sa mu rozžiarili oči, pohodlne sa usadil a začal zoširoka: „Navštíviť vás môže hocikto – brat, sestra, teta, strýko, otec…“ Veľmi som sa tomu úvodu, ktorý pokračoval ešte pomerne dlhým zoznamom, potešil. Na záver sa však súdruh zhlboka nadýchol, vzpriamil sa, výstražne zdvihol prst a s dôrazom mentorsky povedal: „Naozaj každý – okrem vašej manželky!“ Nepomohlo ani opakované ubezpečovanie, že manželka by ma navštívila bez dieťaťa. Súdruhovia zrejme viac verili erotickým než rodičovským zväzkom, zrejme súdiac podľa seba…

November 1989

Po získaní vedeckej hodnosti kandidáta vied som uvažoval o svojom budúcom zamestnávateľovi. Mohol som zostať na Karlovej univerzite, ale strácať čas učením študentov sa mi veľmi nechcelo a chcel som byť blízko svojej rodiny. Preto som sa orientoval na vedecké pracoviská, ktorých som vystriedal zopár, až som nakoniec zakotvil na jednom z (vtedy) mnohých pracovísk Slovenskej akadémie vied. Postavenie vedeckého pracovníka SAV celkom vyhovovalo mojej predstave o živote: okrem vedeckej práce sa odo mňa neočakávalo už nič iné a s ňou som problémy nemal. Na pracovisku SAV sa však stalo niečo, s čím som nepočítal. Krátko po nástupe došlo k výmene na poste môjho priameho nadriadeného. To by samo osebe nestálo ani za zmienku, keby sa z toho nového nevykľul komunistický hochštapler – povedané neúctivým (či až vulgárnym) ľudovým výrazom, taká typická komunistická sviňa.

Jeho jediným cieľom bolo priživovať sa na mojej práci, tak ako sa celý život priživoval na práci iných. Spočiatku bol veľmi ústretový a milý, schválil mi aj zahraničné cesty, písal krásne posudky. Chcel za to len jedno: aby som ho vo svojich prácach uvádzal ako spoluautora. Lenže ja som takú cenu považoval za privysokú. Keď nakoniec pochopil, že po dobrom to so mnou nepôjde, rozhodol sa využiť (po slovensky: zneužiť) moje všeobecne známe politické postoje. Naraz zistil, že sa politicky málo (vlastne vôbec) „angažujem“, že nie som ani len členom Brigády socialistickej práce, ba ani ROH, či ZČSSP, že moje politické vzdelanie má hlboké ideové medzery, že dokonca odmietam chodiť aj na verejné stranícke schôdze a do prvomájových sprievodov – a začal ma obťažovať politicky. Jeho snahy však u mňa nenachádzali kladnú odozvu, mali účinok opačný. Svoje publikácie som začal posielať do zahraničia ilegálne, čím som mu do rúk dával viac tromfov v boji proti sebe. Z pôvodného pokusu „prevychovať“, presnejšie pokoriť mladého vzpurného podriadeného, sa stal boj „kto z koho“, boj na život a na smrť. Po čase sa zabudlo aj na pôvodný cieľ – môjmu šéfovi išlo už len o to, aby ma ponížil.

A do takejto medziľudskej situácie na pracovisku, ktorá mi otravovala život, po istom čase zrazu vstúpila Gorbačovova „perestrojka“. Kedysi pred vianocami 1988 som si naraz všimol, že na krátkych vlnách sa rozhostilo neslýchané ticho: všetky rušičky prestali do éteru chrliť svoj jedovatý širokospektrálny šum. Táto udalosť bola pre mňa nevídanou vzpruhou, ktorá mi dodala elán do boja so svojim šéfom. Požiadal som ho o súhlas s cestou do Škandinávie (v poradí už treťou). Súdruh vedúci zneistel, zacítil totiž už zmenu vetra a so zaťatými zubami súhlasil. V januári 1989 som sa teda po dlhšej dobe vrátil na dôverne známe miesta, medzi dobre známych kolegov. Všetkým som s nadšením zvestoval, že komunisti vypli rušenie na krátkych vlnách a „prorokoval“ som, že komunizmus toho roku „padne“. Dívali sa na mňa nechápavo: nevedeli, čo sú to rušičky a neverili môjmu optimizmu.

Nebudem čitateľom vysvetľovať ako komunizmus padol. Každý by to mal vedieť a na tých, ktorí o tom nič nevedia, mi nezáleží. Odbočím trochu, aby som ten pád zhodnotil zo svojho subjektívneho pohľadu. Komunizmus „padol“ prakticky „sám od seba“, a mnohí ľudia vtedy žasli nad tým, ako málo na to stačilo. Ukázalo sa totiž názorne, že rovnako ľahko mohol padnúť takmer kedykoľvek! Stačilo, aby ľudia povedali „nie!“; aby to „nie“ povedali svojimi skutkami, nie aby si to iba doma šepkali. Prečo boli všetci takí pokrytci? Lebo nepovažovali za hlavnú a najdôležitejšiu hodnotu morálnu pravdu: hovoriť len to, čomu verím, a konať len to, s čím suhlasím, o správnosti čoho som presvedčený. Prečo som mal bojovať na svojom pracovisku iba ja sám? Prečo sa len tak málo ľudí dokázalo nebáť, dokázalo sa aspoň trocha vzoprieť? A prečo som sa vlastne ja, neveriaci, až tak zásadne držal pravdy? Prečo sa jej nedržali veriaci, skloňujúci slovo „pravda“ vo všetkých pádoch?

Pár týždňov po páde som do rôznych novín posielal glosy, ktorými som chcel politikov rodiacej sa demokracie varovať pred tým, čo som považoval za iminentné nebezpečenstvo. Ani jednu nezverejnili. Písal som fejtóny, úvahy, fiktívne príbehy. Nikto o nič také nemal záujem. Tak to urobím teraz a zverejním skrátenú verziu jedného príbehu, ktorý som v tom horúčkovitom roku napísal, príbehu, ktorý bol veľmi osobný a zameraný proti spomínanému súdruhovi vedúcemu, a preto som sa ho nikdy ani nepokúsil zverejniť. Aby však navždy neupadol do zabudnutia, čitateľ si ho môže prečítať ako samostatnú poznámku. Dúfam, že okolnosti a motívy napísania môžu ospravedlniť trochu hrubý slovník, ktorý sa mi nechce po toľkých rokoch upravovať.

Kľúčové slová: autobiografia, apologetika, viera, rozum, logika, dokaz, konverzia, apostaza, katolici, evanjelici

Príspevok ešte nie je hotový.