Jacques Monod (1970)

Úryvok zo záverečnej kapitoly knihy Nutnosť a náhoda.

Potreba vysvetlenia

Počas storočí bol osud jednotlivého človeka identický s osudom jeho skupiny, to jest kmeňa, ku ktorému patril a mimo ktorého by nebol prežil. Na druhej strane kmeň sa ubránil a prežíval len na základe súdržnosti. Stade pochádza ohromná subjektívna sila zákonov, ktoré organizovali a zaručovali túto kohéziu. Niekedy ich nejaký človek mohol prestúpiť; no je nepravdepodobné, žeby bol niekto niekedy čo i len sníval o ich popretí. Vzhľadom na úžasný selektívny význam, ktorý mali tieto sociálne štruktúry počas veľmi dlhých období, je veľmi pravdepodobné, že ovplyvnili genetický vývoj vrodených kategórií ľudského myslenia. Táto evolúcia nielenže uľahčila prijateľnosť kmeňových zákonov, ale vytvorila aj potrebu ich mýtického vysvetľovania, ktoré sa stalo základom kmeňovej svojbytnosti. Sme potomkami týchto ľudí a pravdepodobne sme od nich zdedili potrebu vysvetľovať – ten hlboký nepokoj, čo nás núti pátrať po zmysle bytia. Tento nepokoj vytvoril všetky mýty, náboženstvá, filozofie a aj vedu.

Jacques MonodLen málo pochybujem o tom, že táto panovačná potreba vzniká spontánne, že je vrodená, že je nejako zapísaná v genetickom kóde. Okrem človeka sa nenájde v živočíšnej ríši tak vysoko diferencovaná sociálna organizácia okrem určitých druhov hmyzu: mravce, termity, včely. Stabilita hmyzích sociálnych opatrení neťaží skoro nič z kultúrneho dedičstva, ale prakticky všetko má na základe genetického prenosu. Sociálne správanie hmyzu je vonkoncom vrodené, automatické.

Ľudské sociálne inštitúcie, ktoré sú čisto kultúrne, nikdy nedosahujú takú stabilitu; okrem toho, kto by si to prial? Vynález mýtov a náboženstiev, vytvorenie rozsiahlych filozofických systémov – to bola cena, ktorú človek platil za prežitie ako sociálny živočích bez upadnutia do číreho automatizmu. No kultúrne dedičstvo by samo osebe nebolo bývalo dosť silné či spoľahlivé na zachovanie sociálnych štruktúr. Toto dedičstvo potrebovalo genetický podklad čohosi, čo je pre myseľ rozhodujúce. Ako ináč vysvetliť skutočnosť, že v našom druhu je základom sociálnej štruktúry vždy náboženský jav? Ako vysvetliť, že hoci máme ohromný počet mýtov, náboženstiev a filozofických ideológií, vždy sa opakuje tá istá základná „forma“?

Mýtické a metafyzické počiatky

Ľahko sa dá vidieť, že všetky „vysvetlenia“, ktoré boli základom pre zákony tým, že u ľudí znižovali pocity úzkosti, boli „historky“, presnejšie povedané „ontogenézy“. Skoro všetky primitívne mýty opisujú viac alebo menej božských hrdinov, ktorých skutky vysvetľujú pôvod skupiny a zakladajú jej sociálnu štruktúru na posvätných tradíciách; história sa neprerába. Veľké náboženstvá majú podobnú formu, založenú na životnom príbehu geniálneho proroka, ktorý ak už nebol pôvodcom všetkých vecí, zastupoval tohto pôvodcu a hovoril v jeho mene; vysvetľoval dejiny ľudstva a určoval jeho osud. Zo všetkých veľkých náboženstiev je židovsko-kresťanské pravdepodobne „najprimitívnejšie“ svojou prísne historizucujúcou štruktúrou; zakladá sa na ságe o beduínskom kmeni, zušľachtenom božským prorokom. Rozvinutejší budhizmus sa vo svojej pôvodnej forme zakladá na karme, čo je transcendentný zákon vládnuci individuálnemu osudu; je to skôr rozprávanie o dušiach ako o ľuďoch.

Veľké filozofické systémy od Platóna po Hegla a Marxa ponúkajú ontogenézy, ktoré sú aj vysvetľujúce aj predpisujúce. Je pravda, že v prípade Platóna to ide skôr dolu ako hore briežkom: vidí v histórii len postupnú degradáciu ideálnych foriem a vo svojej Republike navrhuje obnovu minulosti, ísť časovo dozadu.

Pre Marxa, rovnako ako pre Hegla, prebieha história podľa vlastného imanentného, potrebného a priaznivého plánu. Vplyv marxistickej ideológie sa zakladá nielen na jej sľube oslobodenia človeka, ale možno najmä na jej ontogenetickej štruktúre, na jej podrobnom a presvedčivom vysvetľovaní minulej, prítomnej a budúcej histórie. No keďže sa historický materializmus obmedzoval na ľudské dejiny, ostával neúplný, hoci sa vystatoval „vedeckými“ istotami. Potreboval dodatok dialektického materializmu, ktorý rozumu predkladá potrebnú totálnu interpretáciu všetkého: podľa toho sa história ľudstva viaže na históriu vesmíru, je podrobená tým istým večným zákonom.

Rozpad starej zmluvy a tieseň modernej duše

Ak existuje vrodená potreba podrobného vysvetlenia a jeho chýbanie vyvoláva hlbokú duševnú tieseň; ak je jedinou formou vysvetlenia, ktoré duši uľahčí, totálna história zdôrazňujúca význam človeka tým, že mu dáva významné postavenie v prírodnej schéme; ak má byť toto „vysvetlenie“ verné, zmysluplné a utešujúce: musí splývať s dlhou animistickou tradíciou. Potom pochopíme, prečo prešlo toľko tisíc rokov, kým sa v oblasti ideí objavila myšlienka, že jediným prameňom skutočnej pravdy je objektívne poznanie.

Táto studená a prísna myšlienka, neposkytujúca vysvetlenie, ale vyžadujúca asketické zrieknutie sa všetkých iných duchovných krokov, nemohla zmierniť úzkosť; naopak, zväčšila ju. Vyžadovala, aby sa jedným razom zamietla tradícia stotisícročí, asimilovaná do samotnej ľudskej podstaty. Zrušila starodávnu animistickú zmluvu medzi človekom a prírodou a na miesto tohto cenného zväzku postavila len túžobné hľadanie čohosi vo svete ľadovej samoty. Keďže okrem akejsi puritánskej arogancie nemala nič, čo by ju odporúčalo, ako mohla byť taká myšlienka akceptovaná? Nebola; a dosiaľ nie je. Ak si vynútila uznanie, bolo to len pre jej zázračnú silu účinnosti.

V priebehu troch storočí si veda založená na postuláte objektívnosti vydobyla svoje miesto v spoločnosti – v obyčajoch ľudí, ale nie v ich srdciach. Moderné spoločnosti sú postavené na vede. Vede vďačia za svoje bohatstvá, silu a istotu, že zajtra budeme ešte bohatší a mocnejší, ak chceme. Ale platí aj toto: práve tak ako v priebehu biologickej evolúcie jedného druhu môže byť pre celú budúcnosť rozhodujúca počiatočná voľba, práve tak voľba vedeckej praxe (neuvedomelý počiatočný výber) nasmerovala kultúrnu evolúciu na jednosmernú cestu; do koľají, o ktorých si scientizmus devätnásteho storočia myslel, že zaručene povedú k rozkvetu ľudstva, kým to, čo dnes pred sebou vidíme, je temná priepasť.

Moderné spoločnosti prijali poklady a moc, ktoré im núkala veda. Neprijali však – ak vôbec o ňom počuli – jej hlbšie posolstvo: definíciu nového a jediného zdroja pravdy; požiadavku dôkladnej revízie etických pravidiel a úplného rozchodu s animistickou tradíciou; zrušenie „starej zmluvy“ a potrebu ukovania novej. Hoci sú naše spoločnosti vyzbrojené všetkými možnými zbraňami a majú toľko bohatstiev, za ktoré vďačia vede, stále hlásajú a žijú podľa systému hodnôt, ktorý práve táto veda už dávno od koreňa zavrhla.

Nijaká spoločnosť pred našou sa nezmietala v takých konfliktoch ako my. V primitívnej aj klasickej kultúre poznala animistická tradícia len jeden a ten istý zdroj pre poznanie aj hodnotenie. Po prvý raz v histórii sa kultúrna spoločnosť pokúša budovať zúfalým pridŕžaním sa animistickej tradície pri snahe zdôvodniť svoje hodnoty a súčasne zavrhnúť ju ako zdroj pri poznávaní pravdy. Západné „liberálne“ spoločnosti naoko uznávajú a ako základ morálky predkladajú nechutnú zmiešaninu židovsko-kresťanskej nábožnosti, scientistického pokrokárstva, viery v „prirodzené“ ľudské práva a prospechársky pragmatizmus. Marxistické spoločnosti hlásajú materialistické a dialektické náboženstvo histórie; v programe majú solídnejšiu morálnu osnovu ako liberálne spoločnosti, ale sú zraniteľnejšie pre veľkú strnulosť, ktorá dosiaľ bola ich silou. Nech je tomu akokoľvek, všetky tieto v animizme koreniace systémy žijú mimo objektívneho poznania, mimo pravdy, a sú vo svojej podstate nepriateľské voči vede; sú ochotné použiť ju, ale nie rešpektovať alebo milovať. Rozchod je taký zrejmý, lož je taká do neba volajúca, že to musí posadnúť žiaľom každého, kto má určitú úroveň či inteligenciu, alebo si kladie morálne otázky, ktoré sú prameňom všetkej tvorivosti. Treba povedať, že je to pohroma pre všetkých, čo cítia, alebo chcú na seba vziať zodpovednosť za smer, ktorým sa bude vyvíjať spoločnosť a kultúra.

Toto je choroba moderného ducha a leží pri koreni ľudskej morálky a sociálnej povahy. Je to tento neduh s viac alebo menej popletenou diagnózou, čo vyvoláva strach, ak nie nenávisť – v každom prípade odcudzenie – pociťované dnes voči vedeckej kultúre toľkými ľuďmi. Ich averzia, ak sa prejavuje otvorene, obyčajne sa zameriava na technologické vedľajšie produkty vedy: bomba, pustošenie prírody, závratne stúpajúci počet ľudí. Samozrejme, ľahko sa dá povedať, že technológia a veda nie sú to isté a že, okrem toho, používanie atómovej energie bude pre prežitie ľudstva čoskoro vitálnou záležitosťou; že devastácia prírody je skôr chybná technológia ako jej prebytok; a že ľudí pribúda, lebo každoročne sa pred smrťou zachránia milióny detí. Máme, hádam, ísť dozadu a nechať ich umierať?

To sú paušálne povrchné odpovede, u ktorých sa pletú príznaky neduhu s jeho príčinou. Za protestmi sa totiž skrýva odmietnutie akceptovať zásadné posolstvo vedy. Strach je strachom pred svätokrádežou: pred pošliapaním hodnôt; a je plne oprávnený. Je stopercentne pravda, že veda útočí na hodnoty. Nie priamo, pretože veda nie je sudcom hodnôt, ba musí ich ignorovať; ale veda podrýva každú jednu mýtickú alebo filozofickú pôvodinu, na ktorej animistická tradícia od austrálskych aborigénov po dialektických materialistov zakladala morálnosť: hodnoty, povinnosti, práva a zákazy.

Ak človek prijme toto posolstvo v jeho plnom význame, musí sa nakoniec prebudiť zo svojho tisícročného sna a objaviť svoju úplnú osamelosť, svoju zásadnú izolovanosť. Zistí, že žije ako Róm na hraniciach cudzieho sveta, ktorý je hluchý voči jeho hudbe a ľahostajný voči jeho túžbam, ako aj voči jeho utrpeniu a jeho zločinom.

Kto má definovať zločin? Kto rozhoduje, čo je dobré a čo zlé? Všetky tradičné systémy stavali etiku a hodnoty mimo pôsobnosti človeka. Hodnoty mu nepatrili; boli mu prikazované a on patril im. Dnes človek vie, že hodnoty patria jemu a len jemu, ale keď je teraz ich pánom, akoby sa rozplývali v neciteľnej prázdnote vesmíru. V tomto bode sa moderný človek obracia na vedu, alebo skôr proti nej, keď vidí jej strašnú schopnosť ničiť nielen telá, ale aj samotnú dušu.

Hodnoty a poznanie

Kde je liek? Treba raz pre vždy uznať, že objektívna pravda a teória hodnotenia sú naveky proti sebe stojace a navzájom nepreniknuteľné oblasti? To je postoj, ktorý zaujali mnohí moderní myslitelia, či už spisovatelia, filozofi alebo dokonca vedci. No ja si myslím, že taký postoj je nielen neprijateľný pre veľké množstvo ľudí, ktorých úzkosti by iba zachovával a zhoršoval; myslím si, že je absolútne mylný, a to hlavne z dvoch dôvodov:

  1. samozrejme, preto, lebo hodnoty a poznanie sú vždy a nevyhnutne späté tak pri čine ako pri rozhovore;

  2. a predovšetkým, pretože už sama definícia „pravdivého“ poznania sa zakladá na konečnej analýze vzhľadom k etickému postulátu.

Obidva body vyžadujú, aby sme ich v krátkosti rozobrali.

Etika a poznanie sú nevyhnutne spojené pri čine a prostredníctvom činu. Čin zavádza do hry, prípadne do pochybnosti, naraz poznanie aj hodnotu. Každý čin znamená niečo etické, uznáva alebo znevažuje určité hodnoty; uskutočňuje voľbu medzi hodnotami, prípadne to predstiera. Na druhej strane sa poznanie zúčastňuje každého činu, a recipročne je čin jedným z dvoch potrebných zdrojov poznania.

Prelínanie etiky a vedy v animistickom systéme nespôsobuje problémy, pretože animizmus sa vyhýba zásadnému rozlíšeniu týchto dvoch kategórií: považuje ich za dve podoby tej istej skutočnosti. Tento názor sa zrkadlí aj v idei sociálnej etiky založenej na tzv. „prirodzených“ ľudských právach, predkladanej systematicky a nadšene aj v snahách o definíciu etiky marxizmu.

Od okamihu, ako sa objektivita vyhlási za conditio sine qua non pravého poznania, robí sa medzi oblasťami etiky a poznania dôsledné rozlišovanie, nevyhnutné pre hľadanie pravdy. Poznanie samo osebe vylučuje posudzovanie hodnoty (okrem „epistemologickej“), kým etika, v podstate neobjektívna, je navždy vylúčená z oblasti poznania.

Zásadné rozlišovanie poznania a hodnotenia, povýšené na axiómu, zrodilo vedu. Cítim pokušenie povedať, že k tejto nebývalej udalosti v dejinách kultúry došlo na kresťanskom Západe a nie v niektorej inej kultúrnej oblasti aspoň čiastočne z toho dôvodu, že cirkev stanovila zásadný rozdiel medzi oblasťami posvätných a svetských záležitostí. Toto rozlíšenie nielen že umožnilo vede ísť svojou cestou (pokiaľ nezasahovala do oblasti posvätného duchovna); pripravovalo myseľ na oveľa radikálnejšie rozlišovanie, ktoré bude vyžadovať zásada objektívnosti. Západniari sa často ťažko vžívajú do situácie, že niektoré náboženstvá nerozlišujú a nemôžu rozlišovať posvätné a svetské záležitosti: podľa hinduizmu sa všetko deje v posvätných hraniciach; pojem „svetskosti“ je mu nepochopiteľný.

Ale vráťme sa k nášmu hlavnému problému. Požiadavka objektívnosti odmieta „starú zmluvu“, no súčasne zakazuje splývanie posudzovania na základe danej hodnoty s posudzovaním na základe vedy. Pretrváva však skutočnosť, že tieto dve kategórie nevyhnutne splývajú pri čine i pri rozhovore. Ak máme dodržať našu zásadu, musíme zaujať postoj, že nijaký rozhovor či čin nesmie byť považovaný za zmysluplný, autentický, ak nevyjadruje a nezachováva rozlíšenie medzi uvedenými dvomi kategóriami. Pri takejto definícii sa pojem autentičnosti stane okrúhlym stolom, pri ktorom sa etika a poznanie opäť stretnú; kde hodnoty a pravda v súlade, ale nie zameniteľné, odhalia pozornému záujemcovi svoj plný význam. V opačnom prípade neautentický rozhovor, pri ktorom sa kategórie pletú, môže viesť len k zhubnému nezmyslu a zločinnému, čo aj nevedomému klamstvu.

Opísané riskantné miešanie pojmov sa deje najsústavnejšie a najčastejšie pri „politických“ rozhovoroch (a mám na mysli „rozhovor“ v karteziánskom zmysle slova), a to nielen profesionálnymi politikmi. Aj vedci sa často prejavujú mimo svojho odborného poľa ako nebezpečne neschopní rozlišovať kategórie hodnotenia a poznania.

Už vpredu sme povedali, že animizmus ani nechce a ani nie je schopný postaviť absolútnu bariéru medzi posudzovaním na základe daných hodnôt a na základe poznania; pretože ak sa raz vysloví domnienka, že vo vesmíre existuje zámer, nech je to v akomkoľvek starostlivom preoblečení, aký význam môže mať ešte rozlišovanie? V objektívnom systéme platí pravý opak: miešanie daných hodnôt a poznania je protiprávne, je zakázané. Ale – a to je rozhodujúci moment – logické puto, ktoré radikálne viaže poznanie a dané hodnoty, tento príkaz, toto „prvé prikázanie“, tvoriace základ objektívneho poznania, toto samo osebe nie je a nemôže byť objektívne.

To je morálne pravidlo, disciplína. Pravé poznanie nevie o hodnotách, ale má sa zakladať na posudzovaní podľa hodnoty, alebo ešte skôr na nedokazovanej, axiomatickej hodnote. Je samozrejmé, že ustanovenie požiadavky objektívnosti ako podmienky pre pravdivosť poznania predstavuje etickú voľbu a nie posúdenie na základe poznania, keďže pravé poznanie nemôže byť prv, než sa vykoná svojvoľná, arbitrárna voľba. Princíp objektívnosti definuje hodnotu pre vytvorenie normy pre poznanie takto: hodnota je samotné objektívne poznanie. Schváliť zásadu objektívnosti teda znamená ustanoviť základné pravidlá etického systému: vypracovať etiku poznania.

Etika poznania

Základom etiky poznania je etická voľba prvotnej hodnoty. Tým sa etika poznania radikálne líši od animistických etík, ktoré všetky hlásajú, že sa zakladajú na „poznaní“ imanentných náboženských alebo „prirodzených“ zákonov, o ktorých sa predpokladá, že sa človeku samy vnuknú. Etika poznania sa človeku sama nevnukne; naopak, človek si ju sám prikáže a urobí z nej axiomatickú podmienku autenticity každého rozhovoru a každého činu. Rozhovor na základe metódy navrhuje normatívnu epistemológiu vedeckého poznania, ale treba ho čítať v prvom rade ako morálnu meditáciu, ako duchovné cvičenie.

Autentický rozhovor je podľa toho základom vedy a dáva človeku ohromnú moc, ktorá ho v súčasnosti obohacuje, ktorá ho oslobodzuje, ale môže si ho aj podrobiť. Moderní vedci, zomknutí okolo vedy a žijúci z jej plodov, stali sa od nej závislými ako od svojej drogy. Za svoju materiálnu moc ďakujú základnej etike, na ktorej spočíva ich poznanie, a za svoju morálnu slabosť hodnotovým systémom, ktoré devastovalo ich poznanie, na ktoré sa však stále snažia odvolávať. Tento rozpor je smrteľný. Kope jamu, ktorá sa otvára pod našimi nohami. Preto je etika poznania, ktorá vytvorila moderný svet, jedinou etikou, ktorá sa s ním znesie. Ona jediná je schopná viesť evolúciu, ak ju raz ľudia pochopia a akceptujú.

Pochopia a akceptujú – je to možné? Ak je pravda, ako si myslím, že strach pred samotou a potreba kompletného a záväzného poznania sú vrodené – že toto dedičstvo dávnej minulosti je nielen kultúrne, ale pravdepodobne aj genetické – dá sa predpokladať, že taká prísna, abstraktná a hrdá etika utíši obavy a uspokojí potreby? Neviem. Nemôže to byť naprosto nemožné. Je totiž možné, že človek potrebuje viac ako „vysvetlenie“, ktoré etika poznania nemôže poskytnúť; že človek sa potrebuje pozdvihnúť nad seba, že potrebuje nájsť nadprirodzeno. Zdalo by sa, že ho k tomu povedie nehasnúca sila veľkého socialistického sna, stále živá v srdciach ľudí. Nijaký hodnotový systém nevytvorí pravú etiku, kým nenavrhne ideál, ktorý presiahne individuálne Ja až do sebaobetovania – ak bude treba.

Etické poznanie možno uspokojí toto snaženie po niečom vyššom ušľachtilosťou svojich ambícií. Navrhuje transcendentnú hodnotu – pravé poznanie – nie pre využitie človeka, ale aby človeku slúžilo na premyslenú a vedomú voľbu. Zároveň je to aj humanistická etika, pretože rešpektuje človeka ako naraz tvorcu aj vlastníka tejto transcendencie.

Etika poznania je v určitom zmysle aj „poznaním etiky“, to je túžob a vášní, potrieb a hraníc biologického tvora. Je schopná postaviť sa tvárou do tváre zvieraťu v človeku, vidieť ho nie ako nezmysel, ale ako zvláštnosť, vzácnu svojou podivnosťou: ako tvora, ktorý patriac naraz aj do ríše tvorov, aj do kráľovstva myšlienok, je touto agonizujúcou dualitou naraz aj dlávený aj obohacovaný, čo sa prejavuje v umení, v poézii a ľudskej láske.

Naopak, animistické systémy dávali viac alebo menej prednosť tomu, že biologického človeka nebrali na zreteľ, zle o ňom hovorili alebo ho zastrašovali; vzbudzovali v ňom strach alebo odpor voči určitým črtám jeho živočíšnej povahy. Etika poznania ho povzbudzuje, aby si ctil a prevzal celé svoje dedičstvo, no vedel ho ovládnuť, ak sa ukáže potreba. Pokiaľ ide o najkrajšie ľudské vlastnosti, napr. odvahu, nezištnosť, šľachetnosť a tvorivosť, etika poznania uznáva ich sociobiologický pôvod a zdôrazňuje ich transcendentnú hodnotu v službe ideálu, ktorý definuje.

Etika poznania a socialistický ideál

Podľa môjho názoru je etika poznania jediný postoj, ktorý je aj racionálny, aj rázne idealistický, a na ňom by sa dal budovať reálny socializmus. Pre tých, čo sú mladí duchom, táto veľká vízia devätnásteho storočia pretrváva s mučivou intenzitou. Bolestnou pre klamstvá, ktoré tento ideál pretrpel, a pre zločiny, ktoré sa udiali v jeho mene. Je tragické, ale bolo asi nevyhnutné, že táto hlboká ašpirácia musela nájsť svoju filozofickú doktrínu vo forme animistickej doktríny. Pri spätnom pohľade ľahko spozorujeme, že historický mesianizmus, založený na dialektickom materializme, už pri svojom zrode mal v sebe semená všetkých nebezpečenstiev, s ktorými sa neskôr stretol. Historický materializmus sa ešte väčšmi ako iné animizmy zakladá na konfúznom popletení kategórií poznania a hodnôt. Jeho myšlienkový zmätok vedie paródiou hodnovernej diskusie k vyhlasovaniu, že „vedecky“ dokázal odkryť zákony priebehu histórie a človek nemá inú voľbu a povinnosť ako poslúchnuť ich, ak nechce zapadnúť do zabudnutia.

Tejto detskej, ak nie fatálnej ilúzie sa musíme raz pre vždy vzdať. Ako by sa dal vybudovať socializmus na ideológii, ktorá je v podstate nepravá, ktorá je karikatúrou skutočnej vedy, na podporu ktorej sa odvoláva (v mysliach prívržencov celkom vážne)? Jediná nádej socializmu nie je v „revízii“ ideológie, ktorá vládla vyše sto rokov, ale v úplnom zamietnutí tejto ideológie.

Kde však potom nájsť zdroj pravdy a morálnej inšpirácie pre skutočný vedecký socialistický humanizmus? Podľa nášho názoru len v zdrojoch samotnej vedy, v etike, na ktorej sa zakladá poznanie a ktorá slobodnou voľbou uznáva poznanie za najvyššiu hodnotu – za mieru a záruku všetkých ostatných hodnôt. V etike, ktorá stavia morálnu zodpovednosť nad samotnú slobodu tejto axiomatickej voľby. Ak sa príjme ako podklad pre sociálne a politické ustanovizne a ako miera ich hodnovernosti a hodnoty, potom môže len etika poznania viesť k socializmu. Táto etika predpisuje inštitúcie, zamerané na obranu, rozvoj a obohacovanie transcendentného kráľovstva ideí, poznania a tvorivosti – kráľovstva, ktoré sa nachádza v človeku a v ktorom bude človek môcť žiť autenticky, keď sa raz postupne zbaví materiálnych obmedzení a klamnej služby animizmu; vidiac ho ako príslušníka a tvorcu tohto kráľovstva budú ho tie inštitúcie chrániť, budú mu slúžiť pre jeho jedinečnú a vzácnu podstatu.

Možno je to utópia. Nie je to však nesúvislý sen. Je to myšlienka, ktorá vďačí za svoju silu len svojej logickej súdržnosti. Je to záver, ku ktorému dovedie hľadanie dôveryhodnosti. Stará zmluva sa rozpadla na kusy; človek nakoniec vie, že je sám v bezcitnej rozľahlosti vesmíru, z ktorej sa vynoril len náhodou. Ani jeho osud, ani jeho povinnosti neboli vopred predurčené. Kráľovstvo hore či temnota dolu – len na ňom záleží, čo si vyberie.

Zdroj: Chance and Necessity, Vintage, New York 1971.

Preložil Rastislav Škoda


Späť na esej Laureáti Nobelovej ceny o bohu.