Bertrand Russell (1947)


Tlačené vydanie: Zošity humanistov č. 1/1998, str. 18-22. Vydavateľ Rastislav Škoda, Bratislava. Dostať kúpiť (12 Sk/číslo) v kníhkupectve Artforum, Kozia 20, Bratislava.

Rozhlasová prednáška z 20. 5. 1947 v relácii BBC „V čo verím?“

Keď v sebe hľadám hlboké pramene svojich názorov, či už praktických alebo teoretických, zisťujem, že väčšina z nich vyviera z môjho obdivu dvoch vlastností – láskavosti a vierohodnosti. Začnime od láskavosti: väčšina sociálneho a politického zla tohto sveta vzniká z nedostatku sympatie a prítomnosti nenávisti, závisti alebo strachu. Prejavy nepriateľstva tohto druhu sú medzi národmi bežné; často existujú aj medzi rozličnými spoločenskými triedami a náboženstvami toho istého národa; v mnohých povolaniach je závisť prekážkou uznania väčších zásluh; nepriateľstvo až nenávisť voči židom, utláčanie černochov a opovrhovanie všetkými, čo nie sú bieli, zapríčinili a zapríčiňujú veľa utrpenia aj tým, čo chcú niekoho utláčať, aj tým, ktorých niekto zamýšľa utláčať. Každý druh nepriateľského konania alebo cítenia vyvoláva reakciu, ktorá nadobúda na intenzite a rodí stále ďalšie násilenstvá a nespravodlivosti, vyznačujúce sa strašnou vitalitou. Proti tomu možno pôsobiť len tak, že sami v sebe pestujeme a u našich detí vyvolávame pocity priateľskosti a nie nepriateľstva, žičlivosti a nie zlomyseľnosti, spolupráce a nie súťaženia.

Vierohodnosť a dobrotivosť

Keď sa ma pýtajú „Prečo veríte v to alebo to?“ nemôžem sa odvolávať na nijakú nadprirodzenú autoritu, ale len a len na všeobecnú túžbu po šťastí. Svet plný nenávisti je svet plný zármutku. Ak sa dve stránky vzájomne nenávidia, každá z nich dúfa, že len jedna z nich bude trpieť, ale málokedy je to tak. Aj najúspešnejší utláčateľ sa bojí – majitelia otrokov mali napr. vždy hrôzu pred povstaním otrokov. Z hľadiska celosvetovej múdrosti je pocit nepriateľstva a potláčanie prejavov sympatie čistým bláznovstvom. Plodia vojny, smrť, útlak a trápenie, a to nielen pre pôvodné obete, ale koniec koncov aj pôvodcom a ich potomstvu. Keby sme sa naproti tomu naučili mať v láske svojich susedov, svet by sa skoro mohol stať rajom pre nás všetkých.

Vierohodnosť, ktorá ide na rebríčku cností hneď za láskavosťou, znamená veriť na základe dôkazov, a nie podľa toho, či sa mi niečo hodí alebo či je to zdroj potešenia. Bez pravdivosti sa láskavosť ľahko obráti na sebaklam. Bývala bežným javom medzi bohatými, keď tvrdili, že aj chudoba má krásne stránky, alebo že chudoba je dôsledok lenivosti. Niektorí zdraví ľudia hlásajú, že každá choroba je dôsledkom nestriedmosti. Počul som poľovníkov na líšky rozprávať o tom, ako rady majú líšky poľovačku. Tí, čo majú veľkú moc, si veľmi ľahko nahovoria, že systém, ktorý zabezpečuje ich zisk, robí ich poddaných šťastnejšími, ako keby boli v spravodlivejšom systéme. Treba sa vyhýbať každej zaujatosti a vierohodnosť je jediný spôsob, ako získať vedecké vedomosti potrebné na dosiahnutie spoločných cieľov. Spomeňme si len na tie početné všeobecne uznávané predsudky, ktoré museli byť zavrhnuté, aby sa vyvinula moderná medicína a hygiena. Dá sa však uviesť aj iná ilustrácia: koľkým vojnám by sa bolo dalo predísť, keby si bol ten, ktorého nakoniec stihla porážka, lepšie odhadol svoje vyhliadky na úspech namiesto zamerania sa na svoje zbožné želania a vlastnú márnivosť.

Viera bez dôkazov

Pravdivosť alebo láska k pravde znamená podľa Locka „neuznávať nijaký predpoklad s väčšou dôverou ako si zaslúži jeho dôkaz“. Táto definícia je obdivuhodne vhodná na všetky prípady, ktoré môžu vyžadovať rozumový dôkaz. Keďže však dôkaz vyžaduje premisu, nedá sa dokázať nič, ak neprijmeme niektoré veci za pravdivé bez dôkazu. Musíme si teda položiť otázku: „Čomu sa dá veriť bez dôkazov?“ Na to je odpoveď: Skutočnostiam vlastnej zmyslovej skúsenosti a princípom matematiky a logiky, vrátane induktívnej logiky, na ktorej sa zakladá veda. To sú veci, o ktorých sami len ťažko môžeme zapochybovať a pre ktoré platí všeobecný súhlas všetkých ľudí. No v záležitostiach, pri ktorých sa naše názory rozchádzajú, musíme hľadať dôkazy, alebo – ak sa dôkazy nedajú nájsť – musíme sa uspokojiť s priznaním nevedomosti.

Sú ľudia, ktorí hlásajú, že táto pravdivosť má mať hranice. Hovoria, že niektoré náboženské učenia sú utešujúce a morálne blahodárne, aj keď sa nedá povedať, že existujú pádne vedecké podklady, dokazujúce ich pravdu; hovoria, že tieto náboženské presvedčenia netreba kriticky preverovať. Čo sa mňa týka, nemôžem pripustiť platnosť takejto doktríny. Nemôžem uveriť, že by pre ľudstvo mohlo byť niečo dobrého vo vyhýbaní sa prevereniu tej alebo onej zásadnej otázky. Nijaká presvedčivá morálka nepotrebuje zakladať sa na výhovorkách a šťastie, vyplývajúce z viery, ktorá prináša len potešenie, nie je taký druh šťastia, ktoré by si zaslúžilo všeobecný obdiv.

Náboženské presvedčenia a Vesmír

Tieto úvahy sa týkajú predovšetkým náboženských presvedčení. Väčšinu z nás vychovali vo viere, že Vesmír vďačí za svoju existenciu vševediacemu a všemocnému Stvoriteľovi, ktorého úmysly sú dobré aj vtedy, keď sa nám niečo zdá byť zlé. Nemyslím, že by bolo správne odmietnuť aplikovať na túto vieru tie isté testy, ktoré cítime povinnosť aplikovať vtedy, keď sa nás niečo dotýka menej intímne a hlboko. Existujú nejaké dôkazy o existencii takej Bytosti? Niet pochýb, že viera v ňu prináša útechu a niekedy má priaznivý morálny vplyv na charakter a správanie. To však nie je dôkaz, že tá viera má pravdu. Čo sa mňa týka, myslím si, že táto viera stratila všetku svoju dávnu racionalitu v tej chvíli, keď sa zistilo, že Zem nie je stredom Vesmíru. Kým sa myslelo, že Slnko, planéty a hviezdy sa otáčajú okolo Zeme, bolo prirodzené predpokladať, že Vesmír má nejaký cieľ, súvisiaci so Zemou; a pretože vtedy predstavoval človek to, čo človek na zemi najviac obdivoval, predpokladalo sa, že tento cieľ je stelesnený v človeku. No astronómia a geológia to všetko zmenili. Zem je len menšia planéta jednej menšej hviezdy, ktorá je jednou z miliónov iných hviezd jednej mliečnej dráhy, ktorá je jednou z miliónov iných mliečnych dráh. Aj keď ide o život na našej planéte, človek je tu len nepatrná epizóda. Nie-ľudský život tu existoval nespočetné veky už predtým, než sa objavil človek. A aj keď tento človek nespácha vedeckú samovraždu, nakoniec zahynie na nedostatok vody, vzduchu alebo tepla. Ťažko veriť, že by Všemohúcnosť potrebovala také veľkolepé pozadie pre taký nepatrný a aj to dočasný výsledok.

Aj keby som nechal bokom nepatrnosť a krátkodobosť ľudského druhu, nemôžem si myslieť, že by človek bol vhodné vrcholenie takej ohromnej predohry. V argumente, že človek je taký úžasný, že to svedčí o nekonečnej múdrosti a nekonečnej všemocnosti jeho Stvoriteľa, je skôr odpudivá samoľúbosť a sebauspokojovanie. Tí, čo zvyknú takto uvažovať, pokúšajú sa zamerať našu pozornosť na tých pár svätcov a mudrcov, ktorí tu boli; pokúšajú sa nechať nás zabudnúť na Nerov, Attilov a Hitlerov, ako aj na tie milióny zbabelcov, ktorým tí traja vďačili za svoju moc. A dokonca aj to, čo je v nás najlepšie, je schopné viesť ku katastrofe. Náboženstvá, hlásajúce bratskú lásku, boli neraz zneužité na ospravedlnenie prenasledovania; vrcholy nášho vedeckého poznania slúžia výrobe prostriedkov hromadného ničenia. Viem si predstaviť zatrpknutého čerta, ktorý by nás stvoril pre svoje potešenie, ale Bytosti, ktorá je vraj múdra, dobrotivá a všemocná, nemôžem pripísať tú strašnú masu ukrutnosti, utrpenia a posmešného ponižovania všetkého dobrého, ktorá kazila minulosť človeka tým väčšmi, čím lepšie sa učil ovládať svoj osud.

Prijateľná domnienka

Existuje aj odlišná, hoci neurčitejšia predstava o kozmickom Zámere, ktorý nie je všemocný a len pomaly si prebojúva cestu cez vzdorujúcu hmotu. Takáto koncepcia sa mi vidí prijateľnejšia ako predstava boha, ktorý je síce všemohúci a milujúci, ale úmyselne vedel stvoriť bytosti, podrobené toľkým strastiam a ukrutnostiam, ako je to s väčšinou ľudstva. Netvrdím, že viem, že taký Zámer neexistuje; moje vedomosti o vesmíre sú príliš obmedzené. Ale hovorím to s presvedčením, že vedomosti ostatných ľudí sú tiež obmedzené, a že teda nikto nemôže uviesť nijaký presvedčivý dôkaz, že to, čo sa deje vo vesmíre, má nejaký účel. Všetky naše poznatky, pokiaľ ich vôbec máme, poukazujú na pravý opak. Zdá sa, že energia sa rozptyľuje postupne stále rovnomernejšie, kým všetko, čomu sa dá pripísať nejaká hodnota, sa zakladá na nerovnomernom rozdelení. Nakoniec musíme očakávať nudnú rovnomernosť, v ktorej bude vesmír zotrvávať na večné časy a bez výskytu čohokoľvek, čo by mohlo byť čo aj len slabučko zaujímavé. Nehovorím, že sa to stane. Hovorím len, že na základe terajších poznatkov je to najpravdepodobnejšia domnienka.

Nesmrteľnosť, keby sme na ňu mohli veriť, by nám umožnila prekonať túto ponurosť fyzikálneho sveta. Mohli by sme povedať, že hoci naše duše počas svojho krátkeho pobytu na tomto svete sú pripútané na hmotu a podliehajú fyzikálnym zákonom, v momente smrti prechádzajú do večnosti, ktorá je mimo tohto sveta rozpadu, ktorý veda zrejme nachádza vo svete našich zmyslov. Nie je však možné mať túto vieru, ak nepredpokladáme, že sa ako ľudské bytosti skladáme z dvoch častí, z duše a tela, ktoré možno od seba oddeliť a ktoré potom pokračujú nezávisle od seba každá ďalej. Nanešťastie všetko svedčí proti tomu. Rozum rastie tak ako telo; tak ako telo dedí vlastnosti od obidvoch rodičov; postihujú ho choroby tela a škodia mu drogy; detailne je spojený s mozgom. Niet vedeckých dôvodov predpokladať, že by po smrti myseľ alebo duša nadobudla nezávislosť od mozgu, ktorú nemala nikdy počas života. Netvrdím, že by tento argument bol nezvratný, ale budovať môžeme len na ňom – okrem mizivých náznakov, ktoré prináša psychologický výskum.

Šťastie na podklade láskavosti

Mnohí sa obávajú, že etické presvedčenie, ktoré hlásam, nemá nádej na prežitie bez teoretickej viery, ktorú odmietam. Upozorňujú na šírenie sa krutých spoločenských systémov, ktoré zavrhujú kresťanstvo. Ale tieto systémy, šíriace sa v celkovej kresťanskej atmosfére, by sa nikdy nerozrastali, keby sa naozaj uplatňovala láskavosť a pravdivosť; existujú diabolské mýty, inšpirované strachom a bez vedeckého podkladu. Ľudia majú náklonnosť veriť v to, čo im našepkávajú ich vášne. Ukrutní ľudia veria na ukrutného boha a svoju ukrutnosť ospravedlňujú svojou vierou. Len láskaví ľudia veria na láskavého boha a prejavujú láskavosť v každej situácii. Dôvody pre etiku, ktorú by som rád videl zvíťaziť (uznávam, že podobne zmýšľajú aj mnohí veriaci), vyplývajú z doterajšieho priebehu udalostí na tomto svete. Videli sme, ako veľký systém ukrutnej nacistickej nespravodlivosti zaviedol celý národ do katastrofy a vyžiadal si aj od jeho protivníkov obrovské obete na ľudských životoch. Takéto nové poriadky nezaistia ľuďom šťastie; aj bez pomoci božských zjavení nie je ťažké zistiť, že dobro spoločnosti sa dá zaistiť len menej zúrivou etikou. Stále viac a viac ľudí stráca schopnosť akceptovať starodávne náboženské presvedčenia. A ak si ešte niekto myslí, že okrem viery niet pre láskavosť iných dôvodov, môže to mať zbytočne neblahé dôsledky. Preto treba stále poukazovať na skutočnosť, že netreba nijaké nadprirodzené odôvodňovanie významu ľudskej láskavosti a na dôkaz, že človek môže dosiahnuť šťastie len láskavosťou.

Zdroj: Bertrand Russell, The Faith of a Rationalist.

Preložil Rastislav Škoda


Späť na esej Laureáti Nobelovej ceny o bohu.