Bertrand Russell (1930)


Tlačené vydanie: Zošity humanistov č. 2/1998, str. 3-19. Vydavateľ Rastislav Škoda, Bratislava. Dostať kúpiť (12 Sk/číslo) v kníhkupectve Artforum, Kozia 20, Bratislava.

V názore na náboženstvo sa zhodujem s Lukréciom (99-55 pred n. l.). Vidím v ňom chorobu, ktorá sa zrodila zo strachu a bola zdrojom nevýslovných bied pre ľudské pokolenie. Nemôžem, pravdaže poprieť, že v istých ohľadoch prispelo k vývoju civilizácie. Za dávnych čias sa podieľalo na vzniku kalendára a náboženské dôvody viedli egyptských kňazov k tomu, aby zaznačovali zatmenia Slnka a Mesiaca s takou starostlivosťou, že sa časom naučili ich predvídať (a s divadelnou pompou ohlasovať). Som ochotný uznať obidve tieto zásluhy – o nijakých iných mi však nie je nič známe.

Bertrand RussellDnes sa výraz „náboženstvo“ používa vo veľmi voľnom zmysle slova. Niektorí ľudia ním pod vplyvom krajného protestantizmu označujú každé ozajstné presvedčenie, či sa už týka mravných otázok alebo povahy vesmíru. Také používanie tohto výrazu je historicky úplne neopodstatnené. Náboženstvo je predovšetkým spoločenský jav. Možno vďačia cirkvi za svoj vznik učiteľom so silným vyhraneným presvedčením. Len málokedy však mali títo učitelia na cirkvi, ktoré založili, nejaký podstatnejší vplyv. Naopak, cirkvi vždy nesmierne ovplyvňovali spoločenské formácie, v ktorých dochádzalo k ich rozkvetu. Vezmime si prípad, o ktorý majú príslušníci západnej civilizácie najväčší záujem: učenie Kristovo, ako sa javí v evanjeliách, nikdy nemalo veľa spoločného s kresťanskou etikou. Zo spoločenského a historického hľadiska nie je na kresťanstve najdôležitejší Kristus, ale cirkev. Ak máme posudzovať kresťanstvo ako spoločenského činiteľa, nesmieme sa nazdávať, že na to nájdeme podklady v Novom zákone. Kristus učil, aby ste rozdali svoj majetok chudobným, aby ste sa nesvárili, aby ste nechodili do kostola a aby ste netrestali cudzoložstvo. Ani katolíci ani protestanti nikdy neprejavili nejakú silnú túžbu nasledovať jeho učenie v ktoromkoľvek z týchto bodov. Pravda, niektorí františkáni sa pokúsili hlásať učenie o apoštolskej chudobe, pápež ich však odsúdil a ich učenie vyhlásil za kacírske1. Alebo sa zamyslime nad takým citátom ako „Nesúďte, aby ste neboli súdení“ (Mt 7, 1) a položme si otázku, aký asi vplyv mali tieto slová na inkvizíciu a na Ku-klux-klan.

1 Bulou „Cum inter nonnullos“, ktorú vydal pápež Ján XXII. v roku 1323. Pozoruhodná je jej argumentácia. Na základe citátu „Schovaj meč do pošvy!“ (Jn 18, 11) dokazuje pápež, že ak Kristus, bezpochyby pravdovravný, uvádza v tejto vete aspoň jedného apoštola, ktorý niečo vlastnil (konkrétne meč!), je učenie františkánov o apoštolskej chudobe nevyhnutne v rozpore so slovami Kristovými a teda kacírske. Bula vyvolala taký odpor, že pápež cítil potrebu vydať ďalšiu bulu „Quia quorundam“, v ktorej svoje stanovisko znovu potvrdil a rozviedol. Dôsledkom bolo rozštiepenie františkánskeho rádu; časť, ktorá ostala verná učeniu sv. Františka z Assisi, bola prenasledovaná inkvizíciou a mnohých jej príslušníkov upálili ako kacírov.
Poznámka prekladateľa českého vydania z r.1961, Františka Kejdanu.

Čo platí o kresťanstve, platí rovnakou mierou aj o budhizme. Budha bol človek láskavý a osvietený; ešte na smrteľnej posteli sa vysmial svojim žiakom, ktorí vyslovili domnienku, že je nesmrteľný. Ale budhistické kňazstvo – tak ako existuje napríklad v Tibete – bolo vždy ohromne tmárske, ukrutné a tyranské.

Na tomto zásadnom rozdiele medzi cirkvou a jej zakladateľom nie je nič náhodné. Ak predpokladáme, že sa vo výrokoch určitého človeka skrýva absolútna pravda, ihneď sa vynorí skupina expertov povolaných vykladať jeho slová, a keďže sa v ich rukách nachádza kľúč k pravde, celkom iste sa títo experti vždy dostanú k moci. A moc hneď začnú zneužívať vo svoj vlastný prospech – ako ostatne každá iná privilegovaná kasta. V jednom ohľade však budú ešte horší ako všetky iné kasty, lebo ich poslaním je podávať výklad nemennej pravdy, raz navždy zjavenej v konečnej dokonalosti. Tým sa stanú nevyhnutne protivníkmi každého intelektuálneho aj mravného pokroku. Kedysi cirkev ostro vystupovala proti Galileovi (1564-1642) a Darwinovi (1809-1882); dnes sa stavia proti Freudovi (1880-1929). Za čias najväčšieho rozmachu svojej moci išla vo svojom odpore proti intelektuálnemu životu ešte oveľa ďalej. Pápež Gregor Veľký (504-604) napísal jednému biskupovi list, začínajúci sa slovami: „Dostala sa k nám správa, o ktorej nemožno hovoriť bez zahanbenia, že totiž niektorým svojim žiakom vysvetľuješ gramatiku“ a biskup bol pontifikálnou mocou donútený upustiť od tohto bohapustého diela; klasická latinčina sa nespamätala až do renesancie.

Náboženstvo však nepôsobí zhubne len z rozumového hľadiska; taký účinok má aj z hľadiska mravného. Mám tým na mysli, že hlása mravné zákony, ktoré nevedú k ľudskému šťastiu. Keď sa pred niekoľkými rokmi konal v Nemecku plebiscit, či má byť zosadeným kráľovským rodinám dovolené, aby ďalej užívali svoje súkromné vlastníctvo, vyhlásili cirkvi v Nemecku celkom oficiálne, že by bolo v rozpore s kresťanským učením, keby mali byť títo ľudia pripravení o majetok. Ako je všeobecne známe, cirkvi sa stavali aj proti zákazu otroctva, kým si to len mohli dovoliť a v súčasnosti – až na niekoľko málo výnimiek, ktoré vedia propagačne dobre využiť – vystupujú proti každému hnutiu, ktorého cieľom je sociálna spravodlivosť. Socializmus pápež oficiálne odsúdil.

Kresťanstvo a sex

Najhoršou črtou kresťanského náboženstva je však jeho postoj k sexu – tento postoj je taký morbídny a neprirodzený, že ho možno pochopiť len vtedy, keď sa nad ním zamyslíme v súvislosti s celkovou prehnitosťou civilizovaného sveta v čase vzniku kresťanstva, t. j. v období rozpadu Rímskej ríše. Občas počúvame hovoriť, že kresťanstvo prinieslo zlepšenie spoločenskoprávneho postavenia ženy. Sotva sa možno dopustiť nehoráznejšieho prekrucovania dejín. V spoločnosti, kde sa pokladá za najdôležitejšie, aby práve ženy v ničom neprestúpili neúprosný mravný zákonník, nemôžu sa ženy tešiť ani len ako-tak znesiteľnému postaveniu. Mnísi vždy videli v žene len pokušiteľku; hľadeli na ňu len ako na tvora prebúdzajúceho nečisté vášne. Cirkev odjakživa učila a dodnes učí, že tým najželateľnejším stavom je panenstvo, a že iba tým ľuďom možno povoľovať manželstvo, ktorí nevládzu žiť panensky. Priam neľudsky sa k tomu vyjadruje sv. Pavol: „Neženatým a vdovám hovorím: dobre urobia, keď zostanú tak, ako som ja; ale ak sa nevedia zdržať, nech vstúpia do manželstva, lebo lepšie je žiť v manželstve, ako horieť vášňou.“ (1Kor 7, 8-9)

Tým, že cirkev vyhlásila manželstvo za nerozlučiteľné a vykorenila každú znalosť ars amandi, urobila všetko, čo bolo v jej silách, aby bolo isté, že aj tá jediná forma sexuálneho života, ktorú povolila, bude prinášať veľmi málo blaha a nesmierne veľa bolesti. Odpor proti kontrole počatia má v skutočnosti rovnaké pohnútky: ak žena porodí každý rok jedno dieťa, až nakoniec vyčerpaná umrie, dá sa sotva predpokladať, že jej bude manželský zväzok poskytovať nadmieru potešenia; preto treba kontrolu počatia zakazovať.

Neobyčajne veľké škody napáchala koncepcia hriechu, čo je predstava úzko spojená s kresťanskou etikou. Dáva totiž ľuďom možnosť vybíjať si svoj sadizmus a ešte ho pritom považovať za celkom oprávnený, dokonca vznešený. Vezmite si napríklad otázku ochrany pred syfilisom. Vie sa, že pri dodržaní určitých preventívnych opatrení možno znížiť nebezpečenstvo nákazy touto chorobou natoľko, že sa stáva prakticky zanedbateľným. Kresťania sa však bránia proti rozširovaniu znalostí o možnostiach prevencie, lebo považujú za spravodlivé, aby hriešnici dostali zaslúženú odplatu. Trest pokladajú za taký žiaduci, že súhlasia s tým, aby ho znášali aj ženy a deti hriešnikov! V súčasnosti žije na svete tisíce detí, trpiacich od narodenia na syfilis, detí, ktoré by sa nikdy neboli narodili, nebyť túžby kresťanov dočkať sa potrestania hriešnikov. Neviem pochopiť, ako sa môže niekto domnievať, že by učenie, ktoré vedie k tejto diabolskej krutosti, mohlo v niečom priaznivo ovplyvniť ľudskú morálku.

Nielen v oblasti vlastných prejavov sexuálneho života, ale aj čo sa týka vedomostí o sexuálnych otázkach, je kresťanský postoj nebezpečný pre ľudské šťastie. Každý, kto si dal tú prácu a bez predsudkov preštudoval tento problém, dobre vie, že umele vyvolaná nevedomosť v oblasti sexu, ktorú sa nasilu snažia udržať pravoverní kresťania, veľmi poškodzuje duševné aj telesné zdravie mladého človeka. Deti, ktoré sa potom usilujú pochytiť nejaké to poučenie z „neslušných rečí“ – a tých je väčšina – dospievajú nevyhnutne k záveru, že sex sám osebe je niečo neslušné a smiešne. Myslím, že za žiadnych okolností sa nedá obhájiť názor, že by poznanie mohlo byť niekedy aj nežiaduce. Nikdy by som sa nepostavil do cesty človeku túžiacemu získať poznanie akéhokoľvek druhu – bez ohľadu na jeho vek. A v špecifickom prípade poučenia o sexuálnych otázkach sú dôvody pre získanie spoľahlivých poznatkov ešte oveľa pádnejšie ako v prípade iných znalostí. Človek skôr koná nerozumne, ak o veci nič nevie, než ak sa mu dostane poučenia, a je priamo smiešne vyvolávať v mladých ľuďoch pocit, že hrešia už tým, že v takej dôležitej záležitosti prejavujú prirodzenú zvedavosť.

Každý chlapec sa zaujíma o vlaky. Povedzme, že by sme niektorému povedali, že na jeho záujme o vlaky je niečo zlého; povedzme, že by sme mu zakaždým zaviazali oči, keď by bol vo vlaku alebo na stanici; povedzme, že by sme nikdy nepripustili, aby v jeho prítomnosti padlo slovo „vlak“, a že by sme zachovávali nepreniknuteľné tajomstvo o prostriedku, ktorým sa prepravuje z miesta na miesto. Istotne by nebolo výsledkom, že by sa prestal zaujímať o vlaky; naopak, zaujímal by sa o ne čoraz väčšmi. Keďže by sme však tento záujem odsudzovali ako neslušný, mal by pri tom chorobný pocit, že hreší. Aj chlapca bystrého ducha by sme takto dokázali premeniť na neurastenika.

Presne toto robíme v sexuálnej otázke; pretože je však sexuálna problematika oveľa zaujímavejšia ako vlaky, sú následky ešte horšie. V kresťanskej spoločnosti je skoro každý dospelý človek viac alebo menej nervovo chorý – to sú priame následky prísneho tabu, ktoré mu za mladi bránilo dopátrať sa poučenia v sexuálnych otázkach. Umele naočkovaný pocit previnenia sa v ďalšom živote stáva jednou z príčin ukrutnosti, ostýchavosti a hlúposti. Nemáme ani najmenšiu rozumovú príčinu akéhokoľvek druhu, aby sme udržovali dieťa v nevedomosti o niečom, čo sa chce dozvedieť – či už ide o otázky sexuálne alebo o záležitosti inej povahy. Nikdy nám nevyrastie duševne zdravé obyvateľstvo, ak sa s touto skutočnosťou nebude počítať už od najútlejšieho detstva – a to je úplne vylúčené, ak cirkvám ostane aj naďalej možnosť ovládať školskú politiku.

Avšak aj ak ponecháme bokom tieto pomerne do podrobností rozvedené námietky, je zrejmé, že prijať základné princípy kresťanského učenia si vyžaduje poriadnu dávku mravnej zvrhlosti. Tvrdí sa nám, že svet stvoril boh, ktorý je práve taký dobrý ako všemohúci. Boh vedel o všetkých bolestiach a biedach sveta ešte pred tým, ako ho stvoril; je teda za ne zodpovedný. Dokazovať, že bolesť na svete zapríčinil hriech, je zbytočné. Predovšetkým to nie je pravda: nie hriech spôsobuje, že sa rieky vylievajú zo svojich brehov a že sopky vybuchujú. Ale aj keby to tak bolo, nič to na veci nemení. Keby som mal na svet priviesť dieťa a vedel by som vopred, že z neho vyrastie vraždiaci maniak, bol by som za jeho zločiny zodpovedný. Ak boh vopred vedel o hriechoch, ktorých sa človek dopustí, a predsa sa rozhodol stvoriť ho, prevzal tým na seba plnú zodpovednosť za všetky následky jeho hriechov.

Kresťania zvyčajne argumentujú tvrdením, že utrpenie na svete očisťuje od hriechov, a že je tak vlastne dobrom. Takáto argumentácia je pochopiteľne len sofistickým ospravedlňovaním podvedomého sadizmu a jej presvedčivosť je úbohá. Pozval by som ktoréhokoľvek kresťana, aby sa išiel so mnou pozrieť na detské oddelenie nejakej nemocnice – aby na vlastné oči videl, aké utrpenia tam deti podstupujú; nech sa mi potom ešte pokúsi tvrdiť, že si to tieto deti zaslúžia pre svoju mravnú skazenosť. Aby človek dokázal povedať niečo takého, musí v sebe najprv zabiť poslednú stopu súcitu a ľútosti. Skrátka, musí sa stať práve tak krutým, ako je boh, v ktorého verí. Kto je presvedčený, že na tomto svete plnom utrpenia je všetko usporiadané s tým najlepším úmyslom, ten si nemôže zachovať neporušené mravné kritériá, pretože pre bolesť a biedu musí stále vynachádzať nové výhovorky.

Námietky proti náboženstvu

Námietky proti náboženstvu sú dvojakého druhu – rozumové a mravné. Už rozum nám hovorí, že ani jedno náboženstvo nemožno na základe nejakých dôvodov považovať za pravé. Mravná námietka znie tak, že náboženské prikázania pochádzajú z dôb, keď boli ľudia krutejší, ako sú dnes, a že preto len napomáhajú udržovať pri živote neľudskosti, ktoré by ináč mravné svedomie doby už bolo prerástlo.

Preberme najprv námietky rozumové. Za našich praktických čias sa občas stretávame aj s názorom, že nezáleží ani natoľko na tom, či má nejaké náboženské tvrdenie pravdu alebo nie, podstatná je vraj len otázka, či je užitočné. Jeden problém však nemožno riešiť bez druhého. Ak prijmeme kresťanské náboženstvo, budú sa naše predstavy o dobre líšiť od predstáv, ku ktorým dospejeme, ak mu nebudeme veriť. Vplyv kresťanstva sa môže vidieť ako dobrý kresťanovi a súčasne sa môže javiť ako zlý neveriacemu. Okrem toho stanovisko, že je našou povinnosťou veriť v ten či onen predpoklad bez ohľadu na to, či v jeho prospech hovoria nejaké dôkazy, vyvoláva v nás už vopred určitú zaujatosť voči všetkým dôkazom a činí nás neprístupnými každej skutočnosti, ktorá nie je v súlade s našimi predsudkami.

Veľmi dôležitou ľudskou vlastnosťou je určitá miera vedeckej poctivosti a tú ťažko nájdeme u človeka, ktorý si predstavuje, že existujú určité veci, ktorým je povinný veriť. Nemôžeme teda skutočne rozhodovať o tom, či má náboženstvo dobrý vplyv, ak vopred nepreskúmame otázku, či má vôbec pravdu. Pre kresťanov, moslimov a židov je najzákladnejším momentom náboženskej pravdy otázka božej existencie. V časoch, keď bolo náboženstvo na vrchole svojej slávy, malo slovo „boh“ presný význam. V dôsledku útokov zo strany racionalistov sa tento pojem stával stále hmlistejším a bledším, až sa dnes ťažko pozná, čo majú ľudia na mysli, keď vyhlasujú, že veria v boha. Ako doklad si vezmime hoci definíciu Matthewa Arnolda: „Boh je moc, stojaca mimo nás, ktorej cieľom je spravodlivosť.“ Všetko by sme mohli ešte viac zahmliť, ak si položíme otázku, či vôbec nachádzame vo vesmíre nejaké doklady zámeru – s výnimkou tých zámerov, ktoré majú živé bytosti na povrchu tejto planéty.

Zvyčajné odôvodňovanie nábožensky založených ľudí v tejto otázke vyzerá asi takto: „Ja a moji priatelia sme ľudia výnimočného intelektu a cnosti. Je ťažko pochopiteľné, že by sa toľko duchaplnosti a cnosti mohlo vyskytnúť len tak náhodou. Musí preto existovať niekto prinajmenšom tak inteligentný a cnostný, ako sme my – ten uviedol do pohybu vesmírny stroj, a to s úmyslom vytvoriť nás.“ S poľutovaním musím povedať, že sa mi toto odôvodnenie nevidí tak presvedčivé, ako sa zdá byť tým, čo ho používajú. Vesmír je veľký; ak však máme veriť Eddingtonovi (1882-1944, britský astronóm, fyzik a publicista), neexistujú v ňom nikde tvorovia tak inteligentní ako my. Ak zoberieme do úvahy množstvo hmoty, z ktorej sa skladajú telá inteligentných bytostí, zistíme, že je to skoro nekonečne malé percento celkového množstva hmoty vo svete. Aj keby teda podľa zákonov pravdepodobnosti bolo nesmierne nepravdepodobné, aby z náhodného zhluku atómov vznikol organizmus schopný rozmýšľať, aj tak je pravdepodobné, že sa vo vesmíre bude vyskytovať taký nepatrný počet takých organizmov, aký tu skutočne nachádzame. Keď sa potom ďalej považujeme za vrcholný stupeň tohto úžasného procesu, naozaj sa mi nezdá, že by sme na to boli primerane podivuhodní. Pritom si samozrejme uvedomujem, že mnohí duchovní sú úžasnejší ako ja, a že zásluhy, ktoré natoľko presahujú moje vlastné, nie som schopný doceniť. Napriek tomu aj so zreteľom na tieto výnimky sa mi neodbytne vnucuje myšlienka, že Všemohúcnosť, pôsobiaca celú večnosť, mohla už azda stvoriť aj niečo lepšieho.

A nakoniec musíme uvážiť, že aj tento výsledok je len ranou do prázdna. Zem nezostane navždy obývateľnou; ľudské pokolenie vymrie a ak sa aj potom má kozmický proces ospravedlniť, bude sa tak musieť stať niekde inde ako na povrchu našej planéty. A ostatne, aj keby k niečomu podobnému azda skutočne došlo, musí sa aj tento proces skôr alebo neskôr skončiť. Druhý zákon termodynamiky sotva pripúšťa pochybnosti, že vesmír je v stave postupného úpadku, a že sa nakoniec existencia čohokoľvek, čo by stálo za zmienku, stane nemožnou všade. Nič nám pravda nebráni povedať, že až nadíde čas, boh natiahne vesmírny stroj nanovo; ak však toto naozaj tvrdíme, môžeme svoju domnienku zakladať len na viere a ani na omrvinke vedeckých dôkazov. Pokiaľ sa dá z vedeckých dôkazov usudzovať, dospel vesmír radom postupných štádií k dosť žalostnému výsledku, ktorý vidíme na tejto zemi, a stále žalostnejšími štádiami sa bude blížiť k štádiu vesmírnej smrti. Ak máme toto brať za dôkaz nejakého zámeru, dovoľte mi len poznamenať, že sa mi taký zámer nijako nepáči. Nevidím preto dôvod veriť v nejakého boha, nech by bol akéhokoľvek druhu a akokoľvek hmlistý a prchavý. Staré metafyzické dôkazy ponechávam stranou, lebo ich už dávno zavrhli aj sami náboženskí apologéti.

Duša a nesmrteľnosť

Na etiku kresťanských spoločností mal vždy hlboký vplyv mimoriadny význam, ktorý kresťanstvo pripisovalo duši jednotlivca. V zásade je to učenie blízke učeniu stoikov, a práve tak ako stoická filozofia vzniklo v spoločnostiach, ktoré nemali nijaké politické nádeje. Silná osobnosť poctivého založenia má prirodzený sklon usilovať sa o dobro a konať ho. Ak ju však zbavíte všetkej politickej moci a zoberiete jej každú príležitosť ovplyvňovať beh každodenných udalostí, odkloní sa od svojej prirodzenej dráhy a urobí záver, že to najdôležitejšie je sám byť dobrý. Práve to sa stalo prvým kresťanom; vtedy vznikla koncepcia osobnej svätosti ako čohosi úplne nezávislého na dobrom a užitočnom konaní, lebo len táto svätosť bola dostupná ľuďom, ktorí boli celkom zbavení možnosti niečo urobiť. Preto museli byť z kresťanskej etiky vylúčené spoločenské cnosti. Aj dnes ešte považujú radoví kresťania cudzoložníka za človeka skazenejšieho ako je politik, ktorý prijíma úplatky – hoci úplatkársky politik narobí tisíckrát viac škody. Stredoveká koncepcia cnosti, ako vyplýva z obrazov tej doby, predstavovala čosi rozmazaného, matného a sentimentálneho. Najcnostnejší bol človek, ktorý sa odťahoval od sveta; za svätých sa považovali len tí mužovia činu, ktorí v bojoch s Turkami mrhali životmi i majetkami svojich poddaných, ako napr. svätý Ľudovít. Cirkev nikdy nepokladala za svätého niekoho len preto, že zreformoval financie, trestný zákon alebo súdnictvo. Takýmto prínosom, rozmnožujúcim ľudské blaho, sa nezvykol prikladať nijaký význam. Neverím, že by sa v celom kalendári našiel jediný svätý, ktorý dosiahol svätosť všeobecne užitočnou prácou. Ruka v ruke s týmto oddeľovaním spoločenskej a mravnej osobnosti postupovalo aj stále rastúce rozlišovanie medzi dušou a telom, ktoré v kresťanskej metafyzike a vo filozofických systémoch vychádzajúcich z Descarta (1596-1650) pretrvalo až do dnešných čias. Zhruba by sa dalo povedať, že telo predstavuje spoločenskú a verejnú zložku ľudskej bytosti, duša zas jej zložku súkromnú. Kresťanská etika kladie na funkciu duše taký silný dôraz, že upadá do krajného individualizmu. Domnievam sa, že čistý výsledok všetkých storočí kresťanskej éry je zrejmý: ľudia sa úplne uzavreli do seba a stali sa viac egoistickými, než zodpovedá ich prirodzenosti. Veď pohnútkami, ktoré normálne otvárajú človeku brány jeho ja, sú sexuálne vzťahy, pomer rodičov a detí, vlastenectvo a inštinkt združovania. Cirkev urobila všetko, čo bolo v jej moci, aby potupila a ponížila sexuálne vzťahy; rodinnú lásku zavrhol sám Kristus a väčšina jeho nasledovníkov; u poddanských národov Rímskej ríše nenachádzalo ani vlastenectvo nijaký ohlas. Jednou z vecí, ktorej sa dosiaľ nedostalo zaslúženej pozornosti, je novozákonná polemika proti rodine. Cirkev sa síce správa ku Kristovej matke so zbožnou oddanosťou, ale Kristus veru nemal tento postoj. „Žena, čo chceš odo mňa?“ (Jn 2, 4) – takto s ňou hovorí! Kristus tiež povedal, že prišiel postaviť syna proti otcovi, dcéru proti matke a nevestu proti svokre, a že ten, kto miluje otca alebo matku väčšmi než jeho, nie je ho hoden. (Mt 10, 35-37) Pretrhať biologické rodinné putá kvôli viere je postoj, ktorý veľmi prispel k neznášanlivosti, prichádzajúcej na svet so šírením kresťanstva.

Kresťanský individualizmus vrcholí v učení o nesmrteľnosti ľudskej duše, ktorá sa po smrti podľa okolností bude tešiť večnému blahu, alebo bude trpieť večné muky. Okolnosti, od ktorých je závislý tento nesmierne významný rozdiel, môžu byť dosť čudné. Napr. keby ste zomreli okamžite po tom, ako vás kňaz, vyslovujúc isté slová, pokropí vodou, bolo by vaším údelom večné blaho. Keby vás však po dlhom a cnostnom živote náhodou zasiahol blesk práve vo chvíli, keď ste zakliali, lebo sa vám pretrhla šnúrka na topánke, boli by vaším údelom večné muky. Nehovorím, že tomu verí moderný protestant; hádam tomu neverí ani moderný katolík – samozrejme, ak nebol primerane školený v teológii. Tvrdím však, že je to ortodoxné učenie, ktorému sa až donedávna pevne verilo. Španieli v Mexiku a v Peru mávali vo zvyku indiánske deti najprv pokrstiť a potom im vyrazili mozog; tým získavali istotu, že tie deti prídu do neba. Pravoverný kresťan nemôže nájsť nijaký logický dôvod, aby ich čin odsúdil, hoci to dnes odsudzujú všetci. Učenie o individuálnej nesmrteľnosti vo svojej kresťanskej forme malo v mnohých ohľadoch veľmi zlý vplyv na mravnosť, a metafyzické oddelenie duše od tela malo zhubný vplyv na filozofiu.

Zdroje neznášanlivosti

Neznášanlivosť, ktorá sa rozšírila po svete s príchodom kresťanstva, je jednou z jeho najnesympatickejších čŕt. Myslím, že jej príčinou je židovská viera v spravodlivosť a v jedinečnosť ich boha. Neviem síce, prečo práve Židia dospeli k takým zvláštnym názorom; zrejme sa u nich vytvorili v časoch dlhého zajatia ako reakcia na násilný pokus o ich asimiláciu s cudzím miestnym obyvateľstvom. Nech je to akokoľvek, je isté, že práve Židia – a najmä ich proroci – začali klásť dôraz na osobnú spravodlivosť a na myšlienku, že tolerovať ktorékoľvek iné náboženstvo je hriešne. Obidve tieto myšlienky mali veľmi zlý vplyv na celé dejiny západného sveta. Cirkev sa vždy veľa nahovorila o tom, ako rímsky štát až do nastúpenia Konštantína prenasledoval kresťanov. Toto prenasledovanie bolo však umiernené, dochádzalo k nemu len z času na čas a malo vždy politický charakter. Avšak od čias Konštantína až do konca sedemnásteho storočia boli v každom čase ustavične prenasledovaní jedni kresťania druhými, a to oveľa urputnejšie, ako ich kedy prenasledovali rímski cisári. Pred vznikom kresťanstva bol takýto prenasledovateľský postoj, s výnimkou Židov, v starovekom svete neznámy. Ak čítate napr. Herodota, nájdete tam mierne a znášanlivé rozprávanie o zvykoch cudzích národov, ktoré navštívil. Pravda, tu a tam ho zarazila nejaká obzvlášť barbarská obyčaj, ale vcelku je jeho pomer k cudzím bohom a zvykom prívetivý. Nijako nechce dokazovať, že by ľudia, ktorí nazývajú Dia nejakým iným menom, mali byť naveky zatratení, a že by bolo správne namieste ich usmrtiť, aby sa ich trest začal čo najskôr. Takéto stanovisko ostalo vyhradené kresťanom. Pripúšťam, že moderní kresťania zaujímajú postoj menej drastický, ale to nie je vďaka kresťanstvu; vďačia za to generáciám voľnomyšlienkarov, ktorí od čias renesancie neraz prinútili kresťanov hanbiť sa za mnohé z ich tradičných článkov viery. Je priam zábavné počúvať moderného kresťana, keď vám vysvetľuje, aké mierne a rozumné je vo svojej podstate kresťanstvo, ale zabúda pritom na skutočnosť, že za všetku svoju umiernenosť a súdnosť vďačí učeniu ľudí, ktorých v ich čase všetci pravoverní kresťania prenasledovali. Dnes už nikto neverí, že svet bol stvorený roku 4004 pred Kristom; nie je to však dávno, čo sa skepsa v tejto otázke považovala za ohavný zločin. Môj prapradedo, vychádzajúc zo skúmania hrúbky vrstiev lávy na svahoch Etny prišiel k záveru, že svet musí byť v každom prípade oveľa starší, ako predpokladali jeho pravoverní súčasníci, a svoj názor uverejnil v jednej knihe. Pre toto previnenie ho vylúčili zo správy grófstva a spoločnosť ho vyhostila zo svojho stredu. Keby bol býval človekom v podriadenejšom postavení, boli by ho iste potrestali prísnejšie. Nie je nijako zásluhou veriacich, že sa už neverí absurdnostiam, ktorým sa verilo ešte pred stopäťdesiatimi rokmi. Ak sa podarilo postupne oklieštiť kresťanskú doktrínu, dosiahlo sa to len proti veľkému odporu cirkví a bol to len výsledok vytrvalých útokov zo strany voľnomyšlienkarov.

Učenie o slobodnej vôli

Stanovisko kresťanov v otázke prírodnej zákonitosti bolo vždy pozoruhodne kolísavé a neisté. Na jednej strane hlásala cirkev učenie o slobodnej vôli, ktoré prijala väčšina kresťanov; bolo to učenie, ktoré vyžadovalo, aby aspoň ľudské skutky nepodliehali prírodným zákonom. Na druhej strane – najmä v osemnástom a devätnástom storočí – sa požadovala viera v boha ako Zákonodarcu, a v prírodnú zákonitosť ako jeden z hlavných dôkazov existencie Stvoriteľa. V nedávnych časoch sa námietky proti vláde zákonitosti a v prospech slobodnej vôle začali pociťovať ako silnejšie dôkazy svedčiace v prospech existencie Zákonodarcu, než viera v prírodnú zákonitosť. Materialisti používali fyzikálne zákony ako dôkaz, alebo aspoň pokus o dôkaz toho, že pohyby ľudských tiel sú vopred mechanicky určené, a že teda všetko, čo povieme, rovnako ako každá zmena polohy, ktorú vykonáme, spadá mimo oblasť akejkoľvek prípadnej slobodnej vôle. Ak je to naozaj tak, potom všetko, čo ostáva závislé od našej slobodnej vôle, má len nepatrnú cenu. Keby v prípade, že niekto napíše báseň alebo spácha vraždu, boli všetky telesné pohyby spojené s príslušným činom zapríčinené výlučne fyzikálnymi silami, muselo by byť absurdné stavať mu v jednom prípade sochu a v druhom prípade ho obesiť. V určitých metafyzických systémoch by možno aj potom ostala oblasť čistého myslenia, v ktorej by bola vôľa slobodná; keďže však vôľu možno tlmočiť okoliu iba telesnými pohybmi, nemohla by sa ríša slobody nikdy stať predmetom dorozumievania a nikdy by nemohla nadobudnúť ani minimálny spoločenský význam.

Aj myšlienka vývoja mala veľký vplyv na tých kresťanov, ktorí ju prijali. Zistili, že o človeku nemôžu tvrdiť niečo úplne iné, ako o iných formách života. Preto vystupovali proti každému pokusu vysvetľovať si správanie živej hmoty na podklade fyzikálnych a chemických zákonov, len aby človeku zachovali neporušenú slobodnú vôľu. No Descartov názor, že všetky nižšie tvory sú len mechanizmy, nenachádza už u liberálnych teológov zaľúbenie. Pod vplyvom myšlienky o spojitosti idú niektorí ešte o krok ďalej a tvrdia, že dokonca ani to, čo nazývame mŕtvou hmotou, nie je vo svojich prejavoch neúprosne podriadené nemenným zákonom. Zrejme však pritom prehliadajú skutočnosť, že ak poprieme zákonité riadenie vecí, popierame tým aj možnosť zázrakov, pretože zázraky sú skutky boha, ktoré odporujú zákonom riadiacim bežné javy. Viem si pravdaže predstaviť moderného liberálneho teológa, ako s výrazom hlbokej múdrosti vyhlasuje, že celé stvorenie sveta je už samo osebe zázrakom, a že teda nie je vôbec treba, aby sme sa upínali na ďalšie nezvyčajné príhody ako na zvláštne dôkazy božích zásahov.

Pod vplyvom tejto reakcie proti prírodným zákonom uvítali niektorí kresťanskí apologéti najnovšie atómové teórie dokazujúce, že fyzikálne zákony, ako sme ich poznali doteraz, zodpovedajú pravde len približne; že sú to zákony priemeru, vzťahujúce sa na veľké množstvo atómov, kým jednotlivý elektrón sa do značnej miery správa tak, ako sa mu zapáči. Čo sa mňa týka, som presvedčený, že táto situácia je len prechodným štádiom, a že fyzici časom objavia zákony, ktorými sa riadia malé častice, aj keď sa možno nové zákony budú veľmi líšiť od zákonov tradičnej fyziky. Nech je to akokoľvek, treba si uvedomiť, že moderné teórie o malých časticiach nemajú k otázkam praktického významu naskrze nijaký vzťah. Na viditeľných pohyboch, a vlastne na všetkých pohyboch, na ktorých by mohlo niekomu záležať, sa zúčastňuje také obrovské množstvo atómov, že všetky výsledné pohyby plne zapadajú do oblasti pôsobnosti starých zákonov. Na napísanie básne alebo na spáchanie vraždy (ak sa vrátime k už uvedenému príkladu) musíme uviesť do pohybu značné množstvo atramentu alebo olova. Elektróny, z ktorých sa skladá atrament, si môžu vo svojej malej tanečnej sieni vystrájať úplne slobodne, no ako celok sa pohybuje tanečná sieň podľa starých fyzikálnych zákonov a len to zaujíma básnika a jeho vydavateľa. Preto nemajú moderné fyzikálne teórie k žiadnemu z problémov všeľudského záujmu, ktorými sa zaoberá teológ, nijaký vzťah, ktorý by vôbec stál za reč.

A tak sa v otázke slobodnej vôle dostávame k bodu, z ktorého sme vyšli. Nech si o nej ako o základnom probléme metafyziky myslíme čokoľvek, je úplne jasné, že v praxi ju nikto neuznáva. Odjakživa každý verí, že na charakter možno pôsobiť výchovou. Vždy sa vedelo, že ľudské správanie môže ovplyvniť alkohol aj ópium. Apoštol slobodnej vôle síce vyhlási, že človek sa môže silou vôle vyhnúť opilosti, ale ani on nebude tvrdiť, že opitý človek dokáže vysloviť výraz „britská ústava“ rovnako zreteľne, ako keby bol triezvy. A kto mal čo robiť s deťmi, vie, že vhodná strava pôsobí na ich slušné správanie väčšmi ako najkvetnatejšia nedeľná kázeň. V praxi má učenie o slobodnej vôli len jeden účinok: bráni ľuďom, aby svoje poznatky z každodenného života doviedli k ich logickému záveru. Ak niekto niekedy koná spôsobom, ktorý sa nám nepáči, budí to v nás chuť považovať ho za darebáka a odmietame postaviť sa zoči-voči skutočnosti, že jeho zlé správanie je len výsledkom predchádzajúcich príčin. Ak budete tento sled príčin odvíjať v určitých prípadoch v spätnom smere dosť ďaleko, prídete až do obdobia pred jeho narodením a teda k udalostiam, za ktoré naňho nemožno zvaľovať zodpovednosť ani v tej najbujnejšej fantázii.

Nijaký človek nezachádza s autom tak nerozumne, ako to dokáže robiť s ľudskou bytosťou. Ak mu auto nepôjde, nebude jeho „nepekné správanie“ pripisovať hriechu; iste nepovie: „Si zlomyseľné auto, a kým sa nerozbehneš, nedostaneš ani kvapku benzínu.“ Namiesto toho sa skôr pousiluje zistiť, čo nie je v poriadku, a opraviť to. Pritom sa však domnievame, že by bolo v rozpore s pravdami nášho svätého náboženstva zaobchádzať takto s ľudskými bytosťami – a túto domnienku uplatňujeme dokonca aj pri výchove malých detí. Mnoho detí má zlozvyky, v ktorých ich trestom len utvrdzujeme, a ktoré by pravdepodobne vymizli samé, keby sme si ich toľko nevšímali. Napriek tomu považujú vychovávatelia – až na niekoľko zriedkavých výnimiek – trest za čosi správne, aj keď tým dieťa vystavujú nebezpečenstvu duševnej traumy. Keď v ňom nakoniec naozaj vypestujú duševnú poruchu, hovorí sa o nej pred našimi súdmi ako o doklade škodlivosti zlozvyku a nie trestu.

K reformám vo výchove došlo často len vďaka štúdiu duševne chorých a slabomyseľných, lebo len týmto sa za ich činy nepripisovala zodpovednosť a zaobchádzalo sa s nimi oveľa vedeckejšie ako s normálnymi deťmi. Až donedávna si ľudia mysleli, že ak sa chlapec nenaučí svoju úlohu, je najlepšou liečbou výprask trstenicou alebo kľačanie. Pokiaľ ide o výchovu detí, tento názor síce už takmer zanikol, dosiaľ však dožíva v trestnom zákonníku pre dospelých. Je samozrejmé, že sa človeku so sklonom k zločinu musí zabrániť konať zlo. Práve tak treba zaobchádzať s človekom, ktorý má besnotu a chcel by pohrýzť druhých ľudí; nikto ho však nerobí za jeho činy alebo úmysly mravne zodpovedným. Človeka, ktorý trpí na nákazlivú chorobu, treba izolovať až do vyliečenia, nikto ho však nevyhlási za zvrhlíka. Rovnako by sa malo zaobchádzať s človekom, ktorý je náchylný dopúšťať sa falšovania peňazí; nemali by sme mať v jednom prípade pripisovať väčšiu vinu ako v druhom prípade. Veď je to len otázka kúska zdravého rozumu; ide však o taký prejav zdravého rozumu, proti ktorému sa stavia kresťanská etika aj metafyzika.

Aby sme mohli posudzovať mravný vplyv nejakej inštitúcie na určitú spoločnosť, musíme najprv uvážiť, aký charakter má sila, ktorá je hlavným motívom tejto inštitúcie, a do akej miery sa pod vplyvom príslušnej inštitúcie pôsobenie spomenutej sily v danej spoločnosti zvyšuje. Niekedy je motivácia celkom zrejmá, inokedy zostáva utajená. Horolezecký klub je napr. očividne ovládaný túžbou po dobrodružstve a učená spoločnosť dychtí po poznaní. Rodinu ako inštitúciu stmeľuje žiarlivosť a túžba po potomstve; futbalový klub alebo politickú stranu podnecuje súťaživosť. Avšak dve najväčšie spoločenské inštitúcie – cirkev a štát – majú psychologickú motiváciu podstatne zložitejšiu. Prvý cieľ štátu je celkom jasný: má občanov ochrániť pred vnútornými zločincami a vonkajšími nepriateľmi. Už deti prejavujú sklon zbehnúť sa do húfu, keď ich niečo vystraší, a hľadajú dospelého človeka, ktorého prítomnosť im dá určitý pocit bezpečnosti. Príčiny vzniku cirkvi sú ešte zložitejšie.

Najdôležitejším zdrojom náboženského cítenia je nepochybne strach; aj v dnešných časoch možno pozorovať, že pri každom ohrození začnú ľudia obracať svoje myšlienky k bohu. Vojna, epidémia a stroskotanie lode náboženské cítenie prehlbujú. Pocit strachu však nie je to jediné v človeku, na čom sa zakladá náboženstvo; náboženstvo posilňuje našu ľudskú sebadôveru. Ak má kresťanstvo pravdu, potom ľudia nie sú takí nepatrní červíkovia, akými sa zdajú byť; veď sa o nich zaujíma stvoriteľ vesmíru, ochotný nachádzať v nich potešenie, ak sa správajú dobre, a hnevať sa na nich, ak robia zle. To je predsa veľká poklona! Sami by sme nikdy nepomysleli na to, aby sme kontrolovali mravenisko s úmyslom zistiť, ktoré mravce správne plnia svoje mravčie povinnosti; sotva by nám tiež prišlo na um povyberať z mraveniska lenivcov a nedbanlivcov a upáliť ich za to na ohníčku. Ak to však v našom prípade boh robí, aké je to vyznamenanie našej dôležitosti! A poklona bude ešte príjemnejšia, ak budú dobrí odmenení večnou blaženosťou v nebi. Okrem toho sa stretávame aj s pomerne modernou myšlienkou, že celý vývoj vesmíru smeruje k tomu, aby priniesol výsledky, ktoré nazývame dobrými – výsledky, ktoré nám robia potešenie. Teda opäť, aký to lichotivý predpoklad, že vesmíru vládne bytosť, ktorá má tie isté záľuby a predsudky ako my.

Idea „spravodlivosti“ 2

Určujúci vplyv na náboženstvo má aj tretí psychologický motív: koncepcia „spravodlivosti“, či „správnosti“. Viem, že mnoho voľnomyšlienkarov si túto koncepciu veľmi váži a nazdáva sa, že by sme sa jej nemali vzdať ani napriek úpadku dogmatického náboženstva. V tejto otázke s nimi nemôžem súhlasiť. Mám dojem, že psychologický rozbor idey „spravodlivosti“ jasne ukazuje, z akých neželaných vášní táto myšlienka vyviera, a že by sa jej preto nemalo dostávať rozumového súhlasu, a tým nového posilňovania. „Spravodlivosť“ a „nespravodlivosť“ musíme chápať v ich vzájomnej závislosti. Ak zdôrazňujeme význam jednej, musíme zdôrazňovať aj význam druhej. A čo je vlastne „nespravodlivosť“ v praxi? Spravidla je to akýkoľvek druh správania, ktorý sa nepáči davu. Potom už stačí nazvať také správanie „nespravodlivosťou“ a učiniť tento pojem východiskom dôkladne vypracovaného etického systému, aby každý trest, ktorý dav na predmet svojej neľúbosti uvalí, bol v jeho vlastných očiach dopredu ospravedlnený. A keďže dav sám sa definuje ako „spravodlivý“, zvyšuje sa jeho sebaúcta práve vo chvíľach, keď najväčšmi popúšťa uzdu svojim krutým chúťkam. Je to práve tak psychológia lynčovania, ako aj všetkých ostatných metód trestania priestupkov. Vlastnou podstatou koncepcie „spravodlivosti“ je zaodiať krutosť do pláštika spravodlivosti a dať voľný priechod sadizmu.

2 V origináli používané slovo righteousness má nepomerne širší význam ako naša spravodlivosť. Znamená aj počestnosť, poriadnosť, poctivosť, ale najmä „správnosť“; je v ňom silná subjektívna zložka: pocit, že ten či onen koná „správne“ – tak ako sa „treba“ správať. Presným prekladom nášho slova spravodlivosť je anglický výraz justice, ktorý sa tiež v texte vyskytuje – pozn. prekl.

Niekto môže namietnuť, že „celý ten váš výklad o spravodlivosti ani v tom najmenšom neplatí na židovských prorokov, ktorí, ako sám hovoríte, predstavu spravodlivosti zaviedli.“ Je to pravda asi v tomto zmysle: „spravodlivosť“ v ústach židovských prorokov znamenala to, s čím súhlasili oni a Jehova. Ten istý postoj sa jasne odráža i v Skutkoch apoštolských, kde sa apoštoli v jednej zo svojich výziev vyjadrujú slovami: „Lebo Duch svätý a my sme usúdili…“ (Sk 15, 28) Na podobnom osobnom pocite istoty o tom, čo si myslí a čo má rád boh, nemožno však vybudovať základy nijakej inštitúcie. Z toho pramenia aj ťažkosti, s ktorými musel stále zápasiť protestantizmus; kedykoľvek mohol vystúpiť nový prorok s tvrdením, že jeho zjavenie je autentickejšie ako zjavenie jeho predchodcov a z protestantského hľadiska nič nedokazuje, že by azda toto jeho tvrdenie bolo neplatné. Práve následkom toho sa protestantizmus rozpadol na nespočetné sekty, ktoré sa vzájomne len oslabovali a odôvodnene sa dá predpokladať, že za sto rokov bude katolicizmus jediným vážnym predstaviteľom kresťanskej viery. Aj v katolíckej cirkvi majú prorocké vnuknutia svoje miesto. Uznáva sa však, že úkazy, vyzerajúce ako pravé božské vnuknutia, môžu byť vyvolané aj diablom a je potom vecou cirkvi, aby ich vedela správne rozlíšiť; rovnako je vecou znalca umenia, aby rozpoznal pravého Leonarda od falzifikátu. Takto sa zjavenie pevne vtelí priamo do inštitúcie. „Správne“ je to, s čím cirkev súhlasí; „nesprávne“ je to, čo cirkev odmieta. Rozhodujúcou zložkou koncepcie „správnosti“ je teda ospravedlnenie neľúbosti davu.

Zdá sa teda, že tri hlavné ľudské motívy, obsiahnuté v náboženstve, sú strach, namyslenosť a nenávisť. Človek by skoro povedal, že úlohou náboženstva je dať týmto vášniam zdanie dôstojnosti za predpokladu, že sa vybíjajú v určitých medziach. Keďže tieto vášne len rozmnožujú ľudskú biedu, je náboženstvo silou zla, lebo dovoľuje, aby sa v tých vášniach ľudia neobmedzene vyžívali; keby nebolo náboženského požehnania, vedeli by ich ľudia aspoň do určitej miery ovládať.

V tomto bode si viem predstaviť námietku, ktorá si zaslúži, aby sme ju bližšie preskúmali, aj keď ju nevznesú najpravovernejší veriaci. Niekto by mohol povedať, že nenávisť a strach patria k základným prvkom ľudskej povahy, že ich ľudstvo vždy pociťovalo, a že ich vždy bude pociťovať; z toho by mohol usúdiť, že najlepšie bude zviesť ich do určitých koľají, v ktorých budú menej škodlivé, než keby sa uberali inými cestami. Kresťanský teológ by mohol uviesť, že cirkev s nimi zaobchádza podobne ako s pohlavným pudom, ktorého existenciu takisto hlboko ľutuje. Usiluje sa zneškodniť sexuálne túžby tým, že ich sputná manželstvom. Práve tak možno povedať, že ak už ľudstvo musí nevyhnutne pociťovať nenávisť, bude lepšie usmerniť ju proti tým, ktorí sú skutočne škodliví – a to činí cirkev svojou koncepciou „spravodlivosti“.

Na túto argumentáciu sú dve odpovede: prvá je pomerne jednoduchá, druhá ide až na koreň veci. Povrchná odpoveď hovorí, že cirkevná koncepcia „spravodlivosti“ nie je práve tá najlepšia; zásadná odpoveď vychádza z toho, že pri súčasných psychologických vedomostiach a pri súčasnej priemyselnej technike môžeme nenávisť a strach odstrániť z ľudského života úplne.

Pozrime sa na prvý bod. Cirkevná koncepcia „spravodlivosti“ je sociálne nežiaduca z rozličných pohľadov – predovšetkým a v prvom rade pre svoje opovrhovanie rozumu a vedy. Tento nedostatok vychádza priamo z Nového zákona. Kristus nám prikazuje, aby sme sa stali takými, ako sú malé deti; ale malé deti nemôžu pochopiť diferenciálny počet, ani zásady peňažného obehu, ani moderné metódy boja s chorobami. Podľa učenia cirkvi nie je našou povinnosťou získavať také vedomosti. Cirkev už síce netvrdí, že vedomosti sú hriešne samy osebe, ako to učila v časoch svojej slávy; naďalej však hlása, že získavanie vedomostí, aj keď nie je hriešne, je nebezpečné, lebo môže viesť k pýche rozumu a odtiaľ je len krok k pochybnostiam o kresťanských dogmách. Vezmite si napr. dvoch mužov, z ktorých jeden zlikvidoval žltú zimnicu v niektorej rozľahlej tropickej oblasti, ale pri svojej práci mal občasné styky aj so ženami, s ktorými nebol ženatý; ten druhý bol lenivý a ľahostajný, každý rok urobil svojej žene dieťa, až táto vyčerpaním umrela, a tak málo sa staral o svoje deti, že z nich polovica zomrela na choroby, ktorým sa dalo predísť – pritom však nikdy nemal nedovolené sexuálne styky. Každý dobrý kresťan musí hájiť názor, že cnostnejší je ten druhý z nich. Taký postoj je však predpojato poverčivý a úplne odporuje rozumu. Niečo z tejto absurdnosti ostáva nevyhnutné, kým sa prikladá väčší význam vyhýbaniu sa hriechu ako získavaniu pozitívnych zásluh, a kým sa neuznáva význam vedomostí ako užitočnej pomoci pre dobrý život človeka.

Druhou a zásadnejšou námietkou proti využívaniu strachu a nenávisti spôsobom, akým to robí cirkev, je skutočnosť, že tieto pocity možno z ľudskej povahy skoro úplne odstrániť výchovnými, hospodárskymi a politickými reformami. Základné musia byť reformy výchovné, lebo ľudia pociťujúci nenávisť a strach, budú tieto emócie obdivovať a budú si želať zachovať ich, aj keď ich rešpekt a želanie ostanú pravdepodobne podvedomé, ako to býva u jednoduchého kresťana. Vytvoriť výchovný systém zameraný na odstránenie strachu nie je nijako ťažké. Stačí zaobchádzať s dieťaťom láskavo, obklopiť ho prostredím, kde môže bez nebezpečenstva tragických následkov rozvíjať svoju iniciatívu a uchrániť ho od styku s dospelými, ktorí majú iracionálne obavy – či už strach z tmy, z myší alebo zo sociálnej revolúcie. Dieťa neslobodno prísne trestať, neslobodno mu hroziť, ani ho tvrdo a nadmieru karhať. O niečo zložitejšie je chrániť ho pred pocitom nenávisti. Predovšetkým sa treba vyhýbať situáciám, ktoré by mohli vyvolať žiarlivosť, a preto treba zachovávať úplnú spravodlivosť a nezaujatosť pri styku s viacerými deťmi naraz. Okrem toho musí dieťa nadobudnúť pocit, že je predmetom vrelých sympatií aspoň niektorých dospelých, s ktorými prichádza do styku, a kým to neohrozuje jeho život alebo zdravie, neslobodno mu zbytočne brániť v jeho prirodzenej činnosti a zvedavosti. Osobitne nebezpečné je uvaliť tabu na znalosti o sexuálnych otázkach a na rozhovory o veciach, ktoré konvenčne zameraní ľudia zvyčajne považujú za neslušné. Ak budete tieto jednoduché predpisy zachovávať od samého začiatku, vyrastie vám dieťa priateľské a smelé.

Je pravda, že pri vstupe do sveta dospelých sa naraz nájde takto vychovaný mladý človek uprostred života plného nespravodlivosti, krutosti a biedy, ktorým by sa dalo predísť. Nespravodlivosť, krutosť a bieda, ktoré existujú v modernom svete, sú dedičstvom minulosti a ich pôvod je v konečnom dôsledku hospodársky, pretože v minulých časoch bolo treba o prostriedky obživy bojovať na život a na smrť. V našom veku to však už netreba. Pri súčasnej priemyselnej technike by sme mohli, keby sme sa tak rozhodli, poskytovať každému dostatočnú obživu. Mohli by sme aj zaistiť, aby sa počet obyvateľstva ustálil, keby nám v tom nebránil politický vplyv cirkví, ktoré ešte stále dávajú prednosť vojnám, epidémiám a hladomorom pred antikoncepciou. Máme dosť vedomostí, aby sme zaistili všeobecné šťastie; hlavnou prekážkou ich využitia je náboženské učenie. Náboženstvo sa stavia proti tomu, aby sa našim deťom dostalo dobrej výchovy; náboženstvo nám znemožňuje odstrániť základné príčiny vojen; náboženstvo nám bráni šíriť etiku vedeckej spolupráce namiesto starých divošských náuk o hriechu a treste. Je možné, že ľudstvo stojí na prahu zlatého veku; ak je to tak, bude najprv treba zabiť draka, ktorý stráži bránu – a tým drakom je náboženstvo.

Zdroj: Bertrand Russell, Why I am not a Christian, Routledge, London 1996, str. 27-42.

Preložil Rastislav Škoda,
korigoval Adam Roman

Foto: © Spoločnosť Bertranda Russella


Poznámky prekladateľa

Myslím, že sa oplatí čítať túto Russellovu esej, aj keď je zrejmé, že do istej miery svojím štýlom a ani vo všetkých podrobnostiach nezodpovedá dnešku. Možno je v tom kus nostalgie svedka čias, ktorý v škole, v knihách a v spoločenskom živote sledoval a prežíval to, čo Russell kritizoval, hoci nepoznal ani jeho meno, tobôž diela, a teraz si uvedomuje, čo sa za uplynulých sedemdesiat rokov zmenilo k lepšiemu a čo ostáva, žiaľ, nezmenené, akoby sa tým nedalo pohnúť. No asi väčšmi zaváži presvedčenie, že sa nič nezmenilo na nevyhnutnosti a aktuálnosti kultúrneho boja, prejavujúceho sa ako druhá humanistická, racionalistická a ateistická revolúcia, ktorú čím ďalej tým viacerí prežívajú ako reakciu na zdanlivo víťazný pochod utópie globalizácie neoliberalizmu.

Aktuálne je Russellovo konštatovanie, že „mohli by sme zaistiť, aby sa počet obyvateľstva ustálil, keby nám v tom nebránil vplyv cirkví, ktoré ešte stále dávajú prednosť vojne, nákazám a hladu pred zábranou počatia“. Plánovanie rodiny sa stalo bežnou praxou vo vyspelých priemyselných štátoch, ale len proti veľkému odporu cirkví a pod ich vplyvom stojacich politických strán. Aj tak však najmodernejší (v pravom slova zmysle najlepší) prostriedok na ukončenie tehotenstva je k dispozícii pre všetky ženy len vo Francúzsku, kde bol objavený, v Anglicku a vo Švédsku, pričom mocní tohto sveta robia všetko možné, aby aj tam boli jeho dni spočítané, čo sa dá považovať za kultúrny škandál (esej o RU 486 uverejníme v niektorom z budúcich čísiel ZH). Katastrofálna je však situácia v tzv. treťom svete, kde už roky prebieha populačná explózia, o akej sa Russellovi ani nesnívalo. Prečo? Lebo Vatikán, katolícke USA, moslimskí fundamentalisti a väčšina iných štátov, kde sú pri moci konzervatívne vlády, sú zo zásady proti akémukoľvek plánovaniu rodiny a neposkytujú, resp. podstatne krátia finančnú pomoc tým rozvojovým krajinám, ktoré ho uskutočňujú, resp. by ho rady uskutočňovali. V priebehu „kresťanskej“ kolonialistickej politiky Belgičanov a Francúzov v štátoch okolo Veľkých jazier v Afrike, počas desaťročí charakterizovaných aj tým, že najbližšími poradcami vládcov boli jezuiti, došlo tu k preľudneniu. Vo Rwande, ktorú pre jej prírodné krásy volajú Švajčiarskom Afriky, a ktorá je najkatolíckejším štátom Afriky, bolo v priebehu pár mesiacov v roku 1994 najbarbarskejším spôsobom zavraždených, zväčša mačetou podrezaných, päťstotisíc ľudí. Vraždenie bolo počas mesiacov plánovite pripravované a vrahovia školení, ako sa narába mačetou.

Preháňal Russell, keď uvádzal, že „dávajú prednosť vojne, nákazám a hladu“? V období 50 rokov tzv. celosvetového mieru od druhej svetovej vojny došlo k desiatkam lokálnych vojnových konfliktov vo všetkých svetadieloch okrem Austrálie a Antarktídy. V Guatemale (110 000 km2, 6 miliónov obyvateľov) bolo zaznamenaných za 36 rokov občianskej vojny (1960-1996) 150 tisíc mŕtvych, 40-50 tisíc nezvestných a 50 tisíc utečencov do Mexika a iných štátov; milión ľudí muselo opustiť svoje domovy. Dnes panuje v Guatemale mier a Komisia pre historické osvetlenie porušovania ľudských práv v čase občianskej vojny sa púšťa do práce. Už v rokoch 1982-1988 však tri vlády vyhlásili štrnásť amnestií pre tých, ktorí sa na oboch stranách dopustili porušenia ľudských práv. Podrobnosti o iných vojnách nie sú o nič menej strašné. Z nákaz stačí spomenúť AIDS a absolútne nedostatočné metódy boja proti nemu v rozvojových krajinách. A čo sa týka hladu, predvčerom to bola sahelská oblasť, včera Somálsko a dnes je to Sudán („300 tisíc ľudí umiera hladom“, píšu noviny). Russell nepreháňal.

Na tieto údaje a čísla sme si zvykli. Prichádzajú s desivou pravidelnosťou. Po Nigeri Alžírsko, Rwanda, Bosna, Sudán – a medzitým mnohé iné – a na obzore je už Indonézia, o ktorej máme v pamäti, že v roku 1965 tam bolo zabitých 500 tisíc komunistických prívržencov Sukarna, aby na 32 rokov mohol prísť k moci generál-diktátor Suharto.

Podstatne sa zmenilo nazeranie kresťanov na cudzoložstvo, ktoré prakticky nikto nepovažuje za hriech; veď aj to slovo vymizlo zo slovníka hovorenej reči. Nezmenil sa však postoj cirkví k nečestným, úplatkárskym a bezcitným politikom, obchodníkom, manažérom, priemyselníkom, bankárom, dílerom a ako sa všelijako volajú, ktorých odporné finančné manipulácie so spoločným menovateľom „za každú cenu úspech a zisk (pre jednotlivca a akcionárov)“ sa neoznačujú za hriech ani vtedy, keď majú za následok stratu zamestnania tisícov, desaťtisícov a dnes už stotisícov robotníkov: v Thajsku (50 mil. obyv.) stratilo zamestnanie od augusta do decembra 1997 osemstotisíc ľudí a koncom roku 1998 sa očakávajú 2 milióny nezamestnaných. Katolícka cirkev kedysi exkomunikovala komunistov – nebolo by na mieste, keby sa dnes jednoznačne dištancovala od neoliberálov? Ťažko sa to dá čakať, veď týchto falošníkov, novodobých farizejov, má vo svojich kostoloch a na pútiach a oficiálne žehná ich podujatiam od čias Francovho a Salazarovho fašizmu až po filipínskeho diktátora Marcosa. Pápež Pius XII. len nepozdvihol hlas proti Hitlerovi; v juhoslovanskej dráme stojí katolícke kňazstvo na strane Tudžmana, pravoslávne na strane Miloševiča a moslimské je za Izetbegoviča; matka Tereza prijímala špinavé a ukradnuté milióny od amerického zlodejského milionára Keatinga i od manželky diktátora Marcosa.

Treba priznať, že pre dnešného mladého čitateľa sú na rozdiel od nás starších Russellove citácie biblie zväčša alebo dokonca úplne španielskou dedinou, lebo aj tu došlo k podstatnej zmene. Kedysi bola biblia a katechizmus nielen na našich knižných poličkách, ale aj na pracovných stoloch a o tom, čo sa smie a čo nie, sa aj hovorilo. Ak za Russellovej mladosti anglikáni v jeho vlasti mohli prestať veriť na existenciu pekla na onom svete a za mojej katolíckej mladosti prestalo byť smrteľným hriechom jesť iné ako rybie mäso v piatok, neísť v nedeľu do kostola, atď. Od tých čias Židia prestali byť vrahmi Krista a pojem hriechu vôbec akoby sa vyparil. Neviete si predstaviť moje prekvapenie, keď som sa po desaťročiach dostal raz predvečerom do kostola a otváram oči: odvíja sa celý obrad omše (za mojej mladosti bývala posledná omša o pol dvanástej) a v jednu chvíľu skoro všetci otvárajú ústa a prijímajú. Nielenže nie nalačno, ako za mojich čias, ale aj bez spovedi – a som si istý, nie bez „smrteľného“ hriechu; veď ich poznám… ako seba. Kto má dnes doma bibliu a katechizmus? Málokto, a iste nielen pre ich horibilnú cenu. (Ale to je predsa na tom to dobré!)

Nad Russellovými radami, ako treba vychovávať mládež, že totiž neslobodno príliš prísne trestať, ale predovšetkým správne ju stravovať a nechať športovať, sa nesmejme, že je to dnes samozrejmé – vtedy to nebolo! Pokračujme v jeho myslení, lebo ani dnes nemáme ešte ideálnu mládež, aj keď sa práve vo výchove dosiahli obrovské úspechy; o originálnych prístupoch cirkví v tomto ohľade nemám vedomosti. Viem však o úžasnej knižočke u nás na Slovensku: „Chystajte ma do školy“ od Terézie Beňovej. Som rád, že ju máme, a myslím, že si zaslúži preklad do svetových jazykov. Nejde v nej o jednorazovú akciu, ako je kúpa topánok a sukničky alebo praktickej tašky na knihy, ale o dlhodobú prípravu v predškolskom veku na dlhé šťastné obdobie školy. Varujem niektorých čitateľov, že výrazy ako hriech, modlitbička alebo náboženstvo sa v texte nevyskytujú. Iba Russellovým spôsobom výchovy mladého človeka k samostatnosti a kritickému mysleniu sa mládež vyzbrojí proti drogám, prehnanej sexuálnej povoľnosti a politickej apatii a položia sa základy pre cit spoločenskej solidarity.

Sú oblasti spoločenského života a zemepisné oblasti, kde cirkvi konajú veľmi veľa, a v tomto ohľade sa oproti Russellovým časom veľa zmenilo k lepšiemu. Teológia oslobodenia, vtedy neznámy pojem, nekladie dôraz na evanjelizáciu a dodržiavanie nepochopiteľných cirkevných dogiem, ale na sociálny pokrok v krajinách, kde vládnu pre nás nepredstaviteľné spoločenské pomery, materiálna bieda a vykorisťovanie slabých mocnými. Sústavné a trvalé vyvražďovanie „protivníkov“ neprestalo ani v súčasnom „mieri“: v roku 1986 v Guatemale, aby sme ostali pri tomto jednom konkrétnom prípade, 26 ľavicových funkcionárov – jednoducho hodili do mora; inokedy ich hádzali do kráterov sopiek; v tejto krajine je 500-800 masových hrobov. Keď tu arcibiskupská Komisia pre oživenie historickej pamäti predložila verejnosti výsledky pátrania šesť tisíc spolupracovníkov vo forme 25 tisíc výpovedí postihnutých a ich príbuzných o vine armády a paramilitárnych oddielov, za dva dni, 27. apríla 1998, bol zavraždený Mgr. Juan Gerardi, pomocný biskup v meste Ciudad Guatemala, organizátor spomenutej Komisie.

Na opačnom póle stoja veľké evanjelické hnutia rozhlasových a televíznych kazateľov a vodcov v Severnej Amerike, odkiaľ sa toto hnutie prelialo do Južnej Ameriky a prelieva do Európy. Majú vyslovene evanjelizačný charakter, ktorým však len maskujú finančné a politické ciele. Vatikán ich odsudzuje – ale či sám nevyhlásil evanjelizáciu postkomunistických štátov strednej a východnej Európy a Ruska? Nemali by sme nechať nepovšimnuté ani ťaženia tibetského dalajlámu z jeho indického exilu a švajčiarskeho kaštieľa po svete: keď píšem tieto riadky, chystá sa osobne na týždenný seminár na lüneburskej planine v severnom Nemecku, kde chce desaťtisíce ľudí učiť tolerancii, mierumilovnosti a súcitu. Pripomeňme si, že Russell už pred sedemdesiatimi rokmi varoval, že „aj budhistické kňazstvo, ako existuje napr. v Tibete, bolo vždy ohromne tmárske, ukrutné a tyranské“. A varujme našich spoluobčanov pred presilou pozvánok na rozličné pochybné podujatia čudných ľudí z ďalekých krajín…

Pripúšťam, že posledná veta tejto Russellovej eseje znie v mnohých ušiach rušivo, až neuveriteľne a urážlivo. No neopovažujem sa ani vynechávať ani opravovať text nositeľa Nobelovej ceny za literatúru, od ktorého sa sám nikdy nedištancoval ani výslovne, ani svojím vystupovaním, a to až do svojej neskorej smrti v deväťdesiatom siedmom roku života.

Rastislav Škoda (1998)


Späť na esej Laureáti Nobelovej ceny o bohu.