Robert G. Ingersoll (1894)


Poznámka prekladateľa: O Ingersollovi som sa po prvý raz v živote dozvedel úplnou náhodou v januári 2003. Tým viac som bol prekvapený zistením, že autorov temperamentný prístup k náboženstvu je veľmi blízky môjmu. Pocítil som až akési sklamanie z toho, že som písal o tom, čo Ingersoll popísal už pred viac než sto rokmi. Ale keď som sa začítal do eseje O svätej Biblii, pochopil som, že je tu predsa len rozdiel. Ingersoll nie je až taký pedantný ako ja, mnohým tvrdeniam Biblie nerozumie, niektoré jej texty tendenčne skresľuje kvôli väčšiemu efektu. Výsledné vyznenie je však rovnaké, k akému dospievam aj ja. Dlho som rozmýšľal, či toto dielo preložiť, alebo nie. Je predsa len dosť staré – ale čo už môže byť na názoroch na taký starý text, akým je Biblia, nové? Keď ma všetci známi ubezpečili, že táto esej nebola ešte nikdy preložená do slovenčiny ani češtiny, rozhodol som sa pustiť do prekladu – prinajmenšom z úcty k autorovi a ako ilustráciu toho, ako málo sa vo vzťahu medzi rozumom a vierou za sto rokov zmenilo.

Pokúsil som sa preklad v niečom aj vylepšiť. Tam, kde ma to nestálo veľa námahy, doplnil som odkazy na presné miesta citátov z Biblie, aby som čitateľom uľahčil overenie, či sa tieto texty v Biblii naozaj nachádzajú. Autor takéto odkazy neuvádza ani na jedinom mieste. Vyžadovalo si to však neustále hľadať v konkordancii a pochybujem, že veriaci toto moje úsilie ocenia. Preto som tieto doplnky nerobil dôsledne. Biblia pre mňa nie je zasa až tak dôležitý text, aby som sa kvôli nej toľko namáhal. Ale na pár miestach som to urobil hlavne preto, aby som nemusel biblický text prekladať z Ingersollovej angličtiny, ale aby som použil preklady, ktoré som mal poruke. Dúfam len, že to nebola celkom zbytočná námaha.

Robert Green IngersollRobert Green Ingersoll (1833 – 1899) je dnes príliš málo známy. Bol však popredným rečníkom a autorom politických prejavov Ameriky konca 19. storočia – azda najznámejším Američanom po občianskej vojne.

Narodil sa roku 1833 v mestečku Dresden, štátu New York. Jeho otec bol presbyteriánskym pastorom, ktorý často menil fary. Do verejného života vstúpil Ingersoll v meste Peoria, Illinois, ako generálny prokurátor. Politicky bol prívržencom republikánov, pokračovateľov Lincolnovej strany a v tých časoch hlásateľov pokroku. Ingersollov elektrizujúci hlas z neho čoskoro urobil najvyhľadávanejšieho rečníka v prospech republikánskych kandidátov a káuz. Aj jeho právnická kariéra bola skvelá. Úspešne viedol obhajobu dvoch mužov falošne obvinených v jednom z najkontroverznejších, politicky motivovaných procesov konca 19. storočia (Star Route Scandal).

Skutočnú slávu mu však priniesla jeho súkromná rečnícka kariéra. Prešiel Spojené štáty krížom-krážom a prednášal pred preplnenými hľadiskami o rozmanitých témach: od Shakespeara po renesanciu, od vedy po náboženstvo. V dobách, kedy rečníctvo bolo prevládajúcou formou verejnej zábavy, Ingersoll sa stal neprekonateľným kráľom amerických rečníkov. Bol priateľom prezidentov, literárnych gigantov ako Mark Twain, kapitánov priemyslu ako Andrew Carnegie, a vedúcich postáv umenia. Milovali ho tiež reformátorky ako Elizabeth Cady Stantonová. Iní Američania sa považovali za jeho nepriateľov. Neľútostne kritizoval náboženské právo tých dôb. Bol jedným z prvých popularizátorov Charlesa Darwina a neúnavným advokátom vedy a rozumu. Navyše bojoval za práva žien a Afroameričanov.

Ingersoll tiež velebil cnosti rodiny a domáceho krbu. A vždy konal to, čo kázal. Dobové zdroje hovoria, že si užíval takmer idylickú pohodu rodinného života. Jeho protivníci často upadali do zúfalstva v márnej snahe nájsť čokoľvek kompromitujúce v jeho osobnom živote.

O plodnosti Ingersolla ako autora svedčí celkom výrečne úplný zoznam jeho diel.


 

Niekto by už mal konečne povedať pravdu o Biblii. Kazatelia sa na to neodvážia, lebo by ich vyhnali z kazateľníc. Profesori na vysokých školách sa neodvážia, lebo by prišli o svoje platy. Politici sa neodvážia. Prehrali by vo voľbách. Vydavatelia sa neodvážia. Stratili by predplatiteľov. Obchodníci sa neodvážia, lebo by mohli stratiť zákazníkov. Módni návrhári sa neodvážia z obavy, že by stratili modelky. Dokonca ani úradníci sa neodvážia, lebo by mohli stratiť zamestnanie. A tak som si povedal, že to urobím sám.

Jestvujú mnohé milióny ľudí, ktorí veria, že Biblia je bohom inšpirované slovo – milióny, ktoré si myslia, že táto kniha je základ a smernica, poradca a utešiteľ; že napĺňa prítomnosť mierom a budúcnosť nádejou – milióny, ktoré veria, že je prameňom práva, spravodlivosti a milosrdenstva, a že jej múdremu a láskavému učeniu ďakuje svet za svoju slobodu, blaho a civilizáciu – milióny, ktoré si predstavujú, že táto kniha je zjavením, pochádzajúcim z božej múdrosti a lásky, a adresovaným mozgu a srdcu človeka – milióny, ktoré považujú túto knihu za pochodeň, ktorá premáha tmu smrti a osvetľuje iný svet – svet bez sĺz.

Zabúdajú však na jej nevedomosť a barbarstvo, na jej nenávisť k slobode, jej náboženské prenasledovanie; spomínajú na nebo, ale zabúdajú na žalár večnej bolesti. Zabúdajú, že väzní myseľ a kazí srdce. Zabúdajú, že je nepriateľom intelektuálnej slobody. Mojim náboženstvom je sloboda. Sloboda ruky a mozgu – myšlienky a práce. Sloboda je slovo, ktoré nenávidia králi, ktorého sa štítia pápeži. Je to slovo, ktoré otriasa trónmi a oltármi, ktoré necháva korunovácie bez hláv a natiahnutú ruku povery bez milodarov. Sloboda je kvet a plod spravodlivosti – vôňa súcitu. Sloboda je semeno a pôda, vzduch a svetlo, rosa a dážď pokroku, lásky a radosti.

Pôvod Biblie
Je Starý zákon inšpirovaný bohom?
Desať božích prikázaní
Má to všetko nejakú cenu?
Bol Jahve bohom lásky?
Jahveho vedenie
Nový zákon
Kristova filozofia
Je Kristus našim vzorom?
Prečo by sme mali Krista považovať za najväčšieho z ľudí?
Inšpirácia
Skutočná biblia

 

1. Pôvod Biblie

Zopár blúdiacich rodín – chudobných, utrápených, bez vzdelania, schopností a moci; potomkov tých, ktorí boli zotročení pred štyristo rokmi; nevedomých ako obyvatelia Strednej Afriky – práve unikli svojim pánom na Sinajskú púšť. Ich vodcom bol Mojžiš, človek vychovaný v rodine faraóna a vyškolený v práve a mytológii Egypta. S cieľom ovládať svojich nasledovníkov predstieral, že ho vedie a podporuje Jahve, boh týchto pútnikov.

Čokoľvek sa im prihodilo, pripisovalo sa zásahu tohoto boha. Mojžiš vyhlasoval, že sa s týmto bohom stretol tvárou v tvár; že na vrchole Sinaj dostal z jeho rúk kamenné dosky, na ktorých bolo prstom tohoto boha napísaných desať prikázaní, a že okrem toho mu Jahve oznámil, aké obete a ceremónie sa mu páčia a zákony, ktorými sa majú ľudia riadiť.

Takým spôsobom vzniklo židovské náboženstvo a Mojžišov zákon. Dnes sa tvrdí, že toto náboženstvo a tieto zákony boli a sú zjavené a ustanovené pre celé ľudstvo.

V tých časoch neobchodovali títo pútnici s inými národmi, nemali písaný jazyk, nevedeli čítať ani písať. Nemali žiadne prostriedky, akými by mohli oznámiť toto zjavenie iným národom, a tak zostalo pochované v žargóne zopár nevzdelaných, zúbožených a neznámych kmeňov po dobu viac než dvetisíc rokov.

Mnoho storočí po tom, čo vodca Mojžiš zomrel, mnoho storočí po tom, čo pomreli jeho nasledovníci, bol napísaný Pentateuch, dielo mnohých autorov; a aby mu bola dodaná vážnosť a autorita, tvrdilo sa, že jeho autorom bol Mojžiš.

Dnes vieme, že Pentateuch nenapísal Mojžiš. Spomínajú sa v ňom mestá, ktoré za Mojžišovho života nejestvovali. Spomínajú sa v ňom peniaze, ktoré sa razili až stáročia po Mojžišovej smrti.

Mnohé z Mojžišových zákonov sa nemohli vzťahovať na pútnikov v púšti – napríklad zákony o poľnohospodárstve, o obetovaní volov, oviec a holubíc, o tkaní plátna, o zlatých a strieborných ozdobách, o obrábaní pôdy, o žatve, o mlátení obilia, o domoch a chrámoch, o útočištných mestách a o mnohých iných veciach, ktoré nebolo možné aplikovať na pár hladujúcich pútnikov, potĺkajúcich sa po piesčinách a skalách.

Inteligentní a poctiví teológovia dnes nielen pripúšťajú, že Mojžiš nebol autorom Pentateuchu, ale všetci pripúšťajú aj to, že nikto nevie, kto boli jeho autori, alebo kto napísal ktorúkoľvek z týchto kníh, alebo niektorú ich kapitolu, či riadok. Vieme, že tieto knihy neboli napísané počas jednej generácie, že neboli všetky napísané jedným človekom, že sú plné chýb a protirečení. Pripúšťa sa tiež, že Jozue nenapísal knihu, ktorá nesie jeho meno, pretože popisuje udalosti, ktoré sa stali až dlho po jeho smrti.

Nikto nevie, ani nepredstiera, že by vedel, kto napísal knihu Sudcov. Všetko čo o nej vieme, je to, že bola napísaná stáročia po tom, čo všetci sudcovia prestali jestvovať. Nikto nepozná autora knihy Rút, ani Prvej a Druhej knihy Samuelovej. Vieme iba to, že Samuel nenapísal knihy, ktoré nesú jeho meno. V 28. kapitole Prvej knihy Samuelovej sa totiž vyskytuje príbeh o vzkriesení Samuela čarodejnicou z Én-Dóru.

Nikto nepozná autora Prvej a Druhej knihy Kráľov, alebo Prvej a Druhej knihy Kroník. Všetko, čo o týchto knihách vieme je to, že nemajú žiadnu hodnotu.

Vieme, že Žalmy nenapísal Dávid. V Žalmoch sa spomína Zajatie a k nemu došlo až asi päťsto rokov po tom, čo Dávid zosnul so svojimi otcami.

Vieme, že Šalamún nenapísal Porekadlá, ani Pieseň piesní, že Izaiáš nie je autorom knihy, ktorá nesie jeho meno, že nikto nepozná autora Jóba, Kazateľa, alebo Ester, či ktorejkoľvek knihy v Starom zákone, s výnimkou knihy Ezdrášovej.

Vieme, že v knihe Ester sa ani raz nespomína boh. Vieme tiež, že táto kniha je krutá, absurdná a historicky nemožná.

Boh sa nespomína ani raz v Šalamúnovej Piesni, najlepšej knihe Starého zákona.

A vieme, že Kazateľa napísal neveriaci človek.

Tiež vieme, že samotní Židia sa nevedeli rozhodnúť, ktoré knihy boli inšpirované bohom – ktoré boli autentické – až do druhého storočia po Kristovi. Vieme, že predstava o božskej inšpirácii Biblie sa rodila len veľmi pomaly, a že o inšpirácii rozhodli tí, ktorí tým chceli dosiahnuť určité ciele.

 

2. Je Starý zákon inšpirovaný bohom?

Ak je, mala by to byť kniha, ktorú by nemohol vlastnými silami vytvoriť žiadny človek, ani žiadne množstvo ľudí. Mala by obsahovať dokonalú filozofiu. Mala by byť v dokonalej zhode so všetkými faktami o prírode. Nemala by obsahovať žiadne omyly v astronómii, geológii, ani v žiadnej vedeckej disciplíne.

Jej morálka by mala byť najvyššia, najčistejšia. Jej zákony a smernice správania by mali byť spravodlivé, múdre, dokonalé, a dokonale prispôsobené želaným cieľom. Nemala by obsahovať nič, čo by človeka podnecovalo ku krutosti, pomstychtivosti, alebo podlosti. Mala by byť naplnená inteligenciou, spravodlivosťou, čistotou, čestnosťou, súcitom a duchom slobody. Mala by odporovať konfliktom a vojnám, otroctvu a túžbe po moci, nevedomosti, ľahkovernosti a poverčivosti.

Mala by rozvíjať rozum a zušľachťovať srdce. Mala by uspokojovať srdce a rozum najlepších a najmúdrejších. Mala by byť pravdivá.

Spĺňa Starý zákon tieto požiadavky?

Je v Starom zákone – v jeho histórii, teórii, práve, vláde, morálke, vede – niečo, čo presahuje myšlienky, názory, presvedčenia, zvyky a predsudky jeho autorov a ľudí, medzi ktorými žili? Vidieť v ňom záblesk svetla z nadprirodzeného zdroja?

Starí Židia verili, že Zem je stredom vesmíru, a že Slnko, Mesiac a hviezdy sú škvrnami na nebi. Biblia s tým súhlasí. Mysleli si, že Zem je plochá a má štyri rohy; že obloha je pevná – je to podlaha Jahveho domu. Biblia učí to isté. Predstavovali si, že Slnko putuje okolo Zeme, a že zastavením Slnka možno predĺžiť deň. Biblia s tým súhlasí. Verili, že Adam a Eva boli prvým mužom a ženou; že boli stvorení iba pred pár rokmi, a že oni, Židia, boli ich priamymi potomkami. Biblia toto učí. Ak niečo je, alebo môže byť isté, tak je to to, že pisatelia Biblie mali mylné predstavy o stvorení, astronómii, geológii; o príčinách javov, pôvode zla a príčine smrti.

Musíme tiež pripustiť, že ak autorom Biblie je nekonečná Bytosť, poznala všetky vedy, všetky fakty a nemohla sa mýliť. Ak sú však v Biblii chyby, nesprávne predstavy, falošné teórie, primitívne mýty a hrubé chyby, museli ju napísať konečné bytosti – teda nevzdelaní a omylní ľudia. Nič nemôže byť jasnejšie.

Po stáročia cirkev tvrdila, že Biblia je absolútne pravdivá, že neobsahuje žiadne chyby, že príbeh o stvorení je pravdivý, že jej astronómia a geológia sú v zhode s faktami, že vedci, ktorí sa odchyľovali od Starého zákona boli neveriaci a ateisti.

Teraz sa to zmenilo. Vzdelaní kresťania pripúšťajú, že pisatelia Biblie neboli inšpirovaní pokiaľ ide o ktorúkoľvek z vied. Teraz tvrdia, že boh, alebo Jahve, neinšpiroval pisateľov svojej knihy s cieľom poučiť svet o astronómii, geológii, alebo akejkoľvek inej vede. Pripúšťajú dnes, že inšpirovaní muži, ktorí napísali Starý zákon nevedeli nič o žiadnej vede, a že to, čo napísali o Zemi a hviezdach, Slnku a Mesiaci, bolo v súlade s celkovou nevedomosťou ich doby. Trvalo mnoho storočí, kým boli teológovia prinútení urobiť tento ústupok. Váhavo, plní zlomyseľnosti a nenávisti, sa kňazi nakoniec stiahli z poľa, prenechávajúc víťazstvo vede.

Zaujali inú pozíciu. Vyhlásili, že autori, či skôr pisatelia Biblie, boli inšpirovaní v duchovných a morálnych otázkach; že Jahve chcel svojim deťom oznámiť svoju vôľu a svoju nekonečnú lásku; že vidiac svoj nevedomý a skazený ľud, snažil sa urobiť ich láskavými a spravodlivými, múdrymi a duchovnejšími, a že Biblia je inšpirovaná v jej zákonoch, v nábožnosti, ktorej učí a v predstavách o vládnutí.

Teraz je teda otázkou toto: Je Biblia bližšie k pravde v jej predstavách o spravodlivosti, milosrdenstve, morálke, alebo nábožnosti, než v jej chápaní vied?

Je Biblia morálna? Potvrdzuje otroctvo – schvaľuje polygamiu. Mohol to diabol urobiť horšie?

Je milosrdná? Vo vojne dvíhala čiernu zástavu; prikazovala deštrukciu a masaker všetkých – starých, slabých a bezmocných – žien a detí.

Boli jej zákony inšpirované bohom? Stovky priestupkov sa trestalo smrťou. Zbierať raždie v sobotu, zabiť vlastného otca v nedeľu – to sa považovalo za rovnocenné zločiny. V celej svetovej literatúre niet krutejšieho kódexu. Zákon odplaty – zákon pomsty – bol zákonom Jahveho. Oko za oko, zub za zub, končatinu za končatinu. To je divošstvo – nie filozofia.

Je spravodlivá a rozumná? Biblia odmieta náboženskú toleranciu, náboženskú slobodu. Ktokoľvek sa odlišoval od väčšiny, bol ukameňovaný. Skúmanie bolo zločinom. Manželom sa prikazovalo udávať svoje neveriace manželky a pomáhať pri ich zabíjaní. Je nepriateľom umenia. „Neurobíš si žiaden rytý obraz.“ (Ex 20, 4) To bola smrť umenia. V Palestíne nikdy nevznikol maliar ani sochár.

Je Biblia civilizovaná? Schvaľuje klamanie, krádež, lúpež, vraždu, predávanie pokazeného mäsa cudzincom, a dokonca aj prinášanie ľudských obetí Jahvemu.

Je filozofická? Učí, že hriechy ľudí možno preniesť na zviera – na kozla (Lv 16, 21). Z materstva robí priestupok, ktorý treba odčiniť prinesením obete za hriech. Bolo nemravné porodiť chlapca a dvakrát tak nemravné porodiť dievča. Vyrobiť si olej na vlasy, aký používali kňazi, bolo zločinom, ktorý sa trestal smrťou. Krv vtáka zabitého nad prúdiacou vodou sa považovala za liek. Chcel by civilizovaný boh pošpiniť svoj oltár krvou volov, baranov a holubov? Chcel by zo všetkých svojich kňazov urobiť mäsiarov? Páčil by sa mu zápach horiaceho mäsa?

 

3. Desať božích prikázaní

Niektorí kresťanskí právnici – niektorí eminentní a stupídni sudcovia – hovorili a stále hovoria, že desať božích prikázaní predstavuje základ všetkého práva. Nič nemôže byť absurdnejšie. Dávno predtým, než boli tieto prikázania známe, jestvovali právne kódexy v Indii a Egypte – zákony proti vražde, krivej prísahe, krádeži, cudzoložstvu a podvodu. Tieto zákony sú také staré ako ľudská spoločnosť; staré ako láska k životu, staré ako pracovitosť, ako myšlienka prosperity; staré ako ľudská láska. Všetky z desiatich prikázaní, ktoré sú dobré, sú staré; všetky nové boli hlúpe. Ak by bol Jahve civilizovaný, vynechal by prikázanie o svätení soboty, a namiesto neho by povedal: „Nebudeš zotročovať svojich blížnych.“ Vynechal by prikázanie o kliatbe a povedal by: „Človek má mať iba jednu ženu, a žena iba jedného muža.“ Vynechal by zákaz rytých obrazov, a namiesto neho by povedal: „Nebudeš viesť vyhladzovacie vojny, a nebudeš vyťahovať meč z pošvy, s výnimkou sebaobrany.“

Ak by bol Jahve civilizovaný, o koľko veľkolepejšie by bolo desatoro. Všetko, čo nazývame pokrokom – oslobodenie človeka, práce, náhradu trestu smrti väzením, odstránenie polygamie, zavedenie slobody slova, slobody svedomia; stručne všetko, čo viedlo k civilizovaniu človeka, všetky výsledky skúmania, pozorovania, experimentovania a slobodného myslenia; všetko čo človek dokázal pre blaho človeka od staroveku – sa dosiahlo napriek Starému zákonu.

Dovoľte mi teraz ilustrovať morálku, súcit, filozofiu a dobrotu Starého zákona:

Príbeh Áchána

Jozue dobyl Jericho. Pred pádom mesta vyhlásil, že všetka korisť má byť odovzdaná Hospodinovi. Napriek tomu si istý Áchán „vzal niečo z vecí pod kliatbou“. (Joz 7, 1) Potom sa Jozue pokúsil dobyť mesto Aj. Nepodarilo sa mu to a mnohí z jeho vojakov boli zabití. Jozue pátral po príčine porážky a zistil, že Áchán zatajil „pekný babylonský plášť a dvesto šekelov striebra a jeden zlatý prút, vážiaci päťdesiat šekelov“. (Joz 7, 21) Áchán sa k tomu priznal.

„Nato Jozue a celý Izrael s ním chytili Áchána… aj jeho synov, dcéry, dobytok, osly a ovce, stan a všetko čo mal“ (Joz 7, 24) a ukameňovali ich. „Potom ich spálili ohňom… A Hospodin upustil od páľavy svojho hnevu.“ (Joz 7, 26)

Nič nenasvedčuje tomu, že by synovia a dcéry Áchána spáchali nejaký zločin. Prinajmenšom dobytok a ovce nemali byť ukameňované na smrť kvôli zločinu ich majiteľa. Toto bola spravodlivosť a milosrdnosť Jahveho!

Keď Jozue spáchal tento zločin, s pomocou Jahveho dobyl mesto Aj.

Príbeh Elízea

„Odtiaľ sa pobral do Bételu. Keď vystupoval cestou, vyšli z mesta malí chlapci a posmievali sa mu: Plešivec, poď hore, plešivec, poď hore! Obrátil sa a keď ich zazrel, preklial ich menom Hospodinovým. Vtom vyšli z hory dve medvedice a roztrhali z nich štyridsaťdva chlapcov.“ (2Kr 2, 23 – 24)

Toto bolo dielo dobrého boha – milosrdného Jahveho!

Príbeh Daniela

Kráľ Dárius si vážil Daniela a miestni vysokí úradníci naň žiarlili. Preto naviedli kráľa, aby podpísal doklad, „podľa ktorého každý, kto za tridsať dní prednesie nejakú prosbu akémukoľvek bohu alebo človeku [okrem Dária] … má byť hodený do jamy s levmi.“ (Dan 6, 8)

Potom oní muži zistili, že Daniel sa trikrát denne modlil k Jahvemu, s tvárou obrátenou k Jeruzalemu. Nato bol Daniel hodený do jamy s levmi. Jama bola prikrytá kameňom, ktorý kráľ osobne zapečatil.

Kráľ strávil zlú noc. „Potom kráľ vstal na úsvite a ponáhľal sa k jame s levmi“ (Dan 6, 20) a zavolal na Daniela. Daniel odpovedal a povedal kráľovi, že boh zoslal „svojho anjela a ten zavrel ústa levom“. (Dan 6, 23) Daniela vytiahli z jamy živého a bez zranenia a kráľ sa obrátil a uveril v Danielovho boha. Dárius, ktorý bol vtedy už veriacim v pravého boha, poslal po mužov, ktorí obvinili Daniela a „hodili ich do jamy s levmi s ich deťmi i ženami. Nedopadli ani na dno jamy, už sa levy vrhli na nich a rozdrvili im všetky kosti.“ (Dan 6, 25)

Čo zlého urobili tieto ženy a deti? Ako urazili kráľa Dária, veriaceho v Jahveho? Kto uchránil Daniela? Jahve! Kto neochránil nevinné ženy a deti? Jahve!

Príbeh Jozefa

Faraón mal sen (Gn 41, 1) a ten sen mu vyložil Jozef. Podľa jeho výkladu malo byť v Egypte sedem rokov hojnosti, a za nimi malo nasledovať sedem rokov neúrody. Jozef poradil faraónovi, aby počas rokov hojnosti skúpil všetky prebytky a uložil ich pre roky hladu. Faraón ustanovil Jozefa za správcu nad celým Egyptom a prikázal mu skupovať obilie počas rokov hojnosti.

Potom prišiel hlad. Ľudia žiadali o pomoc faraóna. Ten ich poslal za Jozefom a Egypťania kupovali obilie dovtedy, kým sa im neminuli všetky peniaze. Keď sa peniaze minuli, hovorili ľudia Jozefovi: „Daj nám obilie a my ti dáme náš dobytok.“ Jozef im predával zrno pokiaľ nezískal všetok dobytok, kone a ovce. Hlad však pokračoval, a preto ľudia hovorili: „Daj nám obilie a my ti dáme naše polia.“ Jozef im predával zrno pokiaľ nezískal všetku pôdu. Hlad však pokračoval, a tak bedári predali samých seba do otroctva. Potom im Jozef dal semená a uzavrel s nimi dohodu, že budú navždy odovzdávať pätinu všetkej úrody faraónovi.

Kto umožnil Jozefovi vyložiť faraónov sen? Jahve! Vedel vtedy Jahve, že Jozef zneužije túto informáciu na okradnutie a zotročenie egyptského národa? Áno. Kto spôsobil hladomor? Jahve!

Je úplne zrejmé, že Židia nepovažovali Jahveho za egyptského boha – za boha celého sveta. Bol to ich, a len ich boh. Iné národy mali svojich bohov, ale Jahve bol z nich všetkých najväčší. Nenávidel iné národy a iných bohov, a ošklivili sa mu všetky náboženstvá, okrem toho, ktoré uctievalo jeho samého.

 

4. Má to všetko nejakú cenu?

Prezradí nám nejaký kresťanský učenec, akú hodnotu má kniha Genesis?

Vieme, že nie je pravdivá – že si sama protirečí. Obsahuje dva popisy stvorenia v prvej a druhej kapitole. Podľa prvého popisu boli vtáky a zvieratá stvorené pred človekom. Podľa druhého popisu bol človek stvorený pred vtákmi a zvieratami. Podľa prvého popisu vzniklo vtáctvo nebeské z vody. Podľa druhého vzniklo zo zeme. V prvom príbehu sú Adam a Eva stvorení súčasne. V druhom je najprv stvorený Adam. Potom sú stvorené zvieratá a vtáky a nakoniec je stvorená Eva z Adamovho rebra.

Tieto príbehy sú oveľa staršie než Pentateuch, ako ukazuje porovnanie so staršími mytológiami.

Podľa Peržanov stvoril boh za šesť dní svet, potom muža menom Adam, ženu menom Evah, a nakoniec odpočíval. Príbehy Etruskov, Babylončanov, Féničanov, Chaldejcov a Egypťanov sú veľmi podobné.

Peržania, Gréci, Egypťania, Číňania a Indovia mali tiež svoju rajskú záhradu a svoj strom života. Peržania, Babylončania, Núbijci a obyvatelia južnej Indie mali legendárne príbehy o morálnom páde človeka a o prefíkanom hadovi. Číňania tvrdia, že hriech prišiel na svet kvôli neposlušnosti ženy. A dokonca aj Tahiťania nám rozprávajú, že muž bol stvorený zo zeme a prvá žena z jeho kostí.

Všetky tieto príbehy sú rovnako autentické a majú pre svet rovnakú hodnotu a všetci ich autori boli rovnako inšpirovaní.

Vieme tiež, že legenda o potope je oveľa staršia, než kniha Genesis, a okrem toho vieme, že nie je pravdivá. Vieme, že tento príbeh knihy Genesis je okopírovaný od Chaldejcov. U nich nájdeme všetko o daždi, arche, zvieratách, o holubici, ktorá bola vyslaná tri razy a o hore, na ktorej sa archa zastavila. Podobne aj Indovia, Číňania, Partovia, Peržania, Gréci, Mexičania a Škandinávci majú v podstate totožnú legendu. Vieme tiež, že povesť o babylonskej veži je hlúpa a detinská bájka.

Čo potom zostáva z tejto inšpirovanej knihy Genesis? Je v nej čo i len slovo, ktoré môže rozvinúť srdce, alebo mozog? Je v nej nejaká vznešená myšlienka – nejaký veľký princíp – niečo poetické – nejaké slovo, z ktorého sa rozvinie kvet? Je v nej niečo iné než nudný a podrobný popis vecí, ktoré sa nikdy nestali?

Je v knihe Exodus niečo, čo by mohlo urobiť ľudí veľkorysými, láskavými a vznešenými? Je dobré učiť deti, že boh mučil nevinný dobytok Egypťanov – dobil ich na smrť krupobitím – kvôli hriechom faraóna? (Ex 9, 25) Budeme milosrdní, ak uveríme, že boh zabil prvorodených Egypťanov – prvorodencov chudobného a trpiaceho národa – aj „prvorodeného služobnej, ktorá je pri ručnom mlyne“ (Ex 11, 5) – kvôli podlosti kráľa? Môžeme uveriť, že egyptskí bohovia robili zázraky? Menili vodu na krv (Ex 7, 22) a palice na hady? (Ex 7, 11)

V knihe Exodus niet jedinej originálnej myšlienky, či riadku, čo by mali nejakú hodnotu. Vieme s úplnou istotou, že túto knihu napísali barbari – barbari, ktorí verili v otroctvo, polygamiu a vyhladzovacie vojny. Vieme, že rozprávajú príbeh, ktorý sa nemohol stať, a že popísané zázraky sa nikdy nestali. Táto kniha pripúšťa, že okrem Jahveho jestvujú aj iní bohovia: „Teraz viem, že Hospodin je väčší ako všetci bohovia.“ (Ex 18, 11)

V tejto posvätnej knihe sa učí povinnosť prinášať ľudské obete – obete novorodencov: „Neotáľaj odovzdať z hojnosti obilia a z moku hrozna! Svojho prvorodeného syna dáš mne. Tak isto urobíš so svojim býčkom a ovcou: ostane sedem dní pri svojej matke, na ôsmy deň mi ho odovzdáš!“ (Ex 22, 28 – 29)

Bol Exodus pomocou, alebo prekážkou pre ľudský rod? Odstráňte z tejto knihy zákony spoločné všetkým národom a zostane vám niečo hodnotné?

Obsahuje niečo dôležité kniha Leviticus? Je v nej jediná kapitola, ktorá by stála za prečítanie? Aký záujem máme o oblečenie kňazov, o závesy a sviečky svätostánku, kliešte a lopatky používané pri oltári, alebo olej na pomazávanie hláv levítov? Aký úžitok máme z krutých predpisov, strašidelných trestov, preklínaní, lží a zázrakov tejto ignorantskej a nehanebnej knihy?

A čo prijateľné sa nachádza v knihe Numeri – s jej obeťami a „vodou žiarlivosti“ (Nm 5, 18), s jej svokriným chlebom a lyžicami, s jej deťmi a jemnou bielou múkou, jej olejom a svietnikmi, miskami na uhlíky, jej uhorkami, dyňami, pórom, cibuľou, cesnakom a mannou (Nm 11, 5) – čo by mohlo pomôcť ľudstvu? Čím nás môže zaujať Kórachova vzbura (Nm 16), vody rozdelenia, popol červenej jalovice (Nm 19), medený had (Nm 21), vody, ktoré sprevádzali ľud dole svahom, ale aj hore svahom po celých štyridsať rokov, a Bileámova hovoriaca oslica (Nm 22, 27 – 30)? Pomohli tieto absurdnosti a krutosti – tieto detinské, divošské povery – civilizovať svet?

Je niečo v knihe Jozue – s jej vojnami, vraždami a masakrami, s jej mečmi zmočenými krvou matiek a kojencov, s jej mučením, mrzačením a znetvorovaním, s jej podvodmi a zúrivosťou, jej nenávisťou a pomstou – zamerané na zlepšenie sveta? Neotrasie každá jej kapitola srdcom citlivého človeka? Je to kniha, ktorú majú čítať deti?

Kniha Jozue je nemilosrdná ako hladomor, krutá ako srdce divého zvieraťa. Jej príbehy sú ospravedlnením a posvätením takmer každého zločinu. Prečítajte si knihu Jozue – pokochajte sa tými masakrami žien, vdov, matiek a detí – prečítajte si o jej nemožných zázrakoch, jej krutých zločinoch, vykonaných na príkaz Jahveho, a povedzte mi, či táto kniha je vypočítaná na to, aby nás urobila milosrdnými, ušľachtilými a láskavými.

Kniha Sudcov je zhruba rovnaká: nič iba vojny a krviprelievanie; strašidelný príbeh Jáély a Síseru (Sdc 4), Gedeona a jeho trúb, krčahov a fakieľ, Jefteho a jeho dcéry, ktorú zabil, aby urobil radosť Jahvemu. Tu nachádzame príbeh Samsona, v ktorom sa boh Slnka premenil na židovského obra.

Pripúšťam, že krátka kniha Rút popisuje v istom ohľade pekný a dojímavý príbeh; že je písaná prirodzeným jazykom, a že jej láska k svokre Noémi bola hlboká a čistá. Ale pokiaľ ide o dvorenie starému, ale zámožnému Bóazovi, sotva by sme radili svojim dcéram, aby nasledovali jej príklad. Treba si však uvedomiť, že Rút bola vdova.

Obsahuje Prvá a Druhá kniha Samuelova niečo hodnotné? Musel boží prorok rozsekať zajatého kráľa na kusy? Má pre nás nejaký význam historka o arche, jej ukoristení a navrátení? Je možné, že bolo spravodlivé, správne a milosrdné zabiť päťdesiat tisíc mužov len preto, že sa pozreli do truhly? Aký úžitok majú pre nás vojny Saula a Dávida, príbehy o Goliášovi (1Sam 17, 49) a čarodejnici z Én-Dóru? (1Sam 28, 6 – 25) Prečo zabil Jahve Uzzu, ktorý v snahe zabrániť pádu „vystrel ruku k truhle Božej a zadržal ju, lebo voly sa potkli“ (2Sam 6, 6), ale odpustil Dávidovi, ktorý dal zavraždiť svojho vojvodcu Uriáša, aby mohol získať jeho ženu? (2Sam 11)

Poznámka prekladateľa: Nemôžem odolať, aby som nepridal ešte túto pozoruhodnú historku: „Dávid vstal, odišiel i so svojimi mužmi a pobil z Filištíncov dvesto mužov; Dávid doniesol ich obriezky a v plnom počte [ani jedinú si nenechal!?] ich odovzdal kráľovi, aby sa mohol stať kráľovým zaťom.“ (1Sam 18, 27) Aký inšpirujúci účinok na čitateľa môže mať tento nechutný a barbarský detail o kráľovi, z ktorého hrdého rodu pochádza sám Kristus?

Podľa „Samuelovej“ knihy, Dávid vykonal sčítanie ľudu. To vyvolalo Jahveho zúrivosť, ale dovolil Dávidovi vybrať si z týchto alternatív trestu: sedem rokov hladu v krajine, tri mesiace utekať pred prenasledujúcimi nepriateľmi, alebo tri dni moru. Dávid, dôverujúci bohu, si zvolil tri dni morovej epidémie. A súcitný boh zabil kvôli Dávidovmu „hriechu“ sedemdesiat tisíc nevinných ľudí. (2Sam 24, 15) Čo iné by za tých istých okolností urobil diabol?

Obsahuje Prvá a Druhá kniha Kráľov niečo, čo naznačuje predstavu o jej inšpirácii bohom? Keď Dávid umiera, žiada svojho syna Šalamúna, aby zavraždil Joába: „ale nedopusť, aby jeho šediny zostúpili pokojne do podsvetia.“ (1Kr 2, 6) Nezabúda ani na svojho nepriateľa Šimeího, ktorý ho „hanebne preklínal“ a preto svojim posledným dychom prikazuje svojmu synovi, aby „zoslal jeho šediny v krvi do podsvetia.“ (1Kr 2, 9) Po týchto milosrdných slovách „Dávid usnul so svojimi otcami a pochovali ho v meste Dávidovom.“ (1Kr 2, 10)

Bolo nutné inšpirovať autora popisu histórie stavby jeruzalemského chrámu historkou o návšteve kráľovnej zo Sáby, alebo zaznamenať pre budúce generácie počet Šalamúnových žien?

Poznámka prekladateľa: Na druhej strane boh hádam už len mohol inšpirovať autora, a prezradiť mu aspoň elementárny fakt geometrie, že obvod kruhu s priemerom D je rovný πD. Ak by to totiž pisateľ vedel, nenapísal by: „Ďalej zhotovil liate more; desať lakťov malo priemer… a po obvode dookola mohla ho obopnúť tridsať-lakťová šnúra.“ (1Kr 7, 23) Žiaľ, taká šnúra ho obopnúť nemohla, pretože Ludolfovo číslo π = 3,1415… je väčšie než 3, a preto „liate more“ po obvode mohla obopnúť iba 31,5-lakťová šnúra. Stavitelia si to mohli overiť aj nepresným meraním: jeden a pol lakťa je predsa zhruba pol metra. Ak však boh pisateľa inšpiroval, klamal ho! Isteže, chápem, že pisateľovi (a zrejme aj bohu) viac záležalo na tom, aby pochválil Šalamúnov hárem s rovnou tisíckou hurisiek, než by sa prplal presným meraním obvodu „mora“.

Prečo by nás malo zaujímať zmeravenie Jeroboámovej ruky (1Kr 13, 4), Jehuovo proroctvo, alebo detinská historka o Eliášovi a krkavcoch? (1Kr 17, 6) Môžeme uveriť, že Eliáš dokázal zariadiť, aby „zostúpil oheň z neba“? (2Kr 1), alebo že ho odviezol do neba „ohnivý voz a ohnivé kone“? (2Kr 2, 11) Môžeme veriť, že Elízeus rozmnožil olej chudobnej vdovy, môžeme veriť tomu, že celá armáda oslepla, alebo že sekera plávala na vode? (2Kr 6) Zušľachťuje nás, keď čítame o sťatí sedemdesiatich synov Achába (2Kr 10, 7), vypichnutí očí Cidkijovi (2Kr 25, 7) a vyvraždení jeho synov? Jestvuje v knihách Kráľov jediné slovo, ktoré by sa snažilo urobiť človeka lepším?

Prvá a Druhá kniha Kroník predstavujú iba prerozprávanie kníh Kráľov. Obsahujú tie isté staré historky – niečo málo je vynechané, trochu je pridané, ale v žiadnom smere nie je nič vylepšené, ani zhoršené.

Ezdrášova kniha je úplne bezcenná. Rozpráva nám o tom, že perzský kráľ Kýros vydal rozkaz, aby sa v Jeruzaleme postavil chrám (Ezd 1,2), a že uznal Jahveho za skutočného a jediného boha. Nič už nemôže byť absurdnejšie. Ezdráš nám rozpráva o návrate z babylonského zajatia, o stavbe chrámu, o jeho posvätení, uvádza pár modlitieb, a to je všetko. Táto kniha nemá žiaden význam, niet z nej žiadneho úžitku.

Nehemiášova kniha je zhruba rovnaká, ibaže popisuje stavbu jeruzalemského múra, hovorí o sťažnostiach ľudu na dane, uvádza zoznam tých, ktorí sa vrátili zo zajatia z Babylonu, súpis tých, ktorí bývali v Jeruzaleme a popisuje posvätenie múra. V Nehemiášovej knihe niet ani slova, ktoré by stálo za prečítanie.

Nasleduje kniha Ester. V nej sa dozvedáme o Ahasvérovi, „ktorý kraľoval od Indie až po Kúš nad 127 krajinami.“ (Est 1, 1) Po siedmich dňoch pitia „sa srdce kráľa rozveselilo vínom“ (Est 1, 10) a poslal pre svoju kráľovnú Vaští, aby sa prišla ukázať kráľovi a jeho opitej družine. Vaští to odmietla. To kráľa rozzúrilo a prikázal doviesť z každej provincie najkrajšie dievčatá, aby si z nich vybral náhradu za Vaští. Vďaka nevšednému úsiliu bohabojného Žida Mordechaja, sa medzi kandidátky dostala aj jeho adoptívna dcéra, Židovka Ester. Akurát ju si kráľ vyvolil a stala sa jeho manželkou. Potom si však istý pán, menom Hámán, zaumienil, že vyhubí všetkých Židov a kráľ, nevediac, že Ester je Židovka, podpísal dekrét, prikazujúci vyvraždiť všetkých Židov. Ale úsilím Mordechaja a Ester bol dekrét anulovaný a Židia boli zachránení.

Hámán pripravil šibenicu, na ktorej mali Mordechaja obesiť, ale dobrá Ester zariadila veci tak, že na tejto šibenici obesili Hámána a jeho desať synov, a že „kráľ dovolil Židom v každom meste, aby… vyhubili, vyvraždili a zničili všetko vojsko národa a provincie, ktorá by ich sužovala, i deti a ženy, a korisť po nich aby si rozobrali.“ (Est 8, 11) A tak Židia „pobili tých, ktorí ich nenávideli, sedemdesiatpäťtisíc ľudí.“ (Est 9, 16) To je celý obsah bohom inšpirovanej knihy Ester.

V knihe Jób nachádzame pár ušľachtilých citov, pár vznešených, pár hlúpych myšlienok, náznaky obdivu vznešenosti prírody, pár úvah o radostiach a trápeniach života. Ale celý príbeh je neslávny.

Niektoré zo Žalmov sú dobré, mnohé sú priemerné, zopár je hanebných. V žalmoch sa miešajú neresti a cnosti. Nachádzame tu verše, ktoré sú vznešené, i verše, ktoré človeka ponižujú. Sú medzi nimi modlitby žiadajúce o odpustenie i o pomstu. V celej svetovej literatúre niet ničoho tak bezcitného, surového a nízkeho ako je 109. žalm.

V Prísloviach je veľa duchaplnosti, veľa jadrného humoru a rozumných poučení a múdrych porekadiel. Tie isté myšlienky sa vyjadrujú mnohorakými spôsobmi – porekadlá o šetrnosti a mlčanlivosti, nebezpečenstve márnivosti a lenivosti. Niektoré sú triviálne, niektoré hlúpe a mnoho je múdrych. Tieto príslovia nie sú veľkorysé – nie sú altruistické. Porekadlá rovnakého typu nájdeme u všetkých národov.

Kazateľ predstavuje najhlbšiu knihu Biblie. Napísal ju neveriaci filozof, agnostik. Odstráňte z nej neskoršie dodatky a dostanete dielo v súlade s myslením 19. storočia. Táto kniha obsahuje najfilozofickejšie a najpoetickejšie pasáže Biblie.

Po prekročení púšte smrti a zločinu, po prečítaní Pentateuchu, kníh Jozue, Sudcov, Samuelových, Kráľov a Kroník – je potešením ocitnúť sa v tejto oáze s palmami, nazývanej „Šalamúnova“ Pieseň piesní. Je to dráma lásky – ľudskej lásky. Báseň bez Jahveho – báseň zrodená zo srdca a verná božským inštinktom duše. „Ja spím, no srdce moje bdie.“ (Pies 5, 2)

Izaiáš je dielom viacerých autorov. Jeho nedopovedané slová, jeho hmlisté metafory, proroctvá a kliatby, jeho blúznenia proti kráľom a národom, jeho výsmech ľudskej múdrosti, nenávisť voči radosti, nemajú ani tu najmenšiu tendenciu zlepšiť postavenie človeka. V tejto knihe sa nachádza najabsurdnejší zo všetkých zázrakov: o desať stupňov sa vrátil „tieň, ktorý postúpil po stupňoch slnečných hodín“ (Iz 38, 8), aby Jahve ubezpečil Chizkiju, že pridá k jeho veku pätnásť rokov. V tomto zázraku sa svet, ktorý sa otáča zo západu na východ rýchlosťou viac než tisíc kilometrov za hodinu, nielenže zastavil, ale ešte aj otočil späť o desať stupňov, aby sa tieň na slnečných hodinách posunul späť o rovnaký uhol! Jestvuje na svete jediný inteligentný človek, ktorý verí tomuto nemožnému nezmyslu?

Jeremiáš neobsahuje nič, čo by malo nejakú váhu – niet v ňom žiadnych faktov. Obsahuje iba večné výčitky, náreky, kuvikanie, kvílenie, kliatby a sľuby. Nič než hladomor a modlitby, prosperita zlých, ruinovanie Židov, zajatie a návrat; a nakoniec Jeremiáš označený za zradcu, v bahne cisterny (Jer 38, 6) a vo väzení (Jer 38, 28).

Žalospevy len pokračujú v blúzneniach toho istého choromyseľného pesimistu. Nie je v nich nič, iba prach, vrecovina a popol, slzy a zavýjanie, nadávky a hanobenia.

A Ezechiel – jediaci knižné zvitky, prorokujúci o obliehaní a pustošení, požehnaný vidinami žeravého uhlia, cherubov a kolies s očami, hrdzavého hrnca s mäsom (Ez 24) a vzkriesenia suchých kostí (Ez 37,10) – nemá žiaden mysliteľný význam. Spolu s Voltairom hovorím, že ak niekto obdivuje Ezechiela, mali by ho prinútiť, aby s ním jedol za jedným stolom.

Daniel je chaotický sen – nočná mora. Čo možno získať z tejto knihy, s jej sochou , ktorej „výzor bol hrozný; hlava tej sochy bola z jemného zlata, jej prsia a ramená boli zo striebra, jej brucho a bedrá z bronzu; jej stehná zo železa, jej nohy boli čiastočne zo železa, čiastočne z hliny.“ (Dan 2, 32 – 33) Čo nám môže povedať jej písanie po stene, ohnivá pec, jama s levmi, a videnie o kozlovi a baranovi?

Môžeme sa dozvedieť niečo užitočné od Ozeáša, ktorý sa na boží príkaz oženil so smilnou ženou? Nachádza sa nejaká užitočná informácia v Jóelovi, Ámosovi a Abdiášovi? Môžeme mať nejaký osoh z Jonáša a ricínovníka, v ktorého tôni sa Jonáš chránil pred úpalom?

Je možné, že boh je skutočným autorom Micheáša, Nahuma, Habakuka, Sofoniáša, Aggea, Malachiáša a Zachariáša, s jeho červenými koňmi, štyrmi rohmi a štyrmi kováčmi, s jeho zlatým svietnikom a olivami, lietajúcim zvitkom, ženou v éfe, s jeho bronzovými vrchmi a olovnicou so siedmimi očami (Zach 4, 10), ktoré predstavujú „sedem očí Hospodinových“?

Je v týchto „inšpirovaných“ knihách čokoľvek, čo by bolo užitočné pre ľudí? Naučili nás obrábať pôdu, stavať domy, tkať plátno, pripravovať potraviny? Naučili nás maľovať obrazy, vysekávať sochy, stavať mosty, či lode, alebo tvoriť čokoľvek krásne, a užitočné? Získali sme naše predstavy o vládnutí, o náboženskej slobode, o slobode myslenia zo Starého zákona? Dostali sme z ktorejkoľvek z týchto kníh nejaké podnety pre ktorúkoľvek vedu? Je vo „svätom Písme“ čo i len slovo, či riadok, ktorý by niečo pridal k bohatstvu, inteligencii a šťastiu ľudstva? Jestvuje v Starom zákone jediná kniha taká zábavná ako „Robinson Crusoe“, „Gulliverove cesty“, či „Peter Walkins a jeho lietajúca žena“? Vedel autor Genesis o prírode toľko, koľko Humboldt, Darwin, či Haeckel? Je to, čo sa nazýva Mojžišovým zákonom, také múdre, alebo také milosrdné ako sú zákony akéhokoľvek civilizovaného národa? Boli autori kníh Kráľov a Kroník takí veľkí historici, takí veľkí spisovatelia, ako Gibbon a Draper? Vyrovná sa Jeremiáš, či Habakuk, Dickensovi, alebo Thackeraymu? Možno autorov Jóba a Žalmov zrovnať so Shakespearom? Prečo by sme mali pripisovať to najlepšie bohu a to najhoršie človeku?

 

5. Bol Jahve bohom lásky?

Pochádzajú tieto slová z láskavého srdca? – „Keď ti ich Hospodin, tvoj Boh, vydá a porazíš ich, – musíš ich podrobiť hubiacej kliatbe, nesmieš s nimi uzavrieť zmluvu, ani sa zmilovať nad nimi.“ (Dt 7, 2)

„Nahromadím na nich pohromy, vystrieľam svoje šípy na nich, na hladom zoslabnutých a zožieraných nákazou a jedovatým morom; i zuby šeliem pošlem na nich i s jedom v prachu sa plaziacich hadov.“ (Dt 32, 23 – 24)

„Vonku meč bude oberať o dietky a v príbytkoch bude hrôza, ničiaca mládenca i pannu, dojča i šedivú hlavu.“ (Dt 32, 25)

„Nech osirejú jeho synovia, manželka nech mu ovdovie. Jeho synovia nech sa túlajú a žobrú, zahnaní do svojich rumov. Nech mu veriteľ zaberie všetko, čo má, nech mu cudzí ulúpia jeho imanie. Nech mu nikto nezachová priazeň ani zmilovanie jeho sirotám.“ (Ž 109, 9 – 12)

„Budeš jesť plod svojho života, mäso svojich synov a dcér.“ (Dt 28, 54)

„Nebesá nad tvojou hlavou budú ako meď a zem pod tebou bude ako železo.“ (Dt 28, 23)

Prekliaty budeš v meste a prekliaty budeš na poli.“ (Dt 28, 19)

„Opojím krvou svoje strely – a môj meč naje sa mäsa krvou zabitých a zajatých.“ Toto sa spieva v Mojžišovej piesni. (Dt 32, 42)

„Ja sa tiež budem smiať z vášho nešťastia, posmievať sa budem, keď vás zachváti hrôza.“ (Prís 1, 25 – 26)

Poznámka prekladateľa: Posledným citátom to Ingersoll trocha prehnal. Tieto slová hovorí Múdrosť, nie Jahve: „Múdrosť kričí na ulici, na námestiach vydáva svoj hlas… Dokiaľ budú posmievači túžiť po posmechu a blázni nenávidieť poznanie?“ (Prís 1, 22). Ingersollom citovaný výrok predstavuje varovanie Múdrosti pred bláznami. Ja by som tento citát využil (veriaci by nepochybne povedali, že „zneužil“) na adresu veriacich, ktorí dávajú prednosť hlúposti (viere) pred múdrosťou (vedecky overenou pravdou). Viem samozrejme, že v starozákonnom kontexte je múdrosť ekvivalentná „bázni božej“, pretože v tých dávnych dobách a na tých zapadnutých miestach o vede nikto ani nechyroval ani neslýchal. Chyba, ktorej sa tu Ingersoll dopustil, je predovšetkým zbytočná. Biblia obsahuje toľko nezmyslov, že o jeden navyše, alebo o jeden menej, už celkovú bilanciu významnou mierou nepozmení.

Vychádzajú všetky tieto kliatby, hrozby z milujúceho srdca, alebo z úst beštie? Bol Jahve boh, alebo diabol? Prečo by sme mali Jahveho klásť nad všetkých bohov? Predstavoval si človek vo svojej nevedomosti a strachu vôbec niekedy hroznejšie monštrum? Uctievali barbari ktorejkoľvek zeme, v ktorejkoľvek dobe bezcitnejšieho boha?

Brahma bol tisíc razy ušľachtilejší, a rovnako Oziris, Zeus a Jupiter. Tak isto najvyšší boh Aztékov, ktorému obetovali iba vôňu kvetov. Najhorší boh Indov, s náhrdelníkom z lebiek a náramkami zo živých hadov, bol v zrovnaní s Jahvem láskavý a milosrdný.

Poznámka prekladateľa: Aj tu sa autor dopúšťa faktografickej, z principiálneho hľadiska však nepodstatnej, ale práve tým zbytočnejšej nepresnosti. Vôňu kvetov svojim bohom obetovali niektorí Polynézania, nie Aztékovia. Veriaci kresťania sa však do takej nepresnosti zahryznú, s fundamentalizmom im vlastným, ako buldog do nohy. Nedávno som sa o tom presvedčil: Jeden čitateľ ma označil za amorálneho, lebo prekladám také lži a podieľam sa tým na šírení protikresťanskej demagógie…

Aký malý je Jahve v porovnaní s Markom Auréliom. Aký je ten boh krutý, aký podlý, v porovnaní s Abrahamom Lincolnom.

 

6. Jahveho vedenie

Stvoril svet, nebeské zástupy, muža a ženu – a usadil ich v záhrade. Ľudí však podviedol had a boli preto zo záhrady vyhnaní a museli si svoj chlieb zaslúžiť prácou. Jahvemu urobili čiaru cez rozpočet.

Pokúsil sa preto ešte raz. Asi šestnásť storočí sa snažil civilizovať ľudí. Žiadne školy, žiadne kostoly, žiadna Biblia, žiadne traktáty – nikto neučil ľudí čítať ani písať. Žiadnych desať prikázaní. Ľudia boli stále horší a horší, až kým láskavý Jahve nezoslal na nich potopu a utopil všetkých, okrem Noeho a jeho rodiny – celkom osem ľudí.

Potom začal znovu a zmenil ich diétu. Spočiatku boli Adam a Eva vegetariáni. Po potope povedal Jahve: „Nech vám slúži za potravu všetko, čo sa hýbe, čo je živé“ (Gn 9, 30) – aj hady a chrobáky. Potom zlyhal opäť a pri babylonskej veži ľuďom zmiatol jazyky a rozptýlil ich.

Keď zistil, že neuspeje so všetkými ľuďmi, pomyslel si, že to skúsi s niekoľkými z nich a tak si vyvolil Abraháma a jeho potomkov. Opäť zlyhal, a jeho vyvolený národ bol zajatý Egypťanmi, ktorí ho zotročili na dobu štyristo rokov.

Potom to skúsil znovu – zachránil ich od faraóna a nasmeroval do Palestíny. Zmenil ich diétu a dovolil im jesť iba zvieratá s rozdelenými kopýtkami, ktoré prežúvali potravu. Opäť zlyhal. Ľudia ho nenávideli a dávali prednosť otroctvu v Egypte pred Jahveho slobodou. Preto ich nechal blúdiť pokiaľ takmer všetci, ktorí vyšli z Egypta, nepomreli. Potom to skúsil znovu – zaviedol ich do Palestíny a nechal ich viesť sudcami.

To však tiež zlyhalo – žiadne školy, žiadna Biblia. Potom to skúsil s kráľmi, ale väčšina kráľov boli modloslužobníci. Potom bol vyvolený národ dobytý a odvlečený do babylonského zajatia. Ďalšie zlyhanie.

Potom sa vrátili a Jahve to skúsil s pomocou prorokov – kvíliacich a nariekajúcich – ale ľud bol stále len horší a horší. Žiadne školy, žiadne vedy, žiaden obchod. Potom Jahve vzal na seba ľudské telo, zrodil sa zo ženy a žil medzi ľuďmi, ktorých sa predtým snažil civilizovať niekoľko tisíc rokov. Avšak títo ľudia, riadiaci sa zákonom, ktorý im Jahve dal v divočine, obvinili tohoto človeka-Jahveho – Krista – z rúhania. Súdili ho, usvedčili, a zabili ho. Jahve opäť zlyhal.

Potom opustil Židov a obrátil svoju pozornosť na zvyšok sveta. A dnes Židia, opustení Jahvem, prenasledovaní kresťanmi, sú najprosperujúcejším národom na zemi. Jahve opäť zlyhal.

Aké to úžasné vedenie!

 

7. Nový zákon

Kto napísal Nový zákon?

Kresťanskí učenci pripúšťajú, že to nevedia. Pripúšťajú, že ak štyri evanjeliá napísali Matúš, Marek, Lukáš a Ján, museli byť napísané po hebrejsky. Hebrejský rukopis žiadneho z týchto evanjelií však nebol nikdy nájdený. Všetky evanjeliá boli a sú grécke. Preto vzdelaní teológovia pripúšťajú, že epištoly Jakuba a Júdu boli napísané ľuďmi, ktorí nikdy nevideli ani jediné zo štyroch evanjelií. V týchto epištolách – listoch Jakuba a Júdu – sa ani slovom nespomína ani jedno evanjelium, ani jediný zázrak, ktorý je v evanjeliách popísaný.

Prvá zmienka, ktorá sa našla o jednom z našich evanjelií, pochádza asi z doby 108 rokov po narodení Krista, a všetky štyri evanjeliá sú po prvý raz pomenované a citované začiatkom tretieho storočia, asi 170 rokov po Kristovej smrti.

Dnes vieme, že okrem našich štyroch evanjelií bolo ešte veľa iných, z ktorých sa niektoré stratili. Jestvovalo evanjelium Pavla, evanjelium Egypťanov, Židov, Dokonalosti, Judáša, Tadeáša, Detstva, Tomáša, Márie, Ondreja, Nikodéma, Marciona a niekoľkých iných.

Podobne jestvovali Skutky Piláta, Ondreja, Márie, Pavla, Tekly a mnohých iných. Jestvovala tiež kniha s názvom Hermov pastier.

Spočiatku nebola ani jedna zo všetkých týchto kníh považovaná za inšpirovanú bohom. Starý zákon bol považovaný za božský. Ale knihy, ktoré dnes tvoria Nový zákon boli považované za ľudské dielo. Dnes vieme, že nevieme, kto napísal štyri evanjeliá.

Stojíme teda pred otázkou: Boli autori týchto štyroch evanjelií inšpirovaní?

Ak boli inšpirovaní, potom musia byť tieto štyri evanjeliá pravdivé. Ak sú však pravdivé, musia sa zhodovať.

Štyri evanjeliá sa nezhodujú.

Matúš, Marek a Lukáš nevedeli nič o pokání, nič o spasení vierou. Poznali iba evanjelium dobrých skutkov – charity. Učia nás, že keď odpustíme iným, boh odpustí aj nám.

S týmto evanjeliom nesúhlasí Ján. V jeho evanjeliu sa dozvedáme, že musíme veriť v Pána Ježiša Krista; že sa musíme znovu zrodiť; že musíme piť krv a jesť telo Krista. V tomto evanjeliu nachádzame doktrínu pokánia a to, že Kristus zomrel za nás a trpel namiesto nás.

Toto evanjelium sa vyslovene nezhoduje s ostatnými tromi. Ak sú ostatné tri pravdivé, Jánovo evanjelium je nepravdivé. Ak Jánovo evanjelium bolo napísané inšpirovaným človekom, pisatelia ostatných troch neboli inšpirovaní. Z toho záveru nemožno nijak uniknúť. Všetky štyri nemôžu byť pravdivé.

Je zrejmé, že vo všetkých štyroch evanjeliách je veľa neskorších doplnkov.

Napríklad, v 28. kapitole Matúša sa uvádza príbeh, že vojaci pri Kristovom hrobe boli podplatení, aby povedali, že Ježišovi učeníci ukradli jeho telo, keď vojaci spali. To je evidentná interpolácia. Predstavuje prerušenie plynulého príbehu. Za desiatym veršom mal nasledovať šestnásty. Desiaty znie takto:

„Ježiš im riekol: Nebojte sa! Choďte, zvestujte to mojím bratom, aby šli do Galiley; tam ma uvidia.“

A 16. verš pokračuje takto:

„Potom jedenásti učeníci šli do Galiley na vrch, kam im bol rozkázal Ježiš.“

Príbeh o vojakoch, obsiahnutý vo veršoch 11 – 15 je interpolácia – vsuvka – vykonaná oveľa neskôr. Dokazuje to 15. verš: „Oni vzali peniaze a urobili, ako ich poučili. A táto zvesť je rozšírená medzi Židmi až dodnes.“

Tento príbeh nebol určite obsiahnutý v pôvodnom evanjeliu, a určite 15. verš nenapísal Žid. Žiaden Žid by nemohol napísať toto: „A táto zvesť je rozšírená medzi Židmi až dodnes.“

Marek, Ján a Lukáš nikdy nepočuli o tom, že by boli vojaci podplatení kňazmi; alebo ak to počuli, nepovažovali to za hodné zmienky pri písaní. Preto správy o nanebovstúpení Ježiša Krista v Markovi a Lukášovi sú interpolácie. Matúš o nanebovstúpení nehovorí nič.

Samozrejme, nikdy sa nestal väčší zázrak, a predsa Matúš, ktorý bol pri ňom prítomný – ktorý videl Pána zdvihnúť sa, vystúpiť a zmiznúť – nepovažoval za potrebné sa o tom ani len zmieniť. Na druhej strane, posledné slová Krista, podľa Matúša, protirečia nanebovstúpeniu: „Ajhľa, ja som s vami po všetky dni, až do konca sveta.“ Ján, ktorý bol pritom, ak Kristus naozaj vystúpil na nebesia, nehovorí o tom ani slovo.

Pokiaľ ide o nanebovstúpenie, evanjeliá sa teda nezhodujú.

Marek takto popisuje posledný rozhovor Krista s učeníkmi:

„Choďte po celom svete, kážte evanjelium všetkému stvoreniu. Kto uverí a bude pokrstený, bude spasený, ale kto neuverí, bude odsúdený. A tých, čo uveria, budú sprevádzať tieto znamenia: v mojom mene budú vyháňať démonov, novými jazykmi budú hovoriť, hadov brať a keby vypili niečo smrtonosného, neuškodí im; na nemocných budú ruky klásť, a nemocní budú uzdravení. Keď im to Pán dopovedal, bol vzatý do neba a posadil sa na pravici Božej.“

Je možné, že tento popis je dielom očitého svedka tohoto zázraku?

Lukáš popisuje tento zázrak nasledovne: „A keď ich žehnal, vzdialil sa od nich a bol unášaný do neba.“ Nuž, jedno porekadlo hovorí, že stručnosť je dušou vtipu. V Skutkoch sa nám hovorí toto: „Len čo to povedal, vzniesol sa im pred očami do výšin a oblak vzal im Ho spred očí.“ Ani Lukáš, ani Matúš, ani Ján, ani pisateľ Skutkov, nepočul ani slovo z rozhovoru pripisovaného Kristovi Markom. Faktom je, že akt nanebovstúpenia Krista netvrdili jeho učeníci.

Kristus bol predovšetkým človek – nič viac. Jeho matkou bola Mária, Jozef bol jeho otcom. Rodokmeň Jozefa sa uvádza preto, aby dokázal, že bol z Dávidovej krvi. Potom sa začalo tvrdiť, že bol božím synom, a že jeho matka bola panna a pannou zostala až do smrti. Neskôr sa začalo tvrdiť, že Kristus vstal z mŕtvych a vystúpil s telom na nebo. Trvalo mnoho rokov pokým sa všetky tieto absurdnosti zmocnili ľudských myslí.

Ak Kristus vstal z mŕtvych, prečo sa neobjavil svojim nepriateľom? Prečo nenavštívil veľkňaza Kaifáša? Prečo znovu nevstúpil triumfálne do Jeruzalema? Ak naozaj vystúpil na nebesia, prečo to neurobil verejne, za prítomnosti svojich prenasledovateľov? Prečo sa musel tento najväčší zo zázrakov stať v tajnosti, kdesi v kúte? Bol to taký zázrak, ktorý by mohlo vidieť veľké množstvo ľudí – zázrak, ktorý by sa nedal simulovať – zázrak, ktorý by presvedčil stovky tisícov.

Po príbehu o vzkriesení sa však nanebovstúpenie stalo nutnosťou. Bolo sa treba zbaviť tela. Preto jestvuje veľa ďalších interpolácií v evanjeliách a epištolách.

Opäť sa pýtam: Je Nový zákon pravdivý? Verí dnes ktokoľvek, že pri narodení Krista ho vítali nebesia; že hviezda viedla mudrcov z Východu; že Herodes dal vyvraždiť betlehemských novorodencov mladších než dva roky?

Evanjeliá sú preplnené zázrakmi. Stali sa vôbec niekedy? Matúš uvádza detaily asi o 22 zázrakoch, Marek asi o devätnástich, Lukáš asi o osemnástich a Ján asi o siedmich.

Podľa evanjelií Kristus liečil choroby, vyháňal diablov, karhal more, uzdravoval slepých, nakŕmil zástupy piatimi bochníkmi a dvomi rybami, chodil po mori, preklial figovník, premenil vodu na víno a kriesil mŕtvych.

Matúš je jediný, ktorý hovorí o hviezde a mudrcoch – jediný, ktorý hovorí o vražde novorodencov. Ján je jediný, ktorý hovorí čokoľvek o vzkriesení Lazara a Lukáš je jediný, ktorý popisuje vzkriesenie syna vdovy v Naime.

Ako je možné potvrdiť tieto zázraky? Židia, medzi ktorými sa tieto zázraky údajne konali, im neverili. Chorí, ochrnutí, malomocní, slepí, ktorých Kristus vyliečil, sa nestali jeho nasledovníkmi. O tých, ktorí boli vzkriesení, nikto už nič viac nepočul.

Verí rozumný človek v existenciu diablov? Pisatelia troch evanjelií určite verili. Ján nehovorí nič o tom, že by Kristus vyháňal diablov, ale Matúš, Marek a Lukáš uvádzajú mnoho prípadov. Verí dnes nestranný človek, že Kristus vyháňal diablov? Ak to tvrdili jeho učeníci, mýlili sa. Ak to hovoril Kristus, bol duševne chorý, alebo podvodník. Ak sú správy o vyháňaní diablov nepravdivé, potom boli pisatelia hlúpi, alebo nečestní. Ak to popisovali v dôsledku neznalosti, neboli bohom inšpirovaní. Ak popisovali niečo, o čom vedeli, že to nie je pravda, neboli inšpirovaní. Ak to, čo popisovali, nie je pravda, či už o tom vedeli, alebo nie, neboli inšpirovaní.

V tých časoch sa verilo, že obrnu, epilepsiu, hluchotu, duševné choroby a mnohé iné choroby spôsobovali diabli; že zlí duchovia sa zmocňovali mužov a žien a žili v ich telách. Kristus tomu veril, učil tejto viere iných a predstieral, že lieči choroby vyháňaním diablov z chorých a choromyseľných. Dnes vieme máločo s takou istotou ako to, že diabli nežijú v ľudských telách.

Ak Kristus hovoril a robil to, čo pisatelia troch evanjelií hovoria, že hovoril a robil, potom sa Kristus mýlil. Ak sa mýlil, určite nebol bohom. A ak sa mýlil, určite nebol bohom inšpirovaný.

Je pravda, že sa Diabol pokúšal podplatiť Krista? Je pravda, že Diabol preniesol Krista na vrch chrámu a snažil sa ho prehovoriť, aby skočil na zem? Ako možno tieto zázraky overiť?

Zodpovední ľudia nenapísali nič, Kristus nenapísal nič, a diabol zostal ticho. Ako môžeme vedieť, že sa Diabol pokúšal podplatiť Krista? Kto túto správu napísal? Nevieme. Ako pisateľ evanjelia získal túto informáciu? Nevieme.

Pred sedemnástimi storočiami niekto povedal, že diabol sa pokúšal podplatiť boha; že diabol preniesol boha na vrch chrámu a snažil sa ho prehovoriť, aby skočil na zem, a že boh bol intelektuálne príliš láskavý voči diablovi.

To sú všetky svedectvá, ktoré máme. Jestvuje vo svetovej literatúre ešte dokonalejšie idiotstvo?

Inteligentní ľudia už neveria na čarodejnice, bosorky, duchov a čertov, a úplne spokojne žijú s predstavou, že každé slovo v Novom zákone, ktoré hovorí o vyháňaní diablov, je úplne nepravdivé.

Môžeme veriť, že Kristus kriesil mŕtvych?

Vdova, žijúca v Naime, sleduje telo svojho syna k hrobu. Kristus zastaví pohrebný sprievod, vzkriesi mládenca k životu a vráti ho do náručia matky. Ten mladý muž zmizne. Nikdy o ňom už nič nepočujeme. Nikto neprejaví ani najmenší záujem o človeka, ktorý sa vrátil z ríše smrti. Lukáš je jediný, kto popisuje tento príbeh. Možno o ňom Matúš, Marek a Ján nikdy nepočuli, alebo mu neverili a preto ho nezaznamenali.

Ján hovorí, že Lazar bol vzkriesený z mŕtvych. Matúš, Marek, ani Lukáš o tom nehovoria ani slovo. Bola to zázračnejšia udalosť, než vzkriesenie syna vdovy. Ten neležal v hrobe niekoľko dní. Bol iba na ceste k hrobu, ale Lazar bol skutočne mŕtvy. Začal sa už rozkladať. Lazar nevyvolal ani najmenší záujem. Nikto sa ho nevypytoval na onen svet. Nikto sa ho nepýtal na svojich mŕtvych priateľov. Keď zomrel druhýkrát, nikto nepovedal: „Nebojí sa. Prešiel touto cestou dva razy a už vie, čo ho čaká.“

Neveríme Mohamedovým zázrakom, a predsa sú dosvedčené rovnako dobre ako Kristove. Nedôverujeme zázrakom vykonaným Josephom Smithom a predsa ich dôkazy sú oveľa silnejšie, oveľa lepšie.

Ak by dnes niekto predstieral, že kriesi mŕtvych, vyháňa diablov, považovali by sme ho za blázna. Čo potom môžeme povedať o Kristovi? Ak by sme chceli zachrániť jeho povesť, boli by sme nútení tvrdiť, že nikdy nepredstieral, že kriesil mŕtvych, že nikdy netvrdil, že vyháňal diablov. Musíme zastávať názor, že tieto hlúpe a nemožné veci vymysleli horliví učeníci, ktorí sa snažili zbožštiť svojho vodcu. V tých ignorantských dobách tieto podvody zväčšovali Kristovu slávu. Dnes však ohrozujú jeho povesť a znižujú autoritu evanjelií.

Môžeme dnes veriť, že voda bola premenená na víno? Ján rozpráva o tomto detinskom zázraku a hovorí, že pri ňom boli prítomní aj ostatní učeníci, ale Matúš, Marek ani Lukáš o tom nič nehovoria.

Zoberme si zázrak muža vyliečeného v jazere Betezda (Jn 5, 1 – 9). Ján hovorí, že anjel zvíril vodu Betezdy „a ten, kto prvý vošiel do zvírenej vody, ozdravel, nech akákoľvek choroba ho trápila.“ Verí dnes niekto, že „anjel zostupoval na jazero a zvíril vodu“? Verí niekto, že úbožiak, ktorý prvý vstúpil do zvírenej vody bol uzdravený? Avšak autor evanjelia podľa Jána tomu veril a tvrdil tieto absurdnosti. Ak sa mýlil v tomto, mohol sa rovnako dobre mýliť o všetkých zázrakoch, ktoré zapísal. Ján je jediný, kto rozpráva o jazere Betezda. Je možné, že iní učeníci neverili tomuto príbehu.

Ako si možno vysvetliť tieto domnelé zázraky? V časoch učeníkov, a aj mnoho storočí neskôr, bol svet preplnený nadprirodzenými úkazmi. Takmer všetko, čo sa stalo, bolo považované za zázračné. Boh bol bezprostredným správcom sveta. Ak boli ľudia dobrí, boh im zoslal čas siatby a žatvy; ale ak boli zlí, zoslal im povodne a krupobitie, mráz a hladomor. Ak sa stalo niečo neobvyklé, zveličilo sa to, až sa z toho stal zázrak. O poriadku vecí – o neprerušenej a neprerušiteľnej reťazi príčin a účinkov – nemali ľudia žiadne znalosti ani predstavy.

Zázrak je znakom a obchodnou značkou podvodu. Žiaden zázrak sa nikdy nekonal. Žiaden inteligentný, čestný človek nikdy nepredstieral, že vykonal zázrak, a nikdy to ani predstierať nebude. Ak Kristus konal zázraky, ktoré sa mu pripisujú, ak uzdravil paralyzovaných a duševne chorých, ak vrátil sluch hluchým, zrak slepým, ak vyliečil malomocných jediným slovom, ak dotykom ruky vrátil život a citlivosť atrofovanej končatine, ak dal pulz a pohyb, teplo a myseľ studenej a bezduchej hline, ak premohol smrť a zachránil pred hrobom jeho bledú obeť – nebolo by vyslovené žiadne slovo, nebola by zdvihnutá žiadna ruka, iba ak na chválu a poctu. V jeho prítomnosti by sa odkryli všetky hlavy – všetky kolená by padli na zem.

Nie je potom divné, že pri Kristovom procese sa nenašiel nikto, kto by povedal čo i len slovo v jeho prospech? Nikto nevystúpil a nepovedal: „Bol som malomocný, a tento muž ma vyliečil dotykom ruky.“ Žiadna žena nepovedala: „Som vdova z Naimu a toto je môj syn, ktorý umrel a tento muž ho vzkriesil.“ Nikto nepovedal: „Bol som slepý, a on mi daroval zrak.“

Všetci mlčali.

 

8. Kristova filozofia

Milióny tvrdia, že Kristova filozofia je dokonalá – že Kristus bol najmúdrejší z tých, čo niekedy otvorili ústa. Pozrime sa na to:

„Neprotivte sa zlému! Naopak: Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nastav mu aj druhé.“ (Mt 5, 39)

Obsahuje toto nejakú filozofiu, nejakú múdrosť? Kristus zbavuje dobro, cnosť, pravdu – práva na sebaobranu. Zlo sa stáva pánom sveta a dobrí obeťami darebákov. Nikto nemá právo chrániť seba, svoj majetok, svoju manželku a deti. Vládnutie sa stáva nemožným a svet je vydaný na milosť kriminálnikom. Jestvuje ešte väčšia absurdnosť?

„Milujte svojich nepriateľov.“ (Mt 5, 44)

Je toto možné? Milovala už niekedy nejaká ľudská bytosť svojich nepriateľov? Miloval Kristus svojich nepriateľov, keď ich označoval za obielené hroby, pokrytcov a zmije? Nemôžeme milovať tých, ktorí nás nenávidia. Nenávisť v srdciach iných nemôže pestovať lásku v našich. Neodporovať zlu je absurdné; milovať nepriateľov je nemožné.

„Nestarajte sa o zajtrajšok.“ (Mt 6, 34)

Z kontextu vyplýva, že si to Kristus predstavoval tak, že sa o nás postará boh, tak ako sa postaral o vrabce a ľalie. Je v tejto viere čo i len štipka zmyslu? Stará sa boh o niekoho? Môžeme žiť bez toho, že by sme sa starali o zajtrajšok? Orať, siať, plieť, žať – znamená starať sa o zajtrajšok. Plánujeme a pracujeme pre budúcnosť, pre naše deti, pre ešte nenarodené budúce generácie. Bez tejto predvídavosti by nebolo žiadneho pokroku, žiadnej civilizácie. Svet by sa vrátil späť do jaskýň a do pelechov divošstva.

„Ak ťa teda pravé oko zvádza na hriech, vylúp ho a zahoď.“ (Mt 5, 39) „A ak ťa pravá ruka zvádza na hriech, odtni ju a zahoď.“ (Mt 5, 30) Prečo? „Lebo je ti užitočnejšie, aby zahynul jeden tvoj úd, než aby celé tvoje telo prišlo do pekla.“ Je nejaká múdrosť vo vylupovaní očí a odtínaní vlastných rúk? Je možné vyťažiť z týchto extravagantných výrokov čo i len najmenšie zrnko súdnosti, či zdravého rozumu?

„Nijako neprisahajte: ani na nebo, lebo je Božím trónom; ani na zem, lebo Mu je podnožou; ani na Jeruzalem, lebo je svätým mestom.“ (Mt, 5, 34 – 35) Tu nachádzame Kristovu astronómiu a geografiu. Nebo je trónom boha-panovníka; Zem je jeho podnožou. Podnožou, ktorá sa otáča rýchlosťou tisíc kilometrov za hodinu, a letí kozmickým priestorom rýchlosťou vyše tisíc kilometrov za minútu!

Kde si Kristus myslel, že je nebo? Prečo bol Jeruzalem svätým mestom? Len preto, že jeho obyvatelia boli ignorantskí, tupí a poverčiví?

„A kto sa chce súdiť s tebou a vziať ti spodné rúcho, daj mu aj plášť.“ (Mt 5, 40) Je v tomto príkaze akákoľvek múdrosť, či štipka zdravého rozumu? Nedalo by sa rovnako dobre povedať: „Ak ťa niekto žaluje kvôli sto dolárom, daj mu dvesto“? Iba blázon by dal takú radu, alebo by sa ňou riadil.

„Nenazdávajte sa, že som priniesol mier na zem; nepriniesol som mier, ale meč. Lebo prišiel som rozdvojiť syna s otcom, dcéru s matkou.“ (Mt 10, 34 – 35) Ak je to pravda, o koľko lepšie by bolo, keby neprišiel. Je možné, že ten, kto povedal „Neprotivte sa zlu“, prišiel priniesť meč? Ten, ktorý povedal „Milujte svojich nepriateľov“, prišiel zničiť mier na zemi? Postaviť otca proti synovi, a dcéru proti matke – aké to slávne poslanie!

Priniesol meč, a tento meč bol tisíc rokov mokrý od nevinnej krvi. V miliónoch sŕdc zasial semeno nenávisti a pomsty. Rozdelil národy a rodiny, uhasil svetlo rozumu, a zatvrdil srdcia ľudí.

„A ktokoľvek opustil domy alebo bratov alebo sestry alebo otca alebo matku alebo ženu alebo deti alebo pole pre moje meno, omnoho viacej dostane a bude dedičom večného života.“ (Mt 19, 29) Podľa autora Matúšovho evanjelia, tieto hrozné slová vyslovil súcitný a láskavý Kristus. Je možné, že Kristus ponúkol úplatok večnej radosti tým, ktorí by opustili svojich otcov, matky, svoje manželky a deti? Máme získať nebeské šťastie opustením tých, ktorých milujeme? Treba zruinovať dom tu na zemi, kvôli zámku na onom svete? A pritom sa tvrdí, že Kristus je vzorom pre celý svet. Opustil on sám svojho otca a matku? Na adresu svojej matky povedal: „Žena, čo mňa a teba do toho?“ (Jn 2, 4)

Farizeji povedali Kristovi: „Slobodno platiť cisárovi daň, alebo nie?“ Kristus odpovedal: „Prineste mi denár, nech ho vidím. A oni priniesli. Spýtal sa ich: Čí je tento obraz a nápis? Odpovedali Mu: Cisárov. Nato im Ježiš riekol: Čo je cisárovo, dávajte cisárovi.“ (Mk 12, 14 – 17)

Myslel si Kristus, že peniaze patrili cisárovi preto, lebo na nich bol vyrazený jeho obraz a nápis? Patril denár cisárovi, alebo človeku, ktorý ho zarobil? Mal cisár právo požadovať ho preto, lebo bol vyzdobený jeho obrazom? Zdá sa z tejto konverzácie, že Kristus chápal skutočnú podstatu a používanie peňazí?

Môžeme po tom všetkom tvrdiť, že Kristus bol najväčším filozofom?

 

9. Je Kristus naším vzorom?

Nikdy nepovedal ani jediné slovo v prospech vzdelania. Nikdy ani len nenaznačil existenciu akejkoľvek vedy. Nepovedal ani slovo v prospech priemyslu, ekonómie, alebo akéhokoľvek zlepšenia našich podmienok na tomto svete. Bol nepriateľom úspešných, bohatých. Boháč bol poslaný do pekla nie preto, že by bol zlý, ale len preto, lebo bol bohatý (Lk 16, 22 – 24). Lazar sa dostal do neba, nie preto, že by bol dobrý, ale preto lebo bol chudobný.

Kristus sa vôbec nezaujímal o maliarstvo, sochárstvo, hudbu – nezaujímal sa o žiadne umenie. Nehovoril nič o povinnostiach jedného národa voči druhému, o povinnostiach kráľa voči jeho poddaným; nič o ľudských právach; nič o intelektuálnej slobode, alebo slobode slova. Nepovedal nič o posvätnosti rodiny, nepovedal jediné slovo v prospech rodinného krbu, ani slovo v prospech manželstva, ani slovíčko na poctu materstva.

Nikdy sa neoženil. Potuloval sa bez domova z miesta na miesto, s pár učeníkmi. Žiaden z nich sa zrejme nevenoval žiadnej užitočnej práci, a zdá sa, že všetci žili z almužien. Opovrhoval všetkými ľudskými zväzkami, lebo tento svet mal byť obeťou pre svet ďalší. Odrádzal ľudí od všetkých prirodzených snažení. Podporovať a chrániť ľudí mal boh. Nakoniec, v súmraku smrti, keď zistil, že sa zmýlil, Kristus zvolal: „Bože môj, bože môj, prečo si ma opustil?“

Zistili sme, že človek sa musí spoliehať na seba. Musí kultivovať pôdu, musí si postaviť dom, musí orať a siať. Musí vynaliezať, musí pracovať rukami a mozgom, musí prekonávať ťažkosti a prekážky. Musí ovládať a podmaňovať si sily prírody, aby mohli konať prácu sveta.

 

10. Prečo by sme mali Krista považovať za najväčšieho z ľudí?

Bol láskavejší, schopný viac odpúšťať, viac sa obetovať, než Budha? Bol múdrejší, šiel v ústrety smrti s dokonalejším pokojom a vyrovnanosťou než Sokrates? Bol trpezlivejší, veľkorysejší než Epiktétos? Bol väčším filozofom, hlbším mysliteľom než Epikúros? V akom ohľade prevyšoval Zarathustru? Bol miernejší než Lao-tse, univerzálnejší než Konfucius? Prevyšovali jeho predstavy o ľudských právach a povinnostiach názory Zenóna? Vyslovil väčšie pravdy než Cicero? Bola jeho myseľ precíznejšia než Spinozova? Vyrovnal sa jeho mozog mozgu Keplera alebo Newtona? Bol vznešenejší v smrti – bol ušľachtilejším mučeníkom než Bruno? Bol svojou inteligenciou, silou a krásou prejavu, šírkou a rozsahom myslenia, bohatstvom ilustrácií, schopnosťou porovnávať, znalosťou ľudskej mysle a srdca, všetkých vášní, nádejí a obáv, rovnocenný Shakespearovi, najväčšiemu z ľudského pokolenia?

Ak bol Kristus naozaj bohom, poznal celú budúcnosť. Ako panoráma sa pred ním odvíjala história ľudstva, ktorá ešte len mala prísť. Vedel, ako sa budú jeho slová interpretovať. Vedel, aké zločiny, aké hrôzy, aké nehanebnosti sa budú páchať v jeho mene. Vedel, že hladné plamene perzekúcie budú oblizovať údy nespočetných mučeníkov. Vedel, že tisíce a tisíce odvážnych mužov a žien budú trpieť v tme žalárov, preplnených bolesťou. Vedel, že jeho cirkev vynájde a bude používať nástroje mučenia; že jeho nasledovníci budú používať bič a pochodeň, reťaz a škripec. Videl horizont budúcnosti osvetlený plameňmi auto-da-fé. Vedel, aké vierovyznania budú vyrastať z každého textu Biblie ako jedovaté huby. Videl ignorantské sekty vedúce medzi sebou kruté vojny. Videl tisíce mužov vysvätených za kňazov, ako budujú väznice pre svojich blížnych. Videl tisíce popravísk kúpajúcich sa v krvi najlepších a najodvážnejších ľudí. Videl svojich nasledovníkov používať nástroje na spôsobovanie bolesti. Počul náreky – videl tváre biele od agónie. Počul jačanie a vzlyky a výkriky všetkých stenajúcich, mučených zástupov. Vedel, že komentáre k jeho slovám sa budú písať mečmi, a budú sa čítať pri svetle faklí. Vedel, že inkvizícia sa zrodí z učenia pripisovaného jemu.

Videl výmysly a podvody, ktoré bude pokrytectvo písať a hovoriť. Videl všetky vojny, ktoré bude viesť, a vedel, že nad tými poľami smrti, nad tými žalármi, nad všetkými škripcami, spáleniskami a popraviskami, bude po tisícročie viať krvou presiaknutá zástava kríža.

Videl, že pokrytectvo sa bude obliekať do taláru a bude korunované – že krutosť a ľahkovernosť budú vládnuť svetom; vedel, že sloboda zmizne zo zeme; vedel, že pápeži a králi budú v jeho mene zotročovať duše a telá ľudí; vedel, že budú prenasledovať a ničiť objaviteľov, mysliteľov a vynálezcov; vedel, že jeho cirkev uhasí sväté svetlo rozumu a zanechá svet bez jedinej hviezdy.
Videl svojich žiakov, ako vypichujú ľuďom oči, sťahujú im zaživa kožu z tela, vyrezávajú im jazyky, aby im do šialenstva podráždili všetky nervy bolesti.

Vedel, že v jeho mene budú jeho nasledovníci obchodovať s ľudským mäsom, že sa budú vykrádať kolísky, a kvôli zlatu budú odtrhávať kojencov od materských pŕs.

A predsa zomrel s nemými perami.

Prečo neprehovoril? Prečo nepovedal svojim učeníkom, a ich prostredníctvom aj celému svetu: „Nebudeš upaľovať, väzniť a mučiť v mojom mene. Nebudeš prenasledovať svojho blížneho.“

Prečo nepovedal priamo: „Som boží Syn“ alebo „Som Boh“? Prečo nevysvetlil podstatu Trojice? Prečo nepovedal, aký spôsob krstu sa mu páči? Prečo nenapísal vyznanie viery? Prečo nezlomil putá otrokov? Prečo nepovedal, že Starý zákon bol, alebo nebol inšpirovaným božím slovom? Prečo sám nenapísal Nový zákon? Prečo vystavil svoje slová svojvôli nevedomosti, pokrytectva a náhody? Prečo nepovedal niečo pozitívne, určité a uspokojujúce o onom svete? Prečo nepremenil nádej v nebo, skropenú slzami, na šťastné poznanie iného života?
Prečo nám nepovedal nič o právach človeka, o slobode rúk a mozgu? Prečo šiel nemo v ústrety svojej smrti, a ponechal svet napospas biede a pochybnosti?

Poviem vám prečo. Bol to iba človek, a nič o tom nevedel.

 

11. Inšpirácia

Asi pred tretím storočím nikto netvrdil, ani neveril, že knihy, tvoriace dnes Nový zákon, boli inšpirované bohom. Netreba zabúdať, že vtedy jestvovalo veľa kníh, evanjelií, epištol a skutkov, a z nich boli „inšpirované“ vybrané „neinšpirovanými“ ľuďmi. Medzi cirkevnými „otcami“ jestvovali veľké rozdiely v názoroch na to, ktoré knihy boli inšpirované; bolo medzi nimi na túto tému veľa sporov a nenávisti. Mnohé z kníh, ktoré sa dnes považujú za pochybné, považovali mnohí z „otcov“ za božské, a niektoré, ktoré sa dnes považujú za inšpirované, sa považovali za pochybné. Mnohí z raných kresťanov a niektorí z „otcov“ zavrhovali Jánovo evanjelium, epištolu Židom, list Júdu, Jakuba, Petra a Zjavenie sv. Jána. Na druhej strane, mnohí z nich považovali evanjelium Židov, Egypťanov, Kázanie Petra, Hermasovho pastiera, epištolu Barnabáša, Petrovo zjavenie, Pavlovo zjavenie, epištolu Klementa, Nikodémovo evanjelium, za inšpirované knihy, rovnajúce sa tým najlepším.

Zo všetkých týchto kníh, a mnohých ďalších, kresťania vyberali diela inšpirované. Tí, ktorí tento výber robili, boli nevzdelaní a poverčiví. Pevne verili v zázraky. Mysleli si, že choroby možno liečiť zásterami a vreckovkami apoštolov, kosťami mŕtvych. Verili bájke o Fénixovi a tomu, že hyény menia svoje pohlavie každý rok.

Boli muži, ktorí v priebehu mnohých storočí robili výber, inšpirovaní? Boli títo muži – nevzdelaní, ľahkoverní, hlúpi a zlomyseľní – rovnako kvalifikovaní, aby posúdili „inšpiráciu“, ako sú súčasní študenti? Ako sme viazaní ich mienkou? Nemáme právo posudzovať sami?

Erazmus, jeden z vodcov reformácie, vyhlásil, že epištola Židom nebola napísaná Pavlom, a popieral inšpiráciu druhého a tretieho Jánovho listu, a tiež Zjavenia. Luther bol tej istej mienky. Tvrdil, že Jakubov list je falzifikát a popieral inšpiráciu Zjavenia. Zwingli odmietol knihu Zjavenia a dokonca aj Calvin popieral, že Pavol bol autorom listu Židom. Protestanti sa nezhodovali až do roku 1647, do zhromaždenia vo Westminsteri, v tom, ktoré knihy boli inšpirované.

Na to, aby sme dokázali, že kniha je inšpirovaná bohom, musíme najprv dokázať, že boh jestvuje. Musíte tiež dokázať, že boh myslí, koná, má úmysly, zámery a ciele. A to je dosť ťažké. Je nemožné predstaviť si nekonečnú bytosť. Ak nemáme predstavu o nekonečnej bytosti, nemôžeme povedať, či všetky fakty, ktoré poznáme, vedú k podpore, alebo vyvráteniu existencie takej bytosti.

Boh je hypotéza. Ak jeho existenciu pripustíme, ako máme dokázať, že inšpiroval pisateľov kníh Biblie? Ako môže jeden človek rozhodnúť o tom, či druhý človek bol inšpirovaný bohom? Ako môže inšpirovaný človek dokázať, že je inšpirovaný? Ako môže on sám vedieť, že je inšpirovaný? Nejestvuje žiaden spôsob ako dokázať fakt inšpirácie. Jediným dôkazom je slovo niekoho, kto by nič nevedel o danej téme.

Čo je to inšpirácia? Použil boh ľudí ako nástroje? Prinútil ich napísať jeho myšlienky? Zmocnil sa ich myslí a zničil ich vôľu? Boli títo pisatelia kontrolovaní iba čiastočne, takže sa ich omyly, ich nevedomosť a ich predsudky zmiešali s božou múdrosťou? Ako môžeme odlíšiť ľudské chyby od božích myšlienok? Môžeme to urobiť bez toho, že by sme my sami boli inšpirovaní? Ak boli inšpirovaní pôvodní autori, potom by mali byť inšpirovaní aj prekladatelia, a tak isto by mali byť inšpirovaní tí, ktorí nám hovoria, čo chce Biblia povedať. Ako môže ľudská bytosť vedieť, že je inšpirovaná nekonečnou bytosťou?

Napriek toľkým otázkam si však v jednej veci môžeme byť úplne istí: Inšpirovaná kniha by určite mala vynikať nad všetkými knihami, napísanými neinšpirovanými ľuďmi. Mala by byť predovšetkým pravdivá, mala by byť naplnená múdrosťou, prekypovať krásou – jednoducho, mala by byť dokonalá.

Kňazi sa divia, ako môžem byť taký zvrhlý, že útočím na Bibliu.

Vysvetlím im: Táto kniha, Biblia, prenasledovala – dokonca až na smrť – tých najmúdrejších a najlepších. Táto kniha brzdila a hatila pokrok ľudskej rasy. Táto kniha otrávila studne vzdelanosti a zviedla na nesprávnu cestu energiu človeka.

Táto kniha je nepriateľom slobody a oporou otroctva. Táto kniha zasievala semená nenávisti v rodinách a národoch, živila plamene vojny a zbedačovala svet. Táto kniha je obľúbeným dielom kráľov a tyranov, zotročovateľov žien a detí. Táto kniha korumpovala parlamenty a súdne dvory. Táto kniha urobila z vysokých škôl a univerzít sídla šírenia nepravdy a nenávisti k vede. Táto kniha naplnila kresťanstvo nenávistnými, krutými, ignorantskými a bojujúcimi sektami. Táto kniha naučila ľudí vraždiť svojich blížnych kvôli náboženstvu. Táto kniha založila inkvizíciu, vynašla nástroje mučenia, postavila väznice, v ktorých hynuli dobrí a láskaví, kula reťaze, ktoré sa im zarezávali do tela, stavala popraviská, na ktorých umierali. Táto kniha kládla a zapaľovala hranice okolo nôh spravodlivých. Táto kniha pripravila o rozum milióny hláv a napĺňala ústavy bláznami.

Táto kniha spôsobila, že otcovia a matky prelievali krv svojich novorodencov. Táto kniha bola aukčným pódiom, na ktorom stála matka-otrokyňa, keď ju predávali od jej dieťaťa. Táto kniha napĺňala lode obchodníkov s otrokmi a robila z ľudského tela tovar. Táto kniha zapaľovala ohne, ktoré spaľovali „čarodejnice“ a „bosorky“. Táto kniha napĺňala tmu upírmi a duchmi, a telá mužov a žien diablami. Táto kniha pošpinila duše ľudí hanebnou dogmou večnej bolesti. Táto kniha urobila z ľahkovernosti najväčšiu cnosť, a z kritického skúmania najväčší zločin. Táto kniha naplnila národy pustovníkmi, mníchmi a mníškami – zbožnými a neužitočnými ľuďmi. Táto kniha povýšila nevedomého a špinavého svätca nad filozofa a filantropa. Táto kniha učila ľudí opovrhovať radosťami tohoto života, aby boli šťastní v živote inom – učila ich premárniť život na tomto svete kvôli svetu druhému.

Kritizujem túto knihu preto, lebo je nepriateľom ľudskej slobody – najväčšou prekážkou na diaľnici ľudského pokroku.

Dovoľte mi položiť kňazom jednu otázku: Ako môžete byť takí zvrhlí, že hájite túto knihu?

 

12. Skutočná biblia

Po celé tisícročia ľudia písali skutočnú bibliu, a píšu ju neustále deň po dni, a toto dielo nebude nikdy dokončené, pokiaľ len budú ľudia žiť. Všetky fakty, ktoré poznáme, všetky skutočne zaznamenané udalosti, objavy a vynálezy, všetky zázračné stroje, ktorých kolesá a páky sa správajú akoby mysleli, všetky básne, klenoty mozgu, kvety srdca, všetky piesne lásky a radosti, úsmevy a slzy, veľké drámy sveta fantázie, skvostné maľby, zázraky tvaru a farieb, svetla a tieňa, úžasné mramorové sochy, ktoré vyzerajú akoby žili a dýchali, tajomstvá, ktoré nám rozprávajú skaly a hviezdy, prach a kvety, dážď a sneh, mráz a plameň, tajomstvá víriacich potokov a piesočných dún, horských hrebeňov a vzdúvajúcich sa morí.

Všetka múdrosť, ktorá predlžuje a zušľachťuje život, všetko, čo lieči choroby, alebo potláča bolesť – všetky spravodlivé a dokonalé zákony, ktoré usmerňujú a formujú naše životy, všetky myšlienky, ktoré sýtia plamene lásky, hudba, ktorá pretvára, uchvacuje a fascinuje víťazstvá srdca a rozumu, zázraky vykonané ľudskými rukami, obratnými a šikovnými rukami tých, ktorí pracovali pre ženu a deti, príbehy ušľachtilých skutkov, odvážnych a užitočných mužov, verných a milujúcich manželiek, obetavá materská láska, boje za právo, utrpenia kvôli pravde, to najlepšie, čo povedali všetci muži a ženy sveta, a to, čo mysleli a robili po všetky roky.

Tieto poklady srdca a ducha – to sú skutočné Sväté Písma ľudského rodu.

Zdroj: About the Holy Bible

Preložil Adam Roman