Vitalij L. Ginzburg (2000)


Poznámka prekladateľa: Kráľovská švédska akadémia vied udelila v roku 2003 Nobelovu cenu za fyziku trom vedcom „za priekopnícke prínosy k teórii supravodivosti a supratekutosti“. Dvaja z ocenených sú Rusi: Alexej Abrikosov (nar. 1928, žijúci v USA) a Vitalij Ginzburg (nar. 1916, žijúci v Rusku). Keďže Ginzburg je dlhé roky aj členom redakčnej rady populárneho časopisu „Nauka i žizň“, v ktorom sa často a rád vyjadruje aj k svetonázorovým otázkam, rozhodol som sa preložiť jeden z jeho príspevkov.

 

Ateisti, bojovní bezbožníci, veriaci v boha, vyznávači náboženstva – do ktorej z týchto kategórií patria čitatelia časopisu „Nauka i žizň“?

 

Rusko prežíva ťažké obdobie prechodu od sovietsko-boľševického systému k čomusi inému. Zdá sa, že to „čosi iné“ predstavuje spoločnosť, analogickú tej, ktorá jestvuje v krajinách s trhovou ekonomikou a demokratickou formou vlády. Jednou z najdôležitejších podmienok demokracie je zabezpečenie slobody svedomia, vrátane práva občanov byť bez akéhokoľvek nebezpečenstva ateistom, alebo veriť v boha. Spoločnosť pritom zostáva svetskou, t. j. akékoľvek náboženské organizácie (cirkvi) sú úplne oddelené od štátu. A hoci Ústava Ruskej Federácie zodpovedá týmto požiadavkám, tieto sa, žiaľ, nedodržiavajú. Pred našimi očami sa Ruská pravoslávna cirkev (RPC) zrastá so štátom, v podstate začína získavať práva, ktoré mala za cárskeho režimu. V štátnej televízii sa čítajú kázne, vysielajú sa rôzne náboženské relácie. V armáde sa objavili kňazi, „vysväcujú“ sa budovy, „svätenou“ vodou sa kropí pri rôznych oficiálnych príležitostiach, na cirkevné potreby sa spotrebovávajú obrovské prostriedky. Zničenie chrámu Krista Spasiteľa bolo, nepochybne, prejavom boľševického barbarstva. Avšak v podmienkach, keď značná časť obyvateľstva nielenže žije na pokraji hladu, ale si nemôže kúpiť ani mnohé lieky, utrácať milióny, či skôr miliardy rubľov na znovupostavenie tohoto chrámu považujem za neprípustné.

Nebudem však rozvíjať túto tému, pretože tento príspevok je venovaný niečomu inému – pokusu pomôcť čitateľom pochopiť, aká je pozícia ateistov a čo sa vlastne chápe pod vierou v boha. Tieto poznámky sú nevyhnutné, pretože dnes v masovokomunikačných prostriedkoch o ateizme ani nepočuť. Navyše, tieto informačné prostriedky sa snažia vytvoriť dojem, že – ako vyhlásil jeden cirkevný predstaviteľ – ateistov u nás možno dnes nájsť už iba v červenej knihe ohrozených živočíšnych druhov. Mimochodom, aj celkom nezaujatý A. F. Losev sa domnieva, že ani v sovietskych dobách neboli ateisti pravými ateistami, že iba „klamali vládu“ (pozri „Nauka i žizň“ č. 2 z roku 2000).

V otázkach viery a náboženstva boli boľševici „bojovnými bezbožníkmi“, teda nielen ateistami, ale aj prenasledovateľmi akejkoľvek viery v boha. Kostoly sa likvidovali, alebo používali na iné účely, kňazi boli zatváraní. Ešte žijúcim uctievačom súdruha Lenina by bolo užitočné oboznámiť sa s jeho tajným listom z 19. marca 1922, publikovaným až v r. 1990 („Izvestija CK KPSS“, č. 4., str. 192). V tomto liste sa mimo iného píše: „Čím väčší počet reakčného duchovenstva sa nám preto podarí zastreliť, tým lepšie.“ Úlohy vodcu boli splnené – zastrelili vtedy 32 metropolitov a arcibiskupov. Pre popis niektorých podrobností o hrôzostrašných perzekúciách cirkvi v sovietskych časoch odkazujem na knihu A. Jakovleva „Sejba krížov“ (pozri [1], mimochodom, na túto tému boli publikované mnohé dokumenty aj v iných dielach). Perzekúcie cirkvi, realizované v mene boľševickej ideológie „bojovného bezbožníctva“, priviedli k tomu, že u mnohých sa aj dnes neviera v boha, teda ateizmus, stotožňuje, alebo v každom prípade asociuje so zločinným leninsko-stalinským režimom. V skutočnosti je však stotožňovanie ateistov s „bojovnými bezbožníkmi“ najhlbším nedorozumením, alebo ak sa to robí zámerne, podlou klebetou. O tom budem hovoriť podrobnejšie neskôr, teraz však pripomeniem zmysel niektorých pojmov.

Ateizmus predstavuje systém názorov, odmietajúci jestvovanie boha, vieru v boha, náboženské predstavy. Ateizmus popiera teizmus (od gréckeho slova „theos“ – boh), ktorým sa označujú religiózne učenia, základom ktorých je predstava o bohu ako nadprirodzenej bytosti, ktorá stvorila svet a riadi ho. Pre teistov má boh vôľu a rozum, pôsobí na všetky materiálne a duchovné procesy. Všetko, čo sa vo svete deje, považujú teisti za realizáciu božieho zámeru, alebo za jeho produkt. Na rozdiel od teistov deisti, ktorí tiež veria v existenciu boha, popierajú jeho zasahovanie do života spoločnosti a do chodu prírody. Nakoniec panteisti (najznámejším ich predstaviteľom bol Benedikt Spinoza), v podstate stotožňujú boha s prírodou. Ak zanedbáme niektoré detaily, medzi panteizmom a ateizmom, pokiaľ to dobre chápem, niet rozdielu. Súčasne s tým ateizmus, terminologicky označujúci popieranie teizmu, odmieta nielen teizmus, ale aj akékoľvek predstavy o bohu, vrátane deistických.

Ateizmus nemožno stotožňovať s materializmom, ale materialista, považujúci za prvotnú a objektívne jestvujúcu hmotu, nie vedomie, je prirodzeným spôsobom ateistom. Tu sa nemôžeme púšťať do filozofických definícií a ohraničím sa ešte zmienkou o agnosticizme. Na otázku, či jestvuje boh, agnostik odpovedá: neviem, na túto otázku nemožno odpovedať. Na takýto postoj jestvujú dôvody, pretože dokázať neexistenciu boha nemožno, rovnako ako nemožno dokázať jeho existenciu. Podobné tvrdenia predstavujú tzv. „intuitívne názory“ (pozri [2]). Intuitívne názory materialistu a ateistu sú takéto: jestvuje Vesmír, príroda, ktorá sa s časom vyvíja. Človek je produktom evolúcie života, ktorý vznikol prirodzeným spôsobom z neživej hmoty. Pozorovaním a experimentami človek poznáva prírodu, jej obsah a vlastnosti (napríklad, stavbu atómov a ich jadier), zákony pôsobiace v neživej (fyzika) a živej prírode (biológia). Výsledky poznávania prírody predstavujú vlastný obsah vedy. Veda sa neustále vyvíja, stále hlbšie a hlbšie poznáva svet, ktorý nás obklopuje. Úspechy vedy (mám na mysli predovšetkým prírodné vedy) sú kolosálne. Iba v 16. storočí Mikuláš Koperník (1571-1630) pri rozvíjaní predstáv niektorých starogréckych astronómov, vytvoril heliocentrický obraz slnečnej sústavy, a iba začiatkom 17. storočia, pred menej než 400 rokmi, pravdivosť týchto predstáv dokázal Galileo Galilei (1564-1642) a Johannes Kepler (1571-1630). No ako málo vtedy vedeli o svete za hranicami slnečnej sústavy, vidno hoci aj z toho, že dokonca aj Kepler si myslel, že jestvuje sféra nehybných hviezd, „tvorená ľadom, alebo krištáľom“. Vzdialenosť Zeme od Slnka predstavuje 149 miliónov kilometrov, svetlo prejde túto dráhu za osem minút. Dnes máme predstavy o stavbe Vesmíru v mierke rádovo 10 miliárd svetelných rokov. To je jedna z charakteristík cesty, ktorú veda prešla za štyri storočia. Zatiaľčo hypotéza, že všetka látka je tvorená atómami, vznikla ešte v antike, v 20. storočí bola nielen potvrdená, ale objasnila sa aj stavba atómov, dokázala sa existencia atómového jadra, protónov a neutrónov. Nakoniec sa objavila predstava kvarkov, z ktorých pozostávajú nukleóny a mezóny. Všetky úspechy fyziky nemožno ani vyrátať. To isté platí o úspechoch biológie, ktoré začali Darwinovou teóriou v minulom storočí a rozkvetom genetiky v súčasnosti. Úspechy vedy doslova vyrážajú dych. Formulujú sa a riešia stále nové úlohy (pozri „Nauka i žizň“, č. 11, 12, z r. 1999).

Na tomto pozadí úspechov vedy vyzerajú viera v boha a náboženstvo (teizmus) úplne ináč, než v dávnych časoch. Jestvovanie boha a viera v neho sú tiež „intuitívne názory“, ale v podstate zafixované v minulosti, alebo v každom prípade, v dobe vzniku daného náboženstva (napr. v 7. storočí, kedy vznikol islam). S náboženstvom je organicky spojená viera v zázraky, napríklad v kresťanstve s vierou v nepoškvrnené počatie, vzkriesenie z mŕtvych, atď. Pre vedu sú na druhej strane charakteristické pružnosť a odmietanie zázrakov, teda neoverených tvrdení. Pod vplyvom faktov sa veda zdokonaľuje, náboženstvo je však dogmatické a v svojej podstate zostáva nezmenené, ak už nehovoríme o scholastických teologických sporoch, či o vzniku heréz a pod. Tu nemôžeme, samozrejme, podrobne analyzovať všetky otázky a musíme sa obmedziť iba na niekoľko poznámok.

Už spomínané stotožňovanie ateistov s „bojovnými bezbožníkmi“ je rovnako nepodložené, ako napríklad stotožňovanie všetkých vyznávačov kresťanského náboženstva s inkvizítormi. Treba mimochodom povedať, že v roku 2000 sa pripomína nielen narodenie Ježiša Krista, ale aj 400 rokov od upálenia Giordana Bruna (1548-1600) kresťanskými inkvizítormi. Ale robiť všetkých kresťanov zodpovedných za činnosť inkvizície je nezmyselné! Je úplne jasné, že ateizmus, neviera v boha, nebráni človeku aby zostal slušný, aby súhlasil s princípmi etiky a morálky. Názor, že „ak niet boha, je všetko dovolené“ má iba obmedzené zdôvodnenie. V tejto súvislosti si spomínam na epizódu, ktorú som zažil pred tridsiatimi rokmi v Británii. Ako ateista a človek žijúci v ZSSR v ateistickom prostredí, som nechápal, že za hranicami je dosť veriacich aj vo vedeckom prostredí. A raz, v rozhovore s kolegom fyzikom, som povedal akúsi netaktnú protináboženskú poznámku. Nato sa kolega urazil a vyhlásil, že je katolík, veriaci človek. Našťastie som sa nielen okamžite ospravedlnil, ale som aj povedal, že nie som „bojovný bezbožník“, že chápem možný pozitívny vplyv viery a uviedol som konkrétny príklad: „Keby som sa ocitol v postavení Robinsona Crusoe a dali by mi vybrať Piatka spomedzi dvoch kandidátov – veriaceho a neveriaceho, vybral by som si veriaceho. Pretože aj keď divoch, ale veriaci, vás pravdepodobne nezabije v noci sekerou, čo nemožno povedať o neveriacom.“ Kolegu táto úplne úprimná poznámka uspokojila. Áno, viera v boha môže zušľachťovať, ale zďaleka nie vždy a nie všetkých – stačí spomenúť írskych katolíkov a islamských fundamentalistov, ktorí prelievajú krv úplne nevinných obetí dokonca aj za našich dní.

Je namieste uviesť aj niektoré dôvody, uvádzané ateistami v prospech odmietania existencie boha. Zdalo by sa, že boh mohol ľuďom vnuknúť jednu vieru, ale jestvuje predsa veľa náboženstiev. Navyše, dokonca aj v medziach jedného náboženstva, povedzme kresťanstva, jestvuje viacero smerov (katolicizmus, pravoslávie, rôzne protestantské konfesie, sekty). Zďaleka nie všetky kresťanské vyznania sa nachádzajú v priateľských vzťahoch. Nie je to podivné za predpokladu jediného boha?

Druhý príklad: ako môže boh, ak jestvuje, dopúšťať vojny, genocídu, hladomor a choroby? Teológovia sa pokúšajú odpovedať na podobné otázky. Takým odpovediam je venovaná, napríklad, kniha pápeža Jána Pavla II. (pozri [3]). No ale aj tento vysoko vzdelaný a vynikajúci človek, podľa môjho názoru, nebol schopný dať ani trochu presvedčivú odpoveď na uvedené otázky.

Súčasne s tým je zrejmé, že pochybnosť o existencii boha, vyjadrená v týchto otázkach, nie je ešte schopná dokázať, že boh nejestvuje. Ako sme už zdôrazňovali, problém boha a viery v neho nie je matematická veta, exaktné dôkazy tu nemôžu jestvovať. Preto sa ateisti a veriaci veľmi ťažko navzájom chápu.

Aj v podtitule tohoto príspevku robíme rozdiel medzi veriacimi v boha a vyznávačmi niektorého náboženstva. Taký rozdiel je veľmi dôležitý. Moje skúsenosti ukazujú, že na otázku „Veríte v boha?“ býva odpoveď často kladná, ale po prosbe vysvetliť, v čo konkrétne človek verí, čo chápe pod bohom, nasleduje niečo úplne nezrozumiteľné. Vo všeobecnosti sa odpoveď často zvrhne na nasledujúce: okrem prírody, celého nás obklopujúceho sveta, jestvuje „čosi“, akýsi vyšší, alebo absolútny Rozum, „niečo“ nadprirodzené, istým spôsobom riadiace prírodu a ľudí. Taký „veriaci v boha“ nemusí vyznávať žiadne náboženstvo, nie je teistom a často je voči teizmu kritický, neverí v cirkevné zázraky a pod. Človek, vyznávajúci nejaké náboženstvo (napríklad pravoslávny kresťan), ide oveľa ďalej než ten, kto verí v nejaké abstraktné božstvo (vesmírny Rozum, alebo Absolútno, atď.).

Vzhľadom na to, čo som povedal, pre pochopenie situácie vo vzťahu medzi ateizmom a vierou, treba nutne rozlišovať medzi „veriacimi v boha“ a „vyznávačmi náboženstva“. Nehľadiac na gigantické úspechy vedy v chápaní prírody, ešte mnohé nevieme. Nemáme napríklad jasno v otázke o pôvode života a zvlášť vedomia. Výrazne neuspokojivá je situácia v oblasti „sociálnych“ vied, nemáme jasné predstavy o zákonoch ekonomiky a ľudského správania. Ako presvedčený materialista a ateista nepochybujem o pokroku vedy, o jej neohraničených možnostiach. Som však schopný chápať tých, ktorí sa pridržiavajú iných názorov a sú náchylní veriť v nejaké vyššie sily, svetový Rozum a pod. Je to čosi ako deizmus, ale nie o názov tu ide. Moje chápanie presahuje náboženská viera v zázraky, tvrdenia nejakého náboženstva. Či hádam nie je jasné, že náboženské predstavy vznikli v dobách, keď sa človek cítil bezmocný pred tvárou prírodných javov a chorôb? Veda sa nachádzala v zárodku a preto sa aj zázraky zdali možné (veď zázrak je podľa definície to, čo nepotvrdzujú vedecké údaje, vedecká analýza). Ale veriť dnes vo vzkriesenie mŕtvych, posmrtný život, raj a pod. znamená popierať súčasnú vedu. Je celkom prirodzené, že v súvislosti s tým vzniká mnoho otázok.

Prečo aj dnes mnohí ľudia vyznávajú náboženstvo?

Prečo sú medzi tými „mnohými“ aj vysoko vzdelaní ľudia?

Aký je vzťah medzi pseudovedami, napríklad astrológiou, a náboženstvom?

Aký je súčasný postoj cirkvi k vede?

Pokúsim sa, hoci len stručne, odpovedať na tieto otázky.

Je veľmi smutné, že prevážna väčšina zo šiestich miliárd ľudí, ktorí dnes žijú na Zemi, zostáva nevzdelaná. Sledovať televíziu, používať telefón a lietať na lietadle, ešte neznamená byť vzdelaným. U nás v Rusku, pokiaľ viem, je obyvateľstvo vzdelanejšie, než vo väčšine iných krajín. Ale toto vzdelanie je povrchné a má obyčajne humanitné zameranie. Málokto neodpovie správne na otázku o autoroch „Eugena Onegina“ a „Vojny a mieru“. Spýtajte sa však, prečo sa menia ročné doby (zima, jar, leto, jeseň). Moje skúsenosti svedčia o tom, že aj ľudia s vyšším vzdelaním dávajú často nesprávne odpovede (hovoria napríklad o zmene vzdialenosti Zeme od Slnka). Správna odpoveď (naklonenie zemskej osi voči rovine ekliptiky, v ktorej sa nachádza Slnko a dráha Zeme) je pritom známa už 500 rokov!

V časopise „Argumenty a fakty“ č. 17, z apríla 2000, sú uvedené odpovede celého radu tzv. „známych ľudí“ na otázku: „Čo pre vás znamená viera?“ Otázka bola položená štrnástim ľuďom, hlavne ženám, medzi nimi aj speváčke Maši Rasputinovej a poslankyni Dumy Irine Chakamadovovej. Všetci opýtaní tvrdia, že veria v boha, ale čo pod tým rozumejú, zostáva neznáme. Žiaľ, nikto sa ich na to nespýtal, rovnako ako na príčiny príchodu jari po zime.

V polemike, ktorá prebieha medzi ateistami a veriacimi, sa fakty často skresľujú. Aj ja som bol dlho presvedčený, že náš významný fyziológ [nositeľ Nobelovej ceny z r. 1904] Ivan Petrovič Pavlov (1849-1936) bol hlboko veriacim človekom. Chodieval do kostola, protestoval proti ničeniu chrámov, odmietol miesto na katedre vo Vojensko-lekárskej akadémii na znak protestu proti vylúčeniu detí kňazov zo štúdia, atď. Zdalo by sa, že to bol veriaci, pravoslávny človek a za takého ho aj považovali. V skutočnosti „bol však Pavlov jednoznačným ateistom a iným ani nemohol byť“. To je citát zo spomienok M. K. Petrovej, jeho najbližšej spolupracovníčky a priateľky (pozri [4]). Tá uvádza jeho slová: „Ľudský rozum hľadá príčinu všetkých udalostí, a keď sa dostane k poslednej príčine – je to boh. V snahe hľadať príčinu prichádza k bohu. Ale ja sám v boha neverím, som neveriaci.“ Pavlov chodil do kostola „nie z náboženských pohnútok, ale kvôli príjemným kontrastným zážitkom. Ako syn farára, si ešte v detstve obľúbil veľkonočné sviatky. Túto obľubu vysvetľoval zvlášť radostným prežívaním sviatočných dní, nasledujúcich po Veľkom pôste“. Cirkev a veriacich hájil Pavlov z celkom pochopiteľných predstáv o spravodlivosti a slobode svedomia, z protestu proti boľševickému barbarstvu.

Vcelku je úplne jasné, že do modlitebných domov (kostolov, mešít, synagóg) chodia nielen veriaci ľudia. Chodia tam aj z tradície, kvôli spomienkam na blízkych, a v nádeji, že tam nájdu útechu v nešťastí. Tu si dovolím poznamenať, že ja sám som nielenže nikdy nebol „bojovným bezbožníkom“, ale som i závidel, a aj dnes závidím skutočne veriacim. V ťažkých situáciách je viera v boha schopná človeka upokojiť, uľahčiť mu utrpenie, ľahšie prijímať myšlienku na smrť. Tým viac je neprípustné prenasledovanie náboženstva, zavádzanie zákazov v tejto oblasti (nehovorím o nebezpečných sektách). Človek však má rozum nie nato, aby sa poddával emóciám a podriaďoval sa predsudkom a zastaralým vieram temnej minulosti. Oboznámenie s teológiou iba upevnilo moje ateistické presvedčenie, teda intuitívne názory o tom, že jestvuje iba príroda so zákonmi, ktoré ju riadia, ktoré poznáva ľudský rozum a ktorými sa riadi veda.

Vracajúc sa k téme, chcem uviesť poznámku, týkajúcu sa veľkého Einsteina (1879-1955). V literatúre sa objavujú tvrdenia, že Einstein bol veriaci, pretože sa vyjadroval o akomsi kozmickom náboženstve a pod. V skutočnosti Einstein používal náboženskú terminológiu iba v podmienenom zmysle (pozri „Nauka i žizň“, č. 10, z roku 1960). Písal napríklad: „Nedokážem nájsť lepšie označenie než ‚náboženská‘ na charakteristiku viery v racionálnu podstatu skutočnosti… Čo ma je do toho, že farári vytĺkajú kapitál hrou na tomto pocite?“ V r. 1922 na otázku, či verí v boha, odpovedal telegramom: „Verím v boha Spinozu, ktorý sa prejavuje v harmónii všetkého jestvujúceho, ale nie v boha, ktorý sa zaujíma o osudy a skutky ľudí.“ Benedikt Spinoza (1612-1677) stotožňoval boha s prírodou, bol panteistom. Ako som už spomínal, nevidím v podstate rozdiel medzi panteizmom a ateizmom, ak sa nebudeme dotýkať prirodzených rozdielov v terminológii, využívanej v 17. storočí a používanej dodnes.

Súčasne s tým niet dôvodov tvrdiť, že všetci vysoko vzdelaní ľudia sú v súčasnosti neveriacimi, alebo nevyznávajú žiadne náboženstvo. Napríklad známy kozmológ Georges Lemaître (1894-1966) bol dokonca katolíckym kňazom. Podľa údajov ankety adresovanej členom Národnej akadémie USA, zverejnenej v roku 1998, sa za veriacich označilo 7 % respondentov. Žiaľ, podobné údaje nemáme o členoch Ruskej akadémie vied.

Prejdime teraz k pseudovede a náboženstvu. Typickým, a dá sa povedať, jasným príkladom pseudovedy je astrológia. Pred 300 rokmi astrológiu ešte nebolo možné nazvať pseudovedou, pretože iba v 17. storočí Isaac Newton (1643-1727) objavil zákon všeobecnej gravitácie a stali sa jasnými sily, ktorými planéty pôsobia na predmety na Zemi. Ale dnes aj žiak základnej školy dokáže vysvetliť, že vplyv planét, nehovoriac už o hviezdach, na správanie ľudí je nepatrný v zrovnaní s vánkom vetra. Početné porovnania horoskopov so skutočnosťou tiež ukázali, že predpovede astrológov sú absolútne nereálne a prípadné zhody sú čisto náhodné. Práve preto považujeme astrológiu za pseudovedu. Publikovanie astrologických prognóz, vystupovanie astrológov na televíznych obrazovkách – to je hanba. Žiaľ, honba za predplatiteľmi, alebo nevedomosť nútia aj seriózne noviny, napríklad „Izvestija“, publikovať astrologické prognózy (môj list na túto tému, adresovaný redaktorovi „Izvestií“, zostal bez odpovede). Treba povedať, že jestvuje názor, že publikovanie astrologických predpovedí je nevinná zábava. Nemôžem s tým vôbec súhlasiť. Tí, ktorí chápu, že také predpovede sú jednoducho nezmysly, ich nečítajú, ale tí, ktorí im veria, si môžu dokaličiť celý svoj život, keď sa budú riadiť falošnými radami. Preto sa snažím, rovnako ako mnohí iní, objasniť túto situáciu a snažil som sa tak urobiť aj v príspevku, zverejnenom v „Izvestijach“ 21. februára 1991. Spomínam to preto, lebo som dostal list od čitateľa, ktorý súhlasil s mojim hodnotením astrológie, ale tvrdil, že astrológia nie je o nič horšia než náboženstvo, a že o náboženstve nepíšem zo zbabelosti. V skutočnosti sa ani dnes nebojím vyjadrovať ateistické názory, a vtedy som jednoducho zabudol odpovedať na prirodzenú otázku: „O čo je astrológia horšia než náboženstvo?“

Všemožné zázraky, vyskytujúce sa v rôznych náboženských dielach, zvlášť v Biblii, protirečia vedeckým predstavám a faktom. V tom zmysle sa biblické zázraky nachádzajú na rovnakej úrovni ako astrologické výmysly. Avšak, ak tomu dobre rozumiem, v náboženstve nie sú rozhodujúce zázraky, lebo mnohí veriaci ich chápu iba ako poetické alegórie. Cirkev v súčasnosti, ak máme na mysli, povedzme, oficiálnu pozíciu katolíkov, pravoslávnych a protestantov, vyzýva k dobru, dodržiavaniu istých zákazov, oponuje okultizmu a všetkým poverám, vrátane astrológie. Taká pozícia cirkvi je nedôsledná, ale nedáva dôvody bojovať proti nej, ako to robili „bojovní bezbožníci“. Správnou pozíciou je zachovávanie slobody svedomia a požadovanie odluky cirkvi od štátu.

Nakoniec sa budem venovať vzťahu cirkvi k vede. Dejiny týchto vzťahov sú protirečivé. V istých obdobiach boli kláštory baštami vedy, predstavovali centrá jej rozvoja. Najjasnejším príkladom je činnosť Koperníka, ktorý bol kňazom. Ale osudy jeho učenia predstavujú jasný príklad reakčnej úlohy cirkvi, bojujúcej proti vede z pozícií cirkevnej dogmatiky. Je všeobecne známe, že cirkev v r. 1633 odsúdila veľkého Galilea za obranu vedy a konkrétne Koperníkovho učenia a otrávila mu koniec života. Ako teológovia „spolupracovali“ s vedcami v tých dobách, jasne vidno z listu Galilea Lotrinskej vojvodkyni:

„Profesori teológie si nemajú privlastňovať právo regulovať svojimi dekrétmi také profesie, ktoré nepodliehajú ich znalostiam, pretože nemožno vnucovať prírodovedcom názory na javy prírody. Šírime nové učenie nie kvôli tomu, aby sme do myslí zasiali zmätky, ale kvôli tomu, aby sme ich osvietili; nie kvôli tomu, aby sme ničili vedu, ale aby sme ju pevne zdôvodnili. Naši protivníci nazývajú lživým a kacírskym všetko, čo nedokážu vyvrátiť. Títo farizeji sa zaštiťujú pokryteckým náboženským nadšením a ponižujú sväté Písmo, ktoré zneužívajú ako nástroj na dosahovanie svojich osobných cieľov… Predpisovať samotným profesorom astronómie, aby svojimi silami hľadali ochranu pred vlastnými pozorovaniami a vývodmi, akoby to boli iba omyly a sofizmy, by bolo to isté ako im prikazovať, aby nevideli to, čo vidia, aby nerozumeli tomu, čomu rozumejú, a z ich bádaní vyvodzovať presný opak toho, čo je im samozrejmé.“

Treba povedať, že tieto slová zneli úplne aktuálne počas takmer celej nedávnej sovietskej periódy, s prirodzenou zámenou profesorov teológie niektorými profesormi marxistami a svätého Písma marxizmom-leninizmom.

Brilantné úspechy vedy, ktoré sa dosiahli od tých čias, zasadili zdrvujúci úder nárokom cirkvi diktovať svoje dogmy vede. Dnes o tom nemôže byť v civilizovaných krajinách ani reči (mimochodom, v USA ešte dodnes počuť dosť silné hlasy kreacionistov, popierajúcich evolúciu a hlásajúcich božské stvorenie sveta, pridržiavajúcich sa teda doslovného chápania Biblie). V našich dňoch cirkev vykonala „perestrojku“. Jej obsah sa zvlášť jasne odráža v poslednej (trinástej) encyklike pápeža Jána Pavla II „Viera a rozum“ („Fides et ratio“), vydanej 15. októbra 1998 (pozri [5]). Táto encyklika sa začína takto:

„Viera a rozum sú ako dve krídla, ktorými sa ľudský duch povznáša ku kontemplácii o pravde. Túžbu poznať pravdu a nakoniec poznať Boha, vložil do srdca človeka Boh, aby človek tým, že bude poznať a milovať Boha, mohol dospieť aj k plnej pravde o sebe samom.“

Encyklika má 108 odsekov, je to celá knižka (ruské vydanie má stopäťdesiat strán) a tu ju, samozrejme, nemôžeme objasňovať. Pokúsil som sa o jej stručnú interpretáciu v príspevku „Rozum a viera“ (pozri [6]), ktorý bol do istej miery odpoveďou ateistu na posolstvo pápeža. Napriek tomu je namieste niekoľko poznámok.

Zmysel encykliky, a pokiaľ to chápem, zrejme aj politiky súčasnej katolíckej cirkvi, je nasledujúci. Áno, uznáva úlohu vedy (rozumu), ale to je len jedno „krídlo“. Druhým „krídlom“ je viera, a bez nej pravdu nie je možné poznať, potrebná je ešte „nadprirodzená pomoc zjavenia“. Obe cesty – vedecká aj náboženská – si neprotirečia:

„Pravda, ktorú nám Boh zjavuje v Ježišovi Kristovi, nie je v rozpore s pravdami, ktoré nadobúdame filozofovaním. Oba spôsoby poznávania privádzajú k pravde v jej úplnosti. Jednota pravdy je základnou požiadavkou ľudského rozumu, vyjadreného princípom neprotirečenia. Zjavenie dáva istotu tejto jednoty, keď ukazuje, že Boh stvoriteľ je aj Bohom dejín spásy. Ten istý Boh, ktorý dáva základ a záruku zrozumiteľnosti a rozumnosti prirodzeného poriadku vecí, o ktorý sa vedci opierajú s dôverou, je ten istý Boh, ktorý sa zjavuje ako Otec nášho Pána Ježiša Krista.“ (ods. 34)

Pokiaľ môžem posúdiť, predstaviteľ anglikánskej cirkvi John Polkinghorne a patriarcha Moskvy a celého Ruska, Alexij II. sa pridržiavajú analogických postojov: veda sa uznáva, ale bez duchovnej skúsenosti a vedenia cirkvi sa nemožno zaobísť, lebo „pravda, odhalená v Zjavení, je súčasne pravdou, ktorú je nutné poznávať svetlom rozumu“ (pozri [6]). A na inom mieste: „Rozum, zbavený pomoci Zjavenia, je odsúdený na blúdenie okľukami, v dôsledku čoho sa vystavuje nebezpečiu stratiť zo zreteľa konečný cieľ.“ „Zjavenie“ označuje v náboženstve odovzdávanie „právd“, pochádzajúcich od boha, ľuďom. V pravoslávii a katolicizme sú druhmi Zjavenia predovšetkým „sväté písmo“ (Biblia) a „posvätná tradícia“ (istý súhrn náboženských tvrdení). Nebudem pokračovať, pretože aj keď uznávam veľkú historickú a umeleckú hodnotu Biblie, nie som schopný jej prisúdiť žiaden svätý význam. Nevidím ani žiadnu pozitívnu hodnotu Zjavenia v poznávaní pravdy. Tu leží medzi ateistami a vyznávačmi náboženstva neprekonateľná priepasť.

„Nauka i žizň“ je jeden z najstarších vedecko-populárnych časopisov v Rusku. Boli časy, keď ho čítali milióny, ale aj súčasný náklad takmer 30 tisíc nie je malý v našich časoch. Ako člen redakčnej rady tohoto časopisu, som presvedčený o tom, že „Nauka i žizň“ nemôže obchádzať otázky ateizmu a viery, ktoré sú v našej spoločnosti dnes veľmi aktuálne. Preto som sa pokúsil týmto článkom dať impulz na posudzovanie tejto témy. Zdá sa mi, že najlepšou formou takého posudzovania, aspoň spočiatku, je obrátiť sa na čitateľov s návrhom, aby odpovedali na priloženú anketu. Po získaní odpovedí a pravdepodobne aj listov čitateľov, redakcia môže na stránkach časopisu zverejniť materiál, ktorý zaujme mnohých čitateľov.

Literatúra

  1. Jakovlev A. Krestosev. – Moskva: Vargius, 2000, s. 188.

  2. Fejnberg Je. L. Nauka, iskusstvo i religija – Voprosy filosofii. – 1997, No. 7, s. 54.

  3. Papa Joann Pavel II. Perestupiť porog nadeždy. – Moskva: Istina i žizň, 1995.

  4. Petrova M. K. Vestnik RAN. 1995, No. 11, s. 1016.

  5. Joann Pavel II. Vera i razum. Izdateľstvo Franciskancev. – Moskva, 1999 [ruský preklad.]

  6. Ginzburg V. L. Razum i vera // Vestnik RAN – 1999, No. 6, s. 546; vydané v časopise „Zdravyj smysl“, No. 1 (13), 1999, s. 51.

Zdroj: Nauka i žizň, 2000, č. 7.

Preložil Adam Roman