Sigmund Freud (1932)


Dámy a páni! V poslednej prednáške sme sa zaoberali triviálnymi každodennými vecami, takpovediac, zametaním pred prahom nášho skromného domu. Teraz však urobíme odvážny krok a budeme riskovať odpoveď na otázku, ktorá sa opakovane kladie v oblastiach mimo analýzy, totiž na otázku, či psychoanalýza vedie k nejakému konkrétnemu svetonázoru (Weltanschauung), a ak áno, k akému.

Sigmund FreudObávam sa, že svetonázor („Weltanschauung“) predstavuje špecificky nemecký pojem, ktorý sa ťažko dá preložiť do iného jazyka. Ak sa pokúsim dať vám definíciu tohoto slova, sotva vám nebude pripadať ako nevhodná. Pod svetonázorom teda chápem intelektuálnu konštrukciu, ktorá nám poskytuje jednotné riešenie všetkých problémov našej existencie vďaka nejakej podrobnej hypotéze, teda konštrukciu, v ktorej nezostáva nezodpovedaná žiadna otázka, a v ktorej je obsiahnuté všetko, čo nás zaujíma.

Ľahko sa dá pochopiť, že mať taký svetonázor je jedným z ideálnych želaní ľudstva. Keď človek takej veci verí, cíti sa byť bezpečný v živote, vie o čo sa má snažiť a ako má usporiadať svoje emócie a záujmy v prospech najlepšieho cieľa.

Ak toto chápeme pod svetonázorom, potom odpoveď na uvedenú otázku je pre psychoanalýzu ľahká. Ako špecializovaná veda, ako odvetvie psychológie – „hlbinnej psychológie“, alebo psychológie nevedomého – sa vôbec nehodí na vytvorenie vlastného svetonázoru; musí prijať svetonázor vlastný všetkým vedám. Avšak vedecký svetonázor je vo výraznom rozpore s našou definíciou. Jednotnú podstatu vysvetlenia vesmíru veda naozaj akceptuje, ale len ako program, ktorého splnenie sa odkladá do budúcnosti. V iných ohľadoch sa odlišuje svojimi negatívnymi charakteristikami, obmedzením toho, čo je v danom čase poznateľné, a kategorickým odmietaním určitých prvkov, ktoré sú jej cudzie. Tvrdí, že niet žiadneho iného zdroja poznania vesmíru než je intelektuálna manipulácia so starostlivo overenými pozorovaniami, ktorá sa nazýva výskumom, a že žiadne poznatky nemožno získať zjavením, intuíciou, alebo inšpiráciou. Zdá sa, že tento pohľad na veci bol takmer všeobecne prijatý v priebehu zhruba posledných dvoch storočí. Až toto storočie začalo namietať, že taký svetonázor je aj bezobsažný aj neuspokojivý, že prehliada všetky duchovné požiadavky človeka a všetky potreby ľudskej mysle.

Pri odmietaní tejto námietky sa nemôžeme dopustiť zveličenia. Nemožno ju v súčasnosti podporovať, pretože duch a myseľ sú predmetom vedeckého skúmania presne rovnakým spôsobom ako akékoľvek iné nie humanitné entity. Psychoanalýza má v tejto súvislosti svojské právo hovoriť v mene vedeckého svetonázoru, pretože ju nemožno obviňovať zo zanedbávania tej časti vesmíru, ktorá patrí mysli. Príspevok psychoanalýzy k vede spočíva práve v tom, že rozšírila vedecké skúmanie na oblasť myslenia. Bez takejto psychológie by bola veda naozaj veľmi neúplná. Ak však k vede pridáme výskum intelektuálnych a emocionálnych funkcií ľudí (a zvierat), zistíme, že nič sa nezmenilo v celkovom postavení vedy, že niet nových zdrojov poznatkov, ani metód výskumu. Intuícia a inšpirácia budú také, aké boli; ale s istotou ich možno považovať za ilúzie, za naplnenie želaní. Navyše možno ľahko pochopiť, že kvality, ktoré – ako sme ukázali – očakávame od svetonázoru, majú čisto emocionálny základ. Veda berie do úvahy fakt, že myseľ človeka vytvára také potreby a je schopná vystopovať ich zdroje, ale nemá ani najmenší dôvod považovať ich za opodstatnené. Naopak, dobre rozlišuje medzi ilúziou (výsledkami emocionálnych potrieb tohoto druhu) a poznaním.

To vôbec neznamená, že potrebujeme tieto želania pohrdlivo odsunúť nabok, alebo podceňovať ich hodnotu v životoch ľudských bytostí. Sme pripravení brať do úvahy úspechy, ktoré pre seba dosiahli v umeleckých dielach a v náboženských a filozofických systémoch; ale nemôžeme prehliadať skutočnosť, že by bolo chybné a veľmi neúčelné nechať také veci preniesť do oblasti poznania. Pretože takým spôsobom by sme otvorili dvere, ktoré vedú k psychózam, či už individuálnym, alebo skupinovým, a z týchto tendencií by sme odčerpali cennú energiu, ktorá je zameraná na realitu, a ktorá sa snaží prostredníctvom reality uspokojiť želania a potreby ako je to len možné.

Z hľadiska vedy musíme nevyhnutne využiť naše kritické schopnosti v tomto smere a nesmieme sa báť odmietať a popierať. Je neprípustné vyhlasovať, že veda predstavuje jedno pole ľudskej intelektuálnej činnosti, a náboženstvo a filozofia druhé, prinajmenšom rovnako hodnotné, a že veda nemá zasahovať do ostatných dvoch, že všetky majú rovnaký nárok na pravdu, a že ktokoľvek má právo zvoliť si, z čoho bude čerpať svoje presvedčenia a v čo bude veriť. Takýto postoj sa považuje za zvlášť úctyhodný, tolerantný, veľkorysý a prostý úzkoprsých predsudkov. Nanešťastie, nie je udržateľný; má všetky zhubné vlastnosti úplne nevedeckého svetonázoru a v praxi vedie prakticky k niečomu veľmi podobnému. Je holým faktom, že pravda nemôže byť tolerantná a nemôže akceptovať kompromisy alebo obmedzenia, že vedecký výskum považuje celé pole pôsobnosti človeka za svoje vlastné a musí zastávať nekompromisne kritický postoj voči akejkoľvek inej sile, ktorá sa snaží uzurpovať akúkoľvek časť jej oblasti.

Z troch síl, ktoré môžu spochybňovať postavenie vedy, je jediným vážnym nepriateľom náboženstvo. Umenie je takmer vždy neškodné a dobročinné, nesnaží sa byť ničím iným, než ilúziou. S výnimkou pár ľudí, ktorí sú, dalo by sa povedať, posadnutí umením, nikdy sa neodvažuje zaútočiť na oblasť reality. Filozofia vede neodporuje, sama sa správa akoby bola vedou, a do istej miery používa tie isté metódy. Rozchádza sa však s vedou v tom, že ľpie na ilúzii, že je schopná vyprodukovať úplný a koherentný obraz vesmíru, hoci v skutočnosti sa tento obraz musí rozpadnúť na kusy s každým novým pokrokom nášho poznania. Jej metodologický omyl spočíva vo fakte, že preceňuje epistemologickú hodnotu našich logických operácií a do určitej miery pripúšťa oprávnenosť iných zdrojov poznania, takých ako je intuícia. Dosť často človek cíti, že básnik Heine nie je v nepráve, keď o filozofovi hovorí:

„S nočnou čiapočkou a strapcami nočnej košele,
pokúša sa vytmeliť medzery v štruktúre sveta.“

Ale filozofia nemá žiaden bezprostredný vplyv na veľkú väčšinu ľudstva. Zaujíma iba malú časť ešte aj v tej tenkej hornej vrstvy intelektuálov, zatiaľčo zvyšok si ju nevšíma. Na rozdiel od filozofie, náboženstvo predstavuje hroznú silu, ktorá pôsobí na najsilnejšie emócie človeka. Ako vieme, kedysi zahrnovalo všetko, čo hralo akúkoľvek úlohu v myšlienkovom živote človeka, nahradzovalo vedu keď veda ešte sotva jestvovala, a vytvorilo svetonázor bezkonkurenčnej konzistentnosti a koherencie, ktorý aj keď bol vážne otrasený, vytrval až po tieto dni.

Ak si máme vytvoriť správnu predstavu o plnej grandióznosti náboženstva, musíme mať na mysli, čo sľubuje urobiť pre ľudí. Dáva im informácie o zdroji a pôvode vesmíru, ubezpečuje ich o ochrane a konečnom šťastí uprostred nevypočítateľných výkyvov osudu, a usmerňuje ich myšlienky a skutky pomocou prikázaní, ktoré sú podopierané plnou silou jeho autority. Plní preto tri funkcie. V prvom rade, uspokojuje túžbu človeka po poznaní; robí tu to isté, o čo sa pokúša veda svojimi vlastnými metódami a tu sa preto stáva rivalom vedy. Druhej funkcii, ktorú náboženstvo plní, vďačí nepochybne za najväčší diel svojho vplyvu. Pokiaľ náboženstvo potláča strach ľudí z nebezpečenstiev a vrtkavosti osudu, pokiaľ ich ubezpečuje o šťastnom konci a utešuje ich v nešťastí, veda s ním nemôže súperiť. Je pravda, že veda nás učí ako sa možno vyhnúť niektorým nebezpečenstvám a ako možno bojovať úspešne s mnohými utrpeniami. Bolo by nepravdou popierať, že veda predstavuje silnú pomoc ľudským bytostiam, ale v mnohých prípadoch ich musí opustiť v ich utrpení a môže im iba radiť, aby sa poddali nevyhnutnosti. V plnení svojej tretej funkcie, poskytovaní príkazov, zákazov a obmedzení, je náboženstvo najviac vzdialené od vedy. Veda je totiž spokojná s objavením a konštatovaním faktov. Je pravda, že z aplikácií vedy možno odvodiť pravidlá a odporúčania pre správanie. Za určitých okolností môžu byť rovnaké, ako tie, ktoré ustanovuje náboženstvo, ale aj v takom prípade budú ich dôvody odlišné.

Nie je celkom jasné, prečo by náboženstvo malo kombinovať tieto tri funkcie. Čo má vysvetlenie pôvodu vesmíru do činenia so vštepovaním istých etických príkazov? Tieto predpisy viac súvisia s ubezpečovaním v náboženstve o ochrane človeka a o zabezpečovaní jeho šťastia, pretože to sú odmeny za plnenie týchto príkazov: iba ten, kto ich dodržiava, môže počítať so získaním týchto výhod, zatiaľčo neposlušných očakáva trest. Mimochodom, čosi podobné platí aj pre vedu, pretože tá deklaruje, že každý, kto nedbá na jej dôsledky, bude za to pykať.

Túto pozoruhodnú kombináciu učenia, útechy a príkazov v náboženstve možno pochopiť iba vtedy, ak náboženstvo podrobíme genetickej analýze. Môžeme začať s najpozoruhodnejším prvkom zo spomínaných troch, s učením o pôvode vesmíru, pretože prečo by kozmogónia mala byť trvalým prvkom všetkých náboženských sústav? Náboženská doktrína učí, že vesmír bol stvorený bytosťou podobnou človeku, ale prevyšujúcou ho vo všetkých ohľadoch: mocou, múdrosťou, silou vášne – v skutočnosti idealizovaným supermanom. V kultúrach, v ktorých sú stvoriteľmi vesmíru zvieratá, ide o vplyv totemizmu, ktorého sa dotknem neskôr aspoň krátkou poznámkou. Je zaujímavé všimnúť si, že tento stvoriteľ vesmíru je vždy jediným bohom, aj keď sa v danom náboženstve verí v mnohých bohov. Rovnako zaujímavý je fakt, že tento stvoriteľ je takmer vždy muž, hoci nechýbajú náznaky o existencii ženských božstiev, a v mnohých mytológiách stvorenie sveta začína akurát bohom triumfujúcim nad bohyňou, ktorá sa premení na obludu. To vyvoláva najfascinujúcejšie menšie problémy, ale my sa musíme ponáhľať. Zvyšok našej analýzy je už ľahký, pretože ten Boh Stvoriteľ sa otvorene nazýva Otcom. Psychoanalýza usudzuje, že je skutočne otcom, odeným do majestátnosti, v ktorej sa kedysi javil malému dieťaťu. Obraz, aký má veriaci človek o stvorení vesmíru, je rovnaký, ako jeho obraz o jeho vlastnom stvorení.

Ak je to tak, potom je ľahké pochopiť, prečo nachádzame upokojujúce sľuby o ochrane a prísne etické príkazy, spolu s kozmogóniou. Lebo človek, ktorému dieťa vďačí za svoju existenciu, teda otec (alebo správnejšie, rodičovská funkcia, ktorá pozostáva z otca a matky), chránil a dával pozor na slabé a bezmocné dieťa, vystavené všetkým nebezpečenstvám, ktoré ho ohrozovali vo vonkajšom svete, a v jeho opatere sa dieťa cítilo bezpečne. Aj dospelý človek – hoci môže vedieť, že má väčšiu silu, a hoci lepšie rozumie nebezpečenstvám života – oprávnene cíti, že v podstate je rovnako bezmocný a nechránený ako bol v detstve, a že voči vonkajšiemu svetu je stále dieťaťom. Preto sa ani teraz nemôže vzdať ochrany, ktorej sa mu dostávalo v detstve. Ale už dávno si uvedomil, že jeho otec je bytosť so značne obmedzenými možnosťami a v žiadnom prípade nie je vybavený všetkými želateľnými vlastnosťami. Preto sa obzerá za obrazom preceňovaného otca, na ktorý sa pamätá z detstva, povyšuje ho na božstvo a prenáša ho do prítomnosti a do reality. Emočná sila tejto predstavy a pretrvávajúca potreba ochrany, to sú dve opory jeho viery v boha.

Tretí hlavný bod náboženského programu, jeho etické príkazy, tiež možno dať bez akýchkoľvek ťažkostí do súvislosti so situáciou v detstve. V slávnej pasáži, ktorú som už citoval v predošlej prednáške, filozof Kant hovorí o hviezdnom nebi nad nami a morálnom zákone v nás, ako o najsilnejšom dôkaze božej veľkosti. Hocako podivne môže vyzerať postavenie týchto vecí vedľa seba – lebo čo môžu mať nebeské telesá spoločné s tým, či človek miluje iného, alebo ho zabije? – predsa sa len týka veľkej psychologickej pravdy. Ten istý otec (otcovská funkcia), ktorý dal dieťaťu jeho život a uchránil ho pred nebezpečenstvom, ktoré so sebou tento život prináša, ho tiež učil, čo môže a nemôže robiť, spôsobil, že dieťa prijalo určité obmedzenia svojich inštinktívnych želaní a povedal mu, aký postoj voči svojim rodičom, bratom a sestrám sa od neho očakáva, ak chce byť tolerované a milované členmi rodinného kruhu a neskôr aj väčších skupín. Dieťa sa vychováva tak, aby poznalo svoje spoločenské povinnosti pomocou systému odmien a trestov, a takým spôsobom sa dozvedá, že jeho istota v živote závisí od jeho rodičov (a neskôr iných ľudí), ktorí ho majú radi, a stáva sa schopným veriť, že aj ono ich má rado. Celú túto situáciu prenáša dospelý človek bezo zmeny do svojho náboženstva. Zákazy a príkazy jeho rodičov žijú ďalej v jeho hrudi ako jeho morálne svedomie. Boh riadi svet ľudí pomocou rovnakého systému odmien a trestov, a miera ochrany a šťastia, ktorým sa každý jednotlivec teší, závisí od jeho plnenia požiadaviek morálky. Pocit istoty, ktorým sa opevňuje pred nebezpečenstvami vonkajšieho sveta aj jeho ľudského prostredia, sa zakladá na jeho láske k bohu a na vedomí, že ho boh miluje. Nakoniec, prostredníctvom modlitby má priamy vplyv na božskú vôľu a takým spôsobom si zabezpečuje svoj podiel na božej všemocnosti.

Som si istý, že keď ste ma počúvali, na myseľ vám prichádzalo veľké množstvo otázok, na ktoré by ste radi počuli odpovede. Nemôžem to urobiť tu a teraz, ale som si úplne istý, že žiadna z týchto otázok o detailoch by neotriasla našim tvrdením, že náboženský svetonázor je determinovaný situáciou, ktorá panovala v našom detstve. O to pozoruhodnejšie je preto to, že napriek svojmu infantilnému charakteru, má predsa ešte predchodcu. Nepochybne jestvovali doby, keď nejestvovalo náboženstvo ani bohovia. Toto obdobie je známe ako doba animizmu. Aj v tom čase bol svet plný duchov v ľudskej podobe (nazývame ich démonmi), a všetky objekty vonkajšieho sveta boli ich obydlím, alebo dokonca s nimi boli totožné. Nejestvovala však najvyššia sila, ktorá ich stvorila a ovládala, a na ktorú by bolo možné sa obracať so žiadosťami o ochranu a pomoc. Démoni animizmu boli voči človeku obvykle nepriateľskí, ale zdá sa, akoby v tých dňoch človek sebe veril viac, než neskôr. Nepochybne sa neustále bál tých zlých duchov, ale bránil sa pred nimi určitými činmi, ktorým pripisoval schopnosť odohnať ich. Ani sa necítil úplne bezmocný v iných ohľadoch. Ak od prírody niečo chcel – napríklad dážď – neobrátil sa s modlitbou k bohu počasia, ale použil zaklínadlo, od ktorého očakával priamy vplyv na prírodu; sám urobil niečo, čo pripomínalo dážď. V jeho boji proti silám okolitého sveta bola jeho prvou zbraňou mágia, prvý predchodca našej modernej techniky. Predpokladáme, že táto dôvera v mágiu pochádzala z preceňovania vlastných intelektuálnych schopností jednotlivca, z viery vo „všemocnosť myšlienok“, čo nás mimochodom opäť privádza k obsedantným neurózam. Dokážeme si predstaviť, že ľudia tých dôb boli mimoriadne hrdí na osvojenie reči, ktoré muselo byť sprevádzané veľkým uľahčením myslenia. Pripisovali magickú silu vyslovenému slovu. Táto vlastnosť bola neskôr prevzatá náboženstvom: „Vtedy riekol Boh: Buď svetlo! A bolo svetlo.“ Ale fakt magických skutkov ukazuje, že animistický človek sa nespoliehal úplne na silu svojich želaní. Naopak, jeho úspech závisel od vykonania činnosti, ktorá by spôsobila, že ju bude príroda imitovať. Ak chcel, aby pršalo, vylial vodu; ak chcel stimulovať pôdu k plodnosti, ponúkol jej sexuálny styk na poli.

Viete ako urputne pretrváva čokoľvek, čo raz dosiahlo svoje psychologické vyjadrenie. Neprekvapí vás preto, keď sa dozviete, že veľmi veľa prejavov animizmu prežilo až do našich dní, väčšinou vo forme, ktorú nazývame poverami, vyskytujúcimi sa popri náboženstve a v jeho pozadí. Ale ťažko sa vyhnete záveru, že dokonca aj naša filozofia si zachovala podstatné znaky animistického myslenia, medzi ktoré patrí preceňovanie mágie slov, a viera, že reálne procesy vo vonkajšom svete sa riadia zásadami, formulovanými našimi myšlienkami. Je to, samozrejme, animizmus bez magických praktík. Na druhej strane by sme mali očakávať, že vo veku animizmu museli už jestvovať nejaké morálne zásady, nejaké pravidlá riadiace vzájomné správanie ľudí. Niet však dokladov, že by úzko súviseli s animistickými vierami. Pravdepodobne boli bezprostredným vyjadrením rozdelenia moci a praktických potrieb.

Bolo by veľmi zaujímavé vedieť, čo spôsobilo prechod od animizmu k náboženstvu. Viete si však predstaviť, do akej temnoty je táto najstaršia epocha vývoja ľudskej mysle ešte stále zahalená. Zdá sa však byť faktom, že najstaršia forma, v akej sa náboženstvo objavilo, bol totemizmus, uctievanie zvierat, v priebehu ktorého sa objavili prvé etické zákazy, tabu. V knihe Totem a tabu, (slovenský preklad: Vydavateľstvo SAV, Bratislava 1966 – pozn. prekl.) som raz rozpracoval hypotézu, podľa ktorej možno túto zmenu vystopovať až do rozvratu vzťahov v ľudskej rodine. Hlavný úspech náboženstva, v porovnaní s animizmom, spočíva v psychickej strate strachu z démonov. Napriek tomu, zlý duch má ešte stále miesto v náboženskom systéme ako relikt z predchádzajúcej éry.

Toľko teda o prehistórii náboženského svetonázoru. Uvažujme teraz o tom, čo sa stalo potom a o tom, čo sa odohráva pred našimi očami. Vedecký duch, podporovaný pozorovaním procesov prírody, začal postupne považovať náboženstvo za ľudskú vec a vystavovať ho kritickému skúmaniu. Náboženstvo touto skúškou neprešlo. Predovšetkým, popisy zázrakov vyvolali pocity prekvapenia a nedôvery, pretože odporovali všetkému, čo učil triezvy rozum, a prezrádzali príliš jasne vplyv ľudskej fantázie. Ďalej, jeho popisy podstaty vesmíru museli byť odmietnuté, pretože poukazovali na nedostatok znalostí, ktoré niesli pečať dávnych časov, a pretože v dôsledku oboznamovania sa so zákonmi prírody, náboženstvo stratilo autoritu. Predstava, že vesmír vznikol aktom vzniku, alebo stvorenia, analogická tomu, čo robí individuálna ľudská bytosť, sa už nezdala tou najsamozrejmejšou hypotézou, pretože rozdiel medzi živými a cítiacimi bytosťami na jednej strane a neživou prírodou na strane druhej sa stal ľudskej mysli zrejmým a znemožňoval udržiavať pôvodnú animistickú teóriu. Okrem toho, neslobodno prehliadať vplyv komparatívneho skúmania rôznych náboženských systémov a celkový dojem z toho, že sa vzájomne vylučujú a sú voči sebe netolerantné.

Vedecký duch, vyzbrojený týmito predbežnými pokusmi, nakoniec pozbieral odvahu podrobiť skúške najdôležitejšie a emocionálne najvýznamnejšie prvky náboženského svetonázoru. Pravdu bolo možné vidieť v ktorejkoľvek dobe, ale dlho sa ju neodvážil nikto povedať: deklarácie, vyslovované náboženstvom, že je schopné poskytnúť ľuďom ochranu a šťastie, ak splnia určité etické záväzky, nie sú hodné dôvery. Nezdá sa byť pravdivé, že vo vesmíre jestvuje bytosť, ktorá sa stará o blahobyt každého jednotlivca s rodičovskou starostlivosťou a vedie všetky jeho konania k šťastnému koncu. Naopak, osudy ľudí sú nezlučiteľné s univerzálnym princípom dobroprajnosti, alebo – čo tomu v istom zmysle odporuje – s univerzálnym princípom spravodlivosti. Zemetrasenia, povodne a požiare nerozlišujú medzi zbožnými ľuďmi, hriešnikmi a neveriacimi. A ak aj vynecháme z uvažovania neživú prírodu a budeme uvažovať iba o osudoch jednotlivcov, ako závisia od ich vzťahov s inými ľuďmi, nie je žiadnym pravidlom, že by sa cnosť odmeňovala a zlo trestalo, ale dosť často sa stáva, že úskoční a bezcharakterní získavajú plody zeme pre seba, zatiaľčo zbožní odchádzajú naprázdno. O ľudskom osude rozhodujú temné, bezcitné a neláskavé sily. Zdá sa, že systém odmien a trestov, ktorý podľa náboženstva ovláda svet, nejestvuje. To je ďalšia príležitosť pre opustenie časti animizmu, ktorá našla svoje útočisko v náboženstve.

Posledný príspevok ku kritike náboženského svetonázoru pochádza od psychoanalýzy, ktorá odhalila, že zdrojom náboženstva je bezmocnosť detstva a jeho obsahom je pretrvávanie želaní a potrieb detstva do dospelosti. Toto nepredstavuje exaktné vyvrátenie náboženstva, ale je nutným zavŕšením našich poznatkov o ňom, a najmenej v jednom bode mu skutočne protirečí, pretože náboženstvo tvrdí, že má božský pôvod. Toto tvrdenie nie je nakoniec nepravdivé, ak prijmeme našu interpretáciu boha.

Konečné hodnotenie vedy v porovnaní s náboženským svetonázorom je teda nasledujúce. Zatiaľčo rôzne náboženstvá sa medzi sebou hádajú o tom, ktoré z nich je vlastníkom pravdy, netreba si z nášho hľadiska pravdivosť náboženstva vôbec všímať. Náboženstvo je pokus ovládať svet zmyslových vnemov, v ktorom sa nachádzame, pomocou sveta želaní, ktorý sme si vybudovali vo svojom vnútri, ako výsledok biologických a psychologických potrieb. Ale tento cieľ nemôže náboženstvo dosiahnuť. Jeho doktríny nesú na sebe pečať dôb, v ktorých vznikali, dôb nevedomého detstva ľudskej rasy. Jeho útecha si nezasluhuje žiadnu dôveru. Skúsenosť nás učí, že svet nie je materská škôlka. Etické prikázania, ktorým sa náboženstvo snaží dodať svoju váhu, si namiesto toho vyžadujú nejaké iné základy, pretože ľudská spoločnosť sa bez nich nemôže zaobísť, a je nebezpečné spájať ich dodržiavanie s náboženskou vierou. Ak sa pokúsime prisúdiť náboženstvu jeho miesto v dejinách evolúcie človeka, nezdá sa, že by predstavovalo trvalý prínos, ale ho možno skôr prirovnať k neuróze, cez ktorú musí civilizovaný človek prejsť na svojej ceste z detstva do dospelosti.

Tieto moje názory môžete, samozrejme, úplne slobodne kritizovať a ja som pripravený vyjsť vám v ústrety. To, čo som povedal o postupnom drobení náboženského svetonázoru, bolo nepochybne neúplným skrátením celej histórie. Poradie jednotlivých udalostí som neuviedol celkom správne a nesledoval som spoluprácu rôznych síl pri prebúdzaní vedeckého ducha. Vynechal som tiež popis zmien, ku ktorým došlo v samotnom náboženskom svetonázore, ako v období jeho nespochybňovanej autority, tak aj neskôr pod vplyvom prebúdzajúcej sa kritiky. A nakoniec som obmedzil svoje poznámky na jedinú formu náboženstva, na náboženstvo Západu. Predstavil som laický obraz na účely demonštrácie, ktorá bola podľa môjho želania čo najrýchlejšia a najpôsobivejšia. Nezaoberajme sa otázkou, či moje znalosti boli dostačujúce na to, aby mi umožnili poskytnúť lepší, alebo úplnejší popis. Som si vedomý toho, že všetko, čo som povedal, môžete nájsť inde, a lepšie vysvetlené. Nič z toho nie je nové. Som však pevne presvedčený, že aj veľmi starostlivé spracovanie materiálu, o ktoré sa problémy náboženstva opierajú, by neotriaslo týmito závermi.

Ako viete, boj medzi vedeckým duchom a náboženským svetonázorom ešte neskončil; prebieha aj dnes rovno pred našimi očami. Hocako málo možno psychoanalýzu použiť ako polemickú zbraň, neodmietneme si potešenie dívať sa na tento konflikt. Pritom možno mimochodom dospejeme k jasnejšiemu pochopeniu nášho postoja k svetonázoru. Uvidíte, ako ľahko sa niektoré z argumentov, uvádzaných na podporu náboženstva, dajú vyvrátiť; hoci zasa iné môžu úspešne unikať takým pokusom.

Prvá námietka, ktorú človek počuje, sa týka toho, že je zo strany vedy nehanebné považovať náboženstvo za predmet jej skúmania, pretože náboženstvo je čosi vyššie, čosi, čo presahuje schopnosti ľudského chápania, niečo, k čomu nemožno pristupovať so sofistikou kriticizmu. Inými slovami, veda nie je kompetentná posudzovať náboženstvo. Nepochybne je celkom užitočná a hodnotná, pokiaľ sa obmedzuje na svoju vlastnú oblasť kompetencie; ale náboženstvo do tejto oblasti nepatrí, a s ním veda nemá nič spoločné. Ak sa nedáme zastrašiť týmto príkrym odmietnutím, ale pýtame sa, o aké základy opiera náboženstvo svoje nároky na výnimočné postavenie medzi ľudskými záležitosťami, dostaneme odpoveď – ak vôbec budeme poctení nejakou odpoveďou – že náboženstvo nemožno merať ľudskými meradlami, pretože má božský pôvod, a bolo nám zjavené duchom, ktorý ľudská myseľ nedokáže pochopiť. Mohli by sme si určite myslieť, že nič nemožno ľahšie vyvrátiť než tento argument. Je to evidentná logická chyba petitio principii, uvažovanie v kruhu. Pýtame sa totiž, či jestvuje boží duch a zjavenie; a zaiste nemožno považovať za pádnu odpoveď to, že na túto otázku nemožno odpovedať, pretože o bohu nemožno pochybovať. Čo sa tu deje je to isté, s čím sa občas stretávame v našej analytickej práci. Ak ináč inteligentný pacient popiera nejaký návrh zo zvlášť hlúpych dôvodov, jeho nedokonalá logika je dôkazom existencie zvlášť silného motívu pre jeho popieranie, motívu ktorý môže mať iba afektívnu povahu a slúži na spútanie emócií.

Môžeme dostať aj iný druh odpovede, v ktorom sa motív takého druhu otvorene priznáva. Náboženstvo sa nesmie kriticky skúmať, pretože je to najvyššia, najcennejšia a najušľachtilejšia vec, ktorú môže ľudská myseľ obsiahnuť; lebo vyjadruje najhlbšie city, a je to jediná vec, ktorá robí svet znesiteľným a život hodným ľudstva. Na to netreba odpovedať spochybňovaním takého hodnotenia náboženstva, ale skôr upozornením na iný aspekt tejto veci. Máme poukázať na to, že nejde o to, že by vedecký duch zasahoval do sféry náboženstva, ale o to, že náboženstvo zasahuje do sféry vedy. Nech už má náboženstvo akúkoľvek hodnotu a význam, nemá právo klásť mysleniu hranice a preto nemá žiadne právo vylučovať samo seba z oblasti aplikácie myslenia.

Vedecké myslenie sa svojou podstatou nelíši od normálneho procesu myslenia, ktorý používame všetci, veriaci aj neveriaci, keď riešime problémy každodenného života. Nadobudlo iba v istých ohľadoch špecifickú formu: rozširuje svoj záujem na veci, ktoré nemajú žiadny bezprostredne očividný úžitok, snaží sa eliminovať osobné faktory a emocionálne vplyvy, starostlivo skúma dôveryhodnosť zmyslových vnemov, z ktorých odvodzuje svoje závery, obstaráva si nové vnemy, ktoré sa nedajú získať prostriedkami každodenného života, a izoluje určujúce zložky týchto nových skúseností cieľavedomou úpravou experimentov. Jeho cieľom je dospieť ku zhode so skutočnosťou, t. j. s tým, čo jestvuje mimo nás a nezávisle od nás, a – ako nás naučila skúsenosť – je rozhodujúce pre splnenie, alebo sklamanie našich túžob. Túto zhodu s reálnym vonkajším svetom nazývame pravdou. Tá je cieľom vedeckej práce, aj keď nás praktická hodnota tejto práce nezaujíma. Ak teda náboženstvo tvrdí, že môže zaujať miesto vedy, a keďže je dobročinné a zušľachťujúce, musí byť aj pravdivé, toto tvrdenie je v skutočnosti zasahovaním, ktorému treba v záujme kohokoľvek odporovať. Žiada príliš veľa od človeka, ktorý sa naučil riadiť svoje každodenné záležitosti v zhode s pravidlami skúsenosti a s patričným zohľadňovaním reality, žiada od neho aby zveroval práve to, čo sa ho najviac týka, do starostlivosti autority, ktorá si nárokuje ako svoje privilégium zbavenie sa všetkých zásad racionálneho myslenia. A pokiaľ ide o ochranu, ktorú náboženstvo sľubuje svojim veriacim, sotva uverím, že ktokoľvek z nás by bol ochotný nasadnúť do auta, ktorého vodič by nás informoval, že riadi bez toho, aby sa dal rozptyľovať dopravnými značkami, ale v zhode s impulzmi exaltovanej predstavivosti.

A naozaj, zákazy, ktoré náboženstvo uložilo mysleniu v záujme svojho vlastného zachovania, nie sú vôbec bez nebezpečenstva ani pre jednotlivca, ani pre spoločnosť. Analytická skúsenosť nás naučila, že takéto obmedzenia, aj keď boli pôvodne ohraničené na určitú konkrétnu oblasť, majú tendenciu sa šíriť, a stávať sa príčinou prísnych zákazov v ľudských životoch. U žien možno pozorovať, že proces tohoto druhu vyplýva zo zákazu zaoberať sa, dokonca aj v myšlienkach, sexuálnou stránkou svojej prirodzenosti. Životopisy takmer všetkých eminentných ľudí minulosti ukazujú katastrofálne účinky obmedzovania myslenia náboženstvom. Na druhej strane intelekt – alebo ak ho nazveme známejším menom, rozum – patrí medzi sily, od ktorých možno očakávať zjednocujúci vplyv na ľudí – bytosti, ktoré môžu držať pospolu iba s najväčšími ťažkosťami, a ktoré preto možno sotva ovládať. Predstavme si, aká nemožná by bola ľudská spoločnosť, keby každý mal svoju vlastnú násobilku a svoje súkromné jednotky mier a váh. Našou najlepšou nádejou do budúcnosti je, že intelekt – vedecký duch, rozum – časom získa nadvládu nad ľudskou mysľou. Už samotná podstata rozumu je zárukou, že nepodľahne ľudským emóciám a všetkému, čo je nimi diktované, čo je pozícia ku ktorej je rozum oprávnený. Ale spoločný tlak vykonávaný takou vládou rozumu bude najsilnejšou zjednocujúcou silou medzi ľuďmi, a bude pripravovať cestu pre ďalšie zjednocovanie. Čokoľvek, čo prekáža takému vývoju – a takými sú aj zákazy kladené na myslenie náboženstvom – odporuje takému vývoju, a je nebezpečenstvom pre budúcnosť ľudstva.

Môžeme si teraz položiť otázku, prečo náboženstvo neskončí túto stratenú bitku otvoreným vyhlásením: „Je faktom, že vám nemôžem poskytnúť to, čo ľudia obvykle nazývajú pravdou; ak to chcete získať, obráťte sa na vedu. Ale to, čo vám môžem poskytnúť, je neporovnateľne krajšie, upokojujúcejšie a ušľachtilejšie než čokoľvek, čo by ste vôbec mohli získať od vedy. A preto vám hovorím, že to je pravda v odlišnom a vyššom význame.“ Odpoveď nie je ťažké nájsť. Náboženstvo to nemôže pripustiť, lebo ak by to urobilo, stratilo by všetok vplyv na ľudí. Obyčajný človek pozná iba jednu „pravdu“ – pravdu v obyčajnom význame tohoto slova. Nevie si predstaviť, čo by mohla znamenať vyššia, alebo najvyššia pravda. Zdá sa mu, že pravda nemôže mať stupne, rovnako ako smrť, a požadovaného skoku od krásneho k pravdivému nie je schopný. Azda budete súhlasiť so mnou, keď si myslím, že v tom má pravdu.

Tento boj teda ešte nekončí. Stúpenci náboženského svetonázoru sa správajú podľa starej zásady: najlepšou obranou je útok. „Čo je veda,“ pýtajú sa, „že sa odvažuje podceňovať naše náboženstvo, ktoré prinášalo spásu a útechu miliónom ľudí v priebehu mnohých tisícročí? Čo dosiahla doposiaľ veda? Čo od nej možno ešte očakávať? Sama pripúšťa, že nie je schopná nás utešiť, ani zušľachtiť. A ako je to s učením vedy? Vie nám veda povedať, ako začal svet, a aký osud ho čaká? Je nám schopná načrtnúť pochopiteľný obraz vesmíru a ukázať nám pôvod nevysvetlených javov života a toho, ako sú duchovné sily schopné pôsobiť na tupú hmotu? Ak by toho bola schopná, vážili by sme si ju. Veda však neurobila nič také, nevyriešila ani jediný problém tohoto druhu. Ponúka nám zlomky domnelých poznatkov, ktoré nedokáže navzájom zladiť, vyberá z celku udalostí pozorovania opakujúcich sa javov, dodáva im vážnosť tým, že ich nazýva zákonmi a vystavuje ich svojim hazardným interpretáciám. A s takou nepatrnou mierou istoty formuluje svoje závery! Všetko, čo učí, je pravdivé iba dočasne; čo je oslavované dnes ako najväčšia múdrosť, zajtra sa zavrhne a experimentálne nahradí niečim iným. Posledný omyl sa tak nazýva pravdou. A tejto pravde máme obetovať naše najväčšie dobro!“

Dámy a páni. Myslím si, že pokiaľ ste stúpencami vedeckého svetonázoru, nebudete veľmi hlboko otrasení týmto kritickým útokom. V cisárskom Rakúsku raz kolovala anekdota, ktorú by som v tejto súvislosti rád uviedol. Pri jednej príležitosti starý cisár prijímal delegáciu politickej strany, ktorú nemal rád: „To už nie je obyčajná opozícia,“ vybuchol, „to je frakčná opozícia.“ Rovnako zistíte, že výčitky adresované vede za to, že nevyriešila záhady vesmíru, sú nepoctivo a zlomyseľne prehnané. Veda mala príliš málo času na splnenie takého kolosálneho cieľa. Uvedomme si, že uplynulo iba tristo rokov odkedy Kepler odhalil zákony pohybu planét. Život Newtona, ktorý rozložil svetlo na farby spektra a vytvoril teóriu gravitácie, sa skončil v roku 1727, teda menej než pred dvesto rokmi, a Lavoisier objavil kyslík krátko pred francúzskou revolúciou. Dnes som možno veľmi starý človek, ale život jednotlivca je veľmi krátky v porovnaní s trvaním ľudského vývoja a faktom je, že som už žil, keď Charles Darwin publikoval svoje dielo o pôvode druhov. V tom istom roku, v roku 1859, sa narodil Pierre Curie, objaviteľ prvku rádium. A keď sa vraciate k začiatkom exaktných prírodných vied u Grékov, k Archimedovi, alebo Aristarchovi zo Samu, ktorý bol asi v roku 250 pred n. l. predchodcom Koperníka, alebo dokonca k nesmelým začiatkom astronómie medzi Babylončanmi, pokryjete iba veľmi krátky úsek doby, ktorú požaduje antropológia na vývoj človeka z jeho pôvodnej formy opočloveka, ktorá trvala určite viac než stotisíc rokov. A nesmieme zabudnúť, že posledné storočie prinieslo so sebou také množstvo nových objavov a také urýchlenie vedeckého pokroku, že máme všetky dôvody dívať sa s dôverou do budúcnosti vedy.

Treba pripustiť, že iné námietky sú oprávnené v rámci určitých medzí. Je napríklad pravda, že postup vedy je pomalý, váhavý a ťažkopádny. Nemožno to popierať, ani zmeniť. Niet divu, že páni z opozície sú nespokojní; sú rozmaznaní, lebo so svojim Zjavením to mali oveľa ľahšie. Pokrok vo vedeckej práci sa dosahuje presne rovnako ako pri [psycho]analýze. Analytik vnáša do svojej práce svoje očakávania, ale musí ich schovávať v pozadí. Pozorovaním objaví čosi nové, raz tu, raz tam, a spočiatku sa tieto kúsky poznania k sebe nehodia. Navrhuje domnienky, prichádza s dočasnými konštrukciami a ak sa nepotvrdia, opúšťa ich. Musí mať veľkú dávku trpezlivosti, musí byť pripravený na všetky možnosti a nesmie naletieť záverom z obavy, aby ho neviedli k prehliadnutiu nových a neočakávaných faktorov. A nakoniec je celé toto vynaložené úsilie odmenené, rozptýlené zistenia do seba zapadajú a analytik dospieva k pochopeniu celej reťaze mentálnych udalostí. Skončil jeden diel práce a je pripravený na ďalší. Ale analytik sa líši od iných vedeckých pracovníkov v tom jednom ohľade, že sa musí zaobísť bez pomoci, ktorú výskumu môže priniesť experiment.

Ale kritika vedy, ktorú som citoval, obsahuje aj veľkú dávku zveličovania. Je nepravdou tvrdiť, že veda kolíše od jedného slepého pokusu k druhému, a nahrádza jeden omyl ďalším. Vedec pracuje spravidla ako sochár s hlineným modelom, keď vytrvalo mení prvý hrubý náčrt, pridáva k nemu a uberá z neho, pokým nedosiahne uspokojivú podobnosť s objektom, ktorý vidí, alebo si predstavuje. A navyše, prinajmenšom u starších a zrelších vied, vždy jestvuje solídna základňa poznatkov, ktorá sa v súčasnosti iba modifikuje a zdokonaľuje, ale nikdy nelikviduje. Vo svete vedy nie sú v skutočnosti vyhliadky také zlé.

A nakoniec, aký je cieľ všetkých týchto vášnivých znevažovaní vedy? Napriek jej súčasnej neúplnosti a ťažkostiam, ktoré sú jej vlastné, nemohli by sme sa bez nej zaobísť a ničím by sme ju nemohli nahradiť. Niet hraníc pre zlepšenia, ktorých je schopná, a to zaiste nemožno povedať o náboženskom svetonázore. Ten je vo svojej podstate uzavretý; ak je mylný, musí takým zostať navždy. Žiadny pokus o minimalizovanie dôležitosti vedy nemôže zmeniť fakt, že sa snaží brať do úvahy našu závislosť na reálnom vonkajšom svete, zatiaľčo náboženstvo je ilúzia a svoju silu odvodzuje z faktu, že je v súlade s našimi inštinktívnymi túžbami.

Teraz sa musím zmieniť o niektorých iných typoch svetonázorov, ktoré odporujú vedeckému svetonázoru. Robím to však neochotne, pretože viem, že nie som kompetentný na to, aby som ich posudzoval. Preto dúfam, že budete mať toto moje vyznanie na mysli, keď budete počúvať to, čo vám hovorím, a že ak vzbudím váš záujem, budete dôveryhodnejšie informácie hľadať inde.

Na prvom mieste by som tu mal menovať rôzne filozofické systémy, ktoré si trúfajú vytvoriť obraz sveta, aký odrážajú mysle tých, ktorých oči sú spravidla od sveta odvrátené. Už som sa však pokúsil dať všeobecnú charakteristiku filozofie a jej metód a domnievam sa, že som menej vhodný, než ktokoľvek iný, posudzovať jednotlivé systémy. Namiesto toho vás požiadam, aby ste upriamili svoju pozornosť na dva iné javy, ktoré nemožno ignorovať zvlášť v týchto dňoch.

Svetonázor, ktorému sa budem venovať najprv, je v istom zmysle proťajškom politického anarchizmu a možno z neho aj pramení. Nepochybne jestvovali aj predtým intelektuálni nihilisti tohoto typu, ale zdá sa, že v súčasnej dobe im vstúpila do hlavy teória relativity modernej fyziky. Je pravda, že vychádzajú z vedy, ale darí sa im prinútiť ju odstraňovať pôdu pod vlastnými nohami, nútia ju páchať samovraždu, nútia ju zbaviť sa samej seba tým, že ju nútia odmietať jej vlastné predpoklady. Človek má často dojem, že tento intelektuálny nihilizmus predstavuje iba dočasný postoj, ktorý sa bude udržiavať iba dovtedy, kým nesplní svoju úlohu. Keď sa raz zbaví vedy, jej prázdne miesto zaujme určitý druhu mysticizmu, alebo možno starý náboženský svetonázor. Podľa tejto anarchistickej doktríny nejestvuje nič také ako pravda, nejestvuje žiadne zaručené poznanie vonkajšieho sveta. Čo sa vydáva za vedeckú pravdu, to je iba produkt našich potrieb a želaní, ktoré sa formulujú za rôznych vonkajších podmienok – je to vlastne ilúzia. V konečnom dôsledku zisťujeme len to, čo potrebujeme zistiť a vidíme iba to, čo si želáme vidieť. Nič iné nemôžeme robiť. A keďže zaniká kritérium pravdy – korešpondencia s vonkajším svetom – je úplne jedno, aké názory zastávame. Všetky sú rovnako pravdivé, alebo nepravdivé a nikto nemá právo obviňovať kohokoľvek z omylu.

Pre myseľ, ktorá sa zaujíma o teóriu poznania, by bolo pokušením analyzovať mechanizmy a sofistiku, pomocou ktorých sú intelektuálni anarchisti schopní vylúdiť nejaký konečný produkt z tohoto druhu vedy. Nepochybne by sme sa dostali do situácie, podobnej tej, ktorá sa vyskytuje v známom príklade Kréťana, ktorý hovorí, že všetci Kréťania sú klamári. Ja však netúžim, ba nie som ani schopný, zaoberať sa tým podrobnejšie. Poznamenám iba, že anarchistická teória si udržiava svoj pozoruhodný nádych nadradenosti len dovtedy, pokým sa zaoberá názormi na abstraktné veci. Rozpadá sa v tom okamihu, keď sa dostane do styku s praktickým životom. Správanie ľudí sa totiž riadi ich názormi a poznatkami, a ten istý vedecký duch, ktorý špekuluje o štruktúre atómu, alebo pôvode človeka, sa zaujíma aj o stavbu mostu, ktorý unesie jeho váhu. Ak by naozaj nezáležalo na tom, čomu veríme, ak by nebolo možné rozlíšiť medzi názormi podľa toho, či zodpovedajú skutočnosti, potom by sme mohli naše mosty stavať rovnako dobre z lepenky ako z betónu, alebo vstreknúť pacientovi desatinu namiesto stotiny gramu morfia, alebo použiť na narkózu slzný plyn namiesto éteru. Ale sami intelektuálni anarchisti by rozhodne odmietli takúto praktickú aplikáciu svojej teórie.

Iný opozičný svetonázor treba brať ďaleko vážnejšie, a v tomto prípade hlboko ľutujem nedostatočnosť svojich poznatkov. Odvažujem sa tvrdiť, že viete o tejto téme viac než ja, a že ste už dávno zaujali svoj postoj za marxizmus, alebo proti nemu. Bádania Karola Marxa o ekonomickej štruktúre spoločnosti a o vplyve rôznych foriem ekonomickej organizácie na všetky oblasti ľudského života získali v našej dobe vážnosť, ktorú nemožno popierať. Do akej miery sú v detailoch pravdivé, alebo chybné, to prirodzene neviem. Odhadujem, že to nie je ľahké rozhodnúť ani pre lepšie informovaných ľudí. Niektoré z tvrdení Marxovej teórie mi pripadajú podivné, ako napríklad to, že vývoj spoločenských foriem je prírodný proces, alebo že zmeny v sociálnom rozvrstvení prebiehajú na spôsob dialektického procesu. V žiadnom prípade si nie som istý, či chápem tieto tvrdenia správne. Navyše, neznejú mi ako „materialistické“, ale skôr ako stopy obskúrnej Hegelovej filozofie, pod vplyv ktorej sa Marx raz dostal. Neviem, ako mám odmietnuť názor, ktorý zdieľam s ostatnými laikmi, ktorí sú náchylní vidieť pôvod vzniku spoločenských tried v bojoch, ktoré prebiehali od úsvitu histórie medzi rôznymi ľudskými hordami. Tieto hordy sa od seba líšili len málo a ja sa domnievam, že spoločenské rozdiely pochádzajú z týchto pôvodných rozdielov medzi kmeňmi a rasami. O víťazstve rozhodovali také psychologické faktory, ako miera vrodenej agresivity a miera súdržnosti v horde, ako aj také materiálne faktory ako vlastnenie lepších zbraní. Keď museli žiť na tom istom území, víťazi sa stali pánmi a porazení otrokmi. Nevidím v tom žiadne náznaky prírodných zákonov, ani ich abstraktných modifikácií. Na druhej strane, nemôžeme poprieť vplyv, aký malo postupné ovládanie prírodných síl na spoločenské vzťahy medzi ľuďmi, pretože ľudia vždy dávajú svoje novozískané sily do služieb svojej agresivity a využívajú ich jeden proti druhému. Zavedenie používania kovov, bronzu a železa, ukončilo celé kultúrne epochy a ich spoločenské inštitúcie. Naozaj verím, že pušný prach a strelné zbrane zvrhli rytierske cnosti a vládu aristokracie, a že ruský despotizmus bol už odsúdený na zánik skôr než skončila svetová vojna, pretože žiadna miera príbuzenských sobášov medzi vládnucimi európskymi rodinami nebola schopná vyprodukovať rasu cárov, schopných odolať explozívnej sile dynamitu.

Je naozaj možné, že súčasnou hospodárskou krízou, ktorá nasledovala po svetovej vojne, iba splácame dlh za naše posledné víťazstvo nad prírodou, za dobytie vzdušného priestoru. Neznie to síce veľmi presvedčivo, ale aspoň prvé články v reťazi argumentov sú zreteľne identifikovateľné. Politika Británie sa opierala o bezpečie, poskytované morom, ktoré obkolesovalo jej brehy. Avšak v tom okamihu, keď Blériot preletel ponad kanál La Manche vo svojom lietadle, táto ochranná izolácia bola prelomená. A v tú noc, keď v dobe mieru nemecký Zeppelin vykonal experimentálny let nad Londýnom, vojna proti Nemecku sa stala istotou. V tejto súvislosti nesmieme zabudnúť ani na hrozbu ponoriek.

Takmer sa hanbím, že o takej dôležitej a zložitej téme hovorím takým ľahkým a neprimeraným spôsobom, a tiež si uvedomujem, že som nepovedal nič, čo by bolo pre vás nové. Chcel som vás však iba upozorniť na fakt, že faktor ľudského ovládania prírody, z ktorej človek získava zbrane pre boj so svojimi druhmi, musí nevyhnutne ovplyvniť aj jeho ekonomické správanie. Zdá sa, že sme sa pritom príliš vzdialili od problému svetonázoru, ale čoskoro sa k nemu vrátime. Sila marxizmu zrejme nespočíva v jeho pohľade na históriu, ani v jeho proroctvách o budúcnosti, ktoré opiera o tento pohľad, ale v jeho jasnom pochopení určujúceho vplyvu, ktorý majú ekonomické podmienky človeka na jeho intelektuálne, etické a umelecké reakcie. Takto sa odhalila celá zbierka korelácií a kauzálnych vzťahov, ktoré sa dovtedy takmer úplne ignorovali. Nemožno však predpokladať, že ekonomické motívy sú jediné, ktoré určujú správanie ľudí v spoločnosti. Nepopierateľný fakt, že rôzni jednotlivci, rôzne rasy a národy sa za tých istých ekonomických podmienok správajú odlišne, samo osebe dokazuje, že ekonomický faktor nemôže byť jediným, ktorý determinuje ľudské správanie. Je celkom nepochopiteľné, ako možno prehliadať psychologické faktory tam, kde ide o reakcie živých ľudských bytostí. Také faktory sa nielenže vždy podieľali na utváraní ekonomických podmienok, ale aj pri podriaďovaní sa týmto podmienkam nemôžu ľudia urobiť nič viac, než uviesť do činnosti svoje pôvodné inštinktívne impulzy – svoj inštinkt sebazáchovy, obľubu agresie, potrebu lásky a nutkanie hľadať pôžitok a vyhýbať sa bolesti. V jednej z predchádzajúcich prednášok som zdôraznil dôležitosť úlohy, ktorú hrá superego, ktoré reprezentuje tradíciu a ideály minulosti, a ktoré bude istú dobu odolávať tlaku nových ekonomických situácií. A nakoniec nesmieme zabúdať, že masy ľudstva, aj keď sú vystavené pôsobeniu ekonomických nutností, sú unášané procesom kultúrneho vývoja – niektorí to nazývajú civilizáciou – ktorý je nepochybne ovplyvňovaný všetkými možnými inými faktormi, ale svojim pôvodom je od nich rovnako nezávislý; je zrovnateľný s organickým procesom, a je sám celkom schopný ovplyvňovať ostatné faktory. Presúva ciele inštinktov a spôsobuje, že sa človek búri proti tomu, čo doposiaľ považoval za znesiteľné. Navyše sa zdá, že jeho podstatnou súčasťou sa stáva postupné posilňovanie vedeckého ducha. Ak by bol ktokoľvek schopný detailne ukázať, ako sa tieto odlišné faktory – celková dispozícia ľudských inštinktov, jej rasové variácie a jej kultúrne modifikácie – správajú pod vplyvom meniacej sa spoločenskej organizácie, profesionálnych aktivít a spôsobov živobytia, ako sa tieto faktory navzájom potláčajú alebo podporujú – ak by to, ako hovorím, ktokoľvek mohol ukázať, potom by bol nielen schopný zdokonaliť marxizmus, ale by z neho mohol urobiť skutočnú spoločenskú vedu. Pretože sociológia, ktorá sa zaoberá správaním človeka v spoločnosti, nemôže byť ničím iným než aplikovanou psychológiou. Prísne vzaté, v skutočnosti jestvujú len dve vedy – psychológia, čistá a aplikovaná, a prírodoveda.

Keď sa nakoniec začala uvedomovať ďalekosiahla dôležitosť ekonomických podmienok, začalo rásť pokušenie spôsobiť ich zmenu revolučným zásahom, namiesto toho aby sa zmena ponechala na priebeh historického vývoja. Teoretický marxizmus, ako bol realizovaný ruským boľševizmom, nadobudol energiu, úplnosť a výlučnosť svetonázoru, ale súčasne získal takmer zlovestnú podobnosť tomu, čomu odporoval. Pôvodne bol sám súčasťou vedy a v svojej realizácii staval na vede a technike, ale napriek tomu zaviedol zákaz myslenia, ktorý je rovnako neúprosný ako bol predtým zákaz požadovaný náboženstvom. Akékoľvek kritické skúmanie marxistickej teórie je zakázané, pochybnosti o jej platnosti sa trestajú rovnako pomstychtivo ako sa kedysi trestalo kacírstvo katolíckou cirkvou. Diela Marxa, ako zdroj Zjavenia, zaujali miesto Biblie a Koránu, hoci neobsahujú o nič menej protirečení a obskúrností ako tieto staršie sväté knihy.

A hoci praktický marxizmus nemilosrdne zmietol všetky idealistické systémy a ilúzie, vytvoril si svoje vlastné ilúzie, ktoré nie sú o nič menej pochybné a neoveriteľné, než ilúzie jeho predchodcov. Dúfa, že v priebehu pár generácií bude schopný zmeniť ľudí tak, že budú žiť v novom spoločenskom poriadku spolu takmer bez treníc a budú konať svoju prácu dobrovoľne. Medzitým presúva inštinktívne bariéry, ktoré sú podstatné pre každú spoločnosť, inde: agresívne tendencie, ktoré ohrozujú každé spoločenstvo, obracia navonok a nachádza svoju podporu v nepriateľstve chudobných voči bohatým, a doposiaľ bezmocných voči bývalým držiteľom moci. Ale taká zmena ľudskej povahy je veľmi nepravdepodobná. Nadšenie, s ktorým dav nasleduje boľševické vedenie v súčasnosti, keď nový spoločenský poriadok ešte nie je úplný a je ohrozený zvonku, nedáva žiadnu záruku do budúcnosti, kedy bude už plne etablovaný a nebude v nebezpečenstve. Presne rovnakým spôsobom ako náboženstvo, aj boľševizmus musí kompenzovať svojich veriacich za utrpenia a biedu súčasného života sľubmi lepšieho života v budúcnosti, kedy už nebudú jestvovať žiadne nesplnené túžby. Pravda, tento raj musí byť na tomto svete; vznikne na zemi a bude ohlásený v merateľnom čase. Ale spomeňme si, že Židia, ktorých náboženstvo nevedelo nič o živote za hrobom, tiež očakávali príchod Mesiáša tu na zemi, a že v kresťanskom stredoveku sa neustále verilo, že Kráľovstvo Božie čaká za rohom.

Niet pochýb o tom, aká by bola odpoveď boľševikov na túto kritiku. „Pokiaľ ľudia nezmenia svoju povahu,“ povedali by, „musíme používať metódy, ktoré majú na nich účinok v súčasnosti. Nemožno sa zaobísť bez nútenia pri ich výchove, ani bez obmedzovania slobody názoru, či použitia sily, dokonca ani bez prelievania krvi. A ak by sme v nich neprebudili ilúzie, o ktorých hovoríte, nemohli by sme dosiahnuť, aby sa týmto nátlakom podriadili.“ A mohli by nás zdvorilo požiadať, aby sme im povedali, ako ináč sa to dá urobiť. V tomto okamihu by sme boli porazení. Ja by som im nevedel poskytnúť žiadnu radu. Musím pripustiť, že podmienky tohoto experimentu by mne, a ľuďom mne podobným, bránili podieľať sa na ňom; ale my nie sme jediní, koho sa to týka. Jestvujú aj činorodí ľudia, neotrasiteľní vo svojich presvedčeniach, a necitliví voči utrpeniu kohokoľvek, kto stojí medzi nimi a ich cieľmi. Práve vďaka takým ľuďom sa v súčasnosti v Rusku uskutočňuje hrôzostrašný pokus ustanoviť nový spoločenský poriadok takého druhu. V čase, keď veľké národy deklarujú, že očakávajú svoju spásu výlučne od neochvejnej oddanosti kresťanskej zbožnosti, vrenie v Rusku – napriek všetkým jeho znepokojujúcim znakom – sa zdá prinášať prísľub lepšej budúcnosti. Nanešťastie, ani naše vlastné obavy, ani fanatická viera na druhej strane, nám nedávajú žiadne náznaky predstavy o tom, ako tento experiment skončí. Budúcnosť nás poučí. Možno sa ukáže, že to bol predčasný pokus a že zásadná zmena spoločenského poriadku bude mať malú nádej na úspech, pokiaľ nedôjde k novým objavom, ktoré zvýšia našu schopnosť ovládať sily prírody a tak uľahčiť uspokojovanie našich potrieb. Možno až potom bude možný vznik nového spoločenského poriadku, ktorý nielen uspokojí materiálne potreby más, ale súčasne vyhovie aj kultúrnym požiadavkám jednotlivých ľudí. Ale aj v takom prípade budeme musieť neohraničenú dobu bojovať s ťažkosťami, ktoré stavia nevyspytateľná povaha človeka do cesty každému druhu sociálnej komunity.

Dámy a páni! Dovoľte mi na záver zhrnúť, čo som povedal o vzťahu psychoanalýzy k otázke svetonázoru. Podľa mojej mienky nie je psychoanalýza schopná vytvoriť svoj vlastný svetonázor. Nemá na to ani dôvod, pretože je odvetvím vedy, a môže sa teda prihlásiť k vedeckému svetonázoru. Ten si však sotva zasluhuje také zvučné meno, pretože do oblasti svojho záujmu nezahŕňa všetko, nie je úplný ani rozsiahly a nerobí si nárok predstavovať uzavretý systém. Vedecké myslenie sa ešte stále nachádza v etape svojho detstva; je veľmi veľa veľkých problémov, s ktorými si zatiaľ nedokázalo poradiť. Svetonázor založený na vede má – s výnimkou dôrazu, ktorý kladie na reálny svet – v podstate negatívnu charakteristiku: obmedzuje sa na pravdu a odmieta ilúzie. Tí z našich spoluobčanov, ktorí nie sú spokojní s takým stavom vecí, a ktorí si želajú čosi viac pre momentálny pokoj svojej mysle, môžu hľadať svoje uspokojenie tam, kde ho môžu nájsť. Nebudeme im to vyčítať; nemôžeme im však pomôcť a nemôžeme kvôli ním meniť náš spôsob myslenia.

Zdroj: Sigmund Freud, New Introductory Lectures on Psycho-analysis, Lecture XXXV, Hogarth Press, New York 1933.

Preložil Adam Roman