Richard Dawkins (2000)


Ide o prepis jedného z rozhovorov, ktoré viedla Margaret Wertheimová s takými známymi osobnosťami ako je Paul Davies, Richard Dawkins, Steven Weinberg, ako aj s niekoľkými menej známymi. Hlavným sponzorom relácie bola John Templeton Foundation. Úplný prepis všetkých rozhovorov možno nájsť na tejto adrese.

Pri čítaní prekladu si treba uvedomiť, že som prekladal presný zápis rozhovoru, ktorý nebol nijak korigovaný. Zápis spontánneho slovného prejavu má svoje špecifiká a ja som sa nesnažil ich charakter v preklade zmeniť.

Richard Dawkins je profesorom Verejného pochopenia vedy na Oxfordskej univerzite. Je autorom mnohých kníh, vrátane medzinárodných bestsellerov „Sebecký gén“, „Slepý hodinár“, a „Výstup na horu nepravdepodobnosti“.

OTÁZKA: Profesor Dawkins, mohli by ste vysvetliť svoju vieru, že ľudia sú iba stroje na prežitie génov?

Richard DawkinsMR. DAWKINS: Keď hovorím, že ľudia sú iba stroje na prežitie génov, nemal by sa klásť príliš veľký dôraz na slovo „iba“. Byť takým strojom znamená veľa zložitosti, ale aj krásy. Znamená to, že prírodný výber, darvinovský prírodný výber – proces, ktorý spôsobil, že všetky živé bytosti, ktoré dnes vidíme, možno najlepšie pochopiť na úrovni génov – možno najlepšie chápať ako proces diferencovaného prežitia medzi génmi, a preto živé organizmy a ich telá možno najlepšie popísať ako stroje naprogramované génmi tak, aby šírili tie isté gény. V tomto zmysle sme stroje na prežitie génov. Toto konštatovanie však netreba chápať pokorujúco, ani znevažujúco.

OTÁZKA: Ak sme stroje na prežitie génov, možno je aj naše správanie naprogramované génmi – tvrdili ste to. Ale kresťania by povedali, že jestvuje vec, nazývaná slobodná vôľa, a že slobodná vôľa nám umožňuje pravú voľbu medzi našimi skutkami, že slobodná vôľa nám vlastne umožňuje prekonať biológiu. Čo na to odpoviete ako vedec?

MR. DAWKINS: Som veľmi spokojný s predstavou, že môžeme prekonať biológiu slobodnou vôľou. Celý čas podnecujem ľudí, aby to robili. Väčšina posolstva mojej prvej knihy „Sebecký gén“ spočívala v tom, že musíme chápať, čo znamená byť strojom na prežitie génov, čo znamená byť naprogramovaný génmi, takže sme lepšie vybavení na to, aby sme unikli, aby sme používali naše veľké mozgy, používali naše svedomie a inteligenciu na to, aby sme sa vyhli diktátu sebeckých génov a vybudovali si pre seba nový druh života, ktorý – pokiaľ ide o mňa – je tým lepší, čím je menej darvinovský, pretože darvinovský svet, v ktorom boli naši predkovia selektovaní, je veľmi nepríjemný svet. Príroda má naozaj zakrvavené zuby a pazúry. A keď si spolu sadneme, aby sme sa dohadovali, diskutovali a rozhodovali o tom, aká by mala byť naša spoločnosť, myslím si, že by sme mali považovať darvinizmus za hrozné varovanie, ako by sme nemali organizovať našu spoločnosť.

OTÁZKA: Takže netvrdíte, že naše genetické naprogramovanie je úplne deterministické?

MR. DAWKINS: Je dôležité uvedomiť si, že genetické programovanie našich životov nie je plne deterministické. Je štatistické – v každom živočíchovi je iba štatistické – nie deterministické. Ak aj ste v nejakom zmysle deterministom – a hovoriac filozoficky, mnohí z nás takými môžu byť – neznamená to, že sa máme správať, ako by sme boli deterministami, pretože svet je taký zložitý, a zvlášť ľudské mozgy sú také komplikované, že sa správame, akoby sme neboli deterministami, a cítime sa akoby sme neboli deterministickí – a len na tom záleží. V každom prípade, pridaním slova „genetický“ k deterministickému, nespôsobíme, že sa stane deterministickejším. Ak ste filozofickým deterministom, pridanie slova „gén“ nezvyšuje tento efekt.

OTÁZKA: Ak naše gény majú tendenciu byť pre nás sebecké, ako ste povedali, znamená to, že potrebujeme také inštitúcie ako náboženstvo, aby nám pomohli prekonať túto vrodenú sebeckosť?

MR. DAWKINS: Fráza „sebecký gén“ znamená iba to, že sebecké sú gény. Neznamená to, že jednotlivé organizmy sú sebecké. Naopak, jedným z hlavných posolstiev sebeckého génu je to, že sebecké gény môžu programovať altruistické správanie organizmov. Organizmy sa môžu správať altruisticky voči iným organizmom – aby lepšie podporili šírenie svojich vlastných sebeckých génov. Nemožný je iba gén, ktorý by sa obetoval v prospech iných génov. Možný je však gén, ktorý spôsobuje, aby sa organizmy obetovali kvôli iným organizmom pod vplyvom sebeckých génov.

Myslím si, že naozaj získavame veľa od spoločenských inštitúcií, ktoré nás podnecujú k morálnemu správaniu. Je veľmi dôležité mať zákon. Je veľmi dôležité mať mravnú výchovu. Je veľmi dôležité snažiť sa vštepiť deťom morálne pravidlá, také ako „rob to, čo chceš aby robili tebe“. Je veľmi dôležité rozvíjať morálnu filozofiu, snažiť sa zdokonaliť princípy, podľa ktorých chceme žiť. Ale keď hovoríme o náboženských princípoch, tam sa podľa môjho názoru začínajú naše cesty rozchádzať. Nevidím žiaden dôvod, prečo by mali byť morálne princípy náboženskými. Určite si však myslím, že by ich mala formulovať spoločnosť a nemuseli by sa riadiť biologickými diktátmi.

OTÁZKA: Aká je Vaša odpoveď na názor, ktorý vyjadrujú niektorí kresťania, že konštruktérom celého evolučného systému je sám boh?

MR. DAWKINS: V devätnástom storočí ľudia nesúhlasili s princípom evolúcie, pretože sa im zdalo, že podrýva ich vieru v boha. Teraz jestvuje nový pokus o znovunastolenie boha, ktorý nám umožňuje pripustiť, že tvrdenie o evolúcii je pravdivé. Každý, kto nie je nevzdelaný, alebo hlúpy, chápe, že evolúcia je skutočnosť. Preto vpašujeme boha späť tým, že naznačíme, že vytvoril podmienky, v ktorých sa evolúcia môže uskutočniť. Považujem takýto argument za dosť patetický. Predovšetkým, keby som bol bohom, ktorý chce vytvoriť ľudské bytosti, urobil by som to priamejším spôsobom, než evolúciou. Prečo by som mal zámerne vytvoriť takú situáciu, aby to vyzeralo tak, akoby som nejestvoval? Vyzerá to byť pomerne komplikovaný spôsob konania, ak už nemám rovno povedať, že podvodný.

Inou vecou je však to, že je to nadbytočná časť vysvetlenia. Celá vec – celá krása darvinovského vysvetlenia života spočíva v jeho sebestačnosti. Začínate v podstate s ničím – začínate s niečim veľmi, veľmi jednoduchým – vznikom Zeme. A z toho, pomalými postupnými krokmi, – alebo ako som to nazval, „výstupom na horu nepravdepodobnosti“ – sa pomaly a postupne dostávate z jednoduchých začiatkov, jednoducho pochopiteľnými prostriedkami, ku komplikovaným záverom, ako sme my, alebo kengury.

Krása takého vysvetlenia spočíva v tom, že to naozaj funguje. Každý stupeň je vysvetlený, každý stupeň je pochopený. Nemusí sa tu vpašovať nič navyše, nič vonkajšie. Všetko to funguje a všetko to predstavuje uspokojivé vysvetlenie. Keď však do toho vpašujeme boha, ktorý to predovšetkým vytvorí, alebo ktorý kontroluje detaily, znamená to jednoducho, že sme prepašovali bytosť takého istého druhu, akú sa snažíme vysvetliť – totiž komplikovanú a krásne navrhnutú vyššiu inteligenciu. To sa totiž snažíme vysvetliť. Máme dobré vysvetlenie. Načo potom máme vpašovávať nadbytočný dodatok, ktorý nie je potrebný? Nepridá to nič k nášmu vysvetleniu.

OTÁZKA: Čo hovoríte na argument, s ktorým teraz niektorí ľudia prichádzajú, že evolúcia je celkom dobrý mechanizmus, keď už máme štruktúry, ktoré sa samé replikujú, ako DNA – ale ako tieto štruktúry vznikli? Čo ak je DNA dielom boha?

MR. DAWKINS: Vysvetliť, ako celý ten proces začal – aký je pôvod života – predstavuje už inú tému. Pôvodcom života – kľúčovým procesom v pôvode života bol vznik molekuly, ktorá sa sama replikovala. Bola to veľmi jednoduchá vec v zrovnaní s tým, čo spôsobila. Zďaleka najväčší diel práce na vzniku elegantnej zložitosti života sa vykonal po vzniku života, v priebehu procesu evolúcie. Zostáva tento prvý krok – nemyslím si, že je to nutne väčší krok, než niekoľko nasledujúcich krokov, ale je to krok. A je to krok, ktorý plne nechápeme – hlavne preto, lebo sa stal tak dávno a za podmienok, keď bola Zem veľmi odlišná. Preto nie je nijak nutné, že budeme vedieť opäť simulovať chemické podmienky vzniku života. Jestvuje veľa teórií o tom, ako sa to mohlo stať. Žiadna z nich nie je úplne presvedčivá. Je možné, že žiadna ani nebude, pretože je možné, že nikdy nebudeme vedieť úplne, aké podmienky vtedy na zemi panovali. Nepovažujem to však vôbec za hlboko tajomný krok.

OTÁZKA: Nazvali ste náboženstvo vírusom. Čo tým myslíte?

MR. DAWKINS: Slovo „vírus“ sa používa v rôznych významoch. Pôvodný význam zodpovedá štandardnému označeniu, napr. vírusu chrípky, alebo osýpok – ide o kúsok DNA, ktorý sa dostane do bunky a programuje ju na svoje vlastné ciele. Analógiu predstavujú počítačové vírusy – je to veľmi dobrá analógia, pretože počítačový vírus je kúsok zdrojového kódu, zapísaný v jazyku počítača. Hovorí, „Duplikuj ma a rozširuj ma a prípadne pritom spôsobuj nejakú škodu“, a je účinný preto, lebo počítače poslúchajú inštrukcie zapísané v jazyku počítačov. Ak napíšete program, ktorý hovorí „duplikuj ma, rozširuj ma“, bude sa taký program rozširovať médiom pružných diskov, atď.

Ľudský mozog môže byť zraniteľný parazitom rovnakým spôsobom, ako je bunka zraniteľná vírusmi DNA, a ako sú počítače zraniteľné počítačovými vírusmi. Príkladom môže byť reťazový list – list, ktorý dostanete poštou a v ktorom sa píše „Urobte 10 kópií tohoto listu a pošlite ich 10 známym“. Samozrejme, ak by každý adresát otrocky poslúchol túto výzvu, ako to robí počítač, bol by svet čoskoro po kolená zahrabaný v papieroch, pretože uposlúchnutie takejto výzvy predstavuje veľmi rýchly – exponenciálne rýchly – rast hárkov papiera. Ľudia však našťastie nie sú až takí sprostí. Ale sú dosť hlúpi na to, aby podľahli rôznym podnetom, ako napríklad varovaniu: „Ak tomu neuveríte, a list nepošlete ďalej, dostanete sa po smrti do pekla.“ To je už hrozba. Je to hrozba, ktorá spôsobí, že dostatočný počet ľudí odovzdá ďalším ľuďom niečo, čo je ekvivalentom reťazového listu – správu, evanjelium, alebo čokoľvek iné.

Jestvuje ešte ďalší stimul, ďalší fakt, a tým je to, že mozgy detí sú – domnievam sa, že pravdepodobne z veľmi dobrých darvinovských dôvodov – zvlášť vnímavé. Dieťa, najmä malé dieťa, sa potrebuje veľa naučiť – nielen jazyk, ale aj mnoho iných vecí zo svojej kultúry – od starších členov svojej spoločnosti, od svojich rodičov. To znamená, že deti sú zrejme naprogramované tak, aby verili čomukoľvek, čo sa im povie v útlom, zraniteľnom veku. Zdôrazňujem slovo „zraniteľný“, pretože rovnako ako počítač, sú zraniteľné parazitujúcou informáciou, ktorá sa im poskytne, a ktorá nemusí byť vždy dobrá. Informácia „Nevkladaj ruku do plameňa, lebo sa popáliš“, alebo „Nestúpaj na žlto-čiernych hadov, lebo ťa pohryzú“ – to je dobrá informácia.

Dieťa nepozná žiaden spôsob, ako zistiť, ktorá informácia je dobrá. A tak môže byť nejaká iná informácia „X“ – nezáleží na tom aká – úplne nezmyselná. Ale keď sa dieťaťu v útlom veku povie, že keď vyrastie, musí tú istú informáciu X odovzdať svojim deťom, potom sa táto informácia X bude odovzdávať z generácie na generáciu, bez ohľadu na to, čo je jej obsahom. Z toho možno predpovedať, že to, čomu veria ľudia v jednej časti sveta, bude úplne odlišné od toho, čomu veria ľudia v inej časti sveta – a že to nemá nič spoločné s pravdou. Niet žiadneho rozdielu v pravdivosti predstavy o kozme v rímskokatolíckych krajinách, alebo protestantských, či islamských krajinách. Ale deťom v islamských krajinách sa hovorí jedna vec a deťom v katolíckych krajinách iná vec, a všetky veria tomu, čo sa im povie. Aspoň časť z nich je schopná neskôr striasť sa aspoň na chvíľu tejto informácie – ale mnohé toho nie sú schopné, a tak sa správa odovzdáva z generácie na generáciu do nekonečna. Myslím si, že toto je jedna z vecí, ktoré vysvetľujú existenciu náboženstva.

OTÁZKA: Aký je Váš názor na liberálnejšie náboženské názory, ktoré zastávajú ľudia ako Váš oxfordský kolega Arthur Peacocke, ktorý je súčasne biochemikom aj anglikánskym pastorom?

MR. DAWKINS: Hovorcovia kultivovanejších teologických názorov, ľudia ako Arthur Peacocke a John Polkinghorne – zrejme nie sú kreacionisti v nejakom jednoduchom význame – nie sú fundamentalisti, nie sú hlúpi. Vážim si ich teda viac? V jednom zmysle určite áno, pretože sa s nimi dá inteligentne konverzovať – nie sú nevzdelaní. Na druhej strane, neviem pochopiť, kvôli čomu to robia. Nerozumiem, čo sa pridá k ich životu, alebo k pokladnici ľudského poznania touto dimenziou vysvetlenia navyše. Máme vedu. Veda nie je zďaleka úplná – je veľa toho, čo nevieme – ale pracujeme na tom. Obaja títo páni sú vedci, a vedia, čo to znamená. Chápu to a vážia si to. Pracujeme na vytvorení úplného obrazu o vesmíre, ktorý – v prípade, že sa nám to podarí – bude poskytovať úplné pochopenie vesmíru a všetkého, čo je v ňom. Preto nechápem, prečo mrhajú svoj čas uvažovaním o tých iných veciach, ktoré nikdy nič nepridali k pokladnici ľudského poznania, a nemyslím si, že niekedy k nej niečim prispejú.

OTÁZKA: Ak by ste mohli mávnutím čarovného prútika zmeniť svet podľa Vašich predstáv, aký by podľa Vás mal byť správny vzťah medzi vedou a náboženstvom v súčasnosti?

MR. DAWKINS: Keď sa ma pýtate, či náboženstvo hrá nejakú úlohu, chcel by som ho mávnutím čarovného prútika odstrániť? Nie je to také jednoduché a priamočiare. Možno to bude znieť povýšenecky, ale vedel by som si predstaviť, že dôsledky odstránenia náboženstva čarovným prútikom by mohli byť spoločensky a psychologicky pomerne drastické. Domnievam sa, že mnohí ľudia sa na ňom stali závislými. Sú ľudia, ktorí sa naň spoliehajú ako na barličku. A preto jednoduché vymazanie náboženstva by mohlo mať na nich podobný účinok ako keby sme zobrali placebo tabletky niekomu, kto si ich zvykol užívať celý život, a ktoré ho udržiavali šťastným a zdravým, a naraz mu povedať: „Ľutujem, ale tieto pilulky už nikdy nedostanete.“ Preto by som si neželal byť taký razantný, aby som povedal, že chcem náboženstvo šmahom odstrániť.

Ale pokiaľ ide o seriózny intelektuálny rozhovor, pokiaľ ide o skutočnú snahu chápať svet, v ktorom ide o humanitu, myslím si, že náboženstvom márnime čas. Nechcem povedať, že všetci teológovia márnia svoj čas – to som povedal už skôr. Myslím si, že je dôležité uznať, že to, čo teológovia skutočne robia, nie je v mnohých prípadoch to, čo nazývam teológiou – je to biblická história, alebo literárna kritika starovekých hebrejských textov, a táto činnosť je fascinujúca a treba ju robiť, rovnako ako to treba robiť v prípade anglických historických textov. Som plne za to. Milujem históriu, milujem literatúru, milujem biblickú históriu a biblickú literatúru a som nadšený, ak sa toto študuje ako odvetvie vedy.

Ale teológia odlišná od biblickej histórie a literatúry – tá v ktorej sa diskutuje o skutočnom vnútornom význame trojice, o transsubstanciácii, tá v ktorej sa robia pokusy nájsť v tom všetkom nejaký symbolický význam – myslím si, že toto je totálna strata času. Domnievam sa, že dobrou satirickou paralelou by bolo predpokladať, že jedného dňa, v plnosti času, veda odhalí, že predstava o dvojitej skrutkovici DNA je nepravdivá, že sme to všetko zle pochopili, a že DNA nie je dvojitá skrutkovica. V takom prípade by každý vedec povedal: „Je to naozaj škoda, že sme sa tak mýlili, ale pustíme sa teraz do práce, aby sme zistili ako to naozaj je.“ Moja satira na teológiu by bola: „Och, ale v nejakom zmysle mala dvojitá skrutkovica DNA pre nás určite nejaký význam. Čo nám chce dvojitá skrutkovica DNA povedať v tomto súčasnom svete?“ Možno má stočenie dvoch vláken DNA nejaký symbolický zmysel výzvy na zjednotenie ľudstva – musíme predsa odložiť nabok čisto svetskú otázku, či je to pravda; lebo pravda môže byť hrubá a povrchná – a my predsa nehovoríme o pravde v nejakom jednoduchom zmysle – my chceme poznať hlbokú symbolickú pravdu. Na toto odpovedám: Nie – nikdy nejestvovala žiadna hlboká symbolická pravda. Buď je niečo pravda, alebo nie je.

V súčasnosti si myslíme, že DNA je naozaj dvojitá skrutkovica. Ak sa niekedy zistí, že to nie je pravda, vyhodíme to von oknom a začneme znova, ale nebudeme sa pokúšať objavovať nejaký vnútorný symbolický význam, o čo sa presne teológovia pokúšajú s takými vecami ako je kniha Genesis. Vyhodili ju von ako historický fakt, čím vždy bola, a za čo ju pravdepodobne považovali aj jej autori – a teraz ju nahradili symbolickým významom: pravý význam knihy Genesis je toto, alebo ono. Viete, o čom hovorím. Myslím si, že je to mrhanie časom. Myslím si, že je to nezmysel.

OTÁZKA: Čo si myslíte, prečo vo veku vedy tak veľa ľudí, dokonca aj na Západe, a zvlášť v Amerike, naďalej verí v náboženstvo?

MR. DAWKINS: Nechápem prečo tak veľa ľudí, ktorí sa vyznajú vo vede, naďalej verí v boha. Rád by som to vedel. Mali by ste sa ich na to spýtať. Viem, že v niektorých prípadoch sa to, čo chápu pod pojmom boh, veľmi líši od toho, čo tým myslia obyčajní ľudia, na ktorých sa obracajú. Jestvujú fyzici, ktorí cítia hlbokú úctu, rovnako ako ja, pred majestátnosťou vesmíru, pred tajomstvom pôvodu – pôvodu fyzikálnych zákonov, základných konštánt fyziky – a ktorých to vedie k tomu, že hovoria, že jestvuje čosi také tajomné, že je to takmer ako boh, a možno aj používajú metaforu boha. Boh je v rovniciach. Boh je v základných konštantách. A je to v poriadku. Chcem tým povedať, že to predstavuje iba predefinovanie toho, čo považujeme za tajomné v základoch vesmíru.

Ale iní ľudia to nechápu, pretože pre nich je boh to, čo odpúšťa hriechy, čo mení víno na krv, to čo spôsobuje, že žijeme po smrti – a to je úplne odlišná vec. Ale takéto nepochopenie predsa treba očakávať. Ľudia počúvajú kultivovaných fyzikov, ako používajú boha ako istý druh metafory na označenie hlbokých konštánt, hlbokých problémov, hlbokých princípov fyziky, a hovoria, že v tomto zmysle veria v boha. Reakcia je potom taká: „Ó, ten veľký fyzik verí v boha – to znamená, že aj ja môžem veriť v svätú trojicu, v ukrižovanie a vzkriesenie Krista – a vo všetko ostatné“, čo samozrejme nemá nič spoločné so základnými konštantami fyziky, a len o nich títo fyzici hovoria.

OTÁZKA: Rada by som sa vrátila k téme vírusov, pretože jeden teológ mi raz povedal: „Ak náboženstvo je vírus, potom musíme prijať predstavu, že aj veda by mohla byť vírusom.“ Čo na to hovoríte?

MR. DAWKINS: Často sa hovorí, že keď je náboženstvo vírusom, prečo potom nie je vírusom aj veda? Ak sa vrátime k metafore počítačových vírusov, mohli by sme povedať, že každý počítačový program je vírus, dokonca aj naozaj dobrý textový procesor, ktorý každý kupuje, pretože ho potrebuje – je vírus. Šíri sa preto, lebo ho každý chce. Rozdiel je v tom, že počítačový vírus sa nešíri preto, lebo ho každý chce, ale pretože obsahuje inštrukciu „rozširuj ma“. Je to rozdiel v jednoduchosti a bezcieľnosti. Textový procesor sa šíri pretože je to dobrý program, pretože je sofistikovaný, pretože ľudia vidia, že im dobre slúži, že zlepšuje ich produktivitu – že jestvuje veľa rozmanitých a komplikovaných dôvodov, pre ktoré sa šíri.

Je to analogické vysvetleniu, prečo niektoré slony prežívajú lepšie než iné, a prečo niektoré kengury prežívajú lepšie než iné kengury. Na úrovni génov sú slony iba čosi ako gigantické kolónie vírusov, ktoré všetky programujú slony, aby produkovali viac DNA prostredníctvom nepriameho procesu, ktorého prvým krokom je produkcia slonov. To však nevysvetľuje tento proces, pretože slon je taký komplikovaný tvor, taká komplikovaná vec, že sústreďujeme svoju pozornosť na slona a vidíme, že to robí inými prostriedkami. A dôvod, pre ktorý jeden slon prežíva lepšie než druhý je ten, že má lepší chobot, alebo lepší spôsob stravovania, alebo ostrejšie kly. Jestvuje veľké množstvo komplikovaných a elegantne krásnych dôvodov, prečo jeden slon prenáša svoju DNA lepšie než iný slon. Ale s vírusom – vírusom osýpok, alebo bežnej chrípky – to nie je tak. Je to nesmierne jednoduchšie: vírus iba prikazuje „kopíruj ma, kopíruj ma“. A mašinéria ho poslúcha.

Zdá sa mi, že veda je čosi ako textový procesor. Vedecká myšlienka – niektorá zahynie, niektorá prežije – medzi vedeckými myšlienkami prebieha akýsi druh darvinovskej selekcie. Poukázali na to filozofi ako Pappas. Ale dôvod, pre ktorý sa vedecké myšlienky šíria, dôvod pre ktorý niektoré hynú a iné prežívajú, spočíva v tom, že sa testujú, že sú to dobré myšlienky, že inšpirujú ľudí. Prežívajú skúšku experimentom. A modely, ktoré sa na ich základe budujú, vedú k predpovediam, ktoré sa opäť testujú, a tak ďalej – ide o komplikovaný a náročný proces, podobne ako slon. Naproti tomu náboženské myšlienky, ako napríklad „Ak v to neuveríte, dostanete sa do pekla“, sa mi zdajú byť hrubo samoúčelné rovnakým spôsobom, ako počítačové vírusy. Predpokladám, že by ste mohli argumentovať, že celá cirkev, celá ruská pravoslávna cirkev, alebo celá rímskokatolícka cirkev, predstavuje dostatočne komplikovanú kolóniu takých vírusov, ktorá akurát začína vyzerať trochu viac ako slon a možno preto tak dobre prežíva. A rád by som pokračoval v tejto analógii. Ale nemyslím si, že by nám pomohlo používať dehonestujúce slovo „vírus“ na označenie slona, a rovnako si nemyslím, že by nám pomohlo používať dehonestujúce slovo „vírus“ na označenie vedy.

OTÁZKA: Ak sa vrátime k pojmu génov – do akej miery je podľa Vášho názoru ľudské správanie geneticky determinované?

MR. DAWKINS: Väčšina mojej vedeckej práce sa týkala správania zvierat, a väčšina publikácií pojednávala o správaní zvierat, a preto – hoci považujem celý organizmus za stroj na prežitie génov – sústreďujem sa najmä na jeho správanie ako na jeden z jeho hlavných, najzaujímavejších prejavov. Preto sa väčšina mojich publikácií týka správania, alebo toho, ako správanie živočícha podporuje záujmy génov, ktoré vytvárajú jeho nervový systém, ktorý spôsobuje, že sa zviera určitým spôsobom správa.

Pritom vzniká otázka: Robíme, alebo by sme mali robiť to isté v prípade ľudí? Ľudia sú nakoniec zvieratá – sme opice – sme africké opice. Z tohoto hľadiska niet dôvodu, prečo by sme to nemali robiť. Ale pre každý živočíšny druh musíme klásť túto otázku premyslene.

Predovšetkým, každé zviera môže dnes žiť v inom prostredí než bolo prostredie, v ktorom žili jeho predkovia a v ktorom sa jeho gény prirodzene selektovali. A teda to, čo vidíte, môže byť správaním, ktoré pri správnej interpretácii by robilo niečo dobré pre gény v pôvodnom prirodzenom prostredí, ale ktoré dnes robí niečo iné, čo je pre gény dobré len v istom nepriamom, komplikovanom zmysle.

U ľudí nie je problémom chápať, prečo má sexuálna túžba hodnotu v darvinovskom chápaní boja o prežitie. Každý to dokáže pochopiť. Preto nemáme takmer žiadne problémy zovšeobecniť toto pochopenie. Už sa netúlame s palicou a nebijeme ňou ženy po hlave, alebo čokoľvek naši predkovia robili. Na tento cieľ používame dnes premyslené moderné prostriedky, ktorými dosahujeme tie isté ciele. Neznamená to, že jestvujú gény pre kupovanie elegantných športových áut, aby sme urobili dojem na príslušníka opačného pohlavia. Jestvujú gény pre úmysel – pre konanie čohokoľvek, čo je potrebné na urobenie dojmu na opačné pohlavie, bez ohľadu na prostredie, v ktorom sa nachádzame. A pretože sa prostredie mení, tieto spôsoby sa budú tiež meniť. To je však ešte stále pomerne jednoduchý, dosť hrubý príklad – môže ľudí dokonca urážať, a to nie je ani v najmenšom mojim úmyslom.

Jestvujú však iné veci, ktoré sú menej samozrejmé – ľudia môžu napríklad uvažovať o tom, prečo sa o veľkých obchodných šéfoch hovorí, že keď stúpajú po rebríčku kariéry, požadujú stále väčšie a väčšie stoly, alebo väčšie koberce, alebo čokoľvek iné. A dospievame k zábavným vysvetleniam, ako napríklad, že väčší stôl v prostredí modernej doby je ekvivalentom niečoho iného v pleistocénnej Afrike, kedy prebiehal prírodný výber. A dnes sa to interpretuje ako väčší stôl, pretože máme veľké mozgy a žijeme vo svete stolov, úradných budov, telefónov a vecí, ktoré sú úplne odlišné od tých, v ktorých sa naše gény prirodzene selektovali. Nemusíme sa však pokúšať dávať darvinovskú interpretáciu všetkým detailom.

Okrem toho, je to dnes už celkom iná vec – keď sa mozgy stali dostatočne veľké, vydali sa iným smerom, ktorý už nemá v skutočnosti žiadnu súvislosť s prežitím génov. Snažíme sa o dosahovanie takých cieľov, ako namaľovať obraz, alebo napísať knihu, o čom nemožno ani pri najbujnejšej fantázii povedať, že priamo podporuje naše prežitie, alebo prežitie našich génov. Mohli by sme hádam povedať, že samotná tendencia dosahovať ciele má význam pre prežitie. Možno tendencia stanoviť si cieľ a potom všetkými silami pracovať na jeho dosiahnutí, je to, čo má význam pre darvinovské prežitie. Dnes si však stanovujeme také ciele, ako dokončiť knihu, zatiaľčo mechanizmus, ktorý v našom mozgu stanovuje ciele, bol pôvodne dimenzovaný na dosahovanie takých cieľov, ako uloviť bizóna, alebo nájsť napájadlo. Takže mechanizmus bol implantovaný pre jeden cieľ, ale teraz sa naše mozgy stali dostatočne veľkými na to, aby sa mohol vydať iným smerom. A to ma skutočne privádza naspäť k tomu, čo som predtým hovoril o slobodnej vôli a skutočnosti, že sa môžeme zámerne rozhodnúť oslobodiť sa od sveta prírodného výberu, v ktorom boli selektované gény a vytvoriť si pre seba nový, antidarvinovský svet, v ktorom budeme žiť.

OTÁZKA: Akým spôsobom by sme sa mohli oslobodiť od darvinovského sveta? Ak je to filozofická a nie vedecká otázka, čo tým myslíte?

MR. DAWKINS: Niektorí ľudia nechápu, v akom zmysle sa možno zámerne rozhodnúť emancipovať sa spod vplyvu darvinovského sveta. Darvinovský prírodný výber do nás zabudoval sexuálnu túžbu zo zrejmých darvinovských dôvodov. V prírode, kde niet antikoncepčných prostriedkov, nás vedie sexuálna túžba k súloži. Súlož vedie k deťom. To je všetko, čo gény potrebujú. V modernom svete však boli vynájdené antikoncepčné preparáty, a preto je možné užívať si súlože bez následkov, bez plodenia detí. A my to robíme. A mnohí z nás to robia stále. A to je čosi, čo je očividne a skutočne protidarvinovské, čo pôsobí proti diktátu sebeckých génov. Dostali sme mozgy, ktoré boli formované tak, aby nachádzali potešenie v sexe. Dostali sme tiež mozgy, ktoré boli formované tak, aby nachádzali potešenie aj v rôznych iných druhoch hedonistických pôžitkov. Vedome sme si všimli, že hedonistické pôžitky, alebo iné hodnotnejšie rozptýlenia, sú niekedy nezlúčiteľné s veľkým počtom detí, o ktoré sa treba stále starať. A tak si vyberáme to najlepšie z oboch svetov tým, že sa vedome rozhodujeme užívať si aj sexu aj iných vecí, ktoré by sme si nemohli dopriať, keby sme sa museli starať o deti. Dosiahli sme to najlepšie z oboch svetov z hľadiska nášho vlastného mozgu, nie však, samozrejme, z hľadiska génov.

OTÁZKA: Možno náboženstvo samotné považovať za niečo, čo podporuje prežitie?

MR. DAWKINS: Mal som spomenúť, že náboženstvo môže celkom dobre podporovať konvenčné darvinovské prežitie. Hovoril som o náboženstve ako o víruse, ktorý predstavuje hodnotu prežitia na úrovni mému, nie génu, pričom pojmom mém označujem medzikultúrne dedičstvo. Mohlo by však samozrejme mať hodnotu pre prežitie na konvenčnej úrovni génu. Náboženstvo by mohlo podporovať prežitie veriacich jednotlivcov. Alebo ak niektorí ľudia veria v istý druh skupinovej selekcie – v takom prípade by mohlo náboženstvo podporovať prežitie skupiny. Nie je ťažké pochopiť, akú výhodu poskytuje skupine, či kmeňu viera v bojovného boha, ktorý podnecuje svojich mladých mužov, aby sa obetovali pre dobro kmeňa, aby bojovali so samovražednou zúrivosťou a odvahou – určite to fungovalo v prípade križiakov. Určite to fungovalo aj v prípade japonských kamikadze. Určite to funguje u islamských samovražedných atentátnikov. Taký kmeň, taká skupina, mohla mať veľký úspech vo vojne, a preto sa rozširovala, šírila gény tejto skupiny, a samozrejme šírila mémy, tejto skupiny, šírila jej idey.

Ale čo individuálne prežitie? Tiež je možné, že by náboženstvo mohlo podporovať individuálne prežitie. Jestvujú dokonca isté lekárske doklady svedčiace v prospech názoru, že veriaci ľudia v našej spoločnosti sú mierne zdravší, než neveriaci – azda preto, lebo sú menej postihnutí chorobami súvisiacimi so stresom. Je známe, že stres spôsobuje choroby. Je tiež známe, že mnohé choroby, zvlášť tie, ktoré súvisia so stresom, dobre lieči placebo – lieky, ktoré nemajú žiadny liečebný účinok, ale ľudia veria, že ho majú, a preto na nich účinkujú.

Ľahko by som dokázal veriť, že náboženstvo môže podporovať zdravie a teda aj prežitie, a že preto by mohlo mať skutočne doslova darvinovskú selekčnú výhodu. To samozrejme nemá nič spoločné s pravdivosťou tvrdení vyhlasovaných náboženstvami.

OTÁZKA: Ak nevysvetľujete slobodnú vôľu v náboženskom zmysle, ako vysvetľujete ontológiu, vznik slobodnej vôle?

MR. DAWKINS: Otázka slobodnej vôle predstavuje hlboký filozofický problém. A ako som už povedal, nič sa nezmení pridaním slova „gény“. Otázku, ako sa vysvetľuje slobodná vôľa bez použitia náboženstva, ste teda mohli položiť nielen darvinistovi, alebo niekomu, kto verí, že sme stroje na prežitie génov, ale komukoľvek, kto filozoficky zastáva pozíciu determinizmu.

Zabudnime teda všetko o génoch a uvažujme iba o filozofii determinizmu. Každý, kto o sebe hovorí, že je deterministom, vie subjektívne, že má vnemy slobody vôle. Všetci vieme, aké je to cítiť sa slobodný. Jedinou otázkou je, či sme v svojej podstate determinovaní. Je to jeden postoj, o ktorom by mi neprekážalo hovoriť. S týmto postojom nemám žiadne problémy. Som úplne pripravený veriť, že keď si myslím, že som sa rozhodol – keď cítim, že ja, so svojou vlastnou slobodnou vôľou, som vykonal slobodnú voľbu, rozhodol som sa urobiť jednu vec namiesto inej – rozhodol som sa imigrovať, alebo som sa rozhodol neimigrovať, alebo som sa rozhodol kúpiť tento dom a nie tamten – pociťujem to ako slobodnú vôľu. Ale je úplne možné, že moje rozhodnutie imigrovať, alebo neimigrovať, bolo v skutočnosti ovplyvnené udalosťami v mojom mozgu, ktoré boli ovplyvnené inými udalosťami, a tie boli opäť ovplyvnené inými udalosťami, ktoré všetky majú konkrétne fyzikálne príčiny.

Ale na tom nezáleží. Niet žiadneho rozdielu medzi spôsobom, akým cítime slobodnú vôľu, ak by jestvovala iba taká – svojou podstatou iluzórna – slobodná vôľa, o akej som hovoril, alebo ak by sme v nejakom inom zmysle (ktorý si v skutočnosti ani neviem celkom dobre predstaviť) naozaj mali slobodnú vôľu. Nepociťovali by sme to nijak odlišne. Určite by to nijak neovplyvnilo žiaden z argumentov, ktoré máme v sebeckých génoch, keď sa pýtame, či máme slobodu vyhnúť sa diktátu sebeckých génov a praktizovať nejaké antidarvinovské správanie, ako napríklad antikoncepciu. Je zrejmé, že nie je ťažšie si predstaviť toto, než predstaviť si rozhodovanie, či imigrovať, alebo neimigrovať. Faktom je, že robíme také rozhodnutia. Faktom je, že sa rozhodujeme používať antikoncepciu. A antikoncepcia – jej púha existencia – niečo také všedné a triviálne – nerozhodne jeden z veľkých filozofických problémov všetkých čias. Ten problém tam zostane v každom prípade. Neovplyvňuje to, čo cítime, alebo čo konáme.

Zdroj: Richard Dawkins, Faith and Reason.

Foto: © FAITH BOOK

Preložil Adam Roman