Richard Dawkins (1999)


Konvergujú náboženstvo a veda? Nie.

Jestvujú moderní vedci, ktorých slová znejú religiózne, ale ktorých viera sa po podrobnejšej analýze javí ako totožná s vierou ostatných vedcov, ktorí sami seba nazývajú ateistami. Lyrická kniha Ursuly Goodenoughovej, The Sacred Depths of Nature (Posvätné hlbiny prírody), sa predáva ako náboženská kniha, na zadnej obálke ju odporúčajú teológovia a jej kapitoly sú voľne popretkávané modlitbami a zbožnými meditáciami.

Avšak podľa toho, čo je v samotnej knihe napísané, Goodenoughová neverí v žiadnu nadprirodzenú bytosť, neverí v žiadnu formu posmrtného života. Podľa akéhokoľvek normálneho chápania anglického jazyka nie je o nič religióznejšia než som ja. S ostatnými ateistickými vedcami zdieľa pocit úcty pred majestátnosťou Vesmíru a neuveriteľnou zložitosťou života. Text na prebale jej knihy – posolstvo, že veda „nepoukazuje na bezútešnú, bezcieľnu existenciu, ktorá je zbavená zmyslu“, ale naopak „môže byť prameňom útechy a nádeje“ – by sa rovnako dobre hodil pre moju knihu Unweaving the Rainbow (Rozplietanie dúhy), alebo knihu Carla Sagana Pale Blue Dot (Bledomodrá bodka). Ak toto je náboženstvo, potom som hlboko veriaci človek. Lenže to nie je náboženstvo. A ja nie som veriaci. Pokiaľ môžem posúdiť, moje „ateistické“ názory sú totožné s „náboženskými“ názormi Ursuly. Jeden z nás nesprávne používa anglický jazyk, a nemyslím si, že som to ja.

Goodenoughová je náhodou biologička, ale tento typ neodeistického pseudonáboženstva sa častejšie vyskytuje medzi fyzikmi. Musím hneď zdôrazniť, že v prípade Stephena Hawkinga je toto obvinenie neoprávnené. Jeho často citovaný zvrat „myseľ boha“ nenaznačuje vieru v boha o nič viac, než moja replika „boh vie!“ ako označenie toho, o čom nič neviem. Domnievam sa, že to isté platí pre Einsteina, keď sa dovolával „dobrotivého boha“, aby personifikoval zákony fyziky. Paul Davies však urobil z Hawkingovej frázy titul knihy, ktorá získala Templetonovu cenu za pokrok v náboženstve, v súčasnosti najlukratívnejšiu cenu na svete (700 000 libier – viac než Nobelova cena), dostatočne prestížnu na to, aby sa udeľovala vo Westminster Abbey. Filozof Daniel Dennett mi raz vo Faustovom duchu pripomenul: „Richard, keď sa raz dostaneš do finančných ťažkostí, vieš čo máš robiť…“

Ak považujete Einsteina a Hawkinga za veriacich, ak budete považovať kozmickú úctu Goodenoughovej, Daviesa, Sagana aj moju za pravé náboženstvo, potom sa náboženstvo a veda stotožnili, zvlášť keď k nim pridáte ešte aj takých ateistických kňazov ako je Don Cupitt a mnohí univerzitní kapláni. Ak však pojmu náboženstvo umožníme takú pružnú definíciu, aké meno zostane pre konvenčné náboženstvo, náboženstvo ako ho chápe obyčajný človek v kostolnej lavici, alebo na modlitebnom koberčeku – dokonca ako ho chápal každý intelektuál v predchádzajúcich storočiach, kedy intelektuáli boli akurát tak nábožní ako ktokoľvek iný?

Ak je boh synonymom najhlbších princípov fyziky, aké slovo zostalo pre hypotetickú bytosť, ktorá odpovedá na modlitby, zasahuje na záchranu pacientov s rakovinou, alebo pomáha evolúcii cez ťažké skoky, odpúšťa hriechy, alebo za ne umiera? Ak je nám dovolené premenovať vedeckú úctu na náboženské pohnútky, niet žiadnych problémov: predefinovali sme vedu na náboženstvo a sotva budeme prekvapení, keď sa ukáže, že „konvergujú“.

Iný druh sobášneho podvodu objavíme medzi modernou fyzikou a orientálnym mysticizmom. Argument vyzerá takto: Kvantová mechanika, táto brilantne úspešná teória modernej vedy, je hlboko tajomná a ťažko pochopiteľná. Orientálna mystika bola vždy hlboko tajomná a ťažko pochopiteľná. Preto orientálna mystika musela po celý čas hovoriť o kvantovej mechanike.

Podobne sa zneužíva Heisenbergov princíp neurčitosti („Nie sme nakoniec my všetci, vo veľmi reálnom zmysle, neurčití?“), neostrá („fuzzy“) logika („Samozrejme, aj vy ste neostrý.“), teória chaosu a zložitosti („efekt motýľa“, platonická skrytá krása Mandelbrotovej množiny – menujte ich, niekto ich už mýtizoval a premenil na doláre). Môžete si kúpiť hockoľko kníh o „kvantovom liečení“, nehovoriac už o kvantovej psychológii, kvantovej zodpovednosti, kvantovej morálke, kvantovej amorálnosti, a kvantovej teológii. Nenašiel som ešte zatiaľ knihu o kvantovom feminizme, kvantovom finančnom hospodárstve, alebo afro-kvantovej teórii – ale počkajme si.

Celý tento výnosný obchod demaskoval fyzik Victor Stenger v svojej knihe The Unconscious Quantum (Bezvedomé kvantum), z ktorého je vybratý nasledujúci klenot. V prednáške o „afrocentrickom liečiteľstve“ povedala psychiatrička Patricia Newton, že tradiční liečitelia „sú schopní vytiahnuť tú druhú oblasť negatívnej entropie – tú superkvantovú rýchlosť a frekvenciu elektromagnetickej energie – a zviesť ju kanálmi dole až na našu úroveň. Nie je to mágia. Nie je to táranie. Uvidíte úsvit 21. storočia, novú lekársku kvantovú fyziku, reálne rozvádzajúcu tieto energie, aj to, čo je schopná vykonať.“

Ľutujem, ale presne toto je táranie. Nie africké táranie, ale pseudovedecké táranie, obchodne chránené zneužívanie slova energia. Aj to je náboženstvo, maskované ako veda v sladkastom hodokvase falošnej konvergencie.

V roku 1996, tesne po veľkorysom zmierení s Galileom, púhych 350 rokov po jeho smrti, Vatikán verejne vyhlásil, že evolúcia bola povýšená z dočasnej hypotézy na uznávanú vedeckú teóriu. Tento počin je menej dramatický než si myslia mnohí americkí protestanti, pretože rímskokatolícka cirkev sa nikdy nevyznačovala lipnutím na doslovnom znení Biblie – práve naopak, pristupovala k Biblii s podozrením, ako k podvratnému dokumentu, ktorý musia veriacim ovečkám starostlivo filtrovať kňazi. Pápežovo nedávne posolstvo o evolúcii však bolo oslavované ako ďalší príklad konvergencie vedy a náboženstva na konci dvadsiateho storočia.

Reakcie na pápežovo posolstvo obnažili to najhoršie v liberálnych intelektuáloch, ktorí sa pretrhávali v dychtivej snahe priznať náboženstvu vlastnú oblasť kompetencie, rovnako dôležitú ako je oblasť vedy, ale vede neodporujúcu. Také agnostické zmierenie možno, opäť raz, mylne zameniť za pravé stretnutie myslí.

V najnaivnejšej forme taká politika ústupkov rozdeľuje intelektuálne teritórium na „otázky ako“ (vedu) a „otázky prečo“ (náboženstvo). Čo sú to „otázky prečo“, a prečo by sme si mali myslieť, že si zasluhujú odpoveď? Je celkom dobre možné, že jestvujú nejaké hlboké otázky týkajúce sa kozmu, ktoré navždy zostanú mimo dosahu vedy. Chybou je však myslieť si, že práve preto nie sú aj mimo dosahu náboženstva.

Raz som požiadal významného astronóma, profesora univerzity na ktorej pôsobím, aby mi vysvetlil teóriu veľkého tresku. Vysvetlil mi ju ako to najlepšie vedel (a ako som to ja bol schopný pochopiť), a potom som sa ho spýtal, aké základné zákony fyziky umožnili spontánny vznik priestoru a času. „Och,“ usmial sa, „teraz sa dostávame mimo oblasť vedy. Tu ťa musím odkázať na nášho dobrého priateľa, kaplána.“ Ale prečo kaplána? Prečo nie záhradníka, alebo kuchára? Samozrejme, kapláni, na rozdiel od záhradníkov a kuchárov, tvrdia, že majú isté pochopenie pre „posledné“ otázky. Ale aké zdôvodnenie sme od nich kedykoľvek dostali, aby sme mohli brať ich tvrdenia vážne? Opäť mám podozrenie, že môj priateľ, profesor astronómie, použil Einsteinov/Hawkingov trik dať slovu „boh“ význam „to, čo nechápeme.“ Bol by to neškodný trik, ak by nebol trvale nechápaný tými, ktorí bažia po nepochopení. V každom prípade, optimisti medzi vedcami, ku ktorým patrím i ja, budú tvrdiť, že „to, čo nechápeme“ znamená iba „to, čo ešte nechápeme.“ Veda ďalej pracuje na probléme. Nevieme kde, ba ani či sa nakoniec dostaneme do úzkych.

Agnostické zmierenie, ktoré predstavuje decentne liberálne snaživé ustupovanie komukoľvek, kto kričí dosť hlasne, dosahuje komický rozsah v nasledujúcom príklade povrchného uvažovania. Vyzerá asi takto: Nemôžete dokázať negatívne tvrdenie (zatiaľ je to v poriadku). Veda nemá žiadnu možnosť vyvrátiť existenciu nadprirodzenej bytosti (to je určite pravda). Preto viera a neviera v nadprirodzenú bytosť je otázkou čisto osobného rozhodnutia a oboje si preto rovnako zasluhuje úctivú pozornosť! Keď to povieme takto, je nelogičnosť tohoto tvrdenia takmer samozrejmá; sotva treba aplikovať reductio ad absurdum. Ako hovorí môj kolega, fyzikálny chemik Peter Atkins, musíme byť rovnako agnostickí aj o teórii, že okolo planéty Pluto obieha čajník. Ani túto nemôžeme vyvrátiť. To však neznamená, že teória o existencii čajníka je na rovnakej úrovni ako teória, že čajník nejestvuje.

Ak nám teraz odpovedia, že naozaj jestvujú dôvody X, Y a Z pre názor, že nadprirodzená bytosť je prijateľnejšia než čajník, potom treba tie dôvody vysloviť – pretože ak sú oprávnené, sú to pravé vedecké argumenty, ktoré treba vyhodnotiť. Nechráňte ich pred skúmaním za clonou agnostickej tolerancie. Ak sú náboženské argumenty naozaj lepšie než Atkinsova teória čajníka, analyzujme ich. Moderní teisti priznávajú, že ak ide o Baala a zlaté teľa, Thora a Wotana, Poseidona a Apolla, Mitru a Amona Ra, sú v týchto prípadoch ateistami. Všetci sme ateistami pokiaľ ide o väčšinu bohov, v ktorých ľudstvo kedysi verilo. Niektorí z nás jednoducho idú o jedného boha ďalej.

V každom prípade je názor, že náboženstvo a veda sa týkajú rôznych oblastí poznania, nečestný. Stroskotáva na nepopierateľnom fakte, že náboženstvá ešte stále vyhlasujú o svete tvrdenia, ktoré sa pri bližšej analýze ukazujú byť tvrdeniami vedy. Navyše sa apologéti náboženstva snažia, aby sa aj vlk nažral, aj koza zostala celá. Keď hovoria s intelektuálmi, starostlivo sa držia mimo vedeckej pôdy, a zostávajú vo vnútri svojej izolovanej a nezraniteľnej oblasti náboženstva. Ale keď hovoria k neintelektuálnym masám, trestuhodne využívajú zázračné príbehy – čo predstavuje nehanebné prenikanie do teritória vedy.

Narodenie z panny, zmŕtvychvstanie, vzkriesenia Lazara, dokonca aj starozákonné zázraky – všetko toto sa voľne používa na náboženskú propagandu, a je to veľmi účinný nástroj u málo vzdelaných poslucháčov a detí. Každý z týchto zázrakov znamená porušenie normálneho chodu sveta prírody. Teológovia by sa mali rozhodnúť. Môžu si vytýčiť svoju vlastnú oblasť pôsobnosti, oddelenú od oblasti vedy, a zasluhujúcu si rešpekt. Avšak v takom prípade musia odvrhnúť zázraky. Alebo si ponechajú Lurdy a svoje zázraky a budú sa tešiť zo svojho ohromného agitačného potenciálu medzi nevzdelancami. Ale potom sa musia rozlúčiť s oddelenými oblasťami pôsobnosti a veľkodušnou ašpiráciou na konvergenciu s vedou.

Túžba mať sýteho vlka aj celú kozu, nie je u dobrého propagandistu prekvapujúca. Čo však je prekvapujúce, to je ochota liberálnych agnostikov vyhovieť takým propagandistom v napĺňaní tejto túžby, a ich pohotovosť odpísať ako vulgarizujúcich a necitlivých extrémistov tých z nás, ktorí majú odvahu urobiť tomu všetkému koniec. Obviňujú nás z toho, že si predstavujeme zastaralú karikatúru náboženstva, v ktorej má boh dlhú bielu bradu a žije vo fyzikálnom mieste nazývanom nebo. Hovoria nám, že dnes sa už náboženstvo posunulo dopredu. Nebo už nie je fyzikálne miesto a boh nemá fyzikálne telo, na ktorom by mohla rásť brada. Nuž áno, je to obdivuhodné: oddelené oblasti pôsobnosti, reálna konvergencia. Ale doktrínu nanebovzatia vyhlásil za článok viery pápež Pius XII ešte celkom nedávno – 1. novembra 1950 – a je záväzná pre všetkých katolíkov. Jasne tvrdí, že telo Márie bolo vzaté do neba a spojené s jej dušou. Môže to znamenať niečo iné než to, že nebo je fyzikálne miesto obsahujúce telá? Opakujem, toto nie je idylická a zastaralá tradícia s čisto symbolickým významom. Bola vyhlásená oficiálne a nedávno ako doslova pravdivá.

Konvergencia? Iba vtedy, ak sa hodí. Pre poctivého sudcu je domnelé manželstvo medzi náboženstvom a vedou iba plytká, prázdna a falošná fraška.

Richard Dawkins je profesorom na Oxfordskej univerzite. Medzi jeho knihy patria Sebecký gén a nedávno vydané Rozplietanie dúhy.

Zdroj: Richard Dawkins, Snake Oil and Holy Water.

Preložil Adam Roman