Kde bolo, tam bolo, žil si raz na Slovensku istý Artúr Bolčo. Ničím významným sa od priemeru neodlišoval – ani len učiť sa mu nechcelo, rovnako ako ostatným Slovákom. Sudičky však rozhodli, že sa prihlási na vychýrenú Technickú Univerzitu v Košiciach. I stalo sa tak: z Bolča sa stal riadny študent. Ibaže jeho nezáujem o štúdium bol priveľký, takže školu čoskoro opustil (zlé jazyky hovoria, že pre neprospech). Za toho krátkeho pôsobenia ho zaujala iba jedna téma – Einsteinova teória relativity. A tá sa mu stalo osudnou, lebo len kvôli nej ho tam sudičky vyslali. Čítaj ďalej

„Rozmnožím tvoje potomstvo ako prach na zemi.“
Gn 13, 16

Nedávno som v poštovej schránke našiel list, odoslaný Slovenským výborom pre UNICEF. Začínal takto:

Ticho, nepozorovane, kdesi, akoby v odvrátenom kúte našej Zeme, každých pár sekúnd zomrie od podvýživenia dieťa. Je to spôsobené biedou, vojnami alebo prírodnými katastrofami. Žiadna televízna kamera nezachytí jeho tragický osud. Smrť je síce tichá a pokojná, no na druhej strane život opúšťa toto úbohé telíčko v nesmiernych bolestiach. Ale ono už nemá dostatok síl, aby sa bránilo.

Môžem tento úvodný odsek charakterizovať ako uvedenie do situácie, ako popis smutných faktov. Spomínajú sa tu však už aj ich príčiny: bieda, vojny, prírodné katastrofy. Proti katastrofám sa nič rozumné podniknúť nedá, ale tie sotva budú príčinou trvalého umierania detí. Hlavnou príčinou sú bieda a vojny. List pokračuje takto:

Určite si nejeden z nás povie: „To je neľudské! Neuveriteľné!“ A teraz si predstavte tú bolesť matky, ktorá svojej ratolesti nemôže nijako pomôcť. Iba ju objíme, pritisne na hruď a jej materinský cit jej bráni pustiť ju na tú dlhú púť. V očiach nevinného stvorenia vyhasína posledná malá iskierka života. A takýmto spôsobom zomiera na podvýživu každé druhé dieťa alebo mu z nej zostávajú trvalé následky.

Iste tušíte, že list končí žiadosťou o finančný príspevok, ktorý možno predĺži životy pár deťom, v závislosti od množstva darovaných peňazí. Nemýlite sa.

Nie som bezcitný, a súcitím s utrpením každého nevinného živého tvora. Smrť každého dieťaťa je nepochybne veľmi smutná a malo by sa jej stoj čo stoj zamedziť. Divím sa len tomu, že sa UNICEF obracia na ľudí už so svojou hotovou predstavou o riešení tohoto problému. Keď sa však na mňa obrátil, odpoviem tejto bohumilej organizácii celkom otvorene. Čítaj ďalej

Už veľmi dávno som si všimol, že mnohých partnerov v diskusii irituje, keď hovorím o sebe – samozrejme najmä vtedy, keď hovorím o sebe čosi pozitívne: vysvetľujú si to ako moju bezuzdnú pýchu. V skutočnosti na to mám jediný dôvod: seba poznám najlepšie a nechápem prečo by som si mal vymýšľať príhody iných ľudí, keď žiadna fantázia neprekoná to, čo som okúsil na vlastnej koži. Čítaj ďalej

Turínske plátno – hádam najpozoruhodnejšia kresťanská relikvia – výrazne ovplyvnilo vývoj môjho vzťahu ku kresťanstvu. Dozvedel som sa o ňom asi rok po tom, čo som vo veku necelých pätnástich rokov pochopil, že posledný Aristotelov dôkaz existencie boha, ktorý ešte odolával mojej logike, definitívne padol. Turínske plátno sľubovalo zachovať aspoň stopy kúzla Vianoc, vízie spravodlivého Mesiáša, prísľubu definitívnej a neodvolateľnej spravodlivosti (aspoň na onom svete), detinskej potreby mystéria, ktoré plní relaxačnú funkciu náboženskej viery. O tomto plátne som sa dozvedel z požičanej knihy R. W. Hynek, Muž bolestí (Praha 1946). Ešte teraz, keď si spomínam, ako som cez letné prázdniny vstával o štvrtej hodine ráno, aby som sa mohol nerušene vpíjať do textu tejto objavnej knihy, cítim ten úžasne hrejivý pocit spoluúčasti na čomsi nesmierne mysterióznom, vážnom, krásnom a dôležitom – áno, povedal by som, až svätom. Keď som dospel, zistil som, že rovnaké emócie vo mne vyvoláva napríklad Beethovenova Missa solemnis, či neskoré kvartetá a klavírne sonáty tohoto génia viedenskej klasiky – alebo aj Mozartovo Requiem, či Bachove pašie. Čítaj ďalej

Predvčerom (10. 5. 2002) večer ma vyrušil hluk z ulice. Vyjadroval akési nadšenie väčšej skupiny ľudí. V TV správach som sa potom náhodou dozvedel o akomsi úspechu slovenských hokejistov. Včera večer bol už rámus dôraznejší. V TV správach som videl tisíce ľudí na námestiach. Skoro ako v novembri 1989. Nechápal som. Dnes ráno som sa z rozhlasu dozvedel, že sme sa stali majstrami sveta v hokeji. No dobre, a čo má byť?! Pri každom usporiadaní neprázdnej množiny musí byť predsa niektorý prvok prvý. A hneď som si uvedomil smutný fakt, že prvého nositeľa Nobelovej ceny ešte stále nemáme – nemáme totiž žiadneho. Prázdna množina sa nedá usporiadať.

Som človek chápavý, viem všeličomu porozumieť. Ale na druhej strane sa aj mnohým veciam divím. A teraz sa divím nadšeniu miliónov Slovákov nad tým, že čierne teliesko nazývané puk, ktoré dostávalo impulzy od slovenských hráčov, sa po mnohých odrazoch (občas aj od korčúľ ruských hráčov) dostalo v Göteborgu do ruskej bránky. Že sa to stalo štyrikrát a že do slovenskej bránky sa to isté, alebo podobné teliesko dostalo trikrát. Dve skupiny ľudí hrali spoločenskú hru, riadiacu sa istými pravidlami, ktorej výsledok závisel z veľkej časti od náhody. Podľa pravidiel tej hry vyhrala skupina slovenských hráčov. Čo s tým mám spoločné ja, čo s tým majú spoločné tie nadšené milióny? Čítaj ďalej

V snahe poznať mentalitu dnešných mladých veriacich ľudí sa občas zúčastňujem na rôznych diskusných kluboch. Čítaj ďalej

Po roku 1989 zaplavili našu krajinu „prírodné“ lieky proti všetkým neduhom, ktorých výrobcovia deklarujú ich takmer univerzálny účinok. Vyhoveli tým ľudovej túžbe po prírodných, nie „umelých“ liekoch. Analýza tohoto javu a názorov, ktoré ho podporujú, ukazuje ďalší aspekt bezbrehej ľudskej hlúposti, a preto je vhodná pre túto stránku. Čítaj ďalej

Jiří Grygar je známy popularizátor astronómie a vitálny bojovník proti rôznym pavedám. Jeho boj proti astrológii, „ufológii“ a iným populárnym protivedeckým názorom, je nepochybne záslužný a vyvoláva úctu. Je len preveľká škoda, že ten istý človek súčasne háji najlepšie organizovanú pavedu, spojenú navyše s politickými ambíciami – kresťanskú vieru, ktorú považujem za oficiálnu ideológiu politickej organizácie, nazývanej cirkev.

Nemienim tu polemizovať so všetkým, čo kedy na tému vzťahu vedy a viery J. Grygar povedal či napísal, pretože je toho dosť; zameriam sa iba na jeho príspevok „Racionalita víry a iracionalita pavědy“ vydaný v revue UNIVERSUM v r. 1999, pretože ten – zdá sa mi – najlepšie odhaľuje zásadnú chybu, ktorej sa autor dopúšťa pri povyšovaní teológie na úroveň vedy. Čítaj ďalej