Cesta k pravde nie je priama, ani ľahká. Začína pozorovaním a experimentami, ktoré poskytujú surovinu, a tú treba ďalej spracovávať. Tvoria ju fakty, a na rozdiel od ropy, či železnej rudy, sa fakty spracovávajú ľudským mozgom. Ako treba fakty spracovávať, aby sme dostali nové poznatky, to sa ľudia učili po desaťtisíce rokov vývoja myslenia. Len celkom nedávno (v staroveku) prišli nato, že jestvujú určité zásady pre narábanie s pravdivými poznatkami, ktoré umožňujú získať iné pravdivé poznatky, alebo aspoň vyvarovať sa toho, aby sme z pravdivých faktov nerobili nesprávne závery, či – nedajbože – z nepravdivých premís závery pravdivé. Tieto pravidlá boli objavené gréckymi mysliteľmi a od nich aj dostali názov logika. Čítaj ďalej

V diskusii s veriacimi sa človek často stretáva s pojmom „zmysel“. J. Polkinghorne sa napríklad pýta: „Mají dějiny kosmu… nějaký smysl, anebo se věci jen tak dějí ve světě, který nemá žádný konečný cíl?“ J. Krempaský sa pýta: „Prečo je vesmír taký, aký je?“ a Katechizmus katolíckej cirkvi zdôrazňuje v kapitole o stvorení, že „nejde len o to, aby sa vedelo, kedy a ako skutočne vznikol vesmír, ani kedy sa objavil človek, ale skôr o to, aby sa zistilo, aký je zmysel tohto vzniku: či ho riadi náhoda, slepý osud, anonymná nevyhnutnosť, alebo transcendentná, rozumová a dobrá Bytosť, ktorá sa volá Boh.“ (KKC § 284). Čítaj ďalej

Čitatelia predchádzajúceho príspevku mi najčastejšie vyčítali, že som presvedčivo nevyvrátil povinnosť ateistov dokázať neexistenciu boha, i keď viem, že som to urobil. Považujte preto túto esej za gesto mojej dobrej vôle: vysvetlím v nej ešte raz to, čo som už vysvetlil, použijem však iné metódy. Z listov čitateľov som totiž pochopil, čo vlastne nechápu. Všetkým, ktorí mi napísali, na tomto mieste ďakujem a prosím ich, aby tento krátky príspevok považovali za kolektívnu odpoveď na svoje listy (nemôžem desiatkam ľudí odpovedať osve). Dúfam, že tentoraz sa vyjadrím už úplne zrozumiteľne. Čítaj ďalej

Slovo viera používajú veriaci bez akéhokoľvek bližšieho upresnenia. Nielenže ich potom nerozumejú druhí, ale ani oni sami často nevedia o čom hovoria. Stáva sa potom to, čo by sa nikdy stávať nemalo – slovom viera označujú v rôznych súvislostiach rôzne pojmy. Príkladom nedorozumení, ktoré v takomto pojmovom chaose vznikajú, je často uvádzaná námietka, že aj vedci predsa niečomu musia veriť. Áno, záleží však práve na tom čomu a za akých podmienok. Čítaj ďalej

Na kritiku Starého zákona nie sú kresťania až takí citliví ako na kritiku Zákona nového. Starý zákon považujú za text, ktorý už bol prekonaný kresťanstvom, i keď Kristus výslovne tvrdí opak: „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť zákon alebo prorokov; neprišiel som zrušiť, ale naplniť; lebo veru vám hovorím: Dokiaľ sa nebo a zem nepominú, nepominie sa ani jediné písmenko, ani jediná čiaročka zo zákona“ (Mt 5, 17-18). Mnohé Kristove výroky ilustrujú, že pod naplnením myslel dokonca prísnejšie dodržiavanie Zákona, než akého boli schopní farizeji. Nakoniec aj KKC jednoznačne hovorí: „Starý zákon je neoddeliteľnou časťou Svätého písma. Jeho knihy sú inšpirované Bohom a zachovávajú si trvalú hodnotu, lebo Stará zmluva nebola nikdy odvolaná“ (§121). Čítaj ďalej

Veľmi nerád to hovorím, ale je to tak: historickými svedectvami nemožno dokázať, že kedykoľvek v histórii došlo k neuveriteľným, nezvyčajným, senzačným udalostiam, ktoré sa dnes nestávajú a ktoré odporujú našim základným poznatkom o prírode. Je to smutné, ale vyplýva z toho aj to, že ani existenciu zázrakov, o ktoré sa opiera kresťanská viera, najmä zázraku Kristovho vzkriesenia, nemožno historicky dosvedčiť. Správne preto konajú tí kresťania, ktorí iba veria, že k takým udalostiam došlo a netrápia sa dôkazmi, dokladmi, či svedectvami. Čítaj ďalej

Analyzujme základný problém všetkých sporov medzi veriacimi a neveriacimi – problém existencie boha. Východisko je celkom jednoduché, pretože sú len dve možnosti: buď boh jestvuje, alebo nejestvuje. Ak niekto dokáže, že boh jestvuje, dokáže tým súčasne, že nie je pravda, že boh nejestvuje. Ak na druhej strane niekto dokáže, že boh nejestvuje, dokáže tým súčasne, že nie je pravda, že boh jestvuje. V jazyku logiky sa hovorí, že tieto dva dôkazy sú ekvivalentné, takže stačí dokázať len jedno z týchto tvrdení; netreba dokazovať jedno z nich, aj negáciu druhého. Stojíme teda pred jasne formulovanou otázkou: ktoré z dvoch tvrdení „boh jestvuje“, či „boh nejestvuje“ je pravdivé. Celkom inou otázkou je, ktoré tvrdenie sa ľahšie dá dokázať, a v sporoch je dôležité hlavne to, kto má čo dokazovať. Čítaj ďalej

Myslím si, že aspoň v tom budú so mnou kresťania súhlasiť, že zdrojom podstatnej väčšiny tvrdení ich viery je prastarý dokument, nazývaný Biblia – alebo familiárne „písmo“. Je to dielo pozoruhodné hlavne tým, aký postoj k nemu veriaci zaujímajú. Vzniklo dosť dávno, ale jeho tvrdenia sú vraj platné podnes. Na tom by nebolo nič divné, ak by veriaci netvrdili, že sa výroky Biblie týkajú aj prítomnosti. O diele starom tisíce rokov by sme mohli bez väčších rozpakov predpokladať, že hovorí pravdu o niektorých udalostiach minulosti, aj keď v minulosti mali ľudia k pravde oveľa menej náročný vzťah, než dnes. Ale tvrdiť, že také staré dielo hovorí pravdu aj o súčasnosti, že ju hovorí súčasnému vzdelanému človeku, a že ju hovorí dokonca úplne spoľahlivo, je už prinajmenšom podozrivé. Za tisícročia sa poznatky ľudí o svete aj o nich samých podstatne rozhojnili a prehĺbili a preto tvrdiť, že také staré dielo hovorí pravdu v zhode so súčasnými poznatkami, znamená predpokladať, že jeho autor vedel všetko aj o našej prítomnosti. A veru tak to je: kresťania tvrdia, že pravdy Biblie sú nemenné a platné aj v súčasnosti práve preto, lebo ich spoluautorom je sám boh, „stvoriteľ neba i zeme“. Čítaj ďalej

Na túto Pilátovu otázku – na ktorú Kristus napodiv neodpovedal – vie hádam každý dať jednoduchú odpoveď. Pravda je zhoda medzi obsahom nejakého tvrdenia a skutočnosťou. Čítaj ďalej

Modelom každého dialógu je situácia, v ktorej jeden hovoriaci tvrdí, že nejaký výrok je pravdivý a ten druhý o tom istom výroku tvrdí opak – že je nepravdivý. Keď tí dvaja nie sú dosť kvalifikovaní v metóde dialógu, stáva sa, že obaja chcú, aby ten druhý dokázal svoju pravdu. V dialógu veriaceho s ateistom sa napríklad stáva, že veriaci síce pripustí, že svoju vieru dokázať nevie, ale obviňuje ateistu, že ani on nevie svoj názor dokázať a že teda sú na tom rovnako. Ak ateista pristúpi na taký kontumačný výsledok, je žalostným amatérom v logike. Čítaj ďalej

ďalej »